(Sk 4, 32-35) Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť, veď medzi nimi nebolo núdzneho, lebo všetci, čo mali polia alebo domy, predávali ich a čo za ne utŕžili, prinášali a kládli apoštolom k nohám, a rozdeľovalo sa každému podľa toho, kto ako potreboval.

V prvých kapitolách Skutkov apoštolov nachádzame tri Lukášove tzv. „sumáre“ (súhrnné správy), kde v sérii krátkych pohľadov opisuje život prvotnej cirkvi v Jeruzaleme. V prvom čítaní tejto nedele nachádzame druhý z nich (ostatné dva sa čítajú na II. veľkonočnú nedeľu v liturgických rokoch A – Sk 2,42-47 a C – Sk 5,12-16). Každý z týchto sumárov však – popri spoločných črtách, akou je napr. zmienka o svornosti prvotného spoločenstva Cirkvi (Sk 2,44a: Všetci, čo uverili, boli pospolu; Sk 4,32a: Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu; Sk 5,12b) – obsahuje aj isté dôrazy, napr. prvý sumár si, okrem iného, všíma osobitne to, ako pozitívne na život prvotných kresťanov reagovali ostatní Židia (boli milí všetkému ľudu – Sk 2,47a), druhý (dnešný) sumár obsahuje napr. stručnú správu o spôsobe spravovania majetku prvotnej cirkvi, zatiaľ čo posledný sumár prináša osobitný pohľad na činnosť apoštolov, zvlášť na zázraky, ktoré sa diali ich rukami (por. Sk 5,12a).

Každý z týchto troch sumárov tiež nejako súvisí s udalosťami, ktoré im predchádzali alebo po nich v texte Skutkov nasledujú. Prvý sumár sa nachádza na konci prvej Petrovej verejnej reči k zástupom v deň židovských Letníc (t.j. Turíc, ide o hebrejský sviatok Šavuot), t.j. po zoslaní Ducha Svätého na apoštolov a najužší kruh Ježišových učeníkov (orientačný údaj o počte týchto učeníkov prináša zmienka v Sk 1,15b v súvislosti s voľbou apoštola Mateja – „asi 120 ľudí“) vo Večeradle („v hornej sieni“ – por. Sk 1,13a), a popri svornosti prvotného kresťanského spoločenstva zdôrazňuje spoločenstvo majetku (podobne ako druhý sumár) a pozitívnu reakciu Židov na tento spôsob života. Nasleduje príbeh, v ktorom spoločne vystupujú Peter a Ján, a ako prví hlavní vodcovia prvotného kresťanského spoločenstva v Jeruzaleme neohrozene ohlasujú evanjelium (Sk 3,1 – 4,31).

„Náš dnešný“ (druhý) sumár sa nachádza na konci tohto príbehu, keď sú Peter a Ján prepustení z (prvého) väzenia, do ktorého ich dala na jednu noc zavrieť židovská Veľrada (por. Sk 4,3), a po výsluchu pred Veľradou, keď sa Peter a Ján vrátili „k svojim a rozpovedali, čo im hovorili veľkňazi a starší“ (Sk 4,23). Je vhodné pripomenúť, že na konci tohto rozprávania o Petrovi a Jánovi sa spomína „druhé vyliatie Ducha“: A keď sa pomodlili, zatriaslo sa miesto, na ktorom boli zhromaždení, všetkých naplnil Svätý Duch a smelo hlásali Božie slovo (Sk 4,31). Toto vyliatie Ducha prináša svoje plody. Prvý je zmienený hneď v jednej vete v spojení s touto udalosťou: smelo hlásali Božie slovo. Ďalšie tri nasledujú v našom úryvku, ktorý nadväzuje priamo na verš Sk 4,31: ide o jednotu myslí a sŕdc, spoločenstvo majetku a Božiu moc sprevádzajúcu svedectvo apoštolov. Všetky tieto dary sú zhrnuté do slov: na všetkých spočívala veľká milosť.

Tento druhý sumár, podobne ako prvý, zameriava (okrem iného) pozornosť na svornosť kresťanov a spoločenstvo majetku. Za týmto sumárom nasledujú dva príklady týkajúce sa háklivej skutočnosti spoločenstva majetku v prvotnej cirkvi. Prvý príklad hovorí o jednom konkrétnom prejave vzájomnej zodpovednosti kresťanov jedného za druhého v záležitosti živobytia: Aj Jozef, ktorému apoštoli dali meno Barnabáš, čo v preklade znamená syn Útechy, levita, rodom Cyperčan, mal roľu, predal ju a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám (Sk 4,36-37). Tento príbeh ilustruje túto súhrnnú správu o „spoločenstve majetku“ na konkrétnom príklade.

Druhý príklad (Sk 5,1-11) je ale negatívny, popisuje zlyhanie svornosti na ľudskej slabosti a náklonnosti na hriech (lakomstva, možno išlo aj o strach o vlastné živobytie, ako aj o nedôveru v Božiu starostlivosť a možno aj o nedôveru voči apoštolom, teda voči cirkvi). Manželský pár, ktorý uveril v Ježiša ako židovského Mesiáša, Ananiáš a Zafira, predali pozemok, peniaze dali apoštolom – ale niečo z toho si ponechali, čo samo osebe nebol problém. Problém bol v tom, že chceli apoštolov oklamať, tvárili sa akoby dali cirkvi všetko, čo mali. Touto svojou pretvárkou vniesli do života veriacej obce lož a neúprimnosť, preto cirkev musela byť očistená.

Po týchto dvoch príkladoch nasleduje ešte tretí sumár, ktorý ale už nehovorí o spoločenstve majetku, len o svornosti kresťanov (ako každý zo sumárov), o pribúdaní veriacich, a osobitne o mocných činoch apoštolov.

Pozrime sa ešte na vzájomné myšlienkové prepojenia všetkých troch sumárov, keďže viaceré myšlienky sa v nich opakujú (napr. vyššie spomenutá myšlienka o svornosti kresťanov), len sú vyjadrené inými slovami alebo s iným dôrazom. V prvom rade si všimnime, že druhý sumár vo v. 4,32c (ale všetko mali spoločné) nielen opakuje myšlienku o spoločenstve majetku z prvého sumáru (Sk 2,44b: a všetko mali spoločné), ale slovíčkom „ale“ dáva tejto myšlienke iné zafarbenie. V. 4,32c totiž nadväzuje na v. 4,32b, kde myšlienka o spoločenstve majetku zaznieva v akejsi negatívnej forme: nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho. Tým Lukáš poukazuje na skutočnosť, že toto spoločenstvo majetku nebolo „právne“, ale len morálne, založené na dobrej vôli všetkých deliť sa o svoj vlastný majetok. Myšlienka o spoločnom majetku sa ale už neobjavuje v treťom sumári, ktorý kladie dôraz na činnosť apoštolov. Tak ako druhý sumár rozvíja myšlienku o spoločenstve majetku z prvého sumáru, tak tretí sumár rozvíja činnosť apoštolov naznačenú v prvých dvoch sumároch (Sk 2,42a.43b; Sk 4,33a.35a).

Keď sme si teda zasadili náš úryvok do širšieho kontextu nielen Skutkov apoštolov ale aj všetkých troch „sumárov“, je dobré si ešte pripomenúť situáciu kresťanov, o ktorej text prináša svedectvo. Prví kresťania pochádzali z chudobných židovských vrstiev, či už išlo o obyvateľov Jeruzalema, alebo o prišelcov z Galiley. Samotní apoštoli boli zväčša rybári z vidieka, ktorý žijúc v Jeruzaleme, a hlásajúc zvesť o Vzkriesenom Mesiášovi, nemali možnosť svojho obvyklého spôsobu obživy. Prví kresťania ale nasledovali Ježišov príkaz: Predajte, čo máte, a rozdajte ako almužnu! Robte si mešce, ktoré sa nezoderú, nevyčerpateľný poklad v nebi (Lk 12,33). Preto tí, ktorí uverili Ježišovi a mali nejaké majetky, domy alebo polia, predávali ich, a výťažok z predaja používali na pokrytie životných nákladov tak vodcov tohto spoločenstva ako aj jeho chudobných členov.

Možno pripomenúť, že tento spôsob „financovania cirkvi“ v podstate trvá dodnes, hoci v sofistikovanejšej (a aj právne zachytenej) a každej dobe prispôsobenej podobe, tak z hľadiska „platov zamestnancov cirkvi“, ako aj z hľadiska starostlivosti o chudobných, hoci už málokto predáva svoj majetok, aby prispel na potreby Cirkvi; potrebné prostriedky sa získavajú z dobrovoľných zbierok, príp. z predpísaných príspevkov, hoci jestvujú (aspoň v niektorých krajinách) aj iné spôsoby pre zabezpečenie „chodu cirkevných inštitúcií“, napr. príspevky od štátu na platy duchovných a katechétov (v európskych krajinách), alebo zisky z podnikania s cirkevným majetkom, a podobne. Istý druh „spoločenstva majetku“ v súčasnej Cirkvi možno vidieť hlavne v tom, že najmä chudobné cirkvi Afriky do veľkej miery žijú z príspevkov cirkví bohatších národov, čím sa vlastne tiež istým spôsobom realizuje ideál načrtnutý v spomínaných prvých dvoch sumároch zo Skutkov apoštolov.

Pre správne pochopenie konania prvých kresťanov ohľadne „spoločenstva majetku“ (všetko mali spoločné) treba pripomenúť, že Lukáš pod týmto „spoločenstvom majetku“ nemyslí nejaký „kresťanský komunizmus“, kde „všetko patrí všetkým a súčasne nikomu nič“. Na odlíšenie od pomýleného komunistického chápania vlastníctva treba pripomenúť, že v Cirkvi je po prvé zachované právo na osobný majetok (ak sa tohto práva človek nevzdá dobrovoľne a po dlhej príprave na taký krok, ako napr. v reholiach – vždy so zachovanou možnosťou od tohto spôsobu života odstúpiť), a po druhé, „spoločenstvo majetku“ je zásadne dobrovoľné, teda každý sa má zrieknuť toho, čo chce a koľko chce darovať, slobodne. Samozrejme, rozdielov medzi komunizmom a kresťanstvom, resp. kresťanským chápaním vlastníctva je oveľa viac, ale tu nie je potrebné sa nimi zaoberať. Len ako príklad možno uviesť, že zatiaľ čo pre komunizmus, ktorý vychádza z materializmu, je hmota a život založený na jej užívaní najvyššou hodnotou, pre kresťana majetok nie je hodnotou sám osebe – má len takú cenu, nakoľko môže poslúžiť nastoleniu Božieho kráľovstva (a vlastnej spáse).

Hoci v texte sa apoštoli javia ako výhradní správcovia darovaných majetkov (tak by to napokon podľa práva aj malo byť – dar sa stáva vlastníctvom obdarovaného; právny postup tohto daru je opísaný slovami prinášali a kládli apoštolom k nohám; apoštoli sa ale očividne nepovažovali za vlastníkov týchto darov, ale len za správcov spoločného majetku – uspokojili sa s čisto symbolickým gestom obdarovania a nesnažili sa právo disponovať týmito darmi presunúť právne na seba, ako to často robia vodcovia rôznych náboženských siekt v každej dobe), predsa možno z kontextu Písma usúdiť, že dary nerozdeľovali apoštoli sami (Dvanásti zvolali zhromaždenie učeníkov a povedali: „Nie je správne, aby sme my zanedbávali Božie slovo a obsluhovali pri stoloch“ – Sk 6,2), ale skôr ponechali vôli darcov, ako sa s ich darmi naloží. Ale práve z tohto spôsobu spravovania spoločného majetku vznikli čoskoro problémy (Helenisti začali šomrať na Hebrejov, že pri každodennom obsluhovaní zanedbávajú ich vdovy – Sk 6,1), o čom svedčí zvolenie siedmich diakonov, ktorí mali zabezpečovať rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie cirkevnej podpory chudobným (por. Sk 6,1-6).

Pre hlbšie pochopenie Lukášovej správy o spoločenstve majetku si pripomeňme, že Lukáš je dôsledným stúpencom myšlienky o „chudobnej cirkvi“. Nasledovať Ježiša, ktorý sa kvôli nám zriekol svojej božskej slávy, narodil sa ako človek v chudobnej rodine, a celý život žil ako chudobný medzi chudobnými, pretože práve chudobným prišiel zvestovať evanjelium, znamená vzdať sa všetkého podľa Ježišovho vzoru a zanechať všetko pre dosiahnutie Božieho kráľovstva (por. Lk 5,11.28). Podľa Lukáša (a všeobecne aj podľa ostatných evanjelií) bohatstvo je prekážkou pre zasvätenie svojho života hľadaniu Božieho kráľovstva (Lk 8,14). Hlásatelia evanjelia majú ísť k ľuďom ako „žobraví mnísi“, bez akéhokoľvek hmotného zabezpečenia (Lk 9,3; 10,4). Akékoľvek lakomstvo ba aj zámožnosť sa pokladajú za falošnosť, ba aj starostlivosť o hmotné zabezpečenie (Lk 12,13-32). Veriacim sa skôr odporúča rozdať svoj majetok chudobným (Lk 12,33). Nik sa nemôže úplne stať Ježišovým učeníkom, ak sa úplne nevzdá svojho majetku (Lk 14,33). Kresťan nemôže slúžiť Bohu aj mamone (Lk 16,13). Veľkým príkladom pre kresťanov je židovská vdova, ktorá sa z lásky k Bohu vzdala všetkého, čo mala (Lk 21,1-4). Spoločenstvo majetku prvotnej cirkvi je pre Lukáša potom len samozrejmým dôsledkom požiadaviek evanjelia a znamením, že prví kresťania vzali Kristovo učenie naozaj vážne a zodpovedne.

Nezabudnime ale aj na skutočnosť, že ochota vzdať sa majetku u prvých kresťanov vychádzala aj zo silných eschatologických nálad v prvotnej cirkvi, ktoré na jednej strane vychádzali zo židovského mesianizmu (príchod Mesiáša bude znamenať „koniec času“) a na druhej strane z presvedčenia o blízkom príchode Pána, ktorý prinesie definitívne eschatologické Božie kráľovstvo. Proti takejto falošnej nádeji (a z toho vyplývajúcich konzekvencií, ako je napr. odmietanie práce a starostlivosti o živobytie) ale ostro vystupuje už sv. Pavol v 2Sol 3,10-13, ktorý poznal skúsenosť jeruzalemskej obce so spoločným majetkom všetkých členov obce veriacich, a pochopil, že nejde o ideál platný pre všetkých kresťanov, ale skôr o experiment, ktorý sa môže vydariť len v istých špecifických okolnostiach (ako napr. v reholiach a mníšskych rádoch), a má skôr prorockú úlohu než úlohu akejsi normy v bežných okolnostiach života veriacich v Krista. Napokon kresťanskí historici sa domnievajú, že Pavlova zbierka pre obec v Jeruzaleme (Rim 15,25-26) bola vyvolaná práve nevydarením sa tohto experimentu už v prvom spoločenstve veriacich v Jeruzaleme, o ktorom píše Lukáš v Skutkoch, a tak niet divu, že ďalšie kresťanské generácie tento spôsob života vo všeobecnosti opustili, hoci tento spôsob života sa z Cirkvi nikdy celkom nevytratil. Nesmieme ale zabudnúť, že „spoločenstvom majetku“ nie je ani zďaleka hlavným posolstvom Cirkvi – tým je ohlasovanie ukrižovaného a vzkrieseného Krista a nového života, ktorý nám získal.

 Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/sk-432-35/

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Karmel. nakl. Kostelní Vydří 1999

Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1996

(Ž 118, 2-4. 13-15. 22-24) Teraz nech hovorí Izrael, že Pán je dobrý, že jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Teraz nech hovorí dom Áronov: jeho milosrdenstvo trvá naveky. Teraz nech hovoria všetci bohabojní: jeho milosrdenstvo trvá naveky. R. Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol. Moja sila a chvála je Pán, on sa mi stal záchrancom. Hlas plesania nad záchranou znie v stánkoch spravodlivých. R. Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná. Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho.

Refrén (responzum): Oslavujme Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky. alebo Aleluja.

Responzóriový žalm Druhej veľkonočnej nedele čerpá každý rok v rámci trojročného rozvrhu nedeľných čítaní z rovnakého žalmu – zo Ž 118. Keďže ide o ten istý žalm – hoci s trochu iným výberom veršom – ako na Veľkonočnú nedeľu, odkazujeme na katechézu k tomuto žalmu z Veľkonočnej nedele.

(Jn 20, 19-31) Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

Evanjelium Druhej veľkonočnej nedele (nazývanej okrem iných názvov aj ako „Tomášova nedeľa“) je v každom roku trojročného nedeľného cyklu liturgických čítaní to isté (preto sa katechézy k tomuto úryvku Jánovho evanjelia nachádzajú aj v priečinkoch k Druhej veľkonočnej nedeli v rokoch B aj C) – ide o pôvodný záver Jánovho evanjelia (21. kapitola tohto evanjelia je všeobecne považovaná za neskorší dodatok, čo ale neznamená, že nejde o Božie slovo), v ktorom kľúčovú úlohu zohráva zjavenie sa Zmŕtvychvstalého Tomášovi, ale toto zjavenie nie je jediným kľúčovým prvkom tohto úryvku – v skutočnosti tu nachádzame opis viacerých skutočností, ktoré sú pre našu vieru v Krista zásadné. Vzhľadom na informácie uvedené v predchádzajúcich katechézach k tomuto úryvku (nachádzajúcich sa na tejto webovej stránke) všimnime si iba niektoré vybrané skutočnosti nachádzajúce sa v tejto evanjeliovej perikope. Pozrime sa bližšie iba na tri Ježišove „slová“, resp. vyjadrenia, ktoré Zmŕtvychvstalý podľa Jána povedal pri prvom zjavení sa apoštolom (opísanom vo veršoch Jn 20,19-23) v deň svojho Zmŕtvychvstania. Prvým „slovom“ bol pozdrav „Pokoj vám!“ (Jn 20,19). Druhým bolo zopakovanie tohto pozdravu spojené s „misijným príkazom“ ako sa nachádza v evanjeliu sv. Jána: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20,21). Tretím „slovom“ je odovzdanie Ducha Svätého apoštolom spojené s odovzdaním moci odpúšťať hriechy (t.j. s ustanovením Sviatosti Zmierenia): „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20,22-23).

Prvé „slovo“, teda pozdrav Zmŕtvychvstalého „Pokoj vám“, je v súlade s opisom prvého zjavenia sa Zmŕtvychvstalého apoštolom v Lukášovom evanjeliu (Lk 24,36), ktoré Ježiš takisto začína týmto pozdravom (Lukáš dáva konceptu Božieho pokoja ako daru, ktorý prinesie svetu Mesiáš, podobnú dôležitosť ako Ján). Tento pozdrav môžeme súčasne chápať ako naplnenie Ježišovho prísľubu apoštolom pri Poslednej večeri: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam, ako svet dáva. Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14,27). Tento dar Božieho pokoja apoštolom, a teda aj celej Cirkvi, bude v jej dejinách veľmi dôležitý, lebo Cirkev sa bude stretávať so skutočnosťami (prenasledovanie, nenávisť sveta, súženie pre vieru v Krista), ktoré budú v srdciach veriacich vyvolávať nepokoj a strach (por. Jn 15,18-25). Viera v Krista však bude pre jeho učeníkov zdrojom vnútorného pokoja, ktorý v nich bude prekonávať strach (por. Jn 16,33: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“). Text evanjelia na vyjadrenie daru Božieho pokoja Cirkvi používa grécky výraz eirene (pokoj), ale obsah tohto slova je ten istý ako pri hebrejskom slove pre pokoj šalom. Nejde teda len o neprítomnosť konfliktu a súženia ale aj o plnosť Božích darov, osobitne o dar Ducha Svätého, ktorý bude pre Cirkev zdrojom útechy a radosti. Boží pokoj sa viaže osobitne aj s hebrejským chápaním soboty ako dňa Pánovho pokoja (por. Lk 23,56). Pokoj ako dar, ktorý prinesie Mesiáš na túto zem (hlavne v podobe milosti Ducha Svätého), sa spomína už pri Ježišovom narodení (por. Lk 2,14) ako aj pri jeho slávnostnom príchode do Jeruzalema (por. Lk 19,38). Koncept pokoja ako Kristom od Otca pre nás získaného daru spojeného s Božou „milosťou“ a osobitne so skutočnosťou zmierenia ľudstva s Bohom (vykúpené ľudstvo je vlastne ľudstvo zmierené s Bohom) rozvíja sv. Pavol vo svojich listoch na mnohých miestach, a zdôrazňuje ho aj vo svojich pozdravoch, ktorými svoje listy začína (napr. Rim 1,7).

Druhým pozdravom spojeným s „misijným príkazom“ v Jánovom evanjeliu sme sa už zaoberali v katechéze na Druhú veľkonočnú nedeľu roku C; doplňme tento text len postrehom, že tento príkaz je vlastne len doplnením Ježišových slov pri Poslednej večeri: Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta (Jn 17,18). Vo všeobecnosti možno povedať, že Jánovo evanjelium (ale platí to do veľkej miery o všetkých evanjeliách) je plné anticipácií, resp. predpovedí istých skutočností a ich neskoršieho vyplnenia.

Prejdime k poslednému Ježišovmu slovu pri jeho prvom zjavení sa apoštolom po svojom Zmŕtvychvstaní, ako ho opisuje evanjelista Ján: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“. Toto slovo je spojené s gestom Ježišovho dýchnutia na apoštolov. Toto odovzdanie Ducha Svätého nesúvisí len s mocou odpúšťať hriechy, ale s celým významom Kristovho zmŕtvychvstania ako počiatku nového života, nového stvorenia (por. Gn 2,7), oživenia ľudstva, ktoré bolo pre svoje hriechy pred Bohom duchovne mŕtve (por. Ez 37,9).Moc odpúšťať hriechy je vlastne totožná s mocou kriesiť mŕtvych, lebo človek, ktorý nemá účasť na vlastnom Božom živote, na Božej milosti a Božom pokoji, je z hľadiska zmyslu svojej existencie vlastne mŕtvy. Duchovná smrť v dôsledku hriechu je okrem toho oveľa horšia skutočnosť ako smrť telesná, biologická, ktorá je len obrazom či dôsledkom tej smrti, ktorú spôsobuje hriech, teda dôsledkom oddelenia sa od Boha, jediného prameňa života.

Celá táto realita nového, oživeného, s Bohom zmiereného ľudstva, je vlastne výsledkom činnosti Ducha Svätého, ktorý sprevádza Ježišovu činnosť od jeho krstu v Jordáne až po jeho smrť, ktorý oživuje Krista v hrobe a skrze neho Kristus prebýva v Cirkvi až do konca čias. Turíce u Jána sú úzko spojené s Ježišovým Zmŕtvychvstaním. Veľkonočný čas je teda súčasne aj svätodušným časom. Pôsobenie Ducha v Cirkvi sa začalo nie až na Turíce, ale už od Ježišovho Zmŕtvychvstania. Turíčna udalosť, ako je opísaná na začiatku Skutkov apoštolov, je len pokračovaním spoločného poslania Ducha a Syna, ktorých posiela Otec (por. čl. 689 KKC).

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-2019-31/