Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Sof 3, 14-18a) Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská! Pán zrušil tvoj rozsudok, odvrátil tvojich nepriateľov. Kráľ Izraela, Pán, je s tebou, neboj sa nijakého zla!

V onen deň povedia Jeruzalemu: „Neboj sa, Sion, nech ti ruky nechabnú! Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá; ako v deň zhromaždenia.“

 

Na 3. adventnú nedeľu počúvame úryvok z knihy proroka Sofoniáša, ktorý je vybraný z tej časti knihy, ktorá obsahuje „slová o spáse“. Tieto slová sľubujú národu očistenie a svorné vyznávanie Pána, obnovu Jeruzalema a novú Pánovu prítomnosť, čo bude pre izraelské kmene, rozptýlené v cudzine, znamenať spásu: návrat do vlasti a celosvetové uznanie – v protiklade k jeho súčasnej ťaživej prítomnosti. Z hľadiska tohto zasľúbenia sa mení zmysel odsúdenia Izraela: stáva sa cestou k spáse, zároveň však zostáva trvalým varovným znamením.

Úryvok dnešného prvého čítania je, na rozdiel od Božích výrokov obsiahnutých v knihe, prorokovým vlastným oslovením Jeruzalema. Úryvok však nepochádza priamo od proroka Sofoniáša, ktorý pôsobil v dobe náboženskej reformy kráľa Joziáša v rokoch 630 až 625 pred Kristom, ale vznikol asi v dobe vyhnanstva v súvislosti s bohoslužobným predčítaním knihy Sofoniáš. Svojím spôsobom vyjadrovania sa totiž podobá oslavným bohoslužobným spevom, ktoré pomocou rozkazovacieho spôsobu vyzývajú na chválu Pána. V našom úryvku však nejde v prvom rade o chválenie Boha. Je prorockým zasľúbením spásy v podobe výzvy na radosť, adresovanej Jeruzalemu. Takto pravdepodobne vyzývali kňazi ľud k prejavom radosti na sviatky. Podobné texty nájdeme aj u prorokov Zachariáša a Izaiáša, osobitne pripomínajú krátke oslavné piesne takzvaného „Druho-Izaiáša“.

Náš úryvok z proroka Sofoniáša je povzbudivým zasľúbením spásy. S istotou oznamuje Pánom spôsobený budúci zvrat ťaživej situácie v prospech trpiaceho. Je možné, že takýmto spôsobom odpovedali kňazi pri bohoslužbe na náreky jednotlivcov. Charakteristickým znakom povzbudivého zasľúbenia sú slová: „Neboj sa“.

Prejdime teraz k jednotlivým veršom úryvku, ktoré budeme počuť pri nedeľnej bohoslužbe:

Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská! Pán zrušil tvoj rozsudok, odvrátil tvojich nepriateľov. Kráľ Izraela, Pán, je s tebou, neboj sa nijakého zla!

V pozadí tohto výroku je útlak Jeruzalema zo strany nepriateľov ako dôsledok Božieho odsúdenia Jeruzalema za jeho hriechy. Obsahom úryvku je však prísľub vyslobodenia Izraela z rúk jeho nepriateľov. Táto situácia je charakteristická pre dobu po vyhnanstve. V Jeruzaleme už bol znovu v skromnej ​​veľkosti vystavaný nový chrám. Prorok Ezechiel kedysi vo videní zažil, ako Pánova sláva odchádza z chrámu (Ez 10,18nn). Avšak jeho nová vízia o novom chráme hovorila o nádeji na návrat Božej slávy do Jeruzalema (Ez 43,1nn). Koniec vyhnanstva a nový život pre Sion (chrámový vrch), ktorý hlásal takzvaný „Druho-Izaiáš“, sa už uskutočnil, takže dnešný úryvok môže sionskú obec vyzývať k plnému jasotu a vďačnej radosti bez akéhokoľvek obmedzenia („z plného srdca“). Taký jasot presahuje súčasnosť a chápe jasot ako niečo definitívne: Pán odstráni nepriateľov raz navždy a zriadi svoje kráľovstvo uprostred sionského mesta. Novú skutočnosť však ešte nevnímajú všetci. Všetci ešte nie sú schopní prežívať s vďačnosťou celý jej dosah. Preto je potrebná výzva k vďačnému jasotu.

Obyvatelia Jeruzalema bývajú oslovovaní ako sionská dcéra, prípadne ako dcéra jeruzalemská. Zmyslom tohto pomenovania je, že Jeruzalem s Pánovým chrámom je akoby matka, okolo ktorej sa zhromažďujú jej deti. Meno „Sion“ prebúdza zároveň u poslucháčov a čitateľov spomienku na slávnu sionskú tradíciu, na zlatý vek izraelskej nábožnosti v časoch Dávida a Šalamúna, v časoch vzniku samotného chrámu ako duchovného centra Izraela: Jeruzalem je mesto Pána, „veľkého kráľa“ sveta, „Najvyššieho“, ako ho nazývajú sionské piesne (Ž 46,5; 48,3). Pán si vyvolil Sion za svoj príbytok (Ex 15,17n; Ž 46,5; 76,3; 132,13nn). Tu je Boh pre svoj ľud ako istá ochrana (Ž 46; 48). Pokušenie vyhnanstva spočívalo práve v tom, že sa zdalo, akoby sa tieto spásne tradície, ktoré poskytovali Izraelitom toľko istoty v každodennom živote, mali navždy skončiť.

Tá istá sionská tradícia obsahovala však aj Pánove požiadavky na život v jeho prítomnosti (Ž 15; 24). Chudobný zvyšok Izraela, ktorý hľadá bezpečie v Pánovom mene, bude uplatňovať právo aj v sociálnej oblasti. Práve tento nový Izrael vidí na začiatku nášho úryvku prorok v obyvateľoch Sionu a vyzýva ich ku kráľovskému jasotu. V Starom zákone sa ojedinele vyskytujú štyri podobná slovesá, vyjadrujúce jasot. Hovoria o radosti, ktorá dostáva podobu piesne, tanca a smiechu; vychádza z celého srdca, týka sa celej osoby. Táto radosť, tento jasot je znamením a darom novej, definitívnej spásy pre Sion. Dôvodom nespútanej radosti je Pánov vyslobodzujúci (spásonosný) zásah. Nehovorí sa tu už o hriechu Jeruzalema. Pán odstránil národy, ktoré kedysi „použil“ proti Jeruzalemu ako nástroj trestu: sám ukončil rozsudok nad Jeruzalemom. Je tu nový, darovaný život.

V onen deň povedia Jeruzalemu: „Neboj sa, Sion, nech ti ruky nechabnú! Pán, tvoj Boh, je s tebou, on je mocný, on ťa zachráni. Teší sa a plesá nad tebou, obnovuje k tebe svoju lásku, plesá nad tebou a jasá; ako v deň zhromaždenia.“

Predchádzajúce povzbudenie je výslovne zamerané na budúcnosť zároveň s Pánovou kráľovskou vládou, ktorá je tiež chápaná ako vec budúca. Situácia Siona, ktorého sa povzbudenie týka, je poznamenaná strachom, ochabnutosťou a ochromujúcou rezignáciou. Ide o stratu odvahy, presnejšie o slabú vieru v Božiu blízkosť, ochranu a pomoc, s čím bojoval medzi vyhnancami už takzvaný „Druhý Izaiáš“. Útechu potrebovali utláčaní a porazení, ktorí bolestne pociťovali neprítomnosť Božej blízkosti. Môžeme takmer nahmatať ťažkosti jeruzalemskej obce v čase obnovy krajiny po návrate z vyhnanstva. Malé Judsko sa síce stalo za Nehemiáša samostatnou provinciou perzskej ríše, ale zloba, žiarlivosť a nepriateľstvo Samaritánov, Amonitov a Arabov sprevádzali obnovu jeruzalemských hradieb (Neh 3–4). Pristupuje k tomu snaha usporiadať sociálny, ekonomický, politický a náboženský život, prekonať ustrnutie a vnútorné nepokoje. Takéto situácie vedú obec veriacich stále znovu k základnej otázke o Božej blízkosti, o jeho sile a pomoci: „Je Pán medzi nami alebo nie?“ (Ex 17,7).

Ustrašenej obci, ktorá je oslovená v ženskom rode, zodpovedá prorocký výrok v štýle starobylej kňazskej výpovede o spáse. Sľubuje jednotlivcovi vyslyšanie a zvrat ťaživej situácie – nesmieme ho teda chápať len ako útechu a upokojenie. Reč o spáse prešla v Izraeli dlhým vývojom. Tam, kde život ochromuje strach, ako naznačuje slovný obrat o ochabnutých rukách, kde je zrejmá vlastná bezmocnosť, treba obrátiť pohľad na zachraňujúceho Boha. Každá veta tohto odseku, ktorý odôvodňuje povzbudenie k radosti z predchádzajúceho úryvku, zaznieva jasnými tónmi, ktoré sa spájajú a prestupujú, a nadväzuje na nádejeplné spásne tradície, vyjadrené slovami: „Pán, tvoj Boh“, „Pán uprostred teba“, „bojovník, ktorý pomáha, zachraňuje a vyslobodzuje“.

Preto končí zasľúbenie spásy krásnym obrazom o Bohu, ktorý sa raduje zo Siona podobne ako muž, ktorý obnovuje lásku k svojej žene. Z lásky a radosti jasá nad Sionom ako snúbenec nad svojou snúbenicou. Zhromaždením sa myslí náboženská slávnosť. Môžeme si predstaviť radosť pri slávnosti, ktorá sa v Izraeli prežívala predovšetkým na veľký jesenný sviatok, sviatok stánkov.

Situácia jeruzalemskej obce po návrate z vyhnanstva sa v mnohých ohľadoch podobá situácii kresťanov. Pán už podivuhodne zvrátil osud svojho ľudu a daroval mu slobodu. Všedné dni však majú svoje ťažkosti. Kedy sa má stať skutočnosťou prorocké zasľúbenia o Sione ako o premenenom meste, plnom Božej slávy (por. Iz 54,11-17; 60-62)? Základným problémom oboch častí nášho úryvku je otázka na vyslobodzujúcu Božiu blízkosť a na jeho útešnú prítomnosť, z ktorých plynie radosť a šťastie z bezpečia a lásky. Avšak aj nám kresťanom sa môže zdať, že Boh mlčí a je vzdialený (Iz 63,15; 64,11; 59,9-11). V takejto situácii je potrebné načúvať prorockému slovu, uvažovať o tom, čo už Boh urobil – napríklad o tom, že je so svojím ľudom.

Autor nášho úryvku sa stal hlásateľom radostnej zvesti pre Izrael. Súčasná Božia blízkosť je však zároveň s nádejou očakávaná ako definitívna budúcnosť. Dôvera v mocnú a záchrannú Božiu prítomnosť a nádej, že Boh dá s definitívnou platnosťou najavo, čo už v láske začal so svojím ľudom – to je adventný vnútorný postoj kresťanskej obce. Postoj, ktorý dáva dôvod k radosti, zaháňa ochromujúci strach a povzbudzuje ku konaniu v prospech druhých. Obec sa obnovuje, keď sa mení jej vnímanie Boha. Božia kráľovská vláda sa stáva súhrnným a kľúčovým motívom jednotlivých rysov obrazu Boha: Boh, ktorý sľubuje svoju stálu prítomnosť, vyslobodzuje od viny a súdu, od nepriateľstva a núdze, strachu a rezignácie. Zastáva sa ponížených, zachraňuje, oslobodzuje. Jasá a raduje sa z Božieho mesta ako milujúci pri stretnutí s milovanou. Boh sa raduje, lebo miluje.

Motív radosti prestupuje všetky texty tretej adventnej nedele. Latinsky sa táto nedeľa označuje podľa opakovanej výzvy z listu Filipanom „Gaudete“, preložené: „Radujte sa“. Po prvom čítaní nasleduje spev z 12. kapitoly proroka Izaiáša, v ktorom sa radosť takisto spája s Božou prítomnosťou uprostred ľudu. Úryvok Lukášovho evanjelia sa vyznačuje v postave Jána Krstiteľa podobným napätím, s akým sme sa stretli v prvom čítaní: s napätím medzi hrozivým odsúdením a povzbudivým hlásaním vyslobodzujúcej Božej prítomnosti.

 

Petr Chalupa, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/sf-314-18/

 

 

(Lk 3, 10-18) Zástupy sa pýtali Jána: „Čo teda máme robiť?“ On im odpovedal: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš. Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“ A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium.

 

Budúca nedeľa je už tretia adventná nedeľa. Nazýva sa podľa prvých slov liturgie v latinčine „Gaudete“ – „Radujte sa“. Aký máme dôvod na radosť? Oslava Ježišovho narodenia je už veľmi blízko.

Budúcu nedeľu budeme čítať z tretej kapitoly Lukášovho evanjelia. V tomto evanjeliu môžeme odhaliť pomerne jasnú štruktúru. Po úvode, do ktorého patria správy o Ježišovom detstve a o pôsobení Jána Krstiteľa, nasleduje Ježišovo pôsobenie v Judsku, potom veľmi dôležitá cesta do Jeruzalema a udalosti v Jeruzaleme – kázanie, smrť, vzkriesenie. Tretia kapitola Lukášovho evanjelia sa ešte radí k úvodu.

Už minulú nedeľu sme čítali o pôsobení Jána Krstiteľa. Dnes na to nadviažeme. Ján Krstiteľ stojí na prelome Starého a Nového zákona. Je prorokom, ktorý predpovedá príchod Mesiáša a bezprostredne mu pripravuje cestu. S Ježišom sa stretol už ako nenarodené dieťa v lone svojej matky, ktorá pri Máriinom príchode povedala: „Len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone!“ (Lk 1,44). O tomto stretnutí budeme počuť v evanjeliu štvrtej adventnej nedele.

Za Jánom Krstiteľom prichádzajú zástupy zo širokého okolia a nechávajú sa od neho krstiť. Celé Lukášovo evanjelium je určené obyčajným ľuďom. Ak porovnáme tento text s Matúšovým podaním, nájdeme niekoľko rozdielov. Medzi tie najdôležitejšie patrí skutočnosť, že v Matúšovom evanjeliu hovorí Ján predovšetkým k predstaviteľom Židov – k farizejom a saducejom. Kázanie Jána Krstiteľa má v Lukášovom podaní jasnú štruktúru. V siedmom až deviatom verši hrozí Ján Božím súdom. V ďalšej časti svojho kázania odpovedá na otázky poslucháčov, dáva im presné a konkrétne rady, čo majú vo svojej situácii a postavení robiť. V poslednej časti nabáda poslucháčov k radostnému očakávaniu Mesiáša. Takto zrejme vyzerali katechézy v prvotnej Cirkvi. Podobnú schému môžeme nájsť aj v Skutkoch apoštolov (Sk 17,30-34) alebo v niektorých Pavlových listoch.

Poďme sa teraz podrobnejšie venovať Jánovmu kázaniu. Už sme si povedali, že má tri časti. V prvej časti hrozí prorok Božím súdom. Prečítajme si z tejto časti jeden verš: „Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie vytnú a hodia do ohňa“ (Lk 3,9). Ján svojich poslucháčov vôbec nešetrí. Nazýva ich dokonca hadím plemenom (por. Lk 3,7). Asi chce získať ich zvýšenú pozornosť.

Poslucháči sú zmätení, počujú o Božom súde a radi by mu unikli. Takto si Ján pripravil pôdu pre ďalšiu časť svojej kázne. Ľudia nevedia, čo majú robiť, a preto sa pýtajú: „Čo teda máme robiť?“ (Lk 3,10). Túto otázku nájdeme v Lukášovom diele trikrát. Najprv tu, v reakcii na Jánovu kázeň. Potom v Skutkoch apoštolov, kedy ľudia po slávnej Petrovej turíčnej kázni kladú rovnakú otázku. Tretíkrát pri Pavlovom obrátení, kedy sa Pavol pýta Pána, čo teraz má robiť. Po tejto otázke prichádza vždy konkrétna odpoveď, ktorá je praktickým ukazovateľom konania. Evanjelium ukazuje človeku, ako má konať.

Ján dáva úplne konkrétne rady, ktoré sú základom sociálneho zmieru: „Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3,11). Ján nehovorí ľuďom nič nové, len im pripomína, čo už vedia. Ukazuje im, ako môžu konať. Prichádzajú však aj colníci – mýtnici. Týmito ľuďmi druhí pohŕdali. Bola to zvláštna skupina, s ktorou sa zbožní farizeji a saduceji nepriatelili. Brali ich ako ľudí nečistých, pretože sa neoprávnene obohacovali na úkor ostatných. Prečítajme si, čo nám hovorí Lukáš o ich stretnutí s Jánom Krstiteľom: „Aj mýtnici prišli, aby sa dali pokrstiť, a hovorili mu: „Učiteľ, čo máme robiť?“ On im povedal: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ (Lk 3,12-13). Určite môže byť sympatická Jánova konkrétnosť. Neopovrhuje týmito ľuďmi, ale dáva im jasnú a konkrétnu radu – nechcite viac, ako máte dostať! Jánovo kázanie oslovilo aj vojakov. „Pýtali sa ho aj vojaci: „A čo máme robiť my?“ Vravel im: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ (Lk 3,14). Rímski žoldnieri neboli zbožnými Židmi prijímaní s úctou. Niet divu. Mnohí z nich boli násilní a vydierali miestnych obyvateľov. Ján radí jasne aj týmto ľuďom. Buďte spokojní so svojím žoldom a šírte okolo seba pokoj, nie násilie. Na tejto reprezentatívnej vzorke ukazuje Ján, ako by sa ľudia mali správať. Poukazuje na všeobecné etické a sociálne postoje. V popredí jeho kázania sa nachádza bratské zdieľanie, solidarita a láska k blížnemu. To sú základné normy pre šťastný život človeka.

Po praktických príkladoch, ako má človek správne konať, nastupuje tretia fáza Jánovho kázania. V nej poukazuje na napäté očakávanie príchodu Mesiáša. V pätnástom verši čítame: „Ľud žil v očakávaní a všetci si o Jánovi v duchu mysleli, že azda on je Mesiáš“ (Lk 3,15). Ľudia, ktorých Ján oslovil, sa domnievali, že je sľúbeným Mesiášom. Jánovo kázanie hlboko zasahovalo poslucháčov. Ján krstil, a to mnohých priviedlo na myšlienku, že práve on je Mesiáš. On to však okamžite odmieta: „Ale Ján dal odpoveď všetkým: „Ja vás krstím vodou. No prichádza mocnejší ako som ja. Ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom“ (Lk 3,16). Ján Krstiteľ poukazuje na niekoho oveľa mocnejšieho, duchovne silnejšieho, než je on sám. A ten „mocný“ práve prichádza. V Markovom evanjeliu čítame: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja“ (Mk 1,7). Marek píše, že Ježiš prichádza po Jánovi. Lukáš však chápe Ježiša ako Jánovho súčasníka. Naznačuje to stretnutie Márie a Alžbety pred ich narodením. Medzi ich narodením je asi polročný odstup.

Ján ukazuje všetkým podstatný rozdiel medzi ním a Mesiášom, a to dokonca na troch miestach. On, prorok, nie je hoden preukázať ani tú najposlednejšiu otrockú službu, akou bolo rozviazanie remienkov na obuvi. Podstatný rozdiel je aj v krste, ktorý hlásal a vykonával Ján. Ján krstil vodou, jeho krst bol potvrdením pokánia a odhodlanosti k obráteniu. Ján „hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). Mesiáš však bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Mesiášovým krstom bude udeľovaný Boží Duch.

Nevieme s istotou, či sám Ježiš krstil alebo nie. Písmo sa v tom rozchádza. Na jednom mieste sa píše, že Ježiš krstil (Jn 3,22), ale inde zase nájdeme zmienku o tom, že Ježiš sám nekrstil, iba jeho učeníci (Jn 4,2), ale po svojom zmŕtvychvstaní poslal učeníkov do celého sveta, aby krstili v jeho mene (Mt 28,19). O rozdiele medzi Jánovým krstom a krstom v mene Pána Ježiša nájdeme zmienku v Skutkoch apoštolov. Pavol sa stretol s učeníkmi v Efeze a spýtal sa: „Ako ste teda boli pokrstení?“ Oni odpovedali: „Jánovým krstom“. Pavol povedal: „Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu, aby uverili v toho, ktorý prichádzal po ňom, to jest v Ježiša“. Keď to počuli, dali sa pokrstiť v mene Pána Ježiša. A keď na nich Pavol vložil ruky, zostúpil na nich Duch Svätý; i hovorili jazykmi a prorokovali“ (Sk 19,3-6). Pri Jánovom krste nebol udeľovaný Duch Svätý. V tom je podstatný rozdiel medzi krstom, ktorý hlásal Ján, a krstom v mene Ježiša Krista.

Prečítajme si tretie miesto, kde Ján ukazuje moc Mesiáša, ktorý práve prichádza: „V ruke má vejačku, aby si vyčistil humno a pšenicu zhromaždil do svojej sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni“ (Lk 3,17). Mesiáš prichádza s Božou mocou, aby súdil. Posledný súd totiž začal už Ježišovým príchodom na svet. Moc súdiť neprislúcha Jánovi, ani inému prorokovi. Mesiáš bude sudcom, ktorý oddelí pšenicu od pliev a plevy spáli v neuhasiteľnom ohni. Ján vychádza vo svojich prirovnaniach z bežného života poslucháčov. Každý rok po žatve oddeľoval hospodár zrno od pliev. Pri súde si bude Mesiáš počínať ako dobrý hospodár. Ján upozorňuje, že súd nastane už čoskoro, pretože Mesiáš už má v ruke lopatu na viatie zrna, už je pripravený súdiť. Aj človek by mal byť v každej chvíli pripravený na príchod Mesiáša a na Boží súd. To bolo hlavným cieľom Jánovej kázne!

Lukáš dodáva na konci Jánovej kázne: „A ešte všelijako ináč napomínal ľud a hlásal mu evanjelium“ (Lk 3,18). Pre Lukáša je Ján Krstiteľ prorokom, ktorý je už od materského lona naplnený Duchom Svätým, ako povedal anjel Zachariášovi: „On bude veľký pred Pánom. Víno a opojný nápoj piť nebude a už v matkinom lone ho naplní Duch Svätý“ (Lk 1,15). Ján je bezprostredným Ježišovým predchodcom, a preto o ňom Ježiš hovorí, že je viac ako prorok: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján“ (Lk 7,28). Ján mal priviesť izraelský ľud k obráteniu, mal ho pripraviť na príchod Mesiáša.

Podobne sa môžeme aj my prostredníctvom Jánovho kázania pripraviť na Ježišovo narodenie. Pomáha nám pritom adventná doba. Tretia adventná nedeľa má radostný ráz. Preto sú ostatné nedeľné čítania vybrané tak, aby poukazovali na radosť z blížiaceho sa príchodu Mesiáša. V prvom čítaní budeme počuť slová proroka Sofoniáša: „Jasaj, dcéra sionská, plesaj, Izrael! Raduj sa a veseľ z plného srdca, dcéra jeruzalemská! Pán zrušil tvoj rozsudok“ (Sof 3,14-15). Namiesto žalmu budeme spievať starozákonný chválospev z knihy proroka Izaiáša: „Plesaj a jasaj, obyvateľka Siona, lebo veľký uprostred teba je Svätý Izraela“ (Iz 12,6). Izaiášove a Sofoniášove slová sú podobné. Sionskou dcérou sa myslia obyvatelia Jeruzalema a celý izraelský národ. Všetci sa majú radovať, jasať a plesať, pretože Boh je v ich strede. Zrušil rozsudok o zavrhnutí Izraela. V druhom čítaní budeme počuť snáď najznámejšie slová z listu Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! ... Pán je blízko“ (Flp 4,4-5). Pavol nabáda a povzbudzuje veriacich k radosti uistením o Pánovej blízkosti! To je naozajstný dôvod tešiť sa a radovať!

Marie Klašková, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-310-18/