Horčičné zrnko
Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Ez 34, 11-12. 15-17) Toto hovorí Pán, Boh: „Hľa, ja sám vyhľadám svoje ovce a ujmem sa ich. Ako sa pastier ujíma svojho stáda, keď príde medzi svoje rozptýlené ovce, tak sa aj ja postarám o svoje ovce a vyslobodím ich zovšadiaľ, kam sa rozpŕchli v oblačnom a hmlistom čase. Ja sám budem pásť svoje ovce, ja im dám odpočinok, hovorí Pán, Boh. Stratené ovce vyhľadám, rozptýlené privediem naspäť, zranené obviažem, slabé posilním, tučné a silné ochránim a budem ich pásť svedomito.“

Tebe, moje stádo, hovorí Pán toto: „Hľa, ja budem súdiť medzi ovcou a ovcou, medzi baranmi a capmi.“

 

Liturgia poslednej nedele cezročného obdobia (slávnosť Krista Kráľa) je bohatá na obrazy. Obsah slávnosti (oslava Božieho kráľovstva a Ježiša ako jeho Kráľa) je vyjadrený pomocou troch hlavných obrazov – kráľ, pastier a sudca, a troch vedľajších obrazov – kráľovstvo, stádo a ľud. Tieto obrazy sa navzájom dopĺňajú a objasňujú.

Liturgia na tento sviatok uprednostňuje obraz Ježiša ako Kráľa (tento obraz nemôže naplno vystihnúť tajomstvo Ježišovej osoby vo vzťahu ku všetkému stvoreniu, ktoré môžeme slovami hymnu sv. Pavla z Kol 1,13-20 označiť ako „prvenstvo vo všetkom“; Ježiš dáva zmysel všetkému, čo je). Hneď úvodná modlitba sv. omše (Modlitba dňa) predstavuje Ježiša, milovaného Božieho Syna, ako Kráľa neba i zeme, a tento obraz rozvíja v prefácii (eucharistickej piesni) tohto dňa obrazom „večného a vesmírneho kráľovstva, kráľovstva pravdy a života, kráľovstva svätosti a milosti, kráľovstva spravodlivosti, lásky a pokoja“. Avšak obraz Krista ako Kráľa je doplnený obrazom Ježiša ako dobrého pastiera celého stvorenia. Ako uvádza vstupná antifóna tejto slávnosti (Zjv 5,12), tento pastier sa natoľko stotožňuje so svojím stádom, že je ochotný sa preň vydať aj na smrť, a stáva sa tak „Baránkom, ktorý bol zabitý“. Obraz Ježiša ako Kráľa, Pastiera, ale aj Sudcu, je doplnený evanjeliom v obraznej reči O poslednom súde. Toto podobenstvo svedčí o tom, že Ježiš dobre poznal vyššie spomenuté starozákonné obrazy Boha, keďže v tejto obraznej reči sa objavujú všetky tri spomenuté starozákonné obrazy Boha ako Kráľa, Pastiera aj Sudcu, a toto podobenstvo či obrazná reč nadväzuje myšlienkovo priamo aj na úryvok dnešného prvého čítania (požiadavka na starostlivosť o ovce, súd medzi dobrými a zlými ovcami).

Starozákonná perikopa tejto nedele pochádza z tretej, teda poslednej časti Ezechielovho proroctva (kap. 33–48; por. katechézy na 23. a 26. nedeľu roku A na tejto webovej stránke). V tejto záverečnej časti knihy, napísanej po zničení Jeruzalema Babylončanmi (r. 586 pr. Kr.), prorok, sám zajatec, posilňoval zajatcov v Babylone vo viere v milosrdného Boha, ktorý obnoví svoj národ, obnoví Jeruzalem aj chrám, starozákonné sídlo Božieho kráľovstva.

34. kapitola je Božou rečou k prorokovi. Kapitolu môžeme rozdeliť na dve časti (vv. 1-16 a 17-31), v každej z nich sa objaví najprv odsudzujúci výrok a potom slovo o spáse. Prvá časť je adresovaná pastierom Izraela (králi, šľachta, kňazi), ktorí si nesplnili svoju úlohu. Boží ľud sa v zajatí sústreďuje už nie okolo kráľa, kňazov (resp. chrámu) a iných vodcov národa, ale okolo prorokov, duchovných vodcov národa (Ezechiel sám bol pôvodne kňazom, ale neskôr hlavne prorokom; kňazstvo v Izraeli bolo dedičné, bolo dôsledkom kolektívneho vyvolenia kňazského kmeňa levitov, ale povolanie za proroka je vždy osobného charakteru), cez ktorých je Boh v krízových okamihoch naďalej prítomný uprostred svojho ľudu ako jeho Pastier. Boh cez proroka prisľubuje, že v budúcnosti, po obnove Jeruzalema, On sám bude pásť svoj ľud. Za splnenie tohto proroctva môžeme považovať zvláštny mocenský režim v Izraeli po návrate z vyhnanstva, keď Palestíne síce vládli Peržania, teda Izrael nemal už viac svojho kráľa, ale dovolili Izraelitom žiť v náboženskej a relatívne aj politickej slobode (perzská imperialistická politika bola odlišná od babylonskej, perzskí králi sa snažili získať dobrovoľnú lojalitu podriadených národov) takže v krajine bol systém akejsi duchovnej teokracie (resp. hierokracie) so silným postavením kňazov a chrámu. Hoci historické dokumenty z tohto obdobia sú skúpe na presné detaily, zdá sa, že Peržania vo svojich provinciách zaviedli správu formou miestnych „vicekráľov“, ktorí boli však domáceho (t.j. v prípade Židov židovského) pôvodu. Židovskí vicekráli (námestníci perzského kráľa) pri správe krajiny spolupracovali so silnou židovskou Veľradou, zloženou z kňazov, ktorých rodiny postupne vytvárali jeruzalemskú šľachtu. Niečo z toho sa dá vyčítať medzi riadkami aj z kníh Ezdráš (učený kňaz a náboženský reformátor) a Nehemiáš (vicekráľ, námestník perzského kráľa; ako prvý túto úlohu vykonával Zerubábel, posledný známy potomok dávidovskej dynastie). „Perzské obdobie“ v Palestíne trvalo vyše 200 rokov (539-332 pr. Kr.), až do dobytia perzskej ríše Alexandrom Macedónskym.

V druhej časti kapitoly, z ktorej je v dnešnom úryvku uvedený len prvý verš (v. 17), je oslovené stádo (ľud), ktorému sa však vytýka nesprávne konanie v sociálnej oblasti. Ezechiel teda ohlasuje Boží súd už nielen nad nepriateľmi národa či jeho pastiermi, alebo nad celým ľudom, ale rozlišuje aj uprostred ľudu tých, čo utláčajú a tých, čo sú utláčaní: Preto k vám takto hovorí Pán, Jahve: Hľa, ja sám súdim medzi ovcou tučnou a ovcou chudou. Pretože ste všetky slabé bokmi a plecami odtískali a klali rohami, až kým ste ich nevyhnali von, nuž ochránim svoje ovce, že nebudú viac napospas a rozsúdim medzi ovcou a ovcou (vv. 20-22). Vidno tu teda stále viac myšlienkový posun od tzv. kolektívnej viny k vine individuálnej a k osobnej zodpovednosti za vlastné konanie pred Bohom. Prorok však súčasne požaduje sociálne zmýšľanie, kde „tučné ovce“ sa budú starať o tie „chudé“, a nie ich utláčať.

Kapitola sa končí prisľúbením Mesiáša (Dobrého pastiera), ktorý bude Dávidovým potomkom (vzťah Mesiáša k Dávidovi sa postupne v židovskom myslení zmenil z priameho telesného Dávidovho potomka na vodcu národa, ktorý bude hlavne duchovne podobný Dávidovi): I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom. Ja, Pán im budem Bohom a môj sluha Dávid bude medzi nimi kniežaťom; ja, Pán to hovorím (v. 23-24).

Mesiáš prinesie národu pokoj, oslobodenie od utláčateľov, bezpečie pred nepriateľmi a blahobyt (ide o tzv. mesiášsky čas, kde bezpečie a blahobyt nebudú výsledkom ľudského úsilia, ale priamym Božím zázračným konaním, a to práve cez osobu Mesiáša); cez Mesiáša Boh uzavrie so svojím ľudom aj novú zmluvu, ktorá nahradí Mojžišovu zmluvu: Uzavriem s nimi zmluvu pokoja a odstránim zo zeme divú zver, takže budú v bezpečí bývať na púšti, i v horách môžu spávať. Urobím ich a okolie svojho pahorku požehnaním, v príhodnom čase spustím dážď, bude to požehnaný lejak. Poľné stromy budú rodiť svoje ovocia a zem vydá svoju úrodu; na svojej pôde budú v bezpečí. A zvedia, že ja som Pán, keď dolámem ihlice ich jarma a vyslobodím ich z rúk tých, čo ich zotročovali (vv. 25-27).

Hlavným cieľom proroka v tejto časti knihy bolo predstaviť Boha ako dobrého Pastiera, ktorý nezabúda na svoj ľud ani v čase trestu za jeho hriechy, resp. v čase Božej výchovy k stále dokonalejšej dôvere v Boha, ale stojí pri ňom aj v ťažkých chvíľach a pripravuje mu návrat do vlastnej krajiny. Boh svoj ľud nikdy neopustil, napriek tomu že ľud, hlavne vinou svojich vodcov, opustil Boha. Ide teda o posolstvo spásy, ktorého súčasťou je aj prisľúbenie príchodu Mesiáša, ktorý je podobne ako sám Boh Izraela predstavený ako Dobrý Pastier.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ez-3411-17/

http://www.iranchamber.com/history/articles/achaemenid_persian_palestine.php

https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=ez

 

 

(Ž 23, 1b-2a. 2b-3. 5. 6) Refrén: Pán je môj pastier, nič mi nechýba

O Ž 23 (Dobrý pastier) pozri katechézu na 16. cezročnú nedeľu B. Responzóriový žalm na slávnosť Krista Kráľa je len trochu ináč rozdelený, chýba v ňom napr. v. 4 (I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou).

 

  

(Mt 25, 31-46) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava. Potom Kráľ povie tým, čo budú po jeho pravici: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta. Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma; bol som nahý a priodeli ste ma; bol som chorý a navštívili ste ma; bol som vo väzení a prišli ste ku mne.‘ Vtedy mu spravodliví povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako pocestného a pritúlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme k tebe?‘ Kráľ im odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.‘ Potom povie aj tým, čo budú zľava: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom! Lebo som bol hladný, a nedali ste mi jesť; bol som smädný, a nedali ste mi piť; bol som pocestný, a nepritúlili ste ma; bol som nahý, a nepriodeli ste ma; bol som chorý a vo väzení, a nenavštívili ste ma.‘ Vtedy mu aj oni povedia: ‚Pane, a kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako pocestného, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení a neposlúžili sme ti?‘ Vtedy im on odpovie: ‚Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.‘ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

 

V závere Ježišovej poslednej „veľkej reči“ (eschatologickej) v Matúšovom evanjeliu sa Ježiš predstavuje ako definitívny sudca (v skutočnosti sa nikde v texte neobjavujú slová súd, súdiť či Sudca) všetkých ľudí všetkých čias a národov (teda nielen svojich učeníkov). Posledný súd, pri ktorom sa Ježiš zjaví – čo bude pre mnohých, nielen pre Židov, veľké prekvapenie – ako Najvyšší Sudca, oddeľujúci dobrých od zlých (Ježiš namiesto obrazu „sudcu“ používa radšej obraz Kráľa – Pastiera, oddeľujúceho ovce od capov podľa vtedajšieho pastierskeho spôsobu dlhou pastierskou palicou so železným hrotom, ktorá je vlastne symbolom kráľovského žezla – por. Zjv 12,5 a Ž 2,9; pod „capmi“ treba rozumieť skôr čierne kozy, ktoré sa cez deň pásli v Palestíne spolu s bielymi ovcami, ale na noc ich pastieri oddeľujú, lebo kozy hľadajú teplo a ovce čerstvý vzduch), Ježiš zobrazuje (autorstvo tohto opisu Posledného súdu, ako nás upozorňujú viacerí biblisti, je sporné – môže pochádzať tak priamo od Ježiša, ako aj zo židovskej či kresťanskej tradície, prípadne od samotného evanjelistu Matúša, ale to nie je podstatné) ako obrovské zhromaždenie vzkriesených (viera vo všeobecné vzkriesenie mŕtvych na konci čias sa objavuje už v Starom Zákone; por. Dan 12,2: A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; niektorí na večný život, iní na hanbu a večnú potupu) pred Jeho trónom za účasti všetkých anjelov (Božia sláva, trón, anjeli – všetko sú to znaky Ježišovho božstva).

Ten, ktorého o pár dní budú súdiť ako zločinca, raz bude súdiť všetkých ľudí. Jeho sudcovia budú obžalovaní a On, odsúdený ako zločinec, bude súdiť. Odsúdený na smrť mnohými ľuďmi, sa stane sudcom všetkých ľudí.

Ježišova súdna stolica (por. 2Kor 5,10) je tu nazvaná ako „trón slávy“ (por. aj Mt 19,28; Ježišovo miesto v nebi je v Novom Zákone opísané viacerými spôsobmi, najviac vo vzťahu k trónu Otca, por. napr. Hebr 8,1 alebo Zjv 3,21, či Zjv 5,6, kde Baránok „stojí pred trónom“ Otca; pre zaujímavosť možno uviesť, že Ježišov trón v nebi je v Zjv 20,11 nazvaný aj ako „veľký biely trón“; ide vlastne o nebeskú obdobu Dávidovho trónu – por. Lk 1,32b-33).

Hoci Ježiš za podmienku spásy pre svojich učeníkov vyhlasuje vieru v neho (por. Mk 16,16; Lk 8,12c; Jn 3,18), predsa tu za podmienku spásy určuje hlavne prejavy lásky k blížnemu (samozrejme, ak ide o skutočnú lásku, a nielen jej falošné napodobeniny), ktoré sú v podstate aj prejavmi lásky k Bohu, lebo Láska, prinášajúca spásu, je len jedna (por. 1Jn 4,20). Vysvetlenie tohto zdanlivého rozporu – viera versus dobré skutky ako hlavná podmienka spásy – spočíva napríklad v tom, že tak Ježišovi učeníci ako aj tí, ktorí nemali možnosť počuť slovo evanjelia, budú súdení nielen podľa vonkajšej príslušnosti ku Kristovi, podľa akejsi „teoretickej viery“ (veď napokon „viera bez skutkov je mŕtva“ – Jak 2,26), ale na základe kvality celého svojho života (por. Mt 16,27b: Vtedy odplatí každému podľa jeho skutkov). Je samozrejmé, že veriaci v Krista majú oveľa väčšiu šancu na spásu ako tí, ktorí nedostali (adekvátnu) možnosť spoznať ho (ťažko však posúdiť šancu na spásu súčasných ateistov či agnostikov žijúcich v kresťanskom prostredí, ktorí mali možnosť poznať Krista, ale nevyužili ju), ktorí však napriek tomu nie sú vylúčení z možnosti spásy, a to na základe prirodzeného zjavenia, ktoré majú obsiahnuté vo svojom svedomí (por. Rim 1,19-20: Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil ... takže nemajú výhovorky).

Kristus napokon prepája vieru v neho s lásku k blížnym zásadou: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Viera v Krista takto splýva s prejavmi opravdivej lásky k blížnym. Z kontextu je zrejmé, že pod Ježišovými „najmenšími bratmi“ tu nesmieme chápať iba členov kresťanských spoločenstiev, ale všetkých ľudí, ktorí sa ocitli v nejakej núdzi a potrebujú pomoc; Ježiš vymenúva isté základné formy ľudskej núdze, z ktorých vyplývajú známe skutky telesného milosrdenstva, inšpirované židovskou starozákonnou tradíciou, v ktorej boli tiež veľmi cenené (Židia medzi veľmi cenené skutky milosrdenstva rátali však napr. aj ochranu vdov a sirôt); kresťanská tradícia medzi ne – tiež na základe starozákonnej biblickej tradície – zaradila aj pochovávanie mŕtvych.

V tomto zmysle možno ako vysvetlenie dnešného textu, v ktorom skutky lásky sú považované akosi za niečo viac než je samotná viera v Krista (ale len ak chápeme vieru nie ako „živú vieru“, ale len ako napr. isté rozumové presvedčenie o pravdivosti kresťanstva či hlásenie sa len k čisto vonkajšej príslušnosti ku Kristovi či Cirkvi, čiže vlastne ako „povrchnú vieru“, ktorá nemá silu nás spasiť, lebo neprenikla celý náš život – por. napr. 2Kor 13,5: Seba samých skúmajte, či máte vieru), chápať napríklad aj podobenstvo o robotníkoch vo vinici (Mt 20,1-16), kde veriacich v Krista možno prirovnať k robotníkom „prvej hodiny“ a neveriacich k robotníkom „poslednej hodiny“, pričom práve skutky lásky k blížnemu – teda kvalita ľudského srdca – môžu spôsobiť, že „poslední budú prvými a prví poslednými“ (súvis medzi vierou a dobrými skutkami možno vidieť osobitne aj na podobenstvách, ktoré sú v Matúšovom evanjeliu súčasťou Ježišovej eschatologickej reči – o vernom a nevernom sluhovi, o múdrych a nerozumných družičkách, ako aj o talentoch; ako bolo spomenuté v katechéze na 32. cezročnú nedeľu A, celú eschatologickú reč, dokonca spolu s 23. kapitolou, možno chápať ako Ježišovu „súdnu reč“, v ktorej stanovuje podmienky toho, aby sme raz dobre obstáli pred jeho súdnou stolicou). Skutky však majú pred Bohom len vtedy cenu hodnú spásy, ak nie sú chápané ako „platidlo“ za spásu, ale sú dôsledkom skutočnej lásky k ľuďom, ktorá nehľadá odmenu za dobré skutky, či už pozemskú alebo nebeskú, lebo jej odmenou je samotné dobro, ktoré koná – a odmenu za svoje dobré skutky nechá na posúdení božského Sudcu, lebo vie, že spása je darom Božej milosti, nie dôsledkom našich „zásluh“. Naše dobré skutky majú byť prejavom vďačnosti za dar spásy, na ktorej môžeme mať – práve vierou – do istej miery účasť už na tomto svete, nie sú teda príčinou našej spásy, tá spočíva v Božej láske k nám. Avšak práve naše dobré skutky ukazujú ako sme pripravení prijať tento Boží dar večnej spásy.   

Ježišova reč o Poslednom súde (biblickí experti nás upozorňujú, že vlastne nejde o podobenstvo; Matúš preto možno naschvál opomína tento text začať tradičnou formulkou – resp. jednou z formuliek – typickou pre podobenstvá: „S Božím kráľovstvom je to tak ako keď ...“; v odpovedi na otázku, o aký literárny druh teda ide, však nie sú experti jednotní, môže ísť napr. o prorockú reč, predpovedajúcu budúcu istú udalosť – keďže ide o Boží zásah do dejín – a vyzývajúcu poslucháčov k zmene života tak, aby pri tejto udalosti obstáli) končí konštatovaním jestvovania pekla a neba: A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života. Pokiaľ ide o jestvovanie neba ako večnej odmeny spravodlivých, ani neveriacim ľuďom vyznávanie takejto pravdy nejako zvlášť neprekáža, ale keď sa spomenie peklo, často aj veriaci ľudia začnú mračiť čelo a nesúhlasne pokyvkávať hlavou. Ježišovo tvrdenie o jestvovaní pekla ako miesta Božieho trestu je pre mnohých ľudí zdrojom pohoršenia a dokonca dôvodom pre odmietanie jestvovania Boha samotného: „Ak Boh mohol vytvoriť také hrozné miesto pre ľudí, ako peklo, potom radšej v takého krutého Boha nechcem ani veriť“. Samotné takéto citové odmietanie idey pekla však v skutočnosti nič nehovorí o tom, či peklo jestvuje alebo nie. To, že si začneme pred istými nepríjemnými vecami zakrývať oči, nespôsobí, že tie veci prestanú jestvovať. Na záver tejto katechézy si teda v krátkosti povedzme niektoré rozumové dôvody pre jestvovanie pekla (biblické dôvody sú zrejmé – odmietanie skutočnosti pekla je teda spochybňovaním pravdivosti Písma).   

V prvom rade si musíme povedať, že peklo nie je „Boží výmysel“; Boh peklo nestvoril, len umožnil jeho vznik. Peklo vzniklo už pred stvorením človeka – po vzbure anjelov voči Bohu. Peklo je miesto, kde Boh dodatočne umožnil jestvovať tým anjelom, ktorí nechceli žiť s ním. Peklo je teda akýmsi Božím východiskom z núdze, nie Božím zámerom. Je to podobne ako s väznicami. Štát nevznikol spolu s väznicami, ako so svojou nevyhnutnou či základnou súčasťou. Väznice sú dôsledkom toho, že nie všetci ľudia v štáte sú ochotní dodržiavať jeho zákony (hoci ten, kto zakladá štát, by mal predvídať, že bude potrebovať aj väznice). Ani peklo nebolo súčasťou pôvodného Božieho plánu stvorenia (hoci Boh jeho vznik samozrejme predvídal), ale dôsledkom slobodnej vôle stvorení, ktoré odmietli žiť s Bohom.

Peklo nie je ani „mučiarňou“, v ktorej Boh priamo spôsobuje zatrateným bolesti. Všetky biblické obrazy pekla ako pekelný oheň, červy, škrípanie zubami, sú len obrazy, ktoré chcú materiálnym spôsobom poukázať na duchovné muky pekla, lebo najväčším trestom pekla je oddelenie od Boha, spojené s mučivými pocitmi zahanbenia a sebaľútosti. To však neznamená, že po vzkriesení mŕtvych nebude v pekle aj telesné utrpenie, ale to si budú spôsobovať obyvatelia pekla sami alebo navzájom – diabli napokon ani nemajú telo, a predsa strašne trpia; telesné muky nie sú podstatou pekla.

Je peklo Božím trestom alebo dôsledkom ľudského rozhodnutia? Je obojím. Je aj Božím trestom, lebo Boh nemôže zniesť vo svojej blízkosti zlo, ale v prvom rade je výsledkom ľudského rozhodnutia. Peklo je prirodzeným dôsledkom takého spôsobu života, kde si ľudia napriek hlasu svedomia hovoria: „Na Bohu mi nezáleží, či budem naveky s ním alebo bez neho, hlavne, že si môžem robiť, čo sa mi zachce“. Takí ľudia teda dostanú len to, čo si sami žiadali.

Jestvovanie pekla je v skutočnosti oveľa morálnejším konceptom ako jeho odmietanie. Predstavte si, že by Boh nasilu donútil všetkých, aby žili v nebi, alebo že by po smrti zničil úplne tých, ktorí odmietli žiť s ním v nebi. Boh si totiž váži človeka a rešpektuje jeho slobodnú vôľu. Nenúti ho žiť tak, ako si to neželá a ani ho nezničí ako pokazený výrobok, keď sa nespráva podľa jeho predstáv. To je naše povrchné ľudské myslenie, ktoré si neuvedomuje hodnotu ľudskej osoby a vníma len utrpenie bytosti, ktorá sa nesprávne rozhodla. Lenže práve tento postoj je nemorálny, lebo jedná s človekom ako s neslobodným nástrojom pre dosiahnutie istého cieľa (napr. všetci ľudia by mali ísť do neba, všetci ľudia by mali byť šťastní, nik by nemal naveky trpieť a podobne) a nie ako s bytosťou, ktorá má svoju vnútornú hodnotu sama v sebe, a to práve aj pre svoju schopnosť slobodného rozhodovania sa – a slobodné rozhodovanie sa (a rovnako aj samotný pojem osoby) by bez realizácie následkov svojich rozhodnutí bolo iba fikciou. Možno teda bez irónie povedať, že peklo je večným Božím pamätníkom ľudskej dôstojnosti a rešpektu k slobode ľudskej osoby.

 

Spracované podľa: Lee Strobel, Kauza víra, Návrat domů, Praha 2015

Fritz Rienecker, Wuppertálska študijná Biblia, Evanjelium podľa Matúša, Creativpress, Bratislava 1992

M. Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakl. Kostelní Vydři 1996