Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

(Mal 3, 19-20a) Hľa, blíži sa deň, ktorý planie ako pec, a všetci namyslenci a tí, čo páchajú neprávosť, budú ako plevy. Deň, ktorý prichádza, ich spáli, hovorí Pán zástupov, a nenechá z nich ani koreň ani výhonok. Ale vám, čo sa bojíte môjho mena, vyjde slnko spravodlivosti.

 

Spis označovaný ako Kniha proroka Malachiáša je zaradený ako posledná kniha medzi dvanástimi, tzv. menšími prorokmi. Je otázne, či meno Malachiáš označuje samotného svätopisca (posledného proroka starozákonnej doby), alebo je kniha pomenovaná podľa Božieho posla (malachi znamená v preklade z hebrejčiny „môj posol“), ktorého príchod na konci čias (pred príchodom samotného Pánovho dňa) prorok predpovedá v predposlednom verši knihy: „Hľa, ja vám pošlem proroka Eliáša, skôr než príde Pánov deň, veľký a hrozný“ (Mal 3,26). Cirkev v osobe Eliáša, ktorý opäť prichádza, vidí Jána Krstiteľa a „Pánov deň“ chápe ako dobu účinkovania Ježiša Krista. Touto knihou sa teda uzatvára starozákonná prorocká príprava na príchod Mesiáša. Markovo evanjelium (Mk 1,2) začína voľne interpretovaným citátom Mal 3,1 (Marek tento verš spája s následným citátom z Izaiáša): „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu“.

Malachiáš (alebo ak nejde o meno samotného svätopisca, tak „neznámy prorok“) pôsobil v Jeruzaleme v čase po dokončení stavby „druhého chrámu“ (po r. 515 pr. Kr.), ale pred Ezdrášovou a Nehemiášovou činnosťou v Jeruzaleme (asi r. 445-428 pr. Kr.), lebo niektoré problémy, ktoré Malachiáš spomína, boli predmetom ich náboženskej reformy, ako napr. uzavieranie manželstiev s pohankami (Mal 2,10-12). Malachiáš teda pôsobil okolo r. 470 pr. Kr. (v dobe perzskej nadvlády nad Judskom). Bolo to obdobie vnútornej krízy národa, obdobie hľadania vlastnej identity sprevádzané vnútornými napätiami medzi jednotlivými skupinami národa. Nádeje, ktoré proroci Aggeus a Zachariáš (niektorí autori pripúšťajú možnosť, že tento prorocký spis je len dodatkom knihy proroka Zachariáša, ktorý bol od Zachariášovho proroctva oddelený kvôli symbolickému počtu 12 menších prorokov) kládli do znovuvýstavby chrámu, sa nesplnili tak, ako sa očakávalo. Viera ochabla a zjavili sa staré neporiadky a previnenia, najmä v kulte a v manželstve. Prorok proti nim rázne zasahoval. Ohlasoval, že pre tieto neporiadky a hriechy musí prísť Boží súd na národ. Jeho prorocké reči sú dialógom medzi Jahvem a prorokom na jednej strane a ľudom a kňazmi, ktorí sa stavali proti prorokovmu posolstvu, na strane druhej.

Samotnú knihu možno rozdeliť na 6 rečí a krátky záverečný dodatok. V prvom prorockom vyhlásení (1,2-5) Pán uisťuje ľud o svojej stálej láske k nemu, pretože si vyvolil Jakuba (Izrael) a zavrhol Ezaua (Edom). Potom robí výčitky kňazom pre ich nedbalosť v prinášaní obiet (1,6 – 2,9) a z náboženských dôvodov odsudzuje čoraz častejší zlozvyk Židov uzavierať manželstvo s cudzinkami (2,10-16). Oznamuje, že v blížiacom sa Božom súde budú bezbožníci určite spravodlivo potrestaní a dobrí odmenení (2,17 – 3,5) a vysvetľuje, že neúroda, ktorá postihla krajinu, je trestom za nedbalosť v odovzdávaní desiatkov chrámu (3,6-12). Nakoniec Boh odpovedá na pochybnosti ľudí o tom, aký zmysel má ešte nábožný život, keď bezbožníci prosperujú: uisťuje ich, že Boží ľud bude spravodlivý (3,13-21). V doplnku Knihy Boh dôrazne vyzýva zachovávať Mojžišov zákon a sľubuje, že pošle Eliáša, aby pripravil Pánov deň (3,22-24).

Dnešný úryvok pochádza z poslednej veľkej reči Malachiáša, kde sa rieši otázka, ktorou sa zaoberajú aj múdroslovné spisy Starého Zákona: aký úžitok má človek z vernosti Bohu? Odpoveďou na túto otázku je proroctvo o veľkom Božom dni, „ktorý príde“. Úryvok začína 19. veršom: „Hľa, blíži sa deň, ktorý planie ako pec“. Tento deň nastolí konečnú spravodlivosť a zjaví, na čo bola dobrá vernosť Pánovi. Je jasné, že tí, ktorí Pána a jeho zákony nebrali vážne, nebudú môcť odolať páľave tohto dňa, zhoria v ohni ako plevy: „Deň, ktorý prichádza, ich spáli, hovorí Pán zástupov, a nenechá z nich ani koreň ani výhonok“. Naopak, tí, ktorí verne zachovávali Pánove prikázania a plnili jeho vôľu napriek tomu, že navonok z toho nemali nijaký úžitok, budú zachránení pred páľavou tohto dňa ako traja mládenci v peci z rozprávania knihy Daniel, ktorým vďaka Božej pomoci žiara ohnivej pece, do ktorej ich uvrhol kráľ Nabuchodonozor (por. Dan 3), neublížila.

V poslednej vete dnešného úryvku sa nachádza zvláštny výraz „slnko spravodlivosti“, ktorý môže byť metaforou Božej spravodlivosti: Božia spravodlivosť žiari spravodlivým ako slnko. Slnko je pre človeka, ktorý si ctí Božie meno, jasom vychádzajúceho dňa. Obraz slnka však využíva dve podoby slnka: pre tých, ktorí Boha neberú vážne, je zničujúcou žiarou, pre tých, ktorí si ctia Boha, hrejivým slnečným svitom.

Tento úryvok je na dnešnú nedeľu, v ktorej budeme v evanjeliu počuť „Lukášovu apokalypsu“, vybratý práve pre svoj apokalyptický obsah aj jazykový štýl.

 

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/dkc.php?uvod=mal

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/mal-319-20/

 

 

(Lk 21, 5-19) Keď niektorí hovorili o chráme, že je vyzdobený krásnymi kameňmi a pamätnými darmi, Ježiš povedal: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“

Oni sa ho opýtali: „Učiteľ, kedy to bude a aké bude znamenie, keď sa to začne diať?“ On odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás nezviedli. Lebo prídu mnohí a v mojom mene budú hovoriť: ‚To som ja‘ a: ‚Ten čas je už blízko.‘ Nechoďte za nimi! A keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa! Toto musí prísť predtým, ale koniec nebude hneď.“ Potom im povedal: „Národ povstane proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Budú veľké zemetrasenia a miestami hlad a mor, budú hrôzy a veľké znamenia na nebi.

Ale pred tým všetkým položia na vás ruky a budú vás prenasledovať, vydajú vás synagógam a uväznia vás, budú vás vláčiť pred kráľov a vladárov pre moje meno. To sa vám stane, aby ste vydali svedectvo. Zaumieňte si teda, že nebudete dopredu premýšľať, ako sa brániť, lebo ja vám dám výrečnosť a múdrosť, ktorej nebudú môcť všetci vaši protivníci odolať ani protirečiť. Budú vás zrádzať aj rodičia, bratia, príbuzní a priatelia a niektorých z vás pripravia o život. Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale ani vlas sa vám z hlavy nestratí. Ak vytrváte, zachováte si život.“

 

Záver Ježišovho verejného vyučovania tvorí v každom synoptickom evanjeliu tzv. „eschatologická reč“ (u Matúša ju tvoria až 2 kapitoly – 24 a 25 – u Lukáša je okrem eschatologickej reči v 21,5-36, ktorú biblisti označujú ako „veľká Lukášova apokalypsa“, ešte osobitná stať o príchode Dňa Syna človeka v 17,22-37, ktorá sa zvykne nazývať „malá Lukášova apokalypsa“ – treba tu však odlíšiť „Jánovu veľkú Apokalypsu“, čiže Zjavenie sv. Jána, od „malej synoptickej apokalypsy“, ktorou sa spoločne označujú všetky tri záznamy Ježišovej eschatologickej reči v synoptických evanjeliách – a v nedeľných čítaniach sa táto „malá Lukášova apokalypsa“ vynecháva – mala by byť zaradená po 28. cezročnej nedeli tohto nedeľného cyklu, teda cyklu C, ale číta sa len vo feriálnom lekcionári v rámci postupného čítania synoptických evanjelií: v cezročnom období sa číta najprv Marek, potom Matúš a napokon Lukáš, pričom z Matúša a Lukáša sa číta všetko, čo nie je u Marka; celá eschatologická reč je však vo feriálnom lekcionári uvedená len z Lukášovho evanjelia a číta sa na konci liturgického roka – zo 17. kapitoly vo štvrtok a piatok 32. týždňa a z 21. kapitoly v utorok a stredu 34. týždňa).

Lukáš vo svojej apokalypse vychádza z Markovej predlohy (Mk 13,1-37), ktorú však značne prepracoval. Osnovu eschatologickej reči vo všetkých troch synoptických evanjeliách tvoria dve predpovede, či proroctvá – o zničení jeruzalemského chrámu a o príchode Syna človeka „v oblaku s mocou a veľkou slávou“ (Lk 21,27). Ježiš zničenie chrámu predstavuje ako jedno zo znamení jeho približujúceho sa „príchodu v sláve“, avšak nespája ich dohromady akoby jednu udalosť. Všetci synoptici tieto dve udalosti oddeľujú napriek tomu, že Ježiš sám ich dáva do vzájomného súvisu. Lukáš napr. necháva Ježiša povedať: „koniec nebude hneď“ (21,9). Ale aj Marek a Matúš píšu: „ale ešte nebude koniec“ (Mk 13,7; Mt 24,6) ... „to (všetko) bude (len) začiatok útrap“ (Mk 13,8; Mt 24,8). Bližšie o probléme spojenia týchto dvoch udalosti v eschatologickej reči do jedného celku pozri v biblickej katechéze na 33. cezročnú nedeľu v roku B na tejto webovej stránke.

Túto reč Pán Ježiš predniesol na Olivovej hore (por. Mt 24,3 a Mk 13,3, hoci Lukáš, ktorý eschatologickú reč rozdeľuje na dve časti, umiestňuje svoju „veľkú apokalypsu“ do priestoru chrámu, keďže táto reč nadväzuje na jeho pozorovanie ľudí, ako hádžu svoje dary do chrámovej pokladnice – por. Lk 21,1n), pozerajúc sa na monumentálny obraz jeruzalemského chrámu ako ho veľkolepo prestaval kráľ Herodes Veľký. Hovoriť o chráme, že bude zanedlho zničený, sa u Židov rovnalo v podstate vlastizrade, keďže ich chrám bol – podobne ako to bolo aj u iných starovekých národov – najdôležitejším symbolom národnej hrdosti a samozrejme srdcom ich náboženského života. Netreba však zabudnúť, že zničenie chrámu bolo raz už vo Svätom Písme nielen predpovedané – prorokmi (por. napr. Jer 26. kapitola), ktorí napomínali ľud k pokániu – ale aj naozaj uskutočnené. Tak ako bol zničený – a vlastne z toho istého dôvodu: pre odmietanie prijatia Božej vôle – chrám po prvý raz Babylončanmi, tak mohol byť pokojne zničený aj druhý raz. Avšak pre Židov, najmä pre ich náboženských vodcov, ktorí boli od činnosti chrámu životne závislí, boli takéto reči rúhaním, čo svedčí o ich duchovnej slepote a neschopnosti robiť pokánie ani v tomto čase, tak ako ho neboli schopní konať ich predkovia v minulosti. Dôvodom zničenia chrámu bude teda vzbura Božieho ľudu proti svojmu Bohu, konkrétne odmietnutím Mesiáša, ktorého poslal. Chrám bude zničený v dôsledku toho, že sa stal vlastne „hlavným stanom“ izraelskej vzbury voči Mesiášovi a voči svojmu Bohu. Avšak ani toto zničenie nebude definitívne. V Ježišových slovách možno vidieť nádej na obnovu Jeruzalema, a teda aj jeho chrámu, v ďalekej budúcnosti: „po Jeruzaleme budú šliapať pohania, kým sa nenaplní čas pohanov“ (Lk 21,24 – tento verš však už nie je súčasťou nedeľného evanjelia).

Je zvláštne, že Ježiš skôr, ako začal hovoriť o znameniach predchádzajúcich zničenie Jeruzalema a svojho druhého príchodu, upozorňuje najprv na falošné znamenia. Zrejme aj tieto falošné znamenia a najmä rôzni falošní mesiáši budú vlastne znamením prichádzajúceho konca Jeruzalema ako aj konca čias. Ježiš súčasne upozorňuje, ako sa má jeho učeník chovať v týchto krušných chvíľach. V prvom rade vyzýva k obozretnosti, k rozvážnosti pri hodnotení rôznych znamení: „Dávajte si pozor!“, ale následne vyzýva k dôvere v Boha a k odvahe: „Neľakajte sa!“ Dejiny Cirkvi, najmä v posledných storočiach, potvrdzujú tieto slová. Veď koľké ideológie, koľkí svetoví vodcovia sa vyhlasovali za záchrancov ľudstva, za tvorcov novej spoločnosti, za nových mesiášov, ak nie bohov, a koľkí ľudia týmto vodcom a ideológiám uverili, spomeňme si len na komunizmus a jeho vodcov. Avšak to, čo ľudstvu priniesli, Ježiš hodnotí tromi slovami: „vojny, prírodné katastrofy a hlad“. Ježiš však zdôrazňuje, že to ešte nebude koniec, to bude len začiatok útrap. Všetky tieto útrapy treba  však vnímať ako pôrodné bolesti, v ktorých sa bude rodiť Božie kráľovstvo na zemi, aby sa na konci zjavil Kristus, ktorý svojou láskou pretvorí svet. Eschatologická reč je teda skôr opisom každodenného života Cirkvi, než nejakým návodom na určenie času Ježišovho druhého príchodu či návratu na tento svet v nebeskej sláve.

Ježiš upozorňuje na jeden typický znak, ktorý bude sprevádzať dejiny Cirkvi, a to je prenasledovanie jeho učeníkov, najprv od Židov, potom od pohanov. Bude to nielen skúška vernosti, ale aj príležitosť na vydanie svedectva viery v Krista, ktoré je nevyhnutnou podmienkou hlásania evanjelia. V tomto všetkom sa učeníci nemajú spoliehať v prvom rade na svoje sily, ale na vedenie a silu Ducha Svätého. Koniec čias nepríde skôr, kým všetky národy zeme nedostanú prostredníctvom ohlasovania príležitosť prijať Krista.

Život Kristovho učeníka bude sprevádzaný nenávisťou jeho okolia, aj tých najbližších, len si treba dať pozor, aby táto nenávisť nebola zapríčinená vlastnou nevernosťou Kristovi, ale vernosťou jeho menu. Ježiš nesľubuje bezbolestný život, ale večnú spásu. Ježiš nám tu teda svojím proroctvom o konci dejín, ktoré skončia jeho druhým príchodom, zanechal na jednej strane neustálu motiváciu na čo najlepšiu prípravu seba aj sveta na jeho návrat v sláve, aby povzbudil naše snaženie o prekvasenie sveta evanjeliom, ale na druhej strane nám tu v tomto proroctve dáva útechu o tom, že nech sa naše životné osudy alebo dejiny budú odvíjať akokoľvek hrozivo, ak vytrváme verne až do konca, koniec bude dobrý, lebo bude v jeho rukách.