Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

Zjv 7, 2-4. 9-14: Ja, Ján, videl som vystupovať od východu slnka iného anjela, ktorý mal pečať živého Boha a mohutným hlasom zvolal na štyroch anjelov, ktorí dostali moc škodiť zemi a moru: „Neškoďte zemi ani moru ani stromom, kým neoznačíme na čele služobníkov nášho Boha!“ A počul som počet označených: stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela.

Potom som videl; a hľa, veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy a mohutným hlasom volali: „Spása nášmu Bohu, ktorý sedí na tróne, a Baránkovi!“ Všetci anjeli stáli okolo trónu, starcov a štyroch bytostí, padli na tvár pred trónom, klaňali sa Bohu a volali: „Amen! Dobrorečenie a sláva, múdrosť a vďaka, česť a moc i sila nášmu Bohu na veky vekov. Amen.“ I prehovoril jeden zo starcov a povedal mi: „Kto sú títo oblečení do bieleho rúcha a odkiaľ prišli?“ Povedal som mu: „Pán môj, ty to vieš.“ A on mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi.“

 

Kniha Zjavenia, po grécky Apokalypsa, je jedinou prorockou (a z hľadiska svojho literárneho žánru súčasne aj jedinou apokalyptickou) knihou Nového Zákona (apokalyptické state však nachádzame aj v iných spisoch Nového Zákona, napr. v evanjeliách – Ježišovo proroctvo o svojom druhom príchode – alebo v spisoch sv. Pavla). Za jej autora sa považuje apoštol a evanjelista Ján, ktorý v nej zaznamenáva to, čo mu Pán zjavil vo vytržení „v Pánov deň“ počas jeho vyhnanstva na ostrove Patmos (por. Zjv 1,9-10). Exegéti sa v mnohom líšia ohľadne cieľa a zmyslu tejto knihy. A hoci autor tejto knihy hneď v úvode píše, že toto zjavenie dostal od Boha, „aby ukázal svojim služobníkom čo sa má onedlho stať“ (Zjv 1,1) a posolstvo tejto knihy sa preto – odhliadnuc od prvej časti tejto knihy, ktorou je sedem listov maloázijským cirkvám – najčastejšie považovalo za tajomnú predpoveď budúcnosti Cirkvi, či už v rámci celých dejín alebo istého úseku dejín, napríklad vzhľadom na prenasledovanie kresťanov v Rímskej ríši, prípadne za zakódované posolstvo o znameniach „konca sveta“, za najlepší výklad podstaty tejto knihy považujem to, čo uvádza Scott Hahn vo svojej knihe „Baránkova večera“, že celá táto kniha je vlastne liturgickou príručkou, resp. návodom na duchovné slávenie sv. omše, ktorá je pozemským odrazom, alebo skôr pozemskou súčasťou nebeskej liturgie. Tento svoj názor opiera o spisy starokresťanských Otcov Cirkvi, ktorí túto knihu považovali za kľúč k liturgii a naopak – liturgiu za kľúč pre pochopenie tejto knihy.

Aj letmý pohľad do tejto knihy svedčí o prítomnosti liturgického jazyka. Liturgické obrazy sú jadrom jej posolstva. V týchto obrazoch však autor knihy vychádza skôr z udalostí alebo skutočností minulých a prítomných, nie budúcich, ako sa mnohí mylne nazdávajú, čo však nevylučuje aj možnosť predpovede budúcich vecí, ale skôr vo všeobecnom zmysle. Napokon proroctvo v Biblii nie je v prvom rade predpoveď budúcich vecí, ale oznámenie Božej vôle a výstraha pred tým, čo sa môže stať, ak nenastane náprava (pokánie).

Pri opise nebeského chrámu, ktorým začína druhá časť Apokalypsy (od 4. kapitoly), Ján vychádza z podoby jeruzalemského chrámu, ako bol opísaný v starozákonných knihách, čo by ľahko spoznal každý Žid, ktorý dobre poznal hebrejské Sväté Písmo. To sa týka napríklad štyroch bytostí (cherubíni vyrytí do stien chrámu – por. 1Kr 6,29: „Na všetky steny chrámu dookola dal – kráľ Šalamún – povyrezávať rezby v podobe cherubov“), dvadsiatich štyroch starcov (24 kňazských tried), skleného mora podobného krištáľu (nádrž na vodu z lešteného bronzu), siedmich zlatých svietnikov (Zjv 1,12), kadidlového oltára (Zjv 8,3-5), atď. Centrom nebeského chrámu v knihe Zjavenia podobne ako v Šalamúnovom chráme bola Archa zmluvy (Zjv 11,19). Podľa viery starovekých Židov úcta k Bohu v jeruzalemskom chráme odzrkadľovala chválu anjelov v nebi. Liturgia Starej zmluvy so svojím kňazstvom a obetami slúžila ako nejasný obraz diania na nebeskom dvore. Svätá omša, liturgia Novej zmluvy, je však niečo oveľa viac: je súčasťou tejto nebeskej liturgie, tajomnou účasťou na nej. Sv. omša je spoločnou liturgiou anjelov a ľudí, spoločnou liturgiou Cirkvi putujúcej aj oslávenej, pozemskej a nebeskej.

Jánova Apokalypsa teda na rozdiel od starozákonných apokalyptických spisov (najmä Kniha proroka Daniela, hl. 7-12, ale isté apokalyptické state, teda zamerané na eschatologické skutočnosti, teda prekračujúce hranice tohto času, nachádzame aj v iných spisoch starozákonnej Biblie, najmä v prorockých spisoch, napr. Iz 65,17: „Hľa, ja stvorím nové nebo a novú zem“; napokon hranica medzi prorockým a apokalyptickým žánrom je veľmi tenká) sa Božia vláda nad svetom, Boží triumf, očakáva až v budúcnosti, v Jánovej Apokalypse je Božie víťazstvo nad hriechom a diablom už prítomnou skutočnosťou, ktorá sa osobitne prejavuje v liturgii Cirkvi.

Dôležitou udalosťou pre pochopenie posolstva tejto knihy je zničenie jeruzalemského chrámu, ktorým zanikli aj židovské obety, pričom liturgia Cirkvi pokračovala a stále viac sa šírila. Ján vo svojej vízii opisuje práve toto zanikanie starého sveta, Starého zákona, a vznikanie nového sveta, nového Jeruzalema. Keď v roku 70 obkľúčila armáda rímskeho cisára Títa Jeruzalem, vypukol v meste hladomor, morová nákaza a ozbrojené konflikty, čo môžeme sledovať v šiestej kapitole Knihy Zjavenia, kde skazu postupne ohlasujú štyria anjelskí jazdci (štyri bytosti – cherubíni) na koňoch, pričom Baránok postupne otvára sedem pečatí na tajomnej knihe. Autor Knihy teda do svojho vysvetľovania liturgických dejov zapája v jeho dobe dobre známe historické skutočnosti.

Text dnešného prvého čítania sa začína po otvorení šiestej pečate tejto knihy (a pred otvorením poslednej, siedmej pečate), ktoré znamenalo príchod veľkého dňa Božieho hnevu, a autor knihy sa pýta: „Kto bude môcť obstáť?“ A zameriava náš pohľad na veľký zástup: „stoštyridsaťštyritisíc označených zo všetkých kmeňov synov Izraela“. Všetci sú označení „pečaťou živého Boha“. Kto sú títo označení a aká je to pečať, ktorá ich zachránila pred záhubou? Podľa jedného výkladu tejto state môžeme v týchto označených vidieť aj kresťanov zo židovstva, ktorí unikli pred skazou Jeruzalema. Pri dobíjaní Jeruzalema Rimanmi nezahynul údajne ani jeden kresťan, pretože spoločenstvo veriacich stihlo na základe varovania z Ježišovho proroctva (Mt 24,15-16; Mk 13,14; Lk 22,20-21) utiecť do hôr za Jordánom. V Zjv 7,1-4, čo je text dnešného prvého čítania čítame, že títo kresťania (číslo 144.000 je samozrejme symbolické: 12x12x1000, pričom prvá dvanástka je počet izraelských kmeňov, z ktorých pozostával starozákonný vyvolený Boží ľud, druhá dvanástka je počet apoštolov, ktorí sú základom novozákonného vyvoleného národa, Cirkvi – slovo cirkev, grécky eklésia, významovo znamená to isté čo u Židov synagóga, teda náboženské zhromaždenie, duchovné spoločenstvo, nielen budova, a číslovka tisíc je podobne ako číslovka sedem symbolom plnosti, ale skôr v časovom význame, teda symbolom plnosti čias, čiže zavŕšenia času vo večnosti – lebo nejde len o zástup tých, ktorí boli zachránení z Jeruzalema, ale aj o zástup tých, ktorí dosiahnu večnú spásu) prežili, lebo boli označení na čele akousi tajomnou Božou pečaťou.

Aj v knihe proroka Ezechiela (Ez 9,2-4) sa spomína Božie znamenie, po hebrejsky tau, po grécky písmeno T. Toto písmeno má totiž podobu kríža. Tou pečaťou je teda Kristov kríž, alebo skôr krst, pretože ako čítame ďalej, všetci „označení“ boli oblečení do bieleho rúcha, tradičného krstného odevu, ktorí sa okúpali v Baránkovej krvi, boli vykúpení z večnej smrti cenou Kristovej krvi; slovo „označení pečaťou“ sa okrem toho v prvotnej Cirkvi bežne používalo na označenie pokrstených (por. napr. 2Kor 1,22: „On nás označil svojou pečaťou“).

Prečo to všetko apoštol Ján píše? Musíme si uvedomiť, že kresťania v Jeruzaleme boli členmi židovského národa, aj pre nich bol chrám stále svätým miestom. Potrebovali vysvetlenie, prečo musel starý Jeruzalem, ako symbol Starého Zákona, ustúpiť novému Jeruzalemu, Cirkvi. Museli sa vyrovnať so skutočnosťou, že chrám, najkrajšia stavba na svete, je zničený a kňazstvo a chrámové obety, ktoré siahali do obdobia spred tisíc rokov, zanikli. Zánik Jeruzalema bol pre prvých kresťanov zo židovstva napriek tomu, že sa už do veľkej miery odčlenili od synagógy, teda židovského náboženského spoločenstva, príčinou veľkého smútku a mnohých otázok. Kresťania zo židovstva, ale nielen oni, žiadali vysvetlenie Božích činov. Sväté mesto, ktoré si vyvolil sám Boh, kňazstvo, ktoré ustanovil skrze Mojžiša, chrám, ktorý prikázal sám postaviť, teraz On sám zničil. Kresťania túžili po zjavení zmyslu tejto dejinnej udalosti veľkého významu. A Ján z Božieho vnuknutia nachádza odpoveď. Boh zničil starý Jeruzalem, potom ako príchodom Mesiáša splnil svoju dejinnú úlohu, pre jeho hriechy, pre jeho pýchu, pre odmietanie Božieho Syna a prenasledovanie prvých kresťanov. Boh však súčasne vybudoval nový Jeruzalem, ktorý zostúpil priamo z neba. Tým novým Jeruzalemom, postaveným zo živých kameňov, je samotná Cirkev. Nový Jeruzalem je všade tam, kde kresťania slávia novú obetu – Baránkovu večeru. Na sv. omši, slávenej spolu s anjelmi, majú čerpať posilu uprostred prenasledovania pre zápas s Božími nepriateľmi. A keď prejdú „cez veľké súženie“, budú mať účasť na nebeskej liturgii pred Božím trónom a pred Baránkom.

Hlavným cieľom Jánovej apokalypsy je teda posilnenie kresťanov svojej doby (najmä kresťanov Malej Ázie, zvlášť tých, ktorí pochádzali zo židovstva) ale aj kresťanov všetkých čias vo vernosti Kristovi v prenasledovaniach, vo všetkom súžení, ktoré kresťania zakúšajú od ľudí tohto sveta, ktorý je stále pod vplyvom diabla. Obrazom, ktorý ich má posilňovať, je obraz nebeského Jeruzalema, večnej slávy spasených. Je to však obraz, ktorý nie je len budúcnosťou, ale aj prítomnosťou, prežívanou v liturgii Cirkvi, v Eucharistii, vo sv. omši, ktorá je pozemskou účasťou na nebeskej liturgii spasených. Takýmto spôsobom sa tento spis môže stať nielen návodom na lepšie prežívanie sv. omše, ale aj prameňom sily a útechy pre prenasledovanú Cirkev každej doby.

 

 (zdroje: Scott Hahn: Baránkova večera – Svätá omša ako nebo na zemi, Redemptoristi 2005; Jozef Heriban: Úvody do Starého i Nového Zákona, SSV Trnava 1997; upravené)

 

 

Mt 5, 1-12a: Keď Ježiš videl veľké zástupy, vystúpil na vrch. A keď sa posadil, pristúpili k nemu jeho učeníci. Otvoril ústa a učil ich: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení lační a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení. Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha. Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi. Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a jasajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi.“

 

Na slávnosť Všetkých svätých nám Cirkev v Božom Slove predkladá slávne Matúšove blahoslavenstvá (Mt 5,1-12a), ktoré sú Ježišovým pozvaním všetkých jeho učeníkov, teda aj nás, ku svätosti života, a súčasne sú opisom a vysvetlením toho, čo si vlastne Ježiš predstavuje pod svätosťou. Ježišove blahoslavenstvá nám ukazujú ideál svätosti v realistickej forme, teda vychádzajú z reálnych, každodenných životných situácií veriaceho človeka. Tým sa výrazne odlišujú od tej romantickej formy svätosti, ktorá bola obľúbená v stredoveku, ale dnes už pôsobí nereálne ba až odpudivo, práve pre svoju umelosť (hľadanie záľuby v sebatrýznení, snaha o svätosť ako istá formu náboženského športu, v ktorom išlo o dosahovanie mimoriadnych skutkov sebazapierania).

Ježišove blahoslavenstvá nám nepredstavujú svätosť ako morálnu bezchybnosť a dokonalosť, ale nadväzujú na biblickú predstavu svätosti, akou bolo napr. svätosť Abraháma alebo Dávida, ktorí ani zďaleka neboli ľuďmi bez chýb a hriechov. Pochopenie správneho biblického obrazu svätosti je nielen jedným z hlavných cieľov dnešnej slávnosti, ale aj podmienkou dosiahnutia večného života.

Všimnime si v prvom rade samotnú literárnu formu „blahoslavenstiev“ (latinsky beatitudines; odborný výraz pre túto literárnu formu pochádzajúci z gréčtiny je makarizmy, od gréckeho slova „makários“ – blahoslavený), ktorú môžeme označiť ako blahoželanie, gratuláciu, prípadne ako výkriky šťastia. „Blahoslavení ste“ – to je zvolanie radosti a šťastia, ktoré môžeme voľne preložiť aj ako „ste šťastní“. Výraz „blahoslavení“ však lepšie vystihuje význam týchto Ježišových slov ako obdobné slovo blažení, alebo šťastní, lebo tu nejde v prvom rade o „pocity šťastia“, ale o životné postoje, spôsoby jednania a konania, ktoré nás privádzajú k šťastiu. To, po čom človek najviac túži, čo má vložené ako neprekonateľnú túžbu vo svojom srdci, je v prvom rade túžba po šťastí. Avšak túto túžbu môžeme naplniť len ak sa budeme snažiť stať svätými, to znamená plnými Boha a jeho lásky.

Čo si musíme preto ďalej uvedomiť pre správne pochopenie blahoslavenstiev je prijatie základnej pravdy, že skutočné šťastie, ktoré je trvalé a nepominuteľné, je čisto duchovná, teda náboženská záležitosť. Šťastie nespočíva v ničom hmotnom či materiálnom, za čím sa naháňa tento svet. Ani v peniazoch, ani v zdraví, ba ani v ľudskej láske. Všetko pozemské, nech by to bolo akokoľvek dobré a krásne, je nestále a pominuteľné, a preto to nemôže priniesť skutočné šťastie srdcu človeku, ktoré túži po večnom a nekonečnom šťastí. Šťastie spočíva v objavení Boha ako zdroja šťastia, teda v prežívaní jeho lásky vo svojom živote a v plnení Božej vôle. Ježiš nás nepozýva k farizejskej zbožnosti, založenej na dosahovaní vonkajšej náboženskej a morálnej dokonalosti, ale pozýva nás k šťastiu založenému na vedomí Božej lásky.

Blahoslavenstvá však nie sú výslovne návodom na svätosť, ako sa to niekedy vysvetľuje v zbožných moralistických výkladoch blahoslavenstiev, sú len opisom cesty k svätosti, opisom jej sprievodných znakov, ktorými sú duchovná chudoba, duchovný hlad a smäd, duchovný smútok a znášanie prenasledovania kvôli svojej vernosti Bohu, atď. Ježiš vyhlasuje svojich učeníkov za blahoslavených nie preto, žeby boli morálne vyššie ako ostatní ľudia. Blahoslavenstvá nie sú morálne príkazy ako Desatoro. Ježišovi učeníci sú blahoslavení preto, lebo kráčajú k Bohu s tým správnym životným postojom, lebo všetko vo svojom živote podriadili získaniu Božieho kráľovstva. Avšak blahoslavenstvá nehovoria o samotnej materiálnej chudobe, o samotnom telesnom hlade a smäde, o tom, že by materiálna chudoba, telesný hlad či smäd či akýkoľvek smútok alebo prenasledovanie boli podmienkami svätosti či šťastia. Keby Ježiš hovoril o materiálnej chudobe, o telesnom hlade a smäde alebo o hocijakom smútku a prenasledovaní ako o podmienkach svätosti či šťastia, potom by boli svätými všetci chudobní, všetci hladujúci a všetci trpiaci a prenasledovaní, čo je výklad blahoslavenstiev, ktorý je prekrútením pôvodného zmyslu blahoslavenstiev a radi ho používali marxisti, aby dali svojmu velebeniu proletariátu náboženský pátos. Proti takémuto falošnému výkladu hovorí samotný fakt, že väčšina materiálne chudobných a telesne či duchovne trpiacich sa vôbec necíti byť šťastnými a ich utrpenie je im skôr príčinou k hriechu, skôr k odmietaniu Boha než k jeho velebeniu. Nejde teda o to, aby sme silou-mocou boli chudobní či prenasledovaní, ale aby sme sa nezľakli ani chudoby ani prenasledovania, lebo práve toto môže byť jasným znakom toho, že sme na ceste do Božieho kráľovstva, na ceste ku skutočnému šťastiu, ktoré spočíva v Bohu.

Ježiš pri formulácii blahoslavenstiev vychádza z biblických, najmä prorockých tradícií, ktoré opisujú Boží ľud ako ľud chudobný, plačúci, prenasledovaný, atď. Dôležitý je tu citát z proroka Izaiáša (Iz 61,1-4), ktorý cituje Ježiš v nazaretskej synagóge na začiatku svojho verejného účinkovania: „Duch Pána je nado mnou ... poslal ma hlásať radostnú zvesť chudobným, uzdraviť skrúšených srdcom, oznámiť zajatým slobodu, väzneným prepustenie ...“ (por. Lk 4,17-19). Tieto verše z Izaiáša sú veľmi dôležité pre pochopenie vedomia, ktoré mal Ježiš o svojom poslaní: zhromaždiť stratené ovce Izraela a pripraviť ich na príchod Božieho kráľovstva.

V každom blahoslavenstve nachádzame dve vyhlásenia: prvým je spomínaná proklamácia (slávnostné vyhlásenie) šťastia, blahoželanie, ktoré je však spojené s nečakaným dôvodom tohto šťastia – chudoba, plač, hlad a smäd, atď., ale dôležité je aj pochopenie, o aký druh chudoby, hladu, smädu, plaču, atď. ide, ako bolo uvedené vyššie, teda nejde o samotnú materiálnu chudobu, ale o správny duchovný postoj k majetku, nejde o samotný telesný hlad a smäd, ale o schopnosť znášať ho pre získanie Božieho kráľovstva, nejde o samotný plač alebo smútok, ale o dôvod tohto plaču a smútku a podobne. A po tejto proklamácii šťastia Ježišových učeníkov nachádzajúcich sa v paradoxnej, teda z hľadiska tohto sveta v zlej životnej situácii, nasleduje nejaký Boží prísľub, týkajúci sa dobier Božieho kráľovstva, pre ktoré sú Ježišovi učeníci ochotní obetovať všetko pozemské.

Jednotlivé blahoslavenstvá môžeme v skratke chápať asi tak, že chudobní v duchu sú tí, ktorých jediným bohatstvom je Boh a bez neho sa cítia absolútne chudobní a prázdni, aj keby mali veľké majetky a hodnosti. Podobne aj hlad a smäd musíme vnímať hlavne ako duchovný hlad a smäd po Bohu a plnení jeho vôle, keď človeka stravuje horlivosť za Pánove veci a pritom zabudne aj na svoje materiálne a ľudské potreby. Duchovne smutní sú tí, ktorých trápia vlastné hriechy a nedokonalosti, ale nie kvôli sebe samému, pre pocit vlastnej dokonalosti, ale preto, že neznesú, aby v prítomnosti takej Lásky, akou ich miluje Boh, boli nečistí.

Blahoslavenstvá nie sú príkazmi, sú ponukou, pozvaním k istému spôsobu života nasmerovaného na Božie kráľovstvo. Nedajú sa priamo „plniť“ ako nejaké morálne príkazy či úlohy, nejakým umelým, čisto vonkajším navodzovaním stavov chudoby, prenasledovania, smútku, hladu či smädu, lebo tu ide v prvom rade o duchovný stav srdca, o duchovné postoje vzhľadom na hodnoty tohto sveta. Blahoslavenstvá sú spôsobom života, ktorý dostávame ako dar od Ducha Svätého, ak sa rozhodneme naplno nasledovať Ježiša Krista. Kresťan naplnený Duchom Svätým si skrátka v istej chvíli uvedomí, že nič materiálne, nič pozemské ho neuspokojí, neurobí ho šťastným, a že radosť z Božieho daru spásy môže skôr prežívať v situácii pozemského nedostatku či prenasledovania, lebo takto je oveľa slobodnejší pre dary Božieho kráľovstva. V skratke možno teda blahoslavenstvá opísať ako povzbudenia k takému spôsobu života, v ktorom je človek jednoznačne zameraný na dosahovanie hodnôt Božieho kráľovstva, ale to si vyžaduje opovrhnúť hodnotami tohto sveta a tým šťastím, ktoré nám tento svet ponúka. Blahoslavenstvá môže žiť rovnako žobrák ako milionár, ak si osvoja správny duchovný postoj k tomuto svetu. Napokon, v blahoslavenstvách sú uvedené aj také životné postoje a stavy srdca, ktoré nemajú s pozemským majetkom či peniazmi priamo nič spoločné (nepriamo by sme určite nejaké spojenie s peniazmi našli), ako napríklad blahoslavenstvo čistého srdca alebo pokojamilovnosti.

Najlepším výkladom blahoslavenstiev je život samého Pána Ježiša (ale aj Panny Márie). Blahoslavenstvá opisujú jeho samého ako človeka, ktorý spoznal Božiu lásku a stala sa pre neho zmyslom života, a hoci bol chudobný, hladný, smädný a prenasledovaný, bol absolútne šťastný, bol „blahoslavený“ (čo neznamená, že sa tak vždy cítil), lebo vo svojom živote prežíval naplno Otcovu lásku. A pozýva aj nás k dosiahnutiu tohto šťastia.

A svätí v nebi, na ktorých môžeme takisto vnímať znaky blahoslavenstiev, sú príkladom a potvrdením toho, že je možné Pána Ježiša na tejto ceste k dosiahnutiu dokonalého šťastia naozaj nasledovať.