Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Jn 20, 19-31)

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

 

Evanjelium Druhej veľkonočnej nedele (nazývanej okrem iných názvov aj ako „Tomášova nedeľa“) je v každom roku trojročného nedeľného cyklu liturgických čítaní to isté (preto sa katechézy k tomuto úryvku Jánovho evanjelia nachádzajú aj v priečinkoch k Druhej veľkonočnej nedeli v rokoch B aj C) – ide o pôvodný záver Jánovho evanjelia (21. kapitola tohto evanjelia je všeobecne považovaná za neskorší dodatok, čo ale neznamená, že nejde o Božie slovo), v ktorom kľúčovú úlohu zohráva zjavenie sa Zmŕtvychvstalého Tomášovi, ale toto zjavenie nie je jediným kľúčovým prvkom tohto úryvku – v skutočnosti tu nachádzame opis viacerých skutočností, ktoré sú pre našu vieru v Krista zásadné. Vzhľadom na informácie uvedené v predchádzajúcich katechézach k tomuto úryvku (nachádzajúcich sa na tejto webovej stránke) všimnime si iba niektoré vybrané skutočnosti nachádzajúce sa v tejto evanjeliovej perikope. Pozrime sa bližšie iba na tri Ježišove „slová“, resp. vyjadrenia, ktoré Zmŕtvychvstalý podľa Jána povedal pri prvom zjavení sa apoštolom (opísanom vo veršoch Jn 20,19-23) v deň svojho Zmŕtvychvstania. Prvým „slovom“ bol pozdrav „Pokoj vám!“ (Jn 20,19). Druhým bolo zopakovanie tohto pozdravu spojené s „misijným príkazom“ ako sa nachádza v evanjeliu sv. Jána: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Tretím „slovom“ je odovzdanie Ducha Svätého apoštolom spojené s odovzdaním moci odpúšťať hriechy (t.j. s ustanovením Sviatosti Zmierenia): „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23).

Prvé „slovo“, teda pozdrav Zmŕtvychvstalého „Pokoj vám“, je v súlade s opisom prvého zjavenia sa Zmŕtvychvstalého apoštolom v Lukášovom evanjeliu (Lk 24,36), ktoré Ježiš takisto začína týmto pozdravom (Lukáš dáva konceptu Božieho pokoja ako daru, ktorý prinesie svetu Mesiáš, podobnú dôležitosť ako Ján). Tento pozdrav môžeme súčasne chápať ako naplnenie Ježišovho prísľubu apoštolom pri Poslednej večeri: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27). Tento dar Božieho pokoja apoštolom, a teda aj celej Cirkvi, bude v jej dejinách veľmi dôležitý, lebo Cirkev sa bude stretávať so skutočnosťami (prenasledovanie, nenávisť sveta, súženie pre vieru v Krista), ktoré budú v srdciach veriacich vyvolávať nepokoj a strach (por. Jn 15,18-25). Viera v Krista však bude pre jeho učeníkov zdrojom vnútorného pokoja, ktorý v nich bude prekonávať strach (por. Jn 16,33: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“). Text evanjelia na vyjadrenie daru Božieho pokoja Cirkvi používa grécky výraz eirene (pokoj), ale obsah tohto slova je ten istý ako pri hebrejskom slove pre pokoj šalom. Nejde teda len o neprítomnosť konfliktu a súženia ale aj o plnosť Božích darov, osobitne o dar Ducha Svätého, ktorý bude pre Cirkev zdrojom útechy a radosti. Boží pokoj sa viaže osobitne aj s hebrejským chápaním soboty ako dňa Pánovho pokoja (por. Lk 23,56). Pokoj ako dar, ktorý prinesie Mesiáš na túto zem (hlavne v podobe milosti Ducha Svätého), sa spomína už pri Ježišovom narodení (por. Lk 2,14) ako aj pri jeho slávnostnom príchode do Jeruzalema (por. Lk 19,38). Koncept pokoja ako Kristom od Otca pre nás získaného daru spojeného s Božou „milosťou“ a osobitne so skutočnosťou zmierenia ľudstva s Bohom (vykúpené ľudstvo je vlastne ľudstvo zmierené s Bohom) rozvíja sv. Pavol vo svojich listoch na mnohých miestach, a zdôrazňuje ho aj vo svojich pozdravoch, ktorými svoje listy začína (napr. Rim 1,7).

Druhým pozdravom spojeným s „misijným príkazom“ v Jánovom evanjeliu sme sa už zaoberali v katechéze na Druhú veľkonočnú nedeľu roku C; doplňme tento text len postrehom, že tento príkaz je vlastne len doplnením Ježišových slov pri Poslednej večeri: Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta (Jn 17,18). Vo všeobecnosti možno povedať, že Jánovo evanjelium (ale platí to do veľkej miery o všetkých evanjeliách) je plné anticipácií, resp. predpovedí istých skutočností a ich neskoršieho vyplnenia.

Prejdime k poslednému Ježišovmu slovu pri jeho prvom zjavení sa apoštolom po svojom Zmŕtvychvstaní, ako ho opisuje evanjelista Ján: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“. Toto slovo je spojené s gestom Ježišovho dýchnutia na apoštolov. Toto odovzdanie Ducha Svätého nesúvisí len s mocou odpúšťať hriechy, ale s celým významom Kristovho zmŕtvychvstania ako počiatku nového života, nového stvorenia (por. Gn 2,7), oživenia ľudstva, ktoré bolo pre svoje hriechy pred Bohom duchovne mŕtve (por. Ez 37,9).Moc odpúšťať hriechy je vlastne totožná s mocou kriesiť mŕtvych, lebo človek, ktorý nemá účasť na vlastnom Božom živote, na Božej milosti a Božom pokoji, je z hľadiska zmyslu svojej existencie vlastne mŕtvy. Duchovná smrť v dôsledku hriechu je okrem toho oveľa horšia skutočnosť ako smrť telesná, biologická, ktorá je len obrazom či dôsledkom tej smrti, ktorú spôsobuje hriech, teda dôsledkom oddelenia sa od Boha, jediného prameňa života.

Celá táto realita nového, oživeného, s Bohom zmiereného ľudstva, je vlastne výsledkom činnosti Ducha Svätého, ktorý sprevádza Ježišovu činnosť od jeho krstu v Jordáne až po jeho smrť, ktorý oživuje Krista v hrobe a skrze neho Kristus prebýva v Cirkvi až do konca čias. Turíce u Jána sú úzko spojené s Ježišovým Zmŕtvychvstaním. Veľkonočný čas je teda súčasne aj svätodušným časom. Pôsobenie Ducha v Cirkvi sa začalo nie až na Turíce, ale už od Ježišovho Zmŕtvychvstania. Turíčna udalosť, ako je opísaná na začiatku Skutkov apoštolov, je len pokračovaním spoločného poslania Ducha a Syna, ktorých posiela Otec (por. čl. 689 KKC).

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-2019-31/