Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sk 2, 42-47) Pokrstení sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách. Všetkých sa zmocňovala bázeň; prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení.

 

Úryvok dnešného prvého čítania patrí medzi tri Lukášove tzv. „súhrnné správy“ o živote mladej Cirkvi v Jeruzaleme. Túto prvú súhrnnú správu teda treba vidieť vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dvoma súhrnnými správami vo štvrtej (Sk 4,32-35) a piatej kapitole (Sk 5,11-16) Skutkov. Všetky tieto správy podávajú svedectvo o utváraní spoločného života prvých kresťanov v Cirkvi na základe zoslania a pôsobenia Božieho ducha.

Nenechajme sa však pomýliť idylicky vykresleným obrazom života novo vznikajúceho spoločenstva Ježišových nasledovníkov. Hlbší pohľad do Nového Zákona nás totiž uisťuje o tom, že idylické chvíle súladu, všeobecnej dobrej vôle a radosti boli aj v prvotnej cirkvi vzácne rovnako ako je tomu aj dnes. Dôležitejšia je skutočnosť, že v Cirkvi boli prekonané chvíle nesúladu, nedobrého života, niekedy dokonca zrady evanjelia. Lukáš však tento „ideálny“ obraz mladej Cirkvi skoncipoval zámerne takto preto, že mu išlo viac o vykreslenie podstaty života Cirkvi, ktorá je rovnaká v každom čase, než o zobrazenie jej každodenného reálneho života. Súčasne chcel pravdepodobne napomenúť kresťanov svojej doby (išlo už o kresťanov druhej a tretej generácie) k návratu k podstatným prvkom života Cirkvi, ktoré sa niekde začali vytrácať, najmä k bratskému spoločenstvu.

Kto boli vlastne prví kresťania? Môžeme povedať, že to bol „zvyšok“ vyvoleného Božieho ľudu, Izraela, ktorý bol na Turíce naplnený Duchom Svätým. Peter týchto ľudí bližšie určuje vo svojej turíčnej kázni: Mužovia judejskí a všetci, čo bývate v Jeruzaleme (Sk 2,14b). To, čo ich charakterizuje asi najviac, je skutočnosť, že to boli ľudia, ktorí „sa zúčastňovali na učení apoštolov“, teda počúvali Božie slovo. Títo Izraeliti na rozdiel od väčšiny vyvoleného národa mali srdcia otvorené k počúvaniu a prijatiu Božieho slova na základe pôsobenia Ježišovho Ducha. Ich odpoveďou na Božie slovo bolo prijatie krstu ako viditeľné priznanie sa k Ježišovi, ktorého Boh urobil Pánom a Mesiášom (Kristom). Cirkev sa teda spočiatku utvára ako spoločenstvo ochotné počúvať Božie slovo. Až na druhom mieste je „sviatostný život“, teda „lámanie chleba“. Druhý Vatikánsky koncil sa preto vrátil k osvedčenému modelu Cirkvi, ktorá žije z „dvoch stolov“: tak zo stola Božieho Slova ako aj zo stola Eucharistie. Je pre nás stálou výzvou stále viac vnášať toto počúvanie Božieho slova do života Cirkvi.

Čím bolo učenie apoštolov také zaujímavé a príťažlivé, že tí, ktorí uverili a dali sa pokrstiť, počúvali ho stále so zaujatím a vytrvalo; čo bolo stredom tohto učenia? Stredom učenia apoštolov bola udalosť smrti a zmŕtvychvstania Pána. Apoštoli hlásajú spásu, ktorú priniesol Boží Syn. Zásadným prvkom tohto učenia je, že v Ježišovi sa iba naplnili predobrazy a proroctvá Starého Zákona. Učenie apoštolov teda nebolo nič iné ako to, čo máme zaznamenané v Novom Zákone, a čo zachytáva napríklad aj Lukáš vo svojom evanjeliu ako aj v Skutkoch apoštolov. Zaujímavé a príťažlivé to bolo hlavne preto, že to bolo hlásané (ale aj počúvané) tými, ktorí boli na Turíce naplnení Duchom Svätým. Aj takto možno chápať Lukášove slová: Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi (Sk 2,4). Iný jazyk nemusí nutne byť nejaký „cudzí jazyk“, ale taký spôsob reči, ktorý zasahuje ľudské srdce, iný spôsob reči, mohli by sme povedať „kerygmatický“, pretože apoštoli hlásali to, čo boli skutočné Božie pravdy, ktoré zjavil Ježiš, a ktoré musia nutne zaujať srdce otvorené pre pravdu.

Všimnime si ešte dva prvky života prvotného kresťanského spoločenstva. Tým prvým je „bratské spoločenstvo“, ktoré je bližšie opísané slovami: Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. Predávali pozemky a majetky a rozdeľovali ich všetkým, podľa toho, ako kto potreboval. V prvotnom spoločenstve Ježišových vyznávačov teda vládla silná spolupatričnosť, rodinný duch. Toto bol jeden z najpríťažlivejších prvkov prvotnej Cirkvi. Tento prvok v skutočnosti v Cirkvi nikdy nevymizol, je v nej stále prítomný, ale je potrebné, aby sme sa neustále usilovali, aby boli naše kresťanské spoločenstvá takýmito bratskými spoločenstvami. Ale nezabúdajme, že je to skôr dar Ducha Svätého, výsledok počúvania Božieho slova, než výsledok ľudskej námahy. Ešte zreteľnejšie Lukáš o tomto bratskom spoločenstve hovorí vo štvrtej kapitole Sk (4,32): Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. Presvedčivým výrazom spoločenstva je aj spoločenstvo majetku. Sú to pre nás znepokojujúce slová, ktoré sa realizovali v dejinách Cirkvi rôznym spôsobom (napr. rehole), ale je potrebné, aby sme ich uvádzali do praxe aj v našich farnostiach (napr. farské charity, či ochota podeliť sa s núdznymi, t.j. bratská láska). Toto spoločenstvo majetku bolo v prvotnej Cirkvi celkom dobrovoľné a nesmieme zabudnúť aj na to, že bolo do istej miery vyvolané aj blízkym očakávaním druhého Kristovho príchodu.

Posledným prvkom, ktorí by sme si mohli všimnúť v tejto katechéze je zázračné uzdravovanie: prostredníctvom apoštolov sa dialo množstvo divov a znamení. Ako máme tento jav v prvotnej Cirkvi chápať? Na to je jestvuje viacero vysvetlení. Nepochybne treba mnohé uzdravenie v Novom Zákone brať doslovne tak ako stali, napokon aj dnes sa v Cirkvi deje veľa „divov a znamení“, skutočných „zázračných“ uzdravení. Avšak spoločenstvo spásy, ktorým je Cirkev, je naplnené Božou mocou, ktorá uzdravuje človeka v jeho celku duše a tela, preto mnohé uzdravenia sa dejú akosi „nebadane“, v rámci dlhého procesu uzdravovania. Tým je možné vysvetliť „množstvo“ týchto divov a znamení, ktoré sa dejú v Cirkvi doteraz, ale je potrebné o nich aj svedčiť.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sk-242-47/

Klaus Kliesch, Skutky apoštolů, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 5, Karmel. nakl. Kostelní Vydří, 1999

 

 

(Jn 20, 19-31)

Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“

Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene.

 

Evanjelium tejto nedele nie je len o neveriacom Tomášovi, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. V skutočnosti obsahuje štyri dôležité témy. Prvou je Ježišovo prvé stretnutie s učeníkmi po jeho zmŕtvychvstaní, ďalej už spomínané Tomášovo stretnutie s Ježišom, záver úryvku vysvetľuje účel Jánovho evanjelia, a v stretnutí Ježiša s učeníkmi je obsiahnuté aj poverenie učeníkov službou zmierenia s Bohom, odpúšťaním hriechov.

Apoštoli sa schádzajú večer prvého dňa po sobote (čo bol v prvotnej Cirkvi pôvodne hlavný čas slávenia Eucharistie), v deň Ježišovho vzkriesenia, aby sa poradili, čo znamená správa o Ježišovom vzkriesení, ktorú im ráno zvestovali niektoré ženy. Apoštolský zbor, ktorý sa o niekoľko týždňov v sile Ducha Svätého ujme celosvetovej misie šírenia viery, pôsobí v tejto chvíli ako malé, ustrašené a pred svetom uzavreté stádočko – majú za sebou skúsenosť Ježišovho zatknutia, odsúdenia a ukrižovania, a zároveň skúsenosť vlastného zlyhania: všetci sa – okrem Jána – rozpŕchli. Majú o seba strach, sú za zamknutými dverami (Ježiš vyšiel z hrobu, ale oni sa stále nachádzajú v hrobe svojho smútku a strachu), ich predstavy o budúcnosti sú v troskách. Počuli síce od Márie Magdalény, že sa stretla s Pánom a dostala pre nich odkaz – ako čítame v Jánovom evanjeliu na začiatku dvadsiatej kapitoly, ale zrejme pre nich toto svedectvo nebolo dostačujúce, mohli si myslieť: „Kto vie, čo tá bláznivá ženská, nešťastná z Pánovej smrti, vlastne počula a videla.“  

Ich smútok a neistota sa však v okamihu premieňajú na radosť, keď prichádza vzkriesený Ježiš a oslovuje ich: „Pokoj vám“. Nič im nevyčíta, nepripomína im ich zlyhanie, jeho „Pokoj vám“ zahŕňa požehnanie i odpustenie. Ježišovo „Pokoj vám“ znamená v biblickom slova zmysle plnosť Božieho požehnania a obdarovania. Je to dar, ktorý v sebe zahŕňa všetky ostatné dary, duchovné aj pozemské – milosť, život, dobro, súlad, prosperitu. Boží pokoj na zemi nie je výsledkom technického rozvoja, blahobytu či mierových rokovaní, ale len výsledkom harmónie človeka s Bohom. Čo znamená Ježišov pokoj, môže zakúsiť iba človek, ktorý je Duchom oslobodený od strachu a naplnený Božou prítomnosťou. „Pokoj vám“ zaznie v texte celkovo trikrát – môžeme v tom vnímať zdôraznenie veľkosti Ježišovho obdarovania a prijatia, ktoré dáva svojim učeníkom. Ježišovo zjavenie sa učeníkom pôsobí teda ako zásadný zlom v ich situácii. Všade tam, kde žije Cirkev v strachu a izolácii, potrebuje zakúsiť stretnutie so Zmŕtvychvstalým a nechať sa obdarovať silou a nadšením jeho Ducha.

Spoznanie Ježišovej skutočnej identity sa odohráva skrze jeho zranené ruky a bok: „ukázal im ruky a bok“. Môžeme jasne vidieť, že ten ktorý bol ukrižovaný, je zároveň tým, ktorý vstal z mŕtvych, je to jedna osoba, jeho prebodnuté ruky a bok sú dôležitými znakmi, ktoré umožňujú vzkrieseného Ježiša spoznať. Ukrižovaný a Vzkriesený sa nesmú pri ohlasovaní od seba oddeľovať, ako k tomu mnohokrát v dejinách kresťanstva došlo.

Po druhom želaní pokoja nasleduje obdarovanie a poslanie. Pre Jána sú Turíce – obdarovanie Duchom Svätým – nevyhnutne spojené so zmŕtvychvstaním. V jeho evanjeliu sa Turíce uskutočňujú už pri prvom stretnutí učeníkov so Zmŕtvychvstalým. Už pri ňom sa napĺňajú Ježišove zasľúbenia z jeho rozlúčkovej reči v 16. kapitole Jánovho evanjelia – zasľúbenie príchodu Tešiteľa. „Dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého“. Zasľúbený dar Ducha dostávajú práve v tej chvíli. Môže sa nám vybaviť podobnosť s 2. kapitolou 1. knihy Mojžišovej, kde Boh vdychuje človeku do nozdier dych života.

Obdarovanie Duchom Svätým je tu spojené s poslaním: učeníci sú poslaní ako Otec poslal Ježiša, poslaní k službe zmierenia, k odpúšťaniu hriechov. Tento verš sa stal základom pre jednu zo sviatostí Cirkvi: sviatosť zmierenia. Špecifická aplikácia Ježišovho poslania sa týka apoštolov a ich nástupcov – biskupov a kňazov. Verš však treba vnímať aj v jeho druhej, širšej rovine: všetci učeníci, teda všetci veriaci, sú vyslaní k službe a prežívaniu zmierenia. Vzorom aj dôvodom vyslania je Otec a učeníci majú reprezentovať toho, kto ich vyslal. Majú prinášať zmierenie do sveta a zároveň toto zmierenie žiť. Jedine tak môžu byť hodnovernými vyslancami.

Pozrime sa teraz na postavu Tomáša. Nebol účastný prvého stretnutia učeníkov s Ježišom a nechce sa mu len tak jednoducho uveriť tomu, čo počuje od svojich bratov. Kladie svoje požiadavky: kým neuvidím a nevložím – neuverím. Je dobré si všimnúť, že je Ježišom rešpektovaný, jeho požiadavky nie sú odmietnuté, Ježiš na ne pristupuje. Tam totiž, kde Boh vidí ochotu veriť, prispôsobuje sa človeku a snaží sa hovoriť takým jazykom, akému človek rozumie. Boh odmieta ľudské požiadavky na prejavenie Božej moci len tam, kde sa človek pred ním vopred uzavrie a chce si z Boha urobiť svojho služobníka, ako sa o to pokúšali židovskí predstavitelia.

Druhé Kristovo stretnutie s učeníkmi – a prvé Tomášovo – vedie k Tomášovmu vyznaniu viery v Ježiša. Tvárou v tvár Ježišovi vníma istú zbytočnosť svojich predchádzajúcich požiadaviek a vyznáva: „Pán môj a Boh môj“. Ježišova výzva „Nebuď neveriaci, ale veriaci“ je výzvou aj pre každého z nás, naša viera totiž stojí na viere v Ježiša Krista Zmŕtvychvstalého. Nasledujúce Ježišovo blahoslavenstvo – „Blahoslavení tí, čo nevideli a uverili“ – je jediným blahoslavenstvom u Jána, stojí na konci jeho evanjelia ako výzva pre každú nasledujúcu generáciu, a vyjadruje hlavný cieľ Jánovho evanjelia, ako o tom bude reč o chvíľu.

Posledné dva verše nášho úryvku (t.j. posledné dva verše Jánovho evanjelia, 21. kapitola je všeobecne považovaná za neskorší dodatok k Jánovmu evanjeliu) vyjadrujú Jánov cieľ pri písaní jeho svedectva o Ježišovi: cieľom je vzbudiť vieru u jeho poslucháčov. Čo Ján vybral z Ježišovho života a zachytil vo svojom evanjeliu, má jediný zmysel: doviesť poslucháčov k poznaniu a viere, že Ježiš je Spasiteľ – a skrze vieru v Ježiša k spáse.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-2019-31/

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 4, Karmelitánské nakladatel. Kostelní Vydří, 1998