Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Bar 5, 1-9) Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy, ktorú ti Boh dáva naveky. Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného. Boh ukáže tvoj lesk všetkému, čo je pod nebom. Boh ti dá navždy meno: Pokoj spravodlivosti a Sláva bohabojnosti. Povstaň, Jeruzalem, a postav sa na výšinu, hľaď na východ a podívaj sa na svojich synov, zhromaždených od východu slnka až po západ na slovo Svätého. Tešia sa, že Boh na nich pamätal. Vyšli z teba peši, odvlečení nepriateľmi, ale Boh ich privedie k tebe a ponesie ich so slávou ako na kráľovskom tróne. Boh totiž rozkázal znížiť každý vysoký vrch a odveké pahorky a vyplniť údolia na úroveň zeme, aby Izrael bezpečne kráčal pod Božou slávou. Na Boží rozkaz lesy a všetky voňavé stromy zatônia Izraela. A Boh povedie Izrael v radosti, vo svetle svojej veleby, v milosrdenstve a spravodlivosti, ktoré pochádzajú od neho.

 

Úryvok z knihy proroka Barucha vybraný na 2. adventnú nedeľu v treťom nedeľnom liturgickom cykle (C) je jediný úryvok z tejto knihy, ktorý sa číta v rámci všetkých troch nedeľných cyklov liturgických čítaní. Skôr, než sa budeme venovať deviatim vybraným veršom z tejto knihy (ide vlastne o celú piatu kapitolu, ktorá má len deväť veršov), povedzme si niečo o Baruchovi, o jeho posolstve a o celej knihe.

Meno Baruch (hebr. Barúk) znamená v hebrejčine „požehnaný“. Pripisuje sa mu väčšia časť knihy, konkrétne prvých päť kapitol (celá kniha má len 6 kapitol). Bol druhom a priateľom proroka Jeremiáša. Bol tiež jeho pisárom, sekretárom a spolupracovníkom. Na Jeremiášov príkaz spísal Božiu zvesť, ktorú Jeremiáš predkladal nevernému ľudu a jeho predstaviteľom. V knihe Jeremiáš o tom čítame: „Baruch z Jeremiášových úst napísal do zvitkovej knihy všetky Pánove slová, ktoré mu hovoril“ (Jer 36,4). Neskôr kráľ Joakim zvitok spálil. Jeremiáš však znovu nadiktoval Baruchovi všetky slová, a to ešte podrobnejšie: „Jeremiáš vzal teda iný zvitok a dal ho pisárovi Baruchovi, synovi Nériho, ktorý doň napísal z úst Jeremiáša všetky slová knihy, ktorú júdsky kráľ Joakim spálil na ohni, a ešte doložil mnohé podobné reči“ (Jer 36,32). Za vernosť sľúbil Pán Baruchovi záchranu života v prenasledovaniach: „Tebe dám tvoj život za korisť na každom mieste, kdekoľvek pôjdeš“ (Jer 45,5). To síce bola sľubná odmena, ale neochránila ho pred protivenstvami zo strany vlastného národa. Keď povstalecká skupina po odvlečení ľudu do babylonského zajatia zavraždila v Jeruzaleme Babylončanmi ustanoveného správcu pozostalého ľudu Godoliáša (por. 2Kr 25,25), snažili sa utiecť pred trestom do Egypta. Odvliekli so sebou aj Jeremiáša a Barucha (Jer 43,6-7). Tým sa končia všetky zmienky o Baruchovi. Prvý verš z knihy Baruch hovorí však niečo iné: „Toto je znenie knihy, ktorú písal Baruch, syn Nériho, syna Másiášovho, syna Sedekiášovho, syna Sediho, syna Helkiášovho, v Babylone“ (Bar 1,1). Podľa týchto slov nebol Baruch odvlečený do Egypta, ale do Babylónie. Podľa tradície bol Jeremiáš ukameňovaný v Egypte svojimi súkmeňovcami. O Baruchovi sa v tejto súvislosti nehovorí nič. Preto sa nedá vylúčiť možnosť, že odišiel z Egypta do Babylónie k tamojšej židovskej diaspóre, ktorá bola ochotnejšia počúvať Pánovo slovo.

Kniha nazvaná menom proroka Barucha, sa skladá z dvoch samostatných oddielov. V niektorých prekladoch sú dokonca úplne oddelené. Prvých päť kapitol je označovaných ako Kniha Baruch, šiesta kapitola sa nazýva Jeremiášovým listom. Hieronymov latinský preklad Biblie nazývaný Vulgáta („ľudová“, určená pre ľud), však uvádza všetkých šesť kapitol ako jeden celok. Najstarší zachovaný grécky preklad Starého Zákona Septuaginta chápe Jeremiášov list ako samostatný spis majúci 72 veršov.

Prvé tri kapitoly knihy Baruch (1,15-3,8) obsahujú kajúci žalm, na ktorý nadväzuje báseň o múdrosti (3,9-5,9). Táto báseň silne pripomína prvú až deviatu kapitolu knihy Prísloví a dvadsiatu ôsmu kapitolu knihy Jób. Autor textu poznal pravdepodobne knihu Prísloví aj knihu Jób, a preto niektoré pasáže používa. Prvých päť kapitol prináša slová útechy a nádeje pre ľud, žijúci v zajatí. Autor Jeremiášovho listu bol pravdepodobne Žid, žijúci v babylonskom vyhnanstve. Hlavnou témou je varovanie proti akejkoľvek forme pohanskej modloslužby.

Celá kniha vznikla v druhom storočí pred Kristom, zachoval sa len jej grécky text (preto je Židmi aj protestantmi neprávom považovaná za „deuterokánonickú“, čiže druhokánonickú, teda vlastne „nekánonickú“, čiže Duchom svätým neinšpirovanú knihu, ktorá by vraj ani nemala byť súčasťou Svätého Písma). Niektorí bádatelia, znalí hebrejčiny, sa však zo syntaxe (vetnej skladby) knihy domnievajú, resp. sú presvedčení, že táto kniha bola pôvodne napísaná hebrejsky, ale vzápätí preložená do gréčtiny. Hebrejský originál sa však nezachoval.

Poďme sa teraz venovať úryvku, ktorý bol vybraný pre túto nedeľu ako prvé čítanie.

Tento text uzatvára knihu Baruch. Po ňom nasleduje spomínaný Jeremiášov list. Na konci 4. kapitoly čítame slová plné nádeje. V mnohých smeroch pripomínajú takzvaného Druhého Izaiáša, ktorý tiež rozžíhal iskričku nádeje na budúcnosť medzi Židmi, žijúcimi v babylonskom zajatí. Pred prvým veršom nášho dnešného úryvku počujeme slová: „Pozri, Jeruzalem, idú ti tvoji synovia, ktorých si musel prepustiť, prichádzajú zhromaždení od východu až po západ slovom Svätého a tešia sa z Božej slávy“ (Bar 4,37). Baruch tu oznamuje Jeruzalemu návrat vyhnancov z babylonského zajatia. Vyzýva k radosti.

V prvých dvoch veršoch nášho úryvku Baruch pokračuje v tejto výzve k radosti po skončení doby poníženia Izraela: „Jeruzalem, odlož rúcho svojho smútku a súženia a obleč si ozdobu slávy, ktorú ti Boh dáva naveky. Zaodej sa plášťom Božej spravodlivosti a polož si na hlavu korunu slávy Večného“ (Bar 5,1-2).

Končí sa doba smútku a trápenia. Jeruzalemom sa myslí celý izraelský národ, presnejšie zvyšok národa, ľudia, ktorí zostali verní Pánovi. Baruch ich nabáda, aby si obliekli dôstojnosť, aby boli hrdí na svojho Boha. Vysvetľuje tiež, prečo sa má Jeruzalem takto vyzdobiť. Dôvodom je Boh, lebo „Boh ukáže tvoj lesk všetkému, čo je pod nebom“ (Bar 5,3). Boh ostáva vždy verný tým, ktorí ho neopúšťajú a konajú spravodlivo. Sám Boh ukáže celému svetu nádheru Jeruzalema.

V ďalšom verši čítame: „Boh ti dá navždy meno: Pokoj spravodlivosti a Sláva bohabojnosti“ (Bar 5,4). Boh svojmu mestu Jeruzalemu teda mení meno. Nazýva ho „pokojom spravodlivosti a slávou bohabojnosti“. Dať niekomu nové meno znamenalo vyhlásiť ho za svoje vlastníctvo. Tento verš nie je jediným miestom v Biblii, v ktorom Pán mení Jeruzalemu jeho meno. Už prorok Izaiáš hovorí v prvej kapitole svojho posolstva: „Budeš sa volať mestom spravodlivých, verným mestom“ (Iz 1,26). Na inom mieste v knihe proroka Izaiáša čítame: „Všetci, čo opovrhli tebou, budú ťa volať Mesto Pána, Sion Svätého Izraela“ (Iz 60,14). Tiež v knihe proroka Jeremiáša, ktorému Baruch zapisoval všetky posolstvá, čítame o zmene názvu mesta Jeruzalem: „Jeruzalem bude bývať v bezpečí a budú ho volať: „Pán, naša spravodlivosť“ (Jer 33,16). Posledné slová proroka Ezechiela sa tiež venujú zmenenému názvu Jeruzalema: „A meno mesta je: Pán je tam“ (Ez 48,35). Môžeme si všimnúť, že nový názov pre Jeruzalem skrýva v sebe Pánovo meno alebo mestu prisudzoval, že bude miestom spravodlivosti. Tieto nové názvy pre Jeruzalem majú vystihnúť, aký Jeruzalem bude, až v ňom zavládne spravodlivosť: bude mestom verným, a hlavne navždy bude mestom jediného Boha.

V ďalších veršoch čítame: „Povstaň, Jeruzalem, a postav sa na výšinu, hľaď na východ a podívaj sa na svojich synov, zhromaždených od východu slnka až po západ na slovo Svätého. Tešia sa, že Boh na nich pamätal. Vyšli z teba peši, odvlečení nepriateľmi, ale Boh ich privedie k tebe a ponesie ich so slávou ako na kráľovskom tróne" (Bar 5,5-6). Pripomeňme si, že Baruch píše pre zajatcov v Babylónii. Boh sa rozpamätal na svoj ľud v zajatí a vyslyšal jeho modlitby. V tretej kapitole knihy Baruch čítame o modlitbe ľudu v zajatí. Zajatci ľutujú svoje viny a previnenia svojich predkov a vyznávajú: „Toto je náš Boh a iného popri ňom uznať nemožno“ (Bar 3,36). Baruch poukazuje na budúcnosť, na slávny návrat zajatcov. Odvádzaní boli ako otroci, šli pešo vlečení nepriateľmi, ale vrátia sa s kráľovskými poctami: „Boh ich privedie so slávou ako na kráľovskom tróne“.

Pán pripraví rovnú cestu pre všetkých navrátilcov: „Boh totiž rozkázal znížiť každý vysoký vrch a odveké pahorky a vyplniť údolia na úroveň zeme, aby Izrael bezpečne kráčal pod Božou slávou. Na Boží rozkaz lesy a všetky voňavé stromy zatônia Izraela“ (Bar 5,7-8). Nepripomína nám tento text známe slová z kázne Jána Krstiteľa? Ján hlásal: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou“ (Lk 3,4-5). Ján preberá slová proroka Izaiáša, ktoré boli vyslovené niekoľko storočí pred jeho narodením. Tieto slová Izaiáša cituje aj Baruch. Izaiáš vyzýva ľud, aby urovnal cestu pre príchod jediného Boha. Baruch používa rovnaký, alebo veľmi podobný text v inej situácii. Boh urovnáva cestu pre príchod zajatcov z babylonského vyhnanstva. Na Boží príkaz poskytnú lesy aj všetky stromy tieň navrátilcom. Pre ľudí vo vyhnanstve museli byť tieto slová veľkým povzbudením, museli každému otvoriť novú nádej do budúcnosti. Baruch končí svoju reč slovami: „A Boh povedie Izrael v radosti, vo svetle svojej veleby, v milosrdenstve a spravodlivosti, ktoré pochádzajú od neho“(Bar 5,9). Zajatci sa vrátia domov, do Jeruzalema s radosťou, slávou a vznešenosťou. Tento návrat bude slávnejší než vyslobodenie z Egypta.

Aj ostatné liturgické čítanie druhej adventnej nedele sú plné radosti a napätého očakávania. Po prvom čítaní budeme spievať 126. žalm, ktorý patrí do zbierky pútnických piesní. Celý je radostnou oslavou Boha Vykupiteľa: Keď Pán privádzal späť sionských zajatcov, boli sme ako vo snách. Ústa sme mali plné radosti a jazyk plný plesania. Vtedy sa hovorilo medzi pohanmi: „Veľké veci urobil s nimi Pán“ (Ž 126,2-3).

Druhé čítanie prináša úryvok z Pavlovho listu Filipanom. Na začiatku ďakuje apoštol Bohu a uisťuje Filipanov: „V každej svojej modlitbe s radosťou prosím za vás všetkých“ (Flp 1,4). Tieto slová vyjadrujú veľkú Pavlovu lásku k tejto obci veriacich. Všimnime si, že nemyslí na svojich blízkych s obavami, ale s radosťou.

Evanjelium je radostnou zvesťou, ktorú prináša už Ján Krstiteľ. Hlása príchod Božieho kráľovstva. Vo svojej reči používa slová proroka Izaiáša, podobne ako Baruch, ktoré sme už citovali vyššie (Lk 3,4-5). Ján síce vyzýval k obráteniu, hlavne však poukazoval na radostnú budúcnosť.

Marie Klašková, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/bar-51-9/

 

 

(Lk 3, 1-6) V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“

 

Na začiatku svojho evanjelia sa Lukáš zmieňuje o pôvode tak Ježiša ako aj Jána Krstiteľa. Už ich počatie a narodenie ukázalo, že budú mať veľkú úlohu, lebo sprostredkujú ľuďom Božie milosrdenstvo. Ich prítomnosť vzbudzovala radosť už keď boli ešte len deti. Aby však boli schopní uskutočniť svoju úlohu, musia najprv vyrásť. Najdlhší čas ich života je pre oboch iba prípravou. Obaja majú len krátky čas pre svoje pôsobenie. Činnosť oboch je ukončená násilnou smrťou. Rozprávaním o pôvode týchto postáv v prvých 2 kapitolách svojho evanjelia vzbudil Lukáš náš záujem o obe tieto osoby, takže sa v čitateľoch vynárajú otázky: Aké je pôsobenie toho, ktorý má pripraviť cestu Pánovi? A ako vyzerá pôsobenie toho, ktorý prichádza ako Spasiteľ, Mesiáš a Pán?

Skôr, ako Lukáš predstaví ich pôsobenie, uvádza historický rámec ich činnosti, vymenováva rad svetových vládcov. Hlboko totiž zasahujú do osudu oboch. Zmienkou o týchto vládcoch sa však tiež silne zdôrazňuje, že Božie spásonosné pôsobenie, na ktoré pripravovali prvé 2 kapitoly Lukášovho evanjelia, a ktoré je obsahom celého evanjeliového rozprávania, sa neodohráva v nejakej rozprávkovej alebo bájnej neurčitosti, ale v presne vymedzenom rámci času a priestoru. Údaje platia najprv pre vystúpenie Jána Krstiteľa, ktorý však pripravuje Ježišov príchod. Tieto údaje sa však týkajú aj Ježišovho pôsobenia, ktoré nadväzuje na činnosť Jána Krstiteľa.

Na prvom mieste je spomenutý cisár Tibérius, ktorý vládol v rokoch 14 až 37 po Kristovi. Bol to nástupca cisára Augusta, za ktorého vlády sa Ježiš narodil (por. Lk 2,1). Rímsky cisár bol vlastne vládcom celého sveta okolo Stredozemného mora. Všetci ostatní vladári sú na ňom závislí. Jeho pätnásty rok vlády je rok 28 alebo 29 po narodení Krista (prípadne rok 27). V tom čase vystúpil Ján Krstiteľ. Štyri nasledujúce mená sú spojené s vladármi, medzi ktorých bolo rozdelené územie po smrti kráľa Herodesa Veľkého, ktorý vládol v rokoch 37 až 4 pred Kristom (por. Lk 1,5 aj Mt 2,1), a ktorý vydal rozkaz pozabíjať „betlehemské neviniatka“ (por. Mt 2,16).

Rímsky miestodržiteľ Pontius Pilát, ktorý spravoval Judsko v rokoch 26 – 36 po Kristovi, odsúdi Ježiša na smrť na kríži (Lk 23,24). Pontius Pilát je tiež spomenutý vo vyznaní viery ako ten, v ktorého dobe zomrel Ježiš. Herodes, spomenutý v dnešnom úryvku evanjelia, bol synom Herodesa Veľkého, mal prímenie Antipas, vládol v rokoch 4 pred Kristom až 39 po Kristovi, dal uväzniť Jána Krstiteľa a potom ho dal aj popraviť (Lk 3,20; 9,9). Ako tetrarcha (štvrťvladár, nie kráľ) v Galilei bol tiež Ježišovým svetským nadriadeným (por. Lk 13,31), preto bol Ježiš pred neho predvedený po svojom zatknutí (Lk 23,6-12).

Pôsobenie Ježiša a Jána Krstiteľa vedie ku konfliktu s týmito vladármi. Ján Krstiteľ sa dostal do bezprostredného konfliktu s Herodesom Antipasom kvôli jeho nezákonnej manželke. Ježiš bol prostredníctvom židovských autorít odovzdaný Pilátovmu súdu. Pôsobenie Jána Krstiteľa a Ježiša je ukončené násilnou smrťou, nariadenou svetskou mocou. Vladári Filip a Lyzaniáš nemajú pre nás žiadny bezprostredný význam. Zmienka o nich má iba rozšíriť dejinný rámec rozprávania. Menami Annáša a Kajfáša sú uvedené najvyššie židovské autority. Annáš bol veľkňazom v rokoch 6 – 15, zatiaľ čo Kajfáš v rokoch 18 – 37 po Kristovi. Ježišovo pôsobenie sa pre nich stalo pohoršením a doviedlo ich až k tomu, že sa stali hybnou silou Ježišovho odsúdenia na smrť.

Úvodným historickým rámcom sleduje evanjelista Lukáš rozličné zámery: Na jednej strane opisuje Palestínu, ktorá je rozdelená medzi rôznych vladárov, a ktorá bude prepojená misijným pôsobením Jána Krstiteľa, predchodcom a ohlasovateľom príchodu Mesiáša. Na druhej strane tento historický úvod vykresľuje univerzálny politický obraz a dáva tak najavo, že misijná činnosť proroka Jána má význam pre celý svet.

Vo svetle známych dejín a v konflikte so známymi vladári sa odohralo pôsobenie Jána Krstiteľa i Ježišova verejná činnosť. Keď písal evanjelista Lukáš svoje dielo, neboli príslušné udalosti ešte vzdialenou históriou. Ján Krstiteľ a Ježiš nie sú bájnymi postavami, ale sú pevne zakotvení v známych dejinách, sú súčasťou histórie ľudstva. Je pre nás veľkým vyznačením, že Boh v osobe svojho Syna vstúpil priamo do našich dejín a do bežných podmienok ľudského života – že sa stal súčasníkom ľudského pokolenia. Je pre nás veľkou útechou, že ho smieme zakúšať na našej strane a že nie sme vydaní napospas ničivým dejinným silám. V ňom, v Ježišovi, ktorý má toto určité meno, ktorý žil v určitej krajine, v určitom čase a za určitých okolností, ktorého pôsobenie bolo ohraničené na určitý priestor a čas, ktorý za určitých vladárov bol vydaný na smrť, v ňom a v nikom inom a nikde inde sa nestal Stvoriteľ prítomným vo svojej spásonosnej činnosti pre všetkých ľudí a pre všetky časy.

Marek, Matúš aj Lukáš sa v značnej miere zhodujú v opise misijnej činnosti Jána Krstiteľa. O Jánovi Krstiteľovi ako o významnej osobnosti židovskej náboženskej histórie sa vo svojich spisoch zmieňuje aj Jozef Flávius, hoci svedectvo tohto židovského historika sa v jednotlivostiach od evanjelií líši. Táto skutočnosť však neznamená, že by sa malo svedectvo evanjelistov pokladať za nepresné. Táto odlišnosť je spôsobená rozdielnosťou ich zorného uhla. Jozef Flávius ​​predstavuje Jána Krstiteľa z pohľadu politického, zatiaľ čo evanjeliá v ňom vidia ohlasovateľa a predchodcu Mesiáša. Pre evanjelistov predstavuje Ján Krstiteľ spojujúci článok medzi Starým a Novým zákonom. Jeho úlohou nie je uzavrieť predchádzajúce obdobie spásy, ktoré je charakterizované zmluvou na Sinaji, ale prepojiť dovtedajšiu históriu s príchodom Ježiša Krista na svet. Ján Krstiteľ v sebe nezaprie črty starozákonnej biblickej tradície, ale zároveň patrí k novému poriadku spásy. Pri ohlásení jeho narodenia (Lk 1,19) aj pre jeho kazateľskú činnosť (Lk 3,18) sa používa sloveso „evanjelizovať“, teda „hlásať (radostnú) zvesť“. Toto sloveso označuje v Novom zákone posolstvo hlásané Ježišom Kristom.

Opis Jánovho pôsobenia sa začína podobne ako povolanie starozákonného proroka Jeremiáša (por. Jer 1,4n). Ján Krstiteľ je určený pre túto úlohu od počiatku svojej existencie a je vybavený Božím Duchom (Lk 1,15-17). Pre jeho dielo je podstatné, že neprichádza vo svojom mene ale je poverený samotným Bohom. Keď sa Ježiša pýtali na jeho moc, prenáša túto otázku na osobu Jána Krstiteľa: „Odkiaľ bol Jánov krst: z neba či od ľudí?“ (Lk 20,4). Stojí za jeho krstom Boh alebo ide o obyčajné ľudské dielo? Na tejto skutočnosti závisí záväznosť a hodnota všetkého, čo Ján činí. Ján Krstiteľ ako Boží posol ohlasuje Božie úmysly a Božiu vôľu. Skrze neho sa každý človek dostáva pod vplyv Božej milosti a zároveň sa stretáva s Božou požiadavkou. Slovo Jána Krstiteľa spája s Bohom a je záväzné. Človeku, ktorý vystupuje vo svojom mene, neprislúcha žiadna konečná záväznosť, pretože môže priniesť iba ľudské veci a môže byť posudzovaný len podľa ľudských meradiel. Ján Krstiteľ prichádza z Božieho poverenia. Z tejto skutočnosti vyplýva celý jeho význam. Ľud ho tiež pokladá za proroka (Lk 20,6) a Ježiš tvrdí, že bol dokonca viac ako prorok, pretože pripravil cestu Pánovi (Lk 7,26n).

Hlavnou aktivitou Jána Krstiteľa je udeľovanie „krstu pokánia“, hoci Lukáš sa vo svojom evanjeliu snaží zdôrazniť aj jeho kazateľské pôsobenie. Krst, alebo ponorenie do vody s náboženským cieľom, bol síce v židovskom náboženskom živote pomerne nový prvok, ktorý bol ale v súlade so židovskou praxou očisťovania. Sloveso krstiť (presnejšie „ponoriť“) sa stalo medzi Židmi technickým výrazom na označenie očistných kúpeľov. Rituálne nečistoty sa u Židov delia na telesné a morálne. Telesné nečistoty vyžadujú očistný kúpeľ, zatiaľ čo morálne nečistoty pokánie a prinesenie obete. Členovia tzv. kumránskeho náboženského spoločenstva, ktoré možno poznal aj Ján Krstiteľ, ba sám bol možno nejaký čas jeho členom, vykonávali napríklad dvakrát denne očistný kúpeľ pred jedlom. Tento očistný kúpeľ však pre nich nebol znamením radikálnej zmeny života, tak ako u Jána Krstiteľa. Jánov krst však nie je ani magickým obradom, ktorý automaticky zaisťuje odpustenie hriechov, ale musí mu predchádzať obrátenie srdca, čiže uznanie vlastných vín a rozhodnutie zmeniť svoj život. V tomto zmysle bol Jánov krst iba znamením či nástrojom pokánia, rozhodujúce bolo samotné pokánie.

Ján Krstiteľ má za úlohu hlásať krst obrátenia (pokánia) na odpustenie hriechov. Kazatelia vyzývajúci k pokániu nebývajú obľúbení. Človek radšej počúva, keď je potvrdené jeho správanie a jeho postoje. Človek nerád počúva, keď je mu oznámené, že niečo urobil zle a že by sa mal zmeniť. Kazatelia vyzývajúci k pokániu majú nebezpečný život. Riskujú neobľúbenosť, odmietnutie, alebo dokonca aj niečo horšie, podobne ako sa to stalo aj Jánovi Krstiteľovi (por. Lk 3,19-20). Ján Krstiteľ má za úlohu požadovať obrátenie, návrat k Bohu, rešpekt pred Bohom a pred jeho vôľou. Ľud totiž žije v hriechu, v proteste proti Bohu a v neposlušnosti voči nemu. Tento ľud potrebuje odpustenie hriechov. Avšak zmierenie s Bohom môže dostať iba vtedy, keď sa obráti a zmení zmýšľanie. Kto prijme Jánov krst, priznáva, že potrebuje odpustenie a že je rozhodnutý obrátiť sa. Len tak bude pripravený na príchod Mesiáša a môže zakúsiť jeho spásu.

Avšak práve ako kazateľ vyzývajúci k pokániu je Ján Krstiteľ súčasne poslom radostnej zvesti. Kým vyzýva, aby sa ľudia pripravili na Pánov príchod, hlása zároveň, že sa tento príchod bezprostredne blíži. Obrátenie neznamená sebatrýznenie, je obrátením mysle, znamená náklonnosť voči Bohu, znamená pripravenosť pre prijatie Boha. Ján Krstiteľ pripravuje, pretože príprava je nevyhnutne potrebná. Jedná sa však o prípravu na príchod Pána, ktorý prichádza ako Záchranca, ktorý prináša spásu.

Petr Mareček, České katolické biblické dílo, upravené

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-31-6/