(2 Sam 5, 1-3) Všetky izraelské kmene prišli k Dávidovi do Hebronu a hovorili: „Pozri, sme tvoja kosť a tvoje telo. A už vtedy, keď bol naším kráľom Saul, ty si viedol Izrael do boja a z boja. A Pán ti povedal: ‚Ty budeš pásť môj ľud Izrael, ty budeš vodcom Izraela.‘“ Prišli aj všetci starší Izraela ku kráľovi do Hebronu a kráľ Dávid s nimi uzavrel zmluvu pred Pánom v Hebrone a oni pomazali Dávida za kráľa nad Izraelom.

Nedeľu Krista Kráľa zaviedol pápež Pius XI. v roku 1925 ako reakciu na duchovný zmätok ľudstva v dôsledku následkov prvej svetovej vojny, najmä v európskych kresťanských krajinách, ktoré vlastne túto samovražednú vojnu medzi sebou viedli. Bola to doba, kedy sa rozpadli dovtedajšie stáročné štátne útvary, ako napr. Rakúsko-uhorské cisárstvo, ktoré túto vojnu vlastne začalo, Osmanská ríša, alebo aj Nemecká ríša, ktorá bola uznaná za hlavného vinníka tejto vojny, a padali stáročné vládnuce dynastie, ako napr. ruská cárska rodina Romanovcov, ale aj mnohé dovtedajšie zdanlivo pevné pozície Cirkvi – v mnohých krajinách dochádzalo k oslabovaniu pôsobenia kresťanstva na život spoločnosti, nehovoriac o ruskej komunistickej revolúcii, ktorá úplne prevrátila naruby hodnoty dovtedajšieho sveta a chcela spoločnosť vybudovať na úplne odlišných hodnotách.

Pius XI. však pri vyhlásení tejto slávnosti vychádzal aj z oveľa staršej tradície. Sviatok bol oficiálne vyhlásený na pamiatku prvého ekumenického koncilu v Nicei v r. 325 pri jeho 1600. výročí. Tento koncil výslovne definoval Kristovo božstvo proti Áriovým bludom. Pápež chcel, aby ľudia, zmätení strašnou vojnou, ktorá v dejinách ľudstva nemala obdoby, keďže zasiahla viac-menej všetky národy, našli duchovnú oporu a orientáciu vo vyznaní Ježiša Krista ako Pána ľudstva. Zavedenie tejto slávnosti považoval za najúčinnejší spôsob takéhoto duchovného uzdravenia ľudstva, najmä kresťanských národov, ktoré boli vojnou najviac postihnuté. Sviatky majú totiž väčšiu pôsobnosť na srdcia ľudí ako akékoľvek dokumenty učiteľského úradu, pretože nielen poučujú rozum, ale dotýkajú sa priamo sŕdc veriacich. Je zaujímavé, že sviatok bol s radosťou prijatý, aspoň v niektorých krajinách, zvlášť vtedajšou mládežou, ktorá sa začala hromadne zasväcovať Kristovi Kráľovi.

Sviatok Krista Kráľa však plne ladí aj s biblickým posolstvom tak Starého ako aj Nového Zákona, keďže Božie kráľovstvo je ústredným pojmom celého Božieho zjavenia. Veľkú časť starozákonných dejín spásy tvorí postupné vysvetľovanie idey Božieho kráľovstva, ktoré treba chápať viac ako Božiu vládu v celom stvorenom svete, tak nebeskom ako aj pozemskom, než len ako „kráľovstvo Boha v nebi“. Nebeské kráľovstvo a Božie kráľovstvo tajomne prítomné v tomto svete sa raz zjednotia do jedného celku. Božie kráľovstvo však nie je len akýsi budúci ideálny stav ľudstva pod Božou vládou, ale už v súčasnosti vo svete tajomne prítomná a pôsobiaca skutočnosť, ktorá sa začala naplno uskutočňovať príchodom nebeského kráľa – Ježiša Krista – na tento svet. Zárodkom a počiatkom tohto kráľovstva na zemi je podľa katolíckeho Katechizmu Cirkev. Protestanti „cirkev“ chápu len ako „nástroj“ rozširovania Božieho kráľovstva, ktoré sa však neviaže na žiadnu svetskú inštitúciu, preto odmietajú „cirkev“ stotožňovať s Božím kráľovstvom v akomkoľvek zmysle. Problém však nie je ani tak v chápaní Cirkvi ako „zárodku“ či „nástroja“ Božieho kráľovstva, ale skôr v spôsobe vykonávania „kráľovskej moci“ Cirkvi vo svete, aby jej spôsoby boli stále menej „kráľovské“ vo svetskom chápaní používania moci, a stále viac sa približovali spôsobu vykonávania Božej moci tak, ako ju vykonával „ukrižovaný Kráľ“.

V Starom Zákone sa Božie kráľovstvo viazalo na Izrael a osobitne na dávidovskú dynastiu, z ktorej mal povstať budúci mesiášsky kráľ, ktorý mal zavŕšiť Božie kráľovstvo vo svete. Skutočným kráľom Izraela bol Jahve. Aj táto teokratická myšlienka niekoľko storočí po vstupe izraelských kmeňov do Palestíny bránila vzniku svetskej monarchie podľa vzoru okolitých národov. Avšak napokon predsa len došlo k vzniku monarchie aj v Izraeli, avšak izraelské kráľovstvo sa od tej chvíle začalo stotožňovať s Božím kráľovstvom a kráľ Izraela bol v skutočnosti len Božím zástupcom, pričom skutočný vládca Izraela sedel na Božom tróne na Arche v jeruzalemskom chráme (hebr. šechina). Vzorom kráľa, ktorý najlepšie napĺňa ideály Božieho zástupcu na zemi, sa stal Dávid. Biblia ani Dávida neidealizuje, opisuje jeho život pomerne realisticky aj s jeho chybami, ale zdôrazňuje jeho vedomie Božieho Pomazaného, ktorý plnenie Božej vôle s Izraelom uprednostňuje pred svojimi vlastnými politickými či mocenskými cieľmi, a práve preto dosahuje úspech aj v politickej a mocenskej oblasti.

Dnešné prvé čítanie zachytáva kráľa Dávida v rozhodujúcom momente jeho povýšenia na trón kráľa Izraela, ako Božieho zástupcu. Izrael, ktorý sa od počiatku delil na severné a južné kmene (severné kmene časom zanikli asimiláciou s pohanmi a južné kmene napokon splynuli s kmeňom Júdovcov), sa po bojoch medzi Saulovými a Dávidovými prívržencami rozhodol podriadiť sa Dávidovi ako spoločnému kráľovi. Pri voľbe Dávida za kráľa rozhodujú dva momenty – jeden ľudský a druhý božský. Tým prvým momentom je príbuznosť izraelských kmeňov (sme tvoja kosť a tvoje telo) a Dávidove vojenské schopnosti (už vtedy, keď bol naším kráľom Saul, ty si viedol Izrael do boja a z boja), tým druhým momentom je viera v Božie vyvolenie Dávida: A Pán ti povedal: ‚Ty budeš pásť môj ľud Izrael, ty budeš vodcom Izraela.‘ Obidva tieto momenty viedli zástupcov izraelských kmeňov k uznania Dávida za svojho kráľa a k jeho pomazaniu za Mesiáša – Božieho zástupcu v národe.

Svätopisec však zdôrazňuje hlavne ten druhý moment – Božie vyvolenie. Bez tohto vyvolenia by Dávid nedokázal ani z ľudskej stránky to, čo dokázal. Božia iniciatíva je vždy prvá a rozhodujúca, hoci nám ľuďom sa zdá, že rovnako dôležité a snáď ešte dôležitejšie ako to Božie, je to naše ľudské prispenie. Tak svojich kráľov chápali okolité pohanské národy, ktoré svojich kráľov považovali ak nie rovno za bohov, tak aspoň za polobohov. V tomto sa Izrael výrazne odlišoval od svojho okolia, hoci jeho králi boli v neustálom pokušení postaviť sa na Božie miesto ako „samovládcovia“, nezávislí od Božej vôle. Pre tento ľudský sklon k nezávislosti na Bohu napokon izraelské kráľovstvo zaniklo ako nepoužiteľný model na šírenie Božieho kráľovstva, a nositeľom idey Božieho kráľovstva sa stalo židovské náboženské a národné spoločenstvo, ktoré však odvtedy bolo v neustálom područí iných národov a veľmocí, s krátkou prestávkou počas doby Machabejcov a dynastie Hasmoneovcov, ktorá sa však ukázala opäť ako neschopná hľadať a plniť Božiu vôľu. Spojenie prítomnosti Božieho kráľovstva vo svete s Izraelom sa úplne ukončilo odmietnutím Mesiáša. Znamením ukončenia tohto spojenia bolo druhé a definitívne zničenie jeruzalemského chrámu. Súčasný štát Izrael je už len čisto politickou entitou bez náboženského obsahu. Úlohu Božieho ľudu ako „zárodku a počiatku“ Božieho kráľovstva vo svete prevzala Cirkev.

(Ž 122, 1-2. 4-5) Zaradoval som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do domu Pánovho.“ Naše nohy už stoja v tvojich bránach, Jeruzalem. R. Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove, aby podľa obyčaje Izraela velebili meno Pánovo. Lebo sú tam súdne stolice, stolice domu Dávidovho.

Refrén: S radosťou pôjdeme do domu Pánovho.

Žalmy 120 až 134 sa nazývajú pútnické žalmy alebo „piesne výstupov“, čo pravdepodobne súvisí so židovskými púťami do chrámu v Jeruzalema na tri veľké židovské pútnické sviatky: Veľkú Noc, Turíce a Sviatok stánkov. Výstup do Svätého mesta, ktoré je položené vo výške 800 m nad morom, bol pre Židov nielen telesným ale aj duchovným putovaním, obrazom výstupu duše k Bohu, obrazom duchovnej cesty človeka. 

Ž 122 je oduševneným chválospevom na vrch Sion, sídlo Boha Izraela (ide teda o jednu z tzv. „sionských piesní“ – Ž 42, 43, 46, 48, 76, 84, 87, 122, 125 a 137 –, ktoré ospevujú chrám a Jeruzalem; náš žalm, pôvodne „sionská pieseň“, bol teda pravdepodobne len následne zaradený do zbierky „piesní výstupov“, pričom sa možno až dodatočne k pôvodnému textu pridali verše spomínajúce putovanie do chrámu, por. vv. 1 a 4).

Vrch Sion, ako aj mesto Jeruzalem postavené okolo chrámu – sídla Boha Izraela (nie je podstatné, že mesto tu bolo skôr ako samotný chrám, a jestvovalo ešte pred príchodom Izraelitov do Kanaánu, ba dokonca názov mesta je pôvodne pohanský: mesto založené bohom Salemom, keďže tým, že si ho Boh Izraela vyvolil za svoje sídlo, mesto získalo nový, posvätný charakter), je duchovným symbolom nebeského Jeruzalema.

Žalm pozostáva z 9 veršov, a teda po Ž 132, ktorý má až 18 veršov, ide o druhý najdlhší žalm tejto malej žalmovej zbierky. Žalm je v katolíckom preklade pomenovaný názvom „Sväté mesto Jeruzalem“, v evanjelickom preklade „Pútnikov pozdrav svätému mestu“, A. Botek dáva žalmu názov „Pozdrav Jeruzalemu“. Ekumenický preklad začína žalm slovami: Potešil som sa, keď mi povedali: „Pôjdeme do Hospodinovho domu“.

Žalm má (vo v. 1a) aj hebrejský nadpis: Dávidova pútnická pieseň (katolícky preklad). V skutočnosti ide ale o dva nadpisy, pričom prvý (Šír ham-ma-alot, t.j. Pieseň vystupovania – Botekov preklad) zaraďuje žalm do istej zbierky aj literárneho žánru (t.j. náboženská „pieseň“) a druhý (l´David, t.j. Dávidova – Botekov preklad) zaraďuje žalm do zbierky tzv. Dávidových žalmoch, čo je vlastne najväčšia zbierka žalmov v Žaltári (podľa masoretského textu k nej patrí až 73 žalmov; pozri napr. katechézu k žalmu na 24. cezročnú nedeľu v roku C ako aj na vianočnú omšu cez deň; grécka Septuaginta, ktorá „dávidizovala“ ešte ďalších 14 žalmov, má Dávidovo meno na začiatku až 83 žalmov, ale práve v Ž 122 – v Septuaginte Ps 121 –, ako aj v ďalších troch „piesňach výstupov“ – Ž 124. 131 a 133, resp. podľa počítania Septuaginty Ps 123, 130 a 132 – nie).  

Žalm je charakteristický svojím úplne osobným vyznaním potvrdzujúcim zvláštnu atmosféru Božieho mesta Jeruzalema, ktorú môže zakúsiť každý pútnik, ktorý s vierou v Božiu prítomnosť v tomto meste prejde jeho bránami a je prekvapený tajomnou radosťou a pokojom, ktoré zaplavia jeho srdce. Žalm spieva pútnik, ktorý vstúpil do Svätého mesta, resp. do nádvoria chrámu, spolu so svojimi bratmi a priateľmi, s ktorými spoločne putovali na niektorý židovský pútnický sviatok (nedá sa presne určiť, o ktorý išlo). Je ťažké presnejšie datovať aj vznik žalmu, pravdepodobne ale žalm vznikol až v období „druhého chrámu“, možno až v makabejskej dobe.

Žalm má dobre premyslenú kompozíciu: v prvých dvoch veršoch sa hovorí o začiatku a ukončení púte, v ďalších troch veršoch zaznieva chvála na Sion, a v posledných štyroch veršoch sú vyslovené prosby o požehnanie pre Božie mesto. V žalme sa strieda spev pútnika (vv. 1-2, príp. aj v. 8ab; v prvej osobe jednotného čísla), resp. pútnikov (druhý verš; v prvej osobe množného čísla) s chválou krásy mesta Jeruzalema (v. 3) a poučením o jeho význame pre Izrael (vv. 4-5; v tretej osobe jednotného čísla) a výzvou k modlitbe za pokoj pre Jeruzalem (v. 6a; v druhej osobe množného čísla) ako aj s modlitbou za pokoj a želaním pokoja Svätému mestu (vv. 6b-7 a 8c). V. 8ab je úvodom (v prvej osobe jednotného čísla) k vysloveniu samotného želania pokoja vo v. 8c. Posledný verš je uistením o ustavičnej modlitbe za šťastie Jeruzalema.

Žalmista začína spomienkou na radosť, ktorá naplnila jeho srdce, keď sa dozvedel o zámere svojej širšej rodiny podniknúť spoločnú púť do Jeruzalema. Je možné, že vyhlásenie: „Pôjdeme do domu Pánovho“, bolo ustálenou formulkou, ktorou sa začínala každá rodinná púť. Druhý verš zachytáva radostný okamih (len namiesto fotografie tu máme obraz vytvorený zo slov), keď pútnici vstupovali jeruzalemskými bránami do Božieho mesta. Tieto radostné verše, ako aj iné miesta v žalmoch dokazujú, že židovské náboženstvo nebolo v prvom rade náboženstvom strachu pred Bohom, ktorého sa jeho vyznávači zbavovali uzmierovaním svojho božstva krvavými chrámovými obeťami zvierat ako to bolo v pohanských náboženstvách, ale naopak náboženstvom radostného vzťahu k Bohu, ktorý sa stará o svoj národ, a národ mu prejavuje radostnú úctu ako deti svojmu otcovi v prítomnosti svojej matky, ktorou je mesto Jeruzalem, ktoré je v druhom verši oslovené ako osoba. Náboženstvo, v ktorom je hlavným motívom uctievania Boha strach pred Bohom, je falošným náboženstvom. Vzorom správne pochopenej nábožnosti prejavujúcej sa „radosťou z Pána“ je kráľ Dávid, ktorý pri prenesení archy zmluvy do svojho kráľovského mesta tancoval od radosti pred Božou tvárou (por. 2Sam 6).

 Žalmistov údiv z mesta vzbudzujú najprv jeho hradby (por. v. 3: Jeruzalem je vystavaný ako mesto spojené v jeden celok). Môžeme sa domnievať, že tieto slová boli kedysi súčasťou slávnostnej obchôdzky po jeruzalemských hradbách. Z pokolenia na pokolenie sa rozprávali historky o nedobytnosti Jeruzalema. Hradby Jeruzalema boli ale hlavne symbolom Božej ochrany nad mestom ale aj nad celým národom. Dôvodom nedobytnosti Jeruzalema bolo aj zaistenie nerušenej bohoslužby. Prerušenie prinášania obetí v chráme, ku ktorému v skutočnosti aj viackrát v dejinách Izraela došlo (a v súčasnosti sa už ani zbožní Izraeliti nesnažia o ich obnovenie), by bolo znamením, že sa Božia tvár od Izraela odvrátila a Boh si za svoje sídlo na zemi vyvolil iný národ (ako sa aj v skutočnosti stalo po zničení chrámu Rimanmi – tým novým Božím ľudom je Cirkev, Izrael podľa ducha). Verš môže mať aj iné výklady, napr. v zmysle jednoty izraelských kmeňov, zaručenej uctievaním jedného Boha celým národom na jednom mieste (čomu ale zase odporovala realita dlhé stáročia rozdeleného kráľovstva).

V. 4 tiež zdôrazňuje význam jeruzalemskej svätyne pre jednotu (duchovnú aj politickú, keďže náboženstvo a politika boli v staroveku úzko spojené) izraelských kmeňov. Od doby, kedy kráľ Dávid urobil z Jeruzalema sídlo archy zmluvy, trónu Jahveho, putoval Boží ľud do tohto mesta pokloniť sa skutočnému kráľovi Izraela – svojmu Bohu, a poďakovať sa mu za jeho dobrodenia. Po smrti Dávidovho syna Šalamúna sa ale na dlhé stáročia narušila nielen politická, ale aj duchovná jednota izraelských kmeňov, keďže  príslušníci severných kmeňov Izraela sa začali klaňať Bohu (v podobe zlatého teľaťa) v iných svätyniach, najmä v Beteli (por. 1Kr 12,28nn).

V. 5, ktorým sa končí náš responzóriový žalm, spomína súdne stolice Dávidovho domu. Ide o synonymum nielen svetskej spravodlivosti ale hlavne Božej spravodlivosti, ktorú mal vykonávať v Izraeli kráľ – Mesiáš (t.j. kráľ z rodu Dávidovho). Božia spravodlivosť ale spočíva hlavne v nastolení Božej vlády v ľudských srdciach. Pravdepodobne je práve tento verš hlavným dôvodom výberu tohto žalmu do liturgie dnešnej nedele, spojenej s myšlienkou nastolenia definitívnej spravodlivosti (ide v prvom rade o spravodlivosť každého človeka pred Bohom) v Božom kráľovstve Kráľom z „domu Dávidovho“ – jedine ospravodlivenie z našich hriechov vierou v Krista, ktorý nás vykúpil z našich hriechov svojou obetou, nás môže urobiť spravodlivými pred Bohom.

Keďže záverečné verše žalmu (vv. 6-9) v našom responzóriovom žalme chýbajú, uvedieme si ich: Pre Jeruzalem proste o pokoj: „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch.“ Kvôli svojim bratom a priateľom budem hovoriť: „Pokoj s tebou!“ Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o šťastie pre teba.

Táto záverečná časť žalmu, ktorú možno chápať aj ako modlitbu pútnikov o požehnanie Jeruzalema pri rozlúčke so Svätým mestom pred cestou domov, sa začína (vo v. 6) v hebrejčine slovnou hračkou: „Pre mesto pokoja (aj takto sa dá preložiť názov Jeruzalem) proste o pokoj“ (hebr. alu š´lom j´rušalim).  Samotné požehnanie, resp. želanie pokoja (slovo šalom má v hebrejčine oveľa širší význam než len vonkajší pokoj, resp. mier, je hlavne želaním „Božieho pokoja“; samotné toto slovo je vlastne istou formou nielen pozdravu či želania, ale aj požehnania) vo vv. 6b-7 znie: „Nech sú bezpeční, čo ťa milujú. Nech pokoj vládne vnútri tvojich hradieb a istota v tvojich palácoch.“ Požehnanie a Boží pokoj, ktorý ma spočívať na Jeruzaleme, osobitne na jeho chráme (por. v. 9) je tu ale najmä pre ľudí, a to nielen pre tých, ktorí v Jeruzaleme trvale žijú, ale hlavne pre tých, ktorí Jeruzalem s jeho chrámom navštevujú ako pútnici (žalmista ich označuje ako „svojich bratov a priateľov“), aby sa naplnili Božím pokojom, radosťou a šťastím z Božej prítomnosti v Izraeli.

.Spracované podľa: https://biblehub.com/intelinear/psalms/122-1.htm; https://biblia.sk/citanie/seb/z/122  

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/122; https://biblia.sk/citanie/sep/z/122; https://biblia.sk/citanie/bot/z/122 

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-122/

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

(Lk 23, 35b-43) Poprední muži sa posmievali Ježišovi a vraveli: „Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“ Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Nad ním bol nápis: „Toto je židovský kráľ.“ A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: „Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“ Ale druhý ho zahriakol: „Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“

Ježiš naplno zjavil tajomstvo svojej kráľovskej hodnosti až pred Pilátom a túto pravdu nechal Piláta napísať aj na svoj kríž. Všetky dovtedajšie pokusy ľudí vyhlásiť ho za kráľa – keď niekoho uzdravil, keď nasýtil zástupy, keď ho ľudia obdivovali a dychtivo počúvali, skrátka, keď mal pozemský úspech a bol populárny – tvrdo odmietal, aby jeho kráľovská hodnosť nebola falošne pochopená. Až vo chvíli najhlbšej potupy, keď už nikto nemôže mať ilúzie o pravej podstate zvláštneho typu jeho kráľovskej hodnosti, sa tomu, kto v neho verí, paradoxným spôsobom zjavuje, kým Ježiš Kristus naozaj je, a aká je pravá podstata jeho kráľovskej moci. Ježiš, o ktorom Jánovo Zjavenie hovorí, že je vládcom nad pozemskými kráľmi (Zjv 1,5), a ktorému podľa slov Písma náleží sláva na veky vekov (napr. Gal 1,5), zjavuje vznešenosť svojej kráľovskej moci, keď visí na dreve kríža.

Evanjelisti si takmer nevšímajú nesmierne fyzické utrpenie, ktoré Ježiš musel prežívať pri ukrižovaní a počas agónie na kríži. Ich prví čitatelia, obyvatelia Rímskej ríše, toto utrpenie dobre poznali – snáď každý z nich videl nejakého odsúdenca na kríži umierať v hrozných bolestiach. O to viac sa však evanjelisti zameriavajú na potupu, posmešky a poníženie, ktorému bol Ježiš vystavený. Je pravdepodobné, že v úryvku Lukášovho evanjelia, ktorý zaznie túto nedeľu, je potupa zámerne opisovaná tak, aby čitateľ mohol sledovať jej stupňovanie. Kým ľud, o ktorom je reč v predchádzajúcom texte, sa len pozerá, členovia veľrady (poprední mužovia) sa Ježišovi už priamo vysmievajú. K tomuto výsmechu sa pridávajú aj rímski vojaci – pohania. Ako výsmech z jeho údajnej kráľovskej hodnosti je zamýšľaný aj nápis, ktorý je nad ním pripevnený: „Toto je židovský kráľ“. Celá scéna vrcholí tým, že sa mu nakoniec rúha ešte aj kriminálnik odsúdený spolu s ním na smrť. Takto sa potupa stupňuje: Ježiša potupuje ešte aj ten, ktorý sám zomiera najpotupnejšou smrťou. Tupenie tým dosahuje najvyšší stupeň. Evanjelista tým vyjadruje, že pokorenie Ježišovej ľudskej dôstojnosti nemohlo byť hlbšie.

V Lukášovom opise potupovania Ježišovej kráľovskej hodnosti je skrytý aj podivuhodný paradox. Zaznievajú tú výroky, ktorými je Ježiš stále viac potupovaný, ale veriaci čitateľ zisťuje, že tí, ktorí Ježiša potupujú, nevedomky vyznávajú tajomstvo jeho poslania. Je určitou iróniou Lukášovho opisu, že tituly, ktoré sú Ježišovi dávané s výsmechom, sú v skutočnosti pravdivé: Ježiš je Mesiáš, je skutočne Boží vyvolený, je kráľ, je tým, o ktorom hovorili proroci, a ktorého očakával celý národ. Mnohí to však na svoju škodu nepoznali. A práve tým, že ho tupia, napĺňajú posolstvo 22. žalmu: „No ja som červ, a nie človek, ľuďom som na posmech a davu na opovrhnutie. Vysmievajú sa mi všetci, čo ma vidia, vykrúcajú ústa a potriasajú hlavou“ (Ž 22,7-8)

Irónia je obsiahnutá aj vo výkriku jedného zo zločincov: „Zachráň seba i nás!“ Tým, čo sa na Golgote deje, svojou obeťou a poslušnosťou voči Otcovi, sa Ježiš v túto chvíľu sám nezachráni, predsa však otvára cestu k záchrane, teda ku spáse nielen pre tohto zločinca, ale pre celé ľudstvo. A v tejto chvíli sa Lukáš vo svojom evanjeliu zmieňuje o niečom, čo ostatní traja evanjelisti prechádzajú mlčaním. Medzi zločincami, ktorí boli zároveň s ním ukrižovaní, je aj jeden, ktorý práve v tejto chvíli Ježišovho najhlbšieho poníženia spoznáva, kto Ježiš naozaj je – že je trpiaci Spravodlivý, ten, ktorý zachraňuje svet, Kráľ, ktorý práve „vchádza“ do svojho kráľovstva: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Zločinec, ktorý vidí poníženého a potupeného Ježiša, samozrejme nemôže mať ešte jasnú predstavu o podstate Ježišovej kráľovskej dôstojnosti. Za jeho slovami nestojí plné porozumenie kráľovstva, ktoré Ježiš hlásal, ale skôr prebúdzajúce sa tušenie viery: Ježišova veľkosť je teraz bežnému ľudskému pohľadu skrytá, ale raz nastane chvíľa, kedy sa plne prejaví.

Ježiš na vyznanie tohto zločinca, že jeho utrpenie je utrpením Spravodlivého, a na jeho prosbu, aby naňho pamätal v kráľovstve, do ktorého s takou potupou a predsa tak dôstojne prechádza, odpovedá prísľubom: „Amen, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ V tejto krátkej Ježišovej vete je obsiahnuté veľa. Doteraz o Ježišovej veľkosti svedčili iní. Nevedomky ju svojimi výrokmi vyznávali členovia veľrady, vojaci, jeden zo zločincov. Vedome ju vyznáva druhý zločinec. Teraz túto svoju veľkosť prejavuje sám Ježiš. Hoci je pribitý na kríž, ponížený a potupený, koná ako suverénny vládca, ako Kráľ. Lebo výsadou a právom kráľov je udeľovať milosť. Ak chce, môže oslobodzovať tých, ktorí upadli do trestu. Dnes by sme povedali, že môže vyhlásiť amnestiu. A on svoje právo využíva. Hebrejský výraz „amen“, ktorým svoj kráľovský, oslobodzujúci výrok predchádza, vyjadruje pevnosť, istotu a spoľahlivosť, s ktorou tento oslobodzujúci výrok vynáša Vládca a Kráľ.

Až budeme v nedeľu sláviť Ježiša Krista Kráľa, nechajme na seba zapôsobiť hĺbku Lukášovho rozprávania, ktoré opisuje Ježišovo poníženie a potupu – a v ňom dáva zažiariť jeho kráľovskej vznešenosti. Žasnime nad majestátnosťou obsiahnutou v jeho oslobodzujúcom výroku, s ktorým sa ako Kráľ obracia na zločinca odsúdeného k trestu. A spolu s týmto zločincom prosme o naše vlastné oslobodenie z moci našich hriechov, ktoré nám bránia naplno vstúpiť do svetla Ježišovho kráľovstva.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-2335-43/

http://www.pastorace.cz/Kazani/34-nedele-v-mezidobi-Krista-Krale-C-Stul-slova-Ales-Opatrny.html