Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(1 Sam 3, 3b-10. 19) Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola Božia archa. Tu Pán zavolal Samuela a on odpovedal: „Tu som.“ Pribehol k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odvetil: „Nevolal som ťa. Choď spať!“ Odišiel teda a spal ďalej. Pán znova zavolal Samuela. Samuel vstal, šiel k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ On odpovedal: „Nevolal som ťa, syn môj. Choď spať!“ Samuel totiž ešte nepoznal Pána, ešte sa mu nezjavilo Pánovo slovo. Pán zavolal Samuela znova, tretí raz. On vstal, šiel k Helimu a vravel: „Tu som, volal si ma.“ Vtedy Heli pochopil, že chlapca volá Pán, preto povedal Samuelovi: „Choď spať a ak ťa znova bude volať, povedz: ‚Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.‘“ Samuel teda odišiel a spal na svojom mieste. Pán prišiel, zastal si a volal ako predtým: „Samuel, Samuel!“ A Samuel povedal: „Hovor, tvoj sluha počúva.“

Samuel rástol a Pán bol s ním. Ani jedno jeho slovo nepadlo na zem.

 

Dve tzv. Samuelove knihy (pôvodne tvorili jeden spis) opisujú v dejinách Izraela prechod od jednej dejinnej etapy k druhej – končí sa doba Sudcov a vzniká izraelské kráľovstvo. Snažia sa zladiť do jedného celku viaceré starobylé ústne tradície a písomné záznamy zozbierané po babylonskom exile tzv. deuteronomistami.

Verše 1Sam 3,1-3a, ktoré bezprostredne predchádzajú náš liturgický text, hovoria o tom, že zo života izraelského národa tej doby sa skoro vytratilo prorocké slovo (Božie slovo bolo v tých dňoch vzácne a videnie nebolo časté – 1Sam 3,1b), ale že Božie svetlo ešte nevyhaslo (1Sam 3,3a). Symbolický obraz nehasnúceho svetla chrámovej lampy (pripomínajúci obraz nezhárajúceho kríka, z ktorého sa Boh prihovoril Mojžišovi) naznačuje, že Boh neprestal bdieť nad svojím národom, a hoci by na neho aj národ zabudol, on verne pamätá na svoje prisľúbenia, ktoré dal Abrahámovi a jeho potomkom. V tomto pre Izrael pochmúrnom čase Božie milosrdenstvo pripravuje novú epochu dejín izraelského národa. Významným okamihom tohto procesu je povolanie Samuela.

Hoci všetci spia, Boh bdie a hľadá bdelé srdce človeka, ktorého môže osloviť svojím slovom, aby z neho urobil nástroj svojho pôsobenia medzi ľuďmi. Samuel je síce povolaný ako posledný sudca Izraela (a prvý veľký prorok v dejinách Izraela po Mojžišovi), ale jeho vzťah s Pánom je odlišný od všetkých predchádzajúcich vodcov Izraela. Na Samuelovi sa ukazuje nový vzťah medzi Bohom a Božím vyvolencom – vzťah majstra a učeníka, veľmi podobný tomu vzťahu, aký v Novom zákone zavládne medzi Ježišom a jeho učeníkmi.

Boh pri jeho duchovnej formácii používa jemnú pedagogiku. Postupuje po malých krôčikoch a mladučkého Samuela postupne privádza k pochopeniu poslania, ktoré mu chce zveriť. V tomto postupnom privádzaní Samuela k Bohu zohrá dôležitú úlohu kňaz Heli (Eli; význam tohto mena v hebrejčine je nejasný, môže znamenať napr. „Môj Boh“, alebo „Boží“, t.j. patriaci Bohu), ktorý síce v mladosti zlyhal pri výchove svojich vlastných synov (Ofni a Finés), ale snáď poučený svojimi vlastnými chybami v prípade Samuela postupoval ako múdry vychovávateľ so všetkou obozretnosťou, lebo spoznal, že Samuela volá sám Pán (por. v. 9) a vedie Samuela k ochotnému počúvaniu Božieho slova. Príbeh Samuelovho povolania teda v skratke naznačuje proces postupného dozrievania Samuelovho prorockého povolania pod vedením duchovne skúsenejšieho kňaza Heliho. Samuel však ochotou nielen počúvať Božie slovo ale podľa neho aj žiť svojho učiteľa veľmi rýchlo predbehol.

Celý príbeh povolania Samuela je súčasťou väčšieho celku knihy (1Sam 2,12 – 3,21), ktorého cieľom je okrem opísania Samuelovho povolania za proroka a sudcu Izraela aj vyhlásenie Božieho súdu nad Helim a jeho domom. Tento súd je tvrdý, ale spravodlivý, lebo Heli a jeho dom (jeho synovia), ktorí mali byť Božím hlasom v Izraeli, sa spreneverili svojej úlohe – Heli iba povrchnosťou, slabosťou a nedôslednosťou svojho vlastného náboženského života (a nedostačujúcou náboženskou výchovou svojich synov v dôsledku svojej nerozumnej rodičovskej lásky – por. 1Sam 2,29: Synov si vážiš viac než mňa, aby ste mohli tučnieť z prvotín všetkých darov môjho izraelského ľudu), ale jeho synovia už otvorenou zlobou a pohanskými praktikami, ktoré zaviedli v Božom dome v Šíle (asi kultová prostitúcia, pravdepodobne s cieľom zisku z organizovania takejto činnosti a ponúkania takejto „služby“ mužským pútnikom do svätyne, por. 1Sam 2,22). Koreňom tohto spreneverenia sa svojej kňazskej úlohe bola ale asi jednoducho chamtivosť Heliho a jeho rodiny, ktorá zapríčinila aj ostatné zlá.

Text prvého čítania je vybraný ako vždy s ohľadom na obsah úryvku dnešného evanjelia, ktoré opisuje povolanie prvých dvoch Ježišových učeníkov (podľa Jánovho evanjelia). Aj v ich prípade, tak ako v prípade Samuela, zohral v ich povolaní a duchovnej formácii ich predchádzajúci učiteľ, Ján Krstiteľ. Príbehy povolania do Božej služby sú si vo svojej podstate veľmi podobné, majú rovnakú štruktúru – človek je najprv nejako tajomne oslovený, vyzvaný k počúvaniu Božieho hlasu, k službe a nasledovaniu (nikdy nejde o spôsob, ktorý by človeka zbavoval osobnej slobody), a ak odpovie kladne, začne sa rozvíjať životný príbeh, ktorý by si dotyčný sám nikdy nevymyslel.

 

Spracované podľa: Giorgio Zevini – Pier Giordano Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Neděle liturgického mezidobí, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství s.r.o., Kostelní Vydří 2002

Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus B, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000

 

 

(Jn 1, 35-42) Ján stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: „Hľa, Boží Baránok.“ Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Ježiš sa obrátil a keď videl, že idú za ním, opýtal sa ich: „Čo hľadáte?“ Oni mu povedali: „Rabbi – čo v preklade znamená: Učiteľ –, kde bývaš?“ Odpovedal im: „Poďte a uvidíte!“ Šli teda, videli, kde býva, a zostali v ten deň u neho. Boli asi štyri hodiny popoludní. Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a nasledovali Ježiša, bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: „Našli sme Mesiáša,“ čo v preklade znamená Kristus. A priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: „Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas,“ čo v preklade znamená Peter.

 

Evanjeliová stať tejto nedele prináša počiatok Ježišovej verejnej činnosti, ako ho zachytil evanjelista Ján.

Počiatok Ježišovej verejnej činnosti (po krste v Jordáne a u synoptikov aj po pokúšaní na púšti) vo všetkých evanjeliách môžeme stotožniť s povolaním prvých učeníkov (Mk 1,16-20; Mt 4,18-22; Lk 5,1nn; Jn 1,35nn), hoci u synoptikov ho predchádza opis krátkeho Ježišovho samostatného ohlasovania príchodu Božieho kráľovstva a pokánia (Mk 1,14-15; Mt 4,12-17; Lk 4,14-15) a v Lukášovom evanjeliu povolanie prvých učeníkov predchádza ešte aj opis Ježišovej neúspešnej kázne v „rodnom“ Nazarete (Lk 4,16nn) a uzdravovanie v Kafarnaume, kde sa Ježiš následne usadil (Lk 4,31-43; por. aj Mt 4,13: Opustil Nazaret a prišiel bývať do pobrežného mesta Kafarnaum). U Jána ale povolanie prvých učeníkov nastáva bezprostredne po Ježišovom krste.

Ako si vysvetliť tieto rozdiely v časovej postupnosti jednotlivých udalostí Ježišovho života v evanjeliách? Mnohí sa už pokúšali zostaviť presnú časovú postupnosť (chronológiu) jednotlivých udalostí Ježišovho života, ale v istých prípadoch, ako je aj tento, je taká chronológia vlastne zbytočná, lebo evanjelistom nejde o Ježišov životopis či presný záznam historických udalostí, ale o isté duchovné posolstvo, ktorému každý evanjelista do istej miery podriaďuje chronológiu Ježišovho života. Chápanie „histórie“ v staroveku bolo iné ako je to dnes; pre získanie „poučenia z histórie“ staroveký človek nepotreboval istotu, že všetky udalosti sa stali presne tak, ako o nich číta, skôr ho zaujímali jednotlivé detaily rozprávania, ktoré sa mohli v rôznych podaniach navzájom líšiť, podľa toho, akú stránku danej „historickej udalosti“ chceli autori rozprávaní zdôrazniť. 

Zatiaľ čo v synoptických evanjeliách Ježiš povoláva učeníkov od rybárskych sietí a člnov, vo štvrtom evanjeliu učeníci prichádzajú k Ježišovi viac v dôsledku Jánovho svedectva než v dôsledku priameho Ježišovho volania. Namiesto svojich člnov a sietí opúšťajú Ježišovi prví dvaja učeníci svoje učeníctvo u Jána Krstiteľa. Ján privádza svojich učeníkov k Ježišovi ako otec či družba („ženíchov priateľ“) pri sobáši privádza nevestu k jej ženíchovi (por. Jn 3,28-30). To je v súlade s celkovým členením úvodu Jánovho evanjelia, ktorý je zámerne rozdelený do šiestich dní (gr. hexaemeron) podľa vzoru stvorenia sveta za šesť dní v knihe Genezis (keďže v Ježišovi, ktorý je vtelené Božie slovo, nastáva nové stvorenie), pričom v šiesty deň Boh stvoril človeka, teda prvých manželov – a Ján na šiesty deň uvádza svadbu v Káne Galilejskej (por. Jn 2,1; „tretí deň“ treba chápať v súvislosti s Jn 1,43 – povolanie Filipa a Natanaela – a v nadväznosti na udalosti predchádzajúcich dní). Povolanie prvých učeníkov (stretnutie Ženícha so svojou nevestou) nastáva na tretí (a štvrtý – por. Jn 1,43nn – povolanie Filipa a Natanela) deň (por. Jn 1,35 v súvislosti s Jn 1,29) od ohlásenia príchodu Mesiáša Jánom Krstiteľom (v Jánovom evanjeliu Ján Krstiteľ nevystupuje ako ten, čo Ježiša pokrstil – Ježišov krst sa v tomto evanjeliu vôbec nespomína – , ale ako ten, čo  o Ježišovi „svedčí“ – por. Jn 1,7.8.15.19.32.34; 3,26).

Podnet k prvému stretnutia Ježiša s jeho apoštolmi teda v Jánovom evanjeliu dáva Ján Krstiteľ. Tým si vynikajúco plní svoju úlohu svedka. Svedčí pred svojimi učeníkmi o Ježišovi ako o Mesiášovi a už druhýkrát (por. Jn 1,29) ho označuje mesiášskym titulom „Božieho Baránka“ (por. Jer 11,19 a Iz 53,7 – štvrtá pieseň o Pánovom služobníkovi). Ján Krstiteľ neviaže svojich učeníkov na seba, ale svojím svedectvom ich vedie k Ježišovi. Práve Jánovo svedectvo dáva podnet k tomu, že dvaja z jeho učeníkov sa vydali za Ježišom.

Nasledujú prvé Ježišove slová v Jánovom evanjeliu – u Matúša je to rozhovor s Jánom Krstiteľom, u Lukáša citovanie Písma na odohnanie diabla pri pokúšaní na púšti, u Marka ohlásenie príchodu Božieho kráľovstva spojená s výzvou na pokánie (por. Mt 3,15; Lk 4,4.8.12; Mk 1,15). Zatiaľ čo u synoptikov Ježišove prvé slová znejú vznešene a už na prvé počutie nám majú priniesť isté duchovné poučenie, prvé Ježišove slová v Jánovom evanjeliu (Čo hľadáte?)znejú akosi až príliš civilne (v podstate ich možno preložiť banálne aj ako: Čo chcete? O čo vám ide? Prečo za mnou kráčate? Chcete odo mňa niečo?),čo však neznamená, že im nemožno pripísať aj hlboký duchovný obsah (napr. každý človek si musí odpovedať v živote otázku, čo vlastne v živote hľadá, resp. v čom hľadá svoje šťastie, zmysel svojho života, a podobne). To, čo je však na tejto otázke naozaj dôležité, je vyjadrenie faktu, že Boh je vždy ten, kto ako prvý oslovuje človeka, lebo človek vlastne ani nevie, čo v živote hľadá, potrebuje priame Božie oslovenie, aby konečne dal svojmu hľadaniu jasný smer a cieľ. Boh vždy odpovedá na hľadanie človeka, len je potrebné toto Božie oslovenie zachytiť a nasledovať ho.

Učeníci (text neurčuje, ktorý z nich) na Ježišovu otázku odpovedajú slovami: „Rabbi, kde bývaš?“ V samotnej tejto otázke sa skrýva ochota stať sa Ježišovými učeníkmi, keďže mladí židovskí muži si často hľadali „rabbiho“, učiteľa duchovného života, ktorý by ich voviedol do správneho duchovného spôsobu života podľa pravidiel „Zákona“. Súčasťou tohto učeníctva bolo spoločné bývanie s týmto rabbim a vedenie spoločného života v kruhu jeho učeníkov. Na prekážku nebolo, ak takýto rabbi bol ženatý a mal svoju rodinu, keďže jeho učeníci mu poskytovali isté súkromie pre vedenie rodinného života. Po istom čase, po „vyučení“, sa učeníci osamostatnili, väčšinou tak, že sa oženili, a niekedy sa aj sami stali „rabínmi“, duchovnými vodcami nejakého spoločenstva. Ježišov kruh učeníkov však bol od počiatku vedený k tomu, aby sa z neho stalo celosvetové náboženské spoločenstvo, ktoré má ľudí privádzať do Božieho kráľovstva cez osobu rabbiho Ježiša aj po jeho smrti, totiž v dôsledku jeho zmŕtvychvstania a Božieho synovstva.

Evanjelista Ján má záľubu v opakovaní istých kľúčových slov, ktoré vytvárajú určité témy v jeho evanjeliu. Medzi takéto slová patrí aj sloveso meno (bývať, prebývať, zostávať, zotrvávať, žiť niekde, resp. s niekým), samozrejme v rôznych slovesných tvaroch, ktoré sa objavuje v istých kľúčových témach jeho evanjelia (napr. Jn 6,56: Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom; alebo Jn 15,4.9-10). Toto sloveso (v tvare meneis) nachádzame aj v odpovedi prvých dvoch Ježišových učeníkov na jeho otázku „čo hľadajú“. Toto sloveso sa následne v rôznych tvaroch opakuje v ďalšom verši (v. 39) ešte dvakrát: Šli teda, videli, kde býva (menei), a zostali (emeinan) v ten deň u neho. Spomínané sloveso má teda v Jánovom evanjeliu eminentne duchovný význam a je pozvaním k „prebývaniu“ v Bohu, k „zotrvávaniu“ v ňom, t.j. „k životu s Bohom“, s Ježišom.

Rozhovor Ježiša s jeho prvými dvoma učeníkmi, začínajúci dvoma otázkami (keďže spomínaní prví dvaja Ježišovi učeníci na Ježišovu otázku odpovedajú tiež otázkou), sa končí Ježišovou výzvou, či skôr pozvaním: „Poďte a uvidíte“. Evanjelista Ján nám síce neopisuje, ako následne toto stretnutie s Ježišom pokračovalo, v každom prípade tento deň strávený s Ježišom (zostali v ten deň u neho) úplne premenil život oboch týchto učeníkov. K ich stretnutiu s Ježišom došlo na základe svedectva Krstiteľa, ale už po pár hodinách strávených s Ježišom sa sami stávajú Ježišovými svedkami – nielen „evanjelizátormi“ hovoriacimi naučené náboženské frázy, ale svedkami toho, čo sami zažili, počuli, videli a skúsili (por. 1Jn 1,1). Sila tohto zážitku je skryto zaznamenaná v časovom údaji, ktorý evanjelista Ján (možno na základe osobného svedectva apoštola Jána) pripája k tejto správe: Boli asi štyri hodiny popoludní. V gréckom origináli sa píše o „desiatej“ hodine (dekaté), keďže Židia za „deň“ považovali čas približne od šiestej hodiny rannej (od svitania) do šiestej hodiny večernej (do zotmenia), čiže deň mal dvanásť hodín (tak ako noc), a podľa toho bolo teda o štvrtej popoludní „desať hodín“.

Následne sa v texte pozornosť sústreďuje na svedectvo jedného z týchto dvoch učeníkov, ktorého východné cirkvi nazývajú gréckym pomenovaním Protokletos, t.j. „prvý povolaný“ (význam tohto titulu vzrástol vo východných cirkvách po rozkole s pápežom v 11. storočí, pričom byzantskí patriarchovia svoje rovnocenné postavenie voči pápežom ako nástupcom sv. Petra začali odvodzovať práve od sv. Ondreja, ktorý podľa tohto úryvku istým spôsobom Petra predchádza, preto by sa úrad Petra podľa nich nemal vyvyšovať nad úrad Ondreja).

Ak sme v živote objavili niečo dôležité, vzácne, radi sa s tým delíme s tými, ktorých máme radi. Malo by to platiť aj o kresťanskej viere. Kresťanská viera by sa mala šíriť najmä prostredníctvom rodín (rodinní príbuzní neboli iba Peter a Ondrej, prípadne iní apoštoli, ale aj Ján Krstiteľ s Ježišom), teda prostredníctvom náboženskej výchovy v rodinách. To je najdôležitejší a základný prostriedok evanjelizácie, odovzdávania viery v Krista, samozrejme aj vrátane vnútorného vzťahu k nemu, teda nielen odovzdávanie akejsi rozumovej informácie či kresťanskej tradície. Podmienkou toho však je, že rodičia ako prví a nenahraditeľní evanjelizátori svojich detí sami zakúsia stretnutie s Ježišom, a to je v podstate možné len cez Cirkev, ktorá je Ježišovým domom, jeho príbytkom medzi ľuďmi. Bez stretávania sa s Cirkvou, bez praktizovania viery v rámci Cirkvi, sa živý vzťah k Ježišovi stráca a s ním sa stráca aj schopnosť presvedčivého svedectva o Ježišovi, teda schopnosť odovzdať svoju vieru, svoj vzťah k Ježišovi svojim blízkym (alebo hocikomu inému).

Evanjeliá nezaznamenávajú o apoštolovi Ondrejovi veľa, Ondrej nepatrí „medzi veľké postavy“ evanjelií tak ako napr. jeho brat Šimon-Peter, nepíše sa nikde o jeho „misijných cestách“, ale evanjeliá trikrát spomínajú, že Ondrej privádza ľudí k Ježišovi – okrem privedenia svojho brata Šimona, ktorý sa potom stal prvým pápežom, priviedol k Ježišovi aj chlapca, ktorý mal päť jačmenných chlebov a dve ryby (Jn 6,8-9), čím umožnil zázrak rozmnoženia chlebov a spolu s Filipom priviedol k Ježišovi (asi v jeruzalemskom chráme) aj Grékov (Jn 12,20-22), možno prvú významnejšiu a početnejšiu skupinu pohanov (hoci asi prozelytov, teda obrátencov na židovstvo), ktorí uverili v Ježiša ako Mesiáša, a ktorí boli prítomní pri zoslaní Ducha Svätého na prvotnú Cirkev na Turíce. Ondrej patril k obyčajným ľuďom, ktorí sa nesnažia strhnúť na seba pozornosť, nehľadajú vlastnú slávu, ale robia to, čo je treba, podľa príslovia: V živote môžete dosiahnuť všetko, pokiaľ vám nezáleží na tom, kto si pripíše zásluhy (Harry S. Truman). V skutočnosti dodnes väčšinu práce v Cirkvi odvádzajú obyčajní ľudia, jednoduchí veriaci, o ktorých sa nikde nepíše ani nehovorí, ale bez ktorých by Cirkev nemohla fungovať.

Záver dnešného evanjeliového úryvku nám prináša opis prvého stretnutia Petra s Kristom. Zatiaľ čo v synoptických evanjeliách dostáva Ondrejov brat Šimon nové meno Peter (slávnostným spôsobom) až po istom čase, ktorý strávil s Kristom, v súvislosti s vyznaním viery v Ježiša ako Mesiáša (Mt 16,18; Mk 8,29; Lk 9,20), čo neznamená, že týmto menom nie je nazývaný ešte pred touto udalosťou (Mt 14,28; Lk 8,45), v Jánovom evanjeliu mu Ježiš mení meno na Petra hneď pri ich prvom stretnutí. Zmena mena v Biblii nie je veľmi častá. Boh zmenil meno iba Abramovi a Jakubovi (v Iz 62,2.12 sa spomína čisto symbolická zmena mena židovského národa a Jeruzalema v dôsledku príchodu Pánovej spásy: Budeš sa volať novým menom, ktoré ti určia Pánove ústa ... budú ich volať Svätý ľud, Pánovi vykúpení; ty sa však budeš volať Hľadané, Mesto neopustené). Zmena Šimonovho mena teda signalizuje mimoriadne vyvolenie Šimona do úlohy, ktorú mu určil Pán. Táto zmena mena sa však podobne ako zmena Abramovho alebo Jakubovho mena netýka len jeho osoby, ale prekračuje hranice jeho života, lebo je vyjadrením úradu, ktorý budú zastávať v novom Izraeli jeho nástupcovia – pápeži.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-b/j-135-51/

https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/john-129-42/

 

P.S. Liturgická poznámka: Táto nedeľa sa označuje ako „druhá cezročná“, hoci prvá cezročná nedeľa v skutočnosti nejestvuje. Ešte v nedávnej minulosti sa občas nedeľa Krstu Pána mylne označovala v niektorých cirkevných kalendároch ako „prvá cezročná nedeľa“, resp. prvá nedeľa obdobia „cez rok“, avšak v prípade nedele Krstu Pána nejde o „prvú cezročnú nedeľu“ ale o druhú alebo tretiu nedeľu vianočného obdobia, keďže sviatok Krstu Pána je aj oficiálne definovaný ako koniec vianočného obdobia (v obnovenom rímskom breviári sa po druhých vešperách tohto sviatku píše: Po sviatku Krstu Krista Pána sa začína Obdobie „cez rok“).

Problém s liturgickým zaradením sviatku Krstu Pána v mysli mnohých katolíkov do vianočného obdobia – tento sviatok je pomerne nový, lebo bol zaradený do Rímskeho kalendára Piom XII. až v r. 1955 – pravdepodobne spočíva v tom, že teologicky zdanlivo celkom dobre (ako predpokladaný „začiatok Ježišovho verejného účinkovania“) zapadá do „cezročného obdobia“; ale Cirkev na základe pradávnej liturgickej aj teologickej tradície, ktorá krst Pána v Jordáne vždy chápala ako súčasť tajomstva Zjavenia Pána (spolu s poklonou mágov a znamením na svadbe v Káne) – čo je slávnosť, ktorá je typicky vianočná, ba vlastne je ešte o niečo staršia ako Vianoce (a vo východných cirkvách sa dodnes slávi niekde buď ako jediná vianočná slávnosť alebo poväčšine ako slávnosť, ktorá „prevyšuje“ slávnosť samotného „Narodenia Pána“) – chápe Krst Pána v prvom rade ako súčasť vianočného tajomstva, teda ako slávnosť „príchodu Pána“. Za „začiatok Ježišovho verejného účinkovania“ dnes biblisti stále viac začínajú považovať až Ježišove prvé vystúpenia na verejnosti (ako napr. kázeň v Nazarete u Lk 4,16nn), teda jeho prvé verejné ohlasovanie evanjelia, príp. povolanie prvých učeníkov.

V bode 44 Všeobecných smerníc o liturgickom roku a o kalendári po jeho reforme z roku 1969 (zmeny začali platiť od 1. januára 1970) sa píše: Cezročné obdobie sa začína v pondelok po nedeli, ktorá nasleduje po 6. januári, a trvá až do utorku pred Popolcovou stredou včítane. Znova sa začína v pondelok po nedeli Zoslania Ducha Svätého a končí sa pred prvými vešperami Prvej adventnej nedele. Teda tak ako sa za „cezročnú nedeľu“ neráta Turíčna nedeľa (Nedeľa Zoslania Ducha Svätého ako zakončenie veľkonočného obdobia), hoci po nej nasleduje ďalší týždeň pôstnym a veľkonočným obdobím prerušeného obdobia „cez rok“, tak sa ani nedeľa Krstu Pána nepovažuje za nedeľu cezročného obdobia, hoci sa po nej začína prvý týždeň obdobia „cez rok“.

Spracované podľa: https://lh.kbs.sk/docs/smernice_lrk.htm