Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Dan 7,13-14) Videl som v nočnom videní: V nebeských oblakoch prichádzal ktosi ako Syn človeka a došiel až k Starcovi. Priviedli ho pred neho, dostal moc a slávu i kráľovstvo a budú mu slúžiť všetky národy, kmene a jazyky. Jeho vláda je večná, nikdy nezanikne a jeho kráľovstvo nebude nikdy zničené.

 

Rovnako ako prvé čítanie z minulej, 33. nedele cezročného obdobia, je aj tento úryvok z druhej časti knihy Daniel, ktorá má silne apokalyptický ráz. Túto časť (t.j. od siedmej kapitoly) otvára videnie štyroch zvierat a následne v kontraste k nim niekoho podobného Synovi človeka. Najprv štyri zvieratá vystupujú z mora, ktoré bolo podľa starovekých predstáv miestom chaosu a sídlom protibožských mocností. Neskôr anjel Danielovi vysvetľuje, že tieto zvieratá symbolizujú štyri ríše starovekého sveta. Dajú sa stotožniť s postupnými ríšami Babylončanov, Médov, Peržanov a napokon gréckych Seleukovcov (jedných z dedičov Alexandra Macedónskeho, vládcov nad ázijskou časťou územia, ktoré Alexander Veľký dobyl), teda ríšami, ktoré panovali aj nad Izraelom, vyvoleným Božím ľudom. Autor knihy, ktorý žil až v 2. storočí pred Kristom za vlády Antiocha IV. Epifana z dynastie Seleukovcov, píše tak, ako by vzostup a pád týchto kráľovstiev bol už dávno predpovedaný (ide o tzv. spätné proroctvo, v ktorom sa vysvetľuje duchovný zmysel minulých udalostí vo vzťahu k Božiemu plánu spásy – Božie zjavenie tu nespočíva v oznámení toho, čo sa stane, ale v náboženskom výklade minulosti).

Inak je to ale s videním „Syna človeka“. O ňom sa nikde v knihe nehovorí, koho predstavuje. Skôr než tento text vztiahneme na Krista, čo je iste správne, mali by sme sa najprv pokúsiť porozumieť tomu, čo táto postava predstavovala pre samotného autora knihy Daniel. Syn človeka znamená všeobecne príslušník ľudského rodu, teda jednoducho človek. Ako najľahšia možnosť výkladu sa javí, že tu Daniel hovorí o Mesiášovi. Je pravdou, že táto interpretácia bola dlhé stáročia medzi vykladačmi najobľúbenejšia. Pri bližšom skúmaní sa ale javí ako málo pravdepodobná. Kniha Daniel sa totiž nikde o Mesiášovi nezmieňuje. Bolo by prekvapujúce, keby sa objavil len na začiatku apokalyptickej časti knihy Daniel (teda na začiatku 7. kapitoly) a potom už nikde.

Ešte dôležitejšie je ale to, čo sa o postave Syna človeka hovorí a čo nie. Počujeme len o uvedení do slávy a o vláde nad všetkými národmi. To by síce mohlo byť povedané aj o Mesiášovi, ale chýba to hlavné, čo by mal Mesiáš urobiť – že zjednotí ľud, očistí ho od jeho hriechov, že ho povedie a oslobodí od cudzej nadvlády a podobne. A o tom tu nie je nič. Čo by to bolo za zvláštneho Mesiáša bez vzťahu k Božiemu ľudu?

Treba mať na pamäti, že mesiášske očakávanie oslobodenia ľudu spod cudzej nadvlády sa vkladalo najprv do osoby kráľa, neskôr veľkňaza. Obe tieto očakávania sa v čase spísania knihy Daniel nielenže ukázali ako plané, nenaplnené, ale navyše sa obe inštitúcie – kráľovstvo i kňazstvo – už značne zdiskreditovali.

Preto je pre tento spis typické, že očakáva záchranu priamo od Boha, nanajvýš sprostredkovanú nejakým nebeským prostredníkom, napríklad nebeským kniežaťom, archanjelom Michalom. Zostáva len Boh a ľud na čele so „zbožnými“, všetky ostatné inštitúcie v Izraeli nemajú na diele spásy už žiadny zvláštny podiel.

Ako teda máme rozumieť postave podobnej Synovi človeka? Určité usmernenie predsa len v texte môžeme nájsť. Ak po videní zvierat nasleduje videnie Syna človeka, potom je pravdepodobné, že so Synom človeka bude nejako súvisieť aj text nasledujúci po vysvetlení videnia zvierat a ich zničenia. Na konci siedmej kapitoly čítame: „Kráľovstvo však, vláda a moc nad kráľovstvami pod celým nebom bude odovzdaná ľudu svätých Najvyššieho; jeho kráľovstvo je večné kráľovstvo a jemu slúžia a poslúchajú ho všetky mocnárstva“ (Dan 7,27).

Vidíme teda v tomto texte, že Božiemu ľudu, teda Izraelu, sú prisľúbené obdobné veci, ako Synovi človeka – večné kráľovstvo, moc i podrobenie okolitých mocností či národov. Dá sa teda povedať, že postava podobná Synovi človeka je reprezentantom izraelského ľudu. Mohlo by sa snáď jednať priamo o izraelský národ, ktorý má prevziať vládu po zničení šeliem, teda pohanských kráľov. Lenže videnie štyroch zvierat a videnie kohosi podobného Synovi človeka sú každé iného druhu. Kým prvé videnie – o štyroch zvieratách – je alegóriou (podobenstvom, obrazom), ktorá má v šifrovanej podobe popísať dejiny a žiadne takéto desivo vyzerajúce zvieratá v skutočnosti neexistujú, tak Syn človeka sa stretáva so „Starcom (mnohých) dní“ (resp. starcom dlhého veku), teda s Bohom. Popis vyzerá síce mýticky, napriek tomu ale nejde o inotaj (alegóriu), ale o realitu. Boh nie je žiadnym obrazom, ale skutočne existuje. Rovnako reálnym je teda aj Syn človeka, o ktorom žiadny anjel nehovorí, koho predstavuje, ako tomu bolo pri štyroch šelmách. Postava podobná Synovi človeka teda pravdepodobne nesymbolizuje samotný izraelský ľud, ale je to skutočná nebeská bytosť, ktorá Izraelitov iba reprezentuje. Nič bližšie o tejto bytosti však nevieme, aj keď niektorí biblisti ju stotožňujú s archanjelom Michalom, ktorý v knihe Daniel vystupuje ako ochranca a knieža izraelského ľudu.

Vidíme tu teda ostrý kontrast medzi týmito dvomi videniami: zatiaľ čo pohanské kráľovstvá sú zobrazené ako dravé a nebezpečné šelmy, ktoré navyše budú zničené, Izrael má svojho reprezentanta v nebi, ktorý je ukázaný ako skutočný človek, s ľudskou dôstojnosťou. To ale nie je všetko, prichádza s nebeskými oblakmi, je teda sprevádzaný aj s dôstojnosťou nebeskou, ktorú má od Boha. Je mu daná moc, vláda i kráľovstvo, teda atribúty, ktoré patria samotnému Bohu. A rovnako je o niekoľko veršov ďalej obdarovaný aj samotný Izrael – je uvedený do funkcie kráľovského ľudu, ktorý na zemi sprostredkováva Božiu vládu.

Na tomto mieste je zaujímavé porovnanie s novozákonnou knihou Zjavenia. Keď Ján zbadá v nebeskej Božom trónnej sále Baránka, ozve sa o ňom spev: „Hoden si vziať knihu a otvoriť jej pečate, lebo si bol zabitý a svojou krvou si Bohu vykúpil ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu a národa a urobil si ich kráľovstvom a kňazmi nášmu Bohu; a budú kraľovať na zemi“ (Zjv 5,9-10). Kým teda podľa knihy Daniel má Izrael vládnuť nad všetkými ľuďmi, ktorí sú opísaní ako všetky národy, kmene aj jazyky, tak podľa knihy Zjavenia vytvoril Kristus svojou smrťou nový vládnuci národ, do ktorého sú pozvaní všetci ľudia. Univerzalita Kristovho kráľovstva je navyše ešte zdôraznená tým, že sa nový Boží národ skladá z ľudí z každého kmeňa, jazyka, ľudu i národa. Sú teda menované štyri druhy skupín ľudí, a číslo štyri pripomína celý náš svet, ktorý sa rozbieha do štyroch svetových strán. Ján teda videnie o Synovi človeka z knihy Daniel iste poznal, ale túto myšlienku prepracoval do oveľa univerzálnejšej podoby otvorenej všetkým ľuďom, ako to zodpovedá kresťanstvu.

Ak sa ale videnie Syna človeka v knihe Daniel týka Izraela a jeho nebeského reprezentanta, môžeme ho vztiahnuť aj na Krista? Nový zákon to robí! Keď čítame v Skutkoch apoštolov o odsúdení a smrti diakona Štefana, počujeme o ňom: „Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha“ (Sk 7,55-56). Ježiš je tu stotožnený s videním Syna človeka pred Božou slávou. Kristus totiž nie je len tým, kto k nám prichádza od Boha, ale ako človek je aj naším zástupcom pred Bohom. On je práve tým, kto ako prvý uviedol ľudskosť do Božej slávy a my ho preto môžeme nasledovať. Zároveň z nás Bohu vytvoril nový vyvolený národ.

Štefanovo videnie si teda neprotirečí s obrazom z knihy Daniel, pretože Kristus je reprezentantom nového Božieho ľudu, ktorý si zhromaždil zo všetkých národov. Spojenie tohto ľudu s Kristom je dokonca také pevné, že Pavol nazýva kresťanmi telom Kristovým. Vedomie tohto kráľovského poslania, ktoré máme v Kristovi, by nás ale mohlo viesť k scestnými predstavám o nadradenosti nad ostatnými a o práve im rozkazovať. Opäť si ale musíme pripomenúť už spomínaný úryvok zo Zjavenia – kňazským kráľovským ľudom sme sa stali Baránkovou smrťou! A nielenže zomrel náš Majster, ale do tejto smrti sme boli aj my pri krste ponorení. Máme na nej tiež účasť, keď prijímame utrpenie, ktoré nás v živote stretáva. A práve jeho dobrovoľným prijatím sa stávame podobnými Kristovi a tým dostávame podiel na jeho vláde.

Ešte jasnejšie to vyjadruje úryvok z evanjelia podľa Jána, ktorý budeme čítať túto nedeľu. Dlhú dobu čakali učeníci, že Ježiš obnoví kráľovstvo Izraela. Ľudia sa ho dokonca po ceste do Jeruzalema pokúsili za kráľa vyhlásiť. Ježiš sa ale k svojmu kráľovstvu priznal až vo chvíli, keď stál spútaný pred Pilátom pár okamihov pred vynesením rozsudku o potupnej smrti. Až v tejto chvíli bolo totiž úplne vylúčené, aby niekto pochopil jeho kráľovstvo po svojom.

Čo si teda môžeme odniesť z tohto krátkeho úryvku apokalyptickej knihy Daniel do života? Je to iste dôvera v to, že Boh svojim trpiacim zaistí spravodlivosť a dá im navyše veľkú slávu. To očakával bezmenný autor knihy Daniel z druhého storočia pred Kristom rovnako ako prvomučeník diakon Štefan. Nesmieme ale zasľúbenie budúcej vlády nad svetom zle pochopiť – nové usporiadanie sveta bolo síce podľa knihy Daniel dávno predpovedané a podľa Nového zákona sa už stalo skutočnosťou v Kristovi, ale na druhej strane zatiaľ treba znášať ťažkosti od tohto sveta, ktoré na nás doliehajú, kým nebude Božie kráľovstvo vo svete jasne viditeľné.

Hoci to po viac než dvoch tisícoch rokoch nie je ľahko rozpoznateľné, autor knihy Daniel nás chce povzbudiť, aby sme sa nikoho nebáli a vytrvali v službe Bohu, pretože to stojí za to. Posilou na našej púti životom nám môže byť postava podobná Synovi človeka, v ktorej črtách môžeme spoznať nášho Majstra, ktorého máme nasledovať na jeho ceste kríža, až kým nedôjdeme do večnej slávy.

 

Dominik Opatrný, České katolické biblické dílo

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/da-713-14/

 

 

(Jn 18, 33b-37) Pilát sa spýtal Ježiša: „Si židovský kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Hovoríš to sám od seba, alebo ti to iní povedali o mne?“ Pilát odvetil: „Vari som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ Pilát mu povedal: „Tak predsa si kráľ?“ Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas.“

 

V úplnom závere liturgického roka, ktorý sa túto nedeľu končí, sa pred nami vypína vznešená postava Ježiša Krista Kráľa. Trónom tohto kráľa je ale kríž, ktorý už od nepamäti je pokladaný za miesto na „potrestanie otrokov“, ako uvádza rímsky spisovateľ Tacitus. Evanjeliová perikopa (úryvok) na slávnosť Krista Kráľa, ktorú zaviedol v roku 1925 pápež Pius XI., je preto prevzatá z rozprávania pašiových udalostí Jánovho evanjelia.

Zatiaľ čo v prvých troch evanjeliách, ktoré nazývame synoptické, má tematika „(Božieho) kráľovstva“ kľúčové miesto v Ježišovom vyučovaní, v Jánovom evanjeliu tematika „kráľovstva“ či kraľovania zaujíma osobitný význam iba na konci Ježišovho pozemského pôsobenia, kde je spomenutý jeho kráľovský majestát.

Môžeme si všimnúť, že v rozprávaní pašiových udalostí Jánovho evanjelia sa s tematikou Ježišovej kráľovskej dôstojnosti a jeho majestátu stretávame dvanásťkrát. Na prvý pohľad sa to javí ako úplne paradoxné: Ježiš Kristus v tomto okamihu predsa zakúša poníženie a útlak. Avšak z pohľadu evanjelistu Jána sa práve táto potupná smrť stáva príčinou oslobodenia a spásy, inauguráciou Božieho kráľovstva. Kríž, miesto otrockej smrti, sa mení na trón slávy. Evanjeliový text, ktorý nám predkladá liturgia slávnosti Ježiša Krista Kráľa, je výrazným spôsobom orientovaný práve týmto smerom. V texte zaznievajú šesťkrát slová „kráľ“ a šesťkrát „kráľovstvo“.

Ježiš stojí pred Pilátom, pred človekom, ktorý má najväčšiu moc v Judsku. On je tým, kto má právo rozhodovať o živote a smrti. Nejde o nejaký nezáväzný rozhovor, ale o proces vykazujúci jasné charakteristiky súdneho pojednávania, pri ktorom je potrebné zreteľne označiť vinu obžalovaného. Ježiš sa priznáva k svojej hodnosti kráľa a s jasnosťou oznamuje, akú povahu má jeho kráľovstvo.

Výsluch začína Pilátovou otázkou: „Si židovský kráľ?“ (Jn 18,33). Vo svojej protiotázke sa Ježiš domáha toho, aby si Pilát sám ujasnil, či hovorí svoje vlastné presvedčenie alebo len opakuje tvrdenia niekoho iného. Vypočúvaný prehovára vypočúvajúcemu do svedomia a pripomína mu povinnosť svedomito a zodpovedne vyšetriť všetky okolnosti skutkového stavu. Pilát sa necháva osobne osloviť. Najprv sa dištancuje od toho, že by mal niečo spoločné s touto záležitosťou a konštatuje, že všetko pochádza od Židov. Pomocou otázky „Čo si vykonal?“ (Jn 18,35) sa ukazuje ako sudca, ktorý si je ale vedomý svojej zodpovednosti, a ktorý nesmie preberať cudzie hodnotenia alebo všeobecné posudky. Pilát dáva najavo, že musí stanoviť skutočné konanie obžalovaného a podľa toho potom vyniesť rozsudok.

Ježiš vo svojej odpovedi nezmieňuje svoje jednotlivé činy, ale rysuje celkový charakter svojej činnosti, v ktorom najprv uvádza, čo chýba v jeho činoch. Trikrát opakuje, že jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18,36). Týmto vyhlásením dáva najavo, že jeho kráľovstvo nie je typom svetsko-pozemského kráľovstva, že nie je spojené s nárokmi panovania nad niekým, že nie je spojené s nárokmi vlády nad nejakým územím a že nie je spojené s používaním mocenských prostriedkov. Ako dôkaz svojho tvrdenia Ježiš uvádza preskúmateľnú skutočnosť, že jeho prívrženci nepovstanú v jeho prospech pozemským či mocensko-politickým spôsobom. Jeho prívrženci sa nepostavia s mocou proti moci a nebudú za neho bojovať svetskými zbraňami. Pilát sa necháva presvedčiť týmto dôkazom. Už sa ho teda nepýta „Si židovský kráľ“, ale „Si teda kráľ?“ Pilát teda uznáva, že Ježiš nie je kráľ v zmysle obžaloby. Z Ježišových slov však postrehol, že si napriek tomu nárokuje, že je kráľ. Pilát by teda rád vedel, čo je to za kráľovstvo, kde Ježiš vládne. Ježiš potvrdzuje svoj nárok, kladným spôsobom prehlasuje povahu svojho kráľovstva a pozýva k tomu, by bol jeho nárok prijatý. On je skutočne kráľom. A takto označuje svoje kráľovské postavenie a svoju úlohu: „Ja som sa preto narodil a preto som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde“ (Jn 18,37). Všetok zmysel Ježišovho narodenia a jeho príchodu spočíva v tom, aby vydal svedectvo pravde. Iba kvôli tomu je tu a iba v tom spočíva jeho kráľovské konanie.

Každý nemôže vystupovať ako svedok. Ako svedok môže hovoriť iba ten, kto má skutočnú znalosť skutkového stavu, ktorý postrehol vlastnými zmyslami a schopnosťami. Ježiš tvrdí, že on takto pozná pravdu a o nej vydáva absolútne spoľahlivé svedectvo. Nemá však na mysli pravdu o akejkoľvek skutočnosti, ale jedine pravdu o Bohu. On má k Bohu bezprostredný prístup, on ho pozná z najužšieho spoločenstva. On je ním poslaný, od neho prichádza do sveta. Prináša o ňom poznanie, aké doteraz o ňom nebolo známe. Svedčí o ňom ako o Bohu, ktorý sám v sebe vytvára spoločenstvo, spočívajúce v dokonalej jednote Otca a Syna.

Podľa chápania Písma je kráľ pastierom svojho ľudu. Jeho úlohou je, aby svojmu ľudu umožnil život, aby sa postaral o čo možno najlepšie životné podmienky. Ježišova kráľovská činnosť spočíva v jeho svedectve pravde. Takto opisuje svoju úlohu ako dobrý pastier: „Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10). Skrze svoje svedectvo o Bohu otvára plnosť života, ktorá presahuje všetky pozemské možnosti. On nám ukazuje Boha, ktorý nás bezhranične miluje a ktorý nás chce prijať do spoločenstva, ktoré žije so svojím Synom. Chce nás získať pre tento život s Otcom, ktorý on sám žije, pre túto radosť a túto dôveru, pre túto nezničiteľnú budúcnosť, ktorú nič neohrozuje, ktorá vyviera len zo živého spojenia s Bohom. Tým, že otvára tento život, je pastierom a kráľom v neporovnateľnom a nedostižnom zmysle. Nestará sa priamo o pozemský život. Dáva mu však novú dimenziu a znamenitú budúcnosť. Presahuje pominuteľnosť a konečnosť ľudského života a otvára skrze svoje spoločenstvo s Bohom večný život a večné spoločenstvo s ním i pre nás.

Aby človek bol schopný prijať Ježišovo svedectvo a jeho kráľovskú činnosť, je potrebná otvorenosť pre Boha. Pilát nie je schopný pochopiť plný zmysel Ježišovej odpovede a nemá o ňu ani žiadny záujem. Svojou otázkou: „Čo je pravda?“ Pilát prerušuje rozhovor. Táto otázka môže byť chápaná ako skeptická, v zmysle: „Kto pozná pravdu?“, alebo je možné ju interpretovať v posmešnom zmysle: „Akú dôležitosť má pravda?“

Pilát teda svojou otázkou „Čo je pravda?“ prerušuje diskusiu s Ježišom. Jemu totiž stačí, že sa vyjasnili vzťahy ohľadne Ježišovej pozemskej moci. Vo svojej sudcovskej úlohe sa nechal Ježišom osloviť iba ohľadom svojej povinnosti pozemského sudcu. Uzatvára sa však Ježišovmu svedectvo o Bohu.

Ježišovo stretnutie s Pilátom poskytuje teda definíciu dvoch protikladných typov vlády a kraľovania. Na jednej strane stojí cisárska vláda, ktorá rozličnými spôsobmi zasahuje do sveta. Ide o panovanie, pri ktorom treba prelievať krv, aby sa tak upevnilo a malo trvanie v tomto svete. Jedná sa o kraľovanie, v ktorom je potrebné klamať, utláčať a porážať druhých. Na druhej strane však existuje „kráľovstvo pravdy“, ktoré má základ v milosrdnom konaní Boha voči človeku, ktoré sa vyznačuje láskyplnou náklonnosťou, a ktoré sa neuskutočňuje v preliatej krvi druhých, ale v preliatej krvi Kráľa a Pána tohto kráľovstva.

V celej náuke evanjelia možno vidieť, že Kristus vidí základ všetkého dobra v dare, v strate, v dobrote a sebaobeti. Ježišovo kráľovstvo nemá za zákon panovanie, ovládanie, ale službu (por. Mk 10,41-45). Jeho kráľovstvo sa nezakladá na svojvôli a podvode, ale na spravodlivosti. Všetky tri čítania tejto slávnosti zdôrazňujú večnosť, transcendentnosť a teda nezničiteľnosť tohto kráľovstva, tohto skrytého semienka zasiateho v dejinách.

Ježiš Kristus, ktorému prejavujeme pri tejto slávnosti úctu, nie je zaangažovaný vo vojnách tohto sveta a jeho kráľovstiev. Je však tým, kto uvádza ľudstvo do pohybu bez zbraní alebo bez politickej a ekonomickej moci. Tento pohyb však nesmeruje len k pozemského, teda dočasnému dobru ľudstva, ale hlavne k jeho večnej spáse.

História nám môže často pripadať ako spleť protikladov a osudových hier mocností. Napriek tomu je v jej pozadí skrytá tajomná logika, ktorou je Božie kráľovstvo. Kristus pôsobí s trpezlivosťou, ale energicky a kresťan je pozvaný, aby sa postavil po jeho boku v zápase proti zlu a za spravodlivosť.

 

Petr Mareček, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/j-1833-37/