(Iz 40, 1-5. 9-11) Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh. Hovorte k srdcu Jeruzalema a volajte k nemu, že sa skončilo jeho otroctvo a je odčinená jeho vina; veď dostal z ruky Pánovej dvojnásobok za každý svoj hriech.

Hlas volajúceho: „Pripravte cestu Pánovi na púšti, vyrovnajte chodníky nášmu Bohu na pustatine! Každá dolina nech sa zdvihne a každý vrch i kopec zníži! Čo je krivé, nech je rovinou, a čo hrboľaté, nížinou. I zjaví sa Pánova sláva, a uvidí spoločne každé stvorenie, že prehovorili Pánove ústa.“

Vystúp na vysoký vrch, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Sionu! Zodvihni mocne svoj hlas, ty, čo hlásaš radostnú zvesť Jeruzalemu! Zodvihni, neboj sa, povedz judským mestám: „Hľa, váš Boh! Hľa, Pán, Boh, prichádza so všetkou mocou a jeho ruka bude vládnuť. Odmenu víťaza nesie so sebou a jeho trofeje idú pred ním. Ako pastier pasie svoju čriedu, do náručia berie baránky a kladie si ich do lona; starostlivo vedie ovce brezivé.“

Dnešná starozákonná perikopa je úvodom do druhej časti prorockej knihy, nesúcej meno proroka Izaiáša (kapitoly 40 až 55), ktorú biblisti zvyknú nazývať „Kniha útechy Izraela“, a za jej autora sa považuje neznámy svätopisec žijúci v babylonskom zajatí (asi na území dnešného Iraku pri Perzskom zálive), ktorý asi jeden a pol storočia po vzniku Izaiášovej knihy nadväzuje (z dosiaľ diskutovaných dôvodov) na Izaiášovu knihu (v 40-tej kapitole sa nachádzame naozaj v úplne inom svete ako v 39-tej kapitole, hovoriacej o dobe kráľa Ezechiáša, ktorý vystupuje ešte ako rovnocenný partner babylonského kráľa Merodacha Baladana, hoci na konci kapitoly Izaiáš predpovedá Ezechiášovi odvedenie jeho potomkov do Babylonu – možno to je dôvod, prečo tento neznámy svätopisec, žijúci v babylonskom exile, nadväzuje na pôvodný koniec knihy proroka Izaiáša), preto ho označujeme menom Druhý Izaiáš, prípadne Deutero-Izaiáš alebo Druho-Izaiáš (podrobnejšie o „Knihe útechy“ a Druhom Izaiášovi pozri katechézu na 29. nedeľu cez rok A, alebo na 5. pôstnu nedeľu roku C).

Druho-Izaiáš sa vo svojom spise snaží odpovedať na otázku, ktorá trápila Izraelitov v babylonskom zajatí: Môže a chce Jahve zachrániť Izraelitov z ponižujúcej situácie vyhnanstva, tak ako to urobil v prípade vyslobodenia z egyptského otroctva? Môže a chce Jahve navrátiť Židov do vlastnej krajiny a obnoviť chrám a náboženský život Izraela sústredený okolo chrámu a jeho obiet? Na túto otázku prorok z Božieho vnuknutia odpovedá celkom jasne: vyslobodenie národa zo zajatia a návrat späť do vlasti sa blíži. Dôvodom je odpustenie hriechov, pre ktoré sa národ dostal do cudzieho područia, zo strany Pána, ale aj pokánie národa (por. vv. 1-2).

Vyslobodenie národa a jeho návrat do vlasti nebude ľudským ale Pánovým dielom, teda typicky spásnym činom, lebo len Pán je Záchranca, len Jahve je Spasiteľ svojho ľudu. Ale tento čin sa nemôže uskutočniť bez viery jeho ľudu. Pán preto posiela svojho posla (asi proroka, ktorý prináša Pánovu zvesť o spáse národa, ale v „hlase volajúceho“ možno vidieť aj nejakú nebeskú bytosť, t.j. anjela, ktorý oznamuje prorokovi Božie rozhodnutie, prípadne aj hlas vodcov a pastierov Božieho ľudu), ktorý má pripraviť srdcia členov národa na tento Boží zásah. Bez tejto viery v dobrotu a moc Jahveho je vlastne návrat národa do vlasti nemožný, lebo ak sa ľud samotný, ktorý si už zvykol na život v cudzine medzi pohanmi a prispôsobil sa mu, nebude chcieť vrátiť, aj Jahve je bezmocný. Ak má niekto otvorené dvere, to ešte neznamená, že cez ne vojde, ak sám nechce. Najdôležitejšie je, aby samotní ľudia uverili, že „Pán naozaj prichádza so svojou mocou“. Výzva „pripraviť cestu Pánovi na púšti“, ktorú nachádzame aj v dnešnom úryvku z evanjelia, je teda čisto duchovného rázu. Nejde tu teda o organizáciu alebo vonkajšiu prípravu plánovanej cesty púšťou či pustatinou pre ľud, ale o cestu pre samotného Pána do ľudských sŕdc, aby Židia uverili zvesti spásy o vyslobodení a boli pripravení na návrat do vlasti.

Úprava ciest pre Pána je vlastne duchovný obraz pre pokánie. Navonok to vyzerá, že to my sami sa vraciame k Pánovi, ale v skutočnosti my sami od seba nie sme toho schopní, On tú cestu k nám musí podniknúť sám, my mu môžeme tú cestu len uľahčiť, aby k nám mohol prísť skôr. Máme pripraviť cestu Pánovi, teda pripraviť cestu Bohu k nám, nie cestu pre nás k Bohu. My nie sme schopní sami od seba priblížiť sa k Bohu ani o krok. Tú hlavnú prácu musí vždy urobiť Boh. Prorok (Druho)Izaiáš to dobre chápal, a hoci jeho slová môžeme chápať aj ako obraz „víťazného návratu“ Pána z poníženia v Babylone (poníženie či porážka národa sa v staroveku týkali aj božstva, ktoré si tento národ uctieval) späť do Judska a Jeruzalema, predsa ich môžeme vzťahovať aj na duchovný život, v ktorom najdôležitejšie nie je to, čo robíme my, ale čo robí Boh – ale my máme a musíme s touto Božou iniciatívou spolupracovať, musíme otvoriť dvere pre Pána, inak nemôže vojsť do nášho srdca.

Ostatné myšlienky k tomuto úryvku Biblie je možné pozrieť si v katechéze na Krst Pána v roku C.

Spracované podľa:http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/isaiah/isaiah.htm

(Ž 85, 9ab+10. 11-12. 13-14) Budem počúvať, čo povie Pán, Boh; on ohlási pokoj svojmu ľudu a svojim svätým. Naozaj: blízko je spása tým, čo sa ho boja, a jeho sláva bude prebývať v našej krajine. R. Milosrdenstvo a vernosť sa stretnú navzájom, spravodlivosť a pokoj sa pobozkajú. Vernosť vyrastie zo zeme, spravodlivosť zhliadne z neba. R. Veď Pán dá požehnanie a svoje plody vydá naša zem. Pred ním bude kráčať spravodlivosť a po stopách jeho krokov spása.

Refrén:Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 15. cezročnú nedeľu v liturgickom roku B.

Podobne ako prvé čítanie aj tento responzóriový žalm je ohlásením neodvrátiteľne približujúceho sa Božieho príchodu (a Božieho kráľovstva), tak v mesiášskom ako aj v eschatologickom zmysle, ale aj výzvou k nádeji na záchranu (t.j. spásu) od Boha v akejkoľvek ťažkej situácii Božieho ľudu (Izraela alebo Cirkvi).

(Mk 1, 1-8) Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“

Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“

V tomto liturgickom roku (nedeľný cyklus B) nás nedeľnou liturgiou bude sprevádzať hlavne Markovo evanjelium. Markovo evanjelium je typické svojou stručnosťou, výstižnosťou, jednoduchosťou a dynamickosťou, používa najmä slovesá a viac ako na Ježišovo učenie sa zameriava na Ježišove činy. Príčinou tejto dynamickosti Markovho evanjelia môže byť na jednej strane to, že je napísané pre veriacich z pohanstva, väčšinou jednoduchých ľudí, ktorých nezaujímajú natoľko dlhé reči ale skôr činy, a tiež to, že išlo o kresťanov v Ríme a Rimania boli ako národ typický svojou činorodosťou a praktickosťou, uprednostňovali činy pred filozofovaním. Markovo evanjelium je pravdepodobne ovplyvnené aj osobnosťou apoštola Petra (Marek potom, ako sa pre isté nezhody rozišiel s apoštolom Pavlom – por. Sk 15,37-39 – bol totiž v Ríme Petrovým blízkym spolupracovníkom – por. 1Pt 5,13), keďže s veľkou pravdepodobnosťou je toto evanjelium záznamom Petrových kázní a spomienok na Ježiša, čo si možno všimnúť z nenápadných detailov na rôznych miestach evanjelia.

Marek v tomto duchu dynamickosti svojho evanjelia začína svoj spis akoby výkrikom radosti: „Mám pre vás jednu dobrú správu“, po grécky evanjelium, „a je to správa o Ježišovi“. Vieme, že meno Ježiš znamená Spasiteľ. Prímenie Kristus je gréckym prekladom židovského slova Mesiáš, čo v preklade znamená Pomazaný a tak sa nazývali židovskí králi, ale aj kňazi a proroci, ktorí boli do svojho úradu uvádzaní pomazaním olejom na hlave, a boli považovaní za Božích zástupcov na zemi. Tá dobrá správa, ktorú Marek oznamuje čitateľom svojho evanjelia teda je, že Ježiš je ten prorokmi Starého Zákona dávno prisľúbený a dlho očakávaný Mesiáš, ktorý prichádza spasiť ľudstvo. A súčasne dáva do pozornosti dôležitú informáciu, že tento Spasiteľ a Mesiáš, teda Ježiš Kristus, nie je len človek, ale je to skutočný Boží Syn, ktorý prišiel na svet. A cieľom Markovho evanjelia je týmto spisom presvedčiť poslucháčov, že toto jeho úvodné tvrdenie je pravdivé, teda aby ľudia uverili, že príchod Božieho Syna na svet je tou najlepšou správou pre každého človeka.

Určite nie je náhoda ani to, že Marek začína svoje evanjelium tým istým slovom, ktorým sa (v gréckom preklade) začína celá Biblia (t.j. kniha Genezis). Prvý verš knihy Genezis totiž začína slovami: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“. Marek slovom „začiatok“ (gr. arché, hebr. berešít) naznačuje, že s príchodom Ježiša Krista sa všetko mení, že ním nastáva nové stvorenie, resp. obnova celého stvorenia, ktoré je pokazené, narušené hriechom. Je tu teda nový začiatok ľudstva a to je naozaj dobrá správa.

Po tomto úvodnom ohlásení radostného posolstva svojho evanjelia Marek pokračuje citátom z proroka Izaiáša: ² Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. ³ Hlas volajúceho na púšti:„Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Týmto citátom vykresľuje Marek úlohu Jána Krstiteľa. Marek nezačína teda hneď opisom Ježišovej osoby, nezaoberá sa jeho narodením ani detstvom ako Matúš a Lukáš, ale chce ísť rovno na vec, akoby sa nevedel dočkať, kedy začne hovoriť o Ježišových slovách a činoch. Ale prečo teda nehovorí hneď o Ježišovi, ale o Jánovi Krstiteľovi? V skutočnosti všetky štyri evanjeliá začínajú Jánom Krstiteľom, akurát ostatní traja evanjelisti pred ohlasovanie Jána Krstiteľa ešte predsúvajú z rôznych dôvodov úvody s rôznym obsahom (hlavne dejiny Ježišovho narodenia a detstva), Marek však takýto úvod vynecháva a pristupuje hneď k úlohe Jána Krstiteľa na začiatku Ježišovho poslania.

Aká bola teda úloha Jána Krstiteľa, že sa ním začínajú všetky štyri evanjeliá, aj keď každé iným spôsobom? Ján Krstiteľ je v skutočnosti prvým evanjelistom, prvým ohlasovateľom Kristovho príchodu na svet. Hoci Božieho Syna v Ježišovi Kristovi podľa ostatných synoptických evanjelií spoznalo už mnoho ľudí pred Jánom Krstiteľom: Mária a Jozef, betlehemskí pastieri, traja králi, Simeon v jeruzalemskom chráme alebo prorokyňa Anna, ale aj rodičia Jána Krstiteľa Zachariáš a Alžbeta, predsa je to až Ján, ktorý toto poznanie odovzdáva ako prvý verejne. Je skutočným Božím poslom, prorokom predpovedaným inými prorokmi, ktorý bude pre Izrael znamením, že nastala mesiášska doba, teda že Mesiáš je už tu. Ján ako celým Izraelom uznávaný Boží prorok označením Ježiša za Mesiáša dáva akoby pečiatku a potvrdenie od prorokov celého Starého Zákona: „Áno, tento Ježiš z Nazareta je ten, o ktorom hovoria proroci Starého Zákona“ a Ján, ako posledný prorok, to dosvedčuje.

Okrem tohto potvrdenia Ježišovho titulu Mesiáša Ján plní úlohu pripravovateľa cesty pre Ježiša do ľudských sŕdc. Ešte v nedávnej minulosti totiž významní ľudia s vyšším spoločenským postavením svoju návštevu vždy vopred ohlásili, aby na ňu tí, ktorých sa chystali navštíviť, boli pripravení (dnes to dokonca robí skoro každý, a ak svoju návštevu vopred telefonicky neohlásime, máme malú šancu, že nájdeme niekoho doma alebo že budeme primerane a prívetivo prijatí). Robilo sa tak aj v časoch Jána Krstiteľa, že pred príchodom kráľa alebo vyššieho kráľovského úradníka do nejakého mesta prichádzal posol, trubadúr, ktorý mal za úlohu upozorniť ľudí na to, aby všetko pripravili na príchod významnej návštevy. Aj prichádzajúceho Božieho Syna treba privítať tak, ako sa patrí, teda s otvoreným a kajúcim srdcom. A preto Ján pripravoval Boží ľud na príchod Mesiáša, a to nielen svojím ohlasovaním, ale aj krstom pokánia, ako aj celým svojím životom.

Ďalej totiž čítame: ⁴ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. ⁵ Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. ⁶ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. ⁷ A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. ⁸ Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“

Ján vystupuje aj navonok ako skutočný svätý muž. Zvolil si oblečenie aj štýl života najväčšieho proroka Starého Zákona, Eliáša. Vysvetlime si túto skutočnosť podrobnejšie. Na začiatku Druhej knihy kráľov čítame, ako izraelský kráľ Ochoziáš ochorel a poslal svojich poslov k pohanským veštcom, aby sa dopytovali na jeho uzdravenie. Eliáš týchto poslov na Boží pokyn zastavuje a posiela ich späť ku kráľovi s odkazom, aby sa obrátil k pravému Bohu Izraela. Keď poslovia prišli ku kráľovi a povedali mu, čo sa im prihodilo cestou a prečo nesplnili jeho príkaz, kráľ sa ich pýtal, ako ten človek vyzeral. Oni mu odpovedali: „Muž v srstenom plášti a cez bedrá opásaný koženým opaskom.“ Kráľ im povedal: „To je Eliáš!“ (2Kr 1,1-8) Ján Krstiteľ sa teda obliekal presne tak ako Eliáš, veľmi jednoducho, asketicky.

Symbolický však nebol len Jánov odev, ale mnoho ďalších detailov jeho života, ktoré odkazovali na dejiny židovského národa a na udalosti opísané v Starom Zákone, napr. jeho ohlasovanie na púšti. Nechodil ohlasovať do miest či dedín, kde žili ľudia, ale oni museli za ním prísť na púšť. Prečo? Vysvetlení je síce viacero, ale najpravdepodobnejšie je to, že Ján Krstiteľ tu vystupuje ako nový Mojžiš, ktorý viedol ľud po púšti z egyptského otroctva do zasľúbenej zeme, ale ľud sa musel najprv na púšti očistiť od starého hriešneho života. Dokonca všetci, čo žili v Egypte, museli na púšti zomrieť, jedine tak sa Izrael mohol zbaviť svojej hriešnej egyptskej minulosti a čistý vstúpiť do zasľúbenej zeme. Tak aj tí, ktorí zareagovali na Jánovo hlásanie, museli na púšti nechať svoj starý život, svoje hriechy a celkom sa odovzdať prichádzajúcemu Mesiášovi, ktorý ich má voviesť do novej zasľúbenej zeme, do Božieho kráľovstva. Takýto význam má aj krst v Jordáne. Jordán je tu vlastne symbolom Červeného mora, cez ktorý museli Židia prejsť, aby nenávratne zanechali za sebou egyptské otroctvo, otroctvo hriechu. V tomto zmysle možno chápať aj zmienku o kobylkách a lesnom mede ako o prejavoch Božej starostlivosti o Jána na púšti. Tak ako Boží ľud na púšti bol sýtený priamo Bohom tak, že mu padali prepelice a manna z neba, aj Ján Krstiteľ žil len z toho, čo mu dal Boh na púšti, bol teda úplne nezávislý od ľudských darov a odmietal „plné egyptské hrnce“.

Ján však vyhlasuje, že je len predchodca, ohlasuje niekoho, kto príde po ňom, a dokonca naznačuje aj hranice svojho krstu. Vie, že jeho krst je len predobrazom, znamením, nespôsobuje v skutočnosti nič viac len to, čo spôsobuje voda a prirodzená ľudská ľútosť, ale ten, ktorý príde, bude krstiť Duchom Svätým, teda Božou mocou s neslýchanými následkami na ľudskú prirodzenosť, ktorá bude celkom obnovená a premenená. Keď Ján hovorí, že nie je hoden tomu prichádzajúcemu ani rozviazať remienok na obuvi, a pritom nehovorí len o sebe ako o nehodnom otrokovi, ale vlastne o každom z nás, naznačuje tým neslýchanú hodnosť Mesiáša, totiž jeho božskú hodnosť, nepredstaviteľne prevyšujúcu dôstojnosť človeka, lebo sa tu stretáva stvorenie so Stvoriteľom.

Ľudia teda prichádzajú za Jánom v zástupoch, aby sa mu dali pokrstiť. Prichádzajú na púšť až z Jeruzalema, aby si tu vypočuli jeho tvrdé reči, a aby „objali“ pokánie. Svoje staré cesty potopia v Jordáne a vynoria sa z neho pripravení začať znova. Čo sa potom stalo so všetkými tými, ktorých Ján zreformoval? Čakali by sme, že títo ohniví nasledovníci Jána sa dajú dohromady a konečne vyhodia von predstavených chrámu, alebo že potrasú trónom Herodesa. Alebo aj jedno aj druhé. Herodes, ako vieme bol tak zdesený z Jánovej moci nad zástupmi, že ho nechal uväzniť a nakoniec aj sťať. Svedectvo a autorita Jánova boli naozaj veľké, tým si môžeme byť istí. No toto sa nestalo. Niektorí z tých, ktorí boli pokrstení priľnuli neskôr – ako im to Ján odporúčal – k Ježišovi. Niektorých ku krstu priviedlo iba Jánove čaro, no nikdy sa naozaj nezmenili. A niektorí po jeho smrti – sklamaní – odpadli. Sila Jánovho posolstva – a toho dňa ich krstu pri rieke Jordáne – nakoniec v ich srdciach vybledla. Pre krst alebo pokánie ani nám nestačí, že sme ich iba absolvovali. To, čo sme zažili musíme rozvíjať a niesť vpred, do svedectiev a každodenných rozhodnutí nášho života.

Dvaja páni farári, jeden mladý a ešte naivný a druhý starý a „ostrieľaný“, sa vraj raz medzi sebou takto rozprávali. Ten mladý, naivný, zbožne hovorí: „To, čo dokázal Ján Krstiteľ, je snom každého kazateľa. Po jeho niekoľkých kázňach o pokání a príchode Mesiáša začala k nemu prichádzať celá judská krajina a všetci Jeruzalemčania, vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v Jordáne“. A ten starý, skúsený, mu hovorí: „To je nič, to dokážem hocikedy aj ja; stačí keď vyhlásim, že bude prvé sv. prijímanie alebo birmovka a hneď začne do kostola chodiť celá dedina.“ A myslím si, že podobne to bolo aj v časoch Jána Krstiteľa, že ľudia za ním išli iba z povrchných dôvodov, preto niektorým z tých, čo za ním prišli, občas vynadal a prirovnal ich k „vreteniciam“.

Spracované podľa:

Fritz Rienecker, Wuppertálska študijná Biblia, Evanjelium podľa Marka, Creativpress, Bratislava 1993