(Mal 1, 14b – 2, 2b. 8-10 )14b Ja som veľký kráľ, hovorí Pán zástupov, a moje meno je hrozné medzi národmi.

1 Vám, kňazi, toto: 2ab Ak neposlúchnete a nevezmete si k srdcu, že máte vzdať úctu môjmu menu, hovorí Pán zástupov, postihnem vás kliatbou. 8 Zišli ste z cesty a svojou náukou zviedli ste mnohých. Porušili ste moju zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov.  9 Preto aj ja vami opovrhnem a ponížim vás pred všetkým ľudom, lebo ste nezachovávali moje príkazy a robili ste výnimky v zákone. 10 Nemáme azda všetci jedného otca? Vari nás nestvoril jeden Boh? Prečo sme jeden voči druhému vierolomní a znesväcujeme zmluvu svojich otcov?!

(O knihe proroka Malachiáša pozri napríklad katechézu na 33. cezročnú nedeľu roku C)

Kniha Malachiáš má len 3 kapitoly. Všetky sa venujú bohoslužbe v „druhom chráme“ (postavenom po babylonskom zajatí a posvätenom v r. 515 pred Kristom), obetiam v chráme a kňazom (v poslednej kapitole – na jej začiatku aj na konci – sa nachádzajú aj dve eschatologické proroctvá o príchode Eliáša pred príchodom „Pánovho dňa“, aby dokončil dielo, ktoré Pán zveril kňazom; príchod Pána bude osobitne spojený s chrámom: I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate – Mal 3,1b). Kňazi mali vďaka obnovenému chrámu dobré postavenie, ale ich mravná a duchovná úroveň bola nízka kvôli dlhej dobe, ktorú strávili v babylonskom zajatí, kedy nevykonávali svoju úlohu. Obetovali Bohu zo zvierat, ktoré neboli prvotriedne, ale chybné, slepé a chromé (por. Mal 1,8: Keď prinášate slepé na obetu, to nie je zlo? A keď prinášate chromé a choré, to nie je zlo?  Nože daruj to svojmu predstavenému, či mu budeš milý, alebo či bude blahosklonný k tebe! – hovorí Pán zástupov), a to napriek výslovnému zákazu obetovania takých zvierat v Mojžišovom Zákone (por. Lv 22,22). Vyjadrovali tak svoju ľahostajnosť voči Bohu. Ich bohoslužba nebola záležitosťou srdca, ale púhou rutinou.

Prorok Malachiáš sa preto snaží v kňazoch vzbudiť úctu pred Pánom, ktorému slúžia: Ja som veľký kráľ, hovorí Pán zástupov, a moje meno je hrozné medzi národmi (ide o posledný verš prvej kapitoly knihy). Pánovo meno vďaka mocným skutkom, ktoré vykonal v prospech svojho ľudu, budí rešpekt medzi pohanskými národmi, ale samotný vyvolený národ je mrzutý z Pánovho konania, lebo čakali, že Pán z nich razom urobí veľký, mocný a bohatý národ, ale ich situácia v Perzskej ríši sa aj po postavení chrámu veľmi nezmenila – kto chcel, mohol sa síce vrátiť zo zajatia, ale ekonomická úroveň väčšiny národa rástla iba pomaly, nehovoriac o politickom podriadení národa cudzej mocnosti, ktorá síce bola voči Židom tolerantná, ale nedovolila im obnoviť národnú a štátnu nezávislosť a zašlú slávu Dávidovho  kráľovstva.

Malachiáš však zdôrazňuje, že budúcnosť národa závisí naďalej hlavne od vernosti Pánovi. Národ nesmie podliehať pesimizmu a nedôvere voči Pánovi, a kňazi sa musia snažiť túto dôveru v Pána posilňovať vernou a správnou bohoslužbou, lebo inak namiesto požehnania príde ďalší trest, a to zvlášť na kňazov: Ak neposlúchnete a nevezmete si k srdcu, že máte vzdať úctu môjmu menu, hovorí Pán zástupov, postihnem vás kliatbou.

Kňazstvo v Izraeli ustanovil Boh skrze Mojžiša a jeho brata Árona, ktorý sa stal prvým veľkňazom Izraela. Kňazskou úlohu bol poverený kmeň Lévi, do ktorého patrili aj Mojžiš a Áron. Úloha kňazov (výlučne Áronovi potomkovia) a levitov (nižší stupeň kňazstva, ktorý časom vymizol) v Izraeli však nespočívala iba v prinášaní obiet či vykonávaní bohoslužobných úkonov. Mali byť aj učiteľmi duchovného života, a to prostredníctvom vyučovania Zákona (por. Mal 2,4b-7: Mám zmluvu s Lévim – hovorí Pán zástupov. Moja zmluva s ním bola život a pokoj; dal som mu ich teda i bázeň, a on sa ma bál a chvel sa pred mojím menom. Zákon pravdy bol v jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť, pokojne a priamo kráčal so mnou a mnohých odvrátil od hriechu. Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov). Mojžiš im teda zveril nielen bohoslužobnú ale aj vyučovaciu úlohu. Až v babylonskom zajatí ich vyučovaciu úlohu v tomto smere prevzali laici (nekňazi), rabíni, t.j. zákonníci, učitelia Zákona, keďže kňazi odvedení do zajatia sa bez chrámu cítili zbytoční, nevedeli sa prispôsobiť novým okolnostiam a stratili vodcovskú úlohu v národe. Po návrate zo zajatia (zoznam kňazov a levitov, ktorí sa vrátili z Babylonu do Jeruzalema pozri Neh 7 a 12, o návrate kňazov a levitov do Jeruzalema píše aj kniha Ezdráš) a obnovení chrámu v Jeruzaleme sa synovia kňazov opäť ujali svojej úlohy, ale keďže k nej v zajatí neboli vychovávaní svojimi otcami, ktorí stratili nádej na obnovu ich poslania, len pomaly a ťažko vracali chrámový kult na jeho pôvodnú vysokú úroveň zodpovedajúcu predpisom Mojžišovho Zákona.  

Malachiáš, o ktorého osobe vlastne nič nevieme (Babylonský Targum, t.j. voľný aramejský preklad Starého Zákona, ktorý sa používal pri čítaní Písma v synagógach, keďže navrátilci z Babylona už nerozumeli hebrejsky, dodáva k menu Malachiáš, čo v skutočnosti nemusí byť meno, ale označenie úlohy, t.j. „môj posol“, vysvetlenie: „môj posol, ktorého meno je Ezdráš, pisár“), bol možno tiež jedným z kňazov, ktorý sa snažil o pozdvihnutie svojho stavu a vytýka preto svojim kolegom mnohé nedostatky: Zišli ste z cesty a svojou náukou zviedli ste mnohých. Porušili ste moju zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov. Preto aj ja vami opovrhnem a ponížim vás pred všetkým ľudom, lebo ste nezachovávali moje príkazy a robili ste výnimky v zákone. Malachiáš teda učiteľské poslanie kňazov nadraďuje ich bohoslužobnej úlohe. Kňazi mali v prvom rade vychovávať veriacich k dodržiavaniu Zákona.  Ak však kňaz zíde z Božej cesty, strháva so sebou aj mnohých ľudí a stáva sa pre svoje okolie nie požehnaním, ale kliatbou. Taký kňaz si však potom nezaslúži úctu od ľudí pre svoje vyvolenie, ktorému nebol verný.

Nedeľný úryvok sa končí troma nástojčivými otázkami obsiahnutými v 10. verši druhej kapitoly. Týmito otázkami však začína ďalšia časť knihy, preto zaradenie tohto verša do tejto perikopy nemá logické odôvodnenie. Mení sa tu aj hovorca. Prorok tu totiž už nehovorí v Božom mene, ale v mene svojho národa, a preto pokračuje v prvej osobe množného čísla.  V mene svojho národa vyznáva porušenie Božej zmluvy, ktorá bola uzavretá s Abrahámom a praotcami Izraela, a volá po návrate k Otcovi všetkých ľudí.

Prvé čítanie s evanjeliom spája kritika nesprávnych náboženských postojov, prítomných osobitne u náboženských vodcov národa.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mal-114-210/

(Ž 131, 1. 2. 3) Pane, moje srdce sa nevystatuje, moje oči nehľadia povýšene. Neženiem sa za veľkými vecami ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými. R. Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil. Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne. R. Dúfaj, Izrael, v Pána odteraz až naveky.

Refrén: Pane, zachovaj moju dušu v tvojom pokoji.

Stretávame sa s ďalšou „piesňou výstupov“ (hebr. šír hamaalot – por. v. 1a). O tejto malej žalmovej zbierke pútnických, resp. „stupňových“ piesní (príp. „piesní vystupovania“) v poslednej (piatej) knihe Žaltára pozri katechézu k žalmu 10. nedele cez rok B. Ide súčasne o jednu z Dávidových piesní, resp. žalmov (o probléme Dávidovho autorstva žalmov pozri katechézy k žalmom 16. a 17. nedele cez rok B, príp. aj k žalmom 24. a 34. nedele v roku C, a tiež k žalmu na vianočnú omšu cez deň, ale aj katechézu na 9. nedeľu cez rok A). Dávidovo meno v nadpise majú v masoretskom, čiže hebrejskom texte (čo je to „masoretský text“ pozri v katechéze na 20. nedeľu cez rok C, alebo aj na 1. pôstnu nedeľu v roku C), okrem tohto žalmu už iba 3 „piesne výstupov“: Ž 122, Ž 124 a Ž 133. V Septuaginte sa Dávidovo meno v zbierke „piesní výstupov“ nachádza len v 2 žalmoch: v Ps 130, čo je podľa masoretmi zavedeného poradia žalmov, ktoré ale v súčasnosti prevzala aj katolícka Neovulgáta, práve náš Ž 131, a v Ps 132, čo je podľa nášho počítania Ž 133 (oba tieto žalmy majú teda Dávidovo meno tak v hebrejskom ako aj v gréckom nadpise žalmu).

V oficiálnom (liturgickom) slovenskom katolíckom preklade je obsah žalmu vyjadrený nadpisom „Detská dôvera v Pána“, v Botekovom preklade „Duch detstva“, v slovenskom evanjelickom preklade „Detinská pokora a pokoj v Bohu“, v ekumenickom preklade nadpis obsahuje prvé slová žalmu: „Hospodin, moje srdce nie je pyšné“ (por. v. 1b); Mons. ThDr. Josef Hrbata vysvetľuje obsah žalmu slovami: „Dvanáctý poutní žalm s vyznáním oddané důvěry v Boha a pokorného smýšlení“. Hebrejský nadpis žalmu sme už naznačili v úvode (Šír hama-alot. L´David, čo znamená „Dávidova pútnická pieseň“ – katolícky preklad, alebo v doslovnejšom Botekovom preklade: „Žalm vystupovania. Dávidov“). Vo Vulgáte (tam ide kvôli odlišnému číslovaniu o Ps 130) nachádzame tento žalm pod latinským názvom (podľa prvých slov žalmu) Domine non est exaltatum cor meum.

Ž 131 má len tri verše (rovnako ako ďalšie dve „piesne výstupov“ – Ž 133 a Ž 134; okrem Ž 132, ktorý má 18 veršov, sú ale všetky žalmy tejto malej žalmovej zbierky veľmi krátke – od 3 do 9 veršov), patrí teda medzi 5 najkratších žalmov Žaltára (najkratší je Ž 117, má len 2 verše, a Ž 123 má 4 verše; počet krátkych žalmov, ak za krátke považujeme žalmy do 10 veršov, je ale v Žaltári pomerne veľký – približne tretina celého Žaltára). Napriek jeho krátkosti ho môžeme kvôli jeho jemnej a citlivej poetike nazvať „malým duchovným klenotom“.

Ž 131 je krátky hymnus dôvery v Boha (patrí teda do zvláštneho druhu „žalmov dôvery“ – pozri katechézu na 9. nedeľu cez rok A; literárnym štýlom ho ale možno zaradiť najviac k múdroslovným žalmom). Verš 2b tohto žalmu možno dokonca považovať za biblickú definíciu dôvery v Boha. Tak ako nasýtené dieťa sa nestará o to, či bude mať dosť jedla aj nabudúce, keď bude hladné, ale úplne sa spolieha na svoju matku, že ho opäť nasýti, tak sa ani zbožný človek dôverujúci v Boha nestará o svoju budúcnosť.  

Žalm vychádza z obrazu dieťaťa v náručí matky (v druhej časti v. 2; niektorí biblickí odborníci upozorňujú, že nemusí ísť o dieťa v náručí, ale nesené na chrbte matky v šatke), ktorý je blízky snáď každému aspoň trochu citlivému človeku. Stojíme tu teda pred obrazom hlbokej intimity medzi dvoma bytosťami, ktorý sa snaží voviesť nás na jednej strane do tajomstva vzťahu Boha k človeku, keďže Boh je pre každého z nás viac ako matka pre dieťa (prirovnanie Boha k matke je síce v Starom Zákone vzácne, ale nie ojedinelé, por. Iz 66,13; 49,15) – je nielen prameňom života každého z nás, ale aj základnou istotou, a to nielen v čase detstva ako matka pre svoje dieťa, ale po celý život – ba dokonca v perspektíve večnosti; a na druhej strane nás tento obraz vyzýva k vzťahu úplnej dôvery v Boha, ktorá spočíva v pokornej odovzdanosti do Božej vôle, ktorú rozoberá v. 1.

Zbožná intimita, o ktorej hovorí tento žalm, je pre ľudí s pyšným srdcom nepochopiteľná, ba môže na nich pôsobiť až odpudzujúco, prípadne na nich môže pôsobiť ako výzva k naivnému až magickému spoliehaniu sa na Boha, čo je častá výčitka voči veriacim nielen zo strany neveriacich, ale aj zo strany veriacich, ktorí k dôvere v Boha pristupujú príliš rozumovo, a odmietajú sa na postavenie človeka voči Bohu pozerať ako na postavenie dieťaťa voči dospelému, pričom zdôrazňujú, že Boh dal človeku schopnosti, aby sa o seba (aspoň v tomto svete) postaral aj sám. Voči takémuto postoju sa ťažko argumentuje racionálne, keďže ide skôr o otázku viery, a teda postoja voči Bohu, ktorý nie je jednoznačne rozumovo obhájiteľný (inak by nezostal priestor pre skutočnú vieru, ktorá predpokladá aj čiastočnú rozumovú neistotu a rozhodnutie vôle). V každom prípade nás k postoju duchovného detstva voči Bohu vyzýva Písmo na viacerých miestach, pričom vychádza najmä z existenciálnej situácie ohrozenia človeka takými silami, ktoré človek sám nemá možnosť ovládnuť. V takej situácii vlastne človeku nezostáva nič iné, ako sa s detskou dôverou vložiť do Božej prozreteľnosti, resp. do Božej náruče, ale nie každý je schopný urobiť tento krok absolútneho odovzdania sa do Božích rúk bez ohľadu na následky.

Žalm začína ale úvahou o pokore v protiklade k pyšnému konaniu. Pýchu možno opísať aj ako pohŕdanie každou inou autoritou okrem vlastnej vôle (poslušnosť autorite samozrejme neznamená ani nekritické plnenie príkazov, poslušnosť musí byť rozumná, čo ale neznamená, že podriadený musí vždy chápať rozhodnutie predstaveného a rozumieť mu dopodrobna). Pyšný človek sa teda v podstate stavia na miesto samého Boha, chce byť bohom sám pre seba – a často aj pre iných. Pyšný človek si teda neprávom privlastňuje to, čo patrí Bohu. Pyšný človek ale podlieha sebaklamu, že s uzurpovaním si božskej autority získa aj schopnosť ovládať sily, ktoré potrebuje na dosahovanie svojich cieľov. Myslí si, že nikoho nepotrebuje a všetko zvládne sám, alebo že sa mu pri dosahovaní jeho cieľov všetci a všetko podriadi, a všetci uznajú jeho zvrchovanú autoritu. Ľudská skúsenosť ale zisťuje, že pyšný človek nekončí dobre, a svojím správaním spôsobuje veľa zla nielen druhým, ale v konečnom dôsledku aj sebe samému. Pýcha je vášeň, ktorá prináša človeku veľa nepokoja, a preto ju treba skrotiť. Druhý verš žalmu preto pravdepodobne hovorí o zbožnom človeku, ktorý potom ako ovládol svoju pýchu, a spoľahol sa na vyššiu autoritu, než akou je on sám, teda na Boha, dosiahol pokoj duše, lebo pochopil, že sa už nemusí snažiť mať všetko pod kontrolou, čo prináša človeku veľa nepokoja a trápenia, ale že sa môže spoľahnúť na Božiu ochranu, ktorú prirovnáva k starostlivosti matky o svoje dieťa. Odovzdanosť do Božej vôle vedie k vnútornému pokoju, ba akémusi uspokojeniu duše, ktoré možno prirovnať k nasýteniu.

Duchovných výkladov tohto žalmu (často aj protirečivých) je ale oveľa viac.

Vzhľadom na Dávidovo meno uvedené na začiatku žalmu v starobylom nadpise, ktorý môžeme chápať aj ako interpretačný kľúč k výkladu žalmu, nachádzame viaceré výklady tohto žalmu v súvislosti s osobou kráľa Dávida. Napr. slávny židovský vykladač Písma Rabi Šelomo Jicchaki, známy viac ako Raši (žil vo Francúzsku v r. 1040-1105), ktorého výklady sú dnes obsiahnuté vo všetkých vydaniach rabínskej Biblie, tzv. Mikraot Gedolot (Veľké Písma, resp. Veľká Biblia), k tomuto žalmu, osobitne k v. 1, prináša takýto výklad, ktorý možno chápať ako Dávidovo rozjímanie nad svojím životom a nad svojím postojom voči Bohu: „Nepočínal som si ako suverén, neusporadúval som veľké veci ani radovánky, nestaval som budovy trvalé ani prechodné, ako (robil) môj syn (vykladač tu pravdepodobne naráža na správanie Šalamúna, ktoré je možno opísané v Ž 127). Som plne závislý na tebe“ (por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Praha 2018).

Židovské výklady (tzv. midraš) prvý verš tohto žalmu spájajú s konkrétnymi udalosťami z Dávidovho života, najmä s takými, ktorými sa Dávid mohol vystatovať, ale napriek tomu zostal pokorným, lebo si uvedomoval, že všetko v jeho živote bola Božia milosť v dôsledku Božieho slobodného vyvolenia: Pane, moje srdce sa nevystatuje (keď ma Samuel pomazal za kráľa), moje oči nehľadia povýšene (keď som porazil Goliáša). Neženiem sa za veľkými vecami (keď som bol ustanovený za kráľa) ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými (keď som vyslobodil archu z rúk Filištíncov – židovskí vykladači tu na základe starej tradície spájajú vyslobodenie archy zmluvy z rúk Filištíncov, resp. jej zázračné navrátenie sa do rúk Izraelitov, opísané v 1Sam 6, s prenesením archy zmluvy do Jeruzalema Dávidom, opísaným v 2Sam 6).

Počiatočné verše 1 a 2 možno chápať ako pieseň jednotlivca, ale záver žalmu je jednoznačnou výzvou k dôvere v Boha pre celý Izrael (a pre celú Cirkev, ktorá je novým vyvoleným Božím ľudom).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/z-131/; https://biblia.sk/

Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

https://biblehub.com/interlinear/psalms/131-1.htm; https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_131

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

https://www.academic-bible.com/en/online-bibles/septuagint-lxx/read-the-bible-text/bibel/text/lesen/stelle/19/1300001/1309999/ch/fd32008205b08e8b877b9450e73c688f/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

(Mt 23, 1-12) Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Autor Matúšovho evanjelia od samého začiatku (por. Mt 2 – Herodesova snaha zabiť „novonarodeného židovského kráľa“) spojil vznešený Ježišov portrét s temnou správou o jeho odmietnutí ľuďmi. Odmietnutie Ježiša ako Mesiáša zo strany najvyšších židovských predstaviteľov je prítomné aj v Ježišovom prorockom vyučovaní (prorockom vzhľadom na to, že Ježiš svojich poslucháčov stavia pred rozhodnutie svedomia, od ktorého závisí ich budúcnosť, vlastne večný osud) v jeruzalemskom chráme (por. Mt 21,23-22,46). Najvyhrotenejším textom celého Matúšovho evanjeliového rozprávania je však 23. kapitola (istým spôsobom najnepochopenejšia kapitola Matúšovho evanjelia v cirkevných dejinách), z ktorej úvod budeme počuť v evanjeliovom úryvku tejto nedele. Hoci táto kapitola má podobu ucelenej Ježišovej reči proti židovským zákonníkom (rabínom) a členom obrodného duchovného hnutia farizejov, nie je zaradená medzi Ježišove „veľké reči“, ktoré tvoria kostru Matúšovho evanjelia (Mt 5 – 7; Mt 10; Mt 13; Mt 18; Mt 24 – 25), a to preto, že v skutočnosti tu nemáme zápis Ježišovej reči, ale súbor Ježišových výrokov zostavených do jednotného celku. Ostrý polemický tón tejto kapitoly totiž zrkadlí nielen Ježišov spor s jeho súčasníkmi, ale aj neskoršie rozštiepenie medzi prvotnou cirkvou a synagógou.

Táto „reč“ je adresovaná „zástupom a Ježišovým učeníkom“ (Mt 23,1), teda Cirkvi, nie farizejom a zákonníkom, čo je dôležité pre pochopenie celej kapitoly. Ježišov prorocký hnev nie je v prvom rade obžalobou židovských čelných predstaviteľov v minulosti, ale je hlavne výstrahou pre kresťanov tak Matúšovej doby ako aj všetkých neskorších dôb ohľadne nesprávnych náboženských postojov, ktoré by sa mohli stať zhubnými pre rýdze kresťanstvo. Túto kapitolu teda možno chápať aj ako významový protiklad „reči na vrchu“ (Mt 5 – 7), v ktorej nám Ježiš vysvetľuje tie správne kresťanské postoje. Táto kapitola síce hovorí o farizejoch a zákonníkoch, ale je adresovaná kresťanom. Zákonníci a farizeji tu slúžia len ako negatív, ako podklad pre vysvetlenie nebezpečenstva pokrytectva, ktoré bude neustále číhať v budúcnosti na Cirkev. Matúšovi nešlo o to, aby na konci svojho evanjelia dal ešte „poslednú ranu“ farizejom a zákonníkom, ale aby pomocou Ježišovej kritiky istých nesprávnych postojov farizejov a zákonníkov skritizoval isté nesprávne postoje v kresťanskom spoločenstve svojej doby a poukázal na isté správne postoje, ktoré by si mali kresťania každej doby osvojiť, najmä vzájomnú službu a bratstvo.

Úvodné slová tejto „reči“ vyjadrujú Ježišovu úctu k Zákonu a izraelským inštitúciám, čo je príznačné pre Matúšovo evanjelium, adresované pôvodne práve kresťanom zo židovstva (por. aj Mt 5,17-20; 10,5n; 15,24). Zákonníci, z ktorých tí najhorlivejší boli práve z hnutia farizejov, boli Bohom poverení učiť ľudí životu podľa Mojžišovho zákona, ktorý Ježiš neprišiel „zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Avšak tieto slová sú len úvodom ku skutočnému obsahu kapitoly, ktorý ostro odsudzuje pokrytectvo náboženských vodcov. Ich hlavný hriech by sa dal opísať slovami, že nekonali podľa toho, čo učili. A aj to, čo robili, nepochádzalo zo srdca, ale z túžby po chvále druhých.

Kto boli vlastne títo farizeji a zákonníci, ktorí zohrávajú v evanjeliách takú dôležitú, hoci negatívnu úlohu?

Úrad zákonníkov, alebo učiteľov Zákona (rabínov; hebr. rabbi síce neznamená doslovne učiteľ, ale „veľký“, „význačný“, prenesene sa však používa v zmysle „majstra“, „duchovného vodcu“; pôvodne mal tento titul osobný charakter, používal sa ako výraz úcty voči židovským duchovným autoritám, aj ako čestný titul učiteľov Zákona, dnes sa tento titul používa ako formálny titul pre hlavu židovskej náboženskej obce – vedie modlitbu v synagóge, ale inak môže mať aj iné zamestnanie) sa v judaizme objavuje vedľa kňazského stavu až po návrate z babylonského zajatia. Jedným z prvých učiteľov Zákona bol Ezdráš, ktorý sa vrátil do Jeruzalema so skupinou bývalých exulantov v Babylone v 5. st. pred Kristom. Po dlhom období štúdia sa zákonník vo veku asi 40 rokov začal tešiť všeobecnému uznaniu. Ako oficiálny vykladač Písma a znalec v otázkach Mojžišovho Zákona pôsobil svojím vplyvom nielen na každodenný náboženský život, ale aj ako sudca v sporných záležitostiach. Zákonníci teda plnili aj úlohu „právnikov“, hoci išlo zväčša o náboženské záležitosti, ale s veľkým dosahom na každodenný život. Niektorí zákonníci tej doby boli aj kňazmi chrámu, tí však pochádzali z bohatých vrstiev a medzi ľudom neboli obľúbení.

Väčšina zákonníkov však pochádzala z laického stavu, a v Ježišovej dobe boli väčšinou aj členmi náboženského hnutia farizejov. Ľudia ich mali v úcte aj pre ich chudobu, ktorú si dobrovoľne zvolili a tým sa priblížili jednoduchému človeku. Najslávnejšími učiteľmi Zákona boli Hillel, Gamaliel (Pavlov učiteľ, por. Sk 5,34 a 22,3), Jochanan bez Zakkai, hlavný predstaviteľ učencov v Jamnii po zničení Jeruzalema (po r. 70 nášho letopočtu) a nakoniec Rabbi Akiba, ktorý bol v r. 135 n. l. Rimanmi popravený. Zákonníci sa snažili každodenný život veriaceho Žida vtesnať do plnenia množstva príkazov a nariadení, ktoré však nemali zbožného človeka zväzovať, ale naopak oslobodzovať ho pre správny život, ktorý sa páči Bohu. Tieto predpisy prevzali od kňazov, pre ktorých boli pôvodne určené, ale zákonníci ich predložili celému ľudu, aby všetci Židia mohli zakúsiť vedomie Božej blízkosti.

Farizejské hnutie má svoj pôvod v ľudovom hnutí tzv. „zbožných“ ľudí (hebr. chasidim), ktorí boli inšpirovaní národným aj náboženským prebudením v čase Makabejcov (počnúc r. 167 pred Kristom), ktorí bojovali proti náboženskému útlaku zo strany Seleukovcov (helénska dynastia vládnuca v Sýrii na územiach dobytých Alexandrom Macedónskym). Verné lipnutie na Mojžišovom zákone a odmietanie kompromisov s pohanskými vplyvmi získalo týmto „zbožným“ veľkú úctu a vážnosť medzi Židmi. Neskôr sa títo „zbožní“ postavili proti zhýralému životu židovskej kráľovskej dynastie Hasmoneovcov (potomkovia kňazského rodu Makabejcov, konkrétne Šimona Makabejského). Skupina „zbožných“ sa časom začala nazývať „oddelení“, t.j. farizeji (hebr. peruším), pretože sa chceli stále viac odlišovať od tých menej verných a zbožných Židov. Zbožnosť týchto horlivcov sa však časom začala meniť na fanatizmus, ktorý ich priviedol k duchovnej slepote a hluchote voči skutočnej Božej vôli.

Farizeji a zvlášť zákonníci boli jedinými náboženskými skupinami, ktoré prežili zničenie Jeruzalema a vojnu s Rimanmi (saduceji, zelóti aj eséni zanikli). Aj preto Matúš kritiku istých náboženských postojov spája práve s nimi, keďže sa stali rozhodujúcou náboženskou autoritou v židovstve na konci prvého storočia nášho letopočtu. Výber zákonníkov a farizejov ako istého „negatívu“, ktorý Matúš používa na vysvetlenie svojej náuky o náboženskom pokrytectve (nejde o vedomé pokrytectvo, ale o neuvedomované nesprávne povrchné náboženské postoje, v dnešnej dobe typické napríklad aj pre ľahostajných katolíkov) je preto tak trochu účelový, pričom tieto skupiny židovských veriacich vlastne iba reprezentujú vtedajší judaizmus ako súbor nesprávnych náboženských postojov, ktorým dominuje hlavne odmietnutie Ježiša ako Mesiáša a teda aj Cirkvi ako nového a pravého Izraela.

S prvou Ježišovou kritikou farizejov v Matúšovom evanjeliu sa stretávame už v „horskej reči“ (Mt 5,20: Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva). Ježiš kritizuje hlavne to, že farizeji, najmä tí, ktorí mali autoritu zákonníkov, napriek vonkajšiemu zachovávaniu Mojžišovho zákona, neplnili Božiu vôľu (por. Mt 7,21: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach). V strede pozornosti farizejov už nebol Boh, ani im zverené osoby, ale oni sami. Ježiš zdôrazňuje osobný vzťah s Bohom a z neho plynúce poznanie Božej vôle a konanie podľa nej. Nedostatočný vzťah s Bohom možno spoznať aj v snahe o získanie titulov a v túžbe po prejavoch vonkajšej úcty od ľudí. Kresťania sa preto majú vyvarovať chorobnej ctižiadosti a ich poznávacím znamením má byť aj vzájomná služba medzi bratmi a sestrami. 

Pokiaľ ide o Ježišovu požiadavku, aby jeho učeníci nevyžadovali od druhých, aby ich volali Rabbi, t.j. aby nevyžadovali od druhých nejaké zvláštne prejavy úcty voči svojej osobe, nemusíme v tom hneď fanaticky vidieť zákaz akýchkoľvek cirkevných titulov či obľúbených lichotivých oslovení, ako napr. „duchovný otec“, ale jednoducho výzvu ku skromnosti vo vystupovaní voči podriadeným a Ježišov výsmech z „papalášizmu“. Ide tu o obrazné rozprávanie a nie o priamy Boží zákaz používania istých pomenovaní či titulov, ako to niekedy fanaticky a teda vlastne „farizejsky“ interpretujú niektorí príliš horliví kresťania (zvlášť mimo Katolíckej Cirkvi). Ježiš nie je jazykový policajt, nechce upravovať vonkajšie názvoslovie úradov a autorít, ale chce zdôrazniť vnútorný postoj tých, ktorí majú úrad a autoritu. Jeho slová sú výzvou k bratstvu a službe. Tí, ktorí majú v Cirkvi autoritu, majú konať ako učiteľ, otec a majster, ale nemajú sa domáhať takého oslovovania alebo túto svoju úlohu a autoritu zdôrazňovať. Tieto úlohy totiž nezastávajú vo svojom vlastnom mene, ale len v spojení s jediným skutočným Učiteľom, Otcom a Majstrom. Proti Ježišovej požiadavke sa teda neprehrešujú len tí, ktorí by chceli svoj úrad učiteľov používať k osobného vyvyšovaniu sa, ale aj tí, ktorí by radi odstránili učiteľský úrad z Cirkvi a sami seba urobili svojimi vlastnými učiteľmi bez zodpovednosti voči skutočnej Božej pravde. Jedno aj druhé je prejavom pýchy a svojvoľnosti voči poznanej Božej vôli.  

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-231-12/

M. Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakl. Kostelní Vydři 1996