(Jer 31,7-9) Toto hovorí Pán: „Plesajte, plní radosti pre Jakuba, jasajte nad prvým z národov; ohlasujte, spievajte a vravte: ‚Zachráň, Pane, svoj ľud, zvyšok Izraela. Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo. Prídu s plačom, dovediem ich v poníženej prosbe a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený.“

Prvé čítanie je dnes vybrané z Knihy proroka Jeremiáša, jedného z veľkých prorokov Izraela. Jeho veľkosť potvrdzuje aj odpoveď apoštolov na Kristovu otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Apoštoli odpovedali: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov“ (Mt 16,13-14).

Jeremiáš je uctievaný nielen Židmi, ale aj kresťanmi, lebo Cirkev v ňom vidí predobraz Krista Trpiteľa.

Pozrime sa na niekoľko podobností medzi Kristom a Jeremiášom. Jeremiáš sa narodil neďaleko Jeruzalema, v Anatote – Kristus sa tiež narodil neďaleko Jeruzalema, v Betleheme. Jeremiáš nenašiel vo svojom rodisku pochopenie, jeho rodáci ho chceli zavraždiť (Jer 11,21) – podobne sa zachovali ku Kristovi Nazaretčania. Jeremiáš vystupoval ostro proti falošným prorokom – Kristus karhá zákonníkov a farizejov. Jeremiáš bráni chrám proti modloslužbe – podobne Kristus vyháňa z chrámu predavačov. Ježiš aj Jeremiáš oplakávali Jeruzalem a predpovedali jeho skazu. Obaja boli nenávidení, lebo neohrozene hlásali Božie slovo, žili bez rodiny, obaja boli opustení svojim priateľmi. Napriek tomu ich mnohí ľudia vyhľadávali a žiadali o radu a pomoc. Obaja boli obžalovaní, že sa rúhajú, boli odsúdení kňazmi aj kráľom, bití a väznení v Jeruzaleme. V utrpení zostali osamotení, trpeli ticho ako baránok vedený na zabitie. Obaja zostali až do smrti napriek všetkým príkoriam láskou spojení so svojím ľudom. Obaja zakladali Božie kráľovstvo na zemi, každý svojím spôsobom. Obidvaja položili život za pravdu, ktorú hlásali.

Prorok Jeremiáš žil vo veľmi dramatickej dobe. Jeho mladosť je poznamenaná bezbožným kráľom Manassesom. V tej dobe došlo k veľkým politickým zmenám na celom Blízkom aj Strednom Východe, ktoré sa dotýkali veľkých ríši vtedajšej doby, ako sú Asýrsko, Babylonsko, Médsko alebo Egypt. Asýrsko bolo na zostupe, Babylonsko a Médsko na vzostupe, a do všetkého ako vždy zasahoval mocný Egypt. V tejto rušnej dobe plnej dobyvačných ťažení rôznych ríš začal Jeremiáš svoju prorockú dráhu. Nádej, ktorú prorok Jeremiáš vkladal do náboženskej reformy kráľa Joziáša, bola zmarená Joziášovou predčasnou smrťou, keď sa zaplietol do veľkej politiky a vzájomných potýčok veľkých ríši a padol v r. 608 pred Kristom pri Megide, v jednej z najslávnejších bitiek staroveku, kde sa postavil na odpor Egyptu na strane Asýrie. V bitke pri Karkemiši v r. 605 pred n.l. sa rozhodlo o osude Asýrie a jej dovtedy podriadených malých národov vrátane Izraela. Nový svetový hegemón, Babylonsko, ovládlo asýrsku ríšu a ujarmilo všetkých jej dovtedajších vazalov. V tejto rušnej dobe, kedy každý malý národ hľadal nejaké výhodné spojenectvo s veľkými ríšami, prorok Jeremiáš vyzýva Izrael, aby hľadal spojenectvo len s tým najmocnejším hráčom svetovej politiky – s Bohom. A preto napomína kráľa, kňazov aj celý národ, aby zachovával zmluvu s Jahvem, ktorý sa zaviazal ochraňovať svoj národ, ak si ho národ bude ctiť. Za svoje návrhy však dostáva príkoria, lebo je pokladaný za nepriateľa Izraela, pretože radí, aby sa národ podrobil Egyptu a odstúpil od nevýhodného spojenectva s Asýriou, ktorá bola na pokraji svojho zániku.

Izraelský kráľ, ovplyvňovaný svojimi radcami, radšej siaha po ľudskej pomoci, tá však sklame a národ sa tak dostane do babylonského zajatia, čo by sa nestalo, keby bol Izrael pod ochranou Egypta. Jeremiáš potom dlho ohlasuje, že trest prišiel za neveru Izraela, lebo ľud neplnil zmluvu s Bohom. Až okolo roku 570, teda už v čase zajatia, zvestuje prorok konečne Božie zmilovanie a jeho slová s radosťou ohlasujú vyslobodenie.

Toto radostné posolstvo o prichádzajúcej spáse prináša dnešné prvé čítanie, ktoré vyzýva Izrael k radostnej bohoslužbe vďaky, a to ešte skôr, než sa naplnia Božie prisľúbenia. Tento prorocký výrok o prichádzajúcej spáse je súčasťou takzvanej Knihy útechy (kapitoly 30-33), v ktorej Boh skrze proroka utešuje svoj ľud, trpiaci zánikom vlastného kráľovstva a následným vyhnanstvom. Dnešný úryvok je vrcholom tejto časti knihy proroka Jeremiáša, lebo celkom jednoznačne predpovedá návrat „zvyšku Izraela“ späť do vlastnej krajiny.

Výraz „zvyšok Izraela“ má v Biblii svoj zvláštny význam, lebo je na jednej strane znamením nádeje, že Izrael v nejakej podobe prežije až do konca čias, ale súčasne je aj napomenutím, lebo väčšina národa odpadne od Boha. Uprostred vyvoleného národa sa teda vždy zachová akési zdravé jadro, ktoré zostane verné Pánovi, takže bude mať silu prekonať všetky dejinné otrasy (Iz 10,20-22). Tento zvyšok nebude pozostávať z ľudí, ktorí sa spoliehajú na svoje sily, naopak, budú to ľudia, ktorí sú vlastne neschopní sami zvíťaziť nad mocnými tohto sveta, ale spoliehajú sa na Pána, a preto ich Pán zachráni. Budú medzi nimi slepí, chromí a tehotné ženy, a zachránia sa pre svoju poníženosť a Božou mocou, nie vlastnou silou.

(zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2002; upravené)

(Ž 126, 1b-2b. 2c-3. 4-5. 6) Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách. Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. R. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán.“ Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť. R. Zmeň, Pane, naše zajatie ako potoky na juhu krajiny. Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať. R. Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie. No keď sa vrátia, vrátia sa s jasotom a svoje snopy prinesú. Refrén:Veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť.

Ž 126 (Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, z latinskej Vulgáty známy aj pod názvom In convertendo Dominus captivitatem Sion, t.j. „Keď Pán zmenil zajatie Siona“) je siedmou z 15 (Ž 120-134) tzv. pútnických (príp. „stupňových“) piesní (resp. „piesní výstupov“; pozri aj katechézu na 10., príp. aj na 14., alebo aj na 27. nedeľu obdobia „cez rok“ B), nachádzajúcich sa v poslednej, t.j. v 5. knihe Žaltára (Ž 107–150).

Pútnické piesne môžeme podľa prevládajúceho štýlu zaradiť k rôznym literárnym žánrom (niektoré majú zmiešanú formu, t.j. môžeme v nich nájsť viaceré literárne štýly). Nachádzame tu chválospevy (Ž 122, 134), vďakyvzdania (Ž 124, 129), prosebné piesne, čiže žalospevy individuálne (Ž 120, 121, 130 – ide o jeden z tzv. „kajúcich“ žalmov) alebo kolektívne (Ž 123, 126), múdroslovné žalmy (Ž 125, 131 – oba majú charakter tzv. „piesní dôvery“, t.j. žalmov povzbudzujúcich k dôvere v Boha na základe spomienky na spásonosné Božie činy v prospech Izraela), tiež blahoslavenstvá (Ž 127, 128, 133) a jeden historický žalm (Ž 132 – môžeme ho zaradiť aj medzi tzv. kráľovské a mesiášske žalmy; viď katechézu na vigíliu slávnosti Nanebovzatia Panny Márie).

Náš žalm možno podľa literárneho štýlu zaradiť medzi kolektívne žalospevy (resp. prosebné žalmy žiadajúce o ukončenie utrpenia alebo o nejaké dobro pre národ), ale obsahom ho môžeme zaradiť aj medzi piesne dôvery (ako uvidíme neskôr na základe podrobnejšieho rozboru žalmu). Prvá časť žalmu (vv. 1-3) je ale skôr vďakyvzdávaním za vyslobodenie zo zajatia (alebo za iný zachraňujúci Boží čin). Žalm môžeme zaradiť aj medzi tzv. sionské piesne, ktoré ospevujú chrám a Jeruzalem (Ž 42, 43, 46, 48, 76, 84, 87, 122, 125, 137), hoci v tomto žalme nejde ani tak o „ospevovanie Siona“ ako skôr o prosbu o jeho duchovnú aj hmotnú obnovu.

V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade má žalm názov „V Bohu je radosť a nádej“, v evanjelickom preklade „Sejba v slzách – žatva v radosti“, v Botekovom preklade „Spev pri návrate“. Aj táto odlišnosť pri snahe vystihnúť nejakým názvom hlavnú myšlienku žalmu svedčí o ťažkom výklade žalmu. Obsahom responzóriového žalmu tejto nedele je všetkých 6 veršov tohto krátkeho ale veľmi známeho žalmu, teda s výnimkou dodatočne pridaného hebrejského nadpisu (v. 1a) Šír ha-maalot  (Pieseň výstupov, príp. Pútnická pieseň).

Žalm sa väčšinou považuje za spev navrátilcov z babylonského vyhnanstva (v každom prípade žalm vznikol až po skončení babylonského zajatia, tak ako všetky „stupňové piesne“, nemali teda liturgické použitie v Šalamúnovom chráme), ale proti tomuto bežnému vysvetleniu žalmu vychádzajúcemu z obvyklého prekladu prvého a štvrtého verša žalmu slovami „priviesť späť zo zajatia“ svedčí možnosť preložiť oba verše lepšie slovami „zmeniť osud“ (tak prekladá aj slovenský ekumenický a evanjelický preklad). V oboch veršoch nachádzame totiž spojenie dvoch hebrejských slov: prvým je slovo šúb, ktoré je nielen synonymom pokánia, ale aj akejkoľvek zmeny, príp. navrátenia k pôvodnému stavu (možno ho teda preložiť buď ako „priviesť späť“, alebo ako „obnoviť“, resp. zmeniť k lepšiemu), druhým je šibat (príp. šebitenu), ktoré možno preložiť nielen ako „zajatie“ (resp. naše zajatie) ale aj ako „osud“ (náš osud). Pieseň nemusí byť teda len spomienkou na návrat z babylonského zajatia, ale môže byť aj spomienkou na akýkoľvek Boží zásah do dejín Izraela, ktorý zmenil osud Izraela k lepšiemu. Táto všeobecná spomienka na Božie spásonosné zásahy do dejín Izraela má Izraelitov skľúčených nejakou súčasnou ťažkou situáciou (napr. aj ťažkou situáciou navrátilcov z Babylonu pri obnove chrámu a múrov Jeruzalema, ako to opisujú knihy Ezdráš a Nehemiáš) priviesť k obnoveniu nádeje a dôvery v Pána. Keďže obnova Siona sa čakala najmä od mesiášskeho kráľa (a kňaza), žalm má v podstate mesiášsky charakter. 

Takže žalm je azda viac než prosebným žalmom skôr piesňou dôvery v Pána vyjadrujúcou túžbu po obnove Jeruzalema (Siona) opísanej dvoma obrazmi palestínskej krajiny. Prvým je obraz „potokov na juhu krajiny“ v už spomenutom štvrtom verši. Korytá potokov na púšti Negev, ktoré sú v lete vyschnuté, sa v zimnom období, resp. na jar naplnia vodou a spôsobia každoročný zázrak „rozkvitnutia púšte“. Druhým je obraz sejby a žatvy v posledných dvoch veršoch (vv. 5-6). Ide o krátku ukážku poľnohospodárskeho života v Palestíne. Sialo sa ručne, zrno sa jednoducho rozhadzovalo po zoranej zemi. V druhej orbe sa potom zrno dostalo do zeme (zaoralo sa). Nakoniec sa povrch poľa zarovnal. Takáto sejba si vyžadovala dlhé týždne ťažkej práce pri orbe, zaorávaní zrna a zarovnávaní pôdy. Výrazy „siať v slzách“ alebo „idúcky plakať“ (resp. doslovne „ísť plačúci a niesť zrno na siatie“) potom možno chápať nielen ako smútok tých, čo odchádzali do zajatia, príp. siali zrno v zajatí v cudzej zemi (práca roľníka býva ešte oveľa ťažšia, ak bol v dôsledku vyhnanstva presídlený na neobrábanú a neúrodnú pôdu), ale aj ako obraz námahy pri dorábaní chleba. Verš 6 (Keď odchádzali, idúcky plakali a osivo niesli na siatie, atď.) možno potom chápať len ako obrazné rozvinutie príslovia z v. 5 (Tí, čo sejú v slzách, s jasotom budú žať). Celý žalm sa potom mení z prosby o obnovu Siona, resp. o zmenu života Izraelitov k lepšiemu, na modlitbu poďakovania za jedlo – tak sa tento žalm používa v židovských rodinách vo sviatočné dni.

V žalme sa nachádzajú alúzie na Starý Zákon a odvolávky na tento žalm nájdeme aj v Novom Zákone. Napr. v 2a má svoju paralelu v Jób 8,21, kde Jóbov priateľ Bildad utešuje nešťastného Jóba slovami: Ešte ústa naplní ti smiechom a tvoje pery jasotom radostným. Alebo Bar 4,23 iným obrazom vyjadruje myšlienku z v. 6 (Prepúšťal som vás s nárekom a žiaľom, Boh mi vás vráti s radosťou a rozkošou naveky).

V Novom Zákone nachádzame myšlienku z v. 3a v Máriinom Magnifikate (Lk 1,49a) a skrytú myšlienku o zotretí sĺz z v. 6 nachádzame výslovne uvedenú tak v Iz 25,8 ako aj v Zjv 21,4 (Zotrie im z očí každú slzu).

Žalm sa okrem tejto nedele používa aj na druhú adventnú a piatu pôstnu nedeľu v nedeľnom cykle C, na sviatok sv. Jakuba, apoštola, a môže sa použiť aj na sviatky mučeníkov (zo spoločnej časti mučeníkov).

Súvis prvého čítania s responzóriovým žalmom tejto nedele (keďže žalm je liturgickou odpoveďou ľudu na toto čítanie) nachádzame tak v myšlienke návratu vyhnancov zo zajatia, ktorý predpovedá prorok Jeremiáš Izraelitom (a vyzýva k radosti z tohto Božieho zázraku ešte skôr, než sa stane), ako aj vo výrazoch, ktoré sa nachádzajú v oboch starozákonných úryvkoch (ísť s plačom, potoky).

Zaujímavá je zmienka o sne v prvom verši. V Biblii je sen často spôsobom, ako sa Boh prihovára človeku. V tomto žalme je však sen aj obrazom Božieho konania – ak správnym spôsobom dôverujeme v Boha, nepríjemná realita okolo nás (keď sa cítime akoby v „zlom sne“) sa Božím zásahom bez nášho pričinenia, len v dôsledku našej túžby či modlitby, mení na niečo, čo sa zdá byť ako splnenie našich najkrajších snov.

Žalm má mnoho duchovných výkladov. Púšť na juhu krajiny môže byť obrazom zlého duchovného stavu (duchovnej malátnosti a neplodnosti, či nedôvery v Boha) Izraela alebo aj Cirkvi, či nejakého spoločenstva alebo aj osoby, a rozvodnené potoky na púšti môžu byť obrazom nečakanej alebo aj vymodlenej milosti, duchovného prebudenia od Boha. Takéto duchovné prebudenie je často výsledkom ťažkej práce modleníkov, ktorých modlitba, obeta a práca na duchovnej obrode tých, ktorí sú im zverení, sa podobá na „siatie v slzách“ (žalm možno napr. vykladať aj v zmysle misijnej práce, kde sa človek cíti akoby vo vyhnanstve ale verí a dúfa v zmenu), ktoré však prináša radostný výsledok, ohlásený aj Ježišom v jednom z jeho blahoslavenstiev (por. Mt 5,4).

Spracované podľa: https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_126

https://biblehub.com/interlinear/psalms/126-1.htm

http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/psalms/psalms.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/126; https://biblia.sk/citanie/sep/z/126; https://biblia.sk/citanie/bot/z/126 

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

Dan Drápal, Úvahy nad žalmy, 5. kniha žalmů, nakladatelství Návrat domů, s.r.o., Praha 2017

(Mk 10, 46b-52) Keď Ježiš so svojimi učeníkmi a s veľkým zástupom odchádzal z Jericha, pri ceste sedel slepý Bartimej, Timejov syn, a žobral. Keď počul, že je to Ježiš Nazaretský, začal kričať: „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Mnohí ho okríkali, aby mlčal; ale on ešte väčšmi kričal: „Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ježiš zastal a povedal: „Zavolajte ho!“ Zavolali slepca a vraveli mu: „Neboj sa! Vstaň, volá ťa!“ On odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi. Ježiš mu povedal: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Slepec mu odpovedal: „Rabboni, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ A hneď videl a šiel za ním po ceste.

Uzdravenie slepého Bartimeja pri Ježišovom odchode z Jericha na ceste do Jeruzalema je posledným zázračným uzdravením, ktoré Marek vo svojom evanjeliu zaznamenal. Túto udalosť, tesne predchádzajúcu  Ježišov vstup do Jeruzalema, vo svojom evanjeliu zaznamenali všetci traja synoptickí evanjelisti, pravdepodobne preto, že chceli naznačiť blízke otvorenie sa očí apoštolov, ktorí mali po Ježišovom zmŕtvychvstaní konečne naplno spoznať v Ježišovi Mesiáša Izraela, aj keď úplne iného, akého si predstavovali.

Táto udalosť je záverom centrálnej časti Markovho evanjelia (8,27-10,52), ktorá začína Petrovým vyznaním viery v Ježiša ako Mesiáša a končí touto udalosťou. Po nej sa Ježišovým vstupom do Jeruzalema začína predposledná časť evanjelia, ktorou je opis Ježišovho posledného týždňa v Jeruzaleme. Záverečnou časťou všetkých evanjelií sú pašie. O premyslenej kompozícii Markovho evanjelia svedčí aj to, že spomínanú centrálnu časť predchádza podobne ako následnú predposlednú časť takisto zázrak uzdravenia iného slepca, konkrétne v galilejskej Betsaide (Mk 8,22-26). Toto je teda už druhé uzdravenie slepca v Mk. Podobnú schému má aj Mt.

Jericho je mesto vzdialené od Jeruzalema asi 26 km na sever. Je blízko Jordána aj Mŕtveho mora. Jericho patrí medzi najstaršie mestá sveta, v knihe Jozue sa spomína jeho zázračné dobytie Izraelitmi. Ježiša v tejto dobe sprevádza už veľký zástup, ktorý cíti, že v Jeruzaleme sa chystá niečo veľké. Napokon, Ježiš to naznačoval apoštolom vo svojich predpovediach blízkeho utrpenia a apoštoli to zrejme odovzdali zástupom. V tomto zástupe však bolo aj veľa pútnikov do Jeruzalema, lebo sa blížili veľkonočné sviatky.

Všetci traja synoptickí evanjelisti zaznamenávajú, že tento slepec z Jericha volá Ježiša mesiášskym titulom „Syn Dávidov“. V Mk je to vlastne jediný raz, kedy je Ježiš nazvaný týmto mesiášskym titulom. Ježiš potvrdzuje pravdivosť viery tohto slepého v neho ako v Mesiáša jeho uzdravením. Mk zaznamenáva, že zástupy Ježiša označovali skôr ako „Ježiš Nazaretský“, teda ich viera v Ježiša ako Mesiáša nebola ešte jednoznačná.

Synoptické evanjeliá sa pri opise tejto udalosti líšia v niektorých detailoch, napr. u Lk Ježiš stretáva slepca pri svojom príchode do Jericha, nie pri odchode z neho. U Mt zas Ježiš uzdravuje pri odchode z Jericha 2 slepcov. Tieto rozdiely však nie sú podstatné a biblisti poznajú niekoľko spôsobov, ako tieto rozdiely logicky dostatočne vysvetliť tak, aby neutrpela hodnovernosť Svätého Písma, napr. že Ježiš v skutočnosti v Jerichu uzdravil dvoch slepcov, jedného pri príchode do Jericha, druhého pri odchode, a obaja ho oslovujú ako „Syn Dávidov“, lebo o Ježišovi sa už rozšírila povesť, že je očakávaným Mesiášom. Mk zaznamenáva aj meno jedného z týchto slepcov, čo opäť potvrdzuje jeho záujem o detaily, ale označuje ho iba jeho prímením Bartimej, teda Timejov syn (aramejské slovo „bar“ znamená „syn“; tento spôsob sa bežne používal na pomenovanie ľudí). Mk ho spomína menovite možno aj preto, že v budúcnosti zohrával v jeruzalemskej cirkvi nejakú úlohu ako svedok Ježišovho mesiášstva, lebo Ježiša hneď po svojom uzdravení nasledoval (išiel za ním po ceste) a teda skoro určite sa stal jedným z jeho učeníkov. Túto stať teda môžeme opísať aj ako „povolanie Bartimeja“. Ježiš ho povoláva podobne ako apoštolov – pri jeho práci, ktorou bolo žobranie, a tak ako apoštoli zanechali siete, aj on zanecháva všetko, čo má, teda svoj žobrácky plášť, aby mohol nasledovať Ježiša. Zaujímavé je aj porovnanie „bohatého mladíka“ (Mk 10,17-22) a slepého Bartimeja pri ich stretnutí s Ježišom. Obaja stretávajú Ježiša na ceste, ale každý má iné postavenie, jeden je boháč, druhý žobrák. Obaja Ježiša o niečo prosia, vznešený mladík o „návod na získanie večného života“, žobrák len o to, „aby videl“. Bohatý muž oslovuje Ježiša titulom „Učiteľ“ (Rabbi), žobrák ho vyslovene nazýva mesiášskym titulom „Syn Dávidov“ (očakávanie Mesiáša ako Dávidovho potomka bolo výraznou tradíciou judaizmu, vychádzajúcej z Božieho prísľubu Dávidovi, že jeden z jeho potomkov bude vládnuť naveky – 2Sam 7,4-17, hoci dôvod, pre ktorý slepec nazval Ježiša týmto titulom, mohol byť aj iný, vychádzajúci z ľudovej tradície, že Šalamún, Dávidov syn, mal tak ako Ježiš zázračné liečiteľské schopnosti, avšak tento výklad sa nehodí do celkového kontextu Markovho evanjelia). Bohatý muž chce s Ježišom viesť distingvovaný rozhovor na náboženskú tému, Bartimej na Ježiša priam zúfalo kričí, lebo vie, že ak premárni túto jedinečnú šancu na uzdravenie, prepadne sa navždy do temnoty neznesiteľného živorenia. Bohatý muž však odchádza naprázdno, lebo sa nedokázal vzdať svojho majetku pre Božie kráľovstvo. Žobrák dostáva naspäť zrak, lebo vo svojom zúfalstve všetko vsadil na jednu kartu – odhadzuje aj posledný majetok, ktorý má – svoj plášť. Bohatý muž zostáva bezmenný, žobrákovo meno sa zachovalo v Božom slove až do konca čias.

Cieľom tejto pasáže je ukázať, že Bartimej, hoci bol fyzicky slepý, spoznal duchovným zrakom v Ježišovi Mesiáša, zatiaľ čo tí, čo fyzicky videli, neboli schopní spoznať v Ježišovi toho, kým naozaj bol, a to nielen farizeji či veľkňazi, ale ani zástupy, ba ani apoštoli. Ježiš tohto slepého v jeho vyznaní viery v neho ako v Mesiáša neumlčuje, hoci ostatní ho okríkali, možno nielen preto, aby neobťažoval Ježiša, ale snáď aj preto, že sami si neboli istí, či je Ježiš naozaj Mesiáš. Hoci Ježiš predtým zakazoval uzdraveným o ňom hovoriť, teraz necháva slepca rozhlasovať jeho mesiášstvo, lebo sa už blížil čas plného zjavenia jeho mesiášskej hodnosti.

Uzdravenie tohto slepca je vlastne následkom jeho viery v Ježiša ako Mesiáša. Tým Ježiš dáva zástupom ďalší dôkaz o tom, že je naozaj tým, za ktorého ho pokladajú, ale stále o tom pochybujú, a pri jeho utrpení budú o ňom pochybovať ešte viac. Grécke slovo uzdravenie znamená rovnako aj spásu. Spása sa týka rovnako duše ako aj tela. Vyznaním viery v Ježiša ako v Mesiáša teda tento slepec získal nielen telesné zdravie, ale aj večný život. Dostal teda nielen svetlo pre telesný zrak, ale aj duchovné svetlo. Boli uzdravení nielen jeho oči, ale aj jeho duša. Ježiš takto opäť ukazuje podstatu svojej mesiášskej úlohy – neprichádza zachrániť Izrael vojenskou silou ako vojvodca, ale prichádza spasiť ľudí svojou láskou a uzdravením našich duší, nášho vzťahu s Bohom.

Mk zaznamenáva ešte jeden detail, ktorý sa nenachádza v ostatných synoptických evanjeliách. Slepec totiž na Ježišovo pozvanie priblížiť sa k nemu odhadzuje svoj plášť. Tým vyjadruje svoju hlbokú vieru v Ježiša a vo svoje uzdravenie, lebo ten plášť bol jeho jediným majetkom, nevyhnutným pre prežitie ako ochrana pred chladom. Bartimej takto predstavuje ideál Ježišovho učeníka, ktorý všetko vsadí na Ježiša a nasleduje ho.

Jadrom celého Markovho evanjelia sú totiž dve otázky: kto je Ježiš a kto môže byť jeho učeníkom. Jednotlivé udalosti, ktoré sa odohrávajú behom Ježišovej cesty do Jeruzalema, nám dovoľujú na tieto dve otázky odpovedať stále jasnejšie. Dnešný úryvok z evanjelia, na ktorý priamo nadväzuje Ježišov slávny vjazd do Svätého mesta, nám takisto zase o niečo lepšie umožňuje pochopiť Ježišovu identitu ako aj identitu Ježišovho učeníka.

Dojímavý je aj obraz vyjadrený slovami: „Ježiš zastal“. Ježiš dokonale chápe utrpenie tohto človeka a vidí aj plamienok viery, ktorý horí v jeho srdci, preto mu prináša plné svetlo. Dojímavé je aj konanie Bartimeja, keď zistí, že jeho volanie je vypočuté a má sa priblížiť k Ježišovi. Nadšenie tohto chudáka, ktorý zabúda na všetku obozretnosť, zanecháva za sebou svoj jediný majetok – plášť – a ozlomkrky beží k Ježišovi, vzbudzuje úsmev aj dojatie. Ale malo by nás pohnúť hlavne k jeho napodobňovaniu. Keď premýšľame o svojom živote, môžeme nadobudnúť smutný dojem, že sa podobáme tápajúcim slepcom. To my sme tí chudáci, ktorých Božie slovo dvíha z ich biedneho postavenia hriešnikov a zvestuje im radostnú správu o vyslobodení z otroctva hriechu, ktorý je vlastne istou formou slepoty. Je ale potrebné, aby sme začali vzývať Kristovo meno, prosili ho, aby sa zmiloval nad našimi slabosťami, a začali ho nasledovať bez výhrad a bez ľútosti za tým, čo sme kvôli nemu zanechali. Ak urobíme všetko tak, ako Bartimej, aj my budeme odmenení svetlom radosti z poznania spásy.