Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

1Kr 17,10-16: Prorok Eliáš vstal a šiel do Sarepty. Keď prišiel k mestskej bráne, videl ženu, vdovu, ako zbiera drevo. Zavolal na ňu: „Prines mi v džbáne trochu vody na pitie.“ Ako mu išla vziať, zavolal za ňou: „Dones mi, prosím, aj kúsok chleba!“ Ona odpovedala: „Ako žije Pán, tvoj Boh, nemám chleba. Mám len za priehrštie múky v hrnci a trochu oleja v krčahu. Práve zbieram zopár kúskov dreva a idem niečo pripraviť sebe i svojmu synovi. Keď to zjeme, môžeme umrieť.“ Eliáš jej povedal: „Neboj sa! Choď a urob, ako hovoríš. Lenže najprv z tej trochy múky urob malý podplamenník pre mňa a dones mi ho. Sebe a svojmu synovi urobíš potom. Lebo takto hovorí Pán, Boh Izraela: ‚Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán zošle dážď na zem.‘“ Ona odišla a urobila, ako jej povedal Eliáš. A jedla ona, on i jej dom deň čo deň a múky z hrnca neubúdalo a v krčahu nechýbal olej podľa slova, ktoré Pán povedal prostredníctvom Eliáša.

 

Dve starozákonné Knihy kráľov (v hebrejskej Biblii tvorili pôvodne jeden spis, ale prekladatelia do gréčtiny ho v Septuaginte rozdelili na dve knihy, ktoré označili ako 3. a 4. knihu kráľovstiev, lebo ich pokladali za pokračovanie Samuelových kníh, ktoré nazvali 1. a 2. knihou kráľovstiev) opisujú dejiny oboch kráľovstiev pôvodne jednotného Dávidovho, ale po smrti Šalamúna na dve časti rozdeleného kráľovstva, až do doby zániku oboch kráľovstiev. Po obsahovej stránke sú Knihy teologickou úvahou o troch po sebe nasledujúcich obdobiach biblických dejín, v ktorých vládli nad izraelským národom králi (spolu 42 kráľov vrátane Dávida a Šalamúna).

Prvým obdobím sú dejiny kráľa Šalamúna až po rozdelenie jednotného kráľovstva na Izraelské a Júdske (931 pred Kristom). Druhým obdobím sú dejiny oboch kráľovstiev až po zánik severného Izraelského kráľovstva (722 pred Kr.), ktoré sa stalo súčasťou Asýrskej ríše. Posledným obdobím sú dejiny Júdskeho kráľovstva až po babylonské zajatie (586 pred Kr.). Knihy kráľov majú medzi starozákonnými dejepisnými knihami privilegované miesto, lebo sú v nich správy o politickej, spoločenskej a najmä o náboženskej situácii Izraelského a Júdskeho kráľovstva v rámci súvekých dejín Blízkeho východu. Z náboženskej stránky ide o historické obdobie ustavičných bojov medzi obrancami monoteizmu a šíriteľmi modloslužby, keď pôsobili najväčší proroci (Eliáš, Elizeus, Amos, Ozeáš, Izaiáš, Jeremiáš a už začínal svoju činnosť Ezechiel). Je to však aj obdobie kultúrneho a literárneho rozkvetu, z ktorého pochádzajú mnohé biblické spisy a iné písomné pamiatky.

Jediným skutočným kráľom Izraela je Boh – Jahve. Ľud si však prostredníctvom proroka Samuela vynútil od Pána ustanovenie kráľovstva (čo malo samozrejme aj svoje prirodzené politické a hlavne vojenské dôvody – jednotná armáda pod vedením kráľa mohla národ brániť účinnejšie ako voľný zväzok dvanástich kmeňov). Svätopisci (tieto knihy vznikli pravdepodobne v babylonskom zajatí) však ustanovenie kráľovstva hodnotia ako v podstate zradu na Pánovi. Ak Jahve v tejto veci vyhovel ľudu, aby sa ľud vyrovnal okolitým pohanským národom, dovolil to len preto, aby sa časom ukázalo, aké bolo toto počínanie hlúpe. Cesta, ktorú si zvolil ľud proti vôli Pána, a ktorá mala viesť k blahobytu a úspechu, sa skončila katastrofou – zánikom kráľovstva Izraela. Príčinou tejto katastrofy však nebol len sám ľud, ale aj jeho králi, ktorí zosobňovali nevernosť ľudu Pánovi.

Jedným z takých kráľov bol aj bezbožný kráľ Achab, ktorého ovládala jeho pohanská manželka Jezabel. Obaja zavliekli do severného kráľovstva Izraela verejne konanú a štátom podporovanú modloslužbu, cudzí kult bôžika Bála. To, čo ľud videl na kráľovskom dvore, aj sám napodobňoval. Severnému Izraelu sa však napriek tomu hospodársky darilo, a ľuďom sa zdalo, že všetko sa dobre darí aj bez Božieho požehnania.

V tejto nábožensky bezvýchodiskovej situácii Boh posiela proroka Eliáša z Tesby. V severnom Izraeli bol vlastne cudzincom, dokonca bol možno neizraelského pôvodu. Eliáš vychádzal zo starovekých náboženských predstáv, že krajina a národ patrí tomu Bohu, ktorý je na nejakom území akoby doma. A tým Bohom bol Jahve. Z tohto pohľadu bolo úplne nezmyselné, aby národ očakával požehnanie a ochranu od nejakého cudzieho božstva. Jediný, kto mohol národ ochrániť a požehnávať, bol Jahve. On bol pánom tejto krajiny a tohto národa.

Eliáš preto z Božieho rozkazu pred kráľom vyhlasuje rozsudok na modloslužobným národom: „Nebude pršať tri a pol roka!“ Tento Boží rozsudok nad národom však Eliášovi priniesol rozsudok smrti od kráľa. Eliáš musí utiecť z krajiny a uchýliť sa do susednej krajiny – do krajiny Sidončanov, resp. Feničanov (dnešný Libanon), odkiaľ pochádzala aj modloslužobná Jezabel. Stretáva sa tam so ženou, ktorú poprosí o vodu, čo bolo celkom bežné. Pritom však požiada aj o kúsok chleba. V dobe sucha a hladu to však už nebola bežná vec, ale skôr provokácia. Žena sa však ospravedlňuje a hovorí, že má už iba poslednú múku v hrnci a trochu oleja v krčahu, z ktorých chce upiecť posledný chlieb pre seba a svojho syna. Eliáš ju vyzýva k dôvere Pánovi – Bohu Izraela, ktorý bol však pre túto ženu cudzím bohom. Napriek tomu urobila, k čomu ju prorok vyzval. Eliáš ju uisťuje, že Boh Izraela sa o ňu postará a ona aj jej dom prežijú obdobie hladu v relatívnom dostatku: Múky z hrnca neubudne a v krčahu nebude chýbať olej až do dňa, keď Pán zošle dážď na zem.

Neboj sa, len ver! To je posolstvo dnešného prvého čítania, ktoré s evanjeliom spája veľkodušnosť a dôvera dvoch vdov v Božiu starostlivosť o ich potreby. V Ježišovej dobe a v mnohých krajinách dodnes je postavenie vdov osobitne ťažké, keďže muž je v tých krajinách jediným živiteľom rodiny. Obe vdovy uprednostnili veľkodušnú obetu Bohu – v prvom čítaní nasýtenie proroka, v druhom čítaní milodar pre chrám – pred svojimi vlastnými potrebami (obom išlo kvôli ich daru vlastne o život) a boli za to bohato odmenené – hoci v evanjeliu sa priamo o odmene chudobnej vdovy nehovorí, ale dá sa s určitosťou predpokladať.

Dôležitý je tu aj časový vzťah viery a odmeny. Mnohí hovoria: ak uvidím zázrak, uverím. Podstatou viery však je, že nepochádza z videnia, ale z počutia. Viera – to čo počujeme, musí predchádzať zázrak – to čo vidíme. Chudobná vdova zo Sarepty pri Sidone uverila prorokovmu slovu a preto bola odmenená Božím zásahom vo svoj prospech. Avšak viera nie je akési bezdôvodné odovzdanie sa Bohu, musí ju predchádzať istá úvaha, založená na akejsi predbežnej životnej skúsenosti. Táto žena, pravdepodobne uctievačka Bála, už počula o mocnom Bohu Izraela, hoci s ním ešte nemala osobnú skúsenosť. Zrejme aj vedela, kvôli čomu je v jej krajine sucho a hlad – kvôli proroctvu proroka Eliáša, ktoré sa vzťahovalo nielen na Izrael, ale na všetkých uctievačov Bála, ktorý mal byť usvedčený z nemohúcnosti odporovať rozhodnutiu Boha Izraela. Pochopila, že boh, ktorého si predtým uctievala, je proti Bohu proroka Eliáša úplne bezmocný. Túto duchovnú informáciu, ktorú ostatní ľudia ignorovali, ona zobrala vážne.

Podstatnou je aj informácia o chudobe tejto ženy. Chudoba je v prorockých spisoch Starého Zákona (v hebrejskom kánone kníh Svätého Písma sa Knihy kráľov radia k tzv. „skorším prorokom“) chápaná ako stav osobitne vhodný pre vnútornú slobodu od majetku, ktorý je chápaný ako základná prekážka odovzdanosti Bohu. Pre chudobného je Boh totiž jedinou nádejou na záchranu, a preto je chudobný človek oveľa viac otvorený pre vieru v Boha ako boháči, ktorí sa spoliehajú hlavne na svoje bohatstvo a na svoju vlastnú silu.

Nezabudnime si pripomenúť, že vieru tejto ženy chváli dokonca aj sám Pán Ježiš (v kontexte kritiky svojich rodákov v Nazarete pre ich nevieru v neho, s narážkou na podobný osud Eliáša: „Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti“ – Lk 4,24): „Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone“ (Lk 4,25-26).

 

 (zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2002; Jozef Heriban: Úvody do Starého i Nového zákona, SSV Trnava 1997, Schott – Zo stola Božieho slova, Dobrá kniha Trnava 2000, upravené)

 

 

 

Mk 12, 38-44: Ako Ježiš učil zástupy, hovoril im: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd.“

Potom si sadol oproti chrámovej pokladnici a pozeral sa, ako ľud hádže peniaze do pokladnice. Viacerí boháči hádzali mnoho. Prišla aj istá chudobná vdova a vhodila dve drobné mince, čo je kvadrans.

Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie.“

 

Markovo evanjelium sme pred dvoma týždňami (keďže na minulú nedeľu pripadol sviatok Všetkých svätých) opustili vo chvíli, keď Ježiš tesne pred svojím vstupom do Jeruzalema uzdravil v Jerichu slepca Bartimeja. V dnešnom evanjeliu Ježiša nachádzame už v Jeruzaleme, priamo v chráme, kde diskutuje s farizejmi a zákonníkmi, ale aj s inými skupinami židovskej vyššej vrstvy, vyučuje zástupy aj svojich učeníkov a stihne pritom ešte aj pozorovať správanie ľudí. Určite sa popritom aj modlí, veď sa nachádza v dome svojho Otca.

Dnešný príbeh o obete chudobnej vdovy, ktorou sa končí 12. kapitola Markovho evanjelia, ktorá opisuje Ježišove posledné dni na tomto svete a jeho vyučovanie v chráme – osobitne sa venuje jeho polemikám s duchovnými aj svetskými predstavenými Izraela, ktorí odmietajú jeho mesiášsky nárok, postupne sú tu spomenuté asi všetky hlavné skupiny Ježišových nepriateľov (farizeji, saduceji, zákonníci, starší ľudu, aj herodiáni) – je zakončením Markovho rozprávania o Ježišovom verejnom účinkovaní, teda o jeho službe vyučovania, ktorá sa symbolicky končí v jeruzalemskom chráme, v duchovnom centre Izraela.

Na záver svojho vyučovania Ježiš priamo v chráme podáva akýsi súhrn svojej kritiky vtedajších náboženských vodcov Izraela, najmä zákonníkov, ktorí na jednej strane robili pre vyvolený národ veľkú službu tým, že udržiavali v Izraeli silné povedomie vyvoleného národa a veľkú úctu k Svätému Písmu a usmerňovali praktický náboženský život veriacich Izraelitov, ale na druhej strane nesprávne vykladali Božie Slovo, neboli schopní spoznať skutočnú Božiu vôľu a dokonca ani Mesiáša, ktorého Boh poslal, a navyše zneužívali svoje postavenie a veľký vplyv medzi ľuďmi tým, že sa správali ako „páni“, a nie ako pastieri ľudu, ako tí, ktorí chcú druhých – pod zámienkou autority od Boha – ovládať, a nie ako Boží služobníci a služobníci ľudí.

Ježiš teda svoju úlohu Učiteľa Božieho zákona zakončuje poukázaním na falošných učiteľov a varovaním pred ich náukou ani nie tak v prvom rade, aby ich odsúdil, znevážil, ale aby poukázaním na ich falošnosť ukázal vznešenosť svojho učenia, ktoré hlásal nielen slovom, ale na rozdiel od farizejov aj svojím životom. Ide teda (okrem iného) aj o dôkaz pravosti Ježišovho učenia, lebo jeho život, na rozdiel od farizejov, dokazuje, že je skutočný Boží prorok. Polemika s farizejmi a zákonníkmi slúži hlavne ako Ježišovo zjavenie pravdy týmto duchovným predstaviteľom židovstva priamo v chráme, duchovnom centre Izraela, o sebe ako o Mesiášovi. Ježiš tu už nehovorí v hádankách, neskrýva svoju identitu, ale snaží sa ju verejne zjaviť a pohnúť vodcov národa k prijatiu jeho mesiášstva. Ježišove polemiky s jeho nepriateľmi treba teda chápať ako Ježišovo pozvanie vodcov národa k jeho nasledovaniu, ale aj ako ich varovanie pred ich budúcim osudom, ak nezmenia svoje zmýšľanie. Toto varovanie je obsiahnuté najmä v Podobenstve o zlých vinohradníkoch, ktoré stojí na začiatku 12. kapitoly Markovho evanjelia. S týmito hlavnými témami tejto kapitoly, teda s Ježišovou polemikou s vodcami národa, treba dať do súvisu aj dnešný evanjeliový príbeh o dare chudobnej vdovy.

Čo totiž Ježiš zvlášť zdôrazňuje je, že zákonníci, ktorí žili z milodarov ľudí, svoju zbožnosť, teda lásku k Bohu, väčšinou len predstierali – v skutočnosti im išlo len o to, aby ich samotných ľudia milovali, aby sa ľuďom páčili a tak získali rôzne výhody, ale aj väčšie milodary na živobytie. Zvlášť odsudzuje zneužívanie vdov, ktoré vo svojom obdive k navonok zbožnému životu zákonníkov dávali im veľké milodary: „Varujte sa zákonníkov, ktorí radi chodia v dlhých rúchach, túžia po pozdravoch na uliciach, po prvých stoliciach v synagógach a popredných miestach na hostinách. Vyjedajú domy vdov a naoko sa dlho modlia. Takých postihne prísnejší súd“ (Mk 12,38-39). Nasledovný príbeh s darom chudobnej vdovy je vlastne len komentárom k týmto slovám, ktorými Ježiš zakončuje svoju kritiku vodcov národa, lebo na príklade tejto chudobnej vdovy ukazuje príklad pravej zbožnosti a pravej lásky k Bohu, odlišný od toho falošného príkladu, ktorý dávajú ľuďom zákonníci.

 Marek teda prekvapujúco na vrcholné miesto vo svojom evanjeliu dáva príbeh o dare chudobnej vdovy. Tento príbeh je, okrem iného, ako bolo už spomenuté, poukázaním na falošnosť židovských náboženských predstaviteľov (hoci nie sú v Ježišovom komentári k daru chudobnej vdovy priamo spomínaní), ktorí na rozdiel od tejto chudobnej vdovy sú materiálne dobre zabezpečení, ale duchovne chudobní (nemýliť si s „chudobou v duchu“). Ježiš zdôrazňuje, že zbožnosť tejto chudobnej vdovy stojí vysoko nad ich zbožnosťou.

Táto chudobná vdova sa však javí aj ako príklad pre samotných učeníkov. Ježiš ju stavia do pozície „učiteľky učeníkov“, lebo ju dáva aj za vzor pravej zbožnosti svojim učeníkov, ktorých si v chráme volá k sebe, ukazuje na chudobnú vdovu a dôležitosť svojich slov podčiarkuje osobitným výrazom: „Veru, hovorím vám“ (slovenské slovo „veru“ tu nahrádza hebrejské „amen“, ktoré sa v hebrejčine okrem zakončenia modlitieb používalo aj ako úvod k závažným vyhláseniam, keďže vyjadruje nespochybniteľnú pravdivosť výroku).

Ako Ježiš zistil, koľko táto chudobná vdova vložila do pokladnice? Ide o dve drobné židovské medené mince, nazývané po hebrejsky peruta, po grécky lepton, keďže v chráme sa nesmelo platiť rímskymi peniazmi, ktoré boli považované za modloslužobné, lebo zobrazovali rímskeho cisára, ktorý sa vyhlasoval za boha. Marek ich prepočítava na rímsku menu, keďže adresáti jeho evanjelia, rímski kresťania (hoci pochádzajúci najmä zo židovstva), nepoznali židovskú menu, preto hovorí, že tieto dve mince mali hodnotu jedného kvadransu, najmenšej rímskej mince, ktorá bola štvrtinou rímskeho asu, striebornej mince, pričom 16 asov sa rovnalo jednému zlatému rímskemu denáru, ktorý zodpovedal celodennej mzde palestínskeho nádenníka.

Akýsi zdanlivo logický, ale neodborný výklad, že počet aj hodnota mincí sa dali spoznať podľa zvuku, ktorý vydali po ich dopade na dno pokladnice, neobstojí, a to nielen preto, že v chráme pri pokladniciach bol hluk (nachádzali sa vo vonkajšom nádvorí chrámu, na tzv. „nádvorí žien“) ale Ježiš ani nemohol sedieť tak blízko pri pokladniciach, aby počul zvuk padajúcich mincí, alebo aby videl, koľko a akých mincí má žena v ruke.

Vysvetlenie toho, ako Ježiš zistil koľko a akých mincí žena darovala chrámu, spočíva v chrámových zvykoch, odhalených historikmi. Procedúra darovania peňažných obiet sa totiž konala verejne, nie anonymne, ako sa to väčšinou deje pri nedeľnom zvončeku alebo oferách v našich chrámoch. Obetujúci peniaze nevhadzoval do pokladnice sám, ale odovzdal ich najprv kňazovi, ktorý musel overiť ich rituálnu čistotu, teda povolené bolo darovať iba židovské mince (vtedajšie národy ešte nepoznali papierové peniaze), overil aj ich pravosť, či teda neboli falšované, opýtal sa darcu aj na cieľ daru, podľa čoho potom vybral príslušnú pokladnicu (z trinástich, ktoré sa v chráme nachádzali), do ktorej mince vložil, a hodnotu daru verejne oznámil.

Pre túto ženu musela byť teda táto procedúra dosť ponižujúca, lebo verejne tým dávala najavo svoju chudobu, ale toto poníženie pokorne zniesla, lebo jej záležalo na tom, aby aj z toho mála, čo mala, darovala Bohu to, čo bolo treba. Ba dala Bohu viac, ako bolo treba, lebo si mohla ponechať aspoň jednu mincu na najnutnejšie jedlo pre ten deň, ale tým, že darovala obe mince, sa s veľkou pravdepodobnosťou zriekla svojho denného prídelu stravy. Za jeden lepton (hebr. peruta) sa totiž dalo kúpiť napr. malé množstvo zeleniny či ovocia, napr. jeden citrón alebo pár datlí, príp. kúsok chleba, v každom prípade ide o také malé množstvo potravy, ktorá ani nestačí na zasýtenie hladu na celý deň.

Žena teda týmto darom svoj život úplne odovzdala do Božích rúk, čo je vlastne podstata skutočnej zbožnosti, ktorá vysoko prevyšovala nielen zbožnosť farizejov a zákonníkov, ktorý svoj život postavili na slepom zachovávaní vlastných náboženských predpisov, ktoré už nemali nič spoločné s láskou k Bohu alebo plnením Božej vôle, ako aj zbožnosť kňazov chrámu, ktorým už išlo často len o bohatstvo, ktoré im plynulo z ich postavenia, ale pravdepodobne prevyšovala aj zbožnosť Ježišových učeníkov, ktorí boli stále plní túžby po moci a sláve a plní falošných svetských nádejí ohľadne Ježišovho mesiášskeho kráľovstva, ktoré sa o pár dní chystal založiť v Jeruzaleme.