(2 Mach 7, 1-2. 9-14) Zatkli sedem bratov aj ich matku. Kráľ ich dal trýzniť korbáčmi a remeňmi, a tak ich chcel donútiť jesť zakázané bravčové mäso. Tu jeden z nich vstal a ako prvý v mene ostatných povedal: „Čo chceš zistiť a čo sa chceš od nás dozvedieť? Hotoví sme radšej zomrieť ako prestúpiť zákony otcov.“ A druhý, keď už dodychoval, zvolal: „Ty zloduch, berieš nám tento časný život, ale kráľ sveta nás vzkriesi k večnému životu, lebo pre jeho zákony umierame.“ Po ňom týrali tretieho. Keď mu kázali vyplaziť jazyk, hneď to urobil. Potom smelo vystrel ruky a neohrozene povedal: „Z neba som ich dostal a kvôli Božím zákonom nimi pohŕdam, lebo dúfam, že ich od Boha znova dostanem.“ Sám kráľ a jeho družina žasli nad duchovnou silou mladíka, ktorý ukrutné muky nepokladal za nič. Keď dokonal, rovnako mučili a týrali štvrtého, ktorý krátko pred smrťou povedal: „Ľahko je zomrieť pod ľudským násilím, keď môžeme s nádejou očakávať, že nás Boh znova vzkriesi; ale pre teba nebude vzkriesenie k životu.“

Druhá kniha Machabejcov nie je pokračovaním Prvej knihy Machabejcov. Je to nezávislé dielo iného autora (hoci časovo veľmi blízkeho autorovi 1Mach), ktoré s 1Mach spája len rovnaké dejinné obdobie udalostí, o ktorých sa v oboch knihách píše, teda éra Machabejcov, rodiny, ktorá sa postavila na čelo odbojového hnutia proti nepriateľom Božieho ľudu. Dej 2Mach (hoci až vo 4. kapitole, keďže v úvode sa nachádzajú listy a opisy viacerých iných udalostí) začína podobne ako dej 1Mach približne v čase nástupu Antiocha IV. Epifanesa z rodu Seleukovcov (jedného zo štyroch rodov – dedičov Alexandra Macedónskeho, ktorí si jeho ríšu rozdelili na 4 časti) na trón v Sýrii (dnes oblasť celého Blízkeho Východu), a končí sa pred smrťou Júdu Machabejského, zahrnuje teda obdobie asi 15 rokov, čo zodpovedá obdobiu, ktoré 1Mach opisuje v prvých siedmych kapitolách (1Mach opisuje deje dlhšieho obdobia, trvajúceho až 40 rokov – od nástupu Antiocha Epifana v r. 175 pred Kristom až do smrti najmladšieho Júdovho brata Šimona Machabejského, v r. 134 pred Kristom. Potomkovia Šimona Machabejského neskôr tvorili poslednú židovskú kráľovskú dynastiu tzv. Hasmoneovcov. Hasmonej alebo Hasmón (hebr. Chašmonajim, lat. Asmoneus) bol pradedom (jeho meno sa v Písme nenachádza, zmieňuje sa o ňom len židovský historik Jozef Flávius) jeruzalemského kňaza Matatiáša, ktorý začal vzburu voči Seleukovcom (por. 1Mach 2,1). Vzbura mala spočiatku náboženský charakter (hoci u Židov mali vždy kvôli úzkej previazanosti národa a náboženstva všetky náboženské záležitosti aj politický charakter), keďže Antiochus IV. Epifanes vztýčil vo svätyni jeruzalemského chrámu sochu pohanského boha Dia (por. 1Mach 1,57; ohľadne „ohavnosti spustošenia“ por. Dan 11,31 a 12,11), čo bola posledná kvapka náboženského útlaku zo strany sýrskeho vládcu).

Štýl 2Mach je odlišný od 1Mach, vyznačuje sa kazateľskou rétorikou typickou pre helenistickú literatúru. 2Mach bola (na rozdiel od 1Mach, ktorá bola napísaná po hebrejsky, hoci sa zachoval len jej grécky preklad) napísaná po grécky (preto, ale nielen preto, nie je Židmi – s výnimkou etiópskych Židov – a následne aj protestantmi zaradená do kánonu, t.j. posvätného zoznamu biblických kníh a označuje sa ako druhokánonická, resp. deuterokánonická, keďže – spolu s ďalšími šiestimi starozákonnými knihami – je len v kánone biblických kníh Katolíckej Cirkvi, ako aj pravoslávnych a anglikánov) a autor ju vydáva za stručné zhrnutie 5-zväzkového diela akéhosi Jásona z Kyrény (Kyréné alebo Cyréna, bolo grécke mesto a oblasť v severovýchodnej Líbyi, odkiaľ pochádzal zrejme aj Šimon Cyrenejský). Kniha vznikla okolo r. 100 pred Kristom, určite ešte pred ovládnutím Judska Rimanmi v r. 63 pred Kristom (možno je dokonca staršia ako 1Mach), podobne ako Kniha Múdrosti (aj táto kniha bola napísaná po hebrejsky, hoci až donedávna bol známy len jej grécky preklad – hlavný argument pre vyradenie tzv. deuterokánonických kníh z kánonu Biblie Židmi a neskôr protestantmi, čiže ich „nehebrejský“ – nie nežidovský – pôvod, teda padol). Kniha vznikla po grécky preto, že ju nepísal palestínsky Žid, ako 1Mach, ale Žid žijúci v diaspore v egyptskej Alexandrii, kde už väčšina Židov nevedela písať a čítať hebrejsky. Cieľ knihy na rozdiel od 1Mach nie je podať náboženské dejiny, ale na príklade židovských mučeníkov za vernosť Zákonu povzbudiť Židov z alexandrijskej diaspory, ktorí boli pod silným vplyvom helenizácie (pogréčťovania) a teda aj odpadu od viery otcov (podobný problém prežívame aj my v dnešnej dobe, kedy veľa kresťanov podlieha tlaku sekulárnej, čiže v podstate pohanskej kultúry), k vernosti Bohu Izraela aj za cenu obetí.

Cieľom tohto úryvku nie je dokazovať pravdu o zmŕtvychvstaní tela, ktorá sa v židovskom myslení jasne objavila až v pobabylonskom období, hoci je to hlavná téma, ktorá spája dnešné prvé čítanie s evanjeliom. Pôvodným zámerom tohto úryvku a vlastne celej knihy bolo, ako už bolo povedané vyššie, povzbudiť Židov ohrozených pohanskou helénskou (gréckou) kultúrou k vernosti viere svojich otcov aj za cenu obetí. A preto dnešný úryvok môžeme podobne ako prvé čítanie z minulej nedele označiť skôr za vyznanie viery v jediného, pravého Boha, ktorý sa zjavil svetu cez izraelský národ, a vernosť ktorému je viac ako záchrana pozemského života. Ale tu je dôležitý práve aj dôvod, prečo je vernosť Bohu viac ako pozemský život – a tým dôvodom je posmrtná odmena verných veriacich, zvlášť mučeníkov za vieru, čiže večný život v Božom kráľovstve. S touto posmrtnou odmenou verných veriacich sa úzko spája aj viera vo večný život a následne aj vo vzkriesenie tela.

Všetky tieto myšlienky buď prekračujú alebo dovádzajú do dôsledkov ešte nejasné predstavy najstarších biblických spisov o posmrtnom živote. Najstaršie vrstvy Písma dosvedčujú skôr pozemskú odmenu verných veriacich, okrem bohatstva napr. dlhý život a početné potomstvo, ako aj „slávne meno“ v ďalších pokoleniach (ide v podstate o tie isté prisľúbenia, ktoré boli dané Abrahámovi), ale v dejinách Izraela v neskoršom, najmä babylonskom období, na základe ťažkej skúsenosti utrpenia veriacich v jediného Boha, sa postupne prehlbuje táto viera v odmenu spravodlivých v zmysle dôležitosti viac tej posmrtnej než pozemskej odmeny. Prenos dôrazu z pozemskej na večnú odmenu však nemá viesť k opovrhovaniu telom či svetom, len k relativizácii pozemských hodnôt, ktoré by sa nemali stať hlavným cieľom ľudského života práve preto, že sú pominuteľné.

(Ž 17, 1. 5-6. 8+15) Vypočuj, Pane, moju spravodlivú žiadosť, všimni si moju prosbu pokornú. Nakloň sluch k mojej modlitbe, čo plynie z perí úprimných. R. Pevne drž moje kroky na svojich chodníkoch, aby moje nohy nezakolísali. K tebe, Bože, volám, lebo ty ma vyslyšíš. Nakloň ku mne sluch a vypočuj moje slová. R. Chráň ma ako zrenicu oka, skry ma v tôni svojich perutí. Ja však v spravodlivosti uzriem tvoju tvár a až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba. Refrén: Až raz vstanem zo sna, uzriem tvoju tvár, Pane.

Ž 17 sa v slovenskom ekumenickom preklade začína slovami „Vypočuj, Hospodin, spravodlivú žiadosť“. V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade (SSV) nesie žalm názov „Pane, zachráň ma pred bezbožníkmi“, v evanjelickom preklade „Modlitba nevinne prenasledovaného“ a v Botekovom preklade „Volanie nevinného“. J. Hrbata dáva komentáru k tomuto žalmu názov „Žalospěv v soužení od světáků a důvěra v Boží soud“.

V hebrejskom masoretskom texte (podobne aj v gréckom texte Septuaginty, kde ide o Ps 16) nesie žalm nadpis Tefillah. L´David (gr. Prosefchí toú David), čo znamená Modlitba. Dávidova (Botekov preklad), čo mnohí prekladajú ako „Dávidova modlitba“, v skutočnosti ide ale o dva nezávislé nadpisy, pričom jeden označuje literárny štýl žalmu (t.j. modlitba; ide o prvý z piatich žalmov Žaltára s týmto označením: Ž 17, 86, 90, 102 a 142; hebrejčina má aspoň tucet výrazov pre modlitbu, tento konkrétny výraz pravdepodobne znamená niečo ako „naliehavá žiadosť“; tento výraz ale môže mať aj význam hudobnej značky pre spoločný spev spevákov alebo zhromaždenia, napr. môže označovať tóninu alebo spôsob spevu), a druhý „dávidovskú kompozíciu žalmu“, resp. že ide o žalm zo zbierky tzv. „Dávidových žalmov“ (k tejto problematike pozri napr. katechézy k žalmom 16. a 17. nedele cez rok B a k žalmu na vianočnú omšu cez deň, príp. aj na 24. nedeľu v roku C).

Ž 17 je viacerými prvkami (osobitne myšlienkou vzkriesenia mŕtvych, hoci nie celkom jasne vyjadrenou) podobný predchádzajúcemu žalmu (Ž 16), pravdepodobne má aj toho istého autora (možno kňaza tzv. Zorobábelovho, teda druhého jeruzalemského chrámu, keďže v oboch žalmoch nachádzame súvislosti s chrámom, v Ž 16 odkazy na starozákonné kňazstvo a obety a v Ž 17 možný odkaz na súdne konanie pred levitskými kňazmi). Biblisti si všimli, že tento žalm možno zaradiť do malej tematickej zbierky desiatich žalmov (Ž 15 až 24), ktoré rozvíjajú tzv. „chrámovú teológiu“, ktorej črtami sú na jednej strane akcent na etiku zbožného človeka, ktorá vychádza z kontemplovania Boha a napodobňovania jeho etiky (blízkosť k Bohu je cestou k plnosti života, lebo plnosť života spočíva v zjednotení s Bohom, ktorý prebýva v chráme), a na druhej strane múdroslovný slovník a múdroslovná tradícia (hoci tieto žalmy nezaraďujeme priamo medzi „múdroslovné“), ktorá zdôrazňuje napr. motív „cesty života“ (Ž 16,11) či „kráčania po Božích chodníkoch“ (Ž17,5; 18,22.31.33).

Z  hľadiska literárneho štýlu ide o individuálny žalospev (prosebnú modlitbu jednotlivca). Nevinne prenasledovaný človek, s ktorým sa žalmista stotožňuje (žalm mohol vzniknúť aj ako akýsi „návod“ na to, čo treba robiť v podobnej situácii), volá úpenlivo k Bohu a prosí ho, aby sa ho zastal ako spravodlivý sudca. Podľa niektorých autorov ide o modlitbu v chráme, pričom prosebník prosí o zjavenie Božej vôle vo sne (i v noci ma navštív – por. v. 3), čo je spôsob hľadania kontaktu s božstvom v mnohých náboženstvách. Iní biblisti sa domnievajú, že tento žalm je poeticky spracovaným záznamom „chrámového súdu“. Podľa Dt 17, 8-10 chodili Izraeliti v mimoriadnych súdnych prípadoch do chrámu a tam očakávali Boží rozsudok (ak uvidíš, že náhľady sudcov v tvojich bydliskách sa rozchodia, zober sa a choď na miesto, ktoré si vyvolí Pán, tvoj Boh; obráť sa na kňazov z kmeňa Léviho a na sudcu, ktorý bude v tom čase). Sudcami a rozhodcami v sporoch boli v Izraeli hlavne levitskí kňazi, ktorí pred vznikom chrámu slúžili vo svätyniach rozmiestnených po celej krajine. Izrael ale od počiatku poznal aj laických sudcov, ktorými boli najmä náčelníci (predáci) jednotlivých rodov (por. Ex 18,13nn), a ktorí súdili hlavne na istých verejných miestach najmä v mestách (pri mestskej bráne).

Žalm má 15 veršov, ktoré môžeme rozdeliť na tri časti – úvodnú (vv. 1-2), strednú (vv. 3-14) a záverečnú (v. 15), pričom strednú časť možno rozdeliť na 3 ďalšie myšlienkové celky.

Úvodné dvojveršie žalmu (veršom 1 sa začína aj náš responzóriový žalm) je akoby právnou žiadosťou o Boží rozsudok (Nech z tvojej tváre vyjde rozsudok o mne; tvoje oči vidia, čo je správne – v. 2).

Stredná časť žalmu sa začína obhajobou (zrejme nepriateľmi falošne obžalovaného) žalmistu, resp. prosebníka, s ktorým sa žalmista stotožňuje, pred Bohom ako Sudcom (vv. 3-5). Žalmista obhajuje svoju nevinu (nejde o nejaký konkrétny zlý čin, ale o celkový náboženský život a morálny profil žalmistu) veľmi odvážne až sebavedome, preto je prakticky vylúčené, aby tento žalm pochádzal od Dávida, ktorý bol veľkým kajúcnikom. Žalmista žiada Boha, aby skúmal priamo jeho srdce, teda jeho zmýšľanie, a to hoci aj v noci, kedy človek v spánku celkom neovláda svoje myšlienky: Skúmaj moje srdce i v noci ma navštív, skúšaj ma ohňom a nenájdeš vo mne neprávosť (v. 3). Kresťanskí vykladači tieto slová žalmu o vlastnej nevinnosti žalmistu (por. aj v. 4: Moje ústa nehrešia, ako robia ľudia zvyčajne. Podľa slov tvojich perí vyhýbam sa cestám násilníkov) vzťahujú hlavne na Krista, ktorý jediný mohol o sebe vyhlásiť, že je bez hriechu (por. Jn 8, 46). Z kresťanského hľadiska teda ide aj o mesiášsky žalm, ktorý možno čítať hlavne vo svetle Kristovho umučenia v dôsledku falošných obvinení od jeho nepriateľov. Žalmista si je ale vedomý, že jeho nevinnosť je viac dôsledkom Božej moci v jeho živote, než jeho vlastnou zásluhou (por. v. 5, ktorým sa začína druhá sloha nášho responzóriového žalmu; tento verš ale vzhľadom na možnosť variability gramatického tvaru hebrejských slovies možno čítať aj inak: Pevne som sa držal svojej cesty a nikdy som nevybočil – preklad A. Boteka -, išlo by teda o pokračovanie obhajoby žalmistu a dokazovanie jeho „pomernej“ neviny pred Božím súdom v jeho vlastnom svedomí).

Druhý myšlienkový celok strednej časti žalmu (vv. 6-9a) je po úvodnej prosbe ďalšou prosbou k Bohu (por. aj v. 6, ktorým sa končí druhá sloha nášho responzóriového žalmu), tentoraz ale nie ako ku Sudcovi, ale ako ku Záchrancovi (Spasiteľovi) pred bezbožnými nepriateľmi (por. v. 9a: pred bezbožnými, čo ma sužujú). Žalmista sa tu už neodvoláva na svoju spravodlivosť pred Bohom, ale len na Božie milosrdenstvo: Ukáž svoje predivné milosrdenstvo, ty, čo pred protivníkmi pravicou zachraňuješ dôverujúcich v teba (v. 7). Obraz Božej zachraňujúcej „pravice“  (por. v. 7) ako aj tône Božích „perutí“ vo v. 8, ktorým sa začína posledná, tretia sloha nášho responzóriového žalmu, vyjadruje istotu Božej ochrany nad tými, ktorí dôverujú Bohu (slovné spojenie Chráň ma ako zrenicu oka vo v. 8 je vyjadrením nesmierne blízkeho, priam rodinného vzťahu medzi žalmistom, resp. zbožným človekom a Bohom). Z Egypta poznáme vyobrazenia kráľov chránených krídlami božstiev. Tento obraz sa ale v Starom zákone môže vzťahovať aj na krídla cherubov, ktorí zakrývali svojimi krídlami archu zmluvy – trón Boha Izraela (por. Ex 37, 7-9). Chrám, resp. svätostánok ako miesto chránené Božou prítomnosťou, bol súčasne miestom azylu – útočiska pred nepriateľmi.

Tretí, záverečný myšlienkový celok strednej časti žalmu (vv. 9b-14) môžeme rozdeliť na dve na seba nadväzujúce časti. V prvej časti (vv. 9b-12) tohto celku žalmista opisuje svoje ohrozenie od nepriateľov ako aj ich zlý morálny stav, ktorý svedčí v prospech jeho prosby o záchranu pred ich zlobou: Obkľučujú ma nepriatelia, zatvárajú si bezcitné srdcia, ich ústa spupne hovoria. Už pristupujú a už ma zvierajú, očami sliedia, ako by ma na zem zrazili. Sú ako lev pripravený na korisť, ako levíča, čo čupí v úkryte (lev je v Biblii často obrazom brutálnej sily a neovládanej živočíšnej zúrivosti).

V druhej časti tohto myšlienkového celku (vv. 13-14) prosebník najprv bojovým pokrikom „Povstaň, Pane“ opakovane (už tretíkrát) žiada o záchranu pred svojimi bezbožnými nepriateľmi (v. 13: Povstaň, Pane, predíď ich a zraz, svojím mečom mi zachráň život pred bezbožným). Boží meč, ktorý sa tu spomína, nemá byť nástrojom Božieho trestu či pomsty, ale len nástrojom Božej spravodlivosti, ako aj obrany spravodlivého pred zlobou Božích nepriateľov (nepriatelia Božích priateľov sú v Starom zákone chápaní ako priami Boží nepriatelia a záchrana zbožných je preto „automaticky“ Božou vecou – ale podobne vzťah Boha a jeho vyvolených chápe aj Nový zákon – por. napr. Lk 10,16). Boh sa tu zobrazuje ako bojovník s vytaseným mečom, ale tento meč je skôr duchovného charakteru, lebo Boh má iné nástroje ako potrestať zlo, než len ľudské zbrane alebo spôsoby.

Zlo si totiž pripravuje svoju vlastnú záhubu, nie je treba, aby Boh priamo trestal bezbožných. Odmenou hriechu je napokon smrť, keďže hriech má zárodok smrti sám v sebe, lebo je oddelením od Boha, ktorý je zdrojom života – a to nielen zárodok smrti telesnej, ale hlavne večnej. Zatiaľ čo spravodlivému život akosi pokračuje aj po opustení tohto pozemského života (toto presvedčenie o večnom živote sa v judaizme rodí práve z blízkeho vzťahu človeka a Boha – tento blízky vzťah sa predsa nemôže skončiť smrťou, ale musí akosi pokračovať, veď Boh je večný), bezbožným sa život končí telesnou smrťou (v skutočnosti boli duchovne mŕtvi oveľa skôr), a to čo nasleduje, je večná smrť. Takýto myšlienkový pochod (aspoň do istej miery) môžeme zachytiť v prvej časti v. 14: svojou rukou (mi zachráň život) pred smrteľníkmi, Pane, pred smrteľníkmi, ktorým sa podiel života končí na zemi. Druhá časť tohto dlhého verša obsahuje myšlienku náročnú na výklad: Zo svojich zásob im naplň žalúdok, nech sa nasýtia ich synovia a čo nezjedia, nech prenechajú svojim deťom. Celý v. 14 možno ale preložiť aj inak, čím sa stane oveľa jasnejším: Svojou rukou, Jahve, zachráň ma pred smrteľníkmi, zmárni ich zo sveta v najlepšom veku, keď sú presýtení dobrými vecami, obklopení početným potomstvom a veľkým bohatstvom, ktoré nechávajú svojim deťom (preklad A. Boteka). Podľa toho, ako je tento verš preložený, možno teda v. 14 chápať buď ako vyjadrenie viery vo večný trest bezbožníkov, alebo ako prosbu o potrestanie Božích nepriateľov predčasnou smrťou (tento druhý výklad viac ladí s myslením starozákonných Židov v predhelenistickom období, kedy žalm pravdepodobne vznikol, teda pred výbojmi Alexandra Macedónskeho, ktoré okrem iného spôsobili aj rozšírenie gréckej filozofie, ktorá hlásala posmrtný život – hoci bez vzkriesenia mŕtvych, lebo bola principiálne idealistická –, čo silne ovplyvnilo aj židovské myslenie).

Dôvodom výberu žalmu do liturgie tejto nedele je zrejme myšlienka vzkriesenia mŕtvych (skryte vyjadrená vo v. 15, ktorým sa končí aj náš responzóriový žalm), ktorá je obsahom oboch čítaní, ku ktorým sa vzťahuje responzóriový žalm (prvé čítanie a evanjelium). Hoci záverečné slová žalmu z v. 15 možno chápať aj inak ako v zmysle viery vo vzkriesenie mŕtvych (napr. v zmysle uzdravenia z choroby alebo ukončenia trápenia od nepriateľov a podobne), predsa ich možno chápať aj v tomto zmysle, napokon v neskorom židovstve (najneskôr v Ježišovej dobe) bola myšlienka vzkriesenia v židovskom myslení už všeobecne prítomná.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 1-23, Don Bosco 2007

A. Groenewald, Ethics of the psalms: Psalm 16 within the context of psalms 15-24; Journal for Semitics 18/2 (2009), pp. 421-433

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/17;  https://biblia.sk/citanie/sep/z/17; https://biblia.sk/citanie/bot/z/17

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-17/; https://biblia.sk/citanie/seb/z/17

https://biblehub.com/interlinear/psalms/17-1.htm; https://biblehub.com/hebrew/tefillah_8605.htm

https://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/psalms/psalms.htm

(Lk 20, 27-38) K Ježišovi prišli niektorí saduceji, ktorí popierajú zmŕtvychvstanie, a pýtali sa ho: „Učiteľ, Mojžiš nám napísal, že ak niekomu zomrie brat, ktorý mal ženu, ale bol bezdetný, jeho brat si ju má vziať za manželku a splodiť svojmu bratovi potomka. Bolo teda sedem bratov. Prvý sa oženil a zomrel bezdetný. Vzal si ju druhý, potom aj tretí a takisto všetci siedmi. Ale nezanechali deti a pomreli. Napokon zomrela aj žena. Nuž ktorému z nich bude žena manželkou pri vzkriesení? Veď ju mali siedmi za manželku.“ Ježiš im povedal: „Synovia tohoto veku sa ženia a vydávajú. Ale tí, čo sú uznaní za hodných tamtoho veku a zmŕtvychvstania, už sa neženia, ani nevydávajú. Už ani umrieť nemôžu, lebo sú ako anjeli a sú Božími synmi, pretože sú synmi vzkriesenia. A že mŕtvi naozaj vstanú, naznačil aj Mojžiš v stati o kríku, keď nazýva ‚Pána Bohom Abraháma, Bohom Izáka a Bohom Jakuba‘. A on nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo pre neho všetci žijú.“

Pre hlbšie pochopenie posolstva dnešného evanjelia si najprv stručne povedzme, kto boli saduceji a na aký Mojžišov zákon sa odvolávajú pri svojej argumentácii proti vzkrieseniu z mŕtvych.

Saduceji boli nábožensko-politická skupina, ktorá vznikla v 2. storočí pred Kristom z potomkov veľkňazského rodu Sádokovcov (Sádok, resp. Caddok, bol veľkňazom Dávidovho kráľovstva) pôvodne ako opozícia voči rodu Hasmoneovcov, známych v dejinách aj ako Machabejci (podľa prímenia Júdu Machabejca, „machabi“ znamená kladivo), ktorí sa po oslabení vlády Seleukovcov stali vládcami Judska a dokonca sa vyhlásili za veľkňazov, čím narušili dovtedajší náboženský systém v chráme a odsunuli do úzadia veľkňazský rod Sádokovcov, resp. Caddokovcov (po hebr. „caddukaim“ alebo „cedukim“, po gr. sadukaios, po lat. saduceos, z čoho vznikol názov „saducej“). Náboženská a politická moc sa tak u Hasmoneovcov zjednotila v jednej osobe vládcu, tak ako to bolo v časoch Dávida a Šalamúna, a vlastne počas celého trvania prvej izraelskej monarchie až do babylonského zajatia (napriek úradu veľkňaza bol najvyšším kňazom kráľ). Po babylonskom zajatí sa „Sadokovi synovia“ vrátili do Jeruzalema a stali sa „pánmi“ nanovo postaveného jeruzalemského chrámu a najvyššími predstaviteľmi Izraelitov, hoci sa museli vždy podriaďovať cudzej svetskej moci. Potom, ako boli zbavení veľkňazského úradu, postavili sa voči Hasmoneovcom do opozície, ale neskôr sa s nimi dohodli a zachovali si svoj vplyv v Synedriu – židovskej veľrade. Ich vplyv sa ešte zvýšil po páde Hasmoneovcov a nástupe dynastie Herodesovcov. Na jednej strane si veľmi ctili chrám a staré tradície, ale na druhej strane ich bohatstvo spôsobovalo, že ich náboženské myslenie bolo veľmi povrchné, až materialistické. Z celého Svätého Písma uznávali len päť kníh Mojžišových a ich náboženské myslenie ustrnulo na nízkej úrovni. Zo všetkých židovských skupín najviac podľahli helenizácii (pohanskému spôsobu života) a ľud ich nemal v úcte, hoci sa ich bál. Saduceji však celkom zanikli so zánikom chrámu, na ktorý bola ich existencia úzko viazaná, keďže išlo väčšinou o jeruzalemských kňazov, pre ktorých boli chrámové obety základným zdrojom príjmu.

Saduceji sa pri snahe poprieť vzkriesenie mŕtvych (a pravdepodobne aj možnosť Ježišovho zmŕtvychvstania, ktoré predpovedal, takže ich polemika mala za účel poprieť aj Ježišov mesiášsky nárok) opreli o nariadenie Písma ohľadne tzv. levirátskeho (z lat. levir=švagor) alebo švagrovského manželstva, uvedené v Dt 25,5-10 (jeho konkrétne použitie je opísané v knihe Rút), podľa ktorého si bezdetnú vdovu mal vziať za manželku brat jej zosnulého manžela (švagor), prípadne najbližší mužský príbuzný, aby jej splodil potomka, keďže nemať potomka bolo pre ženu v Izraeli nielen veľkou hanbou ale v podstate aj odsúdením na smrť hladom alebo aspoň na veľkú chudobu (o vdovu sa teda musel niekto postarať – manžel, syn, prípadne spomínaný švagor alebo nejaký mužský príbuzný). Saduceji tento zákon stále dodržiavali, ale už nie zo sociálnych, ale hlavne z majetkových dôvodov: kvôli sústredeniu majetku v rukách úzkej skupiny ľudí sa ženili a vydávali najčastejšie v rámci svojho rodu.

Ježiš na tento – v podstate – výsmech z Písma reagoval najprv vysvetlením rozdielu medzi týmto životom a životom v Božom kráľovstve, a potom vyvrátil ich špekulácie práve slovami Mojžiša, ktorého jedine uznávali. Ak Mojžiš nazýva Boha Bohom Abraháma, Izáka a Jakuba, dokazuje, že Abrahám, Izák a Jakub sú stále živí, lebo Boh nie je Bohom mŕtvych ale Bohom živých, ale nemohli by byť živí, ak by nebolo vzkriesenia mŕtvych.

Výhrada saducejov voči vzkrieseniu mŕtvych vychádza z dvoch nesprávnych predpokladov. Prvým z nich je primitívna predstava, že svet po vzkriesení bude len pokračovaním predchádzajúceho pozemského života (teda nelogicky prenášajú pojmy hmotného sveta a života do duchovného sveta a života vo večnosti), a preto sa tu uzavreté manželstvá prenášajú aj tam. To je samozrejme veľmi povrchná predstava večného života, typická nielen pre saducejov, ale aj pre ateistov a materialistov, ktorí vo večný život neveria, a asi aj preto si ho predstavujú veľmi povrchne – alebo možno vo večný život neveria práve pre svoje falošné predstavy o ňom. Saduceji neverili vo vzkriesenie, a preto si domýšľali, že čudná situácia (keďže jedna žena podľa predpisov Mojžišovho zákona nemôže byť súčasne manželkou viacerých mužov), ktorá by nastala po vzkriesení pri použití levirátskeho zákona (podľa ich falošnej predstavy vzkriesenia), logicky vyvracia možnosť vzkriesenia – pretože predpisy Písma si nesmú odporovať. A keďže po vzkriesení by nastal rozpor medzi predpisom o levirátskom manželstve a predpisom o nemožnosti, aby jedna žena mala viac manželov, a okrem toho zmienky o vzkriesení v Mojžišových knihách sú nejasné, je jednoznačné, že vzkriesenie nie je učením Písma.

Ježiš sa však nepúšťa so saducejmi do diskusie o Písme, keďže mali o samotnom Písme celkom nesprávne predstavy, ale skôr pre svojich učeníkov, a teda aj pre nás, vysvetľuje, že život po vzkriesení bude mať nový charakter, hoci pozemské skutočnosti v ňom nebudú celkom bez významu, lebo večný život bude akosi nadväzovať na život pozemský, ale skôr v duchovnom než materiálnom význame. Po vzkriesení sa však ľudia budú podobať viac anjelom, hoci Ježiš uvádza len dva znaky: budú nesmrteľní a nebudú sa už ženiť ani vydávať. Manželstvo je teda čisto pozemskou (hoci nie čisto svetskou, keďže je aj duchovnou, dokonca sviatostnou) skutočnosťou, čo neznamená, že nemá význam pre večný život (veď pre manželov je manželstvo cestou spásy), akoby sa po vzkriesení manželia už vôbec nepoznali, akoby všetky pozemské vzťahy úplne zanikli; ale ich vzťah bude na úplne novej úrovni (ktorú si my nevieme ani predstaviť), napríklad aj bez sexuálneho spolužitia, keďže sexuálne spolužitie po vzkriesení stratí svoj význam (Mk 12,25 a Mt 22,30 prirovnáva vzkriesených k anjelom práve z tohto dôvodu: „Lebo keď ľudia vstanú z mŕtvych, už sa ani neženia, ani nevydávajú, ale sú ako anjeli v nebi“, hoci Lukáš, ktorý spracováva Markovu predlohu, prirovnáva vzkriesených k anjelom hlavne z dôvodu nesmrteľnosti). Proti tvrdeniu saducejov možno uviesť aj iné, oveľa menej duchovné dôvody, ktoré by zosmiešnili ich názory – je prejavom Ježišovej pokory a úcty k človeku, že saducejov nezosmiešnil podobným spôsobom, ako oni zosmiešňovali vieru vo vzkriesenie mŕtvych – napr. je jasné, že po vzkriesení už ľudia nebudú ani orať, ani variť, prečo by potom malo byť také čudné, že sa už nebudú ženiť a vydávať?

Druhý nesprávny predpoklad, z ktorého vychádzala výhrada saducejov voči vzkrieseniu, sa týka časového rozmeru vzťahu Boha a človeka. Saduceji, ktorí síce verili, že Boh je večný (ako vyplýva aj z Božieho mena Jahve), predsa popierali, že by vzťah medzi človekom a Bohom mal večný charakter (čomu odporujú aj neustále zmienky Písma, osobitne v Mojžišových knihách o tom, že Boh s ľuďmi uzatvára zásadne len večné zmluvy, lebo Boh svoje slovo nikdy neodvoláva). Domnievali sa, že vzťah medzi človekom a Bohom sa týka len tejto zeme. Lenže takéto čítanie Písma je veľmi povrchné, keďže nerešpektuje výnimočnosť vzťahu, ktorý Boh nadviazal s človekom, nehovoriac o duchovnej podstate človeka, ktorá je vo svojej podstate nesmrteľná, lebo duch je nesmrteľný, čo jasne odôvodnila grécka filozofia, ktorou sa napokon saduceji zaoberali. Boh je večný a nadviazal s človekom trvalý, teda večný vzťah, ktorý svojou povahou musí prekračovať hranicu smrti. Dôkazom toho je aj Božia sebadefinícia ako „Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov“. Čo je večné, predsa nemôže byť definované niečím, čo už neexistuje. Vzkriesenie nie je fantáziou, hoci o ňom Mojžišove knihy priamo nepíšu. Vzkriesenie je nevyhnutným dôsledkom Božej podstaty, ako sa javí v Písme, čo však vidia len dôslední teológovia, medzi ktorých však saduceji nepatrili. Oveľa hlbšími teológmi boli farizeji, ktorí vo vzkriesenie verili.

Na záver si už len uveďme poznámku, že z tohto textu by nebolo správne usudzovať, že po vzkriesení budú ľudia bezpohlavní (ako anjeli), to by sme už zašli príliš ďaleko v porovnávaní ľudí s anjelmi (podobnosť s anjelmi bude napríklad aj v tom, že budeme blízko Bohu tak ako oni). Ježiš bol aj po vzkriesení stále mužom a Panna Mária sa pri svojich zjaveniach stále zjavuje ako krásna žena. Aj po vzkriesení budeme stále ľuďmi, hoci budeme akosi podobní anjelom, ale k ľudskej podstate patrí aj mužsko-ženská polarita, ktorú však budeme zrejme prežívať úplne novým, teraz nepredstaviteľným spôsobom. Nemali by sme však otázku vzkriesenia vnímať v prvom rade z tohto uhlu pohľadu pohlavnej odlišnosti vzkriesených, lebo to by sa naše myslenie podobalo povrchnému mysleniu saducejov. Podstata vzkriesenia predsa spočíva v niečom úplne inom – v dokonalej láske, ktorou budeme naplnení, a ktorá dá celej ľudskej bytosti úplne nový charakter.