Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mal 1, 14b – 2, 2b. 8-10 )

14b Ja som veľký kráľ, hovorí Pán zástupov, a moje meno je hrozné medzi národmi.

1 Vám, kňazi, toto: 2ab Ak neposlúchnete a nevezmete si k srdcu, že máte vzdať úctu môjmu menu, hovorí Pán zástupov, postihnem vás kliatbou.

8 Zišli ste z cesty a svojou náukou zviedli ste mnohých. Porušili ste moju zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov.  9 Preto aj ja vami opovrhnem a ponížim vás pred všetkým ľudom, lebo ste nezachovávali moje príkazy a robili ste výnimky v zákone.

10 Nemáme azda všetci jedného otca? Vari nás nestvoril jeden Boh? Prečo sme jeden voči druhému vierolomní a znesväcujeme zmluvu svojich otcov?!

 

(O knihe proroka Malachiáša pozri napríklad katechézu na 33. cezročnú nedeľu roku C)

Kniha Malachiáš má len 3 kapitoly. Všetky sa venujú bohoslužbe v „druhom chráme“ (postavenom po babylonskom zajatí a posvätenom v r. 515 pred Kristom), obetiam v chráme a kňazom (v poslednej kapitole – na jej začiatku aj na konci – sa nachádzajú aj dve eschatologické proroctvá o príchode Eliáša pred príchodom „Pánovho dňa“, aby dokončil dielo, ktoré Pán zveril kňazom; príchod Pána bude osobitne spojený s chrámom: I zaraz príde do svojho chrámu Panovník, ktorého vy hľadáte, a anjel zmluvy, ktorého si žiadate – Mal 3,1b). Kňazi mali vďaka obnovenému chrámu dobré postavenie, ale ich mravná a duchovná úroveň bola nízka kvôli dlhej dobe, ktorú strávili v babylonskom zajatí, kedy nevykonávali svoju úlohu. Obetovali Bohu zo zvierat, ktoré neboli prvotriedne, ale chybné, slepé a chromé (por. Mal 1,8: Keď prinášate slepé na obetu, to nie je zlo? A keď prinášate chromé a choré, to nie je zlo?  Nože daruj to svojmu predstavenému, či mu budeš milý, alebo či bude blahosklonný k tebe! – hovorí Pán zástupov), a to napriek výslovnému zákazu obetovania takých zvierat v Mojžišovom Zákone (por. Lv 22,22). Vyjadrovali tak svoju ľahostajnosť voči Bohu. Ich bohoslužba nebola záležitosťou srdca, ale púhou rutinou.

Prorok Malachiáš sa preto snaží v kňazoch vzbudiť úctu pred Pánom, ktorému slúžia: Ja som veľký kráľ, hovorí Pán zástupov, a moje meno je hrozné medzi národmi (ide o posledný verš prvej kapitoly knihy). Pánovo meno vďaka mocným skutkom, ktoré vykonal v prospech svojho ľudu, budí rešpekt medzi pohanskými národmi, ale samotný vyvolený národ je mrzutý z Pánovho konania, lebo čakali, že Pán z nich razom urobí veľký, mocný a bohatý národ, ale ich situácia v Perzskej ríši sa aj po postavení chrámu veľmi nezmenila – kto chcel, mohol sa síce vrátiť zo zajatia, ale ekonomická úroveň väčšiny národa rástla iba pomaly, nehovoriac o politickom podriadení národa cudzej mocnosti, ktorá síce bola voči Židom tolerantná, ale nedovolila im obnoviť národnú a štátnu nezávislosť a zašlú slávu Dávidovho  kráľovstva.

Malachiáš však zdôrazňuje, že budúcnosť národa závisí naďalej hlavne od vernosti Pánovi. Národ nesmie podliehať pesimizmu a nedôvere voči Pánovi, a kňazi sa musia snažiť túto dôveru v Pána posilňovať vernou a správnou bohoslužbou, lebo inak namiesto požehnania príde ďalší trest, a to zvlášť na kňazov: Ak neposlúchnete a nevezmete si k srdcu, že máte vzdať úctu môjmu menu, hovorí Pán zástupov, postihnem vás kliatbou.

Kňazstvo v Izraeli ustanovil Boh skrze Mojžiša a jeho brata Árona, ktorý sa stal prvým veľkňazom Izraela. Kňazskou úlohu bol poverený kmeň Lévi, do ktorého patrili aj Mojžiš a Áron. Úloha kňazov (výlučne Áronovi potomkovia) a levitov (nižší stupeň kňazstva, ktorý časom vymizol) v Izraeli však nespočívala iba v prinášaní obiet či vykonávaní bohoslužobných úkonov. Mali byť aj učiteľmi duchovného života, a to prostredníctvom vyučovania Zákona (por. Mal 2,4b-7: Mám zmluvu s Lévim – hovorí Pán zástupov. Moja zmluva s ním bola život a pokoj; dal som mu ich teda i bázeň, a on sa ma bál a chvel sa pred mojím menom. Zákon pravdy bol v jeho ústach a na jeho perách sa nenašla neprávosť, pokojne a priamo kráčal so mnou a mnohých odvrátil od hriechu. Lebo pery kňaza majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon, lebo je poslom Pána zástupov). Mojžiš im teda zveril nielen bohoslužobnú ale aj vyučovaciu úlohu. Až v babylonskom zajatí ich vyučovaciu úlohu v tomto smere prevzali laici (nekňazi), rabíni, t.j. zákonníci, učitelia Zákona, keďže kňazi odvedení do zajatia sa bez chrámu cítili zbytoční, nevedeli sa prispôsobiť novým okolnostiam a stratili vodcovskú úlohu v národe. Po návrate zo zajatia (zoznam kňazov a levitov, ktorí sa vrátili z Babylonu do Jeruzalema pozri Neh 7 a 12, o návrate kňazov a levitov do Jeruzalema píše aj kniha Ezdráš) a obnovení chrámu v Jeruzaleme sa synovia kňazov opäť ujali svojej úlohy, ale keďže k nej v zajatí neboli vychovávaní svojimi otcami, ktorí stratili nádej na obnovu ich poslania, len pomaly a ťažko vracali chrámový kult na jeho pôvodnú vysokú úroveň zodpovedajúcu predpisom Mojžišovho Zákona.  

Malachiáš, o ktorého osobe vlastne nič nevieme (Babylonský Targum, t.j. voľný aramejský preklad Starého Zákona, ktorý sa používal pri čítaní Písma v synagógach, keďže navrátilci z Babylona už nerozumeli hebrejsky, dodáva k menu Malachiáš, čo v skutočnosti nemusí byť meno, ale označenie úlohy, t.j. „môj posol“, vysvetlenie: „môj posol, ktorého meno je Ezdráš, pisár“), bol možno tiež jedným z kňazov, ktorý sa snažil o pozdvihnutie svojho stavu a vytýka preto svojim kolegom mnohé nedostatky: Zišli ste z cesty a svojou náukou zviedli ste mnohých. Porušili ste moju zmluvu s Lévim, hovorí Pán zástupov. Preto aj ja vami opovrhnem a ponížim vás pred všetkým ľudom, lebo ste nezachovávali moje príkazy a robili ste výnimky v zákone. Malachiáš teda učiteľské poslanie kňazov nadraďuje ich bohoslužobnej úlohe. Kňazi mali v prvom rade vychovávať veriacich k dodržiavaniu Zákona.  Ak však kňaz zíde z Božej cesty, strháva so sebou aj mnohých ľudí a stáva sa pre svoje okolie nie požehnaním, ale kliatbou. Taký kňaz si však potom nezaslúži úctu od ľudí pre svoje vyvolenie, ktorému nebol verný.

Nedeľný úryvok sa končí troma nástojčivými otázkami obsiahnutými v 10. verši druhej kapitoly. Týmito otázkami však začína ďalšia časť knihy, preto zaradenie tohto verša do tejto perikopy nemá logické odôvodnenie. Mení sa tu aj hovorca. Prorok tu totiž už nehovorí v Božom mene, ale v mene svojho národa, a preto pokračuje v prvej osobe množného čísla.  V mene svojho národa vyznáva porušenie Božej zmluvy, ktorá bola uzavretá s Abrahámom a praotcami Izraela, a volá po návrate k Otcovi všetkých ľudí.

Prvé čítanie s evanjeliom spája kritika nesprávnych náboženských postojov, prítomných osobitne u náboženských vodcov národa.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mal-114-210/

 

 

(Mt 23, 1-12)

Ježiš povedal zástupom i svojim učeníkom: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú. Viažu ťažké až neúnosné bremená a kladú ich ľuďom na plecia, ale sami ich nechcú ani prstom pohnúť. Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli: rozširujú si modlitebné remienky a zväčšujú strapce na šatách, radi majú popredné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na uliciach a keď ich ľudia oslovujú Rabbi. Vy sa nedávajte volať Rabbi, lebo len jeden je váš Učiteľ, vy všetci ste bratia. Ani Otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten nebeský. Ani sa nedávajte volať Učiteľmi, lebo len jediný je váš Učiteľ, Kristus. Kto je medzi vami najväčší, bude vaším služobníkom. Kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

 

Autor Matúšovho evanjelia od samého začiatku (por. Mt 2 – Herodesova snaha zabiť „novonarodeného židovského kráľa“) spojil vznešený Ježišov portrét s temnou správou o jeho odmietnutí ľuďmi. Odmietnutie Ježiša ako Mesiáša zo strany najvyšších židovských predstaviteľov je prítomné aj v Ježišovom prorockom vyučovaní (prorockom vzhľadom na to, že Ježiš svojich poslucháčov stavia pred rozhodnutie svedomia, od ktorého závisí ich budúcnosť, vlastne večný osud) v jeruzalemskom chráme (por. Mt 21,23-22,46). Najvyhrotenejším textom celého Matúšovho evanjeliového rozprávania je však 23. kapitola (istým spôsobom najnepochopenejšia kapitola Matúšovho evanjelia v cirkevných dejinách), z ktorej úvod budeme počuť v evanjeliovom úryvku tejto nedele. Hoci táto kapitola má podobu ucelenej Ježišovej reči proti židovským zákonníkom (rabínom) a členom obrodného duchovného hnutia farizejov, nie je zaradená medzi Ježišove „veľké reči“, ktoré tvoria kostru Matúšovho evanjelia (Mt 5 – 7; Mt 10; Mt 13; Mt 18; Mt 24 – 25), a to preto, že v skutočnosti tu nemáme zápis Ježišovej reči, ale súbor Ježišových výrokov zostavených do jednotného celku. Ostrý polemický tón tejto kapitoly totiž zrkadlí nielen Ježišov spor s jeho súčasníkmi, ale aj neskoršie rozštiepenie medzi prvotnou cirkvou a synagógou.

Táto „reč“ je adresovaná „zástupom a Ježišovým učeníkom“ (Mt 23,1), teda Cirkvi, nie farizejom a zákonníkom, čo je dôležité pre pochopenie celej kapitoly. Ježišov prorocký hnev nie je v prvom rade obžalobou židovských čelných predstaviteľov v minulosti, ale je hlavne výstrahou pre kresťanov tak Matúšovej doby ako aj všetkých neskorších dôb ohľadne nesprávnych náboženských postojov, ktoré by sa mohli stať zhubnými pre rýdze kresťanstvo. Túto kapitolu teda možno chápať aj ako významový protiklad „reči na vrchu“ (Mt 5 – 7), v ktorej nám Ježiš vysvetľuje tie správne kresťanské postoje. Táto kapitola síce hovorí o farizejoch a zákonníkoch, ale je adresovaná kresťanom. Zákonníci a farizeji tu slúžia len ako negatív, ako podklad pre vysvetlenie nebezpečenstva pokrytectva, ktoré bude neustále číhať v budúcnosti na Cirkev. Matúšovi nešlo o to, aby na konci svojho evanjelia dal ešte „poslednú ranu“ farizejom a zákonníkom, ale aby pomocou Ježišovej kritiky istých nesprávnych postojov farizejov a zákonníkov skritizoval isté nesprávne postoje v kresťanskom spoločenstve svojej doby a poukázal na isté správne postoje, ktoré by si mali kresťania každej doby osvojiť, najmä vzájomnú službu a bratstvo.

Úvodné slová tejto „reči“ vyjadrujú Ježišovu úctu k Zákonu a izraelským inštitúciám, čo je príznačné pre Matúšovo evanjelium, adresované pôvodne práve kresťanom zo židovstva (por. aj Mt 5,17-20; 10,5n; 15,24). Zákonníci, z ktorých tí najhorlivejší boli práve z hnutia farizejov, boli Bohom poverení učiť ľudí životu podľa Mojžišovho zákona, ktorý Ježiš neprišiel „zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Avšak tieto slová sú len úvodom ku skutočnému obsahu kapitoly, ktorý ostro odsudzuje pokrytectvo náboženských vodcov. Ich hlavný hriech by sa dal opísať slovami, že nekonali podľa toho, čo učili. A aj to, čo robili, nepochádzalo zo srdca, ale z túžby po chvále druhých.

Kto boli vlastne títo farizeji a zákonníci, ktorí zohrávajú v evanjeliách takú dôležitú, hoci negatívnu úlohu?

Úrad zákonníkov, alebo učiteľov Zákona (rabínov; hebr. rabbi síce neznamená doslovne učiteľ, ale „veľký“, „význačný“, prenesene sa však používa v zmysle „majstra“, „duchovného vodcu“; pôvodne mal tento titul osobný charakter, používal sa ako výraz úcty voči židovským duchovným autoritám, aj ako čestný titul učiteľov Zákona, dnes sa tento titul používa ako formálny titul pre hlavu židovskej náboženskej obce – vedie modlitbu v synagóge, ale inak môže mať aj iné zamestnanie) sa v judaizme objavuje vedľa kňazského stavu až po návrate z babylonského zajatia. Jedným z prvých učiteľov Zákona bol Ezdráš, ktorý sa vrátil do Jeruzalema so skupinou bývalých exulantov v Babylone v 5. st. pred Kristom. Po dlhom období štúdia sa zákonník vo veku asi 40 rokov začal tešiť všeobecnému uznaniu. Ako oficiálny vykladač Písma a znalec v otázkach Mojžišovho Zákona pôsobil svojím vplyvom nielen na každodenný náboženský život, ale aj ako sudca v sporných záležitostiach. Zákonníci teda plnili aj úlohu „právnikov“, hoci išlo zväčša o náboženské záležitosti, ale s veľkým dosahom na každodenný život. Niektorí zákonníci tej doby boli aj kňazmi chrámu, tí však pochádzali z bohatých vrstiev a medzi ľudom neboli obľúbení.

Väčšina zákonníkov však pochádzala z laického stavu, a v Ježišovej dobe boli väčšinou aj členmi náboženského hnutia farizejov. Ľudia ich mali v úcte aj pre ich chudobu, ktorú si dobrovoľne zvolili a tým sa priblížili jednoduchému človeku. Najslávnejšími učiteľmi Zákona boli Hillel, Gamaliel (Pavlov učiteľ, por. Sk 5,34 a 22,3), Jochanan bez Zakkai, hlavný predstaviteľ učencov v Jamnii po zničení Jeruzalema (po r. 70 nášho letopočtu) a nakoniec Rabbi Akiba, ktorý bol v r. 135 n. l. Rimanmi popravený. Zákonníci sa snažili každodenný život veriaceho Žida vtesnať do plnenia množstva príkazov a nariadení, ktoré však nemali zbožného človeka zväzovať, ale naopak oslobodzovať ho pre správny život, ktorý sa páči Bohu. Tieto predpisy prevzali od kňazov, pre ktorých boli pôvodne určené, ale zákonníci ich predložili celému ľudu, aby všetci Židia mohli zakúsiť vedomie Božej blízkosti.

Farizejské hnutie má svoj pôvod v ľudovom hnutí tzv. „zbožných“ ľudí (hebr. chasidim), ktorí boli inšpirovaní národným aj náboženským prebudením v čase Makabejcov (počnúc r. 167 pred Kristom), ktorí bojovali proti náboženskému útlaku zo strany Seleukovcov (helénska dynastia vládnuca v Sýrii na územiach dobytých Alexandrom Macedónskym). Verné lipnutie na Mojžišovom zákone a odmietanie kompromisov s pohanskými vplyvmi získalo týmto „zbožným“ veľkú úctu a vážnosť medzi Židmi. Neskôr sa títo „zbožní“ postavili proti zhýralému životu židovskej kráľovskej dynastie Hasmoneovcov (potomkovia kňazského rodu Makabejcov, konkrétne Šimona Makabejského). Skupina „zbožných“ sa časom začala nazývať „oddelení“, t.j. farizeji (hebr. peruším), pretože sa chceli stále viac odlišovať od tých menej verných a zbožných Židov. Zbožnosť týchto horlivcov sa však časom začala meniť na fanatizmus, ktorý ich priviedol k duchovnej slepote a hluchote voči skutočnej Božej vôli.

Farizeji a zvlášť zákonníci boli jedinými náboženskými skupinami, ktoré prežili zničenie Jeruzalema a vojnu s Rimanmi (saduceji, zelóti aj eséni zanikli). Aj preto Matúš kritiku istých náboženských postojov spája práve s nimi, keďže sa stali rozhodujúcou náboženskou autoritou v židovstve na konci prvého storočia nášho letopočtu. Výber zákonníkov a farizejov ako istého „negatívu“, ktorý Matúš používa na vysvetlenie svojej náuky o náboženskom pokrytectve (nejde o vedomé pokrytectvo, ale o neuvedomované nesprávne povrchné náboženské postoje, v dnešnej dobe typické napríklad aj pre ľahostajných katolíkov) je preto tak trochu účelový, pričom tieto skupiny židovských veriacich vlastne iba reprezentujú vtedajší judaizmus ako súbor nesprávnych náboženských postojov, ktorým dominuje hlavne odmietnutie Ježiša ako Mesiáša a teda aj Cirkvi ako nového a pravého Izraela.

S prvou Ježišovou kritikou farizejov v Matúšovom evanjeliu sa stretávame už v „horskej reči“ (Mt 5,20: Preto vám hovorím: Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do nebeského kráľovstva). Ježiš kritizuje hlavne to, že farizeji, najmä tí, ktorí mali autoritu zákonníkov, napriek vonkajšiemu zachovávaniu Mojžišovho zákona, neplnili Božiu vôľu (por. Mt 7,21: Nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane,“ vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach). V strede pozornosti farizejov už nebol Boh, ani im zverené osoby, ale oni sami. Ježiš zdôrazňuje osobný vzťah s Bohom a z neho plynúce poznanie Božej vôle a konanie podľa nej. Nedostatočný vzťah s Bohom možno spoznať aj v snahe o získanie titulov a v túžbe po prejavoch vonkajšej úcty od ľudí. Kresťania sa preto majú vyvarovať chorobnej ctižiadosti a ich poznávacím znamením má byť aj vzájomná služba medzi bratmi a sestrami. 

Pokiaľ ide o Ježišovu požiadavku, aby jeho učeníci nevyžadovali od druhých, aby ich volali Rabbi, t.j. aby nevyžadovali od druhých nejaké zvláštne prejavy úcty voči svojej osobe, nemusíme v tom hneď fanaticky vidieť zákaz akýchkoľvek cirkevných titulov či obľúbených lichotivých oslovení, ako napr. „duchovný otec“, ale jednoducho výzvu ku skromnosti vo vystupovaní voči podriadeným a Ježišov výsmech z „papalášizmu“. Ide tu o obrazné rozprávanie a nie o priamy Boží zákaz používania istých pomenovaní či titulov, ako to niekedy fanaticky a teda vlastne „farizejsky“ interpretujú niektorí príliš horliví kresťania (zvlášť mimo Katolíckej Cirkvi). Ježiš nie je jazykový policajt, nechce upravovať vonkajšie názvoslovie úradov a autorít, ale chce zdôrazniť vnútorný postoj tých, ktorí majú úrad a autoritu. Jeho slová sú výzvou k bratstvu a službe. Tí, ktorí majú v Cirkvi autoritu, majú konať ako učiteľ, otec a majster, ale nemajú sa domáhať takého oslovovania alebo túto svoju úlohu a autoritu zdôrazňovať. Tieto úlohy totiž nezastávajú vo svojom vlastnom mene, ale len v spojení s jediným skutočným Učiteľom, Otcom a Majstrom. Proti Ježišovej požiadavke sa teda neprehrešujú len tí, ktorí by chceli svoj úrad učiteľov používať k osobného vyvyšovaniu sa, ale aj tí, ktorí by radi odstránili učiteľský úrad z Cirkvi a sami seba urobili svojimi vlastnými učiteľmi bez zodpovednosti voči skutočnej Božej pravde. Jedno aj druhé je prejavom pýchy a svojvoľnosti voči poznanej Božej vôli.  

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-231-12/

M. Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakl. Kostelní Vydři 1996