(Gn 15, 5-12. 17-18) Boh vyviedol Abrama von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš.“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo.“ On uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť.

Potom mu povedal: „Ja som Pán, ja som ťa vyviedol z Uru Chaldejcov, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ On sa opýtal: „Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?“ Pán odpovedal: „Prines mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu a trojročného barana, hrdličku a holubicu.“ On vzal všetky tieto zvieratá, rozpolil ich a obe polovice položil vzájomne oproti sebe; vtáky však nerozpolil. Na mŕtve telá zlietali dravé vtáky a Abram ich odháňal.

Keď zapadlo slnko, na Abrama doľahol tvrdý spánok a prenikla ho veľká, príšerná hrôza. Keď už slnko zapadlo a nastala hustá tma, zjavila sa dymiaca pec a ohnivá pochodeň, ktorá prechádzala pomedzi rozpolené zvieratá. V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu slovami: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat.“

Na druhú pôstnu nedeľu sa v rámci trojročného liturgického nedeľného cyklu každý rok v prvom čítaní číta niektorý úryvok z knihy Genezis o Abrahámovi. V tomto treťom roku liturgického cyklu (C) vyššie uvedený úryvok, v predchádzajúcom roku (B) úryvok Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18 (Obeta Izáka) a v prvom roku trojročného liturgického nedeľného cyklu (A) úryvok Gn 12, 1-4a (Povolanie Abraháma). Ide teda vždy o rozhodujúce udalosti z Abrahámovho života, v ktorých sa stretáva s Bohom a teda prežíva nejakú formu teofánie – zjavenia Boha, ktorý ho povoláva a dáva mu isté prisľúbenia (rok A), alebo skúša jeho vernosť povolaniu (B), alebo – ako v dnešnom úryvku – uzatvára s ním zmluvu (prvú z troch, ktoré Boh s Abrahámom uzavrel, všetky sa týkajú prisľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi).

Súvis týchto troch úryvkov o Abrahámovi s evanjeliom tejto nedele (každý rok o Premenení Pána podľa iného synoptického evanjelia) spočíva v téme teofánie (resp. epifánie – zjavenie Pána), teda istej udalosti zjavenia sa Boha pred zrakom (či už telesným alebo len duchovným) človeka. Tieto do skutočnej ľudskej histórie vložené teofánie (hoci ich historické pozadie zostáva nejasné, ale ide o reálne udalosti) sú základom biblickej viery, ktorá sa takto zásadne odlišuje od iných náboženstiev, založených na mýtoch vytvorených ľuďmi.

Pripomeňme si najprv, aké prisľúbenia dostal Abrahám od Boha vďaka tomu, že s poslušnosťou viery prijal od Boha povolanie byť otcom všetkých veriacich (v jedného Boha, t.j. monoteistov). Boh dal Abrahámovi tri prísľuby (hoci ich splnenie trvalo oveľa dlhšie, ako Abrahám predpokladal), ktorých cieľom bola však nielen odmena Abrahámovej viery, ale aj vytvorenie vlastného Božieho národa a vykúpenie ľudstva z otroctva hriechu. Prvé: Pán z neho vytvorí veľký národ. Druhé: preslávi jeho meno. Tretie: požehná v ňom všetky pokolenia zeme. Všetky tri prisľúbenia nachádzame hneď v prvých veršoch o povolaní Abraháma a čítame ich na druhú pôstnu nedeľu v roku A (Gn 12,2-3). S prvým z týchto prísľubov sa v starozákonnej dobe nevyhnutne spájal aj prísľub vlastnej zeme pre spomínaný veľký národ, ktorý bude z Abraháma pochádzať, lebo v tej dobe sa národná identita viac ako dnes spájala s územím (novozákonný Boží ľud, ktorý je nástupcom toho starozákonného, vlastnú zem v tomto živote už nepotrebuje, lebo jeho novou zasľúbenou zemou je nebeské kráľovstvo).

Týmito tromi veľkolepými prísľubmi Boh zasadil semienko, z ktorého časom vyrástol strom dejín spásy. Z týchto prísľubov vznikli aj tri veľké zmluvy, z ktorých prvé dve sa týkali času Starého Zákona (mojžišovská a dávidovská) a tretia je Nová zmluva s celým ľudstvom v Ježišovi Kristovi. Všetky tieto tri zmluvy však boli v predobraze uzatvorené už s Abrahámom, o prvej z nich sa píše v dnešnom úryvku z knihy Genezis (o druhej v 17. kapitole knihy Genezis, kedy Boh zmenil Abramovi meno na Abrahám a jej znamením bola obriezka, a o tretej v 22. kapitole knihy Genezis po obetovaní Izáka: „preto, že si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“), kde sa Boh zjavil Abrahámovi v podobe horiacej fakle, ktorá prešla pomedzi polovice rozrezaných obetných zvierat. Prechádzať medzi časťami obetí bol v starých dobách bežný obrad pri uzatváraní zmlúv. Každá zo spomínaných zmlúv s Abrahámom mala však svoju predohru v životných udalostiach Abraháma, ktorými ho Boh vychovával k stále väčšej dôvere v jeho slovo. Pozrime sa bližšie na udalosti, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy, ktorej priebeh sa opisuje v dnešnom úryvku prvého čítania.

Mnoho rokov potom ako sedemdesiatpäťročný Abram na Boží príkaz opustil chaldejský Ur s vidinou veľkých Božích prisľúbení sa zdalo, že nič z týchto prisľúbení sa zatiaľ akosi nenaplnilo. Iste, Abram cítil, že Boh ho požehnáva a zachraňuje pred nepriateľmi, ale jeho najväčšia túžba bola stále nenaplnená – bol stále bezdetný, nemal dediča. Zdá sa, že Abramova viera Božím sľubom sa začala otriasať. Tu Boh prichádza opäť k Abramovi vo videní a hovorí mu: „Neboj sa, Abram. Tvoja odmena bude veľká“ (Gn 15,1). Tu Abram už celkom otvorene vyčíta Bohu: „Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer“ (Gn 15,2). Ale Pán ho uisťuje: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona“ (Gn 15,4). Pokračovanie tohto rozhovoru už čítame ďalej v našom úryvku. Boh vyvádza Abrama pred stan a ukazuje mu nočné hviezdnaté nebo so slovami: „Porátaj hviezdy, ak môžeš. Také veľké bude tvoje potomstvo!“ (Gn 15,5). Nejde len o vtipnú hlášku, ale o výzvu k nahliadnutiu do Božích zámerov.

Od Abrama sa tu žiada veľmi veľká viera, lebo prísľuby, ktoré dostáva, ďaleko presahujú prirodzené možnosti ba aj predstavy človeka. Svätopisec preto vysoko hodnotí a chváli Abrahámovu vieru: „On však uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15,6). Na týchto slovách neskôr sv. Pavol stavia svoju argumentáciu o ospravedlnení z hriechov nie zo zachovávania Mojžišovho zákona, ale skrze vieru v Krista (por. List Rimanom, 4. kapitola).

Aby Boh Abrama upevnil vo viere v jeho prísľuby, pripomenul mu jeden prísľub, ktorý sa už začal plniť: „Ja som ťa vyviedol z Uru Chaldejcov, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu“ (Gn 15,7). No Abram mal už dosť pekných sľubov, a preto sa skoro až drzo pýta Boha: „Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?“(Gn 15,8). Kňaz Zachariáš bol za takéto slová pri zvestovaní narodenia Jána Krstiteľa potrestaný nemotou (por. Lk 1,18). S Abramom má však Boh väčšiu trpezlivosť, veď ide o prvého veriaceho, ktorý na rozdiel od Zachariáša ešte nemal toľko znamení a dôkazov Božej moci v celých dejinách vyvoleného národa. Aj tento „obor viery“ potreboval občas niečo, o čo by svoju vieru oprel, podobne ako ten nešťastný otec v evanjeliu, ktorý prosí Ježiša po jeho návrate z hory premenenia za zdravie svojho posadnutého syna: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24). Biblia na viacerých miestach pripúšťa právo človeka žiadať od Boha akési overovacie znamenie (por. napr. Gedeonovo rúno, Sdc 6,36n). Boh sa na Abrahámove slová nerozčúlil. Ako Otec, ktorý vidí slabosť svojich detí, potvrdzuje Abramovi svoj prísľub prísahou dramaticky uskutočnenou obetným rituálom. Táto prísaha spojená s obetou bola vlastne zmluvou s Abramom, v podstate jednostrannou, lebo Boh zaväzuje seba samého. Táto zmluva bola súčasne odpoveďou na Abramove pochybnosti, lebo Boh už nemôže dať väčší dôkaz pravdivosti splnenia svojich prísľubov ako keď prisahá na seba samého a dokonca, ako budeme vidieť z podstaty tejto zvláštnej prísahy, prekľaje seba samého, ak by svoju prísahu nedodržal. Abram teda podľa Pánových pokynov priniesol trojročnú jalovicu, kozu, barana, hrdličku a holubicu. Rozťal väčšie zvieratá vo dvoje, poukladal polovice vzájomne oproti sebe, a čakal na Pánov príchod.

Keď zapadlo slnko, upadol Abram do hlbokého, teda mystického spánku, v ktorom ho navštívil Pán a poskytol mu ďalšie podrobnosti svojho veľkého plánu s jeho potomstvom (Gn 15,13-16), ktoré nebude mať bezproblémový život, ale podobne ako Abram bude musieť prechádzať skúškami viery v Boha. Abramovi potomkovia budú preto najprv prišelcami v cudzej krajine rovnako ako Abram, ba dokonca sa stanú na 400 rokov otrokmi. Ale nakoniec budú vyslobodení zo svojho trápenia a po istom čase sa vrátia do zeme, ktorú Pán prisľúbil Abramovi. Samotnému Abramovi Pán prisľúbil, že zomrie pokojnou smrťou vo vysokom veku.

Potom Abram uvidel v temnote noci dymiacu pec a ohnivú fakľu, ktoré predstavovali samého Boha, ktorý prišiel vykonať rituál spečatenia zmluvy s Abramom. Obrazy ohňa a dymu, spojené s Božou prítomnosťou, silne pripomínajú situáciu uzavretia mojžišovskej zmluvy s Izraelom na Sinaji („Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece“ – Ex 19,18), ktorej je táto zmluva s Abramom predobrazom. Prechod Boha medzi časťami rozpolených zvierat vyjadroval strašnú starobylú prísahu, ktorá znela: „Nech som rozdvojený napoly ako tieto zvieratá, ak nedodržím svoju zmluvu s tebou“.

Celá stať končí slovami: „V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu“, pričom sa určuje aj obsah tejto zmluvy: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat.“ Rozsah územia, ktoré Boh sľúbil Abrahámovmu potomstvu (presnejšie vymedzenom desiatimi národmi, ktoré toto územie v Abrahámovej dobe obývali, a ktoré sú vymenované vo veršoch Gn 15,19-21) môže budiť rozpaky, lebo kráľovstvo Izraela nikdy až tak ďaleko (po Eufrat) nesiahalo. Niektorí sionistickí vykladači Biblia tento prísľub preto považujú za ešte stále nenaplnený a dúfajú, že štát Izrael raz ovládne všetky arabské zeme medzi Sinajským polostrovom a riekou Eufrat, alebo aspoň ich veľkú časť (časť Egypta, Libanon, Jordánsko, Sýria, Irak), ale pravdepodobnejšie vysvetlenie tohto prísľubu je, že sa vzťahuje na celé Abrahámovo potomstvo, teda aj na potomkov jeho prvorodeného syna Izmaela, ktorý sa považuje za praotca arabských národov (ide teda asi o rozsah územia arabskými národmi obývaného v čase napísania alebo skôr redakcie knihy Genezis). Islamistickí vykladači môžu tieto slová naopak chápať ako potvrdenie toho, že skutočným dedičom Abraháma bol jeho prvorodený, hoci na Boží príkaz odohnaný syn Izmael, a teda že Biblia potvrdzuje záber týchto krajín islamskými národmi, ktoré sa považujú za potomkov Izmaela.

Zdroj: Scott Hahn, Otec, čo plní sľuby, Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2008

(Ž 27, 1. 7-8. 9a-c. 13-14) Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť? Pán je ochranca môjho života, pred kým sa mám strachovať? R. Čuj, Pane, hlas môjho volania, zľutuj sa nado mnou a vyslyš ma. V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. R. Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma. R. Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich. Očakávaj Pána a buď statočný; srdce maj silné a drž sa Pána.

Refrén:Pán je moje svetlo a moja spása.

Ž 27 (v Septuaginte Ž 26) je v hebrejskom (masoretskom) aj v gréckom texte (Septuaginty) nadpísaný menom kráľa Dávida (o význame zmienky Dávidovho mena na začiatku resp. v nadpise žalmov pozri katechézy na 16. a 17. nedeľu cez rok B; z kresťanského hľadiska možno za dobrý výklad týchto nadpisov považovať myšlienku, že každý žalm nadpísaný Dávidovým menom je vlastne proroctvom týkajúcim sa Ježiša – Dávidovho potomka a mesiášskeho kráľa, ako uvidíme aj v tomto žalme pri rozbore vv. 12 a 13). Tento žalm je dobre známy tým, čo sa modlia Liturgiu hodín, ako prvý žalm vešpier stredy prvého týždňa.

Žalm môžeme rozdeliť na tri časti (vv. 1-6, vv. 7-12 a vv. 13-14), pričom prvá časť má charakter chválospevu a obsahom ju môžeme zaradiť medzi tzv. „žalmy dôvery“, druhá má výrazové prostriedky tzv. individuálneho žalospevu alebo prosebného žalmu spojeného s volaním o pomoc k Pánovi, a posledné dva verše, ktorými sa končí aj náš responzóriový žalm, sú ale opäť silným vyjadrením dôvery v Pána.

V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade (KBS, SSV, Trnava 1955) je obsah žalmu vystihnutý nadpisom „Dôvera v nebezpečenstve“, v evanjelickom preklade (Tranoscius, 2015) „Dôvera v Boha a prosba o ďalšiu ochranu“, v Botekovom preklade (Dobrá kniha, 2015) „Bez strachu v Božej blízkosti“, Mons. J. Hrbata obsah a literárny štýl žalmu vystihuje slovami „Chválospev s dôverou v Božiu pomoc v pokornom zmýšľaní“. V starších vydaniach Žaltára podľa Vulgáty sa objavoval aj nadpis „Dávidova dôvera a nádej v Pána“.

Zatiaľ čo mnohé žalmy začínajú volaním o pomoc k Pánovi a končia vyznaním dôvery v Pána, náš žalm hneď začína s dôverou, potom ale upadá do lamentácie (žalospevu), ale napokon opäť povstáva k vyznaniu viery v Pánovu dobrotu a vernosť voči statočným. Výrazným prvkom žalmu je jeho zasadenie do chrámového priestoru (vv. 4-6), priamo pred svätostánok (hebr. ohel), kde žalmista hľadá útočište (azyl) v nebezpečenstve.   

Žalm začína ako chválospev na Pána, ktorý stojí pri tých, ktorí sa k nemu utiekajú ako k ochrancovi ich života. Žalmista si tu asi pripomína prekonané dni skúšok (o aké skúšky išlo, závisí aj od doby vzniku žalmu). Septuaginta dáva žalmu nadpis „Dávidov (žalm), predtým, ako bol pomazaný“ (Dávidovo pomazanie za kráľa sa ale spomína až 3x: najprv v otcovskom dome v Betleheme – por. 1Sam 16,12, potom nad „domom Júdu“ – por. 2Sam 2,4, a napokon nad Izraelom – por. 2Sam 5,3; na ktoré pomazanie poukazuje nadpis žalmu nie je zrejmé), a poukazuje tak na skúšky, ktoré musel Dávid prekonať skôr ako zasadol na trón v Jeruzaleme.

Úvodné slová žalmu „Jahve je moje svetlo“ (hebr. Jahve ori, lat. Dominus illuminatio mea, gr. Kyrios fotismos moi), je jediným priamym označením Boha ako „svetla“ v Starom Zákone (je možné, že označenie Boha týmto prívlastkom v tomto žalme súvisí so svetlom sviec či olejových lámp, ktoré horeli pred svätostánkom v jeruzalemskom chráme). Hoci sa svetlo objavuje v Biblii už na jej začiatku pri stvorení ako prvé dielo stvorenia (Gn 3,1: „Buď svetlo!“, hebr. J´hi or), a hoci je Boh v Písme vždy spájaný so svetlom ako so symbolom svojej prítomnosti (por. 1Sam 3,3; Tob 13,13 a iné), predsa okrem tejto zmienky v Starom zákone nikde nenachádzame takéto priame označenie Boha prívlastkom „svetlo“, napriek tomu, že na viacerých miestach v Starom Zákone (v Novom zákone je tento Boží prívlastok úplne bežný, stačí spomenúť 1Jn 1,5 alebo slávny Prológ Jánovho evanjelia) sa svetlo akosi spája s Božou podstatou (por. Múd 7,26.29; Iz 9,1). Samozrejme, súvislostí medzi svetlom a Bohom je v Starom zákone oveľa viac, tu sa ale nimi nebudeme zaoberať. Zvyšok tohto verša ale tvorí akýsi bojový pokrik povzbudzujúci k dôvere v Pána v nebezpečenstve a strachu.

 Po úvodnom verši žalmista v dvoch obrazoch vo veršoch 2 (obkľúčenie zločinnými nepriateľmi) a 3 (útok nepriateľských šíkov), ktoré nie sú súčasťou nášho responzóriového žalmu, rozvíja myšlienku dôvery v Boha v konkrétnych životných situáciách: Keď sa približujú ku mne zločinci a chcú mi zničiť telo (doslova: aby hrýzli moje telo, moje mäso; ide o hebrejskú metaforu znamenajúcu ohováranie a urážanie), vtedy moji utláčatelia a nepriatelia strácajú silu a padajú. Aj keby sa proti mne postavili šíky, moje srdce sa nezľakne. Aj keby proti mne vzbĺkol boj, zotrvám v dôvere. Spôsob, akým človek rastie v dôvere v Boha, je vytrvalosť v skúške. 

Už spomenuté vv. 4-6 vnášajú do žalmu symboliku chrámu ako miesta, kde sa človek v modlitbe môže ponoriť do Božej ochrany a utvrdiť sa v dôvere v Pána: O jedno prosím Pána a za tým túžim, aby som mohol bývať v dome Pánovom po všetky dni svojho života, aby som pociťoval nehu Pánovu a obdivoval jeho chrám. A on ma vo svojom stane schová v deň nešťastia, ukryje ma v skrýši svojho príbytku a postaví ma vysoko na skalu. A už teraz dvíham hlavu nad svojich nepriateľov, čo ma obkľučujú. V jeho stánku mu prinesiem obetu chvály, budem spievať a hrať Pánovi. Viaceré zmienky o stánku či stane vyvolávajú spomienku na „stánok stretnutia“, ktorý so sebou nosili Židia počas svojho putovania po púšti, a ktorý bol miestom Božej prítomnosti ale aj Božej ochrany pred nepriateľmi, ako aj na Židmi slávený „sviatok stánkov“ (Sukot) na pamiatku tohto putovania. Týmito veršami sa končí prvá časť nášho žalmu, ktorá má charakter chválospevu a piesne dôvery.

Verše 7-8, ktoré sú aj súčasťou nášho responzóriového žalmu, sú začiatkom druhej časti žalmu, žalospevu, volania k Pánovi o pomoc v úzkosti (niektorí autori naznačujú možnosť, že žalm vzhľadom na odlišnosť literárnych štýlov oboch častí žalmu je spojením dvoch pôvodne odlišných žalmov, proti čomu však stojí jazyková aj myšlienková jednota žalmu). Miesto, kde veriaci človek hľadá Božiu blízkosť, je chrám, posvätné miesto, ktoré je akoby pozemským odrazom Božej tváre. Hľadať Božiu tvár teda môžeme chápať ako symbol účasti na bohoslužobnom zhromaždení na posvätnom mieste. Druhá časť žalmu môže byť pokračovaním prvej časti aj v tom zmysle, že žalmista, ktorý sa ocitol v životnej skúške, prichádza do chrámu a tam sa modlí.

Z v. 9, ktorý je pokračovaním prosby z v. 7, nám v responzóriovom žalme vypadla jeho záverečná časť: ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása. Žalmista tu v myšlienke Božieho hnevu naznačuje aj svoju hriešnosť, ktorá ale nie je pre Boha prekážkou pre vypočutie volania o pomoc človeka, ktorý sa k nemu s dôverou utieka. Žalmista vyjadruje hlavne strach z toho, že by Boh mohol od neho „odvrátiť svoju tvár“, ale je len jedna príčina, pre ktorú by sa to mohlo stať – že sa my sami odvrátime od Boha. Veriaci človek sa preto najviac zo všetkého bojí svojho vlastného hriechu a cvičí sa v bázni pred Pánom, čo je strach lásky pred urážkou Boha hriechom.

V. 10 prináša dojímavý obraz siroty, najbezmocnejšej bytosti na svete, ktorá sa vo svojej nemohúcnosti postarať sa o seba zveruje Božiemu otcovstvu: Hoci by ma opustili otec aj mať, Pán sa ma predsa ujme. Starý zákon často zmieňuje Božiu ochranu najchudobnejším a okrajovým skupinám, ako sú vdovy, siroty a cudzinci.

V. 11 (Ukáž mi, Pane, svoju cestu a priveď ma na správny chodník, lebo mám mnoho nepriateľov) pokračuje v myšlienke z v. 9. Žalmista prosí najmä o to, aby uprostred nepriateľských úkladov (duchovný výklad týchto slov pod nepriateľom človeka vidí hlavne diabla, ktorý sa nás snaží zviesť z Božej cesty) nezišiel z „priamej cesty“, aby nestratil dôveru v Pána a nezačal žiť životom hriešnika, ktorý sa spolieha len na svoje vlastné sily.

V. 12 (Nevydávaj ma zvoli utláčateľov, veď povstali proti mne kriví svedkovia, dychtivý po násilí) je (spolu s v. 13, ako uvidíme ďalej) svojím obsahom (por. Mt 26,59-60, Ježišov súd pred Veľradou s falošnými svedkami) jedným z dôvodov, prečo je tento žalm zaradený do Liturgie hodín vo veľkonočnom Trojdní (prvý žalm Modlitby cez deň na Bielu sobotu, keď Cirkev bdie pri Kristovom hrobe).

V. 13, ktorý je súčasťou záverečnej slohy nášho responzóriového žalmu, hovorí o „krajine žijúcich“, čo je síce doslovný preklad hebrejského textu, ale kresťanská tradícia pod týmto výrazom chápe už nebeské kráľovstvo (a preto sa tento žalm v tomto duchu viery vo vzkriesenie hodí na Bielu sobotu), ale lepší preklad pôvodného zmyslu tohto verša prináša A. Botek: Som si istý, že ešte v tomto živote zakúsim tvoju dobrotu.  

Záverečný v. 14 prináša akoby kňazské povzbudenie zbožnému Izraelitovi odchádzajúcemu z chrámu po skončení bohoslužby. A. Botek prináša takýto preklad tohto záverečného verša: Dúfaj v Jahveho, buď silný, maj v srdci odvahu! Dúfaj v Jahveho!

Spracované voľne podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-27/

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Katechéza J. P. II. na audiencii na Námestí sv. Petra 21. apríla 2004: https://dku.abuba.sk/node/1470

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

 (Lk 9, 28b-36) Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli. Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A kým hlas doznel, ostal Ježiš sám. Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.

Druhá pôstna nedeľa je v každom roku trojročného liturgického cyklu venovaná Premeneniu Pána, pričom sa každý rok číta o tejto udalosti z iného synoptického evanjelia, tohto roku z Lukáša. Dôvod umiestnenia tejto udalosti do nedeľnej liturgie na začiatku pôstneho obdobia spočíva vo vzťahu Ježišovho premenenia na hore k jeho približujúcemu sa utrpenia a osláveniu. To vlastne hovorí aj samotný dnešný úryvok evanjelia: „... hovorili o jeho odchode (t.j. k Otcovi, do nebeskej slávy), ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“. Ak veľmi stručne vyjadríme zmysel Ježišovho premenenia na hore pred očami jeho apoštolov, ktorí raz majú ohlasovať víťazstvo Ukrižovaného Mesiáša, dá sa to vyjadriť aj takto: utrpenie (nielen Mesiáša) je nutnou cestou k nebeskej sláve.

Samotná udalosť je priam nabitá symbolmi a rôznymi odkazmi, ktoré naznačujú spojenie tejto udalosti so Starým Zákonom. Ježiš v celom svojom živote napĺňa predobrazy, proroctvá a prisľúbenia Starého zákona, a nie je tomu inak ani v tomto prípade. V prvom rade si všimnime časový údaj, ktorý zaznamenávajú všetci traja synoptici na začiatku opisu tejto udalosti. Z dnešného úryvku evanjelia je však vynechaný, preto si ho pripomeňme a zacitujme si celý úvodný verš k tejto udalosti: „Asi o osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa“ (Lk 9,28). Marek a Matúš síce uvádzajú iný časový údaj („o šesť dní“), ale je jasné, že evanjelisti chcú takto upozorniť na nejakú inú udalosť alebo okolnosť. Akú? Zdalo by sa, že ide hlavne o súvis Ježišovho premenenia s Petrovým vyznaním viery v Ježiša ako Mesiáša pri Cézarei Filipovej (Mt 16,13n; Mk 8,27n; Lk 9,18n), po ktorom vo všetkých troch synoptických evanjeliách nasleduje Ježišova prvá predpoveď jeho utrpenia spojená s poučením o nutnosti „každý deň vziať svoj kríž a nasledovať ho“, pričom hneď nasleduje opis Pánovho premenenia. A je isté, že obe tieto udalosti (Petrovo vyznanie a Ježišova reakcia naň a následne opísané Ježišovo premenenie) majú čosi spoločné (o čom bude ešte reč ďalej), keďže v oboch prípadoch ide o Ježišovo božstvo, pričom je zjavenie jeho božskej slávy vždy spojené s témou jeho utrpenia, lebo Ježišovo božstvo sa nám ľuďom zjavuje paradoxne najmä v kríži: Ježiša ako svojho božského Vykupiteľa môžeme spoznať jedine vďaka jeho ranám, ktoré utrpel kvôli nám, pri našej záchrane z večného zatratenia. Túto myšlienku (spojenie Ježišovej slávy s jeho utrpením) obsahuje aj Jánovo evanjelium, hoci ju vyjadruje inak, tým, že hovorí o Ježišovom kríži ako o jeho „vyzdvihnutí“ do slávy, ktoré sa však uskutoční formou jeho vyzdvihnutia na kríž. Tieto Ježišove slová v Jánovom evanjeliu sa tiež odohrávajú za zvláštnych okolností (v jeruzalemskom chráme v deň Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema, teda na „Kvetnú nedeľu“), ktoré aspoň čiastočne (zaznením Otcovho hlasu pred zástupmi a Ježišovou modlitbou, teda rozhovorom s Otcom) pripomínajú udalosť Ježišovho premenenia („Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. ... Otče, osláv svoje meno!“ A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. ... Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám ... A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie“ – Jn 12,23nn).

Popri tomto súvise Ježišovho premenenia s Petrovým predchádzajúcim vyznaním viery (ako aj viery ostatných apoštolov) v Ježiša ako prorokmi prisľúbeného Mesiáša (ide ale najmä o súvis Ježišovho božstva a Ježišovho kríža) nám však spomínaný časový údaj („o šesť dní“, resp. u Lukáša „o osem dní“), najmä v súvislosti s tým, čo sa deje ďalej (zjavenie Mojžiša) a s inými detailmi tejto správy (vo všetkých troch synoptických evanjeliách zaznamenaný Petrov návrh o postavení „stánkov“), naznačuje ešte aj iné dôležité súvislosti. Ide hlavne o súvislosť času Ježišovho premenenia s liturgickou slávnosťou Sviatku stánkov (ktorý trval osem dní, resp. celý týždeň), ktorý patrí (spolu s Paschou a Turícami) medzi tri najväčšie „pútnické“ sviatky Židov. Sviatok stánkov, kedy si Židia stavali vo svojich záhradách alebo na lúkach jednoduché prístrešky, bol na jednej strane spomienkou na putovanie Izraela po púšti pod vedením Mojžiša pri ceste do zasľúbenej zeme, ale v Ježišových časoch nadobudol aj zameranie na budúcnosť, teda na príchod mesiášskeho kráľovstva, kedy Boh sám postaví svojim spravodlivým večný stánok v nebesiach (por. Lk 16,9: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“, t.j. stánkov). V premenenom Pánovi teda Peter spoznáva Mesiáša a príchod mesiášskych čias, o ktorých si Židia mysleli, že budú definitívnym zakončením dejín, a preto sa Peter domnieva, že ich cesta s Ježišom sa tu, na vrchu premenenia končí. Až pri zostupe z vrchu dostane Peter vysvetlenie, že mesiášske časy sú naopak časom kríža, ktorý má priviesť vyvolených k podobnej premene, aká sa stala s Ježišom – k premene na nebeské svetlo, cestou očistenia človeka od hriechu ohňom utrpenia.

Skôr ako prejdeme k ďalším súvislostiam Ježišovho premenenia so starozákonnými udalosťami, ktoré boli predobrazmi Ježišovho príchodu a jeho vykupiteľského diela, pozrime sa ešte na trochu odlišný pohľad spájajúci spomínaný časový údaj („o šesť dní“) nielen so sviatkom Stánkov, ale aj s ďalším významným židovským sviatkom. Odborníci na židovské sviatky nás upozorňujú na časový súvis medzi spomínaným jesenným sviatkom Stánkov (Sukkot), a ďalším veľkým jesenným židovským sviatkom Jom Kippur (Deň Pokánia, presnejšie Jom ha-Kippurim, teda Deň Pokání, keďže tu nejde o osobné pokánie jednotlivca, ale o kolektívne liturgické pokánie celého národa), teda sviatkom Pokánia, resp. Zmierenia (ide o „najvyšší“ resp. najsvätejší sviatok Židov, ktorý uzatvára desaťdňové slávenie židovského liturgického Nového roku), ktoré oddeľujú od seba štyri dni (Yom Kippur je 10. tišri a Sukkot 15. tišri), čiže Sukkot (sviatok Stánkov) je „na šiesty deň“ po Yom Kippur. Petrovo vyznanie Ježiša ako Mesiáša a syna Jahveho by teda možno (aspoň podľa Mk a Mt)  pripadlo na Yom Kippur, kedy veľkňaz pri bohoslužbe jediný raz v roku slávnostne vyslovuje Božie meno „Jahve“, a Ježišovo premenenie na prvý deň sviatku Stánkov (hoci podľa Lukášovho výrazu „o osem dní“ by Petrovo vyznanie pripadlo skôr na prvý deň Stánkov a Premenenie na posledný, teda ôsmy deň tohto sviatku, pričom však samotný Lukáš je v tomto časovom údaje neistý, keďže ho začína slovkom „asi“). Toto spojenie sviatku Yom Kippur s Petrovým vyznaním viery v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna (syna Jahveho, Boha Izraela), by teda vďaka tomuto časovému údaju mohlo mať hlbší rozmer, a Ježišovo premenenie by sme potom mohli chápať hlavne ako Ježišovo potvrdenie Petrovej viery (a viery ostatných apoštolov) v neho ako v Božieho Syna. Avšak tieto dve zdanlivo odlišné vysvetlenia časového údaju „o šesť (resp. osem) dní“ si navzájom neodporujú, skôr sa dopĺňajú, lebo zatiaľ čo jedno zdôrazňuje Ježišovo božstvo, druhé skôr jeho mesiášstvo, obe sa však zjednocujú v tom, že tak Ježišovo božstvo, resp. jeho božská sláva, ako aj jeho mesiášstvo, jeho úloha Záchrancu – Vykupiteľa, sa v konečnom dôsledku prejavujú ľudsky ťažko pochopiteľným spôsobom – v „sláve kríža“.

Pozrime sa ešte aspoň na jednu súvislosť medzi udalosťami Starého Zákona a Ježišovho premenenia. Ide o samotnú Ježišovu premenu: „Tam sa pred nimi premenil,“ hovorí Marek a neohrabane dodáva, skoro akoby zoči-voči nesmiernemu tajomstvu božskej slávy koktal: „Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil“ (Mk 9,3). Matúš ma naporúdzi vznešenejšie slová: „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17,2). Lukášov opis je najtriezvejší: „Zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou“. Lukáš jediný zaznamenal aj veľmi dôležitú okolnosť tohto premenenia: „ako sa modlil“. Premenenie je teda udalosťou modlitby. Na Ježišovi sa stáva viditeľným to, čo sa odohráva v jeho vnútri pri rozhovore s Otcom. Ježišovo svetlo však nebolo ako u ostatných ľudí, ktorí nemajú vlastné svetlo slávy, len Otcovým svetlom, ale jeho vlastným svetlom, lebo On je Svetlo zo Svetla. Tu vidíme na jednej strane podobnosť s Mojžišom, ktorý sa zjavil pri Ježišovi, ako aj ich vzájomnú odlišnosť. Obaja po rozhovore s Bohom žiaria („Keď Mojžiš zostupoval z vrchu, ... nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý mal s Pánom“ – Ex 34,29), avšak Ježiš žiari zo svojho vnútra, zatiaľ čo Mojžišova žiara je odrazom Božieho svetla, ktoré na neho žiarilo zvonka. Ježišov biely odev (odev zo svetla) je znakom nebeskej bytosti, je to odev anjelov a spasených ľudí. Apokalypsa však, čo sa týka spasených ľudí tvrdí, že ich rúcha sú biele preto, lebo si ich vyprali v Baránkovej krvi, teda v krste. V krste sme boli Ježišom zaodetí do svetla a sami sme sa stali svetlom pre svet.

Spolu s Mojžišom sa však pri Ježišovi zjavil aj Eliáš. Zákon (predstavovaný Mojžišom) a Proroci (zastúpení Eliášom), čo sú dva spôsoby, ako Boh hovoril k svojmu ľudu, sa rozprávajú s Ježišom, pričom jediný Lukáš nám naznačuje, čo bolo obsahom ich rozhovoru: hovorili o jeho exode, t.j. odchode ... Ježišov kríž je teda tým novozákonným Exodom, Červeným morom utrpenia, cez ktoré má Boží ľud pod vedením nového Mojžiša vojsť do Zasľúbenej zeme, do nebeskej slávy. Aj Mojžiš a Eliáš sú svedkami utrpenia vedúceho k sláve. Eliáš zdanlivo unikol utrpeniu, prinajmenšom utrpeniu smrti, lebo bol vzatý do neba na ohnivom voze (podľa židovskej tradície sa však mal vrátiť pred príchodom Mesiáša), ale Ježiš zdôrazňuje, že Eliášovo utrpenie sa naplnilo v Jánovi Krstiteľovi, ako to vysvetľuje svojim učeníkom pri zostupovaní z vrchu premenenia: „Eliáš už prišiel a urobili s ním, čo chceli, ako je o ňom napísané“ (Mk 9,13).

Myšlienka utrpenia vedúceho k sláve, taká pohoršujúca pre Židov, očakávajúcich mocného a nad nepriateľmi víťaziaceho Mesiáša, je teda jasne prítomná v Písme, v dejinách Izraela. Ježišovo posolstvo a dokonca aj jeho spásonosné utrpenie je teda v plnom súlade s posolstvom Starého Zákona, s jeho duchom, a sám Ježiš dáva Svätým Písmam Izraela ich konečný zmysel a naplnenie. Rozhovor Ježiša s dvomi veľkými postavami Písma teda naznačuje, že medzi Starým a Novým Zákonom nie je rozpor, práve naopak, vzájomný dialóg, do ktorého sa môže zapojiť každý, kto číta Písmo vo viere v Zmŕtvychvstalého.

Zdroj: Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava, 2007.