(Ex 17, 8-13) Prišiel Amalek a v Rafidim bojoval s Izraelom. Mojžiš povedal Jozuemu: „Vyber nám mužov a choď, bojuj s Amalekom. Ja budem zajtra stáť na temene pahorku s Božou palicou v ruke.“ Jozue urobil, ako mu povedal Mojžiš, a bojoval s Amalekom. Mojžiš, Áron a Hur vystúpili na vrchol pahorku. Kým mal Mojžiš zdvihnuté ruky, víťazil Izrael, ale keď ich spustil, víťazil Amalek. Lenže Mojžišovi ruky oťaželi. Vzali teda kameň, podložili mu ho a sadol si naň. Áron s Hurom mu z oboch strán ruky podopierali, a tak mu ruky neochabli až do západu slnka. Jozue porazil Amaleka a jeho ľud ostrím meča.

Dnešné prvé čítanie spája s evanjeliom téma vytrvalej modlitby. Výzva k vytrvalosti v modlitbe však nemá byť výzvou k neustálemu unúvaniu, naliehaniu na Boha, akoby človek mohol zmeniť Božiu vôľu svojou neústupnosťou v presadzovaní svojich požiadaviek u Boha. Naopak, výzva k vytrvalosti v modlitbe smeruje k stále dokonalejšiemu poznaniu a plneniu Božej vôle. Modlitbou sa nemení Boh či jeho vôľa, ale človek a jeho srdce, aby človek stále dokonalejšie napĺňal plány, ktoré má Boh so svetom. Modlitba sa z tohto pohľadu javí nie ako naše zapájanie Boha do našich ľudských plánov, ale naopak ako Božie zapájanie nás do jeho plánov. Výzva k vytrvalosti v modlitbe teda nie je výzvou k „boju s Bohom“, ale skôr výzvou k boju človeka so sebou samým, so svojou slabosťou, povrchnosťou, nestálosťou, ľahostajnosťou pri napĺňaní Božích plánov s človekom.

Celý tento príbeh – ako väčšinu príbehov Biblie – treba chápať hlavne duchovne a teda obrazne, nie historicky, hoci história v týchto príbehoch nepochybne zohráva podstatnú úlohu, len my nevieme vždy presne určiť, ktoré časti sú historické v dnešnom slova zmysle, a ktoré sú len legendárne, teda dodatočne pridané ako istý výsledok ľudského uvažovania nad náboženským významom starobylých udalostí. Aj dnešný príbeh opisujúci prvý boj Izraelitov, ktorí opustili Egypt, s prvými nepriateľmi počas ich putovania do zasľúbenej zeme, treba chápať hlavne duchovne ako poučenie o našom vzťahu s Bohom a najmä o našej dôvere v neho v našich bojoch s nepriateľmi našej spásy. Prakticky každé slovo v tomto texte má nejaký hlbší duchovný význam, pričom Cirkev tu čerpá aj z rabínskych výkladov Písma, ale vždy vo svetle Kristovho evanjelia.

Amalekiti podľa správ Písma (Gn 36,9.15-16) boli potomkami Ezaua (resp. jeho vnuka Amaleka), Jakubovho brata, boli teda potomkami patriarchov Abraháma a Izáka (a príbuzným kmeňom s Edomčanmi). V boji Izraela (druhé meno patriarchu Jakuba) s Amalekom (potomkom Ezaua, Jakubovho brata) teda možno vidieť v dejinách národov pokračujúci zápas o prvorodenstvo (viď Gn 27) a teda o Božie požehnanie a právo volať sa vyvoleným národom. V boji Amalekitov proti Izraelu možno vidieť aj závisť diabla voči Božím vyvoleným.

Rafidim je miesto, kde ľud pokúšal Pána svojou nedôverou v jeho prítomnosť medzi nimi pre nedostatok vody (Ex 17,1-7), a kde Mojžiš úderom Božej palice o skalu vyvolal prameň vody zo skaly. Ide o udalosť bezprostredne predchádzajúcu text dnešného prvého čítania (číta sa aj ako prvé čítanie na 3. pôstnu nedeľu v roku A), známu ako pokúšanie Pána Izraelitmi v Masse (Pokúšanie) a Meríbe (Vody zvady), ktorá sa mnohokrát spomína v Písme ako príklad opovážlivej nedôvery v Božiu starostlivosť o Pánových vyvolených (por. Nm 20,24; 27,14; Dt 6,16; 9,22; 32,51; 33,2.8; Ž 81,8; 95,9). Udalosť tohto pokúšania Pána v Rafidim sa končí Mojžišovou výzvou: „Je teda Pán medzi nami alebo nie?“ Tieto slová sú potvrdené udalosťou dnešného čítania.

Jozue sa v Písme objavuje prvýkrát práve na tomto mieste, doteraz o ňom nebola reč, ale jeho obraz ako Mojžišovho najvernejšieho „pobočníka“ (pomocník, spoločník, sluha) a neskoršieho nástupcu vo vedení Božieho ľudu je dobre známy. O Hurovi, ktorý spolu s Áronom podopieral Mojžišovi ruky, nič bližšie nevieme, len to, že pochádzal z Júdovho kmeňa (nebol teda kňazom či levitom), môžeme ho teda vnímať ako vzdialeného predka kráľa Dávida. Okrem tohto miesta sa spomína aj v Ex 24,14 ako Áronov najbližší pobočník (a praotec jedného z hlavných remeselníkov, ktorí vyhotovili prvý Boží stánok na púšti – por. Ex 31,2; 35,30; 38,22).

Mojžiš so zdvihnutými (zrejme rozpaženými) rukami na vrchu nevyhnutne pripomína Krista na Kalvárii a Božia palica nevyhnutne pripomína Kristov kríž. Vo výkladoch cirkevných Otcov sú Áron a Hur obrazmi druhej a tretej božskej osoby stojacich po Otcovej pravici a ľavici, a skala, na ktorej Mojžiš sedí, napr. Cirkev.

Boj vykreslený v dnešnom prvom čítaní môžeme chápať ako symbol duchovného boja Božieho ľudu (dnes Cirkvi) s nepriateľmi Božieho kráľovstva (či našej spásy). V tomto duchovnom boji zohráva podstatnú úlohu modlitba veriacich, cez ktorú sa realizuje Božia vôľa vo svete. Chápať modlitbu len ako presadzovanie vlastného sebeckého záujmu je teda v rozpore s biblickým chápaním modlitby. Modlitba by mala byť vždy zasadená do širšieho rámca uskutočňovania Božej vôle vo svete. To neznamená, že by sa Boh nezaujímal o naše bežné potreby, ktoré môžeme a máme takisto zahrnúť do svojich modlitieb, ako nás to napokon učí sám Ježiš (... chlieb náš každodenný daj nám dnes ...), ale modlitba by nás mala otvárať pre hlbší vzťah s Pánom, aby sme sa aj my zaujímali o jeho záujmy, a svojou modlitbou ich podporovali. Preto by sme zo všetkých Božích darov mali najviac prosiť o Ducha Svätého, „lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26).

(Ž 121, 1-2. 3-4. 5-6. 7-8) Svoj zrak upieram na vrchy: príde mi odtiaľ pomoc? Pomoc mi príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem. R. Nedovolí, aby sa ti noha zachvela, nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela. R. Pán ťa stráži, Pán je tvoja záštita po tvojej pravici. Za dňa ťa slnko nezraní ani mesiac za noci. R. Pán ťa bude chrániť od všetkého zlého; Pán ti bude chrániť život. Pán bude chrániť tvoj odchod i príchod; odteraz až naveky. Refrén:Pomoc nám príde od Pána, ktorý stvoril nebo i zem.

Ž 121 patrí do známej zbierky (Ž 120-134) pätnástich pútnických, resp. „stupňových“ piesní (por. „hebrejský nadpis“ žalmu vo v. 1a: Pútnická pieseň, resp. Pieseň výstupov, hebr. šír la-ma´alot; pozri katechézu na 10. nedeľu cez rok B) v poslednej, piatej knihe Žaltára (Ž 107-150; o piatej knihe Žaltára pozri katechézu na 12. nedeľu v roku B a na slávnosť Božieho Tela v roku C). Žalm pozostáva z 8 veršov (patrí teda medzi „dlhšie“ žalmy tejto žalmovej zbierky, len dva žalmy tejto zbierky – Ž 122 a 132 – sú dlhšie a ďalšie tri – Ž 124, 129 a 130 – rovnako dlhé; väčšina žalmov tejto zbierky sú teda z praktických dôvodov celkom krátke žalmy, vzhľadom na ich liturgické používanie kňazmi pri príchode do alebo odchode pútnikov z jeruzalemského chrámu), ktoré budeme počuť aj v responzóriovom žalme tejto nedele (okrem „hebrejského nadpisu“ vo v. 1a).

Pútnické piesne sú hlbokými meditáciami človeka, ktorý trikrát ročne na tri veľké pútnické sviatky vystupoval do Jeruzalema (zvyčajne z Jericha, ktorý leží o jeden výškový kilometer nižšie ako Jeruzalem) a celou cestou rozjímal o svojom živote ako o ceste k Bohu. Vrch Sion s chrámom, v ktorom sídlil Boh, je symbolom nebeského Jeruzalema, ktorý je a má byť konečným cieľom putovania veriaceho človeka. 

Žalm môžeme rozdeliť na dve nerovnaké dlhé časti (vv. 1b-2 a 3-8), ktoré sú odlíšené tak témou (hoci obe témy úzko súvisia) ako aj používanou gramatickou osobou (v prvej časti žalmista hovorí v prvej osobe, v druhej časti v druhej osobe jednotného čísla, t.j. akoby sa niekomu prihováral). Spomenuté dve odlišné témy žalmu sa odrážajú aj v nadpisoch, resp. opisoch obsahu žalmu v jednotlivých prekladoch a komentároch: „Pútnická pieseň o Bohu – Pomocníkovi“ (J. Hrbata). „Strážca ľudu“ (oficiálny slovenský katolícky preklad), „Hospodin ochrancom Izraela“ (evanjelický preklad), „Strážca Izraela“ (preklad A. Boteka).

Prvá časť žalmu (vv. 1b-2) rozvíja tému Boha – Pomocníka (v každom verši sa totiž nachádza výraz pomoc, resp. „moja pomoc“, hebr. ezri). Žalmista (v roli pútnika), možno pri východe z jeruzalemského chrámu po vykonaní púte počas niektorého z troch veľkých pútnických sviatkov Izraela (Veľká Noc, t.j. Pesach, potom Turíce, alebo Sviatok týždňov, hebr. Šavuot, a napokon jesenný Sviatok stánkov, hebr. Sukot), má pred sebou výhľad na hory obklopujúce Jeruzalem, cez ktoré musí prejsť pri svojej ceste domov, ktorá bude plná ohrození, najmä od zbojníkov, a preto vyjadruje pred Bohom obavu, či mu príde na pomoc vo chvíli nebezpečenstva. Hneď si ale na základe svojej viery v Boha, založenej asi na osobnej skúsenosti a posilnenej sviatočným liturgickým slávením, odpovedá: Pomoc mi príde od Pána. Jeho dôvera v Boha sa okrem osobnej skúsenosti záchrany od Boha v minulosti opiera aj o všeobecne známy fakt Božej moci, veď On je Stvoriteľ všetkého.

Jestvuje aj iný výklad týchto veršov, spojených s vyjadrením, že žalmista očakáva Božiu pomoc „z vrchov“. Na vrchoch bývali umiestnené svätyne božstiev. Ale aj Boží chrám, ako aj celé mesto Jeruzalem, bol postavený na vrchu Sion, a okrem toho v hornatom kraji, teda uprostred vrchov. Z tohto hľadiska by potom nešlo o pieseň pútnika odchádzajúceho z chrámu, ale naopak o pieseň pútnika, ktorý sa len chystá na svätú púť do Jeruzalema, a pri pohľade na pohorie, cez ktoré musí prejsť, prosí o Božiu pomoc na svojej púti, pričom prosí smerom k Jeruzalemu, teda k vrchu Sion, ktorý je obklopený vrchmi, uprostred ktorých býva Pán vo svätyni, a preto dúfa, že mu práve odtiaľ, teda z vrchov obklopujúcich Sion, kde je Božie sídlo, príde Pán na pomoc na jeho púti (žalmista môže mať na mysli aj „životnú púť“, spojenú s pokušeniami k modloslužbe, ktorá sa tiež konala na „výšinách“, a žalmista prosí, aby Boh túžby jeho srdca nasmeroval iba na jeden vrch – na Boží vrch Sion). 

Druhá časť žalmu (vv. 3-8) rozvíja tému Boha – Strážcu (hebr. šomer) a Ochrancu Izraela. Pútnik (žalmista), ktorý počas slávenia náboženského sviatku naplno pochopil, kde má hľadať v živote skutočnú pomoc, povzbudzuje cestou svojich spolupútnikov k dôvere v Boha (preto je táto druhá časť v druhej osobe singuláru), a delí sa s nimi o túto dôveru (preto náš žalm môžeme zaradiť aj k tzv. „žalmom dôvery“; o tomto druhu žalmov pozri katechézu na 15. a 20. nedeľu cez rok C). Pútnik uisťuje svojich spolupútnikov, že Pán, ktorého si práve uctili na Sione, ich neopustí ani na ceste domov ani na ich životnej púti, ak mu zostanú verní a budú sa spoliehať na jeho pomoc, lebo On ich bude stále sprevádzať ako bdelý strážca, lebo nezdriemne ten, čo ťa stráži. Nedrieme veru, ani nespí ten, čo stráži Izraela. Pán ťa stráži, Pán je tvoja záštita po tvojej pravici. Výraz „záštita“ (prístrešok, útočisko, útulok) možno preložiť aj ako „tieň“. Boh sprevádza človeka ako jeho vlastný tieň, je teda stále pri ňom a poskytuje mu ochranu a útočisko pred akýmkoľvek nebezpečenstvom. Podobnú myšlienku prináša aj známy Ž 91: Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava  ...

Myšlienka dôvery v Božiu ochranu je v týchto veršoch vyjadrená viacerými obrazmi ochrany pred nebezpečenstvami cesty, ako napr. Nedovolí, aby sa ti noha zachvela, t.j. pošmykla či zvrtla (ochrana pred zranením), alebo: Za dňa ťa slnko nezraní ani mesiac za noci. Prvá časť tohto obrazu je zrozumiteľná, ide o ochranu pred úpalom alebo vyčerpaním z tepla, ale druhý obraz nie je celkom jasný, možno ho len voľne vysvetliť napr. v tom zmysle, že ani v noci, ovplyvňovanej tajomným pôsobením mesiaca („Vládcu noci“), ktorý mal v pohanských kultúrach magické účinky na psychiku človeka (napr. mohol spôsobiť šialenstvo), sa pútnikovi na ceste neprihodí nič zlé, lebo je pod mocnou Božou ochranou.

Záverečné verše (v poslednej slohe nášho responzóriového žalmu) možno chápať nielen ako uistenie o Božej ochrane, ale aj ako želanie Božej ochrany, a teda tieto verše môžeme čítať aj takto: „Nech ťa Pán chráni od všetkého zlého, nech chráni tvoj život, nech chráni tvoj odchod i príchod“ (napr. z a do svätyne, resp. v období medzi odchodom z jeruzalemskej svätyne a návratom do nej; výrazy „vychádzať a prichádzať“ sa v biblických textoch objavujú aj v súvislosti s vedením vojny – por. 2Sam 11,1, ale možno ich chápať všeobecne aj ako ohraničenie ľudského života dvoma okamihmi, nášho príchodu na tento svet a nášho odchodu z tohto sveta smrťou). Kúzlo hebrejčiny spočíva práve v tom, že vďaka svojím archaickým gramatickým tvarom je schopná vyjadriť viacero významov naraz. 

Tento žalm bol do dnešnej liturgie vybraný (ako odpoveď na prvé čítanie) zrejme v súvislosti s myšlienkou Božej ochrany nad Izraelom (symbolizovanou Mojžišovými vystretými rukami nad bojujúcim Izraelom, stojac na temene pahorku s Božou palicou v ruke), ktorú možno ale vztiahnuť na každého úprimne veriaceho. V súvislosti s evanjeliom, a teda s témou modlitby, ktorá prepája prvé čítanie s evanjeliom, bol žalm vybraný zrejme kvôli obrazu Boha – Ochrancu, Strážcu (v tomto obraze je ukrytý aj obraz Boha ako Pastiera) a Pomocníka, keďže tento obraz nás môže posilniť v našej modlitbe k Bohu, v ktorého „tieni“ neustále prebývame.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/121; https://biblia.sk/citanie/sep/z/121; https://biblia.sk/citanie/bot/z/121

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-121/;

https://biblehub.com/interlinear/psalms/121-1.htm

(Lk 18, 1-8) Ježiš rozpovedal svojim učeníkom podobenstvo, ako sa treba stále modliť a neochabovať: „V istom meste bol sudca, ktorý sa Boha nebál a ľudí nehanbil. Bola v tom meste aj vdova, ktorá k nemu chodila s prosbou: ‚Obráň ma pred mojím protivníkom.‘ Ale on dlho nechcel. No potom si povedal: ‚Hoci sa Boha nebojím a ľudí sa nehanbím, obránim tú vdovu, keď ma tak unúva, aby napokon neprišla a neudrela ma po tvári.‘“ A Pán povedal: „Počúvajte, čo hovorí nespravodlivý sudca! A Boh neobráni svojich vyvolených, čo k nemu volajú dňom i nocou, a bude k nim nevšímavý? Hovorím vám: Zaraz ich obráni. Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“

Ježiš sa v evanjeliách javí ako muž modlitby (por. Lk 3,21; 5,16; 6,12; 9,18; 9,28; 11,1; 22,39-46). Viackrát upozorňuje na nevyhnutnosť a správnosť modlitby v našom vzťahu k Bohu (por. Lk 11,9-13; 19,46; 21,36). Dnešné podobenstvo ukazuje, ako je Božie srdce naklonené k tým, ktorí „k nemu volajú dňom i nocou“. Ide tu teda viac o Božiu lásku než o našu vytrvalosť v modlitbe. Lukášov dodatok, ktorým vysvetľuje zmysel podobenstva tak, že „sa treba stále modliť a neochabovať“, teda nevystihuje dostatočne posolstvo tohto podobenstva.

Dôležité je správne pochopiť obraz, ktorý Ježiš ponúka na preniknutie do tajomstva zmyslu vytrvalej, alebo skôr ustavičnej (neustálej) modlitby. Nespravodlivý sudca vypočul žiadosť vdovy z „nespravodlivého“ (sebeckého) dôvodu, ktorý by sme mohli opísať ako strach pred verejnou hanbou (neustálym odmietaním pomoci vdove by sa totiž časom spoločensky znemožnil, lebo by o sebe vytvoril obraz „sociálneho netvora“), ale Boh svojich vyvolených obraňuje nie kvôli sebe, ale z lásky k nám. Naliehanie vdovy na sudcu je obrazom potreby vytrvalosti v modlitbe nie v tom zmysle, že Boha naším naliehaním donútime konať podľa našich predstáv, ale v tom zmysle, že ak naliehanie dokáže zmeniť názor bezcharakterného „lotra“, aby vykonal aj niečo dobré, o čo skôr Boh, ktorý nás miluje, „obráni svojich vyvolených“. Ježiš zdôrazňuje: „Zaraz ich obráni!“ V tomto prísľube sa však nenachádza prísľub splnenia akejkoľvek prosby, s ktorou budeme na Boha naliehať, ale „len“ prísľub Božej lásky a pozornosti voči našim potrebám, lebo na rozdiel od toho sudcu my nie sme Bohu ľahostajní.

Sudca odmietal dlho prosbu onej vdovy, lebo mu na nej nezáležalo, záležalo mu len na sebe, a preto jej nakoniec vyhovel, teda nie kvôli jej dobru, ale kvôli svojmu dobru. Ale ak Boh odmieta splniť nejaké naše pochabé želania, robí to – napriek nášmu opačnému dojmu – z lásky. A ak vytrváme v modlitbe, nakoniec sami pochopíme, že Boh nám často dáva viac tým, že nám niečo nedá – a to práve preto, že nás miluje. V skutočnosti Boh dáva aj vtedy, keď sa nám zdá, že nič nedostávame, ale dáva nám iným spôsobom, ktorý odhalíme neskôr.

Vytrvalá modlitba teda nie je dôležitá pre Boha, ale pre nás, lebo práve tak s ním udržujeme dôverný vzťah. Kto prestane s modlitbou, vlastne prestáva dôverovať Bohu, ale tým sa uzatvorí pred Božími darmi – lebo Boh vždy niečo dáva tým, čo ho prosia, aj keď je to ešte ich očiam skryté. Kto sa prestane modliť, prestane sa spoliehať na Boha – ale tým pádom sa stáva hračkou duchovných síl, ktoré ho budú od Boha stále viac vzďaľovať.

Vytrvalá (resp. ustavičná) modlitba nám nezaistí splnenie akýchkoľvek našich želaní a prosieb, ale bude nás viesť stále viac k napĺňaniu Božieho plánu s nami a k pochopeniu Božej lásky a jeho predstavy o našom šťastí.

Čo je to vytrvalá modlitba, a aký je jej cieľ, nám Ježiš najlepšie ukázal na svojej modlitbe v Getsemanskej záhrade, kde sa zdanlivo neúspešne modlil, aby Otec od neho odňal kalich utrpenia. Napriek tomu ho táto modlitba posilnila v uskutočnení toho, čo bolo nevyhnutné, lebo jeho cieľom nebolo získať to, čo chcel on sám (oslobodenie od utrpenia), ale čo chcel jeho Otec (vykúpenie sveta). A v konečnom dôsledku to bolo najlepšie aj pre neho samého. Pri vytrvalej modlitbe nejde o presadenie vlastnej vôle, ale o dosahovanie harmónie s Božou vôľou. Vytrvalá modlitba nás má posilniť v dôvere v Božiu lásku, nie upevniť v našom sebectve.

Dnešné podobenstvo teda nehovorí o manipulácii s Bohom, ale o uvedomení si Božej lásky k nám. Práve preto je potrebné „stále sa modliť a neochabovať“, ako evanjelista nie celkom výstižne vysvetlil zmysel tohto Ježišovho podobenstva v úvode dnešného úryvku evanjelia. Vdova z dnešného evanjelia bola natoľko presvedčená o svojom práve, že sa ho nikdy neprestala domáhať. A naša modlitba má byť prejavom našej hlbokej dôvery v Božiu lásku, a to aj vtedy, ak sa nám zdanlivo od Boha nedostáva odpovede.

Modlitba nie je jednorazovým činom, po vykonaní ktorého zvedavo čakáme, či „zaberie“ alebo nie, a ak „nezaberie“, tak s ňou ako s neúčinným prostriedkom na dosahovanie našich cieľov jednoducho skončíme. Modlitba je výrazom nášho synovského postoja dôvery voči Bohu, je neustálym rozhovorom s Bohom v srdci, je výrazom našej viery v Božiu lásku v akýchkoľvek okolnostiach života. Modlitba má byť teda vytrvalá nie v zmysle nekonečného rozprávania, ale v tom zmysle, že náš vnútorný dialóg s Bohom (ustavičná modlitba), iste často nevyhnutne vyjadrený aj vonkajším spôsobom (formálnou modlitbou), ovláda všetko naše myslenie, konanie aj cítenie a vedie nás k stále dokonalejšiemu prežívaniu Božej lásky v našom živote.

Spracované podľa: G.Zevini–P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 7, Karm. nakl. Kost. Vydří 2003

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-181-8/