(Ex 22, 21-27) Toto hovorí Pán: „Cudzinca nebudeš utláčať ani sužovať, veď aj vy ste boli cudzincami v egyptskej krajine. Vdove a sirote neublížite! Ak ich budete trápiť, budú volať ku mne a ja budem počuť ich nárek; vzplanie môj hnev a pobijem vás mečom a vaše ženy budú vdovami a vaše deti sirotami. Ak požičiaš peniaze niekomu z môjho ľudu, chudákovi, ktorý býva s tebou, nesprávaj sa k nemu ako veriteľ; nežiadajte od neho úroky. Ak vezmeš od svojho blížneho plášť do zálohy, vráť mu ho do západu slnka. Veď je to jeho jediná prikrývka, odev na jeho telo, nemá nič iné, v čom by spal. Ak bude volať ku mne, vypočujem ho, lebo som milosrdný.“

Vrcholom knihy Exodus je uzavretie „sinajskej“ zmluvy („Sinajské rozprávanie“ je najrozsiahlejšou časťou celého Pentateuchu – od Ex 19 až po Nm 10) medzi Bohom, ktorý vyviedol Izrael z egyptského otroctva a jeho vyvoleným ľudom. Srdcom tejto zmluvy je Desatoro prikázaní, vpísaných Božím prstom do dvoch kamenných tabúľ (Ex 24,12). Text Desatora sa nachádza v Ex 20,1-17 (a tiež v Dt 5,6-21). Následne je však k prikázaniam Desatora pridaná aj tzv. „Kniha zmluvy“ (por. Ex 24,7), ktorej text sa nachádza v Ex 20,22 – 23,19. Malo by ísť o najstarší izraelský zákonník, napísaný podľa tradície samotným Mojžišom (cca 13. st. pr. Kr.), ktorý redaktori Pentateuchu (učení rabíni, príp. kňazi, ktorý dali Pentateuchu dnešnú podobu zostavenú z viacerých starších prameňov) vložili do textu knihy Exodus asi až ku koncu 6. alebo na začiatku 5. st. pr. Kristom (ale nie je vylúčená ani skoršia doba).

Je vhodné poznamenať, že jestvujú ešte staršie zákonníky ešte starobylejších civilizácií Blízkeho Východu, z ktorých tento Mojžišovi pripisovaný zákonník do veľkej miery čerpal (viaceré zákony „Knihy zmluvy“ sú skoro totožné s textom zákonníkov najstarších civilizácií, čo svedčí o starobylosti tohto Mojžišovho zákonníka), ako napr. akaddský zákonník nájdený v meste Ešnunna na strednom Tigrise (dnešný stredný Irak) z 20. st. pr. Kristom, alebo sumerský zákonník z 19. st., ktorý vydal vládca Lipit-Ištar, kráľ Isinu (dnešný južný Irak), a napokon asi najznámejší a najrozsiahlejší (a zatiaľ štvrtý najstarší známy) zákonník Chammurapiho, vládcu Starobabylonskej ríše z 18. st. pr. Kr., vytesaný klinovým písmom v starobylej akkadštine do 2,25 m vysokej skaly z čierneho dioritu (našiel sa začiatkom 20. storočia pri vykopávkach v meste Súzy, známom aj z Biblie, v dnešnom Iráne). Samozrejme, najväčšia (hoci nie najstaršia) staroorientálna právna kodifikácia sa nachádza práve v Pentateuchu.  

Obsahom „Knihy zmluvy“ sú rozličné doplňujúce zákony, ktoré majú usmerniť dodržiavanie jednotlivých prikázaní Desatora v každodennom živote veriaceho spoločenstva. Niektoré tieto smernice majú vertikálny charakter, teda bližšie usmerňujú správnu úctu k Bohu (Ex 20,22-26; 23,13-19; ide teda o úvodnú a záverečnú časť tejto „Knihy zmluvy“), iné majú horizontálny charakter (Ex 21,1 – 23,12, t.j. ústredná časť tohto starobylého izraelského zákonníka), teda usmerňujú vzťahy medzi členmi veriaceho spoločenstva (spolu ich je 42), ba niektoré sa týkajú aj vzťahu veriacich k ľuďom mimo tohto spoločenstva, teda k pohanom, resp. k cudzincom (Ex 22,21; 23,9).  

Zbierka 42 ustanovení obsiahnutých v Ex 21,1 – 23,12, obsahuje fundamentálne práva Izraelitov a chráni ich pred rôznymi formami útlaku jestvujúcich vo vtedajšom svete, a to aj uprostred izraelského spoločenstva, ktoré je neustále vystavené pokušeniu vracať sa k modloslužobnému, čiže pohanskému spôsobu života, ktorý formálne opustili, ale prakticky sa stále museli učiť žiť ako Boží národ. Podstatná časť týchto ustanovení hovorí o právach chudobných a núdznych členov vyvoleného národa (ide teda o „sociálne zákony“).

Aj vyvolený národ má svojich chudobných, ktorí majú zvláštne postavenie v Božích očiach. Text menuje tri kategórie chudobných a núdznych: cudzincov (nemusí ísť o materiálne chudobných ľudí, ale o núdznych ľudí, teda takých, ktorí sú vzhľadom na svoje postavenie cudzincov ľahkým terčom ľudskej neprávosti), siroty a vdovy. Zatiaľ čo v stati predchádzajúcej týmto ustanoveniam o rešpektovaní práva cudzincov sa odmieta akákoľvek tolerancia voči prijímaniu pohanských zvykov cudzincov Izraelitmi, najmä modloslužby (Ex 20,22-26 ale aj 22,20: „Kto prináša obetu bohom, okrem jedinému Pánovi, prepadne kliatbe smrti!“), predsa samotný cudzinec si podľa Boha zaslúži pohostinstvo vyvoleného národa – ide tu o jasné rozlíšenie rozdielu medzi „hriechom“ a „hriešnikom“. Dôvodom pre túto toleranciu voči prítomnosti cudzincov a ich zvykov uprostred Božieho ľudu má byť aj spomienka na pobyt Izraelitov v cudzine – na ich útlak v Egypte; a práve táto spomienka im má brániť, aby sa chovali voči cudzincom rovnako ako sa Egypťania chovali voči nim.

Nasledovné verše chránia chudobných Izraelitov pred zdieraním bohatšími členmi svojho národa v prípade pôžičiek (zákaz požičiavania na úrok v rámci vlastného národa) a odovzdávania vecí do zástavy (druh ručenia vlastným majetkom) ak išlo o krátkodobú, najmä malú jednodennú pôžičku pre najchudobnejších ľudí (záloh chudobného mal byť vrátený pred západom slnka – hlavne plášť, ktorým sa v noci prikrýva; v staroveku bol plášť, ktorý sa nosil na spodnej tunike ako ochrana pred chladom a dažďom, považovaný aj za znak dôstojnosti osoby, ktorá ho nosila – napr. aj v prípade kráľa –, a to zvlášť ak išlo o chudobného, pre ktorého bol jeho plášť jeho jediným majetkom, jeho „domom“, preto obrať ho aj o tento posledný znak jeho dôstojnosti sa považovalo za ťažký zločin). 

Z nášho pohľadu dôležitejšie ako tieto starobylé právne predpisy, ktoré dnes majú už len symbolický význam (čo neznamená, že pre nás nie sú aj sami osebe dôležité, lebo plnia úlohu „právnych vzorov“, podľa ktorých sa zostavujú do istej miery aj dnešné zákony, najmä pokiaľ ide o ich „ducha spravodlivosti“), sú zmienky o božskej garancii zachovávania týchto zákonov, ktoré sa nachádzajú na rozličných miestach kdekoľvek uprostred textu. Celý právny systém Izraela stojí na Božej autorite (v skutočnosti pojem spravodlivosti dodnes nemá lepšie odôvodnenie ako je odôvodnenie autoritou Boha – Stvoriteľa). Boh sa zjavuje ako bytosť, ktorá jediná je hodna nasledovania v spôsobe „trvale udržateľného života“ (ktorý ústi do večného života), ako vzor (Buďte svätí, lebo ja som svätý – Lv 11,44n; 19,2; 20,7; 20,26) správneho, t.j. spravodlivého ale aj milosrdného konania. Kto nekoná podľa Božieho vzoru, sám sa odsudzuje na smrť, lebo život v hriechu vedie nevyhnutne k smrti. Týmto rozlíšením konania smerujúceho k životu a konania smerujúceho k smrti sa končí aj samotný Pentateuch ako „Zákon“, ako súbor pravidiel správneho života: „Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo, keď budeš milovať Pána, svojho Boha, a poslušne a verne sa vinúť k nemu“ (Dt 30,19n). Pri podrobnejšom skúmaní zistíme, že tento spôsob života vedúci do večného života, nie je nič iné ako láska.

Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/htm/OT/Exodus/Exodus.htm

(Ž 18, 2-3a. 3b-4. 47+51ab) Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, opora moja, útočište moje, osloboditeľ môj. R. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca. Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, a budem zachránený pred nepriateľmi. R. Nech žije Pán, nech je zvelebený môj Záchranca, nech je vyvýšený Boh, moja spása. Svojmu kráľovi dávaš veľké víťazstvá, preukazuješ priazeň svojmu pomazanému.

Refrén:Milujem ťa, Pane, ty moja sila.

K tomuto žalmu pozri katechézu k žalmu 31. cezročnej nedele v roku B. Žalm sa začína vyznaním lásky Bohu, a preto je vhodnou odpoveďou na prvé čítanie, ktoré prináša Mojžišove nariadenia ohľadne prikázania lásky k blížnemu, ktorá u zbožného človeka vychádza z lásky k Bohu; súčasne je žalm prípravou na počúvanie evanjelia, ktoré prináša Ježišovu verziu „hlavného prikázania“, čiže prikázania lásky k Bohu a človeku súčasne.

(Mt 22, 34-40) Keď sa farizeji dopočuli, že Ježiš umlčal saducejov, zišli sa a jeden z nich, učiteľ zákona, sa ho spýtal, aby ho pokúšal: „Učiteľ, ktoré prikázanie v Zákone je najväčšie?“ On mu povedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.“

21. a 22. kapitola Matúšovho evanjelia prináša jednu kontroverziu za druhou. Potom ako Ježiš po svojom slávnostnom vjazde do Jeruzalema ako Kráľ pokoja (preto prichádza na osliatku) očistil chrám (Mt 21,12-17) od modloslužby peňazí, ktorú doň zavliekli veľkňazi, sa hlavní kňazi a starší ľudu Ježiša pýtajú: „Akou mocou toto robíš?“ (Mt 21,23). Ježiš na to neodpovedá priamo, ale prostredníctvom troch podobenstiev, ktoré odhaľujú zlyhanie židovských elít, a ktoré sme počuli v úryvkoch predchádzajúcich nedieľ (26. až 28. nedeľa). Následne sa farizeji snažili Ježiša „podchytiť v reči“ otázkou, či je v súlade s Božím zákonom platiť daň cisárovi (Mt 22,15-21) a saduceji sa ho snažili znemožniť historkou o žene siedmych mužov, aby zosmiešnili vieru vo vzkriesenie mŕtvych (por. Mt 22,23-33; tento úryvok je z cyklu nedeľných čítaní vynechaný). Keď sa farizeji dopočuli, že Ježiš umlčal saducejov, zišli sa (t.j. spolčili sa – Matúš tu použil výraz, aký je v úryvku gréckeho prekladu Ž 2,2: Vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho Pomazanému) a rozhodli sa ešte pre jeden pokus, ako Ježiša znemožniť – otázkou na „najväčšie prikázanie v Zákone“, čo je problém, ktorý rozdeľoval zbožných Židov z rôznych rabínskych škôl do viacerých duchovných prúdov. Keby Ježiš odpovedal očakávaným spôsobom, zaradil by sa k niektorej z týchto škôl, a tým by farizeji získali základňu pre vyvracanie jeho učenia, keďže v takýchto diskusiách boli zbehlí. Ježiš však odpovedal inak, ako čakali.

Deklaráciu hlavného (resp. veľkého; gr. megale, ktoré sazvykne prekladať ako „najväčšie“, v skutočnosti nie je v gréčtine superlatív ani komparatív, ale pozitív, t.j. prvý, základný stupeň prídavného mena; napokon pre Židov, ktorí boli adresátmi Matúšovho evanjelia, bolo porovnávanie dôležitosti prikázaní neprijateľné, pretože všetky pochádzajú od Boha, a „malé prikázania“ sú rovnako dôležité ako „veľké“), či u evanjelistu Marka „prvého“ prikázania v Biblii, teda dvojjediného prikázania lásky k Bohu a blížnemu, nachádzame v každom z troch synoptických evanjelií (por. Mk 12,28-34 a Lk 10,25-28 – katechéza na tento text sa nachádza na tejto webovej stránke v priečinku k 15. cezročnej nedeli C), hoci každý zo synoptikov spracováva túto tému iným spôsobom, vzhľadom na osobitý zámer svojho evanjelia. Matúš tu ako obvykle sleduje Markovo evanjelium a vkladá deklaráciu hlavného prikázania do kontextu Ježišových sporov s jeho nepriateľmi v závere jeho verejného účinkovania v Jeruzaleme (deklarácia hlavného prikázania je vlastne zavŕšením Ježišových sporov s jeho nepriateľmi), Lukáš hlavné prikázanie vkladá do Ježišovho poúčania jeho učeníkov počas jeho poslednej cesty do Jeruzalema a spája ho s podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, aby bližšie vysvetlil pojem „blížneho“ v kresťanstve (už nielen príslušník vlastného národa či náboženskej skupiny, ale ktokoľvek, kto potrebuje pomoc, kto sa nachádza v núdzi).

U Marka, na rozdiel od Matúša aj Lukáša, nejde o priamy útok na Ježiša, ale o úprimnú otázku akéhosi zákonníka (Tu k nemu pristúpil jeden zo zákonníkov, ktorý ich počúval, ako sa hádajú. A keď videl, že im dobre odpovedal, spýtal sa ho: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“), o ktorom však Matúš hovorí, že bol z radov farizejov („jeden z nich“). Spomínaný zákonník (rabín) sa pýta Ježiša na jednu z najdôležitejších otázok vtedajšieho židovstva, poznačeného zmätkom v zachovávaní veľkého množstva náboženských predpisov, z ktorých mnohé si navzájom odporovali a nik nebol schopný ich v plnosti zachovať. Rabíni narátali v Zákone (t.j. v Pentateuchu) spolu 613 predpisov: 365 príkazov a 248 zákazov. V tejto spleti zákazov a príkazov stratili sami orientáciu a správnu hierarchiu hodnôt; nevedeli, ktoré z týchto predpisov sú akosi vedúce, hlavné (veľké), a ktoré sú vedľajšie (malé), a zdá sa, že stratili úplne aj pravý zmysel týchto predpisov, teda ako ich vlastne zachovávať. Zákonník sa síce pýta na prikázanie „Zákona“, čiže Pentateuchu, ale Ježiš ho v odpovedi upozorňuje aj na Prorokov, ktorí tvoria neoddeliteľnú súčasť Božieho zjavenia, a keby ich Židia „počúvali“, vedeli by aj sami správne odpovedať na otázku o „hlavnom prikázaní“. Avšak bez Ducha Svätého, ktorého Ježiš prináša v plnosti, by aj tak neboli schopní toto prikázanie správne zachovávať. Ježiš teda Prikázanie lásky nielen objasňuje, ale On jediný ho aj umožňuje plniť.

Ježiš cituje z knihy Dt 6,5 a Lv 19,18. Marek – na rozdiel od Matúša, ktorý vzhľadom na adresátov svojho evanjelia, t.j. kresťanov zo židovstva, ktorí dobre poznali Starý Zákon, tento úvod vynecháva –, začína citát veršom, ktorý Židia dobre poznali a mnohí ho dvakrát denne, ráno aj večer, recitovali, a je známy ako Šema Israel (resp. Š´ma Jizrael), teda „Počuj, Izrael!“ (Dt 6,4) Hoci Židia Šema (spojené s prikázaním lásky k Bohu) veľmi dobre poznali, predsa mnohí z nich nechápali celkom dobre význam týchto slov. Musel prísť Boží Syn, aby nám ukázal, čo je „hlavné“ v našom vzťahu k Bohu, hoci nám to Boh jasne povedal už v Starom Zákone – a proroci tento základ celého vzťahu k Bohu neustále pripomínali –, že je to láska, teda vzťah k Bohu (čiže nie niečo vonkajšie, ako napr. prinášanie obetí či konanie náboženských rituálov, ale niečo vnútorné, čo sa týka srdca človeka). Židia si tieto slová vkladali do krabičiek, ktoré nosili pripevnené na čele (tzv. fylaktériá, hebr. tefilin), alebo si ich na čelo priväzovali aspoň pri modlitbe; mali ich teda celý čas akoby „na očiach“, a predsa im mnohí nerozumeli.

Avšak tým sa prekvapenie pre pýtajúceho sa zákonníka a určite aj pre okolostojacich nekončí. Zákonník sa pýtal na jedno prikázanie, ale Ježiš spomína dve, pričom obidve vyhlasuje za rovnocenné. Lásku k blížnemu stavia istým spôsobom na roveň láske k Bohu; istým spôsobom preto, že láska k Bohu má predsa akosi prednosť, má to byť láska nadovšetko, teda aj nad svoj vlastný život, zatiaľ čo kritériom pre lásku k blížnemu je len láska k sebe samému, teda k svojmu vlastnému životu. Aj toto prikázanie o láske k blížnemu bolo Židom dobre známe, pochádza z knihy Lv 19,18, ale do príchodu Božieho Syna Židia nielenže nepoznali jeho absolútne podstatný význam pre pravú zbožnosť (úzke prepojenie lásky k blížnemu s láskou k Bohu je istým spôsobom Ježišovou „novinkou“, starozákonný človek nebol toto prepojenie schopný dostatočne pochopiť, resp. si ho naplno uvedomiť, hoci proroci často upozorňovali, že pravá zbožnosť je nezlučiteľná s nemilosrdným správaním sa k blížnym – por. napr. Iz 58,1nn), ale ho aj chápali príliš obmedzene, len ako prikázanie vzájomnej pomoci medzi Židmi (t.j. medzi príslušníkmi svojho ľudu, súkmeňovcami, príp. príslušníkmi ich náboženského spoločenstva); pohania neboli považovaní za „blížnych“ pre Žida, boli z tohto prikázania vylúčení, s výnimkou prozelytov, teda obrátencov na židovstvo; výnimočne, skôr z praktických dôvodov, Židia do kruhu svojich „blížnych“ rátali aj svojich pohanských susedov alebo sluhov, teda obyvateľov tej istej krajiny, mesta či vlastnej domácnosti.

Toto dvojjediné prikázanie, ktoré poznáme ako prikázanie lásky, lásky k Bohu aj blížnemu, má naozaj obrovskú náboženskú a dalo by sa povedať aj filozofickú hodnotu, lebo dáva základ pre rozumný morálny aj náboženský poriadok ľudstva, a súčasne dáva vlastne zmysel ľudskému životu – a napokon Ježiš zo zachovávania prikázania lásky robí podmienku našej spásy (naša spása síce spočíva podstatne v dare vykúpenia, a teda v Ježišovej obeti, ale na tomto dare vykúpenia bez zachovávania prikázania lásky nebudeme môcť mať účasť). Tieto Ježišove slová tvoria absolútny základ jeho učenia a možno ich považovať za jeden z vrcholov evanjelia, aj vrcholov Božieho zjavenia, čo On sám akoby potvrdzuje záverečným výrokom: Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci.

Matúš tu opúšťa Markovu predlohu a ďalej sa touto témou nezaoberá, ale Marek túto tému ďalej rozvíja reakciou zákonníka (Mk 12,32-33: Zákonník mu vravel: „Dobre, Učiteľ, správne si povedal: „Jediný je a okrem neho iného niet;“ a milovať ho z celého, srdca, z celého rozumu a z celej sily“ a “milovať blížneho ako seba samého“ je viac ako všetky zápalné a ostatné obety“), ktorá dáva tušiť nielen hlboké uspokojenie tohto zákonníka z Ježišovej odpovede, ale aj jeho prebúdzajúcu sa vieru v Ježiša. Lukáš dodáva, že tento zákonník sa chcel následne ospravedlniť za to, že chcel pokúšať Ježiša a pýta sa: „A kto je môj blížny“ (Lk 10,29), pričom nasleduje podobenstvo o milosrdnom samaritánovi. Marek namiesto toho zdôrazňuje zákonníkovu odpoveď, v ktorej zákonník v podstate ešte raz opakuje to, čo povedal sám Ježiš, pričom zdôrazňuje aj slová modlitby Šema (Jediný je a okrem neho iného niet), ktoré sú vyznaním viery v jediného Boha, čo bolo pre Židov, žijúcich uprostred pohanských národov zásadne podstatné, aj keď Ježišovi ide práve o tie nasledujúce slová, hovoriace o láske k Bohu ako o najväčšom prikázaní. Marek však naschvál zdôrazňuje slová o jedinom Bohu, možno práve preto, že jeho evanjelium je určené kresťanom z pohanstva, ktorí boli pred prijatím viery v Krista pohania, teda polyteisti, čiže verili v mnohobožstvo. Opakovaním Ježišových slov zákonník súčasne ukázal, že zmýšľal odlišne od väčšiny vtedajších židovských vzdelancov, ktorí namiesto lásky ako základu pravej zbožnosti, vychádzajúcej zo srdca, zdôrazňovali vonkajšiu poslušnosť rituálnym predpisom, a vonkajšie náboženské ceremónie považovali za dôležitejšie ako vnútornú morálku. Na toto poukázal aj samotný tento zákonník, keď konštatoval, že láska k Bohu a blížnemu je nad všetky vonkajšie obety a vonkajšie zachovávanie náboženských predpisov, čím obety a predpisy neodsudzuje, len im dáva ich pravé miesto – to znamená, že majú byť podriadené láske, keďže bez lásky nemajú nijaký význam. Ježiš tento jeho prístup a otvorenosť srdca Ježišovým slovám vysoko oceňuje a dáva mu nádej na spásu (Keď Ježiš videl, že odpovedal rozumne, povedal mu: „Nie si ďaleko od Božieho kráľovstva.“ A už sa ho nik neodvážil vypytovať – Mk 12,34). Marek zakončuje túto stať konštatovaním, že Ježišovi nepriatelia, vidiac jeho neprekonateľnú múdrosť a úžasný a bezchybný výklad Starého Zákona, ktorý sami považovali za nenapadnuteľnú autoritu, vzdali svoju snahu o prichytenie Ježiša pri nejakom omyle alebo chybe v jeho učení či konaní, a teda vlastne vzdali snahu o jeho zákonné odsúdenie, a rozhodli sa odstrániť ho zo svojich životov nezákonným a úplne nemorálnym spôsobom.

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/matthew-2234-46

M. Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakl. Kostelní Vydři 1996