Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Gn 15, 5-12. 17-18) Boh vyviedol Abrama von a povedal mu: „Pozri na nebo a spočítaj hviezdy, ak môžeš.“ A uistil ho: „Také bude tvoje potomstvo.“ On uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť.

Potom mu povedal: „Ja som Pán, ja som ťa vyviedol z Uru Chaldejcov, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu.“ On sa opýtal: „Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?“ Pán odpovedal: „Prines mi trojročnú jalovicu, trojročnú kozu a trojročného barana, hrdličku a holubicu.“ On vzal všetky tieto zvieratá, rozpolil ich a obe polovice položil vzájomne oproti sebe; vtáky však nerozpolil. Na mŕtve telá zlietali dravé vtáky a Abram ich odháňal.

Keď zapadlo slnko, na Abrama doľahol tvrdý spánok a prenikla ho veľká, príšerná hrôza. Keď už slnko zapadlo a nastala hustá tma, zjavila sa dymiaca pec a ohnivá pochodeň, ktorá prechádzala pomedzi rozpolené zvieratá. V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu slovami: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat.“

 

Na druhú pôstnu nedeľu sa v rámci trojročného liturgického nedeľného cyklu každý rok v prvom čítaní číta niektorý úryvok z knihy Genezis o Abrahámovi. V tomto treťom roku liturgického cyklu (C) vyššie uvedený úryvok, v predchádzajúcom roku (B) úryvok Gn 22, 1-2. 9a. 10-13. 15-18 (Obeta Izáka) a v prvom roku trojročného liturgického nedeľného cyklu (A) úryvok Gn 12, 1-4a (Povolanie Abraháma). Ide teda vždy o rozhodujúce udalosti z Abrahámovho života, v ktorých sa stretáva s Bohom a teda prežíva nejakú formu teofánie – zjavenia Boha, ktorý ho povoláva a dáva mu isté prisľúbenia (rok A), alebo skúša jeho vernosť povolaniu (B), alebo – ako v dnešnom úryvku – uzatvára s ním zmluvu (prvú z troch, ktoré Boh s Abrahámom uzavrel, všetky sa týkajú prisľúbení, ktoré Boh dal Abrahámovi).

Súvis týchto troch úryvkov o Abrahámovi s evanjeliom tejto nedele (každý rok o Premenení Pána podľa iného synoptického evanjelia) spočíva v téme teofánie (resp. epifánie – zjavenie Pána), teda istej udalosti zjavenia sa Boha pred zrakom (či už telesným alebo len duchovným) človeka. Tieto do skutočnej ľudskej histórie vložené teofánie (hoci ich historické pozadie zostáva nejasné, ale ide o reálne udalosti) sú základom biblickej viery, ktorá sa takto zásadne odlišuje od iných náboženstiev, založených na mýtoch vytvorených ľuďmi.

Pripomeňme si najprv, aké prisľúbenia dostal Abrahám od Boha vďaka tomu, že s poslušnosťou viery prijal od Boha povolanie byť otcom všetkých veriacich (v jedného Boha, t.j. monoteistov). Boh dal Abrahámovi tri prísľuby (hoci ich splnenie trvalo oveľa dlhšie, ako Abrahám predpokladal), ktorých cieľom bola však nielen odmena Abrahámovej viery, ale aj vytvorenie vlastného Božieho národa a vykúpenie ľudstva z otroctva hriechu. Prvé: Pán z neho vytvorí veľký národ. Druhé: preslávi jeho meno. Tretie: požehná v ňom všetky pokolenia zeme. Všetky tri prisľúbenia nachádzame hneď v prvých veršoch o povolaní Abraháma a čítame ich na druhú pôstnu nedeľu v roku A (Gn 12,2-3). S prvým z týchto prísľubov sa v starozákonnej dobe nevyhnutne spájal aj prísľub vlastnej zeme pre spomínaný veľký národ, ktorý bude z Abraháma pochádzať, lebo v tej dobe sa národná identita viac ako dnes spájala s územím (novozákonný Boží ľud, ktorý je nástupcom toho starozákonného, vlastnú zem v tomto živote už nepotrebuje, lebo jeho novou zasľúbenou zemou je nebeské kráľovstvo).

Týmito tromi veľkolepými prísľubmi Boh zasadil semienko, z ktorého časom vyrástol strom dejín spásy. Z týchto prísľubov vznikli aj tri veľké zmluvy, z ktorých prvé dve sa týkali času Starého Zákona (mojžišovská a dávidovská) a tretia je Nová zmluva s celým ľudstvom v Ježišovi Kristovi. Všetky tieto tri zmluvy však boli v predobraze uzatvorené už s Abrahámom, o prvej z nich sa píše v dnešnom úryvku z knihy Genezis (o druhej v 17. kapitole knihy Genezis, kedy Boh zmenil Abramovi meno na Abrahám a jej znamením bola obriezka, a o tretej v 22. kapitole knihy Genezis po obetovaní Izáka: „preto, že si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“), kde sa Boh zjavil Abrahámovi v podobe horiacej fakle, ktorá prešla pomedzi polovice rozrezaných obetných zvierat. Prechádzať medzi časťami obetí bol v starých dobách bežný obrad pri uzatváraní zmlúv. Každá zo spomínaných zmlúv s Abrahámom mala však svoju predohru v životných udalostiach Abraháma, ktorými ho Boh vychovával k stále väčšej dôvere v jeho slovo. Pozrime sa bližšie na udalosti, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy, ktorej priebeh sa opisuje v dnešnom úryvku prvého čítania.

Mnoho rokov potom ako sedemdesiatpäťročný Abram na Boží príkaz opustil chaldejský Ur s vidinou veľkých Božích prisľúbení sa zdalo, že nič z týchto prisľúbení sa zatiaľ akosi nenaplnilo. Iste, Abram cítil, že Boh ho požehnáva a zachraňuje pred nepriateľmi, ale jeho najväčšia túžba bola stále nenaplnená – bol stále bezdetný, nemal dediča. Zdá sa, že Abramova viera Božím sľubom sa začala otriasať. Tu Boh prichádza opäť k Abramovi vo videní a hovorí mu: „Neboj sa, Abram. Tvoja odmena bude veľká“ (Gn 15,1). Tu Abram už celkom otvorene vyčíta Bohu: „Pane, Bože, čože mi dáš? Veď ja odídem bezdetný a dedičom môjho domu bude damašský Eliezer“ (Gn 15,2). Ale Pán ho uisťuje: „On nebude tvojím dedičom. Tvojím dedičom bude ten, čo vyjde z tvojho lona“ (Gn 15,4). Pokračovanie tohto rozhovoru už čítame ďalej v našom úryvku. Boh vyvádza Abrama pred stan a ukazuje mu nočné hviezdnaté nebo so slovami: „Porátaj hviezdy, ak môžeš. Také veľké bude tvoje potomstvo!“ (Gn 15,5). Nejde len o vtipnú hlášku, ale o výzvu k nahliadnutiu do Božích zámerov.

Od Abrama sa tu žiada veľmi veľká viera, lebo prísľuby, ktoré dostáva, ďaleko presahujú prirodzené možnosti ba aj predstavy človeka. Svätopisec preto vysoko hodnotí a chváli Abrahámovu vieru: „On však uveril Pánovi a to sa mu počítalo za spravodlivosť“ (Gn 15,6). Na týchto slovách neskôr sv. Pavol stavia svoju argumentáciu o ospravedlnení z hriechov nie zo zachovávania Mojžišovho zákona, ale skrze vieru v Krista (por. List Rimanom, 4. kapitola).

Aby Boh Abrama upevnil vo viere v jeho prísľuby, pripomenul mu jeden prísľub, ktorý sa už začal plniť: „Ja som ťa vyviedol z Uru Chaldejcov, aby som ti dal do vlastníctva túto krajinu“ (Gn 15,7). No Abram mal už dosť pekných sľubov, a preto sa skoro až drzo pýta Boha: „Pane, Bože, podľa čoho spoznám, že ju budem vlastniť?“(Gn 15,8). Kňaz Zachariáš bol za takéto slová pri zvestovaní narodenia Jána Krstiteľa potrestaný nemotou (por. Lk 1,18). S Abramom má však Boh väčšiu trpezlivosť, veď ide o prvého veriaceho, ktorý na rozdiel od Zachariáša ešte nemal toľko znamení a dôkazov Božej moci v celých dejinách vyvoleného národa. Aj tento „obor viery“ potreboval občas niečo, o čo by svoju vieru oprel, podobne ako ten nešťastný otec v evanjeliu, ktorý prosí Ježiša po jeho návrate z hory premenenia za zdravie svojho posadnutého syna: „Verím, Pane, pomôž mojej nevere!“ (Mk 9,24). Biblia na viacerých miestach pripúšťa právo človeka žiadať od Boha akési overovacie znamenie (por. napr. Gedeonovo rúno, Sdc 6,36n). Boh sa na Abrahámove slová nerozčúlil. Ako Otec, ktorý vidí slabosť svojich detí, potvrdzuje Abramovi svoj prísľub prísahou dramaticky uskutočnenou obetným rituálom. Táto prísaha spojená s obetou bola vlastne zmluvou s Abramom, v podstate jednostrannou, lebo Boh zaväzuje seba samého. Táto zmluva bola súčasne odpoveďou na Abramove pochybnosti, lebo Boh už nemôže dať väčší dôkaz pravdivosti splnenia svojich prísľubov ako keď prisahá na seba samého a dokonca, ako budeme vidieť z podstaty tejto zvláštnej prísahy, prekľaje seba samého, ak by svoju prísahu nedodržal. Abram teda podľa Pánových pokynov priniesol trojročnú jalovicu, kozu, barana, hrdličku a holubicu. Rozťal väčšie zvieratá vo dvoje, poukladal polovice vzájomne oproti sebe, a čakal na Pánov príchod.

Keď zapadlo slnko, upadol Abram do hlbokého, teda mystického spánku, v ktorom ho navštívil Pán a poskytol mu ďalšie podrobnosti svojho veľkého plánu s jeho potomstvom (Gn 15,13-16), ktoré nebude mať bezproblémový život, ale podobne ako Abram bude musieť prechádzať skúškami viery v Boha. Abramovi potomkovia budú preto najprv prišelcami v cudzej krajine rovnako ako Abram, ba dokonca sa stanú na 400 rokov otrokmi. Ale nakoniec budú vyslobodení zo svojho trápenia a po istom čase sa vrátia do zeme, ktorú Pán prisľúbil Abramovi. Samotnému Abramovi Pán prisľúbil, že zomrie pokojnou smrťou vo vysokom veku.

Potom Abram uvidel v temnote noci dymiacu pec a ohnivú fakľu, ktoré predstavovali samého Boha, ktorý prišiel vykonať rituál spečatenia zmluvy s Abramom. Obrazy ohňa a dymu, spojené s Božou prítomnosťou, silne pripomínajú situáciu uzavretia mojžišovskej zmluvy s Izraelom na Sinaji („Vrch Sinaj bol celkom zahalený v dyme, lebo Pán zostúpil naň v ohni, a dym vystupoval z neho ako z pece“ – Ex 19,18), ktorej je táto zmluva s Abramom predobrazom. Prechod Boha medzi časťami rozpolených zvierat vyjadroval strašnú starobylú prísahu, ktorá znela: „Nech som rozdvojený napoly ako tieto zvieratá, ak nedodržím svoju zmluvu s tebou“.

Celá stať končí slovami: „V ten deň Pán uzavrel s Abramom zmluvu“, pričom sa určuje aj obsah tejto zmluvy: „Tvojmu potomstvu dám túto krajinu od Egyptskej rieky až po veľkú rieku, Eufrat.“ Rozsah územia, ktoré Boh sľúbil Abrahámovmu potomstvu (presnejšie vymedzenom desiatimi národmi, ktoré toto územie v Abrahámovej dobe obývali, a ktoré sú vymenované vo veršoch Gn 15,19-21) môže budiť rozpaky, lebo kráľovstvo Izraela nikdy až tak ďaleko (po Eufrat) nesiahalo. Niektorí sionistickí vykladači Biblia tento prísľub preto považujú za ešte stále nenaplnený a dúfajú, že štát Izrael raz ovládne všetky arabské zeme medzi Sinajským polostrovom a riekou Eufrat, alebo aspoň ich veľkú časť (časť Egypta, Libanon, Jordánsko, Sýria, Irak), ale pravdepodobnejšie vysvetlenie tohto prísľubu je, že sa vzťahuje na celé Abrahámovo potomstvo, teda aj na potomkov jeho prvorodeného syna Izmaela, ktorý sa považuje za praotca arabských národov (ide teda asi o rozsah územia arabskými národmi obývaného v čase napísania alebo skôr redakcie knihy Genezis). Islamistickí vykladači môžu tieto slová naopak chápať ako potvrdenie toho, že skutočným dedičom Abraháma bol jeho prvorodený, hoci na Boží príkaz odohnaný syn Izmael, a teda že Biblia potvrdzuje záber týchto krajín islamskými národmi, ktoré sa považujú za potomkov Izmaela.

 

Zdroj: Scott Hahn, Otec, čo plní sľuby, Redemptoristi – Slovo medzi nami, 2008

 

 

(Lk 9, 28b-36) Ježiš vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou. A hľa, rozprávali sa s ním dvaja mužovia – boli to Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme. Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli. Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: „Učiteľ, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Nevedel, čo hovorí. Kým toto hovoril, utvoril sa oblak a zahalil ich. Keď vstúpili do oblaku, zmocnil sa ich strach. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!“ A kým hlas doznel, ostal Ježiš sám. Oni zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli.

 

Druhá pôstna nedeľa je v každom roku trojročného liturgického cyklu venovaná Premeneniu Pána, pričom sa každý rok číta o tejto udalosti z iného synoptického evanjelia, tohto roku z Lukáša. Dôvod umiestnenia tejto udalosti do nedeľnej liturgie na začiatku pôstneho obdobia spočíva vo vzťahu Ježišovho premenenia na hore k jeho približujúcemu sa utrpenia a osláveniu. To vlastne hovorí aj samotný dnešný úryvok evanjelia: „... hovorili o jeho odchode (t.j. k Otcovi, do nebeskej slávy), ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme“. Ak veľmi stručne vyjadríme zmysel Ježišovho premenenia na hore pred očami jeho apoštolov, ktorí raz majú ohlasovať víťazstvo Ukrižovaného Mesiáša, dá sa to vyjadriť aj takto: utrpenie (nielen Mesiáša) je nutnou cestou k nebeskej sláve.

Samotná udalosť je priam nabitá symbolmi a rôznymi odkazmi, ktoré naznačujú spojenie tejto udalosti so Starým Zákonom. Ježiš v celom svojom živote napĺňa predobrazy, proroctvá a prisľúbenia Starého zákona, a nie je tomu inak ani v tomto prípade. V prvom rade si všimnime časový údaj, ktorý zaznamenávajú všetci traja synoptici na začiatku opisu tejto udalosti. Z dnešného úryvku evanjelia je však vynechaný, preto si ho pripomeňme a zacitujme si celý úvodný verš k tejto udalosti: „Asi o osem dní po týchto slovách vzal so sebou Petra, Jána a Jakuba a vystúpil na vrch modliť sa“ (Lk 9,28). Marek a Matúš síce uvádzajú iný časový údaj („o šesť dní“), ale je jasné, že evanjelisti chcú takto upozorniť na nejakú inú udalosť alebo okolnosť. Akú? Zdalo by sa, že ide hlavne o súvis Ježišovho premenenia s Petrovým vyznaním viery v Ježiša ako Mesiáša pri Cézarei Filipovej (Mt 16,13n; Mk 8,27n; Lk 9,18n), po ktorom vo všetkých troch synoptických evanjeliách nasleduje Ježišova prvá predpoveď jeho utrpenia spojená s poučením o nutnosti „každý deň vziať svoj kríž a nasledovať ho“, pričom hneď nasleduje opis Pánovho premenenia. A je isté, že obe tieto udalosti (Petrovo vyznanie a Ježišova reakcia naň a následne opísané Ježišovo premenenie) majú čosi spoločné (o čom bude ešte reč ďalej), keďže v oboch prípadoch ide o Ježišovo božstvo, pričom je zjavenie jeho božskej slávy vždy spojené s témou jeho utrpenia, lebo Ježišovo božstvo sa nám ľuďom zjavuje paradoxne najmä v kríži: Ježiša ako svojho božského Vykupiteľa môžeme spoznať jedine vďaka jeho ranám, ktoré utrpel kvôli nám, pri našej záchrane z večného zatratenia. Túto myšlienku (spojenie Ježišovej slávy s jeho utrpením) obsahuje aj Jánovo evanjelium, hoci ju vyjadruje inak, tým, že hovorí o Ježišovom kríži ako o jeho „vyzdvihnutí“ do slávy, ktoré sa však uskutoční formou jeho vyzdvihnutia na kríž. Tieto Ježišove slová v Jánovom evanjeliu sa tiež odohrávajú za zvláštnych okolností (v jeruzalemskom chráme v deň Ježišovho slávnostného vstupu do Jeruzalema, teda na „Kvetnú nedeľu“), ktoré aspoň čiastočne (zaznením Otcovho hlasu pred zástupmi a Ježišovou modlitbou, teda rozhovorom s Otcom) pripomínajú udalosť Ježišovho premenenia („Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. ... Otče, osláv svoje meno!“ A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. ... Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám ... A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe. To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie“ – Jn 12,23nn).

Popri tomto súvise Ježišovho premenenia s Petrovým predchádzajúcim vyznaním viery (ako aj viery ostatných apoštolov) v Ježiša ako prorokmi prisľúbeného Mesiáša (ide ale najmä o súvis Ježišovho božstva a Ježišovho kríža) nám však spomínaný časový údaj („o šesť dní“, resp. u Lukáša „o osem dní“), najmä v súvislosti s tým, čo sa deje ďalej (zjavenie Mojžiša) a s inými detailmi tejto správy (vo všetkých troch synoptických evanjeliách zaznamenaný Petrov návrh o postavení „stánkov“), naznačuje ešte aj iné dôležité súvislosti. Ide hlavne o súvislosť času Ježišovho premenenia s liturgickou slávnosťou Sviatku stánkov (ktorý trval osem dní, resp. celý týždeň), ktorý patrí (spolu s Paschou a Turícami) medzi tri najväčšie „pútnické“ sviatky Židov. Sviatok stánkov, kedy si Židia stavali vo svojich záhradách alebo na lúkach jednoduché prístrešky, bol na jednej strane spomienkou na putovanie Izraela po púšti pod vedením Mojžiša pri ceste do zasľúbenej zeme, ale v Ježišových časoch nadobudol aj zameranie na budúcnosť, teda na príchod mesiášskeho kráľovstva, kedy Boh sám postaví svojim spravodlivým večný stánok v nebesiach (por. Lk 16,9: „Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov“, t.j. stánkov). V premenenom Pánovi teda Peter spoznáva Mesiáša a príchod mesiášskych čias, o ktorých si Židia mysleli, že budú definitívnym zakončením dejín, a preto sa Peter domnieva, že ich cesta s Ježišom sa tu, na vrchu premenenia končí. Až pri zostupe z vrchu dostane Peter vysvetlenie, že mesiášske časy sú naopak časom kríža, ktorý má priviesť vyvolených k podobnej premene, aká sa stala s Ježišom – k premene na nebeské svetlo, cestou očistenia človeka od hriechu ohňom utrpenia.

Skôr ako prejdeme k ďalším súvislostiam Ježišovho premenenia so starozákonnými udalosťami, ktoré boli predobrazmi Ježišovho príchodu a jeho vykupiteľského diela, pozrime sa ešte na trochu odlišný pohľad spájajúci spomínaný časový údaj („o šesť dní“) nielen so sviatkom Stánkov, ale aj s ďalším významným židovským sviatkom. Odborníci na židovské sviatky nás upozorňujú na časový súvis medzi spomínaným jesenným sviatkom Stánkov (Sukkot), a ďalším veľkým jesenným židovským sviatkom Jom Kippur (Deň Pokánia, presnejšie Jom ha-Kippurim, teda Deň Pokání, keďže tu nejde o osobné pokánie jednotlivca, ale o kolektívne liturgické pokánie celého národa), teda sviatkom Pokánia, resp. Zmierenia (ide o „najvyšší“ resp. najsvätejší sviatok Židov, ktorý uzatvára desaťdňové slávenie židovského liturgického Nového roku), ktoré oddeľujú od seba štyri dni (Yom Kippur je 10. tišri a Sukkot 15. tišri), čiže Sukkot (sviatok Stánkov) je „na šiesty deň“ po Yom Kippur. Petrovo vyznanie Ježiša ako Mesiáša a syna Jahveho by teda možno (aspoň podľa Mk a Mt)  pripadlo na Yom Kippur, kedy veľkňaz pri bohoslužbe jediný raz v roku slávnostne vyslovuje Božie meno „Jahve“, a Ježišovo premenenie na prvý deň sviatku Stánkov (hoci podľa Lukášovho výrazu „o osem dní“ by Petrovo vyznanie pripadlo skôr na prvý deň Stánkov a Premenenie na posledný, teda ôsmy deň tohto sviatku, pričom však samotný Lukáš je v tomto časovom údaje neistý, keďže ho začína slovkom „asi“). Toto spojenie sviatku Yom Kippur s Petrovým vyznaním viery v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna (syna Jahveho, Boha Izraela), by teda vďaka tomuto časovému údaju mohlo mať hlbší rozmer, a Ježišovo premenenie by sme potom mohli chápať hlavne ako Ježišovo potvrdenie Petrovej viery (a viery ostatných apoštolov) v neho ako v Božieho Syna. Avšak tieto dve zdanlivo odlišné vysvetlenia časového údaju „o šesť (resp. osem) dní“ si navzájom neodporujú, skôr sa dopĺňajú, lebo zatiaľ čo jedno zdôrazňuje Ježišovo božstvo, druhé skôr jeho mesiášstvo, obe sa však zjednocujú v tom, že tak Ježišovo božstvo, resp. jeho božská sláva, ako aj jeho mesiášstvo, jeho úloha Záchrancu – Vykupiteľa, sa v konečnom dôsledku prejavujú ľudsky ťažko pochopiteľným spôsobom – v „sláve kríža“.

Pozrime sa ešte aspoň na jednu súvislosť medzi udalosťami Starého Zákona a Ježišovho premenenia. Ide o samotnú Ježišovu premenu: „Tam sa pred nimi premenil,“ hovorí Marek a neohrabane dodáva, skoro akoby zoči-voči nesmiernemu tajomstvu božskej slávy koktal: „Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil“ (Mk 9,3). Matúš ma naporúdzi vznešenejšie slová: „Tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo“ (Mt 17,2). Lukášov opis je najtriezvejší: „Zmenil sa vzhľad jeho tváre a jeho odev zažiaril belobou“. Lukáš jediný zaznamenal aj veľmi dôležitú okolnosť tohto premenenia: „ako sa modlil“. Premenenie je teda udalosťou modlitby. Na Ježišovi sa stáva viditeľným to, čo sa odohráva v jeho vnútri pri rozhovore s Otcom. Ježišovo svetlo však nebolo ako u ostatných ľudí, ktorí nemajú vlastné svetlo slávy, len Otcovým svetlom, ale jeho vlastným svetlom, lebo On je Svetlo zo Svetla. Tu vidíme na jednej strane podobnosť s Mojžišom, ktorý sa zjavil pri Ježišovi, ako aj ich vzájomnú odlišnosť. Obaja po rozhovore s Bohom žiaria („Keď Mojžiš zostupoval z vrchu, ... nevedel, že mu žiari tvár od rozhovoru, ktorý mal s Pánom“ – Ex 34,29), avšak Ježiš žiari zo svojho vnútra, zatiaľ čo Mojžišova žiara je odrazom Božieho svetla, ktoré na neho žiarilo zvonka. Ježišov biely odev (odev zo svetla) je znakom nebeskej bytosti, je to odev anjelov a spasených ľudí. Apokalypsa však, čo sa týka spasených ľudí tvrdí, že ich rúcha sú biele preto, lebo si ich vyprali v Baránkovej krvi, teda v krste. V krste sme boli Ježišom zaodetí do svetla a sami sme sa stali svetlom pre svet.

Spolu s Mojžišom sa však pri Ježišovi zjavil aj Eliáš. Zákon (predstavovaný Mojžišom) a Proroci (zastúpení Eliášom), čo sú dva spôsoby, ako Boh hovoril k svojmu ľudu, sa rozprávajú s Ježišom, pričom jediný Lukáš nám naznačuje, čo bolo obsahom ich rozhovoru: hovorili o jeho exode, t.j. odchode ... Ježišov kríž je teda tým novozákonným Exodom, Červeným morom utrpenia, cez ktoré má Boží ľud pod vedením nového Mojžiša vojsť do Zasľúbenej zeme, do nebeskej slávy. Aj Mojžiš a Eliáš sú svedkami utrpenia vedúceho k sláve. Eliáš zdanlivo unikol utrpeniu, prinajmenšom utrpeniu smrti, lebo bol vzatý do neba na ohnivom voze (podľa židovskej tradície sa však mal vrátiť pred príchodom Mesiáša), ale Ježiš zdôrazňuje, že Eliášovo utrpenie sa naplnilo v Jánovi Krstiteľovi, ako to vysvetľuje svojim učeníkom pri zostupovaní z vrchu premenenia: „Eliáš už prišiel a urobili s ním, čo chceli, ako je o ňom napísané“ (Mk 9,13).

Myšlienka utrpenia vedúceho k sláve, taká pohoršujúca pre Židov, očakávajúcich mocného a nad nepriateľmi víťaziaceho Mesiáša, je teda jasne prítomná v Písme, v dejinách Izraela. Ježišovo posolstvo a dokonca aj jeho spásonosné utrpenie je teda v plnom súlade s posolstvom Starého Zákona, s jeho duchom, a sám Ježiš dáva Svätým Písmam Izraela ich konečný zmysel a naplnenie. Rozhovor Ježiša s dvomi veľkými postavami Písma teda naznačuje, že medzi Starým a Novým Zákonom nie je rozpor, práve naopak, vzájomný dialóg, do ktorého sa môže zapojiť každý, kto číta Písmo vo viere v Zmŕtvychvstalého.

 

 

Zdroj: Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský I, Dobrá kniha Trnava, 2007.