(Ex 20, 1-17) Boh povedal všetky tieto slová: „Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa. Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dole na zemi alebo vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať ani ich uctievať. Lebo ja som Pán, tvoj Boh, Boh žiarlivý, ktorý trestá neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, ale tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania, preukazujem priazeň až do tisíceho pokolenia.

Nevyslovíš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto by zneuctil meno Pána, svojho Boha.

Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, ale siedmy deň je sobota Pána, tvojho Boha. V ten deň nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani prišelec, čo býva v tvojich bránach. Lebo Pán za šesť dní utvoril nebo i zem, more a všetko, čo je v nich, a na siedmy deň odpočíval. Preto Pán sobotu požehnal a vyhlásil ju za svätú.

Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh.

Nezabiješ. Nescudzoložíš. Nepokradneš. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu. Nebudeš žiadostivo túžiť po dome svojho blížneho. Nebudeš túžiť po jeho manželke, ani po jeho sluhovi, ani po slúžke, ani po volovi, ani po oslovi, ani po ničom, čo mu patrí.“

Text dnešného prvého čítania – Ustanovenie Desatora (Ex 20,1-21), obdobný text je aj v Dt 5,6-21 (pozri katechézu na 9. nedeľu cez rok B) – je jediným textom Starého Zákona, ktorý veľa kresťanov, a možno aj nekresťanov, pozná naspamäť (hoci len v skrátenej katechetickej forme). Desatoro (gr. deka logoi, t.j. Desať slov, resp. zákonov) tvorí základný etický kódex veriaceho Žida ale aj kresťana. Formálne ide o súčasť mojžišovskej zmluvy, ktorú Jahve uzavrel so svojím ľudom na hore Sinaj počas putovania z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme. Desatoro, ktoré bolo vpísané do dvoch kamenných tabúľ priamo Božím prstom, je prvou častou tejto zmluvy, druhú časť tvorí tzv. „Kniha zmluvy“ (Ex 20,22 – 23,33), čo je najstarší izraelský zákonník napísaný podľa židovskej tradície samotným Mojžišom (pozri katechézu na 30. cezročnú nedeľu v roku A).

Hneď v úvode týchto Božích slov (Ja som Pán, tvoj Boh), kde sa Boh najprv akoby predstavuje svojmu ľudu (tieto slová sa väčšinou považujú už za súčasť prvého prikázania), si môžeme všimnúť osobný vzťah, ktorý chce Boh vytvoriť so svojím ľudom – Boh chce byť Bohom svojho ľudu, jeho príkazy nie sú neosobnými zákonmi pre otrokov, ale slovami lásky medzi dvoma osobami (ľud Izraela sa tu chápe ako kolektívna osoba).

Hneď po tomto predstavení sa Jahveho ako Boha Izraela Pán ďalej pokračuje v definovaní seba samého: ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Egypt, najmocnejšia, najcivilizovanejšia, kultúrne aj hospodársky najrozvinutejšia civilizácia staroveku sa tu definuje ako zem otroctva. Dekalóg je v podstate deklaráciou slobody otrokov, ktorí v najmocnejšej a najrozvinutejšej krajine vtedajšieho sveta zakúsili skúsenosť neslobody. Desatoro teda nezačína definíciou Boha ako Stvoriteľa sveta a Pána vesmíru, ale definíciou Boha ako Záchrancu, Spasiteľa. Krédo (vyznanie viery v Boha) Izraela teda nie je filozofické ani mýtické (ako u pohanov) ale historické – vychádza z osobnej skúsenosti Izraela so svojím Bohom, vyvedením tohto národa otrokov na slobodu. Dekalóg následne prináša podmienky, za akých si tento národ udrží slobodu navždy – z vonkajšej slobody sa tu ale plynule prechádza na rovinu vnútornej slobody, keďže obe slobody úzko súvisia. Podmienkou skutočnej slobody a základom prosperity národov je správny vzťah človeka k Bohu aj k ľuďom.

Prvou podmienkou slobody (v. 3: Nebudeš mať iných bohov okrem mňa) je odmietnutie iných bohov, falošných bohov, ktorí vedú Boží ľud najprv do duchovného a následne aj do telesného, resp. pozemského otroctva. V tomto odmietnutí modloslužby či vyznávania pohanských kultov (religionisti tu vidia prejav akejsi prechodnej fázy od polyteizmu k monoteizmu, ktorý môžeme označiť ako monolatriu, príp. ako henoteizmus – text Desatora v podstate nepopiera jestvovanie iných bohov, len zakazuje ich uctievanie, por. katechézu na 3. nedeľu cez rok B; henoteizmus je uctievanie jedného z množstva bohov ako „najvyššieho boha“) môžeme ale vidieť aj niečo viac ako len zákaz priameho odpadu od viery v Boha či praktizovania polyteistických kultov. Tento zákaz smeruje priamo do ľudského srdca a žiada, aby človek na prvé miesto vo svojom srdci postavil vždy a za všetkých okolností jedine Boha, veď jeho miesto v srdci človeka nemôže nahradiť nič stvorené, žiadne iné stvorenie, ani človek sám. Teologických výkladov tohto prikázania je veľa, preto sa ním nebudeme bližšie zaoberať. Nebudeme riešiť ani otázku, či nasledovné verše 4 až 6 (Neurobíš si modlu ... až do tisíceho pokolenia) sú len doplnením, dodatkom prvého prikázania, ktorý sa týkal iba situácie prvých adresátov Desatora (teda v podstate len Židov vo fáze monolatrie), alebo ide o samostatné, stále platné prikázanie, ako to zdôrazňujú Židia, ale aj pravoslávne a niektoré protestantské cirkvi (napr. adventisti, baptisti, kalvíni aj anglikáni). Výklad prikázania „Neurobíš si modlu“ treba dnes chápať ale len v čisto symbolickom zmysle, napr. ako snahu o neustále očisťovanie a zdokonaľovanie svojich predstáv o Bohu, t.j. odstraňovanie falošných predstáv o Bohu.

Prejdime k druhému prikázaniu (podľa katolíckej tradície, ktorú ale prevzali aj tradičné evanjelické cirkvi) vo v. 7 (Nevyslovíš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto by zneuctil meno Pána, svojho Boha). Súčasné vysvetľovanie tohto prikázania (prispôsobené našim kultúrnym podmienkam) môže byť v niektorých ohľadoch značne odlišné od pôvodného významu tohto prikázania, ktoré vychádza z doslovného znenia hebrejského textu a z náboženských podmienok Židov v predkresťanskej dobe. Toto prikázania totiž možno doslovne preložiť aj ako „Nezdvihneš meno Pána ... k zbytočnosti“, resp. k márnosti. Ako márnosť ale boli v tej dobe označované modly. „Zdvihnúť meno k márnosti“ teda mohlo označovať jednoducho modloslužbu, t.j. dať modle meno „Pán“, dať jej božskú hodnosť a zneužiť na to niektoré z Božích mien. Toto prikázanie by potom bolo (podobne ako vv. 4-6 o zákaze výroby modiel, resp. výroby obrazov stvorených bytostí) iba doplnením a rozvinutím prvého prikázania z v. 3 ďalším zákazom. Iné vysvetlenie vychádza z významu slov „nezdvihnúť meno Pána“ (podobne ako napr. zdvihnúť hlas znamená hovoriť), teda nevyslovovať posvätné meno Pána bez veľmi vážnej príčiny (starovekí ľudia mali Božie mená v oveľa väčšej úcte ako my, pre nich to neboli len slová, zvuky či písmená zastupujúce isté pojmy, ale samostatne jestvujúce bytia spojené s božstvom, resp. priamo zastupujúce božstvo – samozrejme ide o istý magický pohľad na význam slov či mien). Tento výklad je blízky aj nášmu chápaniu druhého prikázania, ibaže starovekí Židia (a staroveké národy všeobecne) ho brali oveľa vážnejšie. Iný význam tohto prikázania vychádza opäť z výrazu pozdvihnúť hlas, teda hovoriť, s použitím Božieho mena, teda v mene Božom. V tomto zmysle sú tieto slová zákazom veštenia, falošného prorokovania a iných pohanských praktík, ktoré by sa vykonávali akoby v mene Pána (t.j. Jahveho, Boha Izraela). Najpravdepodobnejším výkladom tohto prikázania je ale chápať slovo „nadarmo“ ako falošnosť, klamstvo, a v kontexte s textom Dt 10,20, ktorý spája vyslovovanie Pánovho mena v spojení s prísahou (Pána, svojho Boha sa budeš báť ... a v jeho mene budeš prisahať) by išlo o zákaz falošnej prísahy v mene Pánovom.

Vo v. 8 (Pamätaj na sobotný deň a zasväť ho) nachádzame prvý pozitívny príkaz v Dekalógu (ak odhliadneme od v. 2, ktorý možno považovať skôr za jeho nadpis, resp. sebapredstavenie sa Boha voči Izraelu). Toto prikázanie je v trochu odlišnej forme uvedené v Dt 5,12-15 (pozri katechézu na 9. nedeľu cez rok B), kde sa uvádzajú dva dôvody zachovávania soboty: (nepriamy) Boží príkaz odpočinku na siedmy deň (Gn 2,2-3; podstatná je zmienka o „zasvätení“ tohto dňa) a spomienka na vyslobodenie z egyptského otroctva, pričom sa kladie dôraz práve na tento druhý dôvod. V našom texte (vv. 9-11) je ale ako dôvod tohto príkazu spomenutá len spomienka na dielo stvorenia (Lebo Pán za šesť dní utvoril nebo i zem ...  a na siedmy deň odpočíval).

Môžeme si všimnúť, že prvým trom prikázaniam, ktoré usporadujú vzťah človeka k Bohu, je – na rozdiel od skrátenej katechetickej formy Desatora, kde sa počet slov „prvej tabule“ v slovenskom texte približne rovná počtu slov „druhej tabule“ – venovaný v texte Písma oveľa širší priestor (10 veršov) ako ostatným prikázaniam (6 veršov; pokiaľ ide o počet slov, nepomer je ešte väčší), týkajúcim sa vzťahov medzi ľuďmi. Dôvodom je skutočnosť, že celý život Izraela má byť založený práve na zmluve s Bohom – všetko ostatné, aj vzťahy s ľuďmi, majú byť podriadené tomuto vzťahu, bez ktorého by Izrael nebol vyvoleným národom.

 Z „druhej tabule Desatora“ sa pre zachovanie istej stručnosti týchto katechéz, ktoré nechcú byť textami úplne vyčerpávajúcimi témy liturgických čítaní, pozrieme trochu bližšie už len na štvrté prikázanie, ktoré má v medziľudských vzťahoch podobné smerodajné postavenie, ako úvodné predstavenie sa Boha vo v. 2 pre vzťah Boh a človek. Celý chod a základný poriadok patriarchálnej spoločnosti bol založený na autorite rodičov. Štvrté prikázanie ochraňuje nosný pilier patriarchálnej spoločnosti (v dnešnej dobe rovnosti – nie rovnakosti – muža a ženy, ktorú prinieslo kresťanstvo, môžeme ale hovoriť skôr o „tradičnej rodine“). Bez úcty k rodičom (a rodine vo všeobecnosti) sa nemôže naplniť Božie prisľúbenie pridané k tomuto prikázaniu: aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh. Úcta k rodine a manželstvu, a teda aj k otcovstvu a materstvu, je osvedčeným, a zdá sa, že aj nevyhnutným základom ľudského prežitia ako slobodného a civilizovaného „druhu“. Alternatívou k odmietnutiu tradičnej rodiny a manželstva muža a ženy je len nejaká forma novodobého otroctva.

Napriek tomu, že mnohé z príkazov Desatora pod vplyvom kresťanstva ako aj kultúrnych zmien, ktoré prináša spoločenský vývoj, chápeme v odlišnom kontexte ako starovekí Židia (a v mnohých prípadoch sa dodnes ani kresťania nevedia zhodnúť na skutočnom obsahu a význame jednotlivých „Božích slov“ tohto textu), predsa môžeme povedať, že na tomto všeobecne najrozšírenejšom zákonníku, ktorý časom získal titul všeobecného morálneho kódexu, nemusíme nič meniť (a to aj vďaka jeho všeobecnosti, čím sa tento zákonník odlišuje od podobných antických zákonníkov iných národov, ktoré prinášali skôr riešenie jednotlivých prípadov a situácií), čo svedčí nielen o genialite jeho tvorcov (resp. Tvorcu, lebo ľudských redaktorov bolo viac), ale vlastne o jeho božskom pôvode, keďže nič podobné v tej dobe (a vlastne v žiadnej dobe) nemohli vymyslieť ľudia, a to práve pre morálnu neschopnosť človeka odhaliť sám od seba naplno obsah svojho svedomia, do ktorého sú tieto zákony v skutočnosti vpísané, lebo Dekalóg je len vonkajším (a nie dokonalým – napr. tento text nemožno jednoznačne rozdeliť ani podľa obsahu, ani podľa tém, ani podľa počtu príkazov na desať „slov“, či podskupín) vyjadrením Božieho hlasu vo svedomí človeka.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/ex-201-17/

Peter Dubovský a kolektív: Komentáre k Starému Zákonu, 3. zväzok, Exodus, Dobrá kniha Trnava 2013

(Ž 19, 8. 9. 10. 11) Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. R. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči. R. Bázeň pred Pánom je úprimná, trvá naveky. Výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. R. Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plástu.

Refrén: Pane, ty máš slová večného života.

Týmto chválospevom a súčasne múdroslovným žalmom sme sa zaoberali už 2x: jeho prvou časťou (vv. 1-7) na vigíliu slávnosti sv. apoštolov Petra a Pavla, a jeho druhou časťou (vv. 8-15) na 26. nedeľu cez rok B.

(Jn 2, 13-25) Blízko bola židovská Veľká noc a Ježiš vystúpil do Jeruzalema. V chráme našiel predavačov dobytka, oviec a holubov i peňazomencov, čo tam sedeli. Urobil si z povrázkov bič a všetkých vyhnal z chrámu, aj ovce a dobytok. Peňazomencom rozhádzal peniaze a poprevracal stoly a predavačom holubov povedal: „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Jeho učeníci si spomenuli, že je napísané: „Strávi ma horlivosť za tvoj dom.“

Židia sa ho opýtali: „Aké znamenie nám ukážeš, že môžeš toto robiť?“ Ježiš im odpovedal: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím.“ Židia povedali: „Štyridsaťšesť rokov stavali tento chrám a ty ho postavíš za tri dni?“ Ale on hovoril o chráme svojho tela. Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš.

Keď bol cez veľkonočné sviatky v Jeruzaleme, mnohí uverili v jeho meno, lebo videli znamenia, ktoré robil. Ale Ježiš sa im nezdôveril; on poznal každého a nepotreboval, aby mu niekto vydával svedectvo o človekovi. Sám totiž vedel, čo je v človeku.

Hoci sa so známym príbehom o „Vyhnaní kupcov z chrámu“ (alebo správnejšie o „Očistení chrámu“, ba z istého hľadiska by sa dalo hovoriť dokonca aj o „Zrušení chrámu“ Ježišom) stretávame v priebehu liturgického roka častejšie, v nedeľnej evanjeliovej perikope sa pravidelne objavuje iba raz za tri roky (3. pôstna nedeľa roku B). Stretávame sa s ním však aj na Výročie posviacky Lateránskej baziliky (niekedy dokonca aj v nedeľu – naposledy v r. 2014 –, kedy sa číta táto istá evanjeliová perikopa), ale aj na Výročie posviacky vlastného chrámu, čo je slávnosť, ktorá by sa mala každoročne sláviť v každej farnosti, kde sa nachádza „dedikovaný“ (posvätený) chrám. Okrem Jánovej verzie, ktorá je najznámejšia, sa tento príbeh číta podľa Marka v piatok 8. cezročného týždňa (Mk 11,15-18) a podľa Lukáša v piatok 33. týždňa (Lk 19,45-48). Matúšova krátka verzia (iba 2 verše – Mt 21,12-13) sa však v liturgických čítaniach (a to ani vo feriálnom lekcionári) vôbec nevyskytuje.

Zatiaľ čo u synoptikov má táto dramatická chrámová scéna miesto na konci Ježišovho verejného účinkovania, u Jána je umiestnená naopak na začiatok jeho verejného účinkovania ako otvorené zjavenie Ježišovej požiadavky na uznanie svojej autority Božieho Syna – Ján totiž od počiatku svojho evanjelia zdôrazňuje Ježišovo božstvo, ktoré sa snaží svojím evanjeliom nielen ohlásiť, ale aj dokázať prostredníctvom osobitne vybraných siedmich „znamení“; u Jána nemá preto miesto ani Ježišovo „mesiášske tajomstvo“, typické najmä pre Markovo evanjelium. Nebudeme sa však zaoberať porovnávaním jednotlivých verzií tejto scény s Jánovým rozprávaním. Akýkoľvek pokus harmonizovať Jánovu verziu tohto príbehu so synoptickými rozprávaniami totiž môže spôsobiť oslabenie osobitného Jánovho teologického pohľadu na tento dôležitý moment Ježišovho života.

To, čo majú pri rozprávaní tohto príbehu spoločné synoptici s Jánom, je jednoznačne veľkonočný kontext tohto incidentu. Ako tisícky iných Židov aj Ježiš svoju nábožnosť praktizuje návštevou chrámu počas veľkonočných sviatkov a strávením sviatkov vo svätom meste Jeruzaleme. Pri svojom príchode do chrámu tam Ježiš nachádza to, čo pútnici počas sviatkov očakávali: trh s náboženskými „potrebami“. Ježiš však svoj pohľad zameriava nie hlavne na dobytok, ovce či holuby, ktoré boli potrebné pre vykonávanie obiet (por. napr. predpisy o obetách hneď na začiatku knihy Levitikus) – hoci na rozdiel od synoptikov Ježiš z chrámu vyháňa aj tieto obetné zvieratá, čím snáď Ján chce zdôrazniť, že s Ježišovou obetou na kríži sa celkom končí oprávnenie starozákonných zvieracích obiet –, ale najmä na samotnú ekonomickú aktivitu spojenú s predajom týchto obetných zvierat, teda na predavačov a peňazomencov, ktorí pútnikom prichádzajúcim z rôznych krajín zabezpečovali zmenárenské služby, aby povinnú chrámovú daň zaplatili len v „kóšer“ židovských šekeloch, keďže iné mince zobrazovali tváre vládcov rôznych krajín, čo sa považovalo za modloslužbu. Treba však povedať, že samotné tieto „finančné služby“ neboli nejakým výnosným zdrojom bohatstva ani pre kňazov chrámu ani pre samotných zmenárnikov či obchodníkov – nejestvujú aspoň nijaké dôkazy, že by táto činnosť bola nejako zvlášť výnosná.

Dôležitý v tomto príbehu však nie je útok na chrámový obchod, ale to, že Ježiš sa svojím konaním opísaným v tejto perikope vyhlásil za „správcu chrámu“, za toho, kto zodpovedá za všetku činnosť v chráme. Koná ako zvrchovaný Pán kultu a sudca nad národom. Vystupuje tu s právom určovať kritériá pre pravý kult. Takto vystupuje aj voči najvyšším autoritám v Jeruzaleme, ktorými boli veľkňazi, zákonníci a starší. Ako dôvod svojho konania Ježiš uvádza skutočnosť, že jeruzalemský chrám je „domom jeho Otca“. Tým zjavuje svoju identitu Božieho Syna. Je synom toho Boha, ktorý sídli v tomto chráme, a preto má moc určovať, čo sa smie a čo nesmie konať v tomto dome, aj na jeho nádvoriach, kde tento náboženský obchod prebiehal. Ježiš teda podľa evanjelistu Jána prerušuje náboženskú slávnosť v chráme, ktorá sa tu koná rovnako už po stáročia, v podstate „len“ preto, aby na seba upozornil, urobil si „reklamu“, ale nie kvôli sebe samému, ale aby dal Jeruzalemu príležitosť všimnúť si ho, vypočuť si ho a dať sa na pokánie, a aby ukázal, že jeho príchodom nastáva zásadná zmena. Podobným spôsobom sa starozákonní proroci bežne uvádzali do známosti na verejnosti. Išlo teda o „prorocké gesto“, spojené aj s kritikou zneužívania chrámového kultu kňazmi a povrchného náboženského života národa. Hlavným cieľom tohto gesta však podľa Jána nebola kritika či napomínanie, ale predstavenie Ježišovej identity.

Evanjelista následne pripomína slová žalmu 69,10 nielen preto, aby poukázal na naplnenie starozákonných proroctiev v Ježišovi, ale asi aj aby akosi vysvetlil Ježišovo konanie poukázaním na konanie viacerých hrdinov Starého Zákona, ktorí sa pri obraňovaní Božích záujmov na zemi vo svätom hneve („v horlivosti“) dopustili násilia, ako napr. Mojžiš (por. napr. Ex 32,25-29), veľkňaz Finés (Nm 25,6-8) alebo prorok Eliáš (1Kr 18,40). Zatiaľ čo však žalmista hovorí v minulom čase („strávila ma horlivosť“, čo sa dá preložiť aj ako „úplne ma pohltil vnútorný zápal, vnútorné nadšenie pre Boha“, a žalmista má na mysli pravdepodobne prorocký zápal, s ktorým proroci, ako napr. Jeremiáš, por. Jer 7,1-15, obhajovali Božie práva v Božom ľude, čo však spôsobovalo ich osamotenosť a neobľúbenosť u ľudí), evanjelista mení gramatický čas a hovorí: „Strávi ma horlivosť“, čím naznačuje budúcu Ježišovu smrť, ktorá ho „strávi“, či „pohltí“. Tento incident v chráme, najmä Ježišovo následné vyjadrenie o zborení chrámu, sa stane jedným z hlavných bodov falošnej obžaloby voči nemu pri jeho náboženskom súde pred židovskou Veľradou, ale dôvod jeho odsúdenia na smrť Pilátom bude úplne iný, čisto politický (nepôjde ale o nepotvrdenú vzburu voči cisárovi, resp. voči Rímu, ale o Pilátova ústupčivosť Veľrade zo strachu, že by ho Veľrada mohla obžalovať pred cisárom, čo jasne svedčí o tom, že išlo o „justičnú vraždu“).  

„Židia“ (ako Ján nazýva židovské náboženské autority) správne pochopili zmysel Ježišovho činu, jeho nárok reprezentovať v chráme samého Boha, a preto sa pýtajú, akým znamením od Boha potvrdí svoj nárok. Mali na mysli také znamenia, aké vykonali Mojžiš alebo Áron pred Izraelitmi v Egypte, čím sa osvedčili ako Boží reprezentanti (por. Ex 4,29-31). Ježišova odpoveď na ich požiadavku však viedla k neporozumeniu na strane Židov (Ján často používa nedorozumenie v Ježišovej komunikácii s ľuďmi ako „pracovný nástroj“ pre „vyššie porozumenie“), čo vidno aj z neskoršej falošnej obžaloby Ježiša pred Veľradou (Mk 14,57-59), kde sa snažili Ježiša obviniť zo snahy o zničenie chrámu, čo však bolo očividne nezmyselné obvinenie, ktoré sa napokon ani nedalo proti Ježišovi použiť. Židia však hlavne chápali doslovne, a teda nesprávne, Ježišove slová o opätovnom postavení „zboreného chrámu“. Správne síce tvrdili, že je nemožné postaviť chrám za tri dni, keďže (druhý) chrám začal židovský kráľ Herodes Veľký prestavovať už v r. 20 alebo 19 pred naším letopočtom, a v Ježišovej dobe nebol ešte stále dostavaný, hoci sa staval už 46 rokov (za prvý rok Ježišovho pôsobenia teda môžeme podľa toho označiť rok 26 alebo 27 nášho letopočtu), ale nepochopili, o akom chráme Ježiš vlastne hovorí. Evanjelista následne vysvetľuje správny význam Ježišových slov, teda že Ježiš nehovoril v prvom rade o jeruzalemskom chráme, ale o svojom tele, keďže v ňom je Otec prítomný viac ako v samotnom chráme – ale zmysel týchto slov bolo možné pochopiť až po jeho zmŕtvychvstaní. Evanjelista preto následne preskakuje časovo do doby po Ježišovom vzkriesení, a Ježišove slová o „postavení chrámu za tri dni“ považuje za jeden z dôkazov potvrdzujúcich vieru v Ježiša ako Božieho Syna, keďže vopred predpovedal svoje vzkriesenie z mŕtvych.

Posledné tri verše dnešného evanjeliového úryvku tvoria vlastne akýsi myšlienkový prechod k následnej stati obsahujúcej Ježišov nočný rozhovor s Nikodémom (Jn 3,1nn), svojim „tajným učeníkom“ (por. Jn 19,38). Nikodémova viera v Ježiša bola totiž ešte len na polceste ku skutočnej viere v Neho, bola teda podobná viere zástupov, ktorí verili v Ježiša len preto, lebo videli znamenia, ktoré robil. Evanjelista si preto neodpustil záverečnú poznámku, v ktorej zdôrazňuje, že Ježiš sa týmto zástupom ešte plne nezveroval so všetkým, čo by im chcel povedať, keďže im videl do srdca a poznal ich nestálu a povrchnú vieru. Viera zástupov bola ešte niekde na polceste medzi poveľkonočnou vierou Ježišových učeníkov a odmietnutím zo strany „Židov“ a je zobrazená zjavom Nikodéma, ktorý je síce otvorený Ježišovmu posolstvu, ale nie je ešte pripravený naplno sa odovzdať viere v Neho.

Pokiaľ ide o hlavné posolstvo Ježišovho „vyčistenia chrámu“, komentátori sa dosť líšia v jeho vysvetlení. Navonok totiž toto Ježišovo konanie vyzerá, akoby sa postavil „proti niečomu“. Ježišovo konanie vyznieva ako protest proti finančnému zneužívaniu chrámu a náboženstva celkovo, ale to je len náš dobový výklad, odrážajúci skôr myslenie dnešného slobodomyseľného človeka silne oponujúceho akémukoľvek zneužívaniu. Ján nenaznačuje, že by v chráme dochádzalo k nejakému zneužívaniu, voči ktorému by Ježiš protestoval. Iný výklad hovorí, že Ježiš svojím činom odmieta alebo ruší židovský posvätný kult, ale nezdá sa, že by Ježišovo konanie bolo namierené proti obetným zvieratám prítomným v chráme, resp. na jeho nádvorí, skôr sa zameriava na kupectvo spojené s náboženskou činnosťou. Častý výklad je aj ten, že zmyslom Ježišovho konania a jeho slov je hlavne nahradenie dovtedajšieho chrámu ako miesta uctievania Boha Ježišovým telom, resp. samotným Ježišom, v ktorom prebýva Otec, a v tom zmysle by Ježišovo konanie bolo možné chápať aj ako zrušenie úlohy chrámu, jeho odsunutie nabok. Ale tomuto zámeru odporuje Jánovo citovanie starozákonného žalmu, že Ježiša „stravuje horlivosť za Boží dom“.

Lepšie ako vykladať Ježišovo konanie ako negatívne vyhlásenie proti niečomu (náboženský obchod, starozákonný kult, ukončenie úlohy chrámu v náboženskom živote Izraela) je skôr vykladať ho ako pozitívne vyhlásenie týkajúce sa samotného Ježiša, jeho identity Božieho Syna a Mesiáša. Ježiš nebojuje proti chrámu, vyhlasuje ho za dom svojho Otca, a celým svojím náboženským životom ako človek sa hlási k starozákonnej viere a kultu Izraela. Dobre si uvedomuje aj potrebu obchodov s „náboženským tovarom“ pre vykonávanie tohto kultu, nie je žiadny povrchný revolucionár bojujúci proti ekonomickému zneužívaniu veriacich zo strany náboženskej vrchnosti. Jánovo evanjelium neútočí na ekonomickú činnosť v chráme ale využíva ju na rozvinutie kristológie Ježiša ako Božieho Syna. Ekonomické zázemie patrí k náboženskému životu a aj dnes má v Cirkvi slúžiť tomu istému, o čo sa týmto príbehom snaží aj evanjelista Ján – napomáhať zjavovaniu Božieho Syna a spásy, ktorú nám prináša, tomuto svetu.      

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=1918