Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Mk 9, 2-10)

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“.

 

Markovo rozprávanie o udalosti Ježišovho Premenenia je temer identické s Matúšovým (Mt 17,1-8). Markov opis tejto udalosti na jednej strane obsahuje oproti Matúšovi isté detaily, ktoré Matúš nemá, konkrétne vo v. 3 (Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil), vo v. 6 (Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí) a vo v. 10 (Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“), ale na druhej strane vynecháva (tak ako aj Lukáš) to, čo píše Mt 17,6-7 (Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“).

Lukáš sa v opise Ježišovho Premenenia (Lk 9,28-36) od Matúša a Marka líši tak v úvodnom časovom údaji (Asi o osem dní) ako aj v zdôraznení modlitby ako dôvodu Ježišovho výstupu na vrch a tiež chvíle Ježišovho Premenenia ( ... vystúpil na vrch modliť sa. Ako sa modlil, zmenil sa vzhľad jeho tváre ...). Lukáš zaznamenáva aj tému Ježišovho rozhovoru s Mojžišom a Eliášom (Lk 9,31: Zjavili sa v sláve a hovorili o jeho odchode, ktorý sa mal uskutočniť v Jeruzaleme). Lukáš spomína aj spánok apoštolov na vrchu Premenenia (Lk 9,32: Petra a tých, čo boli s ním, premohol spánok. A keď sa prebudili, videli jeho slávu a tých dvoch mužov, čo s ním stáli). Lukáš Petrove slová o troch stánkoch umiestňuje na koniec Ježišovho rozhovoru s Mojžišom a Eliášom (Lk 9,33a: Keď od neho odchádzali, povedal Peter Ježišovi: ...). Lukáš uvádza tú istú poznámku o Petrovi ako Marek vo verši 6, že nevedel, čo hovorí (Lk 9,33c).Lukáš síce na rozdiel od Mt a Mk neuvádza Ježišov príkaz „nehovoriť o tom, čo videli“, ale predsa spomína, že apoštoli po tomto zážitku naozaj zmĺkli a v tých dňoch nehovorili nikomu o tom, čo videli (Lk 9,36b).

Markovo zdôraznenie belosti Ježišovho odevu vo v. 3 (vyjadrené literárne veľmi neohrabaným spôsobom, akoby autor týchto slov zoči-voči nebeskému zjaveniu iba „koktal“) poukazuje na očitého svedka udalosti (t.j. Petra, keďže jedným zo zdrojov Markovho evanjelia boli pravdepodobne jeho vlastné záznamy Petrových kázní v Ríme). Ježišov biely odev, zjavenie obyvateľov neba v jeho prítomnosti, ako aj samotný oblak, ktorý Ježiša zahaľoval, t.j. v Starom Zákone jasný znak Božej prítomnosti (hebr. šechina) naznačujú, že Ježiš je nielen pozemskou, ale aj nebeskou bytosťou. Celá scéna súčasne veľmi pripomína scénu zjavenia sa „Syna človeka“ v Knihe Daniel (por. Dan 7, 9-16).

Biblickí komentátori sa často zamýšľajú nad zmyslom tejto udalosti. Nad touto udalosťou sa totiž vznáša veľa otázok, napr. prečo Ježiš dovolil apoštolom nahliadnuť do svojej nebeskej slávy, keď vedel, že v tej chvíli tomu aj tak nebudú rozumieť, a nijako im to nezabráni opustiť ho počas jeho utrpenia a smrti, alebo prečo si so sebou na vrch Premenenia vzal iba troch učeníkov zo svojho najbližšieho kruhu a podobne. Na viaceré takéto otázky vieme celkom dobre odpovedať, ak ich zasadíme do širšieho rámca evanjelií, ale mnohé z nich zostávajú nezodpovedané.

O význame časového údaju „o šesť dní“, ktorý je z textu dnešnej evanjeliovej perikopy vynechaný (O šesť dní vzal Ježiš so sebou Petra, Jakuba a Jána ...), sme písali na tejto webovej stránke v katechéze na 2. pôstnu nedeľu C. Ide o možný súvis medzi židovskými sviatkami Jom Kipur a Sukot, ktorý sa údajne odzrkadľuje v dvoch udalostiach evanjelií; prvou je Petrovo vyznanie viery v Ježiša (por. Mk 8,29) a druhou Ježišovo Premenenie. Medzi spomínanými dvoma sviatkami je totiž rozdiel práve 6 dní (10 a 15. tišri, oba nadväzujú na židovský Nový rok). Ak by sme totiž na základe Petrovej zmienky o troch stánkoch a Mojžišovho zjavenia sa pri tejto teofánii usudzovali, že Premenenie sa uskutočnilo práve na prvý deň sviatku Stánkov, t.j. Sukot (15. tišri), potom by sme vyznanie Ježišovho božstva Petrom, budúcim veľkňazom Cirkvi, mohli umiestniť o 6 dní skôr na sviatok Jom Kipur, t.j. Deň Pokánia, kedy židovský veľkňaz pri bohoslužbe v chráme vyslovoval jediný raz v roku Božie meno Jahve. Petrovo vyznanie Ježišovho mesiášstva (a božstva) by tak v spojení so spomínaným úkonom veľkňaza nadobudlo hlboký symbolický význam; išlo by tak o prvý „liturgický“ úkon Petra ako „veľkňaza“.

Tento pokus prepojiť Petrovo vyznanie viery v Ježiša ako Mesiáša (u Mt aj ako Božieho Syna) so sviatkom Jom Kipur však má aj svoje slabiny. Otázne je napríklad, či gr. slovo meta z časového údaju meta hemeras hex, teda „o šesť dní“, treba preložiť ako „na šiesty deň“, ako je to napr. u Mt 27,63: „Po troch dňoch vstanem z mŕtvych“, čo ale znamená „na tretí deň“, alebo túto predložku treba preložiť ako „po šiestich dňoch“, teda na siedmy deň – v takom prípade by spojenie medzi spomínanými sviatkami bolo len myšlienkovou konštrukciou biblistov a nie priamym zámerom evanjelistov, a dôležité by bolo len spojenie týchto udalostí so sviatkom Stánkov (Petrovo vyznanie v Cézarei by potom mohlo pripadať na prvý deň sviatku Stánkov, počas ktorého Židia trávili čas v stánkoch z palmových ratolestí, v ktorých sedem dní aj jedávali, a Premenenie by pripadlo na siedmy, najslávnostnejší deň, teda na záver sviatku Stánkov – ale aj toto datovanie má svoje slabiny).

Ježišovo Premenenie má súvis hlavne s Božou teofániou na Sinaji, na ktorú pri opise Ježišovho Premenenia celkom zreteľne nadväzujú všetci synoptici: Keď potom Mojžiš vystúpil na vrch, vrch zahalil oblak ... a oblak ho zahaľoval šesť dní. V siedmy deň zavolal z oblaku Mojžiša (Ex 24,15-16). V tom prípade by aj výraz „o šesť dní“ v texte Mt a Mk znamenal skôr „na siedmy deň“, podobne ako pri teofánii na Sinaji, čo je udalosť, ktorá je aj obsahom sviatku Stánkov. Biele odevy na pamiatku tejto teofánie si Židia obliekali na siedmy deň sviatku Sukot, kedy sa v chráme ožiarenom tisícami svetiel konal veľkolepý sprievod. Pri Premenení však ústrednou postavou tejto teofánie, teda na mieste samého Boha, je sám Ježiš. Spojenie so židovským sviatkom Sukot naznačujú aj Petrove slová o postavení troch stánkov, ktoré nie sú prejavom jeho zbrklosti, ako by mohlo vyplývať z komentára evanjelistov k týmto slovám, ale prirodzeným – hoci v danej chvíli nesprávne pochopeným – dôsledkom očakávaní židovského národa, ktorý zavŕšenie prichádzajúceho Božieho kráľovstva očakával práve na tento sviatok (por. Zach 14,16-21). Peter sa zrejme domnieval, že touto udalosťou sa začína večný „Deň Pána“, že v tejto chvíli – na vrchole sviatku Sukot – nastal vrchol Ježišovho mesiášskeho poslania, a teda treba len postaviť tri stánky pre Ježiša a jeho dvoch nebeských hostí a naveky sa radovať z prítomnosti Mesiáša. Pre doplnenie možno uviesť, že Sukot (Lv 23,42-43) sa často nesprávne považuje za osemdňový sviatok, a to z toho dôvodu, že hneď po jeho skončení začína sviatok „ôsmy deň zhromaždenia“, Šmini aceret (Num 29,35), ktorý pripadá na 22. tišri, a ktorý na Sukot (od slova „suka“, teda búdka, stánok), nadväzuje nielen časovo, ale aj svojím radostným charakterom. Ide však o sviatok nezávislý na sviatku Sukot, je to poľnohospodársky sviatok zahajujúci začiatok „zimného obdobia“, teda v Izraeli začiatok obdobia dažďov, spojený s modlitbou za dážď.    

Ježišovo Premenenie teda potvrdzuje Petrovu vieru (a vieru ostatných apoštolov) v neho ako v Božieho Syna, teda Syna Jahveho, Boha Izraela, ktorý sa zjavil Izraelu na Sinaji. Jestvujú však autori (napr. James R. Edwards), ktorí spomínanú podobnosť oboch udalostí (sinajské zjavenie a Ježišovo Premenenie) považujú za druhoradú, nepodstatnú, a Ježišovo premenenie za unikátnu udalosť, ktorá nemá obdobu nikde v starovekej literatúre, tak židovskej ako aj pohanskej (niektorí autori totiž na základe gréckeho výrazu metemorphothe, t.j. „premenil sa“, Ježišovo Premenenie dávajú aj do súvislosti so zjavením sa pohanských bohov v ľudskej podobe; tu však ide o zjavenie božskej slávy Ježiša ako súčasne ľudskej a súčasne božskej bytosti, čo je myšlienka pohanskému mysleniu celkom cudzia). Títo autori zdôrazňujú najmä prepojenie Ježišovho Premenenia s udalosťami opísanými v Mk 8,27 – 9,1, čo je odsek, ktorý je vo všetkých synoptických evanjeliách v podstate totožný (por. Lk 9,18–27 a Mt 16,13 – 28; Matúš do tohto odseku pridáva aj ustanovenie Petra za „skalu Cirkvi“). Zmysel Ježišovho Premenenia na vrchu by potom spočíval hlavne v potvrdení Petrovho vyznania viery v Ježiša ako Mesiáša a Božieho Syna (Mk 8,27-30), v potvrdení Ježišovho výroku o utrpení a smrti Mesiáša (Mk 8,31-33), ale aj v potvrdení nebeskej odmeny tým, ktorí budú nasledovať Ježiša v nesení svojho kríža (Mk 8,34-38).

Niektorí biblisti spomínaný časový údaj o šiestich dňoch, ktorý určite nie je bezvýznamný, inak by ho evanjelisti do textu nevkladali, dávajú do súvislosti s niečím úplne iným, čo bezprostredne nesúvisí ani so Starým Zákonom (hoci samotná udalosť Premenenia so Starým Zákonom súvisí nevyhnutne už len kvôli prítomnosti Mojžiša a Eliáša), ani s Ježišovou predpoveďou vlastného utrpenia či s Petrovým vyznaním viery, ale hlavne s Ježišovými slovami priamo predchádzajúcimi udalosť Premenenia, ktorými sa završuje celok Mk 8,27 – 9,1: „Veru, hovorím vám: Niektorí z tých, čo tu stoja, neokúsia smrť, kým neuvidia, že Božie kráľovstvo prichádza s mocou“ (Mk 9,1). To, čo tu Ježiš predpovedal, sa v náznaku zjavilo pri jeho Premenení, ale dovŕšilo sa v jeho smrti a zmŕtvychvstaní, ktoré zavŕšili príchod Božieho kráľovstva na svet. Ježišovo Premenenie je v tomto zmysle predovšetkým proroctvom o Ježišovom zmŕtvychvstaní a nastolení jeho kráľovskej moci vo svete skrze Cirkev a Ducha Svätého, ktorý bude prebývať v srdciach vyvolených pre nebeské kráľovstvo.

Mnohí biblisti zdôrazňujú okrem toho prepojenie udalosti Premenenia s inými udalosťami Ježišovho života v evanjeliách, najmä s jeho krstom a utrpením, príp. vzkriesením. Scéna Ježišovho premenenia totiž v mnohom pripomína scénu jeho krstu v Jordáne (Mk 1,9-11), i keď s istými odlišnosťami: Duch sa pri Premenení zjavuje v žiarivom oblaku, pri krste „ako holubica“, a slová Otca sú pri Premenení adresované apoštolom, nie samotnému Ježišovi. Podľa tohto chápania je Ježišov krst v Markovom evanjeliu priamo prepojený s Ježišovým premenením a hlavne s jeho smrťou, čo vidno aj v Ježišových slovách zaznamenaných v Mk 10,38: „Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ „Ježišov krst“ je teda jeho vykupiteľská smrť, na ktorú boli nielen apoštoli, ale aj On sám pripravovaní v modlitbe na vrchu Premenenia.

Udalosť Premenenia je (popri Ježišovom vzkriesení) asi najtajomnejšou udalosťou evanjelií, ktorá prináša viac otázok ako odpovedí, takže niektorí biblisti dokonca spochybňujú jej historickú spoľahlivosť, čomu však odporuje viacero argumentov, napr. aj zmienka v 2Pt 1,18: A tento hlas sme my počuli; zaznel z neba, keď sme boli s ním na svätom vrchu. Táto zmienka je potvrdením osobnej prítomnosti Petra pri tejto udalosti. Historickú hodnovernosť tejto udalosti potvrdzuje aj všeobecne uznávaná celková historická spoľahlivosť evanjelií. 

Ježišov príkaz zachovať mlčanie o jeho „mesiášskom tajomstve“ sa na tomto mieste v Markovom evanjeliu uvádza poslednýkrát. Ježišovým Premenením sa totiž v podstate končí jeho verejné účinkovanie a začína sa jeho posledná cesta do Jeruzalema, cesta na kríž. Súčasťou tejto cesty je už len vyučovanie apoštolov, resp. najbližších učeníkov, a posledné znamenia jeho mesiášskej moci (zázraky). Ježiš po Premenení v podstate prestáva ukrývať svoje poslanie a hodnosť Mesiáša. Premenenie vo všetkých troch synoptických evanjeliách znamená teda istý prelom v Ježišovom živote, hlavne ukončenie Ježišovho vyučovania zástupov. Ježiš od tejto chvíle začína už otvorene hovoriť o svojom nastávajúcom utrpení ale aj zmŕtvychvstaní (udalosť Premenenia vo všetkých troch synoptických evanjeliách nasleduje po Ježišovej prvej predpovedi svojho utrpenia).

Hoci Starý Zákon jasne učí o vzkriesení z mŕtvych, učeníkom nešlo do hlavy, ako túto myšlienku spojiť s Mesiášom – veď ak by mal vstať z mŕtvych, musel by najskôr zomrieť. Ale zabitý Mesiáš, to sa nijako nezlučovalo s ľudovými predstavami Židov o Mesiášovi, napriek tomu, že prorok Izaiáš smrť Mesiáša predpovedal (por. Iz 52,13 – 53,12, štvrtá pieseň o Pánovom služobníkovi); a okrem toho, pred Mesiášom sa má predsa z neba vrátiť Eliáš (por. Mal 4,6), ktorý má obrátiť srdcia ľudí k Bohu, aby prijali Mesiáša ako sa patrí. Prečo by potom mal byť Mesiáš, teda Ježiš zabitý? A napokon, ak je Ježiš Mesiáš, kto a kde je ten sľúbený Eliáš?

Rozriešenie týchto ťažkých otázok apoštolov zo strany Ježiša (Mk 9,11-13) sa už v dnešnej perikope nenachádza, ale môžeme prezradiť, že riešenie spočíva v tom, že tajomným spôsobom sa naplnia obe tieto proroctvá: príchod Eliáša aj smrť Mesiáša. Vlastne jedno z nich, to o príchode Eliáša, sa už naplnilo, keďže Ježiš za Eliáša vyhlasuje Jána Krstiteľa. U Marka sa Ján Krstiteľ v tejto súvislosti priamo nespomína, ale Matúš tu jeho meno uvádza výslovne (Mt 17,13). Jána Krstiteľa za Eliáša, resp. za nositeľa Eliášovho ducha s poslaním „pripraviť Pánovi dokonalý ľud“ vyhlasuje aj anjel Gabriel pri zvestovaní jeho narodenia Zachariášovi (por. Lk 1,17). Viacerí komentátori, najmä protestantskí vyhlasujú, že toto proroctvo sa ešte nenaplnilo úplne, lebo akýsi „dvaja proroci“ (dvaja svedkovia) naplnení Eliášovým duchom, konajúci také divy, aké konal Eliáš („Oni majú moc zatvoriť nebo, aby nepršalo v dňoch, keď budú prorokovať“), ktorí budú síce zabití, ale aj vzatí do neba, prídu prorokovať na 1260 dní (3 a ½ roka) ešte aj pred Ježišovým druhým príchodom (por. Zjv 11,3-12). Výkladom tejto state Jánovej Apokalypsy sa však na tomto mieste nebudeme zaoberať, snáď len upozorníme, že hlavne v prípade Apokalypsy môže byť príliš doslovný výklad tajomných obrazov tejto knihy zavádzajúci.

 

Spracované podľa: http://www.soniclight.com/constable/notes/htm/NT/Mark/Mark.htm

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/mk-92-10/

https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0mini_aceret

https://cs.wikipedia.org/wiki/Suka