(Sir 35, 15b-17. 20-21) Pán je sudca a pred ním sláva osoby nič neznamená. Nedáva prednosť nikomu pred chudobným, vypočuje modlitbu ukrivdeného. Neopovrhne prosbami siroty ani vdovou, keď vylieva svoj bôľ. ... Kto sa korí Bohu, bude láskavo prijatý a jeho prosba vystúpi k oblakom. Modlitba pokorného prenikne oblaky a nebude spokojná, kým ta nedôjde. Nevzdiali sa, kým Najvyšší nezhliadne a spravodlivý sudca nevynesie rozsudok.

Dnešné prvé čítanie by sa rovnako, ak nie viac, hodilo aj k evanjeliu minulej nedele, v ktorom sme čítali podobenstvo o sudcovi a vdove, pričom témou toho podobenstva je modlitba. A hoci na prvé počutie je témou dnešného podobenstva tiež modlitba, v skutočnosti je hlavné posolstvo tohto čítania iné. Dnešné čítanie hovorí hlavne o Božej spravodlivosti (Pán je sudca), ktorý sa – okrem iného – vždy zastane chudobného, ukrivdeného a trpiaceho človeka (Nedáva prednosť nikomu pred chudobným, vypočuje modlitbu ukrivdeného. Neopovrhne prosbami siroty ani vdovou, keď vylieva svoj bôľ ... Nevzdiali sa, kým ... spravodlivý sudca nevynesie rozsudok).

V pozadí dnešného čítania je však aj problém pravej či správnej bohoslužby, resp. spravodlivej či Bohu milej obety, ktorá tvorí hlavný obsah tejto kapitoly Sirachovcovej knihy, a na tento problém priamo nadväzuje aj dnešný text prvého čítania: Nespoliehaj sa na nespravodlivú obetu (Sir 35,15a), lebo Pán je sudcom (Sir 35,15b) a pred ním sláva osoby nič neznamená (Sir 35,15c).

Sirachovec (Jezus, Sirachov syn, resp. potomok, žijúci v Jeruzaleme – por. Sir 50,29), ktorý túto knihu zostavil pravdepodobne z viacerých zachovaných židovských múdroslovných prameňov niekedy počiatkom 2. st. pred Kristom (čo možno usúdiť na základe zmienky o veľkňazovi Šimonovi, synovi Oniáša, v 50. kapitole knihy, ktorý bol veľkňazom v r. 219-196 pred Kr., ako aj z iných znakov poukazujúcich na dobu helenizácie Židov v dobe dynastie sýrskych Seleukovcov, dedičov Alexandra Macedónskeho), tu teda zdôrazňuje nevyhnutnosť čistého srdca pri konaní obiet a modlitieb, keďže Boh nepozerá na vonkajšiu nádheru obiet, ale na srdce obetujúceho, a preto aj skromná obeta chudobného človeka môže byť Bohu milšia ako bohaté obety zámožných ľudí.

Súčasťou tohto problému je, a súčasťou celého náboženského života Židov má teda byť, aj správny sociálny postoj, ktorý má v úcte aj chudobného človeka, a to podľa vzoru Boha – Jahveho, ktorý „zhliada na pokorného, pyšného však zďaleka pozná“ (Ž 38,6). Najstaršie texty Starého Zákona videli chudobu ešte ako zlo, ktoré si človek sám zavinil, ale v dobe po babylonskom zajatí sa tento uhol pohľadu mení a chudoba sa začína hodnotiť inak, nie ako dôsledok vlastnej hriešnosti, ale naopak, ako dôsledok nespravodlivosti a chamtivosti vládnucej vrstvy. Svätopisci pritom nadväzujú na prorocké obžaloby sociálnych pomerov z čias rozdeleného izraelského kráľovstva. Nový Zákon pokračuje v tomto hodnotení chudobných ľudí, ktorým Ježiš v prvom rade adresuje svoje posolstvo o spáse. Božia spravodlivosť, ktorá pozerá hlavne na srdce človeka, teda prevracia usporiadanie spoločnosti, lebo poslední v tomto svete sa môžu stať prvými v Božom kráľovstve (por. Mt 19,30).

Prvé čítanie s evanjeliom však spája hlavne myšlienka: „Modlitba pokorného prenikne oblaky“. Samotná materiálna chudoba totiž ešte nie je zárukou spásy, dôležitá je „chudoba v duchu“, pokorné zmýšľanie o sebe samom a jasné vedomie svojej absolútnej závislosti na Bohu, a to nielen v materiálnej, ale rovnako, ba ešte viac v duchovnej oblasti. Chudoba v duchu je vlastne obsahovo totožná s pokorou, s poníženým zmýšľaním o sebe vzhľadom na Boha. Kto si myslí, že má Bohu čo ponúknuť, kto sa spolieha na svoje obety či dobré skutky, alebo na zbožný život, stáva sa nespravodlivým pred Bohom, lebo si prisvojuje niečo, čo nepochádza od neho samého, ale čo dostal ako dar od Boha. Pravá modlitba (a obeta) teda vyžaduje uznanie svojej bezmocnosti a úplnej závislosti na Božej láske. Pravá zbožnosť teda spočíva v pochopení, že napriek snahe o zbožný život sme pred Bohom všetci len hriešnici, „mýtnici“, ktorí zo všetkého najviac potrebujú Božie zmilovanie. A je zvláštne, že Boha viac priťahuje toto vedomie vlastnej duchovnej úbohosti, ako navonok bezchybné zachovávanie Božích zákonov, najmä ak takýto zbožný život človek vníma ako svoj vlastný náboženský výkon.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/sir-3515-22/

(Ž 34, 2-3. 17-18. 19+23) Pána chcem velebiť v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť. V Pánovi sa bude chváliť moja duša; nechže to počujú pokorní a nech sa tešia. R. Tvár Pánova sa odvracia od tých, čo robia zlo, a vyhladzuje ich pamiatku zo zeme. Spravodliví volali a Pán ich vyslyšal a vyslobodil ich zo všetkých tiesní. R. Pán je pri tých, čo majú srdce skrúšené, a zachraňuje zlomených na duchu. Pán vykúpi duše svojich služobníkov, nebudú potrestaní tí, čo v neho dúfajú. Refrén: Úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal.

Keďže tento žalm je v nedeľnej aj sviatočnej liturgii dosť používaný, odkazujeme našich čitateľov na katechézy k responzóriovému žalmu na 19. a 20., prípadne aj 21. nedeľu v roku B (žalm je súčasťou liturgie aj na 4. pôstnu nedeľu v roku C), ale hlavne na katechézu k tomuto žalmu na slávnosť sv. apoštolov Petra a Pavla.

S čítaniami tejto nedele žalm spája myšlienka, že Boh vypočúva iba modlitby ľudí pokorných a skrúšených srdcom.

(Lk 18, 9-14) Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Hoci Lukáš sám nazýva dnešné rozprávanie o farizejovi a mýtnikovi podobenstvom, v skutočnosti podľa literárnych kritérií tohto literárneho žánru nejde o podobenstvo – keďže podobenstvo by malo obsahovať nejaké prirovnanie (parabolu), čo sa dá poznať podľa výskytu istých slov ako napr. „k čomu pripodobním“, alebo „podobné je“, príp. „ako“ – ale o rozprávanie určitého príkladu, resp. predstavenie vzorového konania. Do literárneho žánru „príkladu“ patria aj iné známe rozprávania evanjelií bežne označované nesprávne ako podobenstvo: podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, o boháčovi a stodolách, o boháčovi a Lazárovi, o márnotratnom synovi (nielenže nejde o podobenstvo, ale hlavnou postavou nie je márnotratný syn, ale jeho otec, preto je nesprávny vlastne aj zaužívaný názov tohto príkladu). Tieto rozprávania založené na istom príklade zo života sú zvláštnosťou Lukášovho evanjelia.

Cieľom rozprávania o farizejovi a mýtnikovi je poukázať na správny základný duchovný postoj človeka voči Bohu, ktorý sa netýka len modlitby, ale celého života. Ide o postoj úplnej závislosti na Bohu, odovzdanosti do Božej vôle. Zbožný človek môže totiž upadnúť do nesprávneho postoja voči Bohu, v ktorom si svoj nábožensky bezchybný výkon môže začať prisvojovať ako nejakú zásluhu, za ktorú nemusí vďačiť Bohu, ale len sám sebe. Nech nás tu nemýlia farizejove slová, ktorými navonok ďakuje Bohu za to, aký je, resp. skôr aký nie je, teda, že nie je ako ten mýtnik, lebo táto zdanlivá vďačnosť je falošná, je len skrývanou pýchou, zahalenou do zdanlivej skromnej vďačnosti voči Bohu. Napriek formálnej bezchybnosti tejto modlitby vďaky (Židmi nazývanej beracha), v ktorej sa ozývajú modlitby žalmov, ktoré tiež vyjadrujú vďačnosť za uchránenie sa od vplyvu hriešnikov (napr. „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov ani nevysedáva v kruhu rúhačov“... Ž 1,1), z prílišného zdôrazňovania svojej odlišnosti od mýtnika, a tiež zo zdôrazňovania svojho dôkladného zachovávania náboženských predpisov, vysvitá povýšenecký vzťah tohto farizeja voči svojim blížnym, ktorými pohŕda, nemá ich za nič, a Boha sa arogantne dovoláva len preto, aby potvrdil svoju vlastnú dokonalosť. Namiesto Božej slávy tento farizej hľadá len svoju slávu. Farizej na jednej strane nie je žiadny podvodník či cudzoložník, ale predsa sa dopúšťa hriechu, ktorý je od týchto spomínaných ešte horší – hreší hnusnou, špinavou, odpornou pýchou. Jeho pýchu najlepšie vidieť na tom, že jeho vďačnosť nie je v skutočnosti zameraná na Boha, neďakuje Bohu za to, že ho uchránil od zlého a uschopnil k dobru, ale v podstate ďakuje sám sebe, lebo je presvedčený, že je spravodlivý len na základe svojich vlastných síl.

Farizej sa teda dopúšťa pýchy, ktorej korene môžeme vidieť v troch nesprávnych náboženských postojoch či názoroch. Po prvé, zahľadel sa viac na druhých ako na seba, začal sa porovnávať s ľuďmi, pričom by sa mal porovnávať len s Božími zákonmi. Zameranie sa na chyby druhých je najistejšia cesta ako nevidieť svoje vlastné chyby. Po druhé, zahľadel sa viac na vonkajšie predpisy ako na ich podstatu, ktorou je láska k Bohu a blížnym. Občas môžeme začuť ako niekto hovorí: nikoho som nezabil, nikoho som neokradol, necudzoložím. Čo by som si mal vlastne vyčítať? Takýto človek vôbec nepochopil, že v živote ide hlavne o lásku, a s láskou k Bohu a blížnym nebudeme nikdy hotoví. Z pohľadu lásky, ku ktorej sme povolaní, sa vždy musíme cítiť hriešni a nedokonalí. A po tretie, farizej sa zahľadel viac na seba ako na Boha. Obdivuje viac svoju dokonalosť ako Božiu dokonalosť, ktorej sa nebude môcť nikdy vyrovnať. V jeho pýche sa teda prejavuje hlúposť a nevedomosť o podstatných náboženských skutočnostiach. Napriek tomu, že tento farizej zrejme poznal Písmo, vôbec neprenikol do jeho ducha, čítal Písmo povrchne.

Naopak, náboženský postoj mýtnika je napriek jeho zlej východiskovej situácii správny. Mýtnik je skutočný hriešnik a vie o tom, aj sa za to hanbí, tak pred Bohom ako aj pred ľuďmi. Jeho hriech je verejný a jeho okolie mu to často pripomína. Mýtnik sa priznáva k svojmu postaveniu hriešnika, vie že nie je čistý a hľadá uzmierenie s Bohom. Na rozdiel od farizeja chce konať pokánie (čo odlišuje tohto mýtnika od dnešných „verejných hriešnikov“, ktorí sa preto podobajú viac na farizeja než na mýtnika), a práve preto na rozdiel od farizeja odchádza ospravedlnený. Jeho modlitba nie je ďakovná, ale prosebná, a na rozdiel od farizeja je jeho modlitba úprimná, nehrá divadlo pred Bohom. Mýtnik vie, že sa nemôže sám očistiť v Božích očiach, že je odkázaný na Božiu milosť, na Božie odpustenie.

Modlitba odhaľuje srdce človeka a jeho postoj voči Bohu. Ale aj naopak, spôsob, akým sa modlíme, nevyhnutne ovplyvňuje náš život, naše konanie a zmýšľanie. Ježiš nás v tomto rozprávaní varuje pred prílišnou sebadôverou vo vlastné sily, pred prílišným spoliehaním sa na svoju zbožnosť, svoje zásluhy, svoje dobré skutky, svoju duchovnú úroveň ale súčasne nás vyzýva k neobmedzenej dôvere v Božiu moc a lásku, ktorá nás dokáže očistiť od každého hriechu, ak sa vložíme do Božích rúk a spásu budeme očakávať hlavne ako prejav Božieho milosrdenstva.

Spracované podľa: G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karm. nakl. Kost. Vydří 2003

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-189-14/