(Iz 49, 3. 5-6) ³ Pán mi povedal: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“

⁵ A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou.

⁶ Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“

Prvé čítanie tejto nedele je úryvkom z tzv. druhej piesne o Božom služobníkovi z knihy Izaiáš (Iz 49,1-9a). V úryvku však chýbajú prvé dva verše tejto piesne (ako aj štvrtý verš a posledné tri verše): Počúvajte ma, ostrovy, a pozorujte, národy ďaleké: Pán ma povolal od lona, od života mojej matky spomínal mi meno. Ústa mi urobil ako ostrý meč, v tieni svojej ruky ma skryl a urobil zo mňa šíp brúsený, do svojho tulca ma schoval.

Literárnou formou je tento text v podstate opisom povolania za proroka, podobný napr. opisu povolania Jeremiáša (por. Jer 1,5: skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa). Predurčenie k istému poslaniu ešte v matkinom lone je znakom mimoriadneho Božieho vyvolenia. V tomto obraze môžeme vidieť aj alúziu (spojitosť s iným biblickým textom) na Izaiášovo proroctvo o tajomnom potomkovi, ktorý sa narodí z panny (Iz 7,14)

Tajomný Boží služobník, ktorého opisuje Druho-Izaiáš, má podľa textu vynechaného v liturgii pôsobiť hlavne slovom. Ide teda o povolanie blízke prorockému poslaniu. Jeho slovo má mať veľkú moc, má prenikať do sŕdc ľudí ako ostrý meč či zaostrený šíp (čo je obraz poukazujúci aj na ďalekosiahly vplyv slov Služobníka). Služobník je však najprv skrytý pred zrakom ľudí, čo je symbolicky vyjadrené ukrytím do Božieho tulca (tento obraz však môže znamenať aj Božiu ochranu a pomoc, ktorú bude Jahve prejavovať tomuto Vyvolencovi). Tento obraz však môže znamenať aj úplné odovzdanie sa Božieho Služobníka k dispozícii Božím zámerom – tak ako je šíp v tulci k dispozícii lukostrelcovi, tak je Služobník úplne k dispozícii Bohu a jeho zámerom. Je to pekný obraz, ktorý ilustruje aj Ježišove slová: „Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal“ (Jn 4,34). Aj na tomto obraze šípu ukrytého v tulci môžeme vidieť mnohovýznamovosť prorockých výpovedí.

Napriek tomu, že za Božieho služobníka je v treťom verši, ktorý tvorí úvod do dnešného liturgického čítania, jednoznačne označený Izrael ako národ, mnohí textoví kritici sa zhodujú, že ide o dodatok, a Božieho služobníka treba chápať nie v kolektívnom (národnom) ale v individuálnom a mesiášskom zmysle. Okrem iného tomu nasvedčuje aj skutočnosť, že výraz „Izrael“ na tomto mieste chýba v kumránskych zvitkoch.

Označenie Božieho služobníka za „svetlo národov“ v poslednom verši dnešného textu prvého čítania ukazuje pozoruhodný posun v izraelskom náboženskom myslení, ktoré sa v situácii babylonského zajatia vymanilo z úzkoprsého nacionalistického náboženského myslenia, a poslanie Izraela v Božích plánoch začalo chápať univerzalisticky v zmysle spásy všetkých národov (aby moja spása siahala až do končín zeme), a teda už nie vládnutia nad všetkými národmi. Vyslobodenie Izraela sa tu teda stáva už viac ako len prejavom Božej priazne svojmu ľudu – stáva sa prorockým znamením budúceho vyslobodenia všetkých národov od všetkých utláčateľov, a to prostredníctvom tajomného Božieho služobníka – Mesiáša (židovskí exegéti sa samozrejme držia výkladu, že Božím služobníkom je tu buď samotný prorok Druho-Izaiáš, alebo národ Izrael, prípadne nejaká iná prorocká či martýrska postava z dejín Izraela – všetky tieto výklady sú však neuspokojivé).

Exegéti uvažujú nad tým, aké boli vonkajšie okolnosti vzniku idey o príchode Mesiáša (ktorá je sama osebe božského pôvodu), ktorý prinesie spásu všetkým národom. Je možné, že Druho-Izaiáš, žijúci v babylonskom zajatí, prijal s obrovským nadšením víťazstvo perzského vojvodcu Kýra nad Babylončanmi a vítal ho ako osloboditeľa Židov (aj všetkých národov podriadených babylonskej ríši). V Kýrovi videli Židia priameho Božieho posla, boli dokonca v pokušení vidieť v ňom očakávaného Mesiáša, ktorý prinesie slobodu všetkým národom svojej ríše a privedie všetky národy ríše k uctievaniu Jahveho ako jediného pravého Boha, ale boli veľmi sklamaní, vrátane Druho-Izaiáša, z nezmeneného pohanského presvedčenia Kýra, ktorý namiesto uctievania Jahveho staval chrámy na počesť boha Marduka. Židovské nádeje na všeobecnú spásu, ktorej prejavom bude aj uctievanie jediného pravého Boha všetkými národmi, sa teda zosobnili v postave budúceho tajomného Mesiáša, ktorého siluetu videl Druho-Izaiáš vo svojich prorockých víziách. Tento prechod od Kýra ako možného (resp. falošného) Mesiáša k budúcemu skutočnému Mesiášovi vidno napr. vo veršoch Iz 48, 14-16 („Teraz však Pán, Jahve, poslal mňa“), resp. v celej 48 kapitole knihy Izaiáš, ktorá odsudzuje pohanské zmýšľanie Kýra.

Spojenie medzi evanjeliom a prvým čítaním tejto nedele spočíva v obsahovej podobnosti výrazov „Boží Služobník“ a „Baránok Boží“, čo v myslení Jána Krstiteľa, ktorý dobre poznal starozákonné biblické texty, znamenalo zrejme to isté, vzhľadom na to, že Jánom Krstiteľom použitý výraz na opis Ježišovho poslania sa nachádza vo štvrtej piesni o Pánovom Služobníkovi („ako baránok vedený na zabitie“ – Iz 53,7).

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-491-6/

https://cdv.uniba.sk/fileadmin/cdv/U3V/studijne-materialy/hornanova_ebed_jhvh.pdf

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1995

(Ž 40, 2+4ab. 7-8a. 8b-9. 10) Čakal som, čakal na Pána a on sa ku mne sklonil. Do úst mi vložil pieseň novú, chválospev nášmu Bohu. R. Obety a dary si nepraješ, lež uši si mi otvoril. Nežiadaš žertvu ani obetu zmierenia, preto som povedal: „Hľa, prichádzam. R. Vo zvitku knihy je napísané o mne, že mám plniť tvoju vôľu. A to chcem, Bože môj, hlboko v srdci mám tvoj zákon. R. Ohlasujem tvoju spravodlivosť vo veľkom zhromaždení; svojim perám hovoriť nebránim, Pane, ty to vieš.

Refrén:Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu.

Katechézu k tomuto žalmu pozri v priečinku na 20. nedeľu v roku C. Výber veršov pre túto nedeľu je ale okrem prvej slohy úplne odlišný od výberu veršov zo Ž 40 v responzóriovom žalme spomenutej nedele v roku C. Responzóriový žalm je v prvom rade odpoveďou na prvé čítanie, v ktorom túto nedeľu nachádzame proroctvo o Mesiášovi, a náš responzóriový žalm môžeme voľne opísať aj ako „spev prichádzajúceho Božieho služobníka“ (alebo aj ako pieseň chvály za dar Mesiáša), ktorý starozákonné obety nahradí obetou svojej vôle, čiže svojou dokonalou poslušnosťou Bohu, ktorou Bohu vynahradí Adamovu aj našu neposlušnosť.

(Jn 1, 29-34) Keď Ján videl, ako k nemu prichádza Ježiš, zvolal: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta. Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol prv ako ja. Ani ja som ho nepoznal, ale preto som prišiel a krstím vodou, aby sa on stal známym Izraelu.“

Ján vydal svedectvo: „Videl som Ducha, ktorý ako holubica zostupoval z neba a spočinul na ňom. Ani ja som ho nepoznal, ale ten, čo ma poslal krstiť vodou, mi povedal: ‚Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým.‘ A ja som to videl a vydávam svedectvo, že toto je Boží Syn.“

Krst v Jordáne je okamih, kedy Kristus naplno vstupuje do ľudských dejín. Nevyhnutnú úlohu pri tejto Ježišovej mesiášskej inaugurácii zohráva Ján Krstiteľ, ktorý vďaka zvláštnej charizme sa stáva Ježišovým „Predchodcom“. Slová Jána Krstiteľa z dnešného evanjelia môžeme chápať aj ako inauguračný prejav, predstavujúci prichádzajúceho Mesiáša, ktorého príchod po stáročia ohlasovali proroci, z ktorých Ján je posledným.

Jánovo svedectvo o Ježišovi, ktorým mu vystavuje akoby poverovacie listiny Mesiáša, obsahujú tri dôležité teologické výroky. Po prvé, vyhlasuje Ježiša za„Božieho Baránka, ktorý sníma hriechy sveta“, ďalej dosvedčuje, že na Ježiša „zostúpil Duch z neba a spočinul na ňom“, a napokon označuje Ježiša za „Božieho Syna“. Sú to tri navzájom prepojené tvrdenia, ktoré ukazujú Jánovu predstavu o Mesiášovi. Tieto tri myšlienky pochádzajú najmä z Druho-Izaiášových spevov o Služobníkovi Jahveho, čo vysvetľuje aj výber dnešného prvého čítania.

Hlavné dielo Mesiáša bude podľa Jána Krstiteľa, ktorý vo svojich výpovediach robí syntézu starozákonných prorockých vízií o Mesiášovi, v „sňatí hriechu svetu“. Pre evanjelistu Jána jestvuje len jeden hriech, a to je odmietnutie Svetla, ktoré prišlo na tento svet, aby osvietilo každého človeka (Jn 1,9). Odmietnutie Krista je jediný skutočný hriech. Ostatné hriechy sú len prejavmi tohto odmietnutia, lebo z neho vyplývajú. Jediný Ježiš je totiž schopný uskutočniť dielo uzmierenia ľudí s Bohom, a to práve preto, že on sám je Bohom.

Dôkazom jedinečného vzťahu Ježiša k Bohu bolo však ani nie tak zostúpenie Ducha na Ježiša, ako skôr jeho spočinutie na Ježišovi. Boží duch teda na Ježišovi „zostal“, čo znamená , že Ježiš nie je len jedným z prorokov či iných omilostených mužov Starého Zákona, ktorý boli vybavení len istými darmi Ducha a dokonca niekedy iba na istý čas, Duch mohol od nich aj odstúpiť – Ježiš je nositeľom Ducha neustále, je s Duchom úzko, dá sa povedať, že neoddeliteľne spojený, a má tohto Ducha v plnosti.

Posledná veta Jánovho svedectva dosvedčuje, že Ježiš je naozaj Boží Syn. Toto svedectvo sa neobmedzuje iba na nejaké fyzické či právne potvrdenie, že tento tu je ten a ten. Jánovo svedectvo je veľmi živým teologickým výkladom, ktorý nás vovádza priamo do tajomstva Ježišovho poslania a jeho osobnosti, umožňuje nám Ježiša spoznať nielen zvonka, ale aj zvnútra. Ján Krstiteľ nás akoby pozýva, aby sme na Ježiša zložili všetko svoje trápenia a starosti ako na Božieho Baránka, ktorý naše hriechy a slabosti premení na svätosť. Ak uveríme v Ježiša, ako Božieho Mesiáša, môžeme dúfať v nové narodenie sa z Ducha Svätého, ktorý z nás urobí skutočné Božie deti, ktoré môžu vstúpiť do skutočného spoločenstva s Bohom.

Ježišovo pôsobenie máme teda vidieť z pohľadu Jána Krstiteľa, svedka poslaného samým Bohom, aby nám ukázal pravú podstatu Ježišovho poslania a jeho osobnosti. Ježiš teda nie je hocijaký prorok či učiteľ – je to Boží Syn, ktorý ako človek čerpá svoju autoritu z pôsobenia Božieho Ducha, ktorý na ňom spočíva v plnosti.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/j-129-34/

G. Zevini – P. G. Cabra: Lectio divina na každý den v roce 5, cyklus A, Karmel. naklad. Kost. Vydří 2004