(Múd 11, 22 – 12, 2) Pane, celý svet je pred tebou sťa prášok na váhe, ako kvapka rosy, čo padá na zem za rána. Ale zmilúvaš sa nad všetkými, veď všetko môžeš, a prehliadaš hriechy ľudí, aby sa kajali. Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím, čo si vytvoril, lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril. A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nepovolal k bytiu? Ale ty sa zľutúvaš nad všetkým, lebo je to tvoje, Pane, ktorý miluješ to, čo žije. Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom, a preto pomaly karháš tých, čo pochybia, a tých, čo zhrešia, napomínaš a naprávaš, aby zanechali zlo a verili v teba, Pane.

S knihou Múdrosti sa v nedeľných čítaniach (ale aj v 32. cezročnom týždni feriálneho cyklu I, ako aj na Dušičky alebo na spomienky mučeníkov a učiteľov Cirkvi) stretávame pomerne často, keďže v sebe obsahuje akýsi súhrn starozákonnej „múdrosti“, ktorá však v dobe krátko pred príchodom Krista (asi aj pod vplyvom gréckej filozofie, ktorú však svätopisec ako celok hodnotí len ako pokušenie k odpadu od viery Izraela) dochádza k novému prehĺbeniu starozákonnej viery, ktorú vôbec nemení, ale pod vplyvom Ducha Svätého ukazuje jej dovtedy netušené dôsledky, najmä čo sa týka duchovnej podstaty človeka a posmrtného života. Napriek vonkajšiemu nepriateľstvu vidíme v tejto knihe aj pokus o čiastočné zladenie niektorých myšlienok gréckej filozofie s vierou Izraela (aj preto nie je táto kniha Židmi a následne aj protestantmi prijatá do kánonu biblických kníh).

Svätopisec svoju látku vykladá v troch častiach. Najprv zdôrazňuje význam Božej Múdrosti pre život človeka (kapitoly 1-5), potom vysvetľuje jej božský pôvod a podstatu (kap. 6-9) a napokon sleduje jej pôsobenie v dejinách Izraela (kap. 10-19), najmä pokiaľ ide o duchovný výklad udalosti vyslobodenia Židov z egyptského otroctva. Aj tu svätopisec prináša nový výklad tejto udalosti, kde si všíma nielen osud Izraela, ale aj osud Egypťanov. Svätopisec ukazuje na Egypťanoch Božie milosrdenstva aj voči pohanom. Boh ich mohol zničiť, ale vo svojej láske ich ušetril, aby im poskytol čas na obrátenie. Táto náuka teda rozširuje Božie milosrdenstvo na všetkých ľudí a všetky národy, prekračuje hranice židovského nacionalizmu a vo svojom pohľade na pohanov ako na možných účastníkov spásy už predchádza novozákonné myslenie. Táto myšlienka (spása pohanov, samozrejme prostredníctvom Izraela) však nie je v Biblii vôbec ojedinelá, len je tu vyjadrená iným spôsobom.

Pre nás, vzhľadom na text nedeľného evanjelia o obrátení mýtnika Zachea, je tento text hlavne vyznaním viery v Božie milosrdenstvo voči hriešnikom. Boh napriek svojej nekonečnej božskej vznešenosti nie je chladným voči svojim stvoreniam. Hoci vesmír a všetky národy sú v porovnaní s Božou slávou len bezvýznamným vesmírnym prachom, či troškou vody, ktorá sa rýchlo vyparí pod lúčmi slnka, Boh si všíma každého jedného človeka, o každého má záujem a dokonca má trpezlivosť s našimi hriechmi a slabosťami. Boh nie je nejaký vesmírny inžinier, ktorý zostrojuje svoje diela len pre svoje pobavenie, ale je skutočný Otec, ktorý miluje všetko, čo od neho pochádza. Práve v tomto pôvode od Boha má celé stvorenie svoju hodnotu. Ateizmus a materializmus v skutočnosti odstránením spojenia stvorenia s jeho Pôvodcom všetko relativizujú a v konečnom dôsledku oberajú stvorenie – vrátane človeka – o akúkoľvek hodnotu a zmysel existencie.

V čom spočíva podstata Božieho milosrdenstva, Božej trpezlivosti s hriešnikmi a jeho túžby po obrátení hriešnika? Príčinu toho nemusíme vidieť len v samotnej Božej láske, ale aj v Božej všemohúcnosti, ktorá je vlastne prejavom Lásky ako Božej podstaty. Práve preto, že Boh je všemohúci, môže byť aj milosrdný a trpezlivý voči ľudským zlyhaniam. Dôvodom Božej trpezlivosti s hriešnikmi teda nie je akási Božia slabosť, ale naopak jeho všemohúcnosť, ktorá nepozná medze. Pokánie je Božím výchovným cieľom. Svätopisec sa samozrejme zameriava hlavne na návrat zblúdených synov Izraela, ktorí podľahli čaru gréckej filozofie a vieru Izraela považujú za akúsi zastaralú poveru. Svätopisec však v celej knihe chce práve ukázať nadradenosť židovského náboženského myslenia nad pohanskou filozofiou a priviesť späť k náboženstvu predkov tých, ktorí podľahli ničivému vplyvu pohanského sveta, ktorý s pokrokom rozumu došiel k pocitu nezávislosti na Bohu.

Úryvok z knihy Múdrosti je teda jedným z mnohých starozákonných vyznaní v Božie milosrdenstvo (por. napr. Ex 34,6n: „Pán, Boh, je milosrdný a láskavý, zhovievavý, veľmi milostivý a verný“). Toto vyznanie je dôsledkom skúsenosti Izraela so svojím Bohom, a preto sa nesnaží toto svoje presvedčenie nejako filozoficky dokazovať zoči-voči problému utrpenia a zla vo svete. Vyznanie je viac ako rozumovanie o problémoch. Hoci by aj kresťanský filozof našiel dosť argumentov na ospravedlnenie Boha, ktorý zlo necháva vo svete pôsobiť napriek láske k človeku (základným argumentom je Božia úcta k slobode človeka, kvôli ktorej Boh nechce svojvoľne zasahovať do ľudských rozhodnutí), predsa Božie milosrdenstvo a jeho spravodlivosť zostávajú tajomstvom, pred ktorým sa musí ľudský rozum najprv skloniť a až potom sa pokúsiť o preniknutie do tajomstiev Božej mysle, ktorá tvorí jednotu s Božím milujúcim a pre zlobu človeka aj trpiacim srdcom, čo sa prejavilo v utrpení Božieho Syna, ktorý zlo neprišiel  tvrdo odstrániť, ale ho trpezlivo znášať a toto znášanie zla premeniť na nástroj vykúpenia ľudstva topiaceho sa v hriechoch, ktoré sú dôsledkom vyhlásenia nezávislosti na Bohu, na jeho poriadku, ale aj na jeho láske, bez ktorej sa však vesmír stáva chladným a neobývateľným miestom.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/mdr-1122-122/

Josef Hrbata, Cestou domů (Meditace liturg. roku C), Karmelitánské nakladatelstí Kostelní Vydří, 1997

(Ž 145, 1-2. 8-9. 10-11. 13c-14) Oslavovať ťa chcem, Bože, môj kráľ, a tvoje meno velebiť navždy a naveky. Budem ťa velebiť každý deň a tvoje meno chváliť navždy a naveky. R. Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý. Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. R. Nech ťa oslavujú, Pane, všetky tvoje diela a tvoji svätí nech ťa velebia. Nech rozprávajú o sláve tvojho kráľovstva a o tvojej moci nech hovoria; R. Pán je vo všetkých svojich slovách pravdivý a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Pán podopiera všetkých, čo klesajú, a dvíha všetkých skľúčených. R.

Refrén:Oslavovať ťa chcem naveky, Bože, môj kráľ.

K responzóriovému žalmu tejto nedele pozri katechézu na 17. cezročnú nedeľu v roku B, kde sú síce vybrané do responzóriového žalmu iné verše (10-11. 15-16. 17-18), ktoré sú odpoveďou na inú perikopu, ale ako úvod k pochopeniu štýlu aj obsahu žalmu môže táto katechéza pre potreby liturgie stačiť.

Žalm, resp. isté verše tohto žalmu, najmä vv. 8-9, boli vybraté do liturgie slova tejto nedele zrejme pre myšlienku Božieho milosrdenstva voči ľuďom, najmä voči hriešnikom, ktorá sa objavuje tak v prvom čítaní ako aj v evanjeliu.

(Lk 19, 1-10) Ježiš vošiel do Jericha a prechádzal cezeň. A tu muž, menom Zachej, ktorý bol hlavným mýtnikom a bol bohatý, zatúžil vidieť Ježiša, kto to je, ale nemohol pre zástup, lebo bol malej postavy. Bežal teda napred a vyšiel na planý figovník, aby ho uvidel, lebo práve tade mal ísť. Keď Ježiš prišiel na to miesto, pozrel sa hore a povedal mu: „Zachej, poď rýchlo dolu, lebo dnes musím zostať v tvojom dome!“ On chytro zišiel a prijal ho s radosťou Keď to videli, všetci šomrali: „Vošiel k hriešnemu človekovi!“ Ale Zachej vstal a povedal Pánovi: „Pane, polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne.“ Ježiš mu povedal: „Dnes prišla spása do tohoto domu. Veď aj on je Abrahámovým synom. Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo.“

Scéna stretnutia Ježiša so Zachejom je vrcholnou udalosťou Lukášovho opisu Ježišovej cesty do Jeruzalema (Lk 9,51-19,27). Po nej nasleduje už len podobenstvo o mínach (Mt obdobné podobenstvo o talentoch vkladá Ježišovi do úst až počas jeho pobytu v Jeruzaleme – por. Mt 25,14-30), ktoré priamo predchádza Ježišov vstup do Jeruzalema. Celú udalosť môžeme chápať ako exemplárny príklad Ježišovej ponuky na spásu osobe, ktorá sa nachádza v nejakej núdzi – u Zacheja ide o tú najzákladnejšiu ľudskú núdzu, kvôli ktorej Boží Syn vlastne prišiel na tento svet, a je to vedomie hriešnosti. Zachej prijal Ježišovu ponuku spásy a odpovedal s radosťou a s prejavmi pokánia. Súčasne všetkým Ježišovým učeníkom ukázal, ako je možné, aby sa aj bohatý človek mohol dostať do Božieho kráľovstva. Celý príbeh sa uzatvára úžasnou vetou, ktorá sumarizuje Ježišovu službu a je naozaj kľúčovým veršom evanjelia.

Zachej zosobňuje znaky kajúceho mýtnika z podobenstva (či skôr príkladu) o farizejovi a mýtnikovi (Lk 18,9-14), ktoré sme počúvali minulú nedeľu (pričom sme preskočili pomerne rozsiahlu časť Lukášovho evanjelia – Lk 18,15-43). Zachej má nielen to isté Židmi opovrhované zamestnanie (dokonca až na úrovni „hlavného“ mýtnika), ale aj ten istý pocit osobnej hriešnosti, a tú istú detskú poníženosť – hneď po príklade o farizejovi a mýtnikovi nasleduje v Lukášovom evanjeliu opis Ježišovho stretnutia s deťmi (Lk 18,15-17), kde Ježiš zdôrazňuje: „Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň“ (Lk 18,17) – a vnímavosť pre Boha. Zachej pripomína aj bohatého popredného muža z príbehu, ktorý sme v nedeľných čítaniach preskočili (Lk 18,18-27), avšak na rozdiel od neho Zachejova odpoveď Ježišovi bola presne opačná: bohatý popredný muž keď počul Ježišove slová, zosmutnel, lebo bol veľmi bohatý (Lk 18,23), Zachej naopak začal svoje bohatstvo s chuťou rozdávať. Zachejova spása je dôkazom Ježišových slov, že pre Boha nič nie je nemožné, ani to, aby boháči vošli do Božieho kráľovstva (Lk 18,24-27). Zachej okrem toho prejavil tú istú vieru v Ježiša a následnú ochotu nasledovať ho a oslavovať Boha ako uzdravený slepec z Jericha, čo je taktiež príbeh, ktorý bol v nedeľných čítaniach preskočený a priamo predchádza dnešný príbeh. Zachejov príbeh teda v sebe akoby završuje viacero tém, ktorými Lukáš pretkal záver Ježišovej cesty do Jeruzalema.

Jednou z tém, ktoré si môžeme v Zachejovom príbehu bližšie všimnúť, je téma detskej dôvery v Boha. Táto téma sa objavuje v už spomínanom príklade o farizejovi a mýtnikovi v chráme, kde mýtnik na rozdiel od farizeja svoju modlitbu koncipuje detsky jednoducho a prejavuje svoju ľútosť nad hriechmi tak ako keď dieťa prosí rodičov o odpustenie nejakého priestupku. Táto detská jednoduchosť v prijatí spásy sa v príbehu o Zachejovi prejavuje nielen jeho malou, dalo by sa povedať detskou postavou, ale aj jeho detinským konaním, keď v snahe vidieť Ježiša sa tento vážený a ľuďmi obávaný muž vyšplhá na strom pri ceste, teda podobne ako dieťa pri dosahovaní svojho cieľa si nevšíma okolie, ale všetku pozornosť zameria len na svoju túžbu.

Ježiš vidiac túto detsky chtivú túžbu po ňom vstupuje do vzťahu so Zachejom. Oslovuje Zacheja menom, čo svedčí (okrem mnohých iných vysvetlení) o okamžitom blízkom vzťahu a sympatii voči Zachejovi. Volá ho zliezť zo stromu a ísť domov, asi tak ako keď matka volá svoje deti domov na večeru. A čo je pozoruhodné, tento mocný muž poslúchne Ježiša na prvé slovo a okamžite – podobne ako to robia deti voči svojim rodičom – uzná jeho autoritu, jeho nadriadenosť nad svojím životom, podriadi sa mu s dôverou ako svojmu Pánovi (tak Ježiša aj neskôr vo svojom dome oslovuje). Takéto správanie by sme mohli uznať za nerozumné, ak by sme si neuvedomili, že Zachej o Ježišovi už asi mal celkom dosť informácií, ako vzdelaný muž sa už oboznámil s jeho učením o spáse hriešnikov, t.j. tých, ktorí nedodržiavali Mojžišov zákon tak ako treba, ktorú dovtedy pokladal za nemožnú (hlavne pre seba), a vedel iste aj to, že jeden z Ježišových učeníkov bol tiež kedysi mýtnikom. Zachej teda nekonal celkom detsky spontánne, zrejme bol už rozhodnutý stať sa tiež Ježišovým učeníkom, len možno nevedel ako to urobiť, preto bolo jeho konanie trochu zmätené, keď hľadal spôsob, ako vstúpiť do osobného vzťahu s Ježišom. Detská jednoduchosť vo vzťahu k Bohu teda nemusí znamenať nerozumné konanie, práve naopak, je prejavom hlbokého pochopenia.

Ježiš zakončuje svoju misiu záchrany (t.j. spásy) Zacheja pre Božie kráľovstvo jeho označením za Abrahámovho syna. Táto poznámka je dôležitá z dvoch dôvodov – po prvé preto, že Zachej bol pre svoje povolanie vylúčený zo židovskej komunity, a teda aj z prísľubu spásy. A po druhé preto, že Ježiš vyhlasuje Zachejovu spásu nie za dôsledok jeho telesnej príslušnosti k Židom, ale pre jeho vieru v neho, čo bolo potvrdením, že je Abrahámovým synom duchovne, čím Ježiš ukázal skutočnú podstatu spásy, ktorá nespočíva v telesnej príslušnosti k vyvolenému Božiemu ľudu , ale v živote  podľa Abrahámovho vzoru, lebo on je duchovným otcom všetkých skutočných veriacich.