(Ex 17, 3-7) Nebolo vody a smädný ľud reptal proti Mojžišovi: „Načo si nás len vyviedol z Egypta? Aby si nás, naše deti a náš dobytok umoril smädom?“ Mojžiš volal k Pánovi: „Čo si počnem s týmto ľudom? Málo chýba a ukameňuje ma.“ Pán povedal Mojžišovi: „Kráčaj pred ľudom, zober so sebou niekoľko starších z Izraela. Do ruky si vezmi palicu, ktorou si udieral rieku, a choď! Hľa, ja budem stáť pred tebou na skale Horebu; udrieš na skalu, vytryskne z nej voda a ľud sa napije.“ Mojžiš tak urobil pred očami starších Izraela a nazval to miesto Massa a Meríba pre hádku synov Izraela a preto, že pokúšali Pána, keď vraveli: „Je Pán medzi nami, alebo nie?“

Udalosť, ktorú opisuje dnešné prvé čítanie, je známa ako „pokúšanie Pána Izraelitmi v Masse (Pokúšanie, Skúška) a Meríbe (Spor, Hádka)“, ktorá sa mnohokrát spomína v Písme ako príklad opovážlivej nedôvery v Božiu starostlivosť o Pánových vyvolených (por. Nm 20, 1n; Nm 20,24: Áronova smrť; Nm 27,14: Mojžišova smrť; Dt 6,16: „Nepokúšajte Pána, svojho Boha, ako ste ho pokúšali v Masse!“; Dt 9,22; 32,51: ohlásenie Mojžišovho trestu a jeho smrti; ako aj popri iných žalmoch aj Ž 95, ktorý je súčasťou liturgie slova tejto nedele – responzóriový žalm). Zdanlivo banálna príhoda – teda z hľadiska mnohých iných podobných udalostí, ktoré sa odohrali počas putovania Izraelitov púšťou – mala teda práve táto ďalekosiahle následky (možno preto, že po troch veľkých zázrakoch, ktoré Pán urobil cestou z Egypta pod Sinaj – prechod cez more, uzdravenie horkej vody v Mare a dar manny a prepelíc – táto vzbura už nemohla zostať bez následkov). My zvyčajne za hriech považujeme „opovážlivú dôveru (spoliehanie sa) v Božie milosrdenstvo“, dnešný text však za oveľa väčší hriech považuje „opovážlivú nedôveru v Božiu prozreteľnosť“. Zo všetkých hriechov Izraelitov na púšti sa práve tento (popri „zlatom teľati“) stal hlavným symbolom vzdoru Božieho ľudu voči svojmu Záchrancovi z egyptského otroctva. Bol to, zdá sa, práve tento hriech, pre ktorý Mojžiš a Áron nesmeli vstúpiť do Zasľúbenej zeme (Nm 20,11-12: „Nato Mojžiš zdvihol ruku a dva razy udrel palicou po skale. I vyliala sa voda prúdom a napila sa pospolitosť aj jej dobytok. Ale potom Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: „Pretože ste mi neverili a neoslávili ste ma pred očami Izraelitov, nevovediete tento ľud do krajiny, ktorú im dám“).

Pre lepšie pochopenie tejto udalosti si pozrime aj verše vynechané z dnešného úryvku (Ex 17,1-2): Potom na Pánov rozkaz tiahla celá izraelská pospolitosť po svojich stanoviskách z púšte Sin a utáborila sa v Rafidim, kde nebolo vody na pitie pre ľud. ² A ľud doliehal na Mojžiša a vravel: „Daj nám vodu na pitie!“ Ale Mojžiš im odvetil: „Prečo sa vadíte so mnou a prečo pokúšate Pána?“ Refidim (alebo Rafidim) bola akási suchá lokalita ležiaca na púšti Sin neďaleko hory Sinaj. Dnes už túto lokalitu nedokážeme presne určiť, vieme len, že išlo pôvodne o pustinu bez vody, akých je na Sinajskej púšti veľa. Boží ľud napriek tomu, že sa po púšti pohyboval len podľa Božej vôle („na Pánov rozkaz“), predsa trpel smädom. Mojžiš viedol ľud tadiaľ, kadiaľ chcel Pán. Hebrejskí vyzvedači pritom mohli priviesť ľud na také miesto na púšti (oázu), kde by sa voda nachádzala. Lenže Pán chcel tento ľud vyskúšať. Nespokojnosť ľudí sa samozrejme obracia proti človeku, ktorý stojí na čele ostatných. Začali sa hádať s Mojžišom a útočiť na neho. Rozprávač, ktorý poznal výdatný prameň v Masse a Meríbe sa azda pokúša objasniť tieto miestne názvy. Od hebrejského slovesa „ríb“ (hádať sa) možno odvodiť pomenovanie Meríba a od slovesa „násá“ (pokúšať, skúšať) zase pomenovanie Massa.

Sucho na púšti je neznesiteľné. Bez vody sa nedá žiť. Dehydratácia je smrteľný stav, volajúci po okamžitom zásahu, a podobne ako pri topení, život človeka je ohrozený tak, že niet veľa času na diskusiu. Život vyvoleného ľudu sa dostal do ohrozenia. Vari to Boh nevidí? Je pre nás ľahké kritizovať Izraelitov za ich povrchné „odhlasovanie nedôvery“ Mojžišovi, nehovoriac už o nedôvere voči Bohu. Veď či Pán tomuto ľudu znova a znova cez Mojžiša neprichádzal na pomoc v ich biede s mimoriadnymi formami pomoci? Len krátko predtým sa ľud zázračne nasýtil prepelicami a mannou, ktorá tento ľud následne sprevádzala ako každodenný pokrm (Ex 16,1nn) štyridsať rokov putovania po púšti. Ako to mohli? Toto je oprávnená otázka. Ale teologické špekulácie človeku, ktorý trpí, nepomôžu. Otázka, kde je Boh, keď človek trpí, je snáď tá najdôležitejšia náboženská otázka, akú si človek môže položiť. V skutočnosti však tí „primitívni“ Izraeliti, bývalí hebrejskí otroci, boli duchovne možno ďalej ako my. Vyšli z Egypta na Boží rozkaz a preto rozhorčene volajú k Bohu, že nemajú vodu. Pokiaľ by sme tam boli my, asi by sme sa snažili o „vedecké“ zdôvodnenie nemožnosti, že na púšti predsa nemôžeme len tak hľadať vodu a mali sme na to vopred pamätať, keď sme z Egypta odchádzali. To naše usporiadané a uhladené kresťanstvo do istej miery svedčí o jednom – že sme síce smädní, ale kopeme a hľadáme studne inde, než u Boha. My sme totiž ani nenašli odvahu na to, aby sme nastúpili na cestu púšťou. Aby sme sa spoliehali jedine na Boha. Stále sa totiž snažíme svoj život si zabezpečiť sami. Bojíme sa úplne sa odovzdať do Božích rúk. A preto ani nevoláme pobúrene k Bohu ale následne ani neprežijeme Boží zásah, lebo sme sa šikovne vyhli tomu, aby sme sa ocitli v životnej núdzi, ktorá je pre taký zásah potrebná. A preto ani nemôžeme získať poznanie, že Boh nás dokáže v našej núdzi zachrániť. Ak predsa nájdeme odvahu nastúpiť na túto cestu úplnej odovzdanosti do Božej prozreteľnosti, budeme síce musieť často prežiť „jeho napomenutie“, ale len vďaka tomu objavíme taký vzťah k Bohu, ktorý konečne dokáže uhasiť náš smäd po živote.

Udalosť pokúšania Pána v Rafidim, na ktorú však môžeme nazerať aj ako na ďalšiu skúšku, ktorej Pán podrobil svoj ľud, sa končí Mojžišovou otázkou: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ Odpoveď Pán dáva následným víťazstvom Izraelitov nad Amalekitmi (pozri katechézu na 29. cezročnú nedeľu roku C: Ex 17, 8-13). Človek, ktorý svoj život odovzdal Bohu, je skúšaný stále, jeho dôvera musí stále rásť a Boh mu dáva stále väčšie úlohy, ktoré vyžadujú stále väčšiu mieru dôvery v neho.

Súvislosť dnešného prvého čítania s evanjeliom spočíva vo vzťahu vody a života, pričom obidva pojmy treba chápať hlavne v ich duchovnom význame, ako obrazy vyšších, tento svet presahujúcich skutočností. Pre človeka je skutočným zdrojom života, ktorý nikdy nepominie, Boh a jeho slovo. Izraeliti si mysleli, že jedinou realitou, ktorá ovplyvňuje v danej chvíli ich život, je realita ich smädu a hroziacej smrti, avšak ukázalo sa, že Pánova prítomnosť pri človeku je realitou oveľa skutočnejšou. Treba sa učiť túto realitu vnímať prostredníctvom viery a prekonávať tak falošné reality, ktoré nám vnuká diabol, aby nás zastrašil v našej dôvere Bohu.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ex-171-7/

Komentáre k Starému Zákonu, Exodus, Dobrá kniha Trnava 2013

(Ž 95, 1-2. 6-7. 8-9) Poďte, plesajme v Pánovi, oslavujme Boha, našu spásu. Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami. R. Poďte, klaňajme sa a na zem padnime, kľaknime na kolená pred Pánom, ktorý nás stvoril. Lebo on je náš Boh a my sme ľud jeho pastviny a ovce, ktoré vedie svojou rukou. R. Čujte dnes jeho hlas: „Nezatvrdzujte svoje srdcia ako v Meríbe, ako v dňoch Massy na púšti, kde ma pokúšali vaši otcovia; skúšali ma, hoci moje skutky videli.“

Refrén: Pane, daj, aby sme počúvali tvoj hlas a nezatvrdzovali si srdcia

Katechézu k tomuto responzóriovému žalmu pozri v priečinku na 27. nedeľu cez rok C. Obsah veršov vybraných zo Ž 95 do nášho responzóriového žalmu sa viaže k udalosti zázračného vyvedenia vody zo skaly na púšti Mojžišom (samozrejme Božou mocou), čo má vzťah k dnešnému evanjeliu o Samaritánke, ale zvlášť k hádke synov Izraela v Masse a Meríbe, opísanej v prvom čítaní tejto nedele.

(Jn 4, 5-42) Ježiš prišiel do samarijského mesta menom Sychar neďaleko pozemku, ktorý dal Jakub svojmu synovi Jozefovi. Tam bola Jakubova studňa. Ježiš unavený z cesty sadol si k studni. Bolo okolo poludnia. Tu prišla po vodu istá Samaritánka. Ježiš jej povedal: „Daj sa mi napiť!“ Jeho učeníci odišli do mesta nakúpiť potravy. Samaritánka mu povedala: „Ako si môžeš ty, Žid, pýtať vodu odo mňa, Samaritánky?“ Židia sa totiž so Samaritánmi nestýkajú. Ježiš jej odpovedal: „Keby si poznala Boží dar a vedela, kto je ten, čo ti hovorí: ‚Daj sa mi napiť,‘ ty by si poprosila jeho a on by ti dal živú vodu.“ Žena mu povedala: „Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká. Odkiaľ máš teda živú vodu? Si azda väčší ako náš otec Jakub, ktorý nám dal túto studňu a pil z nej on sám i jeho synovia a jeho stáda?“ Ježiš jej odvetil: „Každý, kto pije túto vodu, bude znova smädný. Ale kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. A voda, ktorú mu dám, stane sa v ňom prameňom vody prúdiacej do večného života.“ Žena mu vravela: „Pane, daj mi takej vody, aby som už nebola smädná a nemusela sem chodiť čerpať!“ Povedal jej: „Choď, zavolaj svojho muža a príď sem!“ Žena mu odpovedala: „Nemám muža.“ Ježiš jej vravel: „Správne si povedala: ‚Nemám muža,‘ lebo si mala päť mužov a ten, ktorého máš teraz, nie je tvoj muž. To si povedala pravdu.“ Žena mu vravela: „Pane, vidím, že si prorok. Naši otcovia sa klaňali Bohu na tomto vrchu, a vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde sa treba klaňať.“ Ježiš jej povedal: „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme. Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme, lebo spása je zo Židov. Ale prichádza hodina, ba už je tu, keď sa praví ctitelia budú klaňať Otcovi v Duchu a pravde. Lebo sám Otec hľadá takých ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa mu klaňať v Duchu a pravde.“ Žena mu vravela: „Viem, že príde Mesiáš, zvaný Kristus. Až príde on, zvestuje nám všetko.“ Ježiš jej povedal: „To som ja, čo sa rozprávam s tebou.“

Vtom prišli jeho učeníci a divili sa, že sa rozpráva so ženou. Ale nik nepovedal: „Čo sa jej pýtaš?“ Alebo: „Prečo sa s ňou rozprávaš?“ Žena nechala svoj džbán, odišla do mesta a vravela ľuďom: „Poďte sa pozrieť na človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila! Nebude to Mesiáš?“ Vyšli teda z mesta a šli k nemu. Medzitým ho učeníci prosili: „Rabbi, jedz!“ On im povedal: „Ja mám jesť pokrm, ktorý vy nepoznáte.“ Učeníci si hovorili medzi sebou: „Vari mu niekto priniesol jesť?“ Ježiš im povedal: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal, a dokonať jeho dielo. Nevravíte aj vy: ‚Ešte štyri mesiace a bude žatva?‘ Hľa, hovorím vám: Zdvihnite oči a pozrite sa na polia, že sú už biele na žatvu! Žnec už dostáva odmenu a zbiera úrodu pre večný život, aby sa spoločne tešili aj rozsievač, aj žnec. Tu sa potvrdzuje príslovie: Jeden rozsieva a druhý žne. Ja som vás poslal žať to, na čom ste nepracovali. Pracovali iní a vy ste vstúpili do ich práce.“ Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho pre slovo ženy, ktorá svedčila: „Povedal mi všetko, čo som porobila.“ Keď Samaritáni prišli k nemu, prosili ho, aby u nich zostal. I zostal tam dva dni. A ešte oveľa viac ich uverilo pre jeho slovo. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“

Úryvok dnešného evanjelia je z hľadiska kompozície malé literárne dielo. Každé slovo v tomto texte je premyslené do posledných podrobností. Dej tohto úryvku je však vlastne len jednou epizódou, ktorá sa udiala na Ježišovej spiatočnej ceste z Judska do Galiley. Ježišovi tu iste nejde len o morálne polepšenie jednej ženy, ale o jeho postupné zjavovanie svojej vlastnej osoby a svojho poslania pred ľuďmi. Tento cieľ sleduje nielen celé Jánovo evanjelium, ale vlastne všetky evanjeliá, ako aj proces katechumenátu v prvotnej Cirkvi, ktorý na tento účel – postupné zjavovanie osoby Krista krstencovi – využíva najviac práve Jánovo evanjelium.V tejto katechéze sa budeme kvôli obmedzenému priestoru zaoberať len prvou časťou textu nedeľného úryvku evanjelia, teda samotným rozhovorom Ježiša so Samaritánkou (teda len po verš 26, verše 27-42 vynecháme). Treba si tiež uvedomiť, že pokiaľ ide o detaily tohto textu, tie majú toľko výkladov, koľko je vykladačov, čo si však možno uvedomoval aj autor tohto textu, svätopisec Ján, ktorý vedome pracoval s mnohovýznamovosťou slov, čo najlepšie vidíme na pojme „vody“, s ktorého rôznymi významami sa evanjelista akoby až „hral“.

Za Sychar sa dnes považuje dedina Askar, ktorá sa nachádza asi 1 km severovýchodne od Jakubovej studne. Jakubova studňa leží pri ceste spájajúcej sever zeme s juhom, na úpätí hory Garizim. Je hlboká 32 m. Ak z nej chce človek načerpať vodu, potrebuje nielen nádobu, ale aj dlhé lano. Evanjelista sa nezaoberá podružnými otázkami (z hľadiska hlavného cieľa textu), ako napr. prečo ide žena čerpať vodu na poludnie, keď je najväčšia horúčava, alebo prečo nepoužila studňu priamo v dedine, alebo prečo išli všetci učeníci na nákup. Evanjelistovi záleží výlučne na stretnutí a na rozvíjajúcom sa rozhovore medzi Ježišom a ženou. Ježiš oslovuje ženu slovami: „Daj sa mi napiť“. Ide o veľmi prirodzenú komunikáciu na mieste, ktoré je na takú komunikáciu priamo určené. Žena však na jeho oslovenie reaguje s údivom. Dôvod tohto údivu nám odhaľuje nielen história vzájomných sporov medzi Židmi a Samaritánmi, ale aj poznanie vtedajšej kultúry, v ktorom takéto priame oslovenie muža ženou nebolo bežné. Ježiš sa však nepozerá na predsudky ľudí, napokon, s ním prichádza doba, keď už nebude rozdiel medzi mužom a ženou, Židom a Samaritánom. Ježiš preto na ženin údiv nereaguje, ale pokračuje v smere rozhovoru, ktorý naznačil svojou úvodnou žiadosťou, pričom však úplne prevracia úvodnú pozíciu toho, kto niečo žiada, a kto môže niečo dať, a sám ponúka žene vodu, ktorú od nej pôvodne žiadal, hoci voda, ktorú jej ponúka, nie je obyčajná, ale „živá voda“, čím vzbudí záujem ženy o tento tajomný Boží dar.

Ako žena zareaguje na túto zmenu pozície? Ide o rozhodujúcu chvíľu, ktorá ukáže, čo je v človeku, či sa otvorí prijatiu Božieho daru, alebo sa pred ním pyšne a sebecky uzavrie v presvedčení, že si sám vystačí. Našťastie, žena – unavená hľadaním vlastného šťastia, ktoré stále nenachádzala v náručí rôznych mužov (hoci rozšírený výklad, že táto žena je nejaká prostitútka, keď žila s toľkými mužmi, nemusí byť nutne pravdivý, vzhľadom na postavenie ženy v starovekom Oriente, kde rozvodový list mohli vystaviť len muži – táto žena teda mohla byť len obeťou mužskej nadvlády; a okrem toho: žena bez muža, napr. vdova, ak nezdedila väčší majetok, by v tej dobe nemala nijaké prostriedky na živobytie, čo do veľkej miery ospravedlňuje jej ochotu znovu a znovu sa vydávať) – sa otvára prijatiu Božieho daru. Stále však nerozumie podstate toho daru. Síce už začína tušiť, že tento neznámy cudzinec je niečo viac, ako sa zdá, a začína ho s úctou oslovovať „Pane“ (je to inak prvé miesto v Jánovom evanjeliu, kde je Ježiš oslovený týmto titulom, ktorý mu výsostne patrí), ale nerozumie ani tomu, čo je tá „živá voda“, ani tomu, ako jej túto vodu chce načerpať, keď nemá vedro. Vyslovuje však predpoklad, že aby niečo také niekto dokázal, musí byť väčší ako praotec Jakub, ktorý vykopal tú hlbokú studňu. Možno niekto ako Mojžiš, ktorý vyviedol na púšti vodu zo skaly jediným úderom. Už teda niečo tuší o Ježišovej veľkosti.

Potom, ako Ježiš vzbudil záujem ženy o svoj dar a o svoju osobu, prechádza priamo k „evanjelizácii“ tejto ženy a začína jej už celkom otvorene vysvetľovať podstatu daru, ktorý jej ponúka, pričom zdôrazňuje, že on je jediným darcom „živej vody“, ktorá však nie je určená pre tento svet, pre tento smrteľný život, ale je „prameňom vody prúdiacej do večného života“. Živá voda, v ktorej môžeme vidieť viacero duchovných skutočností, ako napr. samého Boha, Božie slovo, vieru, večný život, alebo Ducha Svätého, vstupuje do človeka a stáva sa v ňom prameňom, takže človek už nemusí chodiť ku prameňu, lebo prameň večného života je už priamo v ňom.

Samaritánka stále nechápe podstatu toho, čo jej Ježiš zjavil, a chytá sa jedného výrazu, ktorý od Ježiša počula: že ak by prijala od Ježiša dar akejsi „zázračnej vody“, nebola by už nikdy smädná a nemusela by už nikdy chodiť čerpať ku tejto studni (snáď, aby sa vyhla posudzovaniu ľudí, ktorí ju vnímali ako mužmi mnohokrát „odvrhnutú“ ženu – ide však len o možný výklad, ktorý nemá priamu oporu v Jánovom texte, a Ján sa dôvodmi životnej situácie tejto ženy vôbec nezaoberá – hoci v jej slovách na konci tohto úryvku, kde uznáva, že Ježiš vedel o nej všetko „čo porobila“, možno nájsť oporu pre mienku o „zlej povesti“ tejto ženy –, len konštatuje, že je ženou šiestich mužov, z ktorých ten šiesty už ani nie je jej manželom). V jej nechápavosti sa odráža všeobecne slabá schopnosť nás, ľudí, chápať duchovné veci a veľmi pomalý proces kresťanského dozrievania. Celý tento rozhovor je napokon akoby plný neporozumenia Ježišových slov, čo je však, zdá sa, priamy zámer evanjelistu. V skutočnosti totiž neporozumenie je základom k tomu, aby sme si nakoniec porozumeli. Otvára totiž horizont pre niečo nové. Ak sme pripravení na niečo nové, tak neporozumenie je počiatkom porozumenia medzi ľuďmi.

Ježiš po nechápavej odpovedi Samaritánky mení tému rozhovoru, a zameriava pozornosť na jej spomínanú životnú situáciu – situáciu ženy mnohých mužov. Dôvod, prečo evanjelista obracia pozornosť na túto skutočnosť môže byť čisto symbolický, ako azda všetko v tomto rozhovore, ba v celom Jánovom evanjeliu. Muži v tomto texte môžu symbolizovať tak pohanské božstvá, ako aj rôzne pohanské filozofie a gnostické bludy, ktoré boli veľmi rozšírené v prvotnej Cirkvi – a Cirkev, v ktorej žil aj evanjelista Ján, s nimi musela tvrdo zápasiť. Ľudia Jánovej myšlienkovo a nábožensky pestrej doby často prechádzali od náuky k náuke; podobali sa tak žene, hľadajúcej šťastie v náručí rôznych mužov, ale to len preto, aby nakoniec našli konečnú pravdu v „náruči“ Krista, ktorý sa tu javí ako „siedmy muž“, v biblickom chápaní sedmičky ako čísla plnosti a zavŕšenia niečoho.

Ježiš ženu vyzýva, aby k nemu zavolala svojho muža, hoci vie, čo mu musí odpovedať, ak nechce klamať. Navonok táto otázka vyzerá ako zraňujúca, lebo sa dotýka ženy na citlivom mieste jej života. Čo tým Ježiš, resp. evanjelista Ján sleduje? Navonok môže táto reakcia vyzerať, že Ježiš má už dosť nechápavosti tejto ženy, a preto zaútočí na ňu tvrdšie, aby ju zlomil a priviedol k podrobeniu svojej moci. Takéto chápanie by však bolo v úplnom protiklade k Ježišovej snahe rešpektovať ľudskú slobodu a priviesť človeka k úplne dobrovoľnej viere v neho a otvoreniu sa daru spásy. Ježišova zmena témy rozhovoru a narážka na ženinu „spoločensky zložitú“ osobnú situáciu teda nie je pasca, hoci to tak na prvý pohľad môže vyzerať, ale snaha o posunutie rozhovoru zo všeobecnej „teologickej“ roviny na praktickú rovinu osobného života, kam musí viera vždy smerovať. Duchovné poznanie, ktoré neprenikne do nášho každodenného života, je jalové, neplodné, a vlastne zbytočné. Snaží sa teda ženu nie zahanbiť, ponížiť, ale ešte viac ju zaujať tým, že sa zameria na jej vlastný život. Žena si už medzitým vytvorila voči nemu takú dôveru, že sa neuráža, neodchádza, ale postupne sa priznáva k svojmu nenaplnenému spôsobu života, hoci spočiatku sa snaží z tejto nepríjemnej situácie vykrútiť polopravdou, že nemá muža (t.j. manžela). Ježiš jej však stavia pred oči celú biedu jej života, ktorá ju samotnú trápi. Aby lekár mohol pomôcť pacientovi, musí najprv vidieť rany, ktoré pacienta sužujú a pacient mu ich teda musí sám ukázať.

Žena na odhalenie svojich vnútorných rán opäť reaguje vyhýbavo, keď sa snaží odviesť pozornosť od svojej osobnej situácie späť k „všeobecnej“ náboženskej téme. Začína síce tým, že Ježiša označí za proroka (a teda nepriamo za Mesiáša), ale následne vnáša do diskusie s Ježišom „otrepaný“ náboženský problém správneho miesta uctievania Boha, v čom sa Samaritáni líšili od Židov (hora Garizim kontra jeruzalemský chrám). Aj táto kľučka, ktorú žena použila, aby sa vyhla rozhovoru o svojom nepríjemnom osobnom probléme nám ukazuje, že žena, s ktorou sa Ježiš rozpráva, nebola nejaká „naivná chuderka“, ale typická žena svojich čias „s nabrúseným jazykom“, ktorá sa napriek nepriazni osudu vedela v živote „obracať“, dokonca svojím životným štýlom v mnohom pripomína „moderné“ ženy, a v rozhovore, ktorý s Ježišom viedla, napriek svojej duchovnej nevedomosti „neťahala za kratší koniec“. Ježiš sa nad ňu nepovyšoval, nesnažil sa ju poučovať ako „malé dievčatko“, ale bral ju ako rovnocenného partnera rozhovoru, pretože ju nechcel zmanipulovať, „duchovne zviesť“ ako to robia sektári, ale ukázať jej pravdu o sebe (o sebe samom ale aj o sebe samej) a postaviť ju pred jej vlastné rozhodnutie či prijme alebo neprijme ponúkaný dar spásy. Preto, ako sa často zdôrazňuje, tento príbeh môže slúžiť ako model autentickej evanjelizácie, ktorá nie je ani útočná, ani ustrašená, nesnaží sa vnútiť človeku istý pohľad na svet využijúc jeho problémy, ale reaguje na problémy človeka tak, aby sám pochopil a prijal ponúkané riešenie pre svoj život, teda nový zmysel života v odovzdaní svojho života Kristovi ako darcovi spásy.

Ježiš sa nenechal odvrátiť od podstaty diskusie so ženou a vyhol sa tejto pasci tým, že zmenil otázku ženy a poukázal na to, že v budúcnosti, ktorá sa začína práve ním samotným, už nebude podstatné „kde“ si ľudia uctievajú Boha, ale ako. Ježiš síce potvrdzuje fakt, že „spása je zo Židov“, čím jasne dáva najavo svoj názor o nie celkom správnej forme bohoslužby Samaritánov, ale súčasne uvádza, že v budúcnosti, ktorú prináša („Prichádza hodina, ba už je tu“, t.j. je prítomná v samotnom Ježišovi), pôjde už nie o miesto bohoslužby, ale o jej spôsob, ktorý označuje tajomnými slovami „klaňať sa Bohu v Duchu a pravde“. Teologickým významom týchto slov sa nebudeme zaoberať, keďže je to materiál na samostatnú katechézu, ale stručne možno povedať, že Ježiš mal na mysli „naozaj (t.j. pravdivo, skutočne) duchovnú“ bohoslužbu podľa Božej vôle (pravdy). Iný výklad hovorí, že tento výraz treba čítať „v duchu a Pravde“, čiže nová bohoslužba bude podstatne vnútorná, duchovná, nielen vonkajšia ako dovtedajšie obrady či už Židov alebo Samaritánov, a výraz „v Pravde“ znamená, že sa bude konať prostredníctvom Vtelenej Božej Pravdy, ktorou je Ježiš Kristus, Boží Syn.

Žena správne pochopila, že ak by došlo k takej zmene bohoslužby, na ktorej by sa zjednotili Židia so Samaritánmi, bol by to znak príchodu mesiášskych čias. Mesiáša očakávali tak Židia ako aj Samaritáni, ktorí svoje očakávanie Mesiáša opierali o slová Dt 18,18: „Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst a bude im hovoriť všetko, čo mu prikážem“, hoci o ňom mali predstavu odlišnú od Židov.

Ježiš tu završuje svoju diskusiu so ženou, lebo ich rozhovor došiel do fázy, kedy tejto žene môže už zjaviť svoju skutočnú identitu Mesiáša. Jej predstavy o Mesiášovi sú síce ešte neúplné, takisto ako aj jej predstava o spáse, t.j. o dare „živej vody“, ktorú jej ponúkol, ale k prijatiu spásy človek nemusí mať nutne všetky poznatky a plné duchovné poznanie o Mesiášovi či o spáse, stačí počiatočná viera, ktorú Ježiš v tejto žene vzbudil. Krst je len počiatkom kresťanského života, má sa ďalej rozvíjať náboženským životom, ktorý by mal byť neustálym pokrstným katechumenátom, neustálym prehlbovaním svojho poznania Ježiša Krista a daru „živej vody“, ktorý sme dostali v krste.

Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/pdf/john.pdf