Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 2, 13-25)

Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

 

Hoci sa so známym príbehom o „Vyhnaní kupcov z chrámu“ (alebo správnejšie o „Očistení chrámu“, ba z istého hľadiska by sa dalo hovoriť dokonca aj o „Zrušení chrámu“ Ježišom) stretávame v priebehu liturgického roka častejšie, v nedeľnej evanjeliovej perikope sa pravidelne objavuje iba raz za tri roky (3. pôstna nedeľa roku B). Stretávame sa s ním však aj na Výročie posviacky Lateránskej baziliky (niekedy dokonca aj v nedeľu – naposledy v r. 2014 –, kedy sa číta táto istá evanjeliová perikopa), ale aj na Výročie posviacky vlastného chrámu, čo je slávnosť, ktorá by sa mala každoročne sláviť v každej farnosti, kde sa nachádza „dedikovaný“ (posvätený) chrám. Okrem Jánovej verzie, ktorá je najznámejšia, sa tento príbeh číta podľa Marka v piatok 8. cezročného týždňa (Mk 11,15-18) a podľa Lukáša v piatok 33. týždňa (Lk 19,45-48). Matúšova krátka verzia (iba 2 verše – Mt 21,12-13) sa však v liturgických čítaniach (a to ani vo feriálnom lekcionári) vôbec nevyskytuje.

Zatiaľ čo u synoptikov má táto dramatická chrámová scéna miesto na konci Ježišovho verejného účinkovania, u Jána je umiestnená naopak na začiatok jeho verejného účinkovania ako otvorené zjavenie Ježišovej požiadavky na uznanie svojej autority Božieho Syna – Ján totiž od počiatku svojho evanjelia zdôrazňuje Ježišovo božstvo, ktoré sa snaží svojím evanjeliom nielen ohlásiť, ale aj dokázať prostredníctvom osobitne vybraných siedmich „znamení“; u Jána nemá preto miesto ani Ježišovo „mesiášske tajomstvo“, typické najmä pre Markovo evanjelium. Nebudeme sa však zaoberať porovnávaním jednotlivých verzií tejto scény s Jánovým rozprávaním. Akýkoľvek pokus harmonizovať Jánovu verziu tohto príbehu so synoptickými rozprávaniami totiž môže spôsobiť oslabenie osobitného Jánovho teologického pohľadu na tento dôležitý moment Ježišovho života.

To, čo majú pri rozprávaní tohto príbehu spoločné synoptici s Jánom, je jednoznačne veľkonočný kontext tohto incidentu. Ako tisícky iných Židov aj Ježiš svoju nábožnosť praktizuje návštevou chrámu počas veľkonočných sviatkov a strávením sviatkov vo svätom meste Jeruzaleme. Pri svojom príchode do chrámu tam Ježiš nachádza to, čo pútnici počas sviatkov očakávali: trh s náboženskými „potrebami“. Ježiš však svoj pohľad zameriava nie hlavne na dobytok, ovce či holuby, ktoré boli potrebné pre vykonávanie obiet (por. napr. predpisy o obetách hneď na začiatku knihy Levitikus) – hoci na rozdiel od synoptikov Ježiš z chrámu vyháňa aj tieto obetné zvieratá, čím snáď Ján chce zdôrazniť, že s Ježišovou obetou na kríži sa celkom končí oprávnenie starozákonných zvieracích obiet –, ale najmä na samotnú ekonomickú aktivitu spojenú s predajom týchto obetných zvierat, teda na predavačov a peňazomencov, ktorí pútnikom prichádzajúcim z rôznych krajín zabezpečovali zmenárenské služby, aby povinnú chrámovú daň zaplatili len v „kóšer“ židovských šekeloch, keďže iné mince zobrazovali tváre vládcov rôznych krajín, čo sa považovalo za modloslužbu. Treba však povedať, že samotné tieto „finančné služby“ neboli nejakým výnosným zdrojom bohatstva ani pre kňazov chrámu ani pre samotných zmenárnikov či obchodníkov – nejestvujú aspoň nijaké dôkazy, že by táto činnosť bola nejako zvlášť výnosná.

Dôležitý v tomto príbehu však nie je útok na chrámový obchod, ale to, že Ježiš sa svojím konaním opísaným v tejto perikope vyhlásil za „správcu chrámu“, za toho, kto zodpovedá za všetku činnosť v chráme. Koná ako zvrchovaný Pán kultu a sudca nad národom. Vystupuje tu s právom určovať kritériá pre pravý kult. Takto vystupuje aj voči najvyšším autoritám v Jeruzaleme, ktorými boli veľkňazi, zákonníci a starší. Ako dôvod svojho konania Ježiš uvádza skutočnosť, že jeruzalemský chrám je „domom jeho Otca“. Tým zjavuje svoju identitu Božieho Syna. Je synom toho Boha, ktorý sídli v tomto chráme, a preto má moc určovať, čo sa smie a čo nesmie konať v tomto dome, aj na jeho nádvoriach, kde tento náboženský obchod prebiehal. Ježiš teda podľa evanjelistu Jána prerušuje náboženskú slávnosť v chráme, ktorá sa tu koná rovnako už po stáročia, v podstate „len“ preto, aby na seba upozornil, urobil si „reklamu“, ale nie kvôli sebe samému, ale aby dal Jeruzalemu príležitosť všimnúť si ho, vypočuť si ho a dať sa na pokánie, a aby ukázal, že jeho príchodom nastáva zásadná zmena. Podobným spôsobom sa starozákonní proroci bežne uvádzali do známosti na verejnosti. Išlo teda o „prorocké gesto“, spojené aj s kritikou zneužívania chrámového kultu kňazmi a povrchného náboženského života národa. Hlavným cieľom tohto gesta však podľa Jána nebola kritika či napomínanie, ale predstavenie Ježišovej identity.

Evanjelista následne pripomína slová žalmu 69,10 nielen preto, aby poukázal na naplnenie starozákonných proroctiev v Ježišovi, ale asi aj aby akosi vysvetlil Ježišovo konanie poukázaním na konanie viacerých hrdinov Starého Zákona, ktorí sa pri obraňovaní Božích záujmov na zemi vo svätom hneve („v horlivosti“) dopustili násilia, ako napr. Mojžiš (por. napr. Ex 32,25-29), veľkňaz Finés (Nm 25,6-8) alebo prorok Eliáš (1Kr 18,40). Zatiaľ čo však žalmista hovorí v minulom čase („strávila ma horlivosť“, čo sa dá preložiť aj ako „úplne ma pohltil vnútorný zápal, vnútorné nadšenie pre Boha“, a žalmista má na mysli pravdepodobne prorocký zápal, s ktorým proroci, ako napr. Jeremiáš, por. Jer 7,1-15, obhajovali Božie práva v Božom ľude, čo však spôsobovalo ich osamotenosť a neobľúbenosť u ľudí), evanjelista mení gramatický čas a hovorí: „Strávi ma horlivosť“, čím naznačuje budúcu Ježišovu smrť, ktorá ho „strávi“, či „pohltí“. Tento incident v chráme, najmä Ježišovo následné vyjadrenie o zborení chrámu, sa stane jedným z hlavných bodov falošnej obžaloby voči nemu pri jeho náboženskom súde pred židovskou Veľradou, ale dôvod jeho odsúdenia na smrť Pilátom bude úplne iný, čisto politický (nepôjde ale o nepotvrdenú vzburu voči cisárovi, resp. voči Rímu, ale o Pilátova ústupčivosť Veľrade zo strachu, že by ho Veľrada mohla obžalovať pred cisárom, čo jasne svedčí o tom, že išlo o „justičnú vraždu“).  

„Židia“ (ako Ján nazýva židovské náboženské autority) správne pochopili zmysel Ježišovho činu, jeho nárok reprezentovať v chráme samého Boha, a preto sa pýtajú, akým znamením od Boha potvrdí svoj nárok. Mali na mysli také znamenia, aké vykonali Mojžiš alebo Áron pred Izraelitmi v Egypte, čím sa osvedčili ako Boží reprezentanti (por. Ex 4,29-31). Ježišova odpoveď na ich požiadavku však viedla k neporozumeniu na strane Židov (Ján často používa nedorozumenie v Ježišovej komunikácii s ľuďmi ako „pracovný nástroj“ pre „vyššie porozumenie“), čo vidno aj z neskoršej falošnej obžaloby Ježiša pred Veľradou (Mk 14,57-59), kde sa snažili Ježiša obviniť zo snahy o zničenie chrámu, čo však bolo očividne nezmyselné obvinenie, ktoré sa napokon ani nedalo proti Ježišovi použiť. Židia však hlavne chápali doslovne, a teda nesprávne, Ježišove slová o opätovnom postavení „zboreného chrámu“. Správne síce tvrdili, že je nemožné postaviť chrám za tri dni, keďže (druhý) chrám začal židovský kráľ Herodes Veľký prestavovať už v r. 20 alebo 19 pred naším letopočtom, a v Ježišovej dobe nebol ešte stále dostavaný, hoci sa staval už 46 rokov (za prvý rok Ježišovho pôsobenia teda môžeme podľa toho označiť rok 26 alebo 27 nášho letopočtu), ale nepochopili, o akom chráme Ježiš vlastne hovorí. Evanjelista následne vysvetľuje správny význam Ježišových slov, teda že Ježiš nehovoril v prvom rade o jeruzalemskom chráme, ale o svojom tele, keďže v ňom je Otec prítomný viac ako v samotnom chráme – ale zmysel týchto slov bolo možné pochopiť až po jeho zmŕtvychvstaní. Evanjelista preto následne preskakuje časovo do doby po Ježišovom vzkriesení, a Ježišove slová o „postavení chrámu za tri dni“ považuje za jeden z dôkazov potvrdzujúcich vieru v Ježiša ako Božieho Syna, keďže vopred predpovedal svoje vzkriesenie z mŕtvych.

Posledné tri verše dnešného evanjeliového úryvku tvoria vlastne akýsi myšlienkový prechod k následnej stati obsahujúcej Ježišov nočný rozhovor s Nikodémom (Jn 3,1nn), svojim „tajným učeníkom“ (por. Jn 19,38). Nikodémova viera v Ježiša bola totiž ešte len na polceste ku skutočnej viere v Neho, bola teda podobná viere zástupov, ktorí verili v Ježiša len preto, lebo videli znamenia, ktoré robil. Evanjelista si preto neodpustil záverečnú poznámku, v ktorej zdôrazňuje, že Ježiš sa týmto zástupom ešte plne nezveroval so všetkým, čo by im chcel povedať, keďže im videl do srdca a poznal ich nestálu a povrchnú vieru. Viera zástupov bola ešte niekde na polceste medzi poveľkonočnou vierou Ježišových učeníkov a odmietnutím zo strany „Židov“ a je zobrazená zjavom Nikodéma, ktorý je síce otvorený Ježišovmu posolstvu, ale nie je ešte pripravený naplno sa odovzdať viere v Neho.

Pokiaľ ide o hlavné posolstvo Ježišovho „vyčistenia chrámu“, komentátori sa dosť líšia v jeho vysvetlení. Navonok totiž toto Ježišovo konanie vyzerá, akoby sa postavil „proti niečomu“. Ježišovo konanie vyznieva ako protest proti finančnému zneužívaniu chrámu a náboženstva celkovo, ale to je len náš dobový výklad, odrážajúci skôr myslenie dnešného slobodomyseľného človeka silne oponujúceho akémukoľvek zneužívaniu. Ján nenaznačuje, že by v chráme dochádzalo k nejakému zneužívaniu, voči ktorému by Ježiš protestoval. Iný výklad hovorí, že Ježiš svojím činom odmieta alebo ruší židovský posvätný kult, ale nezdá sa, že by Ježišovo konanie bolo namierené proti obetným zvieratám prítomným v chráme, resp. na jeho nádvorí, skôr sa zameriava na kupectvo spojené s náboženskou činnosťou. Častý výklad je aj ten, že zmyslom Ježišovho konania a jeho slov je hlavne nahradenie dovtedajšieho chrámu ako miesta uctievania Boha Ježišovým telom, resp. samotným Ježišom, v ktorom prebýva Otec, a v tom zmysle by Ježišovo konanie bolo možné chápať aj ako zrušenie úlohy chrámu, jeho odsunutie nabok. Ale tomuto zámeru odporuje Jánovo citovanie starozákonného žalmu, že Ježiša „stravuje horlivosť za Boží dom“.

Lepšie ako vykladať Ježišovo konanie ako negatívne vyhlásenie proti niečomu (náboženský obchod, starozákonný kult, ukončenie úlohy chrámu v náboženskom živote Izraela) je skôr vykladať ho ako pozitívne vyhlásenie týkajúce sa samotného Ježiša, jeho identity Božieho Syna a Mesiáša. Ježiš nebojuje proti chrámu, vyhlasuje ho za dom svojho Otca, a celým svojím náboženským životom ako človek sa hlási k starozákonnej viere a kultu Izraela. Dobre si uvedomuje aj potrebu obchodov s „náboženským tovarom“ pre vykonávanie tohto kultu, nie je žiadny povrchný revolucionár bojujúci proti ekonomickému zneužívaniu veriacich zo strany náboženskej vrchnosti. Jánovo evanjelium neútočí na ekonomickú činnosť v chráme ale využíva ju na rozvinutie kristológie Ježiša ako Božieho Syna. Ekonomické zázemie patrí k náboženskému životu a aj dnes má v Cirkvi slúžiť tomu istému, o čo sa týmto príbehom snaží aj evanjelista Ján – napomáhať zjavovaniu Božieho Syna a spásy, ktorú nám prináša, tomuto svetu.      

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=1918