(Neh 8, 2-4a. 5-6. 8-10) Kňaz Ezdráš v prvý deň siedmeho mesiaca priniesol zákon pred zhromaždenie mužov a žien i všetkých, čo boli schopní chápať, a od skorého rána do poludnia z neho čítal na námestí pred Vodnou bránou mužom a ženám i všetkým, čo boli schopní porozumieť. A pozornosť všetkého ľudu bola upretá ku knihe zákona. Zákonník Ezdráš si stal na drevenú vyvýšeninu, ktorú zhotovili na túto príležitosť. Ezdráš otvoril pred očami všetkého ľudu knihu stál totiž vyššie než ostatní ľudia a keď ju otvoril, všetok ľud povstal. Potom Ezdráš velebil Pána, veľkého Boha, a všetok ľud dvíhal ruky a hovoril: „Amen, amen.“ Padli na kolená, skláňali sa k zemi a klaňali sa Bohu. Čítali z knihy Božieho zákona, stať za staťou, vykladali zmysel a vysvetľovali, čo sa čítalo. Miestodržiteľ Nehemiáš, kňaz a zákonník Ezdráš a leviti, čo poúčali ľud, povedali všetkému ľudu: „Dnešný deň je zasvätený Pánovi, nášmu Bohu. Nežiaľte a neplačte!“ Lebo všetok ľud plakal, keď počul slová zákona. Ezdráš im povedal: „Choďte, jedzte tučné mäso a pite medovinu; a niečo z toho pošlite aj tým, ktorí si nemajú čo pripraviť. Lebo tento deň je zasvätený nášmu Pánovi. A nermúťte sa, veď radosť z Pána je vaša sila!“

Dnešné prvé čítanie je z knihy Nehemiáš. Knihy Ezdráš a Nehemiáš, ktoré sú pokračovaním „Kronických kníh“ (Knihy Kroník), a majú aj spoločného autora, resp. skupinu autorov, pôvodne tvorili jednu knihu s názvom Ezdráš. K rozdeleniu knihy došlo až v kresťanskej dobe a rešpektujú ho tak kresťania ako aj Židia. Najlepším úvodom k pochopeniu dnešného úryvku prvého čítania bude snáď úvod do samotných týchto Kníh.

Ezdráš a Nehemiáš sa právom pokladajú za zakladateľov judaizmu. V Knihách sú opísaní ako vynikajúce osobnosti, ktoré verne splnili úlohu, čo im Boh zveril. Po návrate Židov z babylonského zajatia zohrali hlavnú úlohu pri znovuzrodení židovského náboženského spoločenstva v Palestíne.

Ezdráš bol židovský veľkňaz a znalec Mojžišovho zákona. Využil priazeň perzského kráľa Artaxerxa I. Longimana (465-423 pred Kr.) a r. 458 šiel z Babylonu do Jeruzalema na čele 1775 mužov – kňazov, levitov, spevákov a iných služobníkov chrámu (por. Ezd 8,1-23.31), aby povzbudil po náboženskej stránke upadajúcu obec, ktorá sa už skôr vrátila pod vedením Dávidovho potomka Zorobábela z babylonského zajatia, a naučil ju zachovávať Mojžišov zákon, od ktorého sa ľud značne odklonil. Urobil nábožensko-právnu reformu na základe predpisov Zákona, ktorá spočívala najmä v tom, že obnovil zmluvu ľudu s Bohom, chrámovú službu, slávenie sviatkov, o čom hovorí aj dnešný úryvok, a že zakázal manželstvá Židov s pohankami (por. Ezd 9 – 10).

Nehemiáš bol Žid silnej viery, čašník na kráľovskom dvore perzského kráľa Artaxerxa I. Longimana v Súzach. Keď sa dozvedel o ťažkej situácii Židov v Jeruzaleme, vyžiadal si r. 445 od kráľa povolenie prevziať správu Jeruzalema ako jeho námestník (Neh 1,2–2,8 a 5,14). Nehemiáš počas svojej 12-ročnej činnosti obnovil - napriek odporu nepriateľov mestské múry (Neh 3–4), postavil sa proti vykorisťovaniu chudobných a úžerníctvu bohatých Židov (Neh 5) a zaistil bezpečnosť mesta (Neh 7). Po prechodnom pobyte v Súzach sa Nehemiáš okolo r. 430 opäť vrátil do Jeruzalema, aby rázne zakročil a zaviedol prísne opatrenia proti neporiadkom, ktoré i napriek Ezdrášovej reforme zasa vládli v chráme, v odovzdávaní desiatkov levitom a v zachovávaní soboty (por. Neh 13,6-22). Prísne zakročil aj proti uzatváraniu manželstiev Židov s cudzinkami (por. Neh 13,23-27).

Knihy Ezdráš a Nehemiáš tvoria jednotné dejepisné a teologické dielo, ktoré je tematicky rozvrhnuté, logicky usporiadané a spracované do jedného literárneho celku. Obsah Kníh možno načrtnúť v 5 obrazoch: V prvom obraze (Ezd 1–6) sa opisuje návrat prvej skupiny Židov pod vedením Zorobábela z babylonského zajatia do Palestíny, obnovenie oltára na celopalné obety a položenie základov pre nový chrám v Jeruzaleme. Pre nepriateľský postoj asýrskych kolonistov sa v stavbe chrámu dlho nemohlo pokračovať, ale po prekonaní rôznych ťažkostí ho Židia postavili a na slávnosť Paschy posvätili. V druhom obraze (Ezd 7–10) sa opisuje iný návrat zajatcov pod vedením kňaza a učiteľa Mojžišovho zákona Ezdráša, ktorý s podporou perzského kráľa Artaxerxa vykonal v Jeruzaleme radikálnu náboženskú reformu, ktorá spočívala najmä v tom, že bojoval proti manželstvám Židov s pohankami. Tretím obrazom (Neh 1–7) sa predstavuje vysoký kráľovský úradník Nehemiáš, ktorý dostal od kráľa Artaxerxa splnomocnenie prevziať správu Jeruzalema ako jeho námestník. Obnovil napriek odporu nepriateľov mestské múry, postavil sa proti vykorisťovaniu chudobných a úžerníctvu bohatých Židov a zaistil bezpečnosť mesta. Vo štvrtom obraze (Neh 8–10) vystupuje opäť Ezdráš, ktorý na základe a v súlade s Mojžišovým zákonom obnovuje bohoslužbu a v rámci slávnostného liturgického zhromaždenia vyhlasuje zákon teokratického židovského štátu. Ľud obradmi verejného pokánia a kajúcou modlitbou vyznáva svoje hriechy, obnovuje zmluvu s Bohom a slávnostne sa zaväzuje zachovávať predpisy o manželstvách s cudzinkami, o sobote a o chrámových obetách. V poslednom, piatom obraze (Neh 11–13) sa predstavuje presídlenie čiastky vidieckeho obyvateľstva do Jeruzalema a posviacka mestských múrov.

Cieľom Kníh je opis obnovenia židovského náboženského spoločenstva, jeho chrámu a mesta Jeruzalema v zmysle dávnych prísľubov Jahveho. V dejinách Božieho ľudu sa začína nové obdobie, ktoré podľa názoru kronistického autora Kníh znamená rozhodný zvrat v živote Židov: od záhuby k spáse, od rokov hnevu a Božieho súdu k času Božej priazne, od nevery k novej dôvere voči Jahvemu a jeho Zákonu. Vzniklo nové spoločenstvo, ktoré sa postupne vyvinulo na judaizmus, čiže židovstvo, aké poznáme v novozákonnom období. Tento judaizmus sa zakladá na spisoch Biblie a tradície, ktoré sa stali spoločným dedičstvom farizejov, saducejov, esénov, ako aj širších vrstiev židovského národa. Základné vieroučné pravdy uznávané všetkými skupinami a prívržencami judaizmu sú tieto: viera v jediného Boha, záväznosť Tóry a presvedčenie, že židovský národ je vyvoleným ľudom Jahveho. Nezhodné postoje boli len v náuke o Mesiášovi, anjeloch a zmŕtvychvstaní.

Knihám Ezdráš a Nehemiáš kresťania nevenujú veľkú pozornosť, lebo si myslia, že pre dnešného človeka sú takmer bezvýznamné. To je mylný názor. Aj tieto spisy, ako ostatné biblické knihy, podávajú vzácne náboženské posolstvo, i keď z teologického hľadiska neprinášajú nejaké nové zjavené pravdy. Teologické pozadie oboch kníh tvorí zmluva s Bohom a povinnosti, ktoré z nej vyplývajú, a sú kľúčom k pochopeniu osudov židovského národa. Zachovávanie zmluvy je podmienkou Jahveho ochrany; jej porušenie nevyhnutne prináša primeraný trest tak v živote národa ako jednotlivca. Toto silné náboženské presvedčenie sa jasne prejavuje nielen v krásnej Ezdrášovej modlitbe (Ezd 9,5-15) a v Nehemiášovom kajúcnom vyznaní (Neh 9,5-37), ale dokonca aj v liste perzského kráľa Artaxerxa (Ezd 7,23). Tvrdá skúška babylonského zajatia a nepredvídaný návrat do Jeruzalema boli opätovným dôkazom toho, že „Boh zmluvy“ neustále zasahuje do životných osudov židovského národa. Ten Boh, ktorý kedysi vo vyslobodení Izraela z Egypta zázračným spôsobom prejavil svoju všemohúcnosť, teraz dokázal svoju vernosť zmluve v mimoriadnom návrate Židov z Babylonu (por. Neh 9). Knihy Ezd – Neh svedčia takmer na každej stránke o tom, že táto skúsenosť priniesla bohaté ovocie. Po babylonskom zajatí sa monoteistická viera Židov posilnila, ich bohopocta sa zvnútornila a zachovávanie Zákona, najmä sobotný odpočinok a odstránenie pohanských manželiek, boli toho markantným dôkazom.

Znovupostavenie jeruzalemského chrámu bolo hlavným cieľom návratu z babylonského zajatia a prvou úlohou židovského národa v Jeruzaleme (Ezd 1,2). Boží dom je hlavným svedectvom o Jahveho prítomnosti uprostred svojho ľudu. Je aj miestom, kde sa konajú bohoslužby. Preto sa v Knihách kladie veľký dôraz na všetko, čo súvisí s kňazmi, levitmi a so všetkými, čo konali službu v chráme (Ezd 2,36-63). Stredobodom kultu je však oltár, ktorý postavili ešte pred stavbou samého chrámu, aby sa mohli čím skôr prinášať Pánovi obety (Ezd 3,1-7). Stavba chrámu sa stretla s veľkým odporom Samaritánov, ale jeho dokončenie a posvätenie poznačila veľká radosť, lebo bol viac dielom Božím než ľudským (Ezd 6,22). Jeruzalemský chrám sa stal pre Židov duchovným centrom, v ktorom sa v kritických chvíľach svojich dejín posväcovali, zjednocovali a posilňovali.

Chrám bol neodlučiteľne spojený s Jeruzalemom, svätým mestom pre všetky časy. Tento obraz Jeruzalema vysvetľuje náboženskú horlivosť a národné zanietenie Nehemiáša, ktorý si vyžiadal od perzského kráľa poverenie reštaurovať hlavné židovské mesto a jeho múry a navrátiť mu jeho dôležitú funkciu v náboženskom živote židovského národa (por. Neh 2–6). Pre Nehemiáša to bolo hlboko náboženské poslanie, na ktoré ho povolal sám Boh a zaručil mu úspešné dokončenie diela. Jeho zákroky a nariadenia o presídlení čiastky vidieckeho obyvateľstva do Jeruzalema (por. Neh 11) alebo o zachovávaní soboty nežidovskými obchodníkmi (Neh 13,15-22) svedčia o tom, že Jeruzalem mal byť svätým mestom, ktoré malo nadviazať na minulé dejiny, prerušené jeho zničením a babylonským zajatím. Chrám a Jeruzalem majú však svoj význam iba preto, lebo v ňom žije židovské spoločenstvo, ktoré tvorí Boží ľud. Toto spoločenstvo, roztratené v babylonskom zajatí, bolo treba obnoviť na pravom základe, ktorým je zachovávanie Zákona. Tu sa javí v pravom svetle potreba a význam Ezdrášovej a Nehemiášovej reformy. Židovský národ už nemá štátnu nezávislosť, ale dôvod jeho existencie a jeho národnej identity je v tom, že tvorí náboženské spoločenstvo, ktoré spája staré tradície s jeho terajšou situáciou.

Reformu bolo treba vykonať predovšetkým v oblasti bohoslužby. Slávnostné čítanie a vysvetľovanie Zákona zhromaždenému ľudu, ktoré opisuje práve dnešný liturgický úryvok z knihy Nehemiáš, predstavuje hlavné prvky neskoršej synagogálnej liturgie. Zákon je základom judaizmu a ostane ním po všetky časy. Vo svetle zachovávania Božieho zákona možno chápať aj niektoré tvrdé zákroky oboch reformátorov, ktorí vyžadovali od ľudu rešpektovanie príkazov o sviatkoch, o sobote, o obetách, o desiatkoch (Neh 10; 12) a o manželstvách s cudzinkami (por. Ezd 10; Neh 13,23-29). Vernosť Zákonu bola hlavnou pohnútkou pre Nehemiáša riešiť aj problémy sociálneho rázu, ktoré vznikali z utláčania chudobných a z úžerníctva boháčov (por. Neh 5). Treba však pripomenúť, že Ezdráš a Nehemiáš sa ani napriek týmto zákrokom nestali obeťou legalizmu (zákonníctva), ktorého dôsledkom bývajú falošné postoje a nesprávne konanie. Zákon bol vždy zákonom živého Boha, ktorý hovorí a koná, a na ktorého sa ľud môže vždy úprimným kultom a modlitbou obrátiť. Týchto dvoch mužov možno vidieť, ako každú chvíľu v modlitbe prosia Boha o radu, o pomoc a o ochranu (Ezd 3,11;  6,21 n.; 7,27 n.; Neh 1,4-11; 4,4 n.; 5,19, atď.). Dve veľké modlitby uchované v Ezd 9 a Neh 9 tvoria liturgické prvky židovského kultu (ľútosť, vyznanie hriechov, prosba o odpustenie, spomienka na dejiny národa a na jeho neveru v minulosti, prejav dôvery v Izraelovho Boha, atď.) a možno v nich nájsť zásady spirituality kajúcnosti. Tieto texty sú tiež svedectvom, že hlásanie prorokov prinieslo ovocie a priviedlo ľud k poníženej viere Bohu.

zdroj: Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997

(Ž 19, 8. 9. 10. 15) Zákon Pánov je dokonalý, osviežuje dušu. Svedectvo Pánovo je hodnoverné, dáva múdrosť maličkým. R. Rozhodnutia Pánove sú správne, potešujú srdce. Prikázania Pánove sú jasné, osvecujú oči. R. Bázeň pred Pánom je úprimná, trvá naveky. Výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. R. Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ.

Refrén:Tvoje slová, Pane, sú Duch a život.

Týmto chválospevom a súčasne múdroslovným žalmom sme sa zaoberali už 2x: jeho prvou časťou (vv. 1-7) na vigíliu slávnosti sv. apoštolov Petra a Pavla, a jeho druhou časťou (vv. 8-15) na 26. nedeľu cez rok B.

Žalm pozostáva z dvoch častí prepojených symbolom slnka. Prvá časť (vv. 2-7) oslavuje stvoriteľské dielo Božie, hlavne stvorenie vesmíru. Druhá časť žalmu (vv. 8-15) oslavuje jedinečnosť Božieho zákona. Pre veriaceho človeka Boží zákon nie je obmedzením, ale vzácnym vedením a útechou.

Slová Ž 19 v liturgii Slova tejto nedele sú odpoveďou na obsah prvého čítania z knihy Nehemiáš, ktoré opisuje mimoriadnu liturgickú slávnosť v Jeruzaleme (nie v blízkosti chrámu ale na jednom z námestí) vedenú kňazom Ezdrášom (za prítomnosti Nehemiáša, kráľovského miestodržiteľa, t.j. zástupcu perzského kráľa), ktorej obsahom bolo čítanie z Božieho Zákona (t.j. z Pentateuchu) a následne vysvetľovanie prečítaného.

Zmyslom tohto liturgického zhromaždenia bolo okrem iného pripomenúť ľudu najdôležitejšie predpisy správneho náboženského života podľa Mojžišovho zákona, ktoré mali ľud udržiavať v stave svätosti a spravodlivosti pred Bohom (najmä v starozákonnom chápaní, kde išlo skôr o zachovávanie vonkajších náboženských predpisov než o život podľa svedomia, hoci v tej dobe sa už formoval aj koncept morálnej zodpovednosti pred vlastným svedomím ako pred Božím hlasom). Ľud sa zaviazal k plneniu predpisov Mojžišovho Zákona, lebo chápal, že práve život podľa Božej vôle je najlepšou zárukou prosperity a prežitia národa.

(Lk 4, 1-4; 4, 14-21) Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.

Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali. Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“

Lukášovo evanjelium je podobne ako knihy Ezdráš a Nehemiáš súčasťou akéhosi biblického diptychu – spolu so Skutkami apoštolov, ktoré s Lukášovým evanjeliom spája ten istý autor, neznámy pohan obrátený na kresťanstvo, ktorého môžeme stotožniť s Pavlovým spoločníkom Lukášom (por. Kol 4,14; Flm 24; 2Tim 4,11).

Lukáš je jediný z evanjelistov, ktorý na spôsob starovekých dejepiscov uvádza svoje dielo prológom, napísaným v klasickej gréčtine (zvyšok evanjelia je podobne ako ostatné evanjeliá, ako tvrdia niektorí biblisti, prekladom hebrejských zápisov očitých svedkov Ježišových slov a činov do vtedajšej gréčtiny), ktorý počúvame práve v dnešnom úryvku z evanjelií. Zmieňuje sa v ňom o písomných a ústnych prameňoch, o očitých svedkoch, ktorých správy pozorne preštudoval, kriticky zhodnotil a redakčne spracoval, zrejme aj vrátane iných evanjelistov (Lukáš teda pravdepodobne poznal Matúšovo aj Markovo evanjelium, ale predsa bol od nich nezávislý, látku svojho evanjelia usporiadal nezávisle od nich). Z evanjelistov jediný Lukáš zasadil Ježišov život do „svetových dejín“ (por. Lk 2,1-2; Lk 3,1-2). Napriek tomu však podobne ako ostatní evanjelisti nemieni napísať Ježišov životopis, ale jeho evanjelium, t.j. radostné posolstvo o spáse; obracia sa na kresťanského alebo kresťanstvu blízkeho čitateľa, aby ho uistil o pravdivosti jeho viery v Ježiša ako Božieho Syna a Spasiteľa sveta.

Úryvok dnešného čítania evanjelia dosť netradične preskakuje z úvodu Lukášovho evanjelia rovno k začiatku Ježišovej služby ohlasovania evanjelia. Ježiš sa v sile Ducha Svätého, ktorý na neho zostúpil pri Jánovom krste v Jordáne, a po pobyte na púšti, kde okrem iného zápasil s diablom, ktorého panstvo na zemi prišiel poraziť, vracia do Galiley. Povesť o ňom sa šíri po celom tomto kraji, v ktorom Ježiš vystupuje v synagógach a nadväzuje na židovské očakávania Mesiáša. Ježiš sa napokon zjaví aj v synagóge v „rodnom“ mestečku Nazaret, kde vyrástol. Zatiaľ čo Marek kladie toto jeho vystúpenie v Nazarete do neskoršej doby (Mk 6,1-6), Lukáš robí z tohto Ježišovho vystúpenia v jeho „rodnej“ synagóge skutočný začiatok Ježišovho verejného účinkovania.

Lukáš príbeh o Ježišovom vystúpení v nazaretskej synagóge spracoval inak ako Marek, hoci pravdepodobne čerpajú z tých istých prameňov, z ktorých však každý vybral to, čo sa mu viac hodilo pre jeho osobitný zámer, ktorý sledoval svojím dielom („teológia“, z ktorej vychádzal Marek, akcentuje iné prvky ako „Lukášova teológia“, hoci podstata oboch „teológií“ je tá istá, sú ňou témy Starého Zákona, ale z hľadiska viery v Krista). Lukáš v prvom rade rozšíril tento príbeh o čítanie z proroka Izaiáša. Musíme si však uvedomiť, že to, čo počúvame v dnešnom evanjeliu, je len prvou časťou celého príbehu obsiahnutého v Lk 4,14-30. Lukáš v tejto udalosti predstavuje základné témy svojho evanjelia, ktorými sú na jednej strane skutočnosť, že Ježišovým príchodom sa napĺňajú Písma, lebo Ježiš je cieľom celej prípravy Starého Zákona na príchod Mesiáša, v čom (nielen) Lukáš vidí hlavný zmysel starozákonnej doby, a na druhej strane Lukáš (v druhej časti celého príbehu, ktorá je v dnešnom čítaní z evanjelia vynechaná) predznamenáva už aj skutočnosť, že Židia tento zmysel Starého Zákona odmietnu, tým že odmietnu uznať Ježiša za skutočného Mesiáša. Skryto je tu naznačená aj ďalšia dôležitá téma Lukášovho evanjelia, totiž že po odvrhnutí Ježiša Izraelom sa Božie kráľovstvo odovzdáva pohanom.

Pozrime sa teraz na samotný priebeh bohoslužby, na ktorej Ježiš vystupuje po prvý raz ako „rabín“ medzi svojimi „rodákmi“. Keď sa skončili úvodné obrady slávnostnej sobotnej bohoslužby, čiže modlitby a čítanie z Tóry (t.j. zo „Zákona“), povstal Ježiš, aby predniesol čítanie z „Prorokov“. Podali mu knihu proroka Izaiáša, a On, vedený Bohom, otvoril ju na citáte Iz 61,1-2 (Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti – a deň pomsty nášho Boha – na potešenie všetkých zarmútených). Tento citát nie je v evanjeliu citovaný doslovne, pripojený je k nemu voľne aj obraz z Iz 29,18 („oči slepých prehliadnu“). Je otázne, či Ježiš čítal tento text v hebrejskej pôvodine, alebo v gréckom preklade Starého Zákona známom ako Septuaginta, z čoho by vyplývalo, že Ježiš musel po grécky vedieť minimálne čítať, ale pravdepodobne vtedajšou gréčtinou aj plynule rozprával, keďže išlo o úradný a komunikačný jazyk tej doby v celej východnej časti Rímskej ríše (od odpovede na túto otázku závisí aj odpoveď, v akej reči boli pôvodne napísané evanjeliá).

Po čítaní Ježiš zvinul liturgický zvitok Písma, podal ho synagogálnemu sluhovi, resp. službukonajúcemu členovi obce, a posadil sa, lebo homiletický výklad Písma Svätého sa v tej dobe podával spravidla posediačky. V synagóge zavládlo napäté očakávanie, ako bude kázať tento nový kazateľ, o ktorom si predtým mysleli, že ho dobre poznajú, veď vyrástol medzi nimi, ale už k nim došli správy, že je akoby niekto iný, ako si mysleli. Na prekvapenie všetkých tvrdí, že slová, ktoré dovtedy počúvali celé stáročia mnohé generácie ich predkov, sa v tej chvíli naplnili, dosiahli svoj konečný cieľ. To, čo predpovedali proroci, sa v tej chvíli naplnilo – a to v tomto novom rabínovi – v Ježišovi. Ak sa podľa Marka „naplnil čas“, podľa Lukáša sa „naplnilo Písmo“.

Zdá sa však, že Ježišovi poslucháči pochopili jeho slová inak, ako ich Ježiš myslel. Slová o vyslobodení a prepustení zajatých a utláčaných chápali v národno-politickom zmysle. To bol zmysel, ktorý boli ochotní prijať, ktorí ohlasovali aj iní kazatelia. Ježišovi rodáci boli prekvapení, že Ježiš, Jozefov syn, ktorý sa dovtedy neprejavoval nijako zvláštne, zrazu hovorí tak, akoby mal najlepšie rabínske školy, a navyše sa vyhlasuje za Osloboditeľa Židov. Avšak boli takej možnosti naklonení, ak Ježiš dokáže, že to, čo o sebe tvrdí, je pravda. Avšak za dôkaz takého tvrdenia považovali iba viditeľné prejavy moci – zázraky. Sám Ježiš napokon vo svojej reči tvrdil, že „slepí budú vidieť“, a napokon, ako hlásali rôzne zvesti, naozaj sa čosi také v súvislosti s Ježišom dialo, a tak niečo podobné očakávali aj v Ježišovej „rodnej“ obci. Takéto očakávanie však silne pripomína myslenie súčasných ateistov, ktorí by tiež chceli mať nejaký „materiálny“ dôkaz Boha – ale bez viery ho nezískajú.

Ježiš však náhle mení tón reči a reaguje na nevyslovené očakávanie, že k svojim slovám priloží aj nejaký zázrak, ktorým potvrdí svoj mesiášsky nárok, ktorý jeho poslucháči chápali čisto národno-politicky. Ježiš však odmietol dokazovať svoje poslanie nejakými jednoznačne presvedčivými dôkazmi vonkajšej moci, od svojich poslucháčov žiadal najprv vieru v neho, a prvým krokom tejto viery bolo prijatie požiadavky pokánia, lebo spása, ktorú ponúka, má duchovný charakter, nie pozemský. Ak jeho poslucháči v neho uveria, možno uvidia aj nejaký zázrak. Ježiš teda tvrdí, že to, či jeho rodáci uvidia nejaký zázrak nezávisí v prvom rade od neho, lebo oni už majú dosť dôkazov, aby sa presvedčili, že zázraky robí a potvrdzuje nimi svoj mesiášsky nárok. Dôkaz, ktorý od Ježiša očakávajú, závisí len od nich, od ich viery v neho. To však spôsobilo hlboké sklamanie jeho rodákov, lebo Ježiš na nich kládol nárok, ktorý neboli schopní v danej chvíli splniť. A keď k tomu Ježiš pridal zmienku o tom, že slávni proroci Eliáš a Elizeus tiež mohli svoje zázraky urobiť len medzi pohanmi, lebo tam našli viac viery ako v Izraeli, to už bola priama urážka jeho rodákov. Vieme, ako sa tento príbeh, ktorý predznamenáva Ježišovo odvrhnutie celým národom, končí. Príčinou odmietnutia Ježiša nielen v Nazarete, ale aj v celom Izraeli, je neschopnosť Židov uveriť v Ježiša, a to hlavne pre požiadavku pokánia, zmeny zmýšľania. Ježiš od Židov žiada v podstate to isté, čo od nich celé stáročia žiadali proroci – pokánie. Ale tak ako neboli schopní prijať slová prorokov, neboli schopní prijať ani slová samotného Božieho Syna. V čom však spočívala tá požiadavka pokánia, teda zmeny zmýšľania – okrem požiadavky viery v Ježiša ako v Mesiáša, pričom jedno s druhým úzko súvisí? To nám môže pomôcť pochopiť jeden nepatrný detail v texte dnešného evanjelia, ktorý však do veľkej miery – hoci asi nie úplne – vysvetľuje, prečo Židia Ježiša neprijali ako svojho Mesiáša.

V citáte z proroka Izaiáša je totiž v Ježišovej reči u Lukáša vynechaný jeden Boží prísľub – totiž „Božia pomsta“, a podľa rozšírených ľudových židovských výkladov by sa dalo pridať: „na pohanoch“. Prečo Lukáš vynecháva tieto slová a vytvára dojem, akoby tieto slová vynechal z čítania úryvku z proroka Izaiáša sám Ježiš? Lukáš tieto slová vynecháva preto, že spása, ktorú Ježiš prináša, sa týka práve aj pohanov, nielen Židov. Ježiš ponúka spásu všetkým, čo však je v rozpore s očakávaniami Židov, ktorí vnímali Jahveho ako „svojho Boha“, a s jeho požehnaním sa nechceli deliť s pohanmi, ktorými pohŕdali. Nechápali, že Božie varovanie pred pohanmi v starozákonnej dobe malo len ten zmysel, aby si Židia uchovali čistotu svojej viery, ale to neznamenalo, že by pohania nemohli mať rovnakú účasť na Božom kráľovstve ako Židia. Ježiš prináša „Pánov milostivý rok“ pre všetkých „chudobných a utláčaných“, nielen pre Židov. „Božia pomsta“ raz naozaj príde, ale nebude sa týkať len tých, čo utláčali Židov, ale všetkých, ktorí neprijali Ježišovo pozvanie k spáse. To však v tej chvíli ďaleko presahovalo schopnosť chápania Židov, vychovaných v odpore nielen voči pohanskému spôsobu života, ale aj voči samotným pohanom. Nezmýšľame však podobne aj my sami vo vzťahu k neveriacim či k povrchným kresťanom? Namiesto spásy neveriacich by sme videli radšej hneď a zaraz Božiu pomstu na bezbožníkoch. Podobný problém s Ježišom mal dokonca aj samotný Ján Krstiteľ, ktorý túžil po tom, aby Mesiáš prišiel „s vejačkou a s ohňom“, aby hneď a zaraz „vyčistil humno od pliev“ a „spálil ich v neuhasiteľnom ohni“ (por. Mt 3,11-12; Lk 3,16-17). A keď sa Ježiš nesprával podľa jeho predstáv a namiesto „Božej pomsty“ ohlasoval „radostnú zvesť o príchode Božieho kráľovstva“, aj tento veľký prorok zaváhal vo svojej viere v Ježiša a pýta sa ho cez svojich učeníkov: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Mt 11,3; Lk 7,19). Pokánie, alebo zmena zmýšľania, ktoré Ježiš očakáva, sa teda podľa tohto týka najmä nášho vzťahu k blížnym.

zdroje: Jozef Heriban, Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997

David Gooding, Lukášovo evanjelium, Návrat domů 1994

Paul-Gerhard Müller, Evangelium sv. Lukáše, Malý stuttgartský komentář, Karmelitánské nakl. 1998