Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Ex 17, 8-13) Prišiel Amalek a v Rafidim bojoval s Izraelom. Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď, bojuj s Amalekom. Ja budem zajtra stáť na temene pahorku s Božou palicou v ruke.“ Jozue urobil, ako mu povedal Mojžiš, a bojoval s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na vrchol pahorku. Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amalek. Lenže Mojžišovi ruky oťaželi. Vzali teda kameň, podložili mu ho a sadol si naň. Áron s Hurom mu z oboch strán ruky podopierali, a tak mu ruky neochabli až do západu slnka. Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.

 

Dnešné prvé čítanie spája s evanjeliom téma vytrvalej modlitby. Výzva k vytrvalosti v modlitbe však nemá byť výzvou k neustálemu unúvaniu, naliehaniu na Boha, akoby človek mohol zmeniť Božiu vôľu svojou neústupnosťou v presadzovaní svojich požiadaviek u Boha. Naopak, výzva k vytrvalosti v modlitbe smeruje k stále dokonalejšiemu poznaniu a plneniu Božej vôle. Modlitbou sa nemení Boh či jeho vôľa, ale človek a jeho srdce, aby človek stále dokonalejšie napĺňal plány, ktoré má Boh so svetom. Modlitba sa z tohto pohľadu javí nie ako naše zapájanie Boha do našich ľudských plánov, ale naopak ako Božie zapájanie nás do jeho plánov. Výzva k vytrvalosti v modlitbe teda nie je výzvou k „boju s Bohom“, ale skôr výzvou k boju človeka so sebou samým, so svojou slabosťou, povrchnosťou, nestálosťou, ľahostajnosťou pri napĺňaní Božích plánov s človekom.

Celý tento príbeh – ako väčšinu príbehov Biblie – treba chápať hlavne duchovne a teda obrazne, nie historicky, hoci história v týchto príbehoch nepochybne zohráva podstatnú úlohu, len my nevieme vždy presne určiť, ktoré časti sú historické v dnešnom slova zmysle, a ktoré sú len legendárne, teda dodatočne pridané ako istý výsledok ľudského uvažovania nad náboženským významom starobylých udalostí. Aj dnešný príbeh opisujúci prvý boj Izraelitov, ktorí opustili Egypt, s prvými nepriateľmi počas ich putovania do zasľúbenej zeme, treba chápať hlavne duchovne ako poučenie o našom vzťahu s Bohom a najmä o našej dôvere v neho v našich bojoch s nepriateľmi našej spásy. Prakticky každé slovo v tomto texte má nejaký hlbší duchovný význam, pričom Cirkev tu čerpá aj z rabínskych výkladov Písma, ale vždy vo svetle Kristovho evanjelia.

Amalekiti podľa správ Písma (Gn 36,9.15-16) boli potomkami Ezaua (resp. jeho vnuka Amaleka), Jakubovho brata, boli teda potomkami patriarchov Abraháma a Izáka (a príbuzným kmeňom s Edomčanmi). V boji Izraela (druhé meno patriarchu Jakuba) s Amalekom (potomkom Ezaua, Jakubovho brata) teda možno vidieť v dejinách národov pokračujúci zápas o prvorodenstvo (viď Gn 27) a teda o Božie požehnanie a právo volať sa vyvoleným národom. V boji Amalekitov proti Izraelu možno vidieť aj závisť diabla voči Božím vyvoleným.

Rafidim je miesto, kde ľud pokúšal Pána svojou nedôverou v jeho prítomnosť medzi nimi pre nedostatok vody (Ex 17,1-7), a kde Mojžiš úderom Božej palice o skalu vyvolal prameň vody zo skaly. Ide o udalosť bezprostredne predchádzajúcu text dnešného prvého čítania (číta sa aj ako prvé čítanie na 3. pôstnu nedeľu v roku A), známu ako pokúšanie Pána Izraelitmi v Masse (Pokúšanie) a Meríbe (Vody zvady), ktorá sa mnohokrát spomína v Písme ako príklad opovážlivej nedôvery v Božiu starostlivosť o Pánových vyvolených (por. Nm 20,24; 27,14; Dt 6,16; 9,22; 32,51; 33,2.8; Ž 81,8; 95,9). Udalosť tohto pokúšania Pána v Rafidim sa končí Mojžišovou výzvou: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ Tieto slová sú potvrdené udalosťou dnešného čítania.

Jozue sa v Písme objavuje prvýkrát práve na tomto mieste, doteraz o ňom nebola reč, ale jeho obraz ako Mojžišovho najvernejšieho „pobočníka“ (pomocník, spoločník, sluha) a neskoršieho nástupcu vo vedení Božieho ľudu je dobre známy. O Hurovi, ktorý spolu s Áronom podopieral Mojžišovi ruky, nič bližšie nevieme, len to, že pochádzal z Júdovho kmeňa (nebol teda kňazom či levitom), môžeme ho teda vnímať ako vzdialeného predka kráľa Dávida. Okrem tohto miesta sa spomína aj v Ex 24,14 ako Áronov najbližší pobočník (a praotec jedného z hlavných remeselníkov, ktorí vyhotovili prvý Boží stánok na púšti – por. Ex 31,2; 35,30; 38,22).

Mojžiš so zdvihnutými (zrejme rozpaženými) rukami na vrchu nevyhnutne pripomína Krista na Kalvárii a Božia palica nevyhnutne pripomína Kristov kríž. Vo výkladoch cirkevných Otcov sú Áron a Hur obrazmi druhej a tretej božskej osoby stojacich po Otcovej pravici a ľavici, a skala, na ktorej Mojžiš sedí, napr. Cirkev.

Boj vykreslený v dnešnom prvom čítaní môžeme chápať ako symbol duchovného boja Božieho ľudu (dnes Cirkvi) s nepriateľmi Božieho kráľovstva (či našej spásy). V tomto duchovnom boji zohráva podstatnú úlohu modlitba veriacich, cez ktorú sa realizuje Božia vôľa vo svete. Chápať modlitbu len ako presadzovanie vlastného sebeckého záujmu je teda v rozpore s biblickým chápaním modlitby. Modlitba by mala byť vždy zasadená do širšieho rámca uskutočňovania Božej vôle vo svete. To neznamená, že by sa Boh nezaujímal o naše bežné potreby, ktoré môžeme a máme takisto zahrnúť do svojich modlitieb, ako nás to napokon učí sám Ježiš (... chlieb náš každodenný daj nám dnes ...), ale modlitba by nás mala otvárať pre hlbší vzťah s Pánom, aby sme sa aj my zaujímali o jeho záujmy, a svojou modlitbou ich podporovali. Preto by sme zo všetkých Božích darov mali najviac prosiť o Ducha Svätého, „lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26).

 

 

(Lk 18, 1-8) Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

 

Ježiš sa v evanjeliách javí ako muž modlitby (por. Lk 3,21; 5,16; 6,12; 9,18; 9,28; 11,1; 22,39-46). Viackrát upozorňuje na nevyhnutnosť a správnosť modlitby v našom vzťahu k Bohu (por. Lk 11,9-13; 19,46; 21,36). Dnešné podobenstvo ukazuje, ako je Božie srdce naklonené k tým, ktorí „k nemu volajú dňom i nocou“. Ide tu teda viac o Božiu lásku než o našu vytrvalosť v modlitbe. Lukášov dodatok, ktorým vysvetľuje zmysel podobenstva tak, že „sa treba stále modliť a neochabovať“, teda nevystihuje dostatočne posolstvo tohto podobenstva.

Dôležité je správne pochopiť obraz, ktorý Ježiš ponúka na preniknutie do tajomstva zmyslu vytrvalej, alebo skôr ustavičnej (neustálej) modlitby. Nespravodlivý sudca vypočul žiadosť vdovy z „nespravodlivého“ (sebeckého) dôvodu, ktorý by sme mohli opísať ako strach pred verejnou hanbou (neustálym odmietaním pomoci vdove by sa totiž časom spoločensky znemožnil, lebo by o sebe vytvoril obraz „sociálneho netvora“), ale Boh svojich vyvolených obraňuje nie kvôli sebe, ale z lásky k nám. Naliehanie vdovy na sudcu je obrazom potreby vytrvalosti v modlitbe nie v tom zmysle, že Boha naším naliehaním donútime konať podľa našich predstáv, ale v tom zmysle, že ak naliehanie dokáže zmeniť názor bezcharakterného „lotra“, aby vykonal aj niečo dobré, o čo skôr Boh, ktorý nás miluje, „obráni svojich vyvolených“. Ježiš zdôrazňuje: „Zaraz ich obráni!“ V tomto prísľube sa však nenachádza prísľub splnenia akejkoľvek prosby, s ktorou budeme na Boha naliehať, ale „len“ prísľub Božej lásky a pozornosti voči našim potrebám, lebo na rozdiel od toho sudcu my nie sme Bohu ľahostajní.

Sudca odmietal dlho prosbu onej vdovy, lebo mu na nej nezáležalo, záležalo mu len na sebe, a preto jej nakoniec vyhovel, teda nie kvôli jej dobru, ale kvôli svojmu dobru. Ale ak Boh odmieta splniť nejaké naše pochabé želania, robí to – napriek nášmu opačnému dojmu – z lásky. A ak vytrváme v modlitbe, nakoniec sami pochopíme, že Boh nám často dáva viac tým, že nám niečo nedá – a to práve preto, že nás miluje. V skutočnosti Boh dáva aj vtedy, keď sa nám zdá, že nič nedostávame, ale dáva nám iným spôsobom, ktorý odhalíme neskôr.

Vytrvalá modlitba teda nie je dôležitá pre Boha, ale pre nás, lebo práve tak s ním udržujeme dôverný vzťah. Kto prestane s modlitbou, vlastne prestáva dôverovať Bohu, ale tým sa uzatvorí pred Božími darmi – lebo Boh vždy niečo dáva tým, čo ho prosia, aj keď je to ešte ich očiam skryté. Kto sa prestane modliť, prestane sa spoliehať na Boha – ale tým pádom sa stáva hračkou duchovných síl, ktoré ho budú od Boha stále viac vzďaľovať.

Vytrvalá (resp. ustavičná) modlitba nám nezaistí splnenie akýchkoľvek našich želaní a prosieb, ale bude nás viesť stále viac k napĺňaniu Božieho plánu s nami a k pochopeniu Božej lásky a jeho predstavy o našom šťastí.

Čo je to vytrvalá modlitba, a aký je jej cieľ, nám Ježiš najlepšie ukázal na svojej modlitbe v Getsemanskej záhrade, kde sa zdanlivo neúspešne modlil, aby Otec od neho odňal kalich utrpenia. Napriek tomu ho táto modlitba posilnila v uskutočnení toho, čo bolo nevyhnutné, lebo jeho cieľom nebolo získať to, čo chcel on sám (oslobodenie od utrpenia), ale čo chcel jeho Otec (vykúpenie sveta). A v konečnom dôsledku to bolo najlepšie aj pre neho samého. Pri vytrvalej modlitbe nejde o presadenie vlastnej vôle, ale o dosahovanie harmónie s Božou vôľou. Vytrvalá modlitba nás má posilniť v dôvere v Božiu lásku, nie upevniť v našom sebectve.

Dnešné podobenstvo teda nehovorí o manipulácii s Bohom, ale o uvedomení si Božej lásky k nám. Práve preto je potrebné „stále sa modliť a neochabovať“, ako evanjelista nie celkom výstižne vysvetlil zmysel tohto Ježišovho podobenstva v úvode dnešného úryvku evanjelia. Vdova z dnešného evanjelia bola natoľko presvedčená o svojom práve, že sa ho nikdy neprestala domáhať. A naša modlitba má byť prejavom našej hlbokej dôvery v Božiu lásku, a to aj vtedy, ak sa nám zdanlivo od Boha nedostáva odpovede.

Modlitba nie je jednorazovým činom, po vykonaní ktorého zvedavo čakáme, či „zaberie“ alebo nie, a ak „nezaberie“, tak s ňou ako s neúčinným prostriedkom na dosahovanie našich cieľov jednoducho skončíme. Modlitba je výrazom nášho synovského postoja dôvery voči Bohu, je neustálym rozhovorom s Bohom v srdci, je výrazom našej viery v Božiu lásku v akýchkoľvek okolnostiach života. Modlitba má byť teda vytrvalá nie v zmysle nekonečného rozprávania, ale v tom zmysle, že náš vnútorný dialóg s Bohom (ustavičná modlitba), iste často nevyhnutne vyjadrený aj vonkajším spôsobom (formálnou modlitbou), ovláda všetko naše myslenie, konanie aj cítenie a vedie nás k stále dokonalejšiemu prežívaniu Božej lásky v našom živote.

 

Spracované podľa: G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karm. nakl. Kost. Vydří 2003

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-181-8/