(Iz 35, 1-6b. 10) Bude sa radovať vyschnutá zem, zaplesá a rozkvitne púšť. Ako narcis vykvitne, zajasá, zaplesá a radosťou vykríkne. Bude obdarená nádherou Libanonu, krásou Karmelu a Sarona. Uvidia slávu Pána a velebu nášho Boha.

Posilňujte ruky zoslabnuté, upevňujte chvejúce sa kolená. Povedzte malomyseľným: „Vzchopte sa, nebojte sa! Hľa, váš Boh! Príde odveta, odplata Boha. On sám príde a spasí vás.“ Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne.

A tí, ktorých Pán vykúpil, sa vrátia, s jasotom vojdú na Sion. Večná radosť ovenčí im hlavy, zaplaví ich radosť a veselosť, zmizne bôľ a vzdychanie.

Na tretiu adventnú nedeľu, nazývanú podľa úvodných slov vstupnej antifóny omše tejto nedele v Rímskom misáli (Gaudete in Domino semper, iterum dico gaudete – por. Flp 4,4) nedeľa „Gaudete“ (Radujte sa), Cirkev vybrala úryvok z knihy proroka Izaiáša, vyjadrujúci radosť z budúcej spásy, ktorou Boh zahrnie celú zem.

Kapitoly 34 a 35 niektorí biblisti volajú aj „malou Izaiášovou apokalypsou“ (a kapitoly 24-27 „veľkou Izaiášovou apokalypsou“), keďže obsahujú prorocké „zjavenie“ (t.j. apokalypsu) „posledných vecí“ – súd nad bezbožnými a utláčateľmi a konečný zásah Jahveho v prospech zbožných a spravodlivých. Starozákonní Židia tento deň súdu a deň nastolenia zvrchovanej Božej vlády vo svete stotožňovali s dňom príchodu Mesiáša, ktorého si preto predstavovali ako človeka s nadprirodzenými schopnosťami, ktorý zničí bezbožníkov v ohni a krvi.

Úvodný verš tejto radostnej kapitoly začína zmienkou o rozkvitnutej púšti, resp. vyschnutej zemi. Zatiaľ čo v prechádzajúcej kapitole prorok oznamuje deň Pánovej pomsty, takže sa krajina Božích nepriateľov (znázornená krajinou Edomitov, nepriateľov Izraela) zmení na púšť, resp. pustatinu (Tŕním zarastú jeho paláce, pŕhľavou a bodľačím jeho pevnosti, takže bude príbytkom šakalov a stanovišťom pštrosov – Iz 34,13), 35. kapitola predpovedá obnovu krajiny, zmenu púšte na zelenajúcu sa krajinu, podobnú kráse zalesnených vrchov Libanonu, zelených vŕškov Karmelu a úrodných plání údolia Saron. Zmienka o púšti (resp. pustatine) je dôležitá, lebo je obrazom všetkej ľudskej biedy, hriešnosti, osamelosti a každej skazy, ktorá postihla človeka v dôsledku hriechu. Pustatina (púšť) hrá dôležitú úlohu v židovských svätých dejinách. Boh vychovával svoj ľud práve na púšti, práve pustatina je miesto, kde sa Izrael učil dôverovať Bohu, kde Boh viedol svoj ľud, sýtil ho a staral sa oň.

Prorok vo svojej vízii počuje púšť spievať („zaplesá púšť“). Dôvodom tohto radostného spevu, ba výskania, je jej nečakané rozkvitnutie. Na mieste, kde už nik nečakal život, sa zrazu objaví hojnosť rastlín, život vo všetkej svojej pestrosti a bohatstve druhov. Celé stvorenie tak naplno zjaví „slávu Pána a velebu nášho Boha“.

Budúci čas sa zrazu posúva do času prítomného. S týmto posunom času však prichádza aj posun od zeme k ľuďom, od vyschnutej zeme k zoslabnutým a vetchým telám, od materiálnej sily prírody k duchovnej energii ľudskej duše. Prorok nám ukazuje na naše ruky, ktoré už nevládzu nič udržať a nič robiť, a hovorí im: „Zosilnite!“ Ukazuje na naše kolená, ktoré už nevládzu vykonať žiadnu cestu (k Bohu), a vyzýva ich: „Spevnite!“ Prorok ukazuje na naše srdcia a mysle, ktoré sú zovreté úzkosťou a strachom, a hovorí im: „Vzchopte sa, nebojte sa!“ A prorok ukazuje aj dôvod tejto zmeny, obracia náš pohľad na jediný zdroj sily a spásy: Hľa, váš Boh!

Boh je tu! Boh prichádza! Izaiáš na základe svojho vlastného prežívania Božej prítomnosti ponúka všetkým veriacim istotu pre súčasnosť aj budúcnosť. Izaiáš neskrýva skutočnosť, že veriaci človek nie je oslobodený od trápenia a útlaku, ale Boh oslobodí utláčaného a odplatí sa utláčateľovi. Prorok nešpecifikuje, aký konkrétny historický útlak národa alebo osobné trápenie má na mysli, ale uisťuje nás: „Boh príde a zachráni ťa!“

Boh nám však ponúka ešte niečo viac. Nielen záchranu od niečoho, ale aj pre niečo: Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne. Boží príchod teda zmení každú našu neschopnosť, ktorá nás doviedla do stavu úbohosti, na schopnosť, a každý nedostatok na prekypujúci dostatok. Tí, ktorí doteraz neboli schopní vidieť Božiu velebu a slávu, zrazu ju budú schopní vnímať, ti, ktorí neboli schopní rozumieť Božiemu slovu, zrazu ho budú chápať. Tí, ktorí sa nevedeli radovať z Božej lásky, zrazu budú tancovať a skákať ako jelene, a tí, ktorí nevedeli ospevovať Božiu moc, budú nad ňou výskať.

Hoci prorok hovorí aj o dejinnej budúcnosti v tomto pozemskom čase (asi návrat Izraela späť do vlasti, teda „na Sion“, čo svedčí o tom, že táto časť Proto-Izaiáša pochádza možno od Deutero-Izaiáša, ktorý pôsobil v babylonskom zajatí), predsa jeho vízia siaha až do večnosti. Raz zmizne navždy všetok „bôľ a vzdychanie“, stav radosti z Božej prítomnosti a lásky bude v nebeskom Jeruzaleme trvať naveky.

Táto Izaiášova vízia nám teda umožňuje uvažovať nielen nad príchodom Mesiáša, ktorý priniesol na túto zem nový, Boží život, s hojnosťou duchovných darov, ale aj nad našim návratom domov – na nebeský Sion. 

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=851

(Ž 146, 6c-7. 8-9a. 9b-10) Pán zachováva vernosť naveky, utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb. Pán vyslobodzuje väzňov, R. Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, R. ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov. Pán bude kraľovať naveky; tvoj Boh, Sion, z pokolenia na pokolenie.

Refrén: Príď, Pane, príď a zachráň nás. alebo Aleluja.

Pozri katechézu na žalm 23. nedele cez rok B. To, čo ohlasuje prorok Izaiáš v dnešnom prvom čítaní (znamenia príchodu mesiášskych čias, t.j. Božie činy, ktoré bude Mesiáš konať), a čo sa naplnilo v Ježišovi, ako to opisuje evanjelista Matúš v dnešnom evanjeliu, to dnešný responzóriový žalm ospevuje: príchod Božieho kráľovstva a jeho Kráľa, ktorý prináša Božiu spásu, t.j. uzdravenie, právo a spravodlivosť, nasýtenie, vyslobodenie a všetky ostatné dary Božej spásy všetkým, čo po nej túžia. 

(Mt 11, 2-11) Ján bol v žalári. Keď počul o Kristových skutkoch, poslal k nemu svojich učeníkov opýtať sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Ježiš im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo počujete a čo vidíte: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“

Keď odchádzali, začal Ježiš hovoriť zástupom o Jánovi: „Čo ste vyšli na púšť vidieť? Trstinu zmietanú vetrom? Alebo čo ste vyšli vidieť? Človeka oblečeného do jemných šiat? Veď tí, čo nosia jemné šaty, bývajú v kráľovských domoch. Teda čo ste vyšli vidieť? Proroka? Áno, hovorím vám, viac ako proroka! Lebo to o ňom je napísané: ‚Hľa, ja posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on pripraví cestu pred tebou.‘ Veru, hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ. Ale ten, kto je v nebeskom kráľovstve menší, je väčší ako on.“

Dnešné evanjelium začína pochybnosťou o Ježišovi. A ten, kto pochybuje a pýta sa na Ježišovu skutočnú totožnosť, je prekvapujúco sám slávny Predchodca Mesiáša, prorok Ján Krstiteľ. Čomu môžeme pričítať tieto Jánove pochybnosti? Snáď jeho ťažkému duševnému rozpoloženiu, v ktorom sa nachádzal v Herodesovom väzení? Alebo skôr podivnému správaniu sa tohto Mesiáša, ktoré je iné než očakával sám Ján Krstiteľ?

Medzi Jánom a Ježišom na začiatku Ježišovho verejného účinkovania, krátko po uväznení Jána, prebehla výmena posolstva prostredníctvom Jánových učeníkov. Ježiš naschvál čakal so svojím verejným vystúpením až potom, ako zo scény odstúpi Ján Krstiteľ, aby medzi nimi nedošlo k verejnému sporu. Napriek všetkej veľkosti Jána Krstiteľa, bol to totiž stále naplno človek starozákonného myslenia, a s tým spojených predstáv o Mesiášovi. Hoci Ján Krstiteľ mal o Mesiášovi oveľa duchovnejšiu predstavu než predstavitelia Židov alebo židovský ľud, predsa jeho predstava, ktorú s ním zdieľali aj mnohí jeho učeníci, ktorí nikdy neprijali Ježiša za skutočného Mesiáša, neladila s Ježišovým konaním. Ježiš sa ani viac nepostil ako Ján Krstiteľ, spočiatku ani neuzdravoval, teda nevyzeral byť mocnejší od Jána, nestrhol hneď všetkých za sebou, spočiatku nemal ani toľko nasledovníkov ako Ján, ale hlavne jeho reči boli vzdialené apokalyptickým predstavám o Mesiášovi – Sudcovi, ktorý v ohni spáli všetkých bezbožníkov a nepriateľov Izraela utopí v krvi. Niet divu, že Ján prežíval vo vzťahu k Ježišovi skúšku viery. On predsa Ježiša predstavil zástupom ako Mesiáša. Nepomýlil sa v Ježišovi?

Problém s Jánovou predstavou o Mesiášovi súvisí so samotnými prorockými apokalyptickými predstavami o dni príchodu Mesiáša, ktorý v starozákonných predstavách splýval s dňom konečného súdu nad národmi. Starozákonní proroci nedostali plné zjavenie o prvom a druhom príchode Mesiáša. Nevedeli, že všetko sa nestane odrazu, že Božie kráľovstvo sa bude rozrastať po príchode Mesiáša pomaly, skoro nebadateľne ešte dlhý čas, kým sa celkom zavŕši. Že medzi prvým príchodom Mesiáša v poníženosti a jeho druhým príchodom v sláve bude doba Cirkvi, „doba pohanov“. Aj Ján musel ku Kristovi (t.j. Mesiášovi) kráčať tak ako všetci ľudia, namáhavo, tápavo, lebo aj jeho cesta k nemu bola len cestou viery.

Ježišova odpoveď ukazuje práve na túto cestu viery, ktorá sa orientuje podľa tajomných znamení, pričom rešpektuje ľudskú slobodu a pozýva nás k hĺbke vzťahu s ním, a nielen k povrchnému vonkajšiemu uctievaniu. Ježiš nehovoril k ľuďom primitívne propagandisticky: „Poďte za mnou, ja som Mesiáš!“ Tak jasne sa k svojmu postaveniu priznal iba raz, pri súde, a bol za to odsúdený na smrť. Ježiš hovoril skôr nepriamo, svojimi činmi, svojím životom, a tiež výzvou k uvažovaniu nad starými proroctvami a k obráteniu srdca podľa Božích zákonov. Ani Jánovi nedáva priamu odpoveď. Odvoláva sa na očité svedectvo Jánových učeníkov: „Oznámte, čo počujete a čo vidíte“. A poukazuje pritom na prorocké slová Izaiáša o Mesiášovi (počuli sme ich v dnešnom prvom čítaní: Vtedy roztvoria oči slepí a uši hluchých sa otvoria. Ako jeleň skákať bude chromý, jazyk nemého radosťou vykríkne – Iz 35,5-6b), ktoré síce navonok hovoria o liečiteľských zázrakoch, ale v skutočnosti opisujú viac duchovné než telesné uzdravenia ľudí. Mesiáš teda prichádza viac ako posol Božej milosrdnej lásky k hriešnikom, ktorých srdcia chce uzdraviť pre obnovenie vzťahu s Bohom, než ako prísny sudca, ktorý sa pozerá len do minulosti a odmieta priviesť previnilcov k náprave v budúcnosti. To však neznamená, že príchodom Mesiáša sa Boží súd už nezačal – ibaže iným spôsobom, ako to očakávali ľudia, a to aj tí najduchovnejší. Boh je plný prekvapení, jeho súd nad ľudstvom sa začína podaním ruky na zmierenie a predĺžením času na pokánie.

Ježiš následne – po odchode Jánovho posolstva – obracia pozornosť svojich poslucháčov na osobu Jána Krstiteľa (a na úlohu Starého Zákona). Jeho obrana Jána a potvrdenie jeho podstatnej úlohy v dejinách spásy je súčasne určením hraníc jeho pôsobenia a jeho svedectva o Kristovi. O žiadnom inom človekovi (vrátane svojej matky) sa Ježiš nevyjadroval tak obšírne a tak pochvalne ako o Jánovi. Napriek tomu zdôrazňuje, že prišla nová doba s novým myslením, ktoré vysoko prevyšuje myslenie starozákonných svätcov, z ktorých Ján Krstiteľ je najväčším (hoci hlavne vzhľadom na svoju výnimočnú úlohu priameho Predchodcu a Ohlasovateľa Mesiáša).

Dnešné evanjelium, v ktorom nám samotná Cirkev krátko pred vianočnými sviatkami vkladá do mysle akoby pochybnosť o skutočnej mesiášskej hodnosti Ježiša, nás teda vyzýva k opätovnému prehodnoteniu svojej predstavy o Ježišovi ale aj o prijatí Božieho kráľovstva z našej strany. Určité krízy viery sa objavujú aj v našom živote, aj my si často predstavujeme život v Božom kráľovstve, o ktorom snívali proroci, inakšie, pohodlnejšie, príjemnejšie. Chceli by sme, aby sa Božia moc v tomto svete – a zvlášť v našich životoch, postihnutých často nespravodlivosťou od druhých alebo ľudsky nepochopiteľným utrpením – prejavila oveľa exemplárnejšie, zreteľnejšie. Tu sa začína tajomstvo viery v Ježiša ako uzdravovateľa našich sŕdc od hriechu, alebo naopak tajomstvo pohoršenia tých, ktorým takýto Spasiteľ nestačí. Položme si teda spolu s Jánom poctivo otázku o Kristovi, ktorá však nie je jeho spochybňovaním, skôr spochybňovaním našich falošných predstáv o Mesiášovi, aby sme sviatky jeho prvého príchodu na tento svet slávili nie ako detinskú idylu, ale ako obnovu našej viery v Mesiáša.

Spracované podľa: Emil Krapka, Káž Božie slovo, Cyklus „A“, Dobrá kniha, Trnava 1995