(Prís 31, 10-13. 19-20. 30-31) Kto nájde ženu statočnú? Má väčšiu cenu nad perly. Srdce jej muža má v nej oporu a nemá núdzu o zisk. Robí mu len dobre, nikdy nie škodu, po všetky dni svojho života. Vlnu a ľan zháňa a pracuje s chuťou vlastnými rukami. Svojimi rukami siaha po praslici, jej prsty sa chápu vretena. Bedárovi svoje dlane otvára a k chudobnému ruky vystiera. Klamlivý je pôvab a krása márna, len žena, čo sa bojí Pána, zaslúži si chválu. Dajte jej z ovocia jej rúk a nech ju chvália v bránach mesta jej diela.

(O Knihe Prísloví pozri napríklad katechézu na 20. cezročnú nedeľu roku B na tejto webovej stránke)

Na predposlednú nedeľu liturgického roka tohto nedeľného cyklu (A) je vybratý záverečný oddiel (Prís 31,10-31) Knihy Prísloví – v hebrejskej Biblii sa Kniha prísloví uvádza po Knihe žalmov a Knihe Jób medzi tzv. Ketubím, t.j. „Spisy“, pod názvom Mešalím, t.j. Príslovia, vzatým z prvého verša spisu: „Príslovia Šalamúna“ (syna Dávidovho, kráľa izraelského); patrí k sapienciálnej, t.j. múdroslovnej literatúre Starého zákona a je najcharakteristickejším a najobsiahlejším spisom tohto druhu na tému „múdrosť“ (hebr. chokmá) –, ktorý je známy ako „Chvála statočnej ženy“, alebo aj ako „Zlatá abeceda o dobrej žene“, keďže ide o tzv. abecednú báseň – jednu z foriem hebrejskej poézie, kde každý verš začína ďalším písmenom hebrejskej abecedy (alef, bet, gimel, dalet, atď.). 

Obraz ideálnej ženy, vykreslený v tomto texte, slúžil pravdepodobne najviac ako zrkadlo čností pre budúce nevesty (dodnes ide o jedno z najobľúbenejších čítaní pri liturgickom uzatváraní manželstva). To však zrejme nie je prvotný dôvod, s akým svätopisec tento text uviedol do tejto knihy. Koho však v texte spomínaná „žena statočná“ (hebr. výraz chajil, preložený ako „statočná“, je výraz prevzatý z vojenstva) symbolizuje v prvom rade, nie je celkom zrejmé. Najpravdepodobnejšie je, že aj táto žena je podobne ako iné ženy spomínané v Knihe Prísloví, alebo v Knihe Sirachovca či v Knihe Múdrosti, ale aj inde (napr. Bar 3,9 – 4,4), obrazom Božej Múdrosti prebývajúcej medzi ľuďmi, ako starozákonnými mudrcmi mimoriadne obdivovanej vlastnosti Boha, na ktorej môže mať zbožný človek účasť. Súčasne však možno v tomto obraze vidieť samotný národ Izrael, ktorý dostal Božiu múdrosť do daru, z kresťanského hľadiska tu môžeme vidieť predobraz Ježiša Krista, vtelenej Božej Múdrosti, alebo aj proroctvo o Panne Márii. Pozrime sa aspoň na dva z týchto výkladov, ktoré stotožňujú ženu z tohto textu buď s Božou múdrosťou prebývajúcou medzi ľuďmi, na ktorej má zbožný človek účasť, alebo s Pannou Máriou.

Pokiaľ ide o tradičný výklad, stotožňujúci ženu z tejto básne s múdrosťou ako Božou a súčasne ľudskou vlastnosťou, musíme si uvedomiť, že tento text nehovorí v prvom rade o samotnom Bohu – hoci vo vlastnostiach Božej Múdrosti musíme jednoznačne vidieť Božie vlastnosti, okrem múdrosti napríklad láskavosť alebo tvorivosť; tento text hovorí v prvom rade o zbožnom človeku – mudrcovi, ktorý svoj život založil na svojom vzťahu s Bohom, a preto takýto mudrc prejavuje isté pozoruhodné vlastnosti, ktoré si cenia tak ľudia ako aj Boh sám, lebo sú odrazom jeho božských vlastností. Na príklade vzťahu „statočnej ženy“ a jej muža v tomto texte teda svätopisec načrtol vzťah medzi zbožným človekom a darom Božej múdrosti, ktorý prirovnáva k manželstvu, hlbokému spolunažívaniu človeka a Boha, resp. Božej múdrosti v srdci múdreho a teda zbožného človeka (bezbožnosť je v celej múdroslovnej literatúre otvorene vyhlasovaná za hlúposť, t.j. nielen za akúsi detskú nerozumnosť, ale za bláznivosť). Pri tomto výklade teda treba text tejto básne čítať tak, že na miesto „statočnej ženy“ dosadíme Božiu múdrosť, a na miesto jej muža zbožného človeka – mudrca (v biblickej dobe sa mohlo jednať iba o mužov – stotožnenie Božej múdrosti so ženskou postavou, manželkou mudrca, však ukazuje, že starozákonná spoločnosť si cenila ženy, len ich v spoločenskom rebríčku kládla na nižšie miesto, čo neznamená, že nemohli mať podiel na Božej múdrosti).

Jeden z novozákonných výkladov v tomto texte vidí aj proroctvo o Panne Márii, dokonalej žene, naplnenej vrchovato Božou múdrosťou. V manželovi, o ktorom sa hovorí v tejto básni, teda potom treba vidieť Boha, ale v istých obrazoch môžeme vnímať aj predobrazy Ježiša Krista. V slovách „robí mu len dobre, nikdy nie škodu“, možno teda vidieť Máriinu bezhriešnosť, ba jej Nepoškvrnené Počatie. V slovách: Bedárovi svoje dlane otvára a k chudobnému ruky vystiera, môžeme vnímať výzvu utiekať sa k Panne Márii vo všetkých ťažkostiach, lebo ona je Prostrednica Božej milosti, teda sprostredkovateľa Božích darov. Posledné dva verše potom z hľadiska tohto výkladu hovoria o duchovnej kráse Panny Márie a o jej veľkej odmene, ktorú dostala v nebeskom Jeruzaleme. Pokiaľ ide o obrazy Ježiša Krista v tomto texte v súvislosti s Pannou Máriou, nie sú obsahom dnešného úryvku, ale možno ich vidieť vo veršoch 31,16 („vinicu vysádza zo zárobku svojich rúk“, ak pod vinicou chápeme krv Ježiša Krista preliatu za nás na kríži v prítomnosti jeho matky s ním spolutrpiacej) alebo 31,14 („Hľa, podobá sa lodiam kupeckým: zďaleka dováža si pokrm“ – v čom možno vidieť božské materstvo Panny Márie, ktorým nám sprostredkovala „chlieb z neba“ – teda naozaj „zďaleka“ – pokrm večného života, ktorým je Telo a Krv jej Syna v Eucharistii).

Spracované podľa: https://dkc.kbs.sk/?in=Pr%C3%ADs2,1

Karel Flossmann, Liturgický rok A, Výklad 1. čtení, žalm, 2. čtení, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1995

http://www.niedziela.pl/artykul/20688/nd/zdjecia

(Ž 128, 1-2. 3. 4-5) Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách. Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre. R. Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola. R. Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života.

Refrén: Blažení sú všetci, čo sa boja Pána.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 27. cezročnú nedeľu v roku B.

 (Mt 25, 14-30) Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Istý človek sa chystal na cestu. Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok: jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností, a odcestoval. Ten, čo dostal päť talentov, hneď šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten, čo dostal dva, získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, šiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl. Po dlhom čase sa pán tých sluhov vrátil a začal s nimi účtovať. Predstúpil ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť talentov a vravel: ‚Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal.‘ Jeho pán mu povedal: ‚Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.‘ Predstúpil ten, čo dostal dva talenty, a vravel: ‚Pane, dva talenty si mi odovzdal a hľa, získal som ďalšie dva.‘ Jeho pán mu povedal: ‚Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.‘

Predstúpil aj ten, čo dostal jeden talent, a hovoril: ‚Pane, viem, že si tvrdý človek: žneš, kde si nesial, a zbieraš, kde si nerozsýpal. Bál som sa, preto som išiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš, čo je tvoje.‘ Jeho pán mu povedal: ‚Zlý a lenivý sluha! Vedel si, že žnem, kde som nesial, a zbieram, kde som nerozsýpal? Mal si teda moje peniaze dať peňazomencom a ja by som si bol po návrate vybral, čo je moje, aj s úrokmi. Vezmite mu talent a dajte ho tomu, čo má desať talentov. Lebo každému, kto má, ešte sa pridá a bude mať hojne. Ale kto nemá, tomu sa vezme aj to, čo má. A neužitočného sluhu vyhoďte von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘“

Podobenstvo o „talentoch“ (u Lk 19,11-27 sa nazýva podobenstvom o mínach; mna, gr. μνᾶ, je staroveká menová jednotka semitského pôvodu, používaná na Blízkom východe ale aj v Grécku; 1 talent = 60 mín) je Matúšom pripojené k predchádzajúcemu podobenstvu o desiatich svadobných družičkách uvádzacou formulkou na začiatku 14. verša („Bude to tak, ako keď ...“), ktorá je však z liturgickej perikopy vynechaná. Obe podobenstvá majú teda spoločnú tému a spoločne smerujú k záverečnému podobenstvu opisujúcemu Posledný súd (Mt 25,31-46), ktoré budeme počuť na budúcu nedeľu Krista Kráľa, poslednú nedeľu liturgického roka. Obidve podobenstvá (a môžeme k nim priradiť aj dvojpodobenstvo „o vernom a zlom sluhovi“, ktoré ich predchádza – por. Mt 24,45-51) vysvetľujú, čo to znamená „duchovne bdieť“ (výzva na duchovné bdenie, na bdelosť srdca, je podstatnou témou celej Ježišovej eschatologickej reči – por. Mt 24,42-44 ako aj 25,13; všetky tri spomenuté podobenstvá rozvíjajú hlavne túto tému), neupadnúť do duchovného spánku, ktorý by nám prekazil privítať Pána pri jeho druhom príchode, či skôr pri jeho návrate na konci dejín (odborný názov pre túto udalosť je parúzia, čo je grécke slovo, ktoré znamená slávnostný príchod panovníka) tak ako treba, podľa jeho vôle, teda tak, aby nás prijal do svojho večného Kráľovstva.

Dnešné podobenstvo začína obrázkom zo starovekého sveta, kde bohatý pán kvôli dlhodobému vzdialeniu sa  (kvôli „ceste“; dôvod tejto cesty nie je spomenutý) zveril svoj majetok do správy trom správcom. Po svojom návrate žiadal od svojich správcov vyúčtovanie z narábania so zvereným majetkom. Prví dvaja správcovia sa zachovali tak, ako to od nich pán očakával, a preto dostali aj bohatú odmenu, ktorá nám pripomína Božiu odmenu v nebeskom kráľovstve (vojdi do radosti svojho pána – niektorí biblisti hovoria, že nejde o odkaz na Božie kráľovstvo, ale o vtedajšie vyjadrenie pozvania do užšieho spoločenstva s pánom, teda o „povýšenie“, ktoré v sebe obsahuje aj častejší kontakt s pánom, a to nielen „pracovne“, ale aj v súkromí, napr. časté pozvania k pánovmu stolu, do jeho domácnosti, do kruhu jeho rodiny). Pozornosť sa však sústreďuje na tretieho správcu, ktorý nesplnil pánovu vôľu.

Skôr, ako sa budeme zaoberať spôsobom myslenia tretieho správcu, ktoré ho vyradilo z blízkeho vzťahu s pánom, povedzme si ešte raz niečo o cieli všetkých týchto podobenstiev – o bdelosti. Bdelosť tu treba chápať nie je v telesnom či psychologickom zmysle ako unavujúce zotrvávanie pri vedomí aj napriek únave, ale ako istý postoj srdca. A Ježiš nám vysvetľuje, aký postoj srdca voči nemu si treba osvojiť, aby sme mohli pri jeho Druhom príchode vstúpiť do jeho Kráľovstva. Ježiš teda nič neponecháva na náhodu, nechce, aby sme mali nejasnosti ohľadne našej skutočnej situácie vo vzťahu k nemu, preto našu životnú situáciu,  ktorá spočíva v očakávaní jeho parúzie (ktorá je pre väčšinu z nás spojená so smrťou), chce osvetliť z najrôznejších strán, aby sme presne vedeli, čo máme robiť a ako máme žiť, aby sme pri jeho Druhom príchode patrili medzi vyvolených. Ježiš nám zdôrazňuje, že si nemôžeme robiť so svojím pozemským životom, ktorý nám dal, čo sa nám zachce. Boli sme stvorení ako Boží služobníci, absolútne závislí na Bohu, ktorý je prameňom života, a Život má svoje pravidlá, zo zachovávania ktorých raz budeme skladať účty. Všetko, čo máme, je nám zverené ako cudzí majetok, ktorý nemôžeme používať podľa svojej ľubovôle, ale podľa Pánovho úmyslu, pričom nám stále necháva veľký priestor pre fantáziu a samostatnosť, ktorú od nás napokon očakáva, lebo práve to má byť vyjadrením nášho pozitívneho vzťahu k nemu.

Najlepšie ten správny postoj srdca vo vzťahu k Bohu pochopíme práve na negatívnom príklade toho „zlého a lenivého“ a „neužitočného“ sluhu, preto rozhovoru pána s ním Ježiš venuje v podobenstve aj najviac priestoru.

Zlý služobník, či správca, sa už od počiatku javí ako ten, ktorý má narušený vzťah voči svojmu pánovi. Vidí v ňom tvrdého človeka, vyčíta mu, že žne, kde nesial, a zbiera, kde nerozsýpal. Nielenže obviňuje svojho pána, ale otvorene sa priznáva k strachu pred ním. Je si vedomý svojej závislosti na pánovi, ale nepodriaďuje sa mu dobrovoľne, svoju závislosť na ňom pociťuje ako tvrdú a ťaživú, a preto sa proti svojmu pánovi búri ako voči vykorisťovateľovi, ktorý necháva za seba pracovať iných a žije na ich úkor. Tento správca teda v konečnom dôsledku odpiera pánovi svoju službu a nechce konať podľa jeho vôle, nedôveruje svojmu pánovi. Pánov majetok, ktorý dostal do správy, síce nespotrebuje pre seba, ale necháva ho nevyužitý, necháva ho ležať ladom a vracia ho pánovi v rovnakom stave, ako ho dostal.

Po tejto prvej krátkej introspekcii do vnútra tohto „zlého služobníka“, po prvom pohľade na postoj jeho srdca vo vzťahu k jeho pánovi, pozrime sa ešte bližšie na niektoré detaily takéhoto náboženského postoja – lebo ide naozaj o opis istého nesprávneho vzťahu človeka voči Bohu, a nielen o opis nejakých negatívnych medziľudských vzťahov. Začnime „od Adama“. Adam, pristihnutý pri hriechu, odpovedá Bohu ohľadne motívov svojho činu nasledovne: „Žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3,12) Čo to vlastne Adam hovorí? Obviňuje Boha a útočí aj na jeho stvoriteľské dielo. Za všetko môže Pán a jeho stvorenie, ktorým je žena. Adam sa tvári ako nevinný, ako spravodlivý. Adam teda po hriechu sám seba vyhlasuje pred Bohom za spravodlivého. 

Podobným spôsobom koná aj tretí správca. Hovorí svojmu šéfovi: „Pretože si taký, aký si, tu máš, čo je tvoje.“ Tento správca si vytvoril svoje vlastné meradlo spravodlivosti. To nie pán je ten, kto poveruje úlohami a odmeňuje podľa ich zvládnutia, ale služobník sám určuje, čo komu patrí. Áno, vracia pánovi jeho majetok, ktorý mu „podľa práva“ patrí – ale podľa akého práva? Podľa práva jemu podriadeného správcu. Jeho kolegovia svojho pána nehodnotili, ani mu neurčovali, čo má urobiť, len odovzdali zarobené peniaze, lebo vedeli, že to od nich pán očakáva. Pán je ten, kto poveruje úlohami a dáva odmenu podľa svojho zvrchovaného práva. Avšak tretí správca si nárokuje sám vyrieknuť verdikt o splnení svojej úlohy, a to aj s príslušným „ideologickým“ vysvetlením. Jeho dvaja kolegovia nekritizujú daný poriadok, nájdu si v ňom svoje miesto, pracujú, riskujú, zarábajú a nakoniec sa im to „nebesky“ vyplatí. Ich kolega sa však stavia do roly akéhosi filozofa a následne aj sudcu – najprv spochybňuje osobnosť pána, potom svojím strachom z neho (ktorý treba považovať len za výhovorku, lebo jeho správanie odporuje tvrdeniu o strachu – keby mal strach, určite by sa snažil viac, a zachoval by sa oveľa rozumnejšie; skôr tušil, že jeho pán ho nemôže potrestať ničím iným, len vylúčením zo svojho spoločenstva, na ktorom sluhovi však nezáležalo, práve preto sa správal tak, ako sa správal) odôvodňuje svoju nečinnosť a nerozumnosť (v zemi ukrytý poklad predsa mohol niekto nájsť a tak pripraviť pána o jeho majetok), a nakoniec pánovi odovzdáva v skutočnosti menej ako dostal do správy, lebo s majetkom konal úplne proti logike hospodárskych zákonov, nezarobil ani len úroky, ktoré by pán dostal, keby peniaze zveril nie nepodarenému správcovi ale banke (peňazomencom), teda pánovi vlastne spôsobil škodu. Sluhov problém však spočíva hlavne v jeho vzťahu k pánovi, keďže ho urážala v podstate samotná skutočnosť, že je pánovi podriadený, a že sa musí správať podľa jeho pravidiel, a preto sa pokúša nanútiť pánovi svoje pravidlá na základe vlastnej predstavy spravodlivosti, ktorá v skutočnosti prevracia vzťah pána a sluhu naopak.

Takúto zvrátenú logiku však prejavovali vo svojej forme zbožnosti nielen farizeji a zákonníci, ktorí svoje vlastné pravidlá zbožnosti povyšovali nad Božie zákony, ale prejavuje ju vlastne každý „poloveriaci“ či ateista, ktorý sa chce postaviť na miesto Boha a určovať Bohu, ako sa má voči nemu správať a vytvára si svoje vlastné normy spravodlivosti pred Bohom. Do tohto pokušenia však môžeme upadnúť všetci, ak uveríme viac vo svoju vlastnú než v Božiu spravodlivosť. Tento postoj je totiž ľahko zlučiteľný s vonkajšou úctou k Bohu a s formálnym náboženským životom, keďže zdravý ľudský rozum nevyhnutne núti človeka do uznania svojho navonok podriadeného postavenia voči svojmu Stvoriteľovi, ale ľudské srdce, ak neobjaví krásu a vznešenosť Božej lásky, odporuje uznať Boha za jediný zdroj svojho šťastia. To je vlastne hlavný dôvod nezodpovedného správania sa „zlého sluhu“. Pánov dar nebol ochotný prijať ako dar, lebo neveril, že by mu pán až tak dôveroval, a tento dar uznal iba za svoj dlh, ktorý musí pánovi vrátiť tak, ako mu bol prepožičaný. Domnieva sa, že vrátením tohto daru zadosťučiní požiadavke slušnosti a spravodlivosti, ale v skutočnosti pána urazil, lebo jeho darom pohrdol, odmietol jeho lásku, nemal záujem „vstúpiť do jeho radosti“, do bližšieho vzťahu s ním, nechcel sa stať členom jeho domácnosti a zdieľať s ním jeho osud, chcel od pána zostať nezávislý, chcel s ním jednať ako rovný s rovným, podľa svojich vlastných pravidiel, nechcel mať účasť na jeho živote, chcel mať svoj vlastný život, čo je síce možné vo vzťahu k ľuďom, ale nie vo vzťahu k Bohu, o ktorom hovorí toto podobenstvo, keďže bez Boha nemožno mať nijaký skutočný život.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-2514-30/

Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 10, Všední dny liturgického mezidobí, 18. – 25. týden – roční cyklus 1, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2005