Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 11, 1-10) V ten deň: Z kmeňa Jesseho vzíde ratolesť a z jeho koreňov vyženie výhonok. A spočinie na ňom duch Pánov: duch múdrosti a rozumu, duch rady a sily, duch poznania a bázne pred Pánom. A bude mať záľubu v bázni pred Pánom. Nebude súdiť podľa zdania očí, ani nebude karhať podľa počutia, ale podľa spravodlivosti bude súdiť chudobných a podľa práva bude rozhodovať v prospech ponížených zeme. Zem udrie prútom svojich úst a dychom svojich perí usmrtí bezbožníka. Spravodlivosť bude pásom jeho bedier a vernosť opaskom jeho bokov.

Vlk bude bývať s baránkom, leopard si ľahne vedľa kozliatka. Teliatko i lev(íča) budú žrať spolu a chlapček ich bude zaháňať. Krava a medvedica sa budú spolu pásť, ich mláďatá budú vedno odpočívať. Lev sťa vôl sa bude kŕmiť slamou, dojča sa bude hrať nad dierou hada, do skrýše vretenice siahne rukou batoľa. Nik nebude škodiť ani pustošiť na celom mojom svätom vrchu; lebo poznaním Pána bude naplnená zem, ako vody napĺňajú moria. V ten deň koreň Jesseho sa vztýči ako znamenie národom; pohania ho budú vyhľadávať a slávny bude jeho príbytok.

 

Aj dnešný úryvok z Izaiáša dokazuje, že tento prorok si zaslúži pomenovanie „evanjelista Starého Zákona“, a to kvôli opisom budúceho tajomného kráľa Izraela, Dávidovho potomka (Jesse je meno Dávidovho otca, je to také isté meno ako Izai – por. Rút 4,17n alebo 1Sam 16,1nn, ide len o inú výslovnosť podľa toho, či berieme toto meno z gréckeho alebo z latinského prekladu Biblie, v originálnej hebrejčine by toto meno znelo „Jiššaj“). Podobný obraz, aký nachádzame v tomto texte (ratolesť z kmeňa Jesseho), nachádzame aj v proroctve exilového proroka (a prvého duchovného vodcu židovských vyhnancov v Babylónii, kde aj zomrel) Ezechiela: „halúzka z vysokého cédra“ (Ez 17,22 – viď katechézu z 11. cezročnej nedele v roku B). Mesiáš, ktorý sa skrýva za týmito poetickými starozákonnými obrazmi, sa v plnosti zjavuje v evanjeliách.

V čase, kedy Izaiáš mal toto zjavenie o mesiášskom kráľovi Izraela (koncom 8. st. pred Kristom), sa izraelská monarchia nachádzala v úpadku. Severná monarchia s desiatimi izraelskými kmeňmi padla v r. 722 pr. Kr. do asýrskeho područia a z Dávidovej ríše zostal prakticky len Jeruzalem ako „strážnikova búdka na uhorkovom poli“ (por. Iz 1,8), ktorý bol v neustálom ohrození od Asýrčanov. Veriaci ľudia – medzi nimi aj Izaiáš, ktorý pevne veril v mesiášske prisľúbenia, ktoré Boh dal Dávidovej dynastii – volali k Bohu: „Kdeže sa, Pane, podela tvoja dávna priazeň, ako si prisahal Dávidovi vo svojej vernosti?“ (Ž 89,50). Do tejto biednej situácie prednáša prorok slová, ktoré sa naplnia až o 700 rokov neskôr, a ktoré počúvame v dnešnom prvom čítaní.

Obraz Mesiáša prorok následne doplňuje opisom pôsobenia Pánovho ducha v jeho osobe. Pánov duch, ktorým bude Mesiáš pomazaný, je vo svojom konaní odlišný od strhujúcej sily, ktorá viedla sudcov v Pánových bojoch, aj od tajomnej sily, ktorá priviedla proroka Ezechiela do extázy (por. Ez 2,2 alebo 11,1-5). Boží duch je tou životodarnou silou, ktorá dáva malej halúzke zo skoro vyhynutého kmeňa Jesseho vyrásť na mohutný strom, ktorý bude „znamením pre národy“. Tento život sa prejavuje vlastnosťami, ktoré kresťanská teológia prevzala na popísanie aktivity Ducha Svätého. Na prvom mieste sa uvádza múdrosť, ako dar vlastný dobrému vládcovi, ktorým má Mesiáš byť. Túto vlastnosť ako prejav prítomnosti Božieho ducha v človeku spoznáva Dávid v Šalamúnovi, preto z neho robí svojho nástupcu na tróne. Šalamún si následne žiada od Boha dar rozumu, aby dokázal rozlišovať medzi dobrom a zlom a tak mohol vládnuť ľudu, a Pán mu dáva múdre a rozumné srdce (1Kr 3,12). Duch je aj darcom rady, ktorá sa v Biblii chápe hlavne ako schopnosť spoznať Božiu vôľu, ako aj sily, ale nie fyzickej či vojenskej, ale duchovnej energie k uskutočňovaniu Božích plánov. Zatiaľ čo tieto úvodné štyri prejavy pôsobenia Božieho ducha v Mesiášovi sú vlastnosti typické pre dobrého vládcu, ostatné dva dary (siedmy dar bol pridaný kresťanskou teológiou kvôli biblickej symbolike čísla sedem), poznanie (Boha) a bázeň pred Pánom sú čnosti, ktoré potrebuje pre svoj vzťah s Bohom každý veriaci.

Ďalšie verše opisujú činnosť „výhonku z koreňa Jesseho“, ktorá bude spočívať v rozsudzovaní. Je to tá istá činnosť, ktorá bude patriť Bohu na konci časov, Mesiáš sa tu teda ukazuje v úzkom spojení s Pánom ako Sudca.

Druhá scéna knihy prechádza od opisu Mesiáša k opisu života v mesiášskej dobe. Mení sa celkový štýl reči proroka, ktorý si možno vypožičal slová z nejakej pastierskej piesne. Vystupuje tu päť párov zvierat, pričom sa vedľa seba kladú mäsožravce (vlk, leopard, levíča, medvedica a lev) a bylinožravce (resp. dravce a ich korisť) – baránok, kozliatko, teliatko, krava a vôl. Pokoj mesiášskej doby je naznačený odstránením antagonizmu medzi týmito prirodzenými nepriateľmi, tieto zvieratá žijú pospolu v pokoji, spoločne sa pasú a spoločne odpočívajú. Objavuje sa tu aj postava človeka v troch podobách: ako chlapček, dojča a batoľa. Obnovuje sa harmónia medzi človekom a prírodou, človek sa dokonca hrá s jedovatým hadom ako so svojím priateľom. Výkladov týchto obrazov je viacero, podľa jedného výkladu sa tu môže hovoriť aj o obnovenej jednote medzi izraelskými kmeňmi, ktoré sú tu zastúpené svojimi zvieracími symbolmi podľa Gn 49, príp. Dt 33, ktorými Jakub a Mojžiš označujú izraelské kmene pri svojom požehnaní („Levom mladým si, Júda“ ... „Dan bude hadom na ceste“ ... „Benjamín je dravý vlk“ ... „Krása Jozefa – jozefské kmene Efraim a Manasses – nech je ako prvorodeného býka“).

Z úryvku vanie adventný optimizmus, ktorý sa plne spolieha na Božie prisľúbenie šťastnej budúcnosti bez konca.

 

Spracované podľa: Jiří Sýkora, České katolícke biblické dílo

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-111-10/

 

 

  (Mt 3, 1-12) V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med.

Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu!? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: ‚Naším otcom je Abrahám!‘ – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.

Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V ruke má vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni.“

 

V liturgickom roku označenom písmenom A budeme najčastejšie počúvať úryvky z evanjelia sv. Matúša (len výnimočne – vo vianočnom, pôstnom a veľkonočnom období – z Jána, jednu nedeľu dokonca z Lukáša).

Matúš (na rozdiel od klasicky vzdelaného Lukáša) nemá veľký záujem o historické údaje v našom modernom chápaní. To je dôležitý poznatok pre správne chápanie jeho výpovedí, v ktorých nejde o povrchný význam udalostí z hľadiska ich vonkajších historických detailov, ale o ich vnútorný zmysel, o duchovné informácie o Bohu a Kristovi. Evanjelista nechce zvýšiť všeobecné vzdelanie svojich poslucháčov, ale vzbudiť v nich vieru. Preto začína svoju správu o Pánovom predchodcovi, na rozdiel od Lukáša (por. Lk 3,1n: „V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu ...“), len všeobecným časovým údajom „v tých dňoch“.

Hoci Matúš vo svojom evanjeliu Jána Krstiteľa spomína prvýkrát, hovorí o ňom ako o už dávno známej postave. Na rozdiel od Lukáša (Lk 1, 5nn) nerozpráva nič o jeho pôvode, keďže píše iným poslucháčom – veriacim zo židovstva, ktorým je jasné, o koho ide, lebo jeho vystúpenie hlboko otriaslo celou dobou.

Ján Krstiteľ svoje posolstvo ohlasuje v judskej púšti – na prázdnom a kamenistom území medzi judskou pahorkatinou a prepadlinou rieky Jordán zakončenou Mŕtvym morom. Kto chce počuť jeho hlas, musí opustiť hluk mestských ulíc a utiecť od prázdnych rozhovorov so svojimi susedmi a známymi a započúvať sa v čistom a prázdnom priestore púšte do Božích slov, ktorým v ich šírení už neprekáža žiadna pozemská prekážka. Púšť je pre biblického človeka miestom, kde sa človek môže priamo stretnúť s Bohom, ale v prvom rade sám so sebou, a teda aj s prítomnosťou a činnosťou diabla vo svojej duši, v ktorej sa odohráva zápas medzi Božím hlasom a hlasom „kniežaťa tohto sveta“, ktorý neustále spochybňuje Božie slovo a Božiu prítomnosť v nás. V pamäti Židov neustále pretrváva spomienka na putovanie národa po púšti po východe z Egypta, kedy sa Božou výchovou formoval Izrael pod vedením Mojžiša ako Boží ľud. V Ježišovej dobe panovalo v ľudovom náboženskom myslení presvedčenie, že aj Mesiáš príde z púšte (por. Mt 24,26: Keby vám povedali: „Hľa, je na púšti“ ... neverte). Napokon mnohí si aj o Jánovi Krstiteľovi mysleli, že práve on je prisľúbený Mesiáš (Lk 3,15).

Posolstvo Jána Krstiteľa je stručné a pritom veľké. Obsahuje dve vety. Prvá znie: „Robte pokánie!“ Podľa tejto výzvy možno spoznať, že ide o proroka, keďže ide o výzvu, ktorá sa neustále opakovala z úst prorokov akoby si navzájom odovzdávali horiacu fakľu. Proroci neustále volali k návratu k Bohu, k obráteniu. Dôvodom tejto naliehavej výzvy, ktorá tvorí základné pozadie všetkých Božích slov, je nutnosť rozhodnutia sa pre život alebo pre smrť. Božie slovo prináša život, ale z tohto prameňa života nemožno čerpať, ak sa človek k nemu neobráti a nezačne z neho piť. „Obráťte sa a budete žiť!“, volá prorok Ezechiel (18,30-32).

Druhá veta Jánovho posolstva znie: „Priblížilo sa nebeské (Božie) kráľovstvo!“ V tomto je prorok Ján úplne nový, odlišný od ostatných prorokov. Nikdy predtým žiadny prorok k výzve na obrátenie nepripojil takéto odôvodnenie pokánia. Proroci zvyčajne hrozili Božím súdom, prepuknutím Božieho hnevu a dňom odplaty, čo napokon robil aj sám Ján Krstiteľ, ako to zaznie v druhej časti dnešného úryvku, v ktorej sa Ján svojím kazateľským štýlom zaradí medzi ostatných starozákonných prorokov. Napriek tomu v úvode jeho posolstva zaznieva jasné ohlásenie príchodu mesiášskych čias – príchod nebeského kráľovstva na zem. Ján Krstiteľ je teda na jednej strane prorokom tradičným, prorokom pokánia, a na druhej strane je poslom evanjelia, radostnej zvesti o príchode nebeského (Božieho) kráľovstva, čiže kráľovstva mesiášskeho, teda ohlasuje blízky príchod Mesiáša. Tomu slúži aj hlásanie pokánia, aby sa ľud pripravil na prijatie spásy, ktorá prichádza v Ježišovi Kristovi.

Matúš venuje zvláštnu pozornosť tomu, ako je Ján Krstiteľ prijatý. Prichádzajú za ním mohutné zástupy, aby sa od neho nechali obmyť vodou a tak vyjadrili svoj úmysel zmeniť život. Ján však odmieta pokrstiť farizejov a saducejov. Tieto dve židovské skupiny, farizeji, svetskí reformátori, ktorí presadzovali vernosť Mojžišovmu zákonu len z dôvodu národného obrodenia, a saduceji, bohatí kňazskí aristokrati vzdialení duchovnému zmýšľaniu, boli hlavnými Ježišovými oponentmi v Matúšovom evanjeliu. Ján ich vyhlasuje za pokrytcov, ktorí robia pokánie iba naoko, aby vzbudili voči sebe sympatie ľudu, a Jánovo hnutie chápali len ako momentálnu módnu náboženskú vlnu, na ktorej sa treba zviezť pre upevnenie svojich svetských pozícií. Okato poukazovali na svoju príslušnosť k Božiemu vyvolenému ľudu, ale vôbec nechápu, že vernosť Božej vôli je jediným putom, ktoré naozaj spája človeka s Bohom, nie národnosť či vonkajšia príslušnosť k spoločenstvu spásy. Boh vidí do srdca, na neho pretvárka neplatí, a preto ich zdanlivé pokánie nijako nezmení Boží súd nad nimi. Treba však mať na pamätí, že táto kritika farizejov a saducejov nie je v evanjeliách samoúčelná, len pre kritiku Ježišových nepriateľov, ale je zameraná hlavne na kresťanov, aby sa varovali prevziať postoje farizejov, ktoré evanjeliá tak príkladne znázornili. Farizeji a saduceji sú teda dokonalým obrazom toho, čím Kristov učeník nemá byť.

To, čo Ján Krstiteľ zdôrazňuje, sú plody pokánia. Až tie rozhodujú o tom, či pokánie je skutočné. Samozrejme, že pokánie sa začína hlavne v srdci, vo vnútornej, pre druhých neviditeľnej oblasti. Avšak tu sa pokánie nekončí, nesmie zostať len „v srdci“; aby sa dokázala jeho pravosť, musí sa skôr či neskôr prejaviť aj vo viditeľnej oblasti, v konaní človeka. Na vstup do „života“ nestačí odvolávanie sa na príslušnosť k Abrahámovmu potomstvu, čo bola prvá výhovorka Jánových poslucháčov, aby sa vyhli skutočným dôsledkom pokánia. Každá doba má svoje výhovorky, a to, na čo sa človek vyhovára, aby získal od Boha priazeň aj bez skutočného obrátenia, závisí často aj od jeho intelektuálnej úrovne. Jednoduchý človek bez náboženského vzdelania sa zvykne vyhovárať na rodinnú tradíciu, veď „my sme všetci kresťania“, „do kostola síce nechodíme, ale snažíme sa žiť podľa Božích prikázaní“ (avšak skoro v žiadnej oblasti života nestačí iba snaha, vždy treba aj nejaké výsledky), náboženskí podkutejší ľudia sa zas môžu odvolávať na „Božie milosrdenstvo“ a „ľudskú slabosť“, ale Boh sa nenechá zneužívať. Chce vidieť ovocie. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa.

K veľkosti Jána Krstiteľa patrí aj to, že správne hodnotí svoje miesto pred ľuďmi aj pred Bohom. Je pokorný. Hoci pôsobí na ľudí takou silou, že mnohí si o ňom myslia, že je Mesiáš, on jasne vyhlasuje, že je len Predchodca. Odkazuje na Prichádzajúceho po ňom, ktorý prináša konečné slovo spásy. Tento Prichádzajúci Jána nevýslovne prevyšuje. Ján sa necíti hodný poskytnúť tomuto Prichádzajúcemu ani len najnižšiu službu otroka, necíti sa vôbec byť hoden jeho prítomnosti a pozornosti. Ján takto dáva niečo tušiť z Ježišovej božskej veľkosti.

Ján prorockým zrakom vidí pôsobenie Mesiáša v dvojakej činnosti, o ktorej sme počuli aj v prvom čítaní: ako Mesiáša naplneného Božím duchom, ktorý bude krstiť Duchom Svätým, čiže bude priamo odovzdávať Božieho ducha – a s ním aj Boží život – tým, ktorí v neho uveria (zmienka o ohni je tu na jednej strane len zosilneným obrazom Ducha Svätého, ale na druhej strane ju možno dať do súvisu aj s druhou činnosťou Mesiáša) a následne ako Sudcu, ktorý oddeľuje (vejačkou, pod ktorou možno chápať napr. Božie slovo, ktoré oddeľuje „kĺby od špiku“ – por. Hebr 4,12) pšenicu od pliev, ktoré spáli v neuhasiteľnom ohni večného zatratenia.

Ján teda neohlasuje žiadnu „lacnú spásu“, ale vyzýva k odkrytiu svojho srdca pred sebou samými, aby sme pravdivo uvideli svoj vzťah k Bohu. Od charakteru tohto nášho vzťahu k Bohu bude závisieť náš večný osud.

 

Spracované podľa: Petr Mareček, České katolické biblické dílo

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-31-12/