Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 1, 6-8. 19-28)

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

A toto je Jánovo svedectvo: Keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho pýtali: „Kto si ty?“, on vyznal a nič nezaprel. Vyznal: „Ja nie som Mesiáš.“ „Čo teda“, pýtali sa ho, „si Eliáš?“ Povedal: „Nie som.“ „Si prorok?“ Odpovedal: „Nie.“ Vraveli mu teda: „Kto si? Aby sme mohli dať odpoveď tým, čo nás poslali. Čo hovoríš o sebe?“ Povedal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“ Tí vyslaní boli spomedzi farizejov.

A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“ Ján im odpovedal: „Ja krstím vodou. Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte. On prichádza po mne a ja nie som hoden rozviazať mu remienok na obuvi.“ To sa stalo v Betánii za Jordánom, kde Ján krstil.

 

Prvú časť dnešného úryvku z Jánovho evanjelia (verše Jn 1,6-8) možno podľa jednej teórie o jeho vzniku považovať za skutočný úvod Jánovho evanjelia. Všetky štyri evanjeliá totiž vlastne začínajú zmienkou o Jánovi Krstiteľovi a o jeho zvesti o príchode Mesiáša (najlepšie to vidno v Markovom evanjeliu), hoci Matúš a Lukáš predraďujú zmienke o Jánovi Krstiteľovi dejiny Ježišovho narodenia a detstva a „Jánov Prológ“ (autor Prológu totiž možno nie je totožný s autorom evanjelia) začína už jeho predpozemskou existenciou. Pozornejšiemu čitateľovi totiž neunikne, že verše Jn 1,6-8, ktoré sú súčasťou dnešného evanjeliového úryvku, akosi štylisticky (ide o prózu, pričom zvyšok Prológu je napísaný v poetickom štýle) ba ani myšlienkovo nezapadajú do „rytmu“ tohto predslovu (Prológu) Jánovho evanjelia. Exegéti preto prišli s myšlienkou, že Prológ vznikol o niečo neskôr ako samotné Jánovo evanjelium, a to spojením prinajmenšom dvoch odlišných textov, pričom pôvodným úvodom Jánovho evanjelia sú práve verše Jn 1,6-8, teda tie, ktoré spomínajú Jána Krstiteľa a jeho svedectvo o Kristovi, a na ne by mal nadväzovať verš Jn 1,19, ako je to aj v dnešnej evanjeliovej perikope.

Skutočný pôvodný úvod Jánovho evanjelia teda (pravdepodobne) tvoria verše Jn 1,6-8 a Jn 1,19nn. Autorom „poetickej“ časti Prológu (Jn 1,1-5. 9-18, ale bez verša Jn 1,15 – viď ďalej), teda väčšiny textu Prológu, by potom bol neskorší svätopisec, ktorý z istých dôvodov, ktoré tu teraz nebudeme uvádzať, dodal tieto myšlienky (pravdepodobne starokresťanský hymnus na Vtelené Slovo) k pôvodnému začiatku evanjelia, pričom pôvodný začiatok evanjelia začlenil do svojho textu tak, aby sa myšlienkovo hodil k jeho „dodatku“ (konkrétne vzhľadom na obraz svetla – čo je typický jánovský obraz –, ktorý je súčasťou „pôvodného úvodu“). Túto myšlienku podporujú aj starozákonné paralely, kde rozprávanie istých príbehov začína podobným úvodom, ako spomínaný Jn 1,6-8, napr. Sdc 13,2: Žil istý muž zo Saray, z kmeňa Danovcov. Menoval sa Manue ... alebo 1Sam 1,1: Bol istý muž z Ramataim Sofimu, z Efraimského pohoria, menom Elkána, syn Jerohama, syna Eliuho.

Ján Krstiteľ sa v Prológu spomína ešte vo verši Jn 1,15, (Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja“), ktorý však nie je súčasťou dnešného úryvku, a ktorý je duplikátom verša Jn 1,30. Vysvetlením tejto ďalšej zmienky o Jánovi v Prológu evanjelia by mohlo byť napríklad to, že aj toto svedectvo vložil do svojho textu spomínaný neskorší svätopisec, aby tvrdenia uvedené vo svojom Prológu (konkrétne Ježišovu pre-existenciu, t.j. existenciu pred stvorením sveta) podporil slovami Jána a opätovne nadviazal na pôvodný úvod evanjelia.

Druhá časť dnešného evanjeliového úryvku začína otázkou kňazov a levitov z Jeruzalema (Ján Krstiteľ bol ako syn kňaza Zachariáša tiež „dedičným“ kňazom, ktorý sa však „spreneveril“ svojej zdedenej úlohe kňaza) na Jánovu pravú identitu: „Kto si ty?“ Dôvodom tejto otázky, ktorá sa v texte ešte raz zopakuje inými slovami, ako aj Jánovou odpoveďou na ňu sa ešte budeme zaoberať, teraz si len povedzme, že v dnešnom úryvku sa nachádza aj druhá otázka vyslancov Veľrady: „Prečo teda krstíš, keď nie si Mesiáš ani Eliáš, ani prorok?“Druhú časť dnešného evanjeliového úryvku, ktorá obsahuje dialóg medzi vyslancami Židov z Jeruzalema (t.j. vyslanými asi židovskou Veľradou, Sanhedrinom, ktorý bdel nad náboženským aj politickým životom národa) a Jánom teda môžeme takisto rozčleniť na dve časti, pričom prvá sa týka Jánovej identity a druhá významu Jánovho krstu.

V prvej časti dnešného úryvku evanjelista označuje Jána za „svedka“ svetla. Tento svedok (gr. martyrian), hoci sa neustále pripomína jeho podriadené postavenie voči Ježišovi – Božiemu Synovi a Mesiášovi (napr. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle), je však skutočný Boží vyslanec, podobne ako Mojžiš alebo iní proroci. Ježiš ho dokonca vyhlasuje za „viac ako proroka“, za výnimočnú postavu Starého Zákona (por. Lk 7,26; Mt 11,9). „Svedčiť o svetle“ možno chápať aj ako obrazné vyjadrenie úlohy Jána Krstiteľa priviesť (nielen) Židov k poznaniu pravdy o Ježišovi, ktorý je Svetlom sveta (por. Jn 9,5), teda slovami dnešného úryvku: aby skrze neho všetci uverili v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna. To je však úloha nielen Jána Krstiteľa alebo apoštolov, ale aj samotného Jánovho evanjelia (por. Jn 20,31; 21,24) a vlastne všetkých kresťanov. Každý „osvietený“ (starokresťanský výraz pre pokrsteného človeka; krst sa v byzantskej tradícii dodnes často nazýva „osvietením“) má svedčiť o Svetle.

Dôvod, prečo sa neustále pripomína Jánovo podriadené postavenie voči Ježišovi, je jednoduchý: Ján je slávny. Ján má svojich učeníkov a Ježiš má svojich. Táto skutočnosť je zdrojom možných konfliktov a rivality (por. Mt 9,14; Mk 2,18; Lk 5,33; 7,18-23; Jn 3,25-30). Ešte o desaťročia neskôr apoštol Pavol stretáva v Efeze Jánových učeníkov, ktorí až do Pavlovho príchodu nevedeli nič o Ježišovi (Sk 19,1-7). Aj slávny židovský dejepisec Josephus Flavius vo svojom diele Židovské starožitnosti (Antiquitates Judaicae) venuje oveľa viac priestoru smrti Jána Krstiteľa než Ježišovej smrti. Ján Krstiteľ bol v každom prípade medzi Židmi oveľa známejší a populárnejší než Ježiš, a to ešte aj v čase vzniku Jánovho evanjelia, teda na konci prvého storočia kresťanského letopočtu.

Autor Jánovho evanjelia sa teda snaží jasne vyjadriť, že hoci Ján bol prorok vyslaný od Boha, bol podriadený Ježišovi. Jedným z úvodných cieľov Jánovho evanjelia je teda vyjasniť Jánovu identitu. Kto je Ján Krstiteľ, syn kňaza Zachariáša? Na akú úlohu ho Boh povolal? Tajomstvo identity Jána Krstiteľa sa s ním spája už od jeho narodenia, ako pripomína evanjelista Lukáš: „Čím len bude tento chlapec?“ (Lk 1,66). Jánovo evanjelium nás nenecháva na pochybách: Ján nie je Svetlo – nie je Mesiáš – nie je Eliáš – dokonca nie je ani prorok – nie je hoden ani len urobiť Ježišovi službu otroka: rozviazať mu sandále na nohách a umyť mu nohy, ako to bolo v tej dobe zvykom v bohatších domácnostiach. Ján sa prezentuje len ako Ježišov svedok, ako „hlas“, ktorý svedčí o Ježišovej identite Mesiáša. To je jeho jediná úloha – ukázať na Ježiša a pripraviť pokáním ľudí na jeho prijatie. Ježiš je hlavná osoba na scéne, Ján má len vedľajšiu podpornú úlohu, aby vynikol „hlavný hrdina“.

Ján Krstiteľ je vzorom pre každého kresťana hlásajúceho Krista. Našou úlohou nie je priťahovať pozornosť na seba, ale ukazovať – slovom aj životom – na vzkrieseného Krista, teda „svedčiť“ o Kristovi (svedčiť znamená viac ako „hlásať evanjelium“, keďže vonkajšie ohlasovanie má byť postavené na vnútornom poznaní Krista). To neznamená, že by nejaký evanjelizátor nemohol byť aj slávny. Aj Ján Krstiteľ bol slávny. Ale Ján nikdy nezabudol na svoju úlohu – bol poslaný Bohom, aby ukazoval na Krista a svoj život žil jedine pre tento účel.

19. veršom prvej kapitoly (po Prológu) začína v Jánovom evanjeliu tzv. „Kniha znamení“, ktorá sa končí až 12. kapitolou. Autor evanjelia Ježišovo verejné účinkovanie zhŕňa do siedmych znamení, resp. skutkov (zázrakov), na ktoré nadväzujú Ježišove reči, ktoré by však bez týchto znamení nemali náležitý účinok (por. napr. Jn 14,11: Ak nie pre iné, aspoň pre tie skutky verte! alebo Jn 10,37-38). Všetky tieto znamenia, počnúc zázrakom na svadbe v Káne Galilejskej (por. Jn 2,1-11) a končiac vzkriesením Lazára (Jn 11,1-44) majú zjaviť Ježišovu slávu (por. Jn 2,11; Jn 11,40), ale úplne prvým svedkom Ježišovej slávy (resp. jeho božstva) je Ján Krstiteľ.

Evanjelista Ján používa vo svojom evanjeliu výraz „Židia“ viac ako 70 krát. Vo väčšine prípadov tento výraz označuje Ježišových nepriateľov, resp. oponentov, najmä členov židovského náboženského establišmentu – farizejov a hlavne kňazov (evanjelista týchto „kňazov a levitov“ zaraďuje medzi farizejov: Tí vyslaní boli spomedzi farizejov, čo naznačuje, že išlo o nižších kňazov, medzi ktorých patrili aj leviti, keďže členovia veľkňazských rodín sa hlásili k náboženskej skupine saducejov) Avšak nie všetci Židia boli v opozícii voči Ježišovi, a to ani všetci náboženskí vodcovia, ako napr. Nikodém (por. Jn 3,1nn) alebo Jozef z Arimatey (por. Jn 19,38). Skutočnosť, že už na začiatku svojho evanjelia sa Ján zmieňuje o Jeruzaleme ako o „hlavnom stane“ Ježišových nepriateľov, naznačuje záverečný čin Ježišových nepriateľov – jeho usmrtenie v Jeruzaleme.

Je zvláštne, že Ján Krstiteľ na otázku Židov ohľadne svojej identity odpovedá okamžite odmietnutím vlastného mesiášskeho nároku, hoci na to sa ho vyslanci z Jeruzalema priamo nepýtali. Evanjelista tu dokonca používa veľmi silné vyjadrenie: on vyznal a nič nezaprel. Ján teda tvrdo a až pohoršene odmieta „fámy“, ktoré sa o ňom šíria medzi ľuďmi, akoby on sám bol Mesiášom. Bol si dobre vedomý svojej úlohy byť „iba“ svedkom Mesiáša a nestrpel ani náznak nejakého omylu okolo svojej osoby v tejto záležitosti. Do podobnej situácie sa neskôr dostal napríklad aj apoštol Pavol spolu s Barnabášom v Lystre po uzdravení chromého človeka, keď ich obyvatelia mesta vyhlásili za „bohov“ a chceli im obetovať býkov s vencami. Pavol s Barnabášom si vtedy od rozhorčenia nad takou mienkou ľudí o nich roztrhli šaty a prudko presviedčali zástupy o tom, že sú len smrteľní ľudia. Iróniou je, že len krátko na to tie isté zástupy (tiež pod vplyvom „Židov“) Pavla ukameňovali skoro na smrť (por. Sk 14,8-20).

Na Jánovo odmietnutie mesiášskeho titulu Židia reagovali ďalšou otázkou ohľadne jeho identity, týkajúcou sa inej „fámy“, ktorá sa šírila o Jánovi Krstiteľovi: „Si Eliáš?“ Eliáš totiž podľa Biblie nezomrel ale bol vzatý do neba na ohnivom voze (por. 2Kr 2,11) a Židia očakávali jeho návrat pred príchodom Mesiáša (por. Mal 3,23; Mk 9,11-13). Ján Krstiteľ sa aj obliekal ako Eliáš (por. 2Kr 1,8; Mk 1,6) a napokon aj Ježiš ho identifikoval ako Eliáša (por. Mt 11,11-14; 17,12; Mk 9,12-13). Prečo sa Ježišov názor o Jánovi Krstiteľovi líšil od vlastného názoru Jána o sebe samom? Ježiš jednoducho chápal Jánovo poslanie hlbšie ako on sám. Ján vo svojej pokore by si nedovolil prirovnávať seba samého k veľkému prorokovi Eliášovi (považovaného za najväčšieho proroka po Mojžišovi), ale Ježiš vedel, že Ján vzhľadom na svoju úlohu (ako aj vzhľadom na svoj svätý život, ktorý bol dielom Ducha Svätého, ktorý ho naplnil už v lone jeho matky Alžbety – por. Lk 1,41.44) je „viac ako prorok“ (Mt 11,9; Lk 7,26), keďže Židom priamo predstavil Mesiáša, ktorý konečne prišiel, čím prevýšil úlohu ostatných prorokov, ktorí Mesiáša len opisovali a predpovedali jeho príchod. Ján Krstiteľ je skutočným Mesiášovým svedkom, ktorý Mesiáša osobne pozná.

Zmysel identifikácie Jána Krstiteľa s Eliášom (vlastnú totožnosť s Eliášom Ján Krstiteľ nemohol postrehnúť sám) spočíva v tom, že Ján Krstiteľ nielenže bol naplnený mimoriadnym prorockým darom podobne ako samotný Eliáš, ale svojím životom a smrťou dokončil tú úlohu, ktorou bol poverený samotný Eliáš. Ježiš totožnosť Jána s Eliášom vysvetľuje apoštolom až po Jánovej smrti (Mk 9, 9-13). Naráža pritom (Mk 9,13: No hovorím vám: Eliáš už prišiel a urobili s ním, čo chceli, ako je o ňom napísané) na udalosť opísanú v prvej knihe Kráľov 19,1-3, kde izraelský kráľ Achab spolu so svojou pohanskou manželkou Jezabel prisahajú, že zabijú Eliáša, ale svoj plán neboli schopní uskutočniť. Avšak to, čím sa Achab vyhrážal Eliášovi, napokon dokončil tetrarcha Herodes Antipas so svojou skazenou konkubínou na Jánovi Krstiteľovi. Tu vidíme, prečo Marek zaznamenal vo svojom evanjeliu taký podrobný opis Jánovej mučeníckej smrti. Jánova mučenícka smrť bola naplnením proroctva o návrate Eliáša. Mučenícka smrť, ktorá bola plánovaná voči Eliášovi, sa nakoniec uskutočnila na Jánovi. To čo Eliáš začal, teda pripravovať Boží ľud na príchod Mesiáša, Ján dokončil svojím životom a smrťou.

Na Jánovo pokorné odmietnutie stotožnenia sa s Eliášom reagujú vyslanci Židov z Jeruzalema ďalšou otázkou: „Si prorok?“ Očakávali by sme, že Ján aspoň na túto otázku odpovie pozitívne, ale mýlili by sme sa. Prečo? Pretože nie je prorok ako prorok. Je pravdepodobné, že Ján naozaj sám seba považoval za proroka, ale po prvé odmietal tento vznešený titul jednoducho z pokory, lebo napriek jasnému vedomiu svojho prorockého poslania sa neopovážil porovnávať sa ani s tým najmenším z prorokov a neželal si ani, aby ho so slávnymi prorokmi Izraela porovnávali ľudia, ale po druhé, čo je dôležitejšie, Ján vedel, že vyslanci z Jeruzalema, ale aj ľud, sa pýtajú na istého konkrétneho „očakávaného“ proroka. Na ktorého? Na Mojžiša. On bol považovaný za najväčšieho z prorokov, väčšieho ako Eliáš. On bol Prorok par excellence (t.j. majúci príslušné vlastnosti v najvyššej miere, model). A to, čo platilo o návrate Eliáša pred príchodom Mesiáša, platilo v istom zmysle aj o návrate Mojžiša, resp. o príchode ďalšieho proroka takého „vysokého rangu“, akým bol Mojžiš (por. Dt 18,15.18: Proroka, ako som ja, vzbudí ti Pán, tvoj Boh, z tvojho národa, z tvojich bratov ... Vzbudím im proroka spomedzi ich bratov, ako si ty, svoje slová vložím do jeho úst ...). Avšak Ján Krstiteľ (na rozdiel od svojej totožnosti s Eliášom) dobre chápal, že takým prorokom môže byť len Mesiáš. V skutočnosti tým novým či druhým Mojžišom je sám Ježiš, a tak ho identifikuje aj Jánovo evanjelium (Jn 6,14, po rozmnožení chlebov na pustatine: Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet“, t.j. prorok, ktorý robí také znamenia ako Mojžiš; por. aj Jn 7,40).

Vyslanci z Jeruzalema sa po troch Jánových zamietavých odpovediach dostali do nepríjemnej situácie. Dostali od svojich šéfov úlohu zistiť, kto vlastne je Ján Krstiteľ, a vyskúšali už všetky možnosti, ako ho zaradiť do svojho spôsobu náboženského myslenia, ale Ján odoláva ich zaškatuľkovaniu medzi „známe druhy“. Ján je niekto celkom špeciálny. Skúšajú poslednú možnosť – dovoľujú Jánovi, aby ich sám poučil o svojho poslaní od Boha. Prosia ho, aby im teda sám povedal, kto vlastne je, keď sa ich vyšetrovanie ukázalo ako neúspešné. A Ján potom, ako uznali svoju porážku a neschopnosť pochopiť sami od seba jeho úlohu, ochotne im vysvetlí, na čo ho Boh povolal: „Ja som hlas volajúceho na púšti: ‚Vyrovnajte cestu Pánovi,‘ ako povedal prorok Izaiáš.“

Konečne sa od toho, kým Ján nie je, môžeme posunúť k tomu, kto Ján naozaj je. Biblický citát, ktorým Ján vysvetľuje svoju úlohu, pochádza z Iz 40,3. Ide o citát z úvodnej state Druho-Izaiáša, tzv. Knihy útechy Izraela. Kontextom tohto verša je situácia židovských zajatcov v Babylone, ktorým Boh cez (Druho) Izaiášovu víziu sľubuje druhý exodus, návrat do vlasti, ale prostredníctvom akéhosi posla (gr. angelos) vyžaduje od svojho ľudu pripraviť mu cestu na púšti, resp. cez pustatinu. Avšak tá cesta nie je určená pre ľudí, ale pre samého Boha. V skutočnosti ide o cestu do ľudských sŕdc. Čo to vlastne znamená „vyrovnať cestu Pánovi“? Znamená to výzvu k pokániu, ale aj snahu pomôcť druhým ľuďom otvoriť sa pokániu a teda príchodu Pána do ich sŕdc. My všetci máme nasledovať Jána a pomáhať Bohu pripraviť mu cestu do sŕdc ľudí, ktorí sa od Neho odvrátili. Je to teda výzva nielen k vlastnému pokániu, ale aj k apoštolátu, ktorý môžeme prirovnať k takémuto stavaniu Božích ciest do ľudských sŕdc.

„Druhé skrutínium“, ktoré nasleduje v texte, sa týka oprávnenosti Jána krstiť. Otázku, či toto „druhé skrutínium“ (druhé kolo otázok) vykonávali nižší kňazi z Jeruzalema patriaci do skupiny farizejov, teda tí istí, ktorí kládli otázky o jeho identite, a teda len pokračovali v otázkach „druhým kolom“, alebo ide o celkom nový dialóg s úplne inými „skrutátormi“ z radov farizejov, ponecháme na výskum biblických odborníkov. Nebudeme riešiť ani otázku, či krst, ktorý Ján vykonával, bol obradom, ktorým sa do synagógy (židovského náboženského spoločenstva) v tej dobe prijímali pohania konvertujúci na judaizmus, alebo išlo o obrad typický pre esénsku komunitu, ktorý znamenal prijatie do tejto komunity (z čoho by vyplývalo, že Ján Krstiteľ po opustení svojho kňazského úradu prešiel istou duchovnou formáciou práve v tejto komunite, ktorej vďačíme za uchovanie tzv. „kumránskych zvitkov“). V každom prípade dal Ján tomuto obradu nový význam (Ježiš tento obrad prevzal od Jána a po svojom vzkriesení mu tiež dal úplne novú náplň). Zdá sa, že Jánov krst je v skutočnosti nasmerovaný len na jeden jediný cieľ – ako príprava na príchod Mesiáša. Takýto účel jeho krstu vyplýva aj z jeho slov v tomto evanjeliovom úryvku, keďže pozornosť svojich „skrutátorov“ od významu toho, čo robí, obracia na toho, ktorý prichádza po ňom, a ktorého teda jeho krst ohlasuje podobne ako jeho hlásanie. Hlásanie pokánia a vykonávanie krstu pokánia boli teda dve hlavné Jánove činnosti, obidve zamerané na prípravu na príchod Božieho kráľovstva (por. Mt 3,2) a na príchod Mesiáša, ktorý ho prinesie.

Betánia za Jordánom je odlišné miesto ako Betánia pri Jeruzaleme, bydlisko Lazára a jeho sestier (Jn 11,1-44).

 

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-16-8-19-28