(Dan 12,1-3)

¹ V tých dňoch som ja, Daniel, žialil a počul som toto Pánovo slovo: „V tom čase povstane Michal, veľké knieža, čo chráni synov tvojho ľudu. Bude to čas úzkosti, aký nebol odvtedy, čo vznikli národy, až po ten čas. V tom čase sa tvoj národ zachráni; každý, koho nájdu zapísaného v knihe.

      ² A mnohí z tých, čo spia v prachu zeme, sa zobudia; jedni na večný život, druhí na večnú potupu.

     ³ Múdri sa budú skvieť ako jas oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, ako hviezdy na večné veky.“

Liturgický rok sa chýli k svojmu vyvrcholeniu. Nadchádzajúca nedeľa je posledná pred slávnosťou Krista Kráľa, ktorá ukončuje obdobie „cez rok“. Po nej už nasleduje Advent. S koncom liturgického roka nás nedeľné texty nabádajú k zamýšľaniu sa nad koncom, alebo lepšie povedané nad naplnením, ku ktorému smeruje svet. Ako evanjelium sa bude čítať Ježišova apokalyptická či eschatologická reč, ako ju zachytil evanjelista Marek. K evanjeliu bol ako prvé čítanie vybraný úryvok z knihy Daniel, ktorej sa hovorí „starozákonná Apokalypsa“.

Kresťania radia Daniela medzi prorokov, Židia nie. Kniha Daniel totiž vznikla pomerne neskoro, keď už bolo prorocké obdobie v Izraeli ukončené. Dnes prevláda názor, že hoci kniha zachytáva príbehy z doby babylonského zajatia v 6. st. pred Kristom, vznikla až niekedy v 2. st. pred Kristom, v časoch Antiocha IV. Epifanesa (najnovší výskum však na základe jazykovej analýzy hebrejského a aramejského textu knihy, radí ju skôr do obdobia 5. st. pred Kristom, teda do poexilovej doby, kedy vznikli aj knihy Ezdráš a Nehemiáš a dielo Kronistu). V tejto neskorej dobe židovských dejín už vznikali len tzv. Spisy – po Zákone a Prorokoch posledná časť hebrejskej Biblie. Daniel navyše v knihe, ktorá nesie jeho meno, ani nie je ako prorok označený (kniha však má svoj názov nie podľa jej autora, ale podľa hlavnej postavy).

Na druhej strane má priradenie medzi prorokov tiež svoj zmysel. Ako už bolo povedané, kniha je najvýznamnejším zástupcom apokalyptickej literatúry v Starom zákone. Pre túto literatúru je typické, že zachytáva videnie, ktoré dostala nejaká postava z neba, a k tomuto videniu je pripojený výklad od nejakého prostredníka. Popisy takýchto zjavení nájdeme už u biblických prorokov. V Novom zákone potom apokalyptický žáner vrcholí Zjavením (Apokalypsou) sv. Jána. Ten síce píše apokalypsu, ale pritom sa neustále odvoláva na prorokov a sám seba považuje za proroka. Tak spája tieto 2 prúdy opäť do jedného. Vidíme, že apokalyptické a prorocké tradície majú k sebe veľmi blízko, pretože biblická apokalyptika z prorokov vychádza a na nich nadväzuje.

V hebrejsko-aramejskej verzii knihy Daniel zaberajú prvú polovicu príbehy múdreho Daniela. Druhá polovica obsahuje Danielove videnia doplnené o príslušný výklad, je teda výrazne apokalyptická. Grécke (tzv. deuteronomické) verzie majú ešte na začiatku knihy príbeh o čnostnej Zuzane a na konci o Belovi a drakovi.

Nedeľný úryvok je z apokalyptickej časti. Tá obsahuje niekoľko videní s príslušným výkladom, v ktorých sú symbolicky znázornené politické udalosti od Danielovej doby až po vládu Antiocha IV. Epifanesa. Úryvok, ktorý bezprostredne nasleduje pred naším nedeľňajším čítaním (Dan 11,40-45), už historickú situáciu nepopisuje. Je nazvaný „v čase konca“ (resp. „v poslednom čase“). To je doba, v ktorej žil autor knihy Daniel. Písal v dobe veľkého útlaku a násilného potláčania židovskej viery. Situáciu ale videl tak, že sa rodí niečo nové. Že toto utrpenie sú vlastne pôrodné bolesti, po ktorých bude nasledovať nový svet.

Úryvok dnešného prvého čítania sa začína zmienkou o archanjelovi Michalovi. Archanjel Michal vystupuje v celej Biblii len 5x: trikrát v knihe Daniel a po jednom raze v Júdovom liste a v Zjavení sv. Jána. Jeho meno je vyznavačské – znamená: „Kto (je – hebrejčina s tvarmi slovesa „byť“ šetrí) ako Boh?“ Odpoveď na túto otázku je jasná: nik. Michalovo meno ale znamená viac: ak si niekto z ľudí alebo ich bohov myslí, že je ako Boh, nech sa ukáže! Michal, posol Boží, s ním bude bojovať a uvidí sa, kto má skutočnú moc a kto sa len naparuje.

Mnoho ľudí v čase náboženského a národného útlaku, keď bola kniha Daniel (podľa mnohých biblistov) napísaná, nevedelo, ako majú rozumieť svojej situácii a udalostiam vo svete. Prečo sa deje toľko čudných vecí? Prečo to vyzerá, že Boží nepriatelia víťazia a ctitelia Hospodina (Jahveho) sú porazení? Autor sa udalosti snaží vysvetliť: celá situácia má hlbší zmysel. Nebojujú medzi sebou len národy, ale aj mocnosti, ktoré za nimi stoja. Staroveké poňatie, podľa ktorého je víťazstvo a porážka národa spojená s víťazstvom a porážkou jeho bohov, sa tu objavuje v novej podobe. Boh je len jeden, ale každý národ má svoje nebeské knieža, vojvodcu, obhajcu. A ten mu pomáha v boji. Koniec babylonského zajatia je znázornený ako príchod Michala, ochrancu izraelského národa. A to isté autor očakáva vo svojej dobe. Je to doba veľkého súženia, podobne ako babylonské zajatie. Židia sú nútení zrieknuť sa svojho náboženstva a preberať grécke zvyky. Antiochus IV. Epifanes vyplienil jeruzalemský chrám a vztýčil v ňom pohanskú modlu. Sv. Písmo modly (ale aj bezbožné správanie) nazýva „ohavnosťou“. Preto autor knihy Daniel túžobne očakáva, že príde obhajca Michal a kolaboranti aj nepriatelia spoznajú, že nikto sa nemôže rovnať Bohu. Pre spravodlivých sa skončí súženie. Všetci, ktorí sú zapísaní v knihe, budú vyslobodení. V Izraeli sa robili súpisy ľudu, aby sa vedelo, kto patrí do Božieho ľudu, a do ktorého kmeňa. V apokalyptickej literatúre sa ale často hovorí o knihe, v ktorej sú napísané mená spravodlivých, teda tých, ktorí majú byť zachránení. V súpisoch je každý zapísaný pod svojím menom, nikto sa nemusí báť, že by sa na neho zabudlo.

Na zdôraznenie toho, že terajšie udalosti sú prelomové a rodí sa pri nich nové usporiadanie sveta, sú vykresľované zvláštne úkazy. Na tomto mieste je to prebudenie mŕtvych. Môže nám to pripomenúť obdobný text z Matúšovho evanjelia opisujúci udalosti po Kristovej smrti: „V tom sa chrámová opona roztrhla vo dvoje odvrchu až dole, zem sa triasla, skaly sa trhali, hroby sa otvárali a mnoho tiel zosnulých svätých vstalo. Po jeho vzkriesení vyšli z hrobov, vošli do Svätého mesta a ukázali sa mnohým ľuďom“ (Mt 27,51-53). Matúš chápe Ježišovu smrť ako začiatok nového veku a používa preto ešte viac apokalyptických obrazov, než kniha Daniel.

V našom úryvku je ale na rozdiel od Matúša toto prebudenie mŕtvych sprevádzané rovno súdom. Jedných čaká večný život, druhých večná potupa a hanba. Táto viera vo vzkriesenie v Starom zákone dlho zrela. Najjasnejšie bola táto viera vyslovená až v textoch práve z doby útlaku Antiocha IV. Epifanesa (z vôle Rimanov kráľ Sýrie, pod ktorú patrila aj Palestína, v rokoch 175-164 pred Kristom), a to v knihe Daniel (dnes sa uvažuje aj o skoršom dátume vzniku tejto knihy, preto by táto kniha bola vzhľadom na ideu vzkriesenia mŕtvych prelomová) a v knihách Machabejských. Ľudia v tej dobe neumierajú starí a „sýti dní“, ale v bojoch. Spoločne zomiera zbožný aj odpadlík. Vyhrotená situácia posilňuje očakávania, že to tak nemôže ísť ďalej, že sa mučeníkom musí dostať spravodlivosti. Na to je neočakávanou a predsa logickou odpoveďou práve viera vo vzkriesenie.

Môže nás desiť fatálnosť konečného stavu – jedni budú žiť naveky v radosti, druhých čaká večná potupa a hanba. Údel už sa nedá zmeniť. Toto ostré rozdelenie je ale veľmi dôležité. Autor chce presvedčiť nerozhodných poslucháčov, že už je najvyšší čas, aby sa rozhodli. Už nie je čas hrať na obe strany, je potrebné sa rozhodnúť pre Pána alebo pre grécke pohanské kulty. Pritom tieto možnosti nie sú rovnocenné. Predstava večného života a večnej hanby má poslucháčov pohnúť, aby si vybrali život, teda Pána, Jahveho, Boha Izraela.

V závere dnešného úryvku autor knihy Daniel pripája krátky opis slávneho údelu niektorých zbožných, ktorých Sv. Písmo nazýva „múdrymi“ alebo „prezieravými“: „budú sa skvieť ako jas oblohy a ... ako hviezdy na večné veky“. Toto pomenovanie označuje akúsi skupinu ľudí v Izraeli, ktorým veľmi záležalo na vernosti Pánovi, a ktorí pripomínali ostatným, aby nerobili kompromisy s pohanstvom (mnohých priviedli k spravodlivosti). Kvôli tomu boli tiež prenasledovaní. Autor knihy medzi nich zrejme sám patril. Očakával, že budú na konci času zvlášť odmenení. Ich zúfalé počínanie vo svete plnom modloslužby pripomína žiaru hviezd v tme. Je to krásny symbol, ktorý môže mať viac významov, napr. v tom zmysle, že sa ľuďom svojej doby môžu zdať len ako nepatrné svetielka v tme pohanstva, ale raz budú veľkými a žiarivými obyvateľmi neba.

Prvé nedeľné čítanie teda hovorí o súžení, ale aj o Božej pomoci a o sláve tých, ktorí vytrvajú v boji so zlom s čistým štítom a pritom ešte pomôžu tým ostatným. Je isté, že toto slovo je písané pre tých, ktorí zažívajú nejaké súženie, a že by sa v týchto súvislostiach malo aj čítať. Na druhej strane je potrebné dávať si veľký pozor, aby výklad týchto textov neskĺzol k blúzneniu.

Čo si z neho teda môžeme odniesť my do svojho života a svojho snaženia o vlastnú svätosť a spravodlivosť vo svete? Je to iste odvaha, s ktorou máme vzdorovať tým, ktorí nám v tomto úsilí hádžu polená pod nohy. Mali by sme počítať s prekážkami, pretože tie vždy sprevádzajú zrod niečoho nového a krásneho. Ďalej môžeme s autorom knihy Daniel veriť, že nám Boh pomôže, že nám niekoho pošle na pomoc. Potom tiež dokážeme veriť, že snažiť sa o dobro má zmysel aj proti všetkým beznádejným vyhliadkam. A ak čítame, že „prezieraví“ budú žiariť ako nebeské hviezdy, potom stojí tiež za to niekedy sa zamyslieť, koľko takýchto ľudí okolo seba máme. Sú to ľudia, ktorí nenápadne ale vytrvalo žiaria svojím príkladom. To je určite dôvod na nádej a oslavu Boha.

Dominik Opatrný, České katolické biblické dílo

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/da-121-3/

(Ž 16, 5+8. 9-10. 11) Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud. Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa. R. Preto sa raduje moje srdce a moja duša plesá aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. R. Ukážeš mi cestu života. U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť. R.

Refrén: Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam.

Ž 16 (v Septuaginte Ž 15) sa začína v slovenskom ekumenickom preklade slovami „Ochraňuj ma, Bože, k tebe sa utiekam!“ V oficiálnom katolíckom preklade nesie názov „Pán, môj dedičný podiel“ a v Botekovom preklade „Jahve, môj podiel na dedičstve“. V evanjelickom preklade je tento názov rozvedený ako „Hospodin je najlepším údelom tých, čo dúfajú v Neho“. Istý komentár dáva tomuto žalmu nadpis „Boh je otcovským vlastníctvom (majetkom) človeka“, a zase iný mu dáva názov: „Moje šťastie spočíva jedine v tebe, Bože“.

V hebrejskom texte sa žalm začína názvom Miktam, l´David, čo rôzne preklady prekladajú ako „Pamätný Dávidov zápis“ (ekumenický preklad), príp. „Vzácny žalm Dávidov“ (evanjelický preklad), alebo „Polohlasom. Dávidov“ (Botekov preklad), alebo jednoducho bez preloženia „Miktam. Dávidov žalm“ (katolícky preklad).

Problém tu robí hebrejský výraz miktam(nachádza sa v šiestich žalmoch – Ž 16 a 56-60 – vždy v spojení s menom Dávida), ktorého presný význam nie je dodnes známy. Evanjelický preklad vychádza z možného prekladu výrazu miktam (alebo michtam) ako „zlatý“ (t.j. zo zlata), resp. vzácny, Botekov preklad zase z odlišného prekladu tohto výrazu v zmysle „niečo prikryť“, a keďže podľa starej tradície sa tieto žalmy považovali za žalmy, ktoré Dávid zložil v nebezpečenstve, tento výraz sa chápal v tom zmysle, že si Dávid pri modlitbe zakryl pery rukou, aby nebolo počuť jeho hlas, teda sa modlil „polohlasne“, resp. šeptom. Zástancovia neskoršej doby vzniku žalmu tento výraz vysvetľujú zase ako pokyn modliacim sa zajatým Izraelitom v Babylónii, aby svojou hlasnou modlitbou nedráždili svojich pohanských pánov a radšej sa modlili „v skrytosti“.

Septuaginta namiesto prekladu tohto tajomného hebrejského výrazu v podstate iba konštatuje, že sa tu nachádza akýsi nadpis a vyjadruje túto skutočnosť gréckym výrazom stelografia(nápis na stĺpe, čo ale možno chápať aj ako „vytesané do stĺpa“, snáď v zmysle uchovania nejakej veľmi vzácnej myšlienky). Latinská Vulgáta tento grécky výraz prekladá ako Tituli inscriptio, čo je tiež ťažko preložiteľný názov, ktorý by sa dal preložiť ako „Nápis nadpisu“, tiež asi v zmysle, že niečo bolo vryté do kameňa alebo iného pevného materiálu (napr. do zlata) ako veľmi dôležité, čo treba uchovať pre ďalšie generácie. Zo Septuaginty a Vulgáty zrejme vychádza aj slovenský ekumenický preklad, keď dáva žalmu vyššie uvedený nadpis „Pamätný Dávidov zápis“.

Výkladov tohto tajomného slova je viac, napr. neskoršia židovská tradícia sa snažila zmysel tohto slova dokonca odhaliť jeho rozdelením na dve hebrejské slová: mach a tam (chudobný a bez chyby), z čoho by vyplývalo: žalm zložený Dávidom, ktorý bol (pôvodne) chudobný ale bez chyby (pretože sa podľa legendy narodil už ako obrezaný). Slávny stredoveký rabín Raši (por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018) aletakýto výklad odmieta a tvrdí, že výraz miktamje asi názvom nejakej melódie, ide teda o hudobnú značku.

Žalm má 11 veršov, z ktorých 5 veršov zo strednej (verše 5+8) ) a hlavne záverečnej časti žalmu (vv. 9-11) tvorí obsah responzóriového žalmu tejto nedele. Žalm môžeme rozdeliť na tri časti – úvodnú (vv. 1-4), strednú (vv. 5-8) a záverečnú (vv. 9-11), pričom v každej sú rozvíjané čiastočne odlišné myšlienky. Dôvodom výberu žalmu do liturgie tejto nedele je myšlienka vzkriesenia z mŕtvych, ktorá je obsahom perikopy z knihy Daniel.

Žalm sa často vykladá ako Dávidova modlitba v nebezpečenstve, a v prvom verši žalmu (Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam) naozaj nachádzame prosbu, ktorú možno chápať ako individuálny nárek, teda žalospev. Z textu žalmu je však ťažké určiť, o aké nebezpečenstvo išlo. Vzhľadom na pravdepodobný neskorší čas vzniku žalmu ale viacerí komentátori žalm spájajú skôr s babylonským vyhnanstvom, osobitne vzhľadom na antimodlársky charakter žalmu (najmä vo v. 4, ktorý ale nie je súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele: Rozmnožujú sa útrapy tých, čo sa ženú za cudzími bôžikmi. Nebudem vylievať krv na ich obetu, ani ich mená nevezmem na pery), teda by išlo o nárek zbožného Žida obkľúčeného pohanskými modlármi, ku ktorým sa možno pridávali aj niektorí Židia v zajatí, čo žalmistu veľmi trápilo. Napriek negatívnym okolnostiam, v ktorých sa žalmista nachádza, má však žalm pozitívny tón, lebo je preniknutý dôverou v Boha, preto ho niektorí zaraďujú aj medzi tzv. žalmy dôvery (medzi ktoré môžeme zaradiť napr. aj Ž 23, 90, 125, 131, 146 a iné).

Viaceré verše žalmu majú ale múdroslovný charakter, lebo hovoria najmä o šťastí života vo viere a dôvere v Boha, napr. hneď v. 2: Hovorím Pánovi: „Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba“,alebo v. 7: Velebím Pána, čo ma múdrosťou obdaril, v noci ma k tomu moje srdce vyzýva, podobne aj v. 8, ale vlastne aj vv. 5-6.

Radostné tóny nachádzame aj v závere žalmu (vv. 9-11), ktorý je aj súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele. Tu sa však radosť a šťastie veriaceho zakladá nielen na dôvere v pozemskú záchranu pred nepriateľmi, ale presúva sa dokonca aj za hranice smrti. Opatrne tu máme naznačenú nádej na vzkriesenie mŕtvych a radosť večného života, zvlášť v poslednom, 11. verši (plnosť radosti, večná slasť). Žalm teda môžeme považovať za mystický, lebo prináša skúsenosť veriaceho človeka, ktorý v modlitbe zrejme zakúsil také zjednotenie s Bohom, že došiel až k pochopeniu skutočnosti, že toto zjednotenie s Bohom môže trvať naveky.

Väčšina komentárov k žalmu sa ale zaoberá najviac veršami 5 a 6, ktoré hovoria o tom, že sám Pán je žalmistovi dedičstvom, resp. dedičským podielom, a že žalmista má podiel aj na Pánovom kalichu (pri orientálnych hostinách pán domu nalieval víno do čiaš svojich hostí, čo bolo znamením priateľstva; účasť na Pánovom kalichu ale môže byť aj protikladom prinášania krvavých pohanských obiet, ktoré odsudzuje v. 4), a že Pán je jeho osudom, t.j. že život veriaceho človeka je úzko spojený s Božou vôľou, ktorá je pre každého človeka tým najlepším osudom (por. aj Nár 3,24: „Pán je môj údel ... nuž v neho dúfam“).

Z týchto slov mnohí usudzujú, že žalmista bol kňazom jeruzalemského chrámu, hoci možno práve „mimo službu“ (z dôvodu núteného exilu v Babylone). Židovskí kňazi, leviti, nemali ako kmeň samostatný podiel v zasľúbenej krajine, napriek tomu, že mali pridelené pozemky na živobytie uprostred iných kmeňov, ale zdrojom ich živobytia mala byť hlavne kňazská služba. Žalmista ale tento obraz mohol chápať aj obrazne v tom zmysle, že celý izraelský národ je vlastne kňazským národom, a jedinou zárukou jeho prežitia je spojenie s Pánom, teda nie v prvom rade „dedičský podiel“ v Zasľúbenej zemi – to bola ale na svoju dobu veľmi novátorská myšlienka, lebo dedičský podiel v Zasľúbenej zemi bol pre Židov veľmi silný symbol spojenia s Bohom. Život v spojení s Bohom je ale sám osebe „prekrásnym krajom“ a „znamenitým dedičstvom“, ako hlása v. 6.

Tajomný je v. 3 (Svätým a slávnym mužom v krajine patrí moja plná priazeň). Ide o porušený hebrejský text, ktorý možno preložiť napr. aj takto: „Zbožní svätci, žijúci na zemi, krásou svojich životov budia všetok môj obdiv“ (voľný preklad do slovenčiny z českého prekladu hebrejského textu od Viktora Fischla – por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018). Oba uvedené preklady by sa teda vzťahovali na v. 2, a teda by išlo o potvrdenie spôsobu života žalmistu v spojení s Pánom príkladom iných zbožných mužov Izraela. Tento verš ale možno preložiť aj úplne inak: „Bezmocní sú zemskí bôžikovia, prekliati sú všetci, čo sa im klaňajú“ (Botekov preklad). Takto by bol v. 3 prepojený skôr s v. 4 ako súčasť antimodlárskej časti žalmu, teda výzvy k odklonu od pohanských bohoslužieb a k návratu k úcte jediného Boha, ktorým je Boh Izraela.

Viaceré myšlienky Ž 16 sú ozvenou Ž 73, ktorý má tiež antimodlársky charakter, ale myšlienku života vo vernosti Pánovi rozvíja ešte podrobnejšie, a tieto dva odlišné spôsoby života kladie do vzájomného protikladu, pričom pripúšťa, že bezbožný spôsob života je pre veriaceho človeka istým pokušením. Alúzie na náš žalm nachádzame aj v Ž 49,16 a Ž 73,24, kde sa tiež nachádzajú narážky na vzkriesenie a večný život spravodlivých, ale v žalme nachádzame aj alúzie na iné knihy Starého Zákona, napr. Dt 10,9 (Preto Léviho kmeň nedostal nijaký podiel ani vlastníctvo so svojimi bratmi, lebo Pán je jeho dedičným podielom, ako mu prisľúbil Pán) alebo Nm 18,20 (Božie slovo Áronovi, že jeho synovia, teda kňazi, nebudú mať samostatný územný podiel a dedičný majetok v Zasľúbenej zemi, lebo „Ja som tvoj podiel a tvoje dedičstvo medzi Izraelitmi“), alebo Nm 16,33 (myšlienka podsvetia ako miesta prebývania mŕtvych, kde duša čaká na posledný súd).

Žalm je citovaný aj v Novom Zákone, prvý raz v Petrovej turíčnej (teda jeho prvej verejnej) kázni v Jeruzaleme (Sk 2,25-28), kde Peter cituje celú záverečnú časť žalmu od v. 8 až po v. 11, a druhý krát v Pavlovej kázni v synagóge v pizídskej Antiochii na jeho prvej misijnej ceste (Sk 13,35), kde Pavol dokazuje pravdivosť Ježišovo vzkriesenia veršom Ž 16,10b: „Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie“.

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/16-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/16; https://biblia.sk/citanie/bot/z/16; https://biblia.sk/citanie/sep/z/16

https://thedivinelamp.wordpress.com/2012/11/13/father-boylans-introduction-to-psalm-16/

https://thedivinelamp.wordpress.com/2010/06/22/pope-john-paul-ii-on-psalm-16-for-sunday-mass-june-27/

(Mk 13, 24-32) Ježiš povedal svojim učeníkom: „V tých dňoch, po onom súžení, slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta, od kraja zeme až po kraj neba.

Od figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko, predo dvermi.

Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec.“

Záver Ježišovho verejného vyučovania tvorí v každom z 3 synoptických evanjelií tzv. eschatologická reč (u Mt sú to až dve kapitoly: Mt 24,1-25,46; u Lk je rozdelená na dve samostatné časti: Lk 17,22-37 a Lk 21,5-36).

Túto reč Pán Ježiš predniesol na Olivovej hore, pozerajúc sa na monumentálny obraz jeruzalemského chrámu, ktorý patril medzi 7 divov vtedajšieho sveta: Keď vychádzal z chrámu, jeden z jeho učeníkov mu povedal: „Učiteľ, pozri, aké kamene a aké stavby!“ Ježiš mu vravel: „Vidíš tieto veľké budovy? Nezostane tu kameň na kameni; všetko bude zborené.“ Keď potom sedel na Olivovej hore oproti chrámu a boli sami, pýtali sa ho Peter, Jakub, Ján a Ondrej: „Povedz nám, kedy to bude a aké bude znamenie keď sa toto všetko začne plniť“ (Mk 13,1-4). Táto reč na Olivovej hore je u Marka najdlhšou súvislou Ježišovou rečou. Podobne ako Matúš, aj Marek kladie pri tejto záverečnej reči dôraz na Ježišov Druhý príchod (Lk sa v tej časti eschatologickej reči, ktorá je pred pašiami, sústreďuje viac na predpoveď zničenia Jeruzalema) a na znamenia, ktoré ho budú predchádzať.

Pravdivosť Ježišových slov o zničení veľkolepého jeruzalemského chrámu prestavaného Herodesom Veľkým, zakladateľom dynastie Herodesovcov, dnes pripomína tzv. „Múr nárekov“ (tento názov sa zaužíval na základe udalosti, že cisár Konštantín vo 4. storočí dovolil Židom, ktorý mali inak v Rímskej ríši zakázaný vstup do Jeruzalema, raz do roka, na výročný deň zničenia Jeruzalema, navštíviť mesto, aby tam trúchlili pri chrámovom múre), ako monumentálny pozostatok tejto obdivuhodnej starovekej stavby, zničenej Rimanmi v r. 70 po narodení Krista, ako následok židovskej vzbury voči nenávidenému Rímu. Múr nárekov bol však len oporným múrom chrámového návršia, zo samotného chrámu naozaj neostal „kameň na kameni“. Dnes na tomto najposvätnejšom mieste židovského národa už dlho stoja dve veľké moslimské mešity, čo je v podstate trvalé zahanbenie a výčitka pre Židov. Izraelská vláda sa dokonca z politických dôvodov po obnovení štátu Izrael zaviazala, že sa nepokúsi tieto mešity zbúrať, ani sa nebude pokúšať obnoviť Šalamúnov chrám na tomto mieste.

Keď sa následne štyria Ježišovi najbližší učeníci (dve súrodenecké dvojice, Peter a Ondrej, Jakub a Ján, hoci Ondrej je v tejto štvorici menovaný ako posledný) pýtali na čas splnenia tohto proroctva, Ježiš hovorí nielen o zničení jeruzalemského chrámu, ale aj o svojom „Druhom príchode“ v nebeskej sláve, teda o tom, čo sa ľudovo zvykne nesprávne nazývať „koniec sveta“. Zvláštne spojenie predpovede o zániku jeruzalemského chrámu s predpoveďou o svojom príchode „na konci čias“ v Ježišovej „eschatologickej reči“ bolo v dejinách kresťanstva často zdrojom nedorozumenia a nepochopenia. Prečo Ježiš spojil tieto dve veci do jednej reči? Alebo ide o umelé spojenie spôsobené evanjelistami? Niektorí vykladači Biblie dokonca hovoria, že existencia spomínaného „múru nárekov“ svedčí o tom, že proroctvo o zničení jeruzalemského chrámu sa ešte nenaplnilo v plnej miere, a že až zničenie tohto múru bude jedným zo znakov približujúceho sa druhého príchodu Krista.

Uveďme si dva výklady, ktoré sa snažia, každý zo svojho hľadiska, vysvetliť dôvod tohto spojenia „konca chrámu“ a „konca čias“. Známy francúzsky teológ a biblista Claude Tresmontant v knihe Hebrejský Kristus (Košice 1996) prináša zaujímavé vysvetlenie, prečo sú tieto dve udalosti v evanjeliách skoro nerozlíšiteľne prepojené. Príčinou je podľa neho skutočnosť, že evanjeliá nevznikli niekedy koncom prvého storočia ako výsledok záznamu ustálených tradícií Cirkvi, ako sa stále domnievajú mnohí biblisti, hoci na to nemajú skutočné dôkazy, lebo v takom prípade by tieto dve udalosti – zánik chrámu a predpoveď o konci sveta – boli jasne rozlíšené, a okrem toho by sa o zbúraní jeruzalemského chrámu písalo oveľa jasnejšie, keďže by išlo už o minulú udalosť, a nemalo by zmysel o tejto udalosti písať iba v symboloch a inotajoch. Tresmontant dokazuje, že evanjeliá sú doslovné (a preto literárne neuhladené) grécke preklady pôvodne hebrejského textu, ktoré vznikli ešte pred pádom Jeruzalema, a ich autori teda ešte nemohli vedieť o tom, čo sa stane s chrámom o pár rokov či desaťročí, preto je ich záznam Ježišových proroctiev, ktoré povedal v posledných dňoch svojho života, trochu chaotický, lebo ešte nemohli vedieť rozlíšiť medzi týmito dvoma udalosťami, o ktorých Ježiš hovoril. My sami dnes musíme v Ježišovej eschatologickej reči rozlíšiť to, čo sa vzťahuje na zánik chrámu a čo na jeho druhý príchod na konci čias. Inak povedané, spojenie oboch udalostí v Ježišovej eschatologickej pravdepodobne nie je zámerné, ale náhodné. Tresmontant však nevysvetľuje teologický či duchovný význam oboch udalostí.

Iný názor podáva pápež Benedikt XVI. vo svojej knihe Ježiš Nazaretský (2. diel), ktorý odôvodňuje zámerné spojenie týchto dvoch časovo veľmi vzdialených udalostí Ježišom do jednej reči, avšak nie v zmysle historickej následnosti: Povrchný čitateľ či poslucháč Ježišovej eschatologickej reči môže nadobudnúť dojem, že Ježiš chronologicky (t.j. časovo následne) spojil koniec Jeruzalema bezprostredne s koncom sveta. Avšak v Lukášovej verzii sa medzi zničenie Jeruzalema a „koniec sveta“ vsúva pojem „čas pohanov“ (Lk 21,24). Ak sa pozrieme bližšie aj na ostatné dve synoptické evanjeliá, zistíme, že tento „čas pohanov“ sa nachádza, hoci inými slovami, aj v eschatologickej reči u Matúša (24,14) aj u Marka (13,10: „Ale najprv sa musí hlásať evanjelium všetkým národom“). Ide teda o čas hlásania evanjelia pohanom, resp. všetkým národom po celom svete. Koniec čias teda príde až potom, keď sa evanjelium prinesie všetkým národom. Tá istá myšlienka sa nachádza aj u sv. Pavla. Prvotnej cirkvi teda bolo jasné, že zničenie Jeruzalema nebude spojené s „koncom sveta“, resp. nebude bezprostredne časovo prechádzať návrat Krista na tento svet. Je totiž ešte potrebné ohlasovať evanjelium všetkým národom. Medzi zničením chrámu a koncom čias bude „čas Cirkvi“ zhromaždenej z pohanov.

Aký je teda súvis medzi zničením chrámu a „koncom čias“? Ten súvis je možné nájsť len „medzi riadkami“ a z pochopenia toho, čo znamenala Ježišova smrť, ku ktorej sa Ježiš bezprostredne blíži, a pri eschatologickej reči ju má na mysli ako centrum tých budúcich udalostí, o ktorých hovorí. Súčasne si treba uvedomiť, že Ježiš hovorí symbolickou rečou. Pod zánikom chrámu preto nemusíme nutne rozumieť jeho zbúranie Rimanmi v roku 70 po Kristovi, a pod „koncom sveta“ nemusíme chápať len jednu udalosť, ale celú etapu v čase. „Zánik chrámu“, teda jeho významu, jeho potreby, jeho úlohy v „dejinách spásy“ totiž nastal Ježišovou smrťou na kríži, keď sa roztrhla chrámová opona (Lk 23,45; Mt 27,51; Mk 15,38). V kríži Ježiša Krista boli naplnené všetky starozákonné obety, v ňom sa uskutočnilo to, čo bolo cieľom všetkých obiet, čiže zmierenie s Bohom, preto sám Ježiš zaujal miesto, ktoré predtým patrilo chrámu, On je nový Boží chrám. Ježiš svojou smrťou vlastne duchovne „zbúral“ jeruzalemský chrám, čo si prví kresťania zo židovstva dobre uvedomovali, a hoci sa naďalej zúčastňovali modlitieb v chráme, už neprinášali chrámové obety, lebo slávili vlastnú obetu pri „lámaní chleba“ po domoch. A ako chápať bezprostredne následný „koniec sveta“ v Ježišovej eschatologickej reči po tomto duchovnom zániku chrámu? V Ježišovej smrti na kríži sa totiž už začal „Posledný súd“ nad svetom, už nastal „koniec čias“ ako etapa dejín spásy. V Ježišovi sa spája minulosť aj budúcnosť, on je centrom ľudských dejín, problém času v súvise s ním stráca svoju dôležitosť. Ježišova obeta na kríži je nadčasová a doba medzi Ježišovou smrťou a jeho návratom v sláve je časom, ktorý je už „koncom čias“, lebo už nič nové, nič väčšie nebude, „nové nebo a nová zem“ nastanú až po Ježišovom druhom príchode. Božie kráľovstvo už je nastolené Ježišovou obetou na kríži, ktorá znamenala zánik chrámu, koniec doby čakania na Mesiáša, teraz sa čaká už len na jeho zavŕšenie pri jeho druhom príchode v sláve. Toto čakanie však nie je pasívne, ale plné snahy o zhromaždenie hostí na nebeskú Baránkovu hostinu. Ide tu teda o „čas pohanov“, t.j. čas Cirkvi zhromaždenej „z pohanov“.

Avšak Ježiš skôr, ako začal hovoriť o znameniach predchádzajúcich zničenie Jeruzalema a svojho druhého  príchodu, upozorňuje najprv na falošných mesiášov: Ježiš im začal hovoriť: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: To som ja. A mnohých zvedú. Keď budete počuť o vojnách a chýry o bojoch, neľakajte sa. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami budú zemetrasenia, hlad. To bude začiatok útrap (Mk 13,5-8).

Rôzni falošní mesiáši – „spasitelia ľudstva“ budú vlastne znamením prichádzajúceho konca Jeruzalema ako aj „konca čias“ ako udalosti v čase. Ježiš súčasne upozorňuje, ako sa má jeho učeník chovať v týchto krušných chvíľach. V prvom rade vyzýva k obozretnosti, k rozvážnosti pri hodnotení rôznych znamení: „Dávajte si pozor!“, ale následne vyzýva k dôvere v Boha a k odvahe: „Neľakajte sa!“ Dejiny Cirkvi, najmä v posledných storočiach, potvrdzujú tieto slová. Veď koľké ideológie, koľkí svetoví vodcovia sa vyhlasovali za záchrancov ľudstva, za tvorcov novej spoločnosti, za nových mesiášov, ak nie bohov, a koľkí ľudia týmto vodcom a ideológiám uverili, spomeňme si len na ruský komunizmus a jeho vodcov. Avšak to, čo ľudstvu títo falošní mesiáši prinesú, Ježiš označuje tromi slovami: „vojny, prírodné katastrofy a hlad“. Ježiš však zdôrazňuje, že to ešte nebude koniec, to bude len začiatok útrap. Všetky tieto znamenia budú len ako pôrodné bolesti, v ktorých sa bude rodiť Božie kráľovstvo na zemi, aby sa na konci zjavil Kristus, ktorý svojou láskou pretvorí svet.

Ježiš v tejto reči krátko pred svojím umučením upozorňuje na jeden typický znak, ktorý bude sprevádzať dejiny Cirkvi, a to je prenasledovanie jeho učeníkov, najprv od Židov, potom od pohanov: ⁹ Vy sa však majte na pozore. Vydajú vás súdom, budú vás biť v synagógach a pre mňa budete stáť pred vladármi a kráľmi, aby ste im vydali svedectvo. ¹⁰ Ale najprv sa musí hlásať evanjelium všetkým národom. ¹¹ Až vás povedú, aby vás vydali, nestarajte sa dopredu, čo budete hovoriť, ale hovorte čo vám bude dané v tú hodinu. Veď to už nie vy budete hovoriť, ale Duch Svätý. ¹² Brat vydá na smrť brata a otec dieťa. Deti povstanú proti rodičom a pripravia ich o život. ¹³ Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený“ (Mk 13,9-12).

Prenasledovanie svojich nasledovníkov teda Ježiš predstavuje nielen ako skúšku vernosti, ale aj ako príležitosť na vydanie svedectva viery v Krista, ktoré je nevyhnutnou podmienkou hlásania evanjelia. V tomto všetkom sa učeníci nemajú spoliehať v prvom rade na svoje sily, ale na vedenie a silu Ducha Svätého. Koniec čias nepríde skôr, kým všetky národy zeme nedostanú prostredníctvom ohlasovania  príležitosť prijať Krista za svojho Spasiteľa. Život Kristovho učeníka bude často sprevádzaný nenávisťou jeho okolia, ba dokonca aj tých najbližších členov rodiny, len si treba dať pozor, aby táto nenávisť nebola zapríčinená vlastnou nevernosťou Kristovi, ale vernosťou jeho menu. Ježiš nesľubuje bezbolestný život, ale večnú spásu.

Následne Marek obracia pozornosť na znamenia predchádzajúce zničenie Jeruzalema a dáva učeníkom, ktorí sa ho dožijú konkrétne rady, ako sa vtedy zachovať: ¹⁴ Keď uvidíte ohavnosť spustošenia tam, kde nemá byť - kto číta, nech pochopí -, vtedy tí, čo budú v Judei, nech utečú do hôr; ¹⁵ kto bude na streche, nech nezostupuje a nevchádza do domu vziať si niečo stadiaľ, ¹⁶ a kto bude na poli, nech sa nevracia nazad zobrať si oblek. ¹⁷ Beda ťarchavým ženám a tým, čo budú v tie dni pridájať! ¹⁸ Modlite sa, aby to neprišlo v zime, ¹⁹ lebo tie dni budú takým súžením, aké nebolo od počiatku, keď Boh stvoril svet, až doteraz a už ani nebude. ²⁰ A keby Pán tie dni neskrátil, nezachránil by sa nik. Ale kvôli vyvoleným, ktorých si vyvolil, skrátil tie dni. ²¹ Keby vám vtedy niekto povedal: „Hľa, tu je Mesiáš, hľa, tamto je,“ neverte. ²² Lebo vystúpia falošní mesiáši a falošní proroci a budú robiť znamenia a zázraky, aby zviedli, ak je to možné, aj vyvolených. ²³ Vy sa však majte na pozore! Všetko som vám povedal vopred“ (Mk 13,14-23).

Ako prvé znamenie je spomenutá „ohavnosť spustošenia tam, kde nemá byť – kto číta, nech pochopí“. Túto ohavnosť spustošenia týkajúcu sa asi jeruzalemského chrámu je možné vysvetľovať rôzne, ale nie je celkom isté ani to, či sa týka samotného chrámu, alebo židovského národa ako celku, lebo Mk túto „ohavnosť spustošenia“ bližšie neopisuje. Mt nie je oveľa jasnejší keď píše: „Keď uvidíte ohavnosť spustošenia na svätom mieste, ako predpovedal prorok Daniel (Dan 12,11 – ide asi o pohanskú modlu postavenú na oltár v jeruzalemskom chráme) – kto číta, nech pochopí“ (Mt 24,15). Vec bola asi jasná prvým kresťanom pochádzajúcim zo židovstva, ale nám robí ťažkosť ju pochopiť. Jeden z výkladov napr. hovorí, že táto ohavnosť spustošenia spočívala v znesvätení chrámu časťou židovských vzbúrencov proti Rímu, ktorí obsadili chrám, ustanovili falošného veľkňaza a jeden z vodcov povstania sa vyhlásil za Mesiáša. Vtedy židovskí kresťania, ktorí sa k povstaniu proti Rímu nepripojili a nesúhlasili ani s obsadením chrámu samozvanými kňazmi, keďže sa predtým schádzali v chráme na modlitby a noví páni chrámu im to nedovolili, utiekli z Jeruzalema a z celej Judei do hôr za Jordánom, do zajordánskeho mesta Pella, kde sa zachránili pri následnom rímskom útoku proti vzbúrencom. Možno práve pre tento príbeh zo židovských dejín (z roku 66 po Kristovi, teda 4 roky pred zánikom chrámu) Ježiš opätovne varuje pred falošnými mesiášmi a falošnými prorokmi, ktorí budú chcieť zviesť aj vyvolených, teda prvých kresťanov zo židovstva. Ježiš slovami: „Majte sa na pozore“! opätovne vyzýva k rozvážnosti a múdrosti pri skúmaní rôznych hnutí a dejov. Následne Ježiš od opisu znamení, ktoré budú predchádzať koniec Jeruzalema, prechádza k opisu znamení predchádzajúcich koniec čias a jeho druhý príchod v Otcovej sláve.

Tu sa už konečne dostávame k textu dnešného evanjelia o Ježišovom „druhom príchode“: ²⁴ V tých dňoch, po onom súžení slnko sa zatmie, mesiac nevydá svoj jas, ²⁵ hviezdy budú padať z neba a nebeské mocnosti sa budú chvieť. ²⁶ Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. ²⁷ On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta kraja zeme až po kraj neba.

Tieto znamenia sú podobné tým, ktoré sú opísané v poslednej knihe Sv. Písma, v Zjavení sv. Jána, a zrejme boli pre Jána inšpiráciou pri písaní jeho Apokalypsy. Treba však pripomenúť, že viacerí izraelskí proroci koniec čias a Posledný súd opisovali presne týmito alebo veľmi podobnými slovami (Iz 13,10: „Veď hviezdy nebies ... nezaskvejú sa svojím leskom, slnko sa zatmie, len čo vyjde, a mesiac sa nerozžiari svetlom“; 34,4: „nebo sa zvíja ako kniha“; Ez 32,7-8: „zahalím nebesá, ich hviezdy zatemním, slnko zahalím oblakmi a mesiac nevydá svetlo“; Joel 2,10: „Pred ním sa trasie zem, chveje sa nebo, slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas“; Amos 8,9: „V ten deň, hovorí Pán, dám slnku zapadnúť napoludnie a zem zatemním v jasný deň“). Tu sa zreteľne prejavuje jednota celého Sv. Písma a jeho učenia, ktoré Ježiš neprišiel zmeniť, ale naplniť. Sudcom bude síce sám Boh, ako predpovedali proroci, ale prostredníctvom svojho Syna. Ježiš svoj príchod na konci čias opisuje obrazmi z prorockých kníh (napr. Dan 7,13: „Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka“). Predpoveď zhromaždenia vyvolených je potvrdením všeobecného vzkriesenia.

Poučenie od  figovníka. „Od  figovníka sa naučte podobenstvo. Keď jeho ratolesť mladne a vyháňa lístie, viete, že je blízko leto. Tak aj  vy, až uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že je blízko predo dvermi. Veru, hovorím vám: Nepominie sa toto pokolenie, kým sa to všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú. Ale o tom dni a o tej hodine nevie nik, ani anjeli v nebi, ani Syn, iba Otec“ (Mk 24,28-32).

Podobenstvo o figovníku sa nachádza vo všetkých troch synoptických verziách Ježišovej eschatologickej reči. Tajomné slová, že sa „nepominie toto pokolenie, kým sa to všetko nestane“, patria medzi tie, ktoré sa ťažko vysvetľujú. Možno sa týkajú len samotného zničenia Jeruzalema, ktorého svedkami boli mnohí z tých, ktorí žili v Ježišovej dobe, možno je to predpoveď toho, že židovský národ ako národ bude jestvovať až do konca čias. Slovami, že nebo i zem sa pominú, ale jeho slová nie, naznačuje Ježiš svoju božskú hodnosť. Tak ako Božím slovom, teda skrze Krista, nebo a zem vznikli, tak raz z Božieho rozhodnutia zaniknú, ale nie sami od seba, akýmsi prirodzeným vyčerpaním energie vesmíru, ako nás o tom presviedčajú prírodovedci (a vlastne vzhľadom na kompetenciu prírodných vied ani nemôžu inak), ale pri druhom príchode Krista. Následne však bude na troskách starého sveta Božím slovom stvorený nový svet. Božie slovo je skutočnejšie než celý materiálny svet. Ježiš však následnými slovami potvrdzuje aj svoju skutočnú ľudskú prirodzenosť, keď hovorí, že ako človek v tej chvíli nemá informáciu, kedy presne ten deň nastane.

Celá eschatologická reč Pána Ježiša okrem informácií o znameniach, ktoré budú predchádzať koniec Jeruzalema a koniec dejín v dôsledku druhého príchodu Krista, ktorý bude sprevádzaný vzkriesením mŕtvych a posledným súdom, je zameraná na poučenie o jednej z hlavných kresťanských čností, ktorou je bdelosť, ktorú Ježiš opisuje aj slovami: „Majte sa na pozore!“ A tiež podobenstvom o vrátnikovi, ktoré sa nachádza len u Marka: „Majte  sa  na  pozore,  bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!“(Mk 13,33-37)

Matúš má na tomto mieste podobenstvo o talentoch (Mt 25,14-30) a Lukáš o mínach (Lk 19,12-27). Je to varovanie pred duchovným spánkom, do ktorého kresťania môžu upadnúť pod vplyvom diabla, ktorý v nás chce vyvolať pocit falošného pokoja a sebaistoty o svojej spáse a dostatočnosti nášho kresťanského života. Štyrikrát sa v tejto Ježišovej záverečnej reči pred svojím umučením objavuje slovo „pozor“. Toto kresťanské bdenie v sebe zahŕňa viacero čností, ako obozretnosť, múdrosť, vynaliezavosť, sebapremáhanie a pod. Nejde tu o nejaké nervózne prebúdzanie sa z nepokojného spánku, ktorým trpia ľudia so zlým svedomím, ale pokojná a rozvážna vytrvalosť v konaní dobra a vernosti Kristovi. Opakom bdenia je duchovný spánok, ktorý možno opísať ako letargiu, ľahostajnosť, neaktivitu, necitlivosť na znamenia čias, stav falošného uspokojenia sa s daným duchovným stavom tak svojím vlastným, ako aj s duchovným stavom ľudstva.

Ježiš nám svojím proroctvom o konci dejín, ktoré skončia jeho druhým príchodom, zanechal na jednej strane neustálu motiváciu o čo najlepšiu prípravu seba aj sveta na jeho návrat v sláve, aby zhodnotil naše snaženie pri „prekvasení“ sveta evanjeliom, ale na druhej strane nám v tomto proroctve dáva útechu a nádej, lebo nech sa naše životné osudy alebo dejiny budú odvíjať akokoľvek hrozivo, koniec bude dobrý, lebo bude v jeho rukách.