Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Iz 62, 1-5) Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa. Potom národy uvidia tvoju spravodlivosť a všetci králi tvoju slávu a budú ťa volať novým menom, ktoré určia Pánove ústa. Budeš žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha.

Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezmú tvoji synovia, a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh.

 

Dnešné prvé čítanie nachádzame aj v čítaniach vigílie slávnosti Narodenia Pána. Kým v predvečer slávnosti „zrodenia Svetla“ je tento úryvok vybraný vzhľadom na výrazy obsahujúce symboliku svetla (svetlo spravodlivosti, fakľa spásy), pre túto nedeľu je vybraný kvôli symbolike svadby a manželstva – v súvislosti s evanjeliom tejto nedele o Ježišovom prvom zázraku, resp. znamení, ktoré sa udialo práve na svadbe.

Úryvok pochádza z tretej časti knihy proroka Izaiáša, ktorej autorstvo sa pripisuje tzv. Trito-Izaiášovi, ktorý svoj prorocký výklad dejín písal až po skončení babylonského zajatia, po návrate časti Židov späť do vlasti. Situácia repatriantov však bola ťažká. Slávny návrat sa zmenil na tvrdú drinu pri výstavbe nového chrámu a neustále ohrozenia zo strany nepriateľsky naladeného obyvateľstva, ktoré sa počas vyhnanstva Izraela usídlilo v zemi. Hlboko veriaci Izraeliti očakávali pokoj a blahobyt ako prirodzené dôsledky Božieho požehnania, ale situácia bola iná. Azda Boh neplní svoje prisľúbenia, ktoré dal Izraelu v čase babylonského vyhnanstva?

Prorok konfrontovaný s týmito výčitkami veriacich Izraelitov voči Bohu povstáva v zhromaždení veriacich a napriek ťažkej realite odmieta „utíchnuť“, odmieta sa vzdať svojej viery a nádeje na spásu a potvrdzuje Božie zasľúbenia. Prorok hľadá silné slová a obrazy, aby povedal, že Jahve stále miluje Jeruzalem, miluje chrámovú horu Sion, ktorá je aj symbolom akejsi matky Izraelitov. Jeruzalem, ba celá krajina, ale aj samotný Boží ľud Izrael, je predstavený ako Božia Nevesta: ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh.

Očakávaný príchod Božej spásy sa prirovnáva k svadbe. Tento obraz lásky medzi mužom a ženou vztiahnutý na vzťah Boha a jeho ľudu nie je vo Sv. Písme ojedinelý. Ide tu však o zvláštnu svadbu, lebo podľa židovského zákona (Dt 24,1-4 ) nesmelo dôjsť k obnoveniu spolužitia medzi odvrhnutou ženou a manželom, ktorý ju odvrhol. Boh však tak miluje svoj ľud, že mu dáva druhú šancu, obnovuje svadobnú zmluvu (Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá) napriek Mojžišovmu zákazu, ktorý síce nepochádzal priamo od Pána, ale pre tvrdosť ľudských sŕdc ho Pán u Židov toleroval. Pán tým vlastne ukazuje, že jeho láska je oveľa dokonalejšia ako ľudská láska, prekračuje bežné hranice ľudskej schopnosti milovať, odpúšťa aj to, čo je ľudsky neodpustiteľné, a berie si späť svoju „manželku“, ktorú miluje napriek tomu, že ju musel kvôli jej nevernosti načas zavrhnúť. Pán si však svoju manželku opäť obľúbil, lebo robila pokánie.

To, o čom hovorí prorok, sa však naplno uskutočnilo až príchodom Božieho Syna a založením Cirkvi, nového Jeruzalema. Prvé čítanie nám preto môže trochu osvetliť udalosť, o ktorej čítame v dnešnom evanjeliu. Svadba je totiž vo Sv. Písme tajomným obrazom mesiášskych čias. Ježišov prvý zázrak na svadbe je teda pre učeníkov znamením príchodu Mesiáša. To je aj príčina, prečo učeníci na tejto svadbe uverili v Ježiša ako Mesiáša – nie pre samotný zázrak, ale pre jeho význam. Uverili v Ježiša ako Obnoviteľa svadobnej zmluvy medzi Bohom a Izraelom. V Ježišovi sa uzatvára nová zmluva medzi Bohom a vyvoleným národom, novým Izraelom, Cirkvou. Kamenné nádoby určené na očisťovanie sú znamením Starej zmluvy, Starého Zákona. Sú naplnené novým vínom, ktoré je čistým Božím darom, nie výsledkom ľudského snaženia. Zákon a predpisy, symbolizované vodou, ktorá tu má negatívny význam tekutiny nevhodnej na svadobné veselie, sú nahradené veselosťou Ducha, milosťou, odpustením, ktorým sa porušená zmluva mení na zmluvu obnovenú a platnú naveky.

 

zdroje:

Aleš Opatrný, Stůl slova, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1997,

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus C, Karmelitánské nakladatelství, Kostelní Vydří 1998;

G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladat., Kostelní Vydří 2002;

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000

 

 

 

(Jn 2,1-11) V Káne Galilejskej bola svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša a jeho učeníkov. Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ Ježiš jej odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina.“ Jeho matka povedala obsluhujúcim: „Urobte všetko, čo vám povie!“ Stálo tam šesť kamenných nádob na vodu, ktoré slúžili na očisťovanie, ako bolo zvykom u Židov, každá na dve až tri miery. Ježiš im povedal: „Naplňte nádoby vodou!“ A naplnili ich až po okraj. Potom im povedal: „Teraz načrite a zaneste starejšiemu!“ A oni zaniesli. Keď starejší ochutnal vodu premenenú na víno – on nevedel, skade je, ale obsluhujúci, čo načierali vodu, to vedeli –, zavolal si ženícha a vravel mu: „Každý človek podáva najprv dobré víno a horšie až potom, keď si hostia upili. Ty si zachoval dobré víno až doteraz.“ Toto urobil Ježiš v Káne Galilejskej ako prvé zo znamení a zjavil svoju slávu. A jeho učeníci uverili v neho.

 

Zázrak na svadbe v Káne je tak isto ako príchod mudrcov a Ježišov krst v Jordáne udalosťou epifánie: zažiarením Božej slávy v osobe Ježiša z Nazareta. Avšak to, čo my nazývame zázrakom, a chápeme to ako isté narušenie zákonov prírody, označuje grécky text Nového Zákona ako „znamenie“ (sémeion). Údiv učeníkov tu nespôsobilo samotné premenenie vody na víno, teda to, čo my považujeme za podstatu zázraku, ale to, čo toto znamenie odhaľovalo – že v Ježišovi z Nazareta sa zjavil samotný Boh Izraela v ľudskej podobe. Učeníci pri svojej viere v Ježiša nevychádzali z prírodovedeckých dôkazov Ježišovej stvoriteľskej moci, ale z poznania Svätého Písma a jeho prisľúbení o mesiášskej dobe, ktoré sa napĺňali v Ježišovi z Nazareta.

Na pochopenie spôsobu myslenia učeníkov treba vyjsť už z prvých slov opisujúcich toto znamenie, ktoré sa však v dnešnom texte evanjelia nenachádzajú: Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Tento časový údajtreba chápať symbolicky, nevzťahuje sa na predchádzajúci dej Ježišových stretnutí s jeho prvými učeníkmi. V Starom zákone je tretí deň dátumom teofánie, zjavenia sa Boha, ako napríklad pri najdôležitejšom stretnutí sa Boha s ľuďmi v Starom Zákone na Sinaji: „Keď nastal tretí deň, začalo za rána hrmieť a blýskať sa ... Pán zostúpil na vrch Sinaj v ohni“ (Ex 19,16-18). Zároveň možno v tomto časovom údaji začuť aj predbežný odkaz na konečnú a rozhodujúcu teofániu dejín: na Kristovo zmŕtvychvstanie „na tretí deň“. Ján chce teda týmto časovým údajom ukázať, že v Ježišovi dochádza po skončení starozákonnej doby k prvému sebazjaveniu sa Boha, ktorým sa odhaľuje začiatok mesiášskej doby.

Veľmi dôležitý je aj celkový rámec tejto teofánie: svadba. Ježišovým príchodom sa začala hodina Božej svadby s jeho ľudom. To, čo predpovedali proroci a ohlasovali to ako Božie prisľúbenie, vstupuje do prítomnosti. Aj na iných miestach evanjelií Ježiš zjavuje seba samého ako ženícha prorokmi prisľúbenej svadby Boha so svojím ľudom (ako sme to čítali aj v dnešnom prvom čítaní z Izaiáša): „Vari sa môžu svadobní hostia postiť, kým je ženích s nimi?“ (Mk 2,19). Ježiš tu však naznačuje, že k tomuto mystickému sobášu, tajomnému spojeniu Boha s človekom, ku ktorému došlo istým spôsobom už samotným Vtelením, naplno dôjde až pri odchode „ženícha“ z tohto sveta – obetou lásky na kríži. To je aj zmysel Ježišových slov Matke, že „ešte neprišla jeho hodina“. Ježišova plná sláva Ženícha sa totiž zjaví až v jeho kríži a zmŕtvychvstaní. Cirkev, Kristova Nevesta, sa zrodí z jeho na kríži prebodnutého boku. Avšak Ježiš má predsa moc túto „hodinu“ anticipovať pomocou znamenia. Zázrak v Káne teda možno chápať ako predobraz Ježišovej vykupiteľskej smrti na kríži, keď sa z jeho prebodnutého srdca vyliala „krv a voda“, ako symboly svadobnej zmluvy s Cirkvou – krst a eucharistia.

Zásadnou skutočnosťou v tomto príbehu je aj to, že podnet k tejto Ježišovej epifánii dala jeho matka Mária. Ona je totiž predobrazom a vzorom (ikonou) Cirkvi, Kristovej nevesty. Podobnú úlohu, akú zohrala pri tejto prvej Ježišovej epifánii, zohrala aj pri tej poslednej – pri Kristovom kríži, kde prijala úlohu „Matky Cirkvi“. Vidíme ju teda pri všetkých rozhodujúcich chvíľach Ježišovej spásonosnej činnosti, a to nie ako nejaký pasívny subjekt, ale ako aktívny činiteľ spásy, lebo to bola ona, ktorá Božie spásonosné pôsobenie uvádzala do činnosti, či už svojím nazaretským „Fiat“ alebo výzvou „Nemajú vína“ adresovanou Ježišovi v dnešnom evanjeliu. Boh je síce vo svojej spásonosnej činnosti slobodný, ale predsa robí našu spásu závislou od nás, od nášho aktívneho zapojenia sa do jeho činnosti. A tak tu Mária zreteľne vystupuje ako „nová Eva“, ako „Spoluvykupiteľka ľudstva“, hoci v zásadne odlišnom význame ako jediný Vykupiteľ ľudstva, a to pre svoje zvláštne spojenie s ním.

Máriine slová „Urobte, čokoľvek vám povie“ sú jej poslednými slovami vo Svätom Písme, sú teda vlastne jej testamentom. Sú ozvenou starozákonného vyznania viery Izraelitov v Jahveho po uzavretí zmluvy na Sinaji: „Urobíme všetko, čo hovoril Pán“ (Ex 19,8, aj 24,3.7).

 

Zdroje:

Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000

Joseph Ratzinger – Benedikt XVI., Ježiš Nazaretský, I. diel, Dobrá kniha, Trnava 2007

Felix Porsch, Evangelium sv. Jana, Malý stuttgartský komentář, Karmelitánské nakl., Kostelní Vydří 1998