(Gn 12, 1-4a) Pán povedal Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán.

Povolaním Abraháma, resp. zjavením sa Boha Abrahámovi, sa začína nová éra nielen v dejinách spásy, ale aj v dejinách ľudstva, keďže zmyslom jestvovania ľudstva je práve jeho spása – večný život v Božom kráľovstve. Túto éru by sme popri mnohých iných prívlastkoch mohli nazvať aj „monoteistickou“, keďže pred Abrahámom bolo ľudstvo ponorené v tme „polyteizmu“, teda pohanstva – odpadu od pôvodnej viery v Boha. Boh, ktorý sa zjavil Abrahámovi, sa odvtedy môže nazývať aj „Abrahámovým“ Bohom a od Abraháma, tejto tajomnej, a predsa takej typicky ľudskej osoby, sa odvíjajú dejiny 3 náboženstiev – židovstva, kresťanstva aj islamu.

Židia vnímajú povolanie Abraháma (v rabínskych komentároch sa nikdy nepoužíva jeho pôvodné meno – Abram, s významom „Môj otec je vznešený“, resp. veľký – zmena Abramovho mena na Abrahám sa pritom opisuje až v 17. kap. knihy Gn – ale len to meno, ktoré mu dal Boh, a ktoré naznačuje jeho novú úlohu: Abrahám, s významom „Otec množstva“, t.j. otec mnohých národov; tento význam v hebrejčine však nevyplýva priamo z tohto mena, ale z jeho znenia, lebo Abrahám znie podobne ako „ab hamon“ – ide tu o tzv. asonanciu, t.j. zvukovú podobnosť, literárnu figúru využívanú napr. v poézii pri rýmoch) ako nové, už tretie „stvorenie“, resp. tretí začiatok ľudstva, keďže prvé dva začiatky (Adam a Noe) v konečnom dôsledku zlyhali. Prvých desať generácií (por. 1Krn 1,1-4) zmietla pre ich nenapraviteľnú hriešnosť potopa, a druhých desať generácií po Noemovi (por. 1Krn 1,24-27) takisto zlyhalo, Boh však sľúbil ľudstvo už viac nezničiť potopou, preto si volí ďalšieho „spravodlivého“ a uzatvára s ním novú zmluvu, na základe ktorej bude dlhodobým Božím formovaním vytvorený nový Boží ľud, nové ľudstvo, najprv formou vyvoleného národa (Izrael), a neskôr, po príchode Mesiáša, budú do tohto Božieho ľudu zahrnutí príslušníci všetkých národov (Cirkev). Aj Abrahám je teda „novým Adamom“. Na rozdiel od Adama však Boh Abraháma nevovádza do krásnej záhrady (pozemský raj Adam už raz navždy pre ľudstvo premárnil, „nové stvorenie“ Boh nikdy nezačína celkom od nuly, úplným zmazaním predchádzajúcej ľudskej histórie, ale nadviazaním na ňu), ale naopak, žiada ho opustiť otcovský dom, stať sa vlastne dobrovoľným exulantom, úplne sa zbaviť pozemských istôt a spoľahnúť sa jedine na Boha a jeho priateľstvo.

Dejiny Abraháma sa v skutočnosti začínajú ešte v predchádzajúcej, jedenástej kapitole knihy Genezis, kde je po príbehu o neúspešnej stavbe babylonskej veže uvedený rodostrom Noemovho syna Sema, z ktorého pochádzal aj Abrahám. Tu sa dokonca píše aj o odsťahovaní sa Abrahámovho otca Táreho z Chaldejského Uru spolu s rodinou. Došli až do Cháranu, ktorý bol však len zástavkou na ceste, lebo rodina mala namierené až do Kanaánu (por. Gn 11,27-32). V Chárane však zomrel Abrahámov otec Táre. Nevieme teda presne, kde zaznelo Božie povolanie Abrahámovi – či už v Ure, alebo až v Chárane, ale vo verši 11,31a naznačený smer cesty do Kanaánu je skôr v prospech Uru, čo potvrdzuje aj Nový Zákon (pozri Štefanovu obranná reč v Sk 7,1-4: „Boh slávy sa zjavil nášmu otcovi Abrahámovi, keď bol ešte v Mezopotámii prv, ako býval v Charrane, a povedal mu: "Odíď zo svojej krajiny a od svojich príbuzných a choď do krajiny, ktorú ti ukážem." I odišiel z chaldejskej krajiny a býval v Charrane. A keď mu zomrel otec, presťahoval ho odtiaľ do tejto krajiny, v ktorej teraz vy bývate“). Iní komentátori však proti tomu namietajú, že verš Gn 12,1 sa vzťahuje na verš 11,31b, keďže ním sa vlastne končí dej predchádzajúceho úryvku, a teda že Božie slovo zaznelo Abramovi až v Chárane (Harrane).

Abrahám pri tajomnom Božom zjavení, ktoré začína výzvou opustiť všetko, na čom si dovtedy Abrahám zakladal ako na istotách svojho života, dostal niekoľko zasľúbení, ktoré kniha Genezis neskôr rozvíja a dopĺňa. Rôzni vykladači Biblie narátali rôzny počet týchto zasľúbení, od troch cez sedem až po dvanásť. Hlavné tri prisľúbenia nachádzame v dnešnom texte: 1) zasľúbenie novej zeme do vlastníctva: Odíď ... do krajiny, ktorú ti ukážem; 2) zasľúbenie veľkého potomstva: Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa; 3) zasľúbenie „veľkého mena“: oslávim tvoje meno a budeš požehnaním ... V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme. Všetky tieto prisľúbenia, hlavne posledné z nich, však prekračujú hranicu Abrahámovho života, a v jeho živote sa naplnili iba čiastočne (najmä splodenie syna – pokračovateľa rodu – vo vysokej starobe a s neplodnou manželkou). Všetky tieto prisľúbenia možno chápať nielen v ich doslovnom význame vo vzťahu k národu Izrael (prípadne iných semitských národov pochádzajúcich priamo od Abraháma, konkrétne Arabov – Izmaelitov), ale aj v duchovnom význame (Cirkev, Božie kráľovstvo a pod.) vo vzťahu k budúcemu Mesiášovi, t.j. Ježišovi Kristovi.   

Dôležitou súčasťou prisľúbení, ktoré Abrahám dostal, je odovzdanie Božieho požehnania Abrahámovi. Abrahám však nedostáva Božie požehnanie len pre seba, ale sám sa stáva nositeľom požehnania pre všetkých, ktorí s ním prídu do kontaktu: (Ty) budeš požehnaním ... V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme. Inak povedané, Abrahám dostal úlohu formovať ľudí, svoje okolie, meniť ich na Boží obraz, odovzdávať im Božie spoločenstvo, meniť svet na Božie kráľovstvo. Každý, kto prijal Božie požehnanie, je povolaný tvoriť históriu spolu s Bohom a žiť s Bohom. V Áronovskom požehnaní (Nm 6,24-26) je obsah a zmysel požehnania chápaný hlavne v jeho duchovnom význame ako istota o Božej blízkosti (por. katechézu na Nový rok na tejto webovej stránke). Vidíme, že prví ľudia stratili Božie požehnanie, Božiu blízkosť, ktorou ich Boh na počiatku požehnal (por. Gn 1,28) tým, že odmietli Boha, ktorého poznali, „slepo“ poslúchať. Abrahám získava späť Božie požehnanie pre ľudstvo vďaka svojej dôverčivej poslušnosti voči Bohu, ktorého nepoznal. Abrahám sa stáva akoby šošovkou, cez ktorú lúče Božej lásky, ktorá vždy hľadá nové cesty, ako zachrániť človeka, dopadajú na celé ľudstvo. Abrahám je teda jedným z najdokonalejších predobrazov Ježiša Krista a nepochybne si zaslúži označenie „Otec veriacich“. Sám Kristus zmluvu Boha s Abrahámom, ktorá sa istým spôsobom týka celého ľudstva – podobne ako zmluva s Adamom alebo Noemom, alebo neskôr s Izraelom skrze Mojžiša – neruší, len ju napĺňa a povyšuje na ešte vyššiu úroveň vzťahu Boha a človeka.

Úryvok o povolaní Abraháma spája s evanjeliom (Premenenie Pána) nielen udalosť „Božieho zjavenia“, teofánie, ale aj myšlienka „pohybu“ („Odíď“ ... „Vstaňte“ ...), ktorý je spojený s pojmom viery. Viera znamená putovanie, cestu, kráčanie za Božím hlasom pri hľadaní „zasľúbenej zeme“, lebo tu nemáme trvalý príbytok (por. 2Kor 5,1n), Veď naša vlasť je v nebi (Flp 3,20). Nejde však len o to, aby sme boli pripravení opustiť tento svet, a aby sme sa absolútne neviazali k pozemským hodnotám, ale napr. aj o pripravenosť opustiť doterajšie „náboženské formy“ a spôsoby myslenia, ak by sme vierohodne spoznali, že Boh od nás očakáva niečo iné, čím sa mu viac priblížime. Aj to má byť obsahom nášho „pôstneho“ pokánia – opúšťať to, čo spoznáme ako prekážku na našej ceste k stále hlbšiemu spoločenstvu s Bohom, čo má byť jediným cieľom nášho života.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Světlo v temnotách, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří, 1995

Pentateuch – Päť kníh Mojžišových s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2004

(Ž 33, 4-5. 18-19. 20+22) Pánovo slovo je pravdivé a verné všetko jeho konanie. Miluje spravodlivosť a právo; milosti Pánovej plná je zem. R. Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú, aby ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil. R. Naša duša očakáva Pána, on je naša pomoc a ochrana. Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba.

Refrén:Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu k žalmu Trojičnej nedele v roku B. Výber tohto žalmu do bohoslužby slova tejto nedele pravdepodobne súvisí so zmienkou o Abrahámovi, Mojžišovi a Eliášovi v dnešných čítaniach, teda o troch výnimočných „bohabojných“ starozákonných postáv, ktoré sa dokonale spoliehali na Pána a jeho milosrdenstvo, sú vzormi skutočnej viery v Boha, a naplnili sa na nich Božie prisľúbenia spomenuté v žalme, že Pán ich zachránil pred smrťou a v čase hladu nakŕmil.

(Mt 17, 1-9) Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním. Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli. No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“

Podľa Matúšovho a Markovho evanjelia sa udalosť Ježišovho premenenia odohrala „šesť dní“ po Petrovom vyznaní viery v Ježiša ako Mesiáša pri Cézarey Filipovej (Mt 16,16) a po prvej Ježišovej predpovedi svojho utrpenia, smrti a vzkriesenia (Mt 16,21). Tento časový údaj (evanjelisti málokedy používajú časové údaje, preto každý takýto údaj určite má nejaký dôležitý symbolický význam) poukazuje na úzke prepojenie medzi udalosťou Ježišovho premenenia a zjavením Ježišovej totožnosti ako ukrižovaného a vzkrieseného Pána.

Ježiš na horu Premenenia (podľa kresťanskej tradície je to vrch Tábor, ako to dosvedčuje v 4. storočí v jednej zo svojich Katechéz učiteľ Cirkvi sv. Cyril Jeruzalemský, ale rovnako pravdepodobný je aj vrch Hermon, ktorý je oveľa vyšší a je bližšie k Cézarei Filipovej, ba aj iné vrchy v Galilei) zámerne berie so sebou iba Petra, Jakuba a Jána (môžeme tu vidieť súvis so Starým Zákonom, kde Mojžiš berie na horu Sinaj takisto troch mužov: Árona, Nadaba a Abiu – por. Ex 24,1), teda iba troch z dvanástich učeníkov (nie preto, že by boli jeho srdcu bližšie ako ostatní učeníci, ale zrejme preto, že boli najlepšie pripravení na následné zjavenie) a spoločne s nimi vystupuje na „vysokú horu“, ktorá je v starozákonnom chápaní miestom Božích teofánií (zjavení) a symbolom Božej prítomnosti (por. napr. Ex 19,16 alebo 24,15). V Matúšovom evanjeliu je hora miestom, kde sa Boh zjavuje v Ježišovi (por. Mt 5,1 – reč „na hore“; 24,3 – eschatologická reč na Olivovej hore; 28,16 – vrch Ježišovho posledného zjavenia sa učeníkom a jeho posledného príkazu učeníkom – misijného príkazu).

Pre udalosť svojho premenenia – zjavenia svojej božskej slávy – si Ježiš sám volí vysokú horu a vyberá si teda zámerne pre túto chvíľu miesto samoty a odlúčenosti od hluku sveta. Ježiš  teda svoju slávu nezjavuje na trhovisku, pred veľkým množstvom ľudí, ako mu to pri pokúšaní na púšti navrhuje diabol (por. Mt 4,5-7). Čo majú učeníci pochopiť, je síce niečo úplne nezvyčajné, ale nemá to nič spoločné so senzáciou alebo sugesciou. Všetky okolnosti, ktoré si Ježiš volí pre túto udalosť ukazujú, že mu nejde o nejaké povrchné pôsobenie na veľký dav ľudí, ale že chce v prvom rade hlboko zasiahnuť srdce jednotlivca. Len tým, že sa učeníci nechajú uviesť do samoty a do Božej blízkosti, dostávajú sa (nielen títo traja učeníci, ale každý veriaci človek, ktorý často vyhľadáva v modlitbe samotu s Bohom) do prostredia, v ktorom majú možnosť pod Božím vedením urobiť ďalší rozhodujúci krok v poznávaní tajomstva Ježišovej osoby.

Ježiš „sa premenil“ pred nimi Toto zjavenie je opísané pomocou gréckeho slova metamorfeo, ktoré sa v Matúšovom a Markovom evanjeliu nachádza iba na tomto mieste, a je tu použité v trpnom rode – poukazuje tak na Božiu činnosť (divinum passivum, t.j. „božské pasívum“ sa používalo v gréčtine pri opise konania božstva). Ježišova metamorfóza je opísaná slovami: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo. Oslnivo biela farba v apokalyptickej literatúre označuje príslušnosť do Božieho sveta (por. napr. Dan 7,9; Zj 1,14).

Celá udalosť je zameraná na spomínaných troch učeníkov. Majú sa dostať ďalej vo svojom poznaní Ježiša. Pred ich očami sa mení celá Ježišova postava a jeho zjav. Majú pochopiť, že jeho obvyklá vonkajšia pozemsko-ľudská forma nevyjadruje celú skutočnosť jeho osoby, že nie je uzavretý v hraniciach pozemského. Tak ako pri vzkriesení Jairovej dcéry Ježiš vyjavil svoju moc nad smrťou, ktorá presahuje hranice ľudskej skúsenosti, tak teraz zjavuje na sebe samom prekonanie hraníc pozemského. Za pozemsko-ľudským Ježišovým zovňajškom sa skrýva jeho nebesko-nadľudská skutočnosť. Táto udalosť sa vymyká nielen z pozemskej sféry, ale aj z rámca bežného vnímania času, pretože po Ježišovom boku sa zjavujú Mojžiš a Eliáš, dve rozhodujúce postavy dejín Izraela. Obaja zohrali významnú úlohu v Božom zápase o jeho ľud. Mojžiš odovzdal ľudu Božie zjavenie a Božiu vôľu, Eliáš bol poslaný, aby doviedol neverný ľud späť k Bohu. Mojžiš teda predstavuje skúsenosť Zákona, kým Eliáš reprezentuje skúsenosť prorokov (por. Mt 5,17-20; 7,12; 11,13; 22,40). Obaja tiež zakúsili odmietnutie a prenasledovanie – či Mojžiš (por. Ex 14,11-14; 16,2-3; 17,2; 32,1-35), alebo Eliáš (por. 1Kr 18,7-19; 19,1-8). Rovnaký osud neskôr podstúpi Ježiš. Jedná sa o dve postavy, čo by mohlo byť náznakom, že ich úlohou je dať záruku (svedectvo) Ježišovej totožnosti (por. Dt 17,6). Podľa biblicko-židovskej tradície boli obaja, Mojžiš i Eliáš, uchvátení do neba (por. 2Kr 2,11; por. Josef Flavius, Židovské starožitnosti, IV, 8,48 §323). To, že hovoria s Ježišom, má byť svedectvom, že on má podobné postavenie slávy, a že patrí do Božej sféry.

Mojžiš a Eliáš nie sú ani patriarchovia, ani králi, ale veľkí proroci ľudu, ktorí stojac vedľa Ježiša zjavujú jeho charakter. Iba s ich poslaním je možné porovnávať jeho poslanie a úlohu. Iba veľkí a uznávaní sprostredkovatelia medzi Bohom a Izraelom, ktorých jedinou úlohou bolo dopomôcť ľudu k spravodlivému vzťahu voči Bohu, môžu byť Ježišovými predchodcami. Mojžiš a Eliáš pre každého Izraelitu predstavujú veľké osobnosti. Ich poslanie a ich slovo pochádza jednoznačne od Boha. Skutočnosť, že Ježiš sa objavuje medzi nimi, a že sú obaja obrátení k nemu, poskytuje učeníkom ďalší oporný bod pre poznanie, s kým sa stretávajú v Ježišovi. Ježiš patrí do Božej sféry. Patrí však tiež k Božím dejinám s izraelským ľudom. Má dokončiť poslanie Mojžiša a Eliáša. Jemu patrí rovnaká pozornosť a uznanie ako týmto veľkým služobníkom a bojovníkom Božím.

Ježiš sa teda neobjavuje bez súvislosti s izraelskými dejinami ako nejaký potulný meteor, ale preberá dlhé dejiny Božej námahy v prospech Božieho ľudu a vedie ich k dovŕšeniu. Oblak, ktorý všetkých zatienil počas Ježišovho premenenia, je oblakom Božej prítomnosti (šechína). Tento oblak spočíval na hore Sinaj, keď „Mojžiš vystúpil na vrch a vrch zahalil oblak. Tu zostúpila na vrch Pánova sláva a oblak ho zahaľoval šesť dní“ (Ex 24,15n). Oblak Božej prítomnosti naplňoval aj jeruzalemský chrám: „Keď kňazi vyšli zo svätyne, Pánov dom naplnil oblak, takže sa kňazi pre oblak nemohli postaviť do služby, lebo Pánov dom naplnila Pánova sláva“ (1Kr 8,10n). Oblak teda naznačuje Božiu prítomnosť a zároveň ju zahaľuje. Boh zostáva skrytý a neviditeľný.

Čo sa prihodilo na vrchu premenenia do tejto chvíle, je potvrdené a odkryté v celom svojom zmysle hlasom z neba, ktorý sa obracia k trom učeníkom. Premenenie sa uskutočňuje nielen pred ich očami, ale pre nich. Nebeský hlas sa obracia na nich: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“ Peter spoznal Ježiša pri Cézarey Filipovej ako Mesiáša (Mt 16,16). Z Otcovej výpovede pri Premenení spoznávajú učeníci, v akom vzťahu sa nachádza Ježiš voči Bohu. Zároveň je im povedané, aký dôsledok má tento Ježišov vzťah k Bohu pre nich. Na poznaní jeho božského synovstva sa zakladá povinnosť počúvať ho. Na jeho vzťahu k Bohu závisí jeho význam pre ľudí. Keď sa Ježišovi uprie Božie synovstvo, stráca všetko, čo je mu vlastné. Stráca svoj význam pre svet. V Ježišovom vzťahu k Bohu nejde o nejaký teoretický problém, ktorý nemá veľký význam pre kresťanskú vieru a konanie. Práve naopak – jeho vzťah k Bohu nám vyjasňuje, aký význam má pre nás, aký má vzťah k nám ľuďom, aké očakávania máme doň vkladať, aj aké povinnosti z toho vyplývajú.

Boh sám sa priznáva k Ježišovi ako k svojmu milovanému Synovi. Ježiš teda nemá od Boha iba svoje poslanie, svoju službu, ale celú svoju existenciu. Mojžiš a Eliáš sú prvými medzi Božími služobníkmi (por. Mt 21,34-36). Ježiš sa však voči Bohu nenachádza len vo vzťahu služby, ale aj vo vzťahu pôvodu, ktorý je daný vzťahom Otec – Syn. Boh však vyznáva, že Ježiš je nielen jeho Syn, ale vyznáva svoju lásku k tomuto Synovi. Ježiš sa teda nachádza voči Bohu nielen vo vzťahu pôvodu, ale aj v živom vzťahu lásky. Tento vzťah k Bohu je vlastným tajomstvom Ježišovej osoby. V Ježišovej osobe ako Synovi zjavuje sa Boh ako Otec a v Ježišovom konaní Boh ukazuje svoju otcovskú lásku. Ježiš nepozná Boha iba na diaľku ako Pána – ako ho poznali Mojžiš a Eliáš. Pozná ho zblízka, v dôvernosti vzťahu Syna a Otca. Zo skutočnosti, že nemôže existovať väčšia blízkosť voči Bohu a vyššie poznanie Boha vyplýva, Ježiš prináša poslednú a konečnú zvesť o Bohu (por. Jn 1,18; Mt 21,37). Doteraz Izrael počúval Mojžiša a Eliáša. Teraz je potrebné počúvať Ježiša. Skrze svoju osobu, skrze svoje konanie a skrze svoje slovo prináša svetu definitívnu, poslednú a konečnú správu o Bohu. Skrze neho je možné zakúsiť, čo chce Boh robiť pre svet a ako sa svet má k nemu chovať.

Premenenie predstavuje vrchol Ježišovho zjavenia. Ježiš sa zjavuje učeníkom vo svojej nadpozemskej skutočnosti, vo svojom vzťahu k dejinám Izraela, vo svojom vzťahu k Bohu. Celý Ježišov význam závisí od jeho vzťahu k Bohu. Veľkosti a hĺbke tohto zjavenia porozumieme len do tej miery, do akej pochopíme, kto je Boh. Len na základe toho môžeme posúdiť, čo znamená, že Boh sa priznáva k Ježišovi ako milujúci Otec, že ​​Ježiš je milovaným Božím Synom, že v Ježišovom slove a konaní sa vyjavuje otcovská Božia láska. Učeníci sa to všetko dozvedeli pri premenení. Po tejto udalosti je im nariadené mlčať. Potrebujú ešte čas a majú najprv zažiť Ježišovo utrpenie, smrť a vzkriesenie, kým budú môcť pochopiť správnu povahu a význam Ježišovho Božieho synovstva. Potom však už nesmú mlčať, ale sú určení k hlasnému vyznaniu toho, čo zažili.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-171-9/

http://soniclight.com/constable/notes/pdf/matthew.pdf