(Jon 3, 1-5. 10) Pán prehovoril k Jonášovi: „Vstaň, choď do veľ­kého mesta Ninive a káž tam, čo ti hovorím.“ Jonáš vstal a podľa Pánovho rozkazu šiel do Nini­ve. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom; tri dni trvala cesta cezeň. Jonáš začal prechádzať mes­tom v prvý deň a volal: „Ešte štyridsať dní a Nini­ve bude rozvrátené.“ Obyvatelia Ninive uverili v Boha, vyhlásili pôst a od najväčšieho po najmenšieho sa obliekli do vrecoviny. A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; zmiloval sa a nepostihol ich nešťastím, ktorým im hrozil.

S knihou proroka Jonáša sa v nedeľnej liturgii v rámci trojročného rozvrhu nedeľných čítaní (A, B, C) stretávame jedine v túto nedeľu (vo feriálnom lekcionári len v stredu prvého pôstneho týždňa – ide o ten istý úryvok čo dnes, ale aj s veršami, ktoré sú v našom nedeľnom úryvku vynechané – a ukážky najdôležitejších úryvkov tejto knihy, vrátane toho dnešného, počúvame aj od pondelka do stredy 27. cezročného týždňa v cykle I).

Knihu s menom proroka Jonáša nájdeme v Biblii zaradenú medzi dvanástimi tzv. menšími prorokmi, ale už na prvý pohľad sa od tých ostatných líši. Zatiaľ čo ostatných jedenásť prorokov sa snaží svoje posolstvo vyjadriť vo forme prorockých výrokov, kniha Jonáš svoje posolstvo vyjadruje formou príbehu, ktorý nás strhuje svojou dramatickosťou. Kniha sa svojím názvom síce odvoláva na proroka z doby panovania mocensky najúspešnejšieho severoizraelského kráľa Jeroboáma II. (787-747 pred Kristom), a tak Kniha Jonáš ako aj 2Kr 14,25 dávajú Jonášovi prímenie ben Amitaj (syn Amatiho, resp. Amitaja), s istotou však môžeme povedať, že ide o epos alebo novelu z doby oveľa neskoršej, pravdepodobne až z piateho storočia pred Kristom (dokonca možno z doby ešte bližšej nášmu letopočtu). O tom svedčia tak mnohé arameizmy v texte ako aj teológia knihy.

V dobe po návrate z babylonského zajatia (po r. 538 pred n.l.) u Izraelitov naplno dozrela viera v jediného Boha, stvoriteľa neba i zeme (prísny monoteizmus). Pred zajatím ešte mnohí Izraeliti vnímali Jahveho ako svojho „národného boha“, teda len ako jedného z mnohých bohov, ktorých mali aj iné národy, hoci verili, že Jahve je najmocnejším z týchto bohov (ide o akúsi predbežnú formu monoteizmu, nazývanú aj henoteizmus, v ktorej úcta k jednému Bohu nepopiera existenciu iných bohov – v princípe je to monoteizmus, ale fakticky ide o polyteizmus, niekedy sa označuje aj ako relatívny monoteizmus), ale práve v zajatí naplno dozrela viera, že je len jeden Boh, ktorý sa zjavil izraelskému národu, a ostatní bohovia vôbec nie sú. Logickým dôsledkom tohto uvedomenia si jedinosti Boha je vedomie, že tento Boh, hoci sa zjavil iba jednému národu, je v skutočnosti Bohom všetkých národov, a úlohou Izraelitov je poznanie o tomto Bohu sprostredkovať aj iným národom, aby mu aj oni mohli vzdať chválu. Svedectvom o dozretí tohto presvedčenia je aj tretia časť knihy proroka Izaiáša (tzv. Treťo-Izaiáš), ktorá vznikla asi až po návrate z babylonského zajatia, a ktorá hlása tzv. náboženský univerzalizmus, ktorý vyjadruje obrazom klaňania sa Bohu všetkým národom na vrchu Sion v Jeruzaleme, kde si Boh (v chráme) urobil svoje sídlo na zemi (por. úryvok Iz 60,1-6, ktorý sa číta na slávnosť Zjavenia Pána).

Jonášov príbeh je známy: nechce sa mu ísť prorokovať, teda ohlasovať Božie slovo, konkrétne výzvu k pokániu a k prijatiu Boha Izraela, do veľkého Asýrskeho mesta Ninive. Asýrčania boli stáročia nepriateľmi Izraelitov, lebo ich, ako malý susedný národ, neustále ohrozovali a nakoniec celkom obsadili severné kráľovstvo Izraela, ktoré tým zaniklo (v r. 722 pred Kristom Asýrčania zničili Samáriu, kráľovské mesto tohto malého kráľovstva, a veľkú časť jeho obyvateľov odviedli do zajatia, z ktorého sa tento národ ako celok už nikdy nevrátil). Jonášova nechuť k ohlasovaniu Božej slávy v cudzom národe však nepochádzala ani tak z nenávisti voči nepriateľom Izraela, teda z nejakého svetského nacionalizmu, ale z náboženského partikularizmu, resp. parochializmu (opak univerzalizmu). Židia sa totiž vo vedomí, že sú „vyvoleným národom“, uspokojujú s tým, že sa o ich náboženstve akosi vie, a tak ak sa niekto rozhodne k nim pripojiť, neodmietnu ho, ale misie nepodnikajú.

Autor knihy Jonáš je ale naopak rozhodným náboženským univerzalistom – ak je Jahve Bohom všetkých národov, tak ho všetky národy aj musia spoznať a oslavovať. Hlavnou líniou knihy teda nie je ani tak Jonášov (ním samým nezamýšľaný) úspech v Ninive, ale Božia výchova Jonáša z obmedzeného partikularistu (resp. parochialistu) na náboženského univerzalistu. Dokonca aj obrátenie Ninivčanov slúži hlavne tomuto cieľu – pokánie Ninivčanov má Jonášovi slúžiť ako presvedčujúci príklad toho, že každý národ je schopný uctievať si pravého Boha. Kniha Jonáš je teda naozaj pozoruhodným zjavom v biblickej literatúre, lebo v príbehu, ktorý prináša, najviac potrebujú pokánie (teda zmenu zmýšľania) nie tí, ktorým prorok káže, ale samotný prorok.

Úryvok tejto nedele pochádza z druhej časti tejto knihy, ktorú môžeme rozdeliť na úvod (Jon 1,1-3: Jonášovo povolanie a neposlušnosť), záver (Jon 4,5-11: Boh a Jonáš) a dve časti, medzi ktoré je vsunutá Jonášova modlitba v bruchu ryby (Jon 2,1-11). Celá „kniha“ má len 4 kapitoly a 46 veršov. Prvá časť (Jon 1,4-16: Jonáš a námorníci), opisuje Jonášov (neúspešný) útek pred Bohom, aby sa vyhol povinnosti, ktorú odmietal (ohlasovať Ninivčanom Božiu výzvu pokánie), druhá časť opisuje druhú šancu, ktorú dostal Jonáš (ale aj Ninivčania), a Jonášovo neochotné splnenie si tejto povinnosti (Jon 3,1-4,4). Z nášho úryvku sú vypustené vv. 6-9, ktoré opisujú pokánie samotného kráľa Ninive a jeho nariadenie, aby pokánie konali všetci obyvatelia Ninive (vrátane zvierat), a aby sa tak Ninive zachránilo od trestu, ktorý mu ohlasoval tajomný cudzí prorok v mene svojho Boha: Zvesť sa dostala až k ninivskému kráľovi. Vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. Potom dal rozhlásiť po Ninive rozhodnutie kráľa a jeho veľmožov: „Nech nič neokúsia ľudia ani zvieratá, dobytok a ovce nech sa nepasú, ani vodu nech nepijú! Ľudia i zvieratá nech sa oblečú do vrecoviny a hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré pácha. Ktovie, možno Boh zmení svoje rozhodnutie a odpustí nám, odloží svoje rozhorčenie a nezahynieme.“

Výber tohto úryvku priamo súvisí s Ježišovým ohlasovaním pokánia na začiatku jeho verejného účinkovania ako podmienky pre prijatie spásy, resp. vstupu do Božieho kráľovstva. S prvým čítaním súvisí aj druhá časť úryvku dnešného evanjelia, ktorá opisuje povolanie prvých apoštolov a ich ochotnú a okamžitú pozitívnu odpoveď na Ježišovo pozvanie k nasledovaniu, čiže odpoveď podobnú odpovedi Ninivčanov na Jonášovo kázanie.

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000

M. Varšo, Komentáre k Starému Zákonu, II. zväzok, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Dobrá kniha Trnava 2010

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/jon-31-10/

(Ž 25, 4-5b. 6+7bc. 8-9) Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch. Veď ma vo svojej pravde a uč ma, lebo ty si Boh, moja spása. R. Rozpomeň sa, Pane, na svoje zľutovanie a na svoje milosrdenstvo, ktoré trvá od vekov. Pamätaj na mňa vo svojom milosrdenstve veď si, Pane, dobrotivý. R. Pán je dobrý a spravodlivý: ukazuje cestu hriešnikom. Pokorných vedie k správnemu konaniu a tichých poúča o svojich cestách.

Refrén: Ukáž mi, Pane, svoje cesty.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 1. adventnú nedeľu v roku C. Prvé čítanie a evanjelium tejto nedele hlásajú pokánie ako cestu spásy, ale hovoria aj o ochotnom konaní pokánia (Ninivčania) a o povolaní do Božej služby (Jonáš, apoštoli). Prosebný a súčasne kajúci (a tiež abecedný a múdroslovný) žalm 25 (nejde ale o žalm zo známej zbierky siedmich tzv. „kajúcich žalmov“, čo je v kresťanskej ére umelo vytvorená zbierka žalmov na základe podobnej témy – pozri katechézu na 10. cezročnú nedeľu v roku B), z ktorého sú vybraté verše do dnešného responzóriového žalmu, obsahuje tak myšlienky pokánia, ktoré vedie k uzdraveniu z hriechu a k životnej múdrosti, ktorá vedie k spáse, ako aj myšlienky o Božom milosrdenstve, ktoré pokánie umožňuje (tu je súvis hlavne s poslednou vetou dnešného prvého čítania, na ktoré žalm v prvom rade odpovedá). Pápežská rada na podporu novej evanjelizácie Ž 25 zaradila okrem toho do „zbierky“ (opäť umelo vytvorenej na základe podobnej témy) tzv. „desiatich žalmov milosrdenstva“ („Žalmy milosrdenstva“ je názov jednej zo siedmich kníh, ktoré na žiadosť pápeža Františka vytvorila spomenutá pápežská rada ako podklad na katechézy počas mimoriadneho Svätého roku milosrdenstva).

(Mk 1, 14-20) Keď Jána uväznili, Ježiš prišiel do Galiley a hlásal Božie evanjelium. Hovoril: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel trochu ďalej, videl Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána – aj oni boli na lodi a opravovali siete – a hneď ich povolal. Oni zanechali svojho otca Zebedeja na lodi s nádenníkmi a išli za ním.

Evanjeliovú perikopu tejto nedele môžeme rozdeliť na dve časti, pričom prvá časť dnešného úryvku (Mk 1,14-15) patrí z hľadiska literárnej formy k tzv. „zhrňujúcim správam“ a druhá časť (1,16-20) k textom, ktoré opisujú povolanie učeníkov. Obidve tieto časti sú prepojené pocitom naliehavosti, ktorý v nás má vyvolať Ježišova proklamácia príchodu Božieho kráľovstva. Verše Mk 1,14b-15 prinášajú podobný sumár Ježišovho verejného účinkovania ako aj iné synoptické evanjeliá (por. Mt 4,23; 9,35; Lk 8,1; ale aj Mk 3,7-12).

Podobne ako Matúš (por. Mt 4,12) aj Marek začiatok Ježišovej služby ohlasovania príchodu Božieho kráľovstva (t.j. jeho „verejného účinkovania“) spája s ukončením Jánovho účinkovania, teda s jeho uväznením Herodesom – por. Mk 6,17nn (podľa Jánovho evanjelia Ježiš začal verejne vystupovať ešte v čase účinkovania Jána Krstiteľa – por. Jn 3,22-24). Marek opisuje Jánovo uväznenie gréckym slovom, akým opisuje aj Ježišovu smrť (paradothenai, t.j. „bol vydaný“; je to výraz, ktorý s Ježišovou vykupiteľskou smrťou spájajú aj iné novozákonné spisy – por. Rim 4,25; Sk 3,13, ale aj Mk 14,21: Beda človekovi, ktorý zrádza – t.j. paradidotai, „vydáva do rúk iným“ – Syna človeka). Takto Marek prepája Jánovu smrť s Ježišovou smrťou, čo znamená, že Ján Krstiteľ bol Ježišovým predchodcom nielen svojím životom ale aj svojou smrťou. Tieň kríža, resp. predzvesť násilnej smrti, ktorou odchádzajú z toho sveta proroci (alebo ako povedal istý kazateľ: „Prísť o hlavu, či zomrieť na kríži, je bežná súčasť práce prorokov“), sa teda nad Ježišom vznáša od začiatku Markovho evanjelia.

Skutočnosť, že Marek spája začiatok Ježišovho verejného účinkovania s ukončením Jánovho účinkovania naznačuje, že Jánovou službou sa končí jedna éra Božieho konania vo svete („éra Starého Zákona“, teda starého Izraela) a s Ježišovým ohlasovaním sa začína nová éra (takéto chápanie dejín naznačuje aj sám Ježiš v Lk 16,16: Zákon a Proroci sú až po Jána. Odvtedy sa zvestuje Božie kráľovstvo). Túto éru by sme mohli nazvať aj „časom Cirkvi“, v ktorej, ako v novom Izraeli, sa zo všetkých národov zhromažďujú spasení. Zo starozákonného hľadiska sa totiž  príchodom Mesiáša začína vlastne eschatologický čas, teda čas Posledného súdu, záverečná etapa dejín, oddeľovanie „dobrých od zlých“. Tieto dve éry sú oddelené pozemským životom Ježiša Krista, čo je vlastne centrálny čas histórie, síce veľmi krátky, ale naplnený nesmierne bohatým obsahom činov a slov Božieho Syna. Ježišov život však súčasne završuje Starý Zákon (por. Mt 5,17) a rovnako začína aj éru Nového Zákona, patrí teda v skutočnosti k obom týmto éram, zatiaľ čo Ján Krstiteľ patrí len do tej „starej éry“.

Podobne aj výraz „naplnil sa“ (gr. peplerotai) sa nachádza v nejakej podobe u všetkých troch synoptikov (u Marka sa naplnil čas, grécky kairos, t.j.„milostivý čas“, čas spásy, čas výnimočnej príležitosti, konkrétne čas prorokmi vopred ohláseného Božieho príchodu, ktorý ľudstvu prinesie spásu; u Lk 4,21 a osobitne u Mt 1,22; 2,15.17.23; 4,14; 8,17, atď., sa naplnilo, resp. splnilo Písmo). Všetky spoločné črty začiatku Ježišovho verejného účinkovania v evanjeliách naznačujú nejaký spoločný zdroj alebo spoločnú tradíciu uchovávanú prvotnou Cirkvou, ktorú vo svojich evanjeliách ohľadne tejto etapy Ježišovho života uchovali všetci synoptici. Ján používa tento výraz v inej súvislosti, konkrétne s dovŕšením Ježišovho života (Jn 7,8: „Môj čas sa ešte nenaplnil“).

Zásadným tvrdením, ktoré Ježiš prináša na začiatku svojho ohlasovania, je príchod Božieho kráľovstva. To je vlastne obsah evanjelia, radostnej zvesti, dobrého posolstva: prichádza Kráľ, Osloboditeľ z područia cudzej mocnosti, a s ním aj dobrodenia jeho kráľovstva – sloboda, prosperita, spravodlivosť. Musíme si uvedomiť, že príchod Božieho kráľovstva Židia chápali ako eschatologický čas, ako čas definitívneho príchodu Boha, ktorý príde zachrániť svoj ľud, a s týmto Božím príchodom je nevyhnutne spojená aj postava Mesiáša, ktorý bude Kráľom ale aj Kňazom a Prorokom. Najlepšie túto skutočnosť vyjadruje evanjelista Lukáš v súvislosti s Ježišovou kázňou v nazaretskej synagóge (Lk 4,16nn), kde Ježiš cituje proroka (Deutero, prípadne až Trito) Izaiáša (Iz 61,1-2a) a tieto Izaiášove slová o príchode Mesiáša – Pánovým Duchom Pomazaného vyvolenca – vzťahuje na seba samého. O tom, že Židia dobre pochopili tieto slová, svedčí skutočnosť, že Ježiša vyhnali zo svojej synagógy, a vlastne ho tým exkomunikovali zo svojho náboženského spoločenstva – Ježiš bol svojou rodnou obcou vyobcovaný zo stredu svojich rodákov ako kacír, ako falošný Mesiáš.

Ak je centrom Ježišovho ohlasovania príchod Božieho kráľovstva, ani Cirkev za centrum svojho ohlasovania nesmie dať nič iné. Možno je tu teda priestor na spytovanie si svedomia, resp. „pokánie“, či sa pre nás nestali „prioritnými“ iné témy, ako napr. morálka, liturgia, charita, alebo  jednoducho „kresťanská tradícia“. Ak sa však stavia do stredu náboženského života niečo iné ako Božie kráľovstvo, Božia vláda v ľudských srdciach, je to vlastne modla, ktorú treba odstrániť, resp. podriadiť ju správnemu poradiu hodnôt – najprv osobný vzťah s Bohom, podriadenie sa Božej vláde, až potom riešenie ostatných „praktických“ otázok náboženského života.

S ohlasovaním príchodu Božieho kráľovstva, a teda definitívneho času vyžadujúceho rozhodnutie ohľadne prijatia spásy, je nevyhnutne spojená u všetkých synoptikov (por. Mt 3,2; 4,17; Lk 24,47) aj požiadavka pokánia. Požiadavka pokánia je jednotiacou myšlienkou všetkých troch perikop liturgie tejto nedele. Pokánie však nie je „pocit viny“ a snaha zbaviť sa ho, ale snaha o lepšie poznanie Boha a prispôsobenie svojho myslenia a konania Božej vôli. Nová vízia života podľa Božej vôle je pre zmenu života efektívnejšia než „pocit viny“.

Naliehavosť, ktorú vyvoláva čas príchodu Božieho kráľovstva, je silne obsiahnutá aj v druhej časti dnešnej perikopy, opisujúcej povolanie prvých apoštolov. Je nepochybné, že povolanie apoštolov nebolo v skutočnosti také náhlivé a ich odpoveď nebola taká okamžitá a rozhodná, ako to opisuje Marek; Marek však týmto spôsobom chce ilustrovať nástojčivosť požiadavky neváhať a okamžite prijať ponúkajúce sa Božie kráľovstvo, lebo každé zaváhanie môže znamenať stratu pozvania na eschatologickú hostinu Božieho kráľovstva. Povolanie učeníkov je teda istou „modelovou“ situáciou, vzorom odpovede na Ježišovo volanie k nasledovaniu. Apoštoli sú vzorom poslušnosti Ježišovmu slovu. Evanjelista sa nezaujíma o ich vnútorné pocity, nerieši problém ich úplnej nepripravenosti na odpútanie sa od dovtedajšieho života (Šimon a Ondrej museli opustiť, zanechať svoje siete, Jakub a Ján svojho otca Zebedeja), pretože to, čo ho jedine zaujíma, je neslýchaný dar, ktorý učeníci dostávajú pozvaním k účasti na eschatologickom Božom kráľovstve, s čím nemožno ani len porovnávať nijaké pozemské hodnoty. Je to „ponuka, ktorá sa neodmieta“, a to bez ohľadu na to, že apoštoli v tej dobe nemohli mať ešte ani len tušenie o veľkosti tejto ponuky.

V skutočnosti sa však kresťanský život vo viere v Krista do veľkej miery podobá tejto scéne povolania učeníkov – my vlastne ani nevieme, čo dostávame, keď nasledujeme Ježiša, a nasledujeme ho v podstate stále nepripravení na úlohy, ktoré nám zveruje, pričom však svoje „áno“ Kristovi musíme v živote – podobne ako apoštoli – zopakovať veľmi mnoho krát. A to, čo je rozhodujúce, nie sú naše pocity či jasné vedomie o tom, čo nás očakáva, ale neodolateľná príťažlivosť Ježišovej osoby a jeho slov, ktorá nás núti „nerozumne“ kráčať za ním na základe jeho pozvania. To nie my si vyberáme Ježiša – na základe nášho skúmania, či sa nám to oplatí – ale Ježiš si vyberá nás. Buď mu uveríme, a ideme za ním – lebo nám aj tak v tomto pozemskom živote nemôže dostatočne vysvetliť veľkosť daru, ktorý nám ponúka –, alebo začneme špekulovať, porovnávať naše straty a možný zisk, ale tým strácame aj čas, kedy možno reagovať na jeho pozvanie do jeho Kráľovstva. Tajomstvo spásy teda spočíva hlavne vo viere – v našej „nepremyslenej“ pozitívnej reakcii na Božie vyvolenie, nie vo vyberaní si rôznych „ponúk spásy“, napríklad aj tej čisto „pozemskej spásy“, ktorú nám nanucuje diabol. 

Ježiš a jeho učeníci nevyhnutne patria k sebe. K Mesiášovi patrí jeho ľud, ku Kráľovi obyvatelia jeho kráľovstva. Povolanie učeníkov teda právom možno považovať za skutočný začiatok Ježišovho verejného účinkovania, jeho ohlasovania evanjelia – Božie kráľovstvo, tajomne prítomné v Ježišovi, sa začína navonok zjavovať až keď sa objavia prví „príslušníci“ tohto kráľovstva, prví učeníci. Povolaním učeníkov sa začína eschatologické dielo – ide tu o počiatok zhromažďovania mesiášskeho ľudu, obyvateľov večného Božieho kráľovstva. Tvrdiť, že Ježiš nechcel založiť Cirkev, nový Boží ľud, povolaný do jeho eschatologického kráľovstva, znamená nechápať evanjeliá – zvesť o príchode Božieho kráľovstva. Tým sa však nechce povedať, že všetci pokrstení budú mať účasť na tomto Kráľovstve, ani to, že do neho nebudú patriť všetci nepokrstení. Viditeľná cirkev na zemi je však nevyhnutým nástrojom pôsobenia Božieho kráľovstva vo svete napriek tomu, že ju s týmto kráľovstvom nemožno úplne stotožniť. Cirkev je však „počiatkom a zárodkom tohto kráľovstva“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, čl. 567), je „Kristovým kráľovstvom tajomne prítomným na zemi“ (KKC, čl. 763).

Na záver sa pokúsme vysvetliť si ešte Ježišovo označenie apoštolov za „rybárov ľudí“, čo je výraz, ktorý v dnešnej dobe bez vysvetlenia a pochopenia biblických súvislostí môže v nás vyvolať negatívne pocity - akoby išlo o nejakých „lovcov ľudí“ alebo „otrokárov“. Z pohľadu Starého Zákona tento výraz môže naznačovať Boží súd, ktorý nastal v ľudstve po príchode Mesiáša (por. Jer 16,16: Hľa, ja pošlem mnohých rybárov, hovorí Pán, a vychytajú ich, potom však pošlem veľa poľovníkov a vylovia ich zo všetkých vrchov a zo všetkých kopcov ... podobne aj Am 4,2: Hľa, prídu dni, keď vás odvedú za hákmi a zvyšky z vás za rybárskymi udicami). Tento zmysel výrazu „rybári ľudí“ môžu naznačovať aj Ježišove slová v podobenstvo o rybárskej sieti v Matúšovom evanjeliu (Mt 13,47-50). Ako bolo uvedené vyššie, príchod Božieho kráľovstva znamená v starozákonnom ponímaní aj začiatok definitívneho Božieho súdu nad ľudstvom. Pôsobenie Cirkvi je teda súčasťou Posledného súdu – a odmietanie evanjelia môže znamenať vlastné odsúdenie. Iný, pozitívnejší význam tohto označenia vyplýva zo symboliky mora (Genezaretské jazero sa označovalo za Galilejské more): v Starom zákone je more symbolom mocností nepriateľských voči Bohu (Izraeliti neboli „morským národom“, mora sa báli). Byť rybármi ľudí potom znamená zachrániť ľudí z mora „hriechu“, teda zachraňovať (spasiť) ich pre Božie kráľovstvo.

Iný význam tohto pomenovania vyplýva zo symboliky siete (Božie slovo) a z úlohy, ktorou Ježiš poveruje apoštolov – ohlasovať evanjelium o príchode Božieho kráľovstva, a to v súvislosti s ich pôvodným povolaním rybárov (t.j. rybárčenie ako symbol ohlasovania Božieho kráľovstva). Prijať Božie kráľovstvo cez apoštolov, cez Cirkev, znamená na jednej strane „nechať sa vyloviť“, ide teda o dobrovoľný, nie nedobrovoľný čin ako v prípade rýb, ktoré sú naozaj iba úlovkom, podstatný je tu aj náš súhlas; ale na druhej strane nie je to len naše vlastné rozhodnutie, lebo prvoradé je Božie pozvanie, Božie slovo, Božie vyvolenie, až potom odpoveď naň. To, či budeme „vylovení“, teda nezávisí len od našej ochoty nechať sa vyloviť, ale aj od toho, kde sú spustené siete – a teda aj od ochoty a šikovnosti „rybárov“. Naša spása závisí nielen od Boha, ale do veľkej miery aj od druhých ľudí. My máme to šťastie, že siete Cirkvi sú spustené v našom čase a na našom území, nehovoriac o tom, v akej rodine sme sa narodili, keďže prvými apoštolmi detí sú ich rodičia. Ohlasovanie evanjelia nie je len úlohou „služobníkov“ Cirkvi, ale všetkých kresťanov, a ohlasovanie evanjelia (odovzdávanie viery, vydávanie svedectva o Ježišovi Kristovi) nemá byť len nejaké hobby na voľné chvíle, ale prácou, ktorá by mala byť pre nás minimálne taká dôležitá, ako je dôležitá pre rybárov, ktorí musia svojou prácou nasýtiť svoje rodiny. Od našej evanjelizačnej činnosti, čo ako drobnej a nenápadnej, závisí spása mnohých ľudí – uvedomujeme si to?

Spracované podľa: https://www.workingpreacher.org/preaching.aspx?commentary_id=217

http://www.pastorace.cz/Kazani/03-nedele-v-mezidobi-stul-slova-ales-opatrny

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/mark-114-20/