(Iz 8, 23b – 9,3)

VIII. ^23b V predošlom čase Pán ponížil krajinu Zabulon a krajinu Neftali, ale v poslednom čase oslávi morskú cestu, kraj za Jordánom, územie pohanov.

IX. ¹ Ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo; nad tými, čo bývajú v krajine temnôt, zažiari svetlo.

² Rozmnožuješ plesanie, zväčšuješ radosť. Jasajú pred tebou, ako sa jasá pri žatve, ako plesajú tí, čo sa delia o korisť.

³ Pretože lámeš jeho ťažké jarmo, brvno na jeho pleciach a palicu jeho utláčateľa ako v deň porážky Madiánčanov.

Knihou proroka Izaiáša, z ktorej je opäť prvé čítanie tejto nedele, sme sa už zaoberali viackrát, keďže z nej pochádza najviac starozákonných úryvkov v nedeľnej liturgii slova (len v tomto liturgickom roku je ich asi 20). Dnešný úryvok pochádza z prvej časti tejto knihy, ktorej autorom je samotný veľký prorok Izaiáš (biblistami nazývaný aj Proto-Izaiáš). Ako sa dá usúdiť z úvodu tohto úryvku, dejinným pozadím proroctva, ktoré obsahuje tento úryvok, je Asýrske zajatie, ktoré začalo už prebiehať, keďže Asýrčania odvádzali obyvateľov severného kráľovstva Izraela do zajatia postupne, prvý raz už v r. 734 (Samária úplne padla až v r. 722 pred Kristom).

Galilea, najsevernejší región Izraela, obývaný kedysi kmeňmi Zabulon a Neftali (v texte sa spomína aj Zajordánsko, čo bol región na východ od rieky Jordán, zatiaľ čo Galilea leží na západ od Jordánu, ale všetky tri spomínané regióny, vrátane „morskej cesty“, tvorili zrejme v dobe Izaiáša jeden asýrsky administratívny celok), bol prvý, ktorý pocítil výchovný Boží trest prostredníctvom asýrskych dobyvateľov. Vzhľadom na svoju polohu medzi Mezopotámiou a Egyptom sa Galilea v priebehu času stala akýmsi kotlom národov, v ktorom boli pomiešaní Židia s pohanmi viacerých národností, najmä s Grékmi a Sýrčanmi. Pre Židov z Judska bola preto Galilea „územím pohanov“, a na tamojších Židov sa pozerali zvrchu. Samotné pobrežie Stredozemného mora („morská cesta“) nie je priamou súčasťou Galiley (výraz Galilea znamená „okolie“), je skôr tým, čo sa nazýva „Filištínske okolie“ (okolie pohanských miest Týru a Sidonu), resp. filištínsky obvod (por. Joel 3,4, resp. 4,4).

Prorok však v tomto proroctve po úvode (čo je posledný verš 8. kapitoly, resp. len jeho druhá časť), ktorý určuje adresáta jeho proroctva, ohlasuje tomuto regiónu a jeho obyvateľom príchod Božej slávy a Božieho svetla – „v poslednom čase“, čo je čas príchodu Mesiáša. Prorok využíva kontrast medzi tmou a svetlom (tento kontrast v Biblii vždy ukazuje na Božiu stvoriteľskú činnosť, lebo isté veľké zmeny vo svete môže vykonať len Boh – je nepredstaviteľné, aby boli výsledkom samotnej ľudskej činnosti) – medzi tmou pohanského náboženstva a svetlom pravej viery, ale aj medzi tmou židovského pesimizmu z pretrvávajúcej situácie zmiešaného územia, kde bolo pre Židov veľmi ťažké zachovávať prísne Mojžišovské predpisy o obradnej čistote, a medzi svetlom nádeje, ktoré zažiari v mesiášskych časoch tomuto regiónu, najmä jeho židovským obyvateľom.

Izaiáš tomuto ťažko skúšanému regiónu Izraela, kde sa Boží ľud nachádza v tme národného aj náboženského útlaku, prisľubuje veľké svetlo – svetlo Mesiáša (má na mysli možno Achazovho potomka, zbožného kráľa Ezechiáša), ktorý prinesie oslobodenie (zlomenie ťažkého jarma a palice utláčateľov) národa. Pravdou je, že Proto-Izaiáš hovorí (alebo si myslí, že hovorí) najmä o odstránení národného a náboženského útlaku Izraela, ale tieto slová možno bezprostredne vzťahovať aj na príchod Ježiša Krista (por. Mt 4,13-16, čo je súčasť textu dnešného evanjelia), ktorý väčšinu svojho verejného vyučovania strávil práve v tomto regióne. Tento výklad potvrdzuje aj skutočnosť, že ešte ani v dobe príchodu Krista nebol tento región v lepšej národnej či náboženskej situácii ako v dobe proroka Proto-Izaiáša. Jedine Kristov príchod dáva tomuto proroctvu skutočný zmysel (ak za mesiášske časy nepovažujeme vznik a trvanie štátu Izrael, ktorý je politickou, nie náboženskou entitou).

Text dnešného úryvku je však súčasťou širšieho celku zbierky prorockých slov, začínajúcej veršom 7,1 a končiacej veršom 9,6 (v hebrejskej Biblii veršom 9,7), ktorá popri hrozbách vlastnému národu pre jeho neúctu k Jahvemu a popri varovaniach pred spojenectvom Judska s Asýriou končí oslavnou mesiášskou piesňou, ktorej prvá polovica tvorí hlavnú časť dnešného prvého čítania. Pozadím tejto mesiášskej piesne je polemika medzi Izaiášom a kráľom Achazom, ktorý odmieta spoľahnúť sa na Boha Izraela v boji proti okolitým kráľom (tzv. sýrsko-efraimská vojna, pozri katechézu na 4. adv. nedeľu roku A), ktorí na neho zaútočili. Achaz sa chce obrátiť radšej o pomoc na asýrskeho kráľa Tiglat-Pilesera III., od čoho ho Izaiáš odrádza. Achaz odmieta aj znamenie, ktoré mu ponúka Izaiáš v podobe dieťaťa, ktoré sa má narodiť „z panny“ (por. Iz 7,14, ide asi o narodenie nástupníka trónu), a ktoré dostáva symbolické meno Emanuel (Boh s nami). Toto dieťa sa opäť spomína v tejto mesiášskej piesni, hoci vo verši, ktorý už nie je súčasťou dnešného úryvku: „Lebo chlapček sa nám narodil, daný nám je syn ...“ (Iz 9,5-6). Prorok zrejme spája svoje nádeje na oslobodenie Galiley spod jarma pohanov s osobou Achazovho syna Ezechiáša, ktorý však takisto ako Achaz trpel pod Asýrskou nadvládou, hoci Judsko si udržalo pomerne veľkú mieru samostatnosti, ale Asýrii muselo odvádzať veľký tribút (poplatok).

Posledné dva verše dnešného úryvku sa obracajú priamo na Boha Izraela. Sú chválou Jahveho, ktorého budúci zásah prinesie Božiemu ľudu veľkú radosť a plesanie. Radosť Božieho ľudu je znázornená radosťou pri žatve alebo pri delení vojnovej koristi, čo sú obrazy nám trochu cudzie, ale nie nepochopiteľné. Hlavným dôvodom radosti bude zničenie cudzej mocnosti (zlomenie jarma), ktorá utláča Boží ľud – môžeme tu myslieť aj na zánik Asýrskej ríše v r. 612 pred Kristom (porazili ju Babylončania, ale Boží ľud z toho veľký osoh nemal, skôr naopak), ale skôr by sme tu mohli vidieť Boží zásah v budúcnosti (prostredníctvom Mesiáša), ktorý zlomí moc toho najväčšieho utláčateľa ľudí – diabla. Samotný prorok toto budúce Božie víťazstvo prirovnáva k víťazstvu Gedeona nad Madiánčami, ktorý nad veľkou armádou zvíťazil iba s tristo mužmi (por. Sdc 7,15nn).

Je zaujímavé, že prorok tieto radostné predpovede budúcnosti hovorí v prítomnom čase (resp. v hebrejčine v istej forme minulého času), akoby sa tieto veci práve diali, alebo sa dokonca už udiali. Je to forma zdôraznenia istoty týchto prorockých výpovedí, ktoré nie sú len vyjadrením želaní či očakávaní človeka (prorok si uvedomuje nadprirodzený zdroj týchto vízií a prežíva ich v prítomnej chvíli akoby sa už uskutočnili), ale Božími prísľubmi, ktoré sú také pevné a nezrušiteľné, akoby už boli minulosťou – nie je možné ich zmeniť.

Pre hlbšie, aj citové pochopenie radostnej atmosféry a radostného posolstva tohto úryvku si pripomeňme, že tento úryvok, resp. veľká časť z neho, sa číta aj v omši svätej noci Narodenia Pána (konkrétne Iz 9, 1-3. 5-6).

Spracované podľa:     http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-823-93/

http://www.soniclight.com/constable/notes/pdf/isaiah.pdf

(Ž 27, 1. 4. 13-14) Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať? R. O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám. R. Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich. Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána. R.

Refrén: Pán je moje svetlo a moja spása.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 2. pôstnu nedeľu v roku C. Výber veršov pre túto nedeľu je mierne odlišný od výberu veršov zo Ž 27 v responzóriovom žalme spomenutej pôstnej nedele v roku C – úvod a záver responzóriového žalmu je síce taký istý, ale namiesto vv. 7-8. 9a-c. je pre túto nedeľu vybraný iba v. 4, čiže responzóriový žalm je kratší, ale responzum (refrén) je to isté.

Keďže responzóriový žalm je v prvom rade odpoveďou na prvé čítanie, v ktorom túto nedeľu nachádzame Izaiášovu oslavnú mesiášsku pieseň (Iz 9,1-6), resp. jej prvú časť (Iz 9,1-3; od slov: Ľud, čo kráča vo tmách ...), vybrané verše Ž 27 môžeme chápať ako pokračovanie tejto oslavy Pána za jeho činy v prospech tých, ktorí sa na neho spoliehajú (prvá časť Ž 27 je hymnom dôvery v Pána), pričom prvé čítanie so žalmom osobitne spája označenie Boha ako Svetlo (v prvom čítaní možno pod „svetlom, ktoré zažiari nad tými, čo bývajú v krajine temnôt“, vidieť aj samotného Mesiáša, napokon v tomto zmysle použil citát z prvého čítania – Iz 8,23b-9,1 – evanjelista Matúš v dnešnom úryvku evanjelia).

Pod „krajinou žijúcich“ možno v kontraste ku „krajine temnôt“ chápať nielen „večný život v nebi“, ale aj Božie kráľovstvo na zemi (t.j. v ľudských srdciach), ktoré založil Mesiáš – Kristus svojím (prvým) príchodom. Podobne aj túžbu po prebývaní v chráme („v dome Pánovom“), možno chápať ako túžbu po živote v spoločenstve spasených, resp. v Cirkvi, ktorá je novým Božím chrámom založeným Mesiášom.

(Mt 4, 12-23) Keď sa Ježiš dopočul, že Jána uväznili, odobral sa do Galiley. Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum, v končinách Zabulon a Neftali, aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš: „Krajina Zabulon a krajina Neftali, na ceste k moru, za Jordánom, Galilea pohanov! Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ Od tej chvíle začal Ježiš hlásať: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“

Keď raz kráčal popri Galilejskom mori, videl dvoch bratov, Šimona, ktorý sa volá Peter, a jeho brata Ondreja, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. I povedal im: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ Oni hneď zanechali siete a išli za ním. Ako šiel odtiaľ ďalej, videl iných dvoch bratov, Jakuba Zebedejovho a jeho brata Jána, ako na lodi so svojím otcom Zebedejom opravujú siete; aj ich povolal. Oni hneď zanechali loď i svojho otca a išli za ním. A Ježiš chodil po celej Galilei, učil v ich synagógach, hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každý neduh a každú chorobu medzi ľudom.

Touto nedeľou vstupujeme naplno do tej časti evanjelií, ktorú označujeme ako Ježišovo „verejné účinkovanie“. Po krste v Jordáne, resp. pomazaní Duchom Svätým pri Jordáne pred očami vyvoleného svedka – Jána Krstiteľa, Ježiš odchádza na púšť, kam ho hnal Duch (por. Mk 1,12), ktorý ho pri Jordáne naplnil (evanjelista Ján pokúšanie na púšti nespomína, ale do tohto obdobia vkladá ešte Ježišov pobyt v Galilei, kde v Káne urobil svoj prvý zázrak, a následne jeho prvý pobyt v Jeruzaleme – po jeho verejnom vystúpení – počas veľkonočných sviatkov; por. Jn 2,1 – 3,21), a následne sa vracia k Jordánu, ako to spomína evanjelium podľa Jána: „Potom prišiel Ježiš so svojimi učeníkmi do judejskej krajiny. Tam s nimi pobudol a krstil. Ale aj Ján krstil v Enone, blízko Salima, lebo tam bolo veľa vody. Ľudia tam prichádzali a dávali sa krstiť. Ján vtedy ešte nebol vo väzení“ (Jn 3,22-24). Následne sa Ježiš opätovne vracia do Galiley, a to cez Samáriu (por. Jn 4,1-54).

Všetky tieto Ježišove pohyby opísané v evanjeliu podľa Jána Matúš vynecháva a spomína len Ježišov odchod z Judey do Galiley (po jeho pobyte na púšti), pričom udáva aj dôvod tohto odchodu – Jánovo uväznenie. Chcel sa Ježiš vari vyhnúť Jánovmu osudu a dostať sa mimo dosahu Herodesa Antipasa, ktorý Jána uväznil? Asi ťažko, keďže Herodes Antipas bol práve vládcom Galiley, ako nás o tom poúča Lk 3,1 (por. aj Lk 23,6n). Neskôr bol Ježiš vyzvaný (cestou na svoju poslednú Veľkú Noc v Jeruzaleme), aby čím skôr opustil Galileu práve preto, aby sa vyhol nepríjemnostiam s Herodesom (Lk 13,31). Lepší dôvod Ježišovho odchodu do Galiley nám udáva Ján, ktorý ako dôvod tohto odchodu z Judey naznačuje úklady farizejov (Jn 4,1-4: Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján  - hoci Ježiš sám nekrstil, ale jeho učeníci -, opustil Judeu a odišiel znova do Galiley. Pritom musel prejsť cez Samáriu). Chcel sa teda dostať mimo dosah jeruzalemskej náboženskej vrchnosti, ktorá od počiatku podozrievavo sledovala jeho činnosť, v ktorej videla ohrozenie svojej duchovnej a náboženskej moci nad ľudom Izraela (za iných okolností by sme v takomto konaní mohli vidieť starosť o duchovné dobro veriacich, problém je v tom, že židovská Veľrada nespoznala v Ježišovi skutočného Mesiáša, hoci na to mala všetky kompetencie, alebo – čo by bolo ešte horšie – nezaujímalo ju, či je Ježiš skutočný Mesiáš, pretože Mesiáša už vnímali len ako ohrozenie svojho spoločenského postavenia). Únik pred „náboženskou políciou“ alebo pred úkladmi miestnych náboženských vodcov bol viackrát dôvodom zmeny Ježišovho pôsobiska (por. Mt 12,14-15; Mt 15,1.21; Jn 7,1; Jn 10,39-40; Jn 11,54; Jn 12,36b). Ježiš však unikal na rôzne miesta aj z iných dôvodov – unikal pred falošným obdivom zástupov (Mk 1,35n), pred hnevom svojich rodákov (Lk 4,29n), alebo jednoducho preto, že ho poslali preč zo strachu pred jeho mocou (Lk 8,37).

Skutočným dôvodom, prečo Ježiš naplno rozvinul svoju verejnú činnosť až po Jánovom uväznení (Matúš tu teda nerieši vonkajší ale vnútorný dôvod Ježišovho odchodu z Judey do Galiley), o ktorom však evanjeliá „cudne“ mlčia, t.j. priamo ho nevysvetľujú, len ho naznačujú, bola Ježišova snaha vyhnúť sa rozporu s Jánom a jeho učeníkmi, ktorí mali inú predstavu o Mesiášovi (pozri aj katechézu na tretiu adventnú nedeľu roku A).

Matúš naznačuje, že po Jánovom uväznení Ježiš definitívne opustil Nazaret, teda svoj domov (dokonca aj miesto Ježišovho detstva bolo vynútené okolnosťami; por. Mt 2,22), aby sa naplno odovzdal svojmu poslaniu. Za centrálu svojho misijného pôsobenia si zvolil pobrežné mesto (pri Genezaretskom jazere) Kafarnaum, ktoré bolo dopravnou križovatkou širšieho okolia Galiley. V tomto výbere svojho hlavného pôsobiska Matúš vidí splnenie Izaiášovho proroctva, ktoré sme počuli v dnešnom prvom čítaní. Tak ako Starý Zákon predpovedá miesto Ježišovho narodenia a miesto jeho skrytého života, predpovedá aj miesto jeho pôsobenia. Hoci sú Ježišove kroky často určené vonkajšími okolnosťami, jeho neustále putovanie je úplne pod Božím vedením, ktorému sa Ježiš ochotne podriaďuje. Svoju misiu začína na periférii vtedajšieho sveta, aj na periférii Izraela. Boh si často vyberá pre svoje činy takéto z ľudského pohľadu bezvýznamné miesta a osoby, nielen preto, aby naznačil svoju moc, ktorá sa presadí napriek úbohosti prostriedkov, ktoré používa, ale azda aj preto, aby naznačil, že my ľudia sme ho vyhodili na perifériu svojich životov – ale On začína pôsobiť práve tam, kde sme ho vyhodili.

Ježišovo pôsobenie začína výzvou k pokániu a ohlásením príchodu Božieho kráľovstva. Používa pritom tie isté slová ako Ján Krstiteľ (touto témou sa bližšie nebudeme zaoberať, keďže je viackrát rozvedená v iných katechézach, napr. v katechéze na druhú adventnú nedeľu roku A). Medzi Jánovým a Ježišovým ohlasovaním príchodu Božieho kráľovstva, ktoré je navonok rovnaké, je však skrytý rozdiel, lebo Ján ohlasoval, že Božie kráľovstvo prichádza v niekom, kto príde po ňom, ale Ježiš hovorí o kráľovstve, ktoré je tu už prítomné.

Výraz „od tej chvíle“ je v Matúšovom evanjeliu symptomatický, označuje zásadné zlomové udalosti v Ježišovom živote, a nachádzame ho aj vo verši Mt 16,21 (Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych), ktorý je začiatkom poslednej etapy jeho misie – jeho utrpenia a smrti. Tento výraz nachádzame u Matúša ešte raz (Mt 26,16) vo chvíli, keď sa táto posledná etapa jeho misie blíži k svojmu vrcholu.

Druhá časť dnešného evanjelia opisuje chvíľu, keď Ježiš pristupuje k zásadnému činu (u Matúša je to vôbec prvý čin Ježišovho verejného pôsobenia; u Matúša teda Ježiš svoje verejné účinkovanie nezačína nejakým zázrakom ako u iných evanjelistov, ale povolaním prvých apoštolov), na ktorom bude spočívať jeho „posmrtná“ – čo v Ježišovom prípade nie je celkom správny výraz – celosvetová misia: k založeniu Cirkvi. Stĺpmi Cirkvi, ako nenahraditeľného nástroja šírenia Božieho kráľovstva vo svete, budú apoštoli. Povolanie prvých štyroch apoštolov – rybárov od Galilejského mora (Genezaretského jazera) – je teda udalosť, ktorá napriek svojej vonkajšej neokázalosti – veď Ježiš ich povoláva uprostred práce všedného dňa – znamená takisto zásadný zlom v Ježišovej misii záchrany tohto sveta pred večným zatratením. Božie pôsobenie je také tajomné a skryté, že jeho výsledky často možno jasne vidieť až po dlhej dobe. Je však našou úlohou rozoznať znaky Božieho pôsobenia vo svete a v našich životoch vtedy, keď Boh koná, inak sa môžeme minúť s cieľom nášho života.

Dnešný úryvok evanjelia končí krátkym resumé, ktoré zdôrazňuje rôznosť Ježišových aktivít a geografický a etnický rozsah (Galilea bola územím nielen Židov ale aj pohanov) jeho služby v prvotnej fáze jeho misie. Galilea má rozlohu približne ako povedzme Žilinský kraj, ale bola už v tej dobe husto zaľudnená (cca 3 milióny obyvateľov). Môžeme si tu všimnúť aj rozdiel medzi „vyučovaním“ a „hlásaním“, ako medzi dvomi odlišnými činnosťami. Vyučovanie sa týka synagóg a výkladu Svätého Písma (Starého Zákona), ohlasovanie sa týka vonkajšieho prostredia a obmedzuje sa len na základnú zvesť o príchode Božieho kráľovstva a nutnosti konať z toho dôvodu pokánie. Súčasťou oboch týchto činností, ktorých hlavným nástrojom je slovo, je aj uzdravovanie, ako prejav moci tohto nového učenia, ktoré je výrazom prítomnosti Božieho kráľovstva, ktoré prišlo medzi ľudí v Ježišovej osobe. Výraz „každá choroba“ a „každý neduh“ je hebraizmus, ktorý nechce tvrdiť, že Ježiš uzdravil úplne každého človeka, ktorý ho o to požiadal, len vyjadruje Ježišovu moc nad všetkými neduhmi, ktoré postihujú telesnú či duchovnú stránku človeka. Ježiš však neprišiel, aby nám robil obvodného lekára, ale aby zničil príčinu všetkých neduhov, ktorou je otroctvo hriechu. Božie kráľovstvo v nás prebýva nie natoľko, nakoľko sme fyzicky zdraví, ale nakoľko v Kristovej moci víťazíme nad svojimi hriechmi. Toto víťazstvo, t.j. prítomnosť nového, božského života v nás, sa prejavuje najmä našou schopnosťou lásky k Bohu a blížnym.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-412-23/

Fritz Rienecker, Wuppertálska študijná biblia: Evanjelium podľa Matúša, Bratislava, Creeativpress 1992