(Dt 6, 2-6) Mojžiš povedal ľudu: „Boj sa Pána, svojho Boha, a zachovávaj po všetky dni svojho života všetky jeho prikázania a ustanovenia, ktoré dávam tebe i tvojim synom a vnukom, aby si dlho žil. Počúvaj, Izrael, a svedomite zachovávaj príkazy, aby ti dobre bolo a aby si sa veľmi rozmnožil v krajine oplývajúcej mliekom a medom, ako to prisľúbil Pán, Boh tvojich otcov. Počúvaj, Izrael: Pán, náš Boh, je jediný Pán! Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou. A tieto slová, ktoré ti ja dnes hovorím, budú v tvojom srdci.“

Dnešný starozákonný úryvok pochádza z prvej časti knihy Deuteronómium (Dt 1-11), ktorá obsahuje dejinné spomienky prepletené povzbudeniami k vernosti Jahvemu, a je súčasťou „druhej Mojžišovej reči“ (Dt 4, 44-27,26), ktorá začína opakovaním Desatora (Dt 5,6nn) z Ex 20 (v trochu upravenom znení), ale jej hlavným obsahom sú tzv. deuteronomické zákony (od 12. kap.), ktoré mali nahradiť tzv. Knihu zmluvy z Ex 20,22-23,19. Dnešný úryvok je súčasťou kap. 6-11, ktoré môžeme chápať ako kázeň na tému prvého prikázania Desatora.

Dnešná perikopa, resp. jej časť od v. 4, je najznámejším úryvkom celej Piatej Mojžišovej knihy. Je to úryvok z modlitby známej ako Šema Israel (Počuj, Izrael), ktorú sa už tisícročia až dodnes veriaci Židia modlia aspoň 2x denne (ide v zásade o rannú a večernú modlitbu – podľa slov Dt 6,7: či budeš líhať alebo vstávať). Obsahom nášho úryvku je vyznanie viery v jediného Boha (pravdepodobne zamerané proti polyteizmu rozšírenému v starovekom svete) a zhrnutie celého náboženského života do jediného prikázania lásky k Bohu. Samotná modlitba Šema Israel je ale dlhšia, obsahuje nielen úryvok Dt 6,4-9, z ktorého pochádza aj prvé čítanie tejto nedele, ale aj ďalšie dva úryvky: Dt 11,13-21 a Nm 15,37-41.

Samotnú modlitbu Šema a prikázanie lásky k Bohu predchádza prikázanie o Božej bázni: Boj sa Pána, svojho Boha. Bázeň pred Bohom nie je strach z Boha. Bázeň by sme mohli najlepšie opísať asi slovom „úcta“. Úcta je dôsledkom ale aj predpokladom skutočnej lásky. Nemôžeme milovať toho, koho si naozaj nevážime. Úcta alebo bázeň znamená rešpekt pred milovanou osobou. Ak niekoho milujem, nesmiem ho len tak urážať. A musím si vážiť to, čo si váži on. Z náboženského hľadiska to znamená rešpektovať Božie prikázania. Práve tento rešpekt k tomu spôsobu života, ktorým žije Boh, a ktorý je vyjadrený morálnymi zákonmi, je prejavom lásky k Bohu z našej strany. Bázeň teda vlastne znamená báť sa uraziť Boha hriechom, ale nie z motivácie strachu pred Božím trestom, ale z obavy, že tým naruším (zo svojej strany) vzájomný vzťah lásky s Bohom.

Zachovávanie Božích príkazov, resp. život podľa zákonov lásky, viaže Boh s požehnaním voči tým, ktorí ich budú zachovávať: aby si (dlho) žil. Nejde však o nejaký obchodný vzťah: ja ti dám, keď ty mi dáš. Ide o prirodzený dôsledok života s Bohom, ktorý je prameňom života. Kto udržuje vzťah s Bohom, dostáva do daru život nie ako odmenu za svoju lojalitu, ale ako prirodzený dôsledok Božieho rozlievania života všade, kde má prístup, kde sa pred ním ľudské srdce neuzavrie.

V dnešnom úryvku 2x nachádzame výraz „Počúvaj“. Je to kľúčové slovo celej knihy Deuteronómium a istým spôsobom aj celej židovskej zbožnosti. Počuť znamená nielen „počúvať“, ale aj „poslúchať“, zachovávať, žiť podľa počutého. Hlavný dôraz sa teda kladie na poslušnosť. Biblický koncept poslušnosti je tak trochu v protiklade s modernou romantickou predstavou lásky. Poslušnosť kladie dôraz na skutky, nie na emócie. To však neznamená, že láska k Bohu má byť akási „bezcitová“, znamená to len, že láska k Bohu – a nielen k Bohu – musí byť založená na hlbších motívoch než je len povrchné náboženské nadšenie (alebo v prípade ľudí chvíľkový cit zamilovanosti).

Výraz srdce (hebr. leb, resp.foneticky lev), ktorý sa nachádza v našom úryvku tiež 2x, má iný význam ako v moderných jazykoch. Srdce v Biblii nie je v prvom rade považované za sídlo citu, emócií, čo je symbolika vychádzajú zo skutočnosti zrýchlenia tepu pri citovom vzrušení či rozrušení, ale jeho chápanie v staroveku vychádza zo skutočnosti, že srdce je v strede ľudského tela, a teda podľa starovekých predstáv aj v strede človeka samotného, čiže jeho osobnosti, a je teda hlavne symbolom rozumu a vôle a centra ľudského myslenia, uvažovania a rozhodovania sa (preto možno slovo srdce v Biblii občas pokojne preložiť aj ako „myseľ“). Milovať Boha celým srdcom a mať Božie slovo vo svojom srdci teda neznamená akýsi náboženský zápal, ale skôr životnú skúsenosť, že Boha a jeho slovo treba brať vážne, lebo Boh je najmocnejším prvkom reality, ktorá nás obklopuje, nie je len akýmsi nepodstatným elementom vyskytujúcim sa kdesi na okraji nášho života.

Spracované podľa: https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0ema_Jisra%27el

G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 2002

Karel Flossmann, Liturgický rok B, Výklad 1. čtení, žalm, 2. čtení, Karmelitánské nakl. Kostelní Vydří 1997

(Ž 18, 2-3a. 3b-4. 47+51ab) Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja-, útočište moje, osloboditeľ môj. R. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca. Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, a budem zachránený pred nepriateľmi. R. Nech žije Pán, nech je zvelebený môj Záchranca, nech je vyvýšený Boh, moja spása. Svojmu kráľovi dávaš veľké víťazstvá, preukazuješ priazeň svojmu pomazanému.

Refrén: Milujem ťa, Pane, ty moja sila.

Ž 18 (v slovenskom ekumenickom preklade sa začína slovami „Vrúcne ťa milujem, Hospodin“,vo Vulgáte ide o Ž 17, ktorý sa začína slovami Diligam te, Domine) je štvrtým najdlhším žalmom Žaltára, má 51 veršov (v masoretskom texte má len 50 veršov, keďže nadpis žalmu je tu vždy súčasťou pôvodného prvého verša žalmu). Ide o najdlhší „dávidovský“ žalm v Žaltári. Jeho znenie skoro doslovne (aj s nadpisom) nachádzame v 2Sam 22 (text v 2Sam 22 je mladší ako Ž 18, čo vidno z toho, že v Ž 18 sa zachovali archaické arameizmy).

V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade je žalm pomenovaný názvom „Poďakovanie za záchranu a víťazstvo“, v evanjelickom preklade „Ďakovná pieseň za víťazstvo nad nepriateľom“, A. Botek mu dáva názov „Kráľovské Te Deum“. Mons. ThDr. Josef Hrbata vystihuje obsah žalmu slovami „Ďakovná pieseň kráľa Dávida“. V hebrejskom masoretskom texte žalm obsahuje (vo v. 1) nadpis: „Zbormajstrovi. Dávid, sluha Pánov, zložil slová tohto chválospevu pre Pána, keď ho vyslobodil z moci všetkých jeho nepriateľov a z ruky Šaulovej. Povedal teda:“ (citované podľa oficiálneho slovenského katolíckeho prekladu).

Ide pravdepodobne o jeden z najstarších žalmov (aspoň niektoré jeho časti, hoci definitívnu podobu získal asi až po babylonskom zajatí, žalm má preto možno viacero autorov, alebo aspoň redaktorov, z ktorých jeden k žalmu dodal vyššie uvedený nadpis týkajúci sa Dávida). Literárnym štýlom ide o individuálne vďakyvzdávanie (hoci stará hebrejčina nepoznala sloveso „ďakovať“ a jeho obsah vyjadrovala iným spôsobom, najmä výrazmi vyznanie a chvála). Žalm ale možno charakterizovať aj ako „kráľovský žalm“ (pozri katechézu na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie), ba aj mesiášsky, a obsahuje aj viaceré múdroslovné aj prosebné verše.

Žalm začína vrúcnym vyznaním vďačnej lásky k Bohu, ktorý bol žalmistovi útočiskom a záchrancom (vv. 2-4). Ako je v žalmoch individuálneho vďakyvzdávania (Ž 30-32, 40, 66, 92, 116, 118 a 120) typické, po úvodnej výzve k chvále Boha nasleduje opis smrteľného nebezpečenstva, z ktorého Boh žalmistu zachránil (vv. 5-25). Tento opis je veľmi živý, plný dynamických obrazov, a samotná záchrana žalmistu má charakter božskej teofánie (zjavenia sa Boha), pri ktorej sa Boh zjavuje akoby akýsi ohnivý nebeský jazdec zahalený do čiernych oblakov, ktorý prichádza na pomoc svojmu chránencovi: Znížil nebesia a zostúpil: čierne mračno pod jeho nohami. Zasadol na cheruba a vzlietol, vznášal sa na krídlach vetrov. Temnotami sa celkom zahalil a stánok si urobil z čierňavy vôd a oblakov (vv. 10-12). Obraz tejto božskej teofánie pripomína aj výbuch sopky (por. vv. 8-9 a 13-15). V závere tohto opisu vlastnej záchrany žalmista odôvodňuje Boží spásonosný zásah vo svoj prospech svojou snahou o bezúhonnosť a verné zachovávanie Božích zákonov (vv. 21-25).

Nasleduje krátka múdroslovná časť žalmu, kde žalmista zovšeobecňuje svoju skúsenosť s Bohom do výrokov vyzývajúcich k vernosti Bohu a šľachetnému životu (vv. 26-28). Na ukážku vyberáme v. 28, ktorý sa obracia na celý vyvolený ľud, teda vymyká sa z charakteru žalmu ako kráľovskej piesne: Pokorný ľud chrániš pred zánikom a ponižuješ oči pyšných.

Od v. 29 až po v. 46 nasleduje víťazná kráľovská pieseň, plná vojenských výrazov (pochodeň, šíky, hradby, boj, luk, atď.) aj bojových pokrikov: „Veď kto je Boh okrem Pána? Kto je skala okrem nášho Boha?“ (v. 32). V tomto triumfe po víťaznom boji kráľovský žalmista akoby zhŕňa všetky Dávidove boje známe z Biblie, hoci nie je vôbec jednoduché v poetických opisoch Dávidových víťazstiev spoznať jednotlivé biblické udalosti, väčšina z nich vlastne ani neopisuje konkrétne udalosti, len všeobecne isté situácie z Dávidovho života, najmä z jeho bojov s množstvom nepriateľov (napr. vv. 38-39), alebo ospevuje dobu jeho vlády (vv. 44-46).

Viaceré verše v tejto časti majú napriek svojej vojenskej terminológii skôr duchovný a múdroslovný charakter a opisujú viac vzťah Dávida k Bohu než jeho konkrétne boje s ľuďmi, a to už počnúc v. 29: Ty, Pane, zapaľuješ moju pochodeň; môj Boh rozjasňuje o mne temnoty. Navonok môže tento verš hovoriť o nejakom nočnom pochode s fakľami, zakončenom víťaznou bitkou (židovská tradícia v tejto vete vidí odkaz na Dávidovo víťazstvo nad lúpežnými Amalekitmi a na verš 1Sam 30,17: „A Dávid ich bil od svitania až do večera nasledujúceho dňa“, por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018), ale cieľom žalmistu je asi skôr ukázať na plameň Božieho ducha, ktorý horel v Dávidovom srdci počas jeho bojov, a viedol Dávida od jedného víťazstva k druhému napriek neistote o správnosti svojich krokov, keďže Dávid svoj boj chápal ako boj nielen so svojimi, ale aj s Božími nepriateľmi, cítil sa byť Božím zástupcom v boji o slobodu a jednotu izraelských kmeňov, ktoré mal zjednotiť pod svojou kráľovskou vládou, ako hovorí aj vo v. 33: To Boh ma silou opásal a moju cestu urobil nepoškvrnenou, a pokračuje v tomto duchu aj vo vv. 34-37. Dávid hlavnú zásluhu za svoje víťazstvá pripisuje jednoznačne Bohu, ako vidno z vv. 40-43, kde opisuje Jahveho akoby bol veliteľom jeho vojska.

Podobne možno aj vo v. 30b (S pomocou svojho Boha hradby preskočím)vidieť udalosť dobytia Jeruzalema, resp. hradu na Sione Dávidom, ako o tom hovorí 2Sam 5,8: (Odmenu dostane), kto porazí Jebuzejcov a dosiahne rúry striech,aj 1Krn 11,6: Prvý vystúpil (na hradby) Joab. Židovská tradícia (por. Kniha žalmů s Rašiho výkladem, Garamond, Praha 2018) opisuje túto udalosť takto: „Joab si priniesol borovicu, ohol ju a zavesil sa na ňu. Takto vyskočil na hradný múr“.

Pieseň končí záverečným vďakyvzdaním (vv. 47-51), z ktorého prvý a posledný verš (aspoň väčšina z jeho obsahu) je aj súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele. V. 50 cituje sv. Pavol v Rim 15,9.

Žalm 18 sa okrem tejto nedele nachádza aj liturgii slova 30. nedele cez rok A, a vo feriálnom lekcionári v liturgii slova piatku piateho pôstneho týždňa a soboty 18. týždňa cyklu I.

Výber žalmu ako odpovede na prvé čítanie (Dt 6, 2-6) zrejme súvisí s myšlienkou lásky k Bohu na začiatku žalmu, ale možno aj so zmienkou o víťazstve Pomazaného (Mesiáša) nad jeho nepriateľmi vo v. 51 vzhľadom na úryvok z evanjelia, ktorý je záverom Ježišových kontroverzií s jeho nepriateľmi v Markovom evanjeliu, ktorý sa končí slovami: „A už sa ho nik neodvážil vypytovať“ (Mk 12,34).

Spracované podľa: https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_18

https://biblehub.com/interlinear/psalms/18.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/18; https://biblia.sk/citanie/sep/z/18; https://biblia.sk/citanie/bot/z/18 

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

(Mk 12, 28b-34) Jeden zo zákonníkov pristúpil k Ježišovi a spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ Ježiš odpovedal: „Prvé je toto: ‚Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily!‘ Druhé je toto: ‚Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!‘ Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“ Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: ‚Jediný je a okrem neho iného niet; a milovať ho z celého srdca, z celého rozumu a z celej sily‘ a ‚milovať blížneho ako seba samého‘ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety.“ Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ A už sa ho nik neodvážil vypytovať.

Pri čítaní tejto state evanjelia je dobré si uvedomiť, že sa už nachádzame v poslednom týždni Ježišovho života, krátko pred jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Ježiš už vstúpil do Jeruzalema (por. Mk 11,1-11), vykonal tajomný prorocký čin v chráme (por. Mk 11,15-19) a židovská Veľrada sa už rozhodla Ježiša zabiť (por. Mk 11,18). V ďalších dňoch na Ježiša slovne útočia jeho nepriatelia a Marek uvádza tri Ježišove spory s jeho oponentmi: o Ježišovom oprávnení vykázať kupcov z chrámu, o dani cisárovi a o vzkriesení.

Otázka neznámeho zákonníka (rabína) o tom, ktoré prikázanie je najväčšie, u Marka (na rozdiel od Matúša 22,34-40 a Lukáša 10,25-28) vyznieva ako priateľský rozhovor a nie ako „pokúšanie Ježiša“. Dôvod možno uvádza Matúš, keď tohto rabína označuje za farizeja a farizeji na rozdiel od saducejov verili vo vzkriesenie, preto tento rabín po Ježišovom spore so saducejmi o vzkriesení pristupuje k Ježišovi ako „k svojmu človeku“.

Rabín kladie otázku, ktorá zamestnávala mnohých znalcov Písma Ježišovej doby. Rabín sa nepýta na „najdôležitejšie“ ale na „najväčšie“ prikázanie, teda na prikázanie, ktoré akosi sumarizuje Tóru (Zákon, učenie Pentateuchu), je jej jadrom, kľúčom k chápaniu ostatných zákonov, ktoré usmerňovali náboženský život židovskej komunity. V skutočnosti už jestvovalo niekoľko dobrých odpovedí na túto otázku, napr. v Starom Zákone sa nachádzajú akési súhrnné skratky Tóry, napr. v Mich 6,8: Boh ti oznámil, človeče, čo je dobré, čo Jahve žiada od teba; iba konať, čo je správne, milovať láskavosť a žiť pokorne so svojím Bohom (preklad A. Boteka). Ježiš sám sa azda inšpiroval (por. Mt 7,12; Lk 6,31) citátom veľkého rabína svojej doby, rabbiho Hillela (1 st. pred Kristom), ktorý vytvoril podobnú skratku Zákona: „Nerob druhým, čo nechceš, aby robili tebe. V tom je celý Zákon, zvyšok je len komentár“. Rabbi Akiva (50-135 po Kr.) sa zase možno inšpiroval samotným Ježišom, lebo srdce Zákona podobne ako Ježiš videl v Lv 19,18b: Miluj svojho blížneho ako seba samého.

Ježiš vo svojej odpovedi neznámemu rabínovi odkazuje na text Šema Israel ako na srdce Zákona (Tóry, t.j. Pentateuchu, ale mohli by sme povedať aj celého Svätého Písma Starého Zákona). To je veľmi zaujímavý výber, ktorý poukazuje na to, že Židia sa nemýlili, keď práve tento text považovali v Zákone (v Tóre) za podstatný, takže si ho podľa Mojžišovho nariadenia (Dt 6,8-9; 11,18.20) kládli počas modlitby na svoje čelá a priväzovali na ruky (tefilim, foneticky správnejšie tfilin, po grécky nesprávne phylakterion, lebo toto grécke slovo znamená skôr magický amulet) a pripevňovali si ich na veraje dverí svojich domov (tzv. mezuza).

Ešte zaujímavejšiu vec Ježiš urobil, keď k tomuto podstatnému textu Písma pridal ako jadro Tóry vyššie spomenuté prikázanie o láske k blížnym ako o rovnocennom prikázaní s láskou k Bohu. Tým Ježiš geniálne prepojil obe tabule Desatora do jedného celku. Židia proti takémuto prepojeniu vlastne ani nemohli namietať (a aj zákonník chváli Ježiša za toto prepojenie týchto dvoch príkazov Tóry do jedného celku), lebo bolo logickým vyústením skutočnosti o jednote Dekalógu, akurát to nikoho predtým nenapadlo urobiť to takým jednoduchým spôsobom (Židia totiž prikázania Desatora nedelili na prikázania o láske k Bohu a prikázania o láske k blížnym, to je kresťanský spôsob delenia Dekalógu, založený práve na Ježišovom učení o Hlavnom či Najväčšom prikázaní ako dvojjedinom prikázaní lásky k Bohu a blížnym). Toto Ježišovo spojenie dvoch prikázaní Tóry do jedného celku na základe jednoty Dekalógu, ktorý obsahuje tak prikázania týkajúce sa vzťahu voči Bohu ako aj voči blížnym (napokon aj proroci kládli veľký dôraz na spravodlivosť v konaní voči blížnym ako na prejav pravej nábožnosti), svedčí o tom, že Ježiš ako človek mal dokonalé poznanie Písma a právom bol aj svojimi nepriateľmi považovaný za učeného rabína, preto ho aj oslovovali titulom Učiteľ (por. napr. Mt 9,11; 12,38; Mk 12,14.19, atď.), ako ho s úctou oslovil aj zákonník z dnešného evanjeliového úryvku.

Samozrejme, odlišnosť v chápaní prikázania lásky k blížnym Židmi a Ježišom nie je len v dôraze, ktorý Ježiš dáva na toto prikázanie, keď ho kladie na jednu rovinu s prikázaním o láske k Bohu, ale aj v Ježišovom chápaní toho, kto je náš blížny, ako to vysvetľuje Lk 10,25-37, a teda v jeho rozšírení tohto chápania na všetkých ľudí, nielen na príslušníkov svojho náboženského spoločenstva, ba dokonca aj na nepriateľov (por. Mt 5,44; Lk 6,27-35. Netreba ale zabúdať aj na skutočnosť, že tieto dve prikázania nie sú nahraditeľné jedno druhým, akoby napr. láska k blížnym sama osebe bola zadosťučinením Božej vôli aj bez lásky k Bohu, ako nás o tom chce presvedčiť sekulárny humanizmus, ktorý je degeneráciou kresťanstva. Obe tieto lásky patria k sebe a jedna bez druhej je pokrivením správneho učenia o láske. Kde sa stratí láska k Bohu, deformuje sa aj láska k blížnym a naopak (por. 1Jn 4,20-21: Ak niekto povie: „Milujem Boha,“ a nenávidí svojho brata, je luhár ...).

Na záver možno pripomenúť, že keď Ježiš hovorí o láske, nehovorí v prvom rade o pocite, ale o skutkoch, o konaní (por. Jn 14,15; 15,10; 1Jn 2,5; 3,24; 5,3). Kresťanská láska je praktická láska, nie romantická, to ale neznamená, že by odmietala citovosť, len nie je na nej závislá. Kresťanská láska nie je len súcit s druhými, ale konkrétny čin pre ich dobro, aj keby to bola „len“ modlitba za druhých, alebo napríklad aj vzdanie sa pomsty voči tým, ktorí nám robia zle (láska nemusí znamenať len konať dobro, ale aj nekonať zlo).

Spracované podľa: https://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/nt/mark/mark.htm

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/mark-1228-34/