(Iz 45, 1. 4-6) Toto hovorí Pán o svojom pomazanom, Kýrovi: „Vzal som ho za pravú ruku, aby som mu podrobil národy, zohol pred ním chrbty kráľov a otvoril pred ním brány; nijaká brána neostane zavretá.

Pre môjho služobníka Jakuba a pre Izraela, môjho vyvoleného, zavolal som ťa po mene; vyznačil som ťa, a ty si ma nepoznal. Ja som Pán, iného niet; okrem mňa nieto Boha. Opásal som ťa, aj keď si ma nepoznal, aby všetci od východu slnka až po západ vedeli, že okrem mňa niet iného. Ja som Pán a nik iný.“

Dnešný starozákonný úryvok je súčasťou výroku „Druho-Izaiáša“ obsiahnutého vo veršoch Iz 44,24 – 45,5, v ktorom tento prorok necháva zaznieť svoje presvedčenie o výnimočnej úlohe perzského kráľa Kýra v dejinách Izraela. Neznámy židovský prorok, súčasnými biblistami nazývaný Druhý Izaiáš, resp. Deuteroizaiáš (jeho výroky sú časťou Knihy proroka Izaiáša v kapitolách 40 až 55), účinkoval v Mezopotámii v čase, keď sa na scéne dejín objavil perzský kráľ Kýros. Už prvé víťazstvá Kýra v Malej Ázii v r. 550 pr. Kr. naznačovali skorý pád babylonského impéria. Kýros dobyl Babylon v r. 538 pr. Kr., kedy vydal aj slávny edikt, ktorým dovolil Židom vrátiť sa z babylonského zajatia do Palestíny (bližšie o tomto edikte sa píše napríklad na začiatku knihy Ezdráš).

Druho-Izaiáš videl svoju úlohu v úteche svojich rodákov v zajatí (tak začína jeho spis: „Potešujte, potešujte môj ľud“), ktorým už chýbala dôvera v Boha (por. Iz 40,27; 44,24n; 46,12), preto sa táto časť Knihy proroka Izaiáša zvykne nazývať aj „Kniha útechy Izraela“, a predpovedal skorý koniec ich otroctva a opätovný návrat do vlasti (por. 40,1-11; 41,10-20; 43,1-21; 44,1-8; 46,8-13; 48,20.22). Posolstvo o zmene osudu národa spojil s osobou víťazného perzského kráľa Kýra (por. 46,11: „Od východu orla zavolám, z ďalekej krajiny muža svojich plánov“).

Tento výrok je prekvapivý nielen preto, že prorok svoju nádej na vyslobodenie národa zo zajatia, na znovuvybudovanie Jeruzalema, jeho chrámu a judských miest zničených v r. 586 pr. Kr. spája s postavou pohanského kráľa Kýra, ktorý ani nepozná Jahveho (45,4n), ale aj preto, že tento kráľ vystupuje v ňom ako Jahveho „pomazaný“ (t.j. Mesiáš), ktorého Jahve berie „za pravú ruku“ (ide o symbolický úkon pri uvedení kráľa na trón), „volá ho po mene“ a „opáše ho“ pre víťazné a dobyvačné vojny s nepriateľmi (Iz 45,1-5). Iní proroci v čase babylonského zajatia (napr. Ezechiel) tieto nádeje spájali výlučne s osobou očakávaného vládcu z rodu Dávida, čiže židovského kráľa.

Je možné, že tieto nezvyčajné výroky o Kýrovi napísal Druho-Izaiáš s úmyslom, aby pre Izraelitov získal priazeň veľkého víťaza, azda po nejakých rozhovoroch, ktoré mali „starší“ národa s Kýrom, aby takto získali možnosť vrátiť sa do vlasti. Hoci Deuteroizaiáš vkladal veľké nádeje do Kýra, nezavrhol ani nádej na obnovu monarchie dávidovského rodu. Nezanechal však v tomto ohľade žiadny zjavný výrok, ale je to aj pochopiteľné, keď uvážime, že politické okolnosti, v ktorých účinkoval, si stále vyžadovali ostražitosť. Hoci Kýrova politika bola odlišná od politiky Asýrčanov aj Babylončanov, ktorí podmanené národy zotročovali a rozptyľovali po ríši, aby z nich vytvorili jeden národ s jedným náboženstvom, Kýros, ktorý svoju politiku postavil na dobrovoľnej lojalite podmanených národov, ktorým dovolil žiť na svojich územiach a vyznávať svojich bohov, by predsa nedovolil Židom návrat do Palestíny, keby vybadal, že chcú dosiahnuť nezávislosť od Perzie.

Je vhodné všimnúť si záhadný výrok, ktorý sa zachoval v Iz 55,3b-4, kde je svedectvo, že Druho-Izaiáš v skutočnosti nezanechal staré mesiánske túžby Izraela (ide o zmienku večnej zmluvy s Dávidom). Z tohto úryvku by potom vyplývalo, že hoci Deuteroizaiáš nazýva Kýra „pastierom“ a Jahveho „pomazaným“ (44,27; 45,1), predsa v ňom nevidel národom očakávaného Mesiáša, ale len dočasný nástroj, ktorým si chce Jahve poslúžiť na uskutočnenie svojich zámerov s Izraelom (Pre môjho služobníka Jakuba a pre Izraela, môjho vyvoleného, zavolal som ťa), vrátane obnovy Dávidovej dynastie. Tým naviazal aj na myšlienky iných prorokov, ktorí považovali pohanské mocnosti a ich vládcov len za Jahveho nástroje, ktoré majú slúžiť jeho cieľom s vyvoleným národom (napr. prorok Eliáš pomazal pohana Hazaela za kráľa Aramejčanov – por. 1Kr 19,15, alebo Jeremiáš nazýva babylonského kráľa Nabuchodonozora „služobníkom Pána“ – por. Jer 25,9; 27,6).

Dnešný úryvok má charakter intronizačnej reči, pri ktorej najvyšší kňaz pripomínal kráľovi, že vládne len z Božej moci – pre Izraelitov tým Bohom bol Pán, a nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný Kýros za svoje úspechy navonok ďakoval Mardukovi, hlavnému bohovi Babylonu, ako o tom svedčí tzv. Kýrov hlinený valec, objavený v r. 1879 v ruinách Babylonu (dnes je v Britskom múzeu v Londýne). Akého boha Kýros skutočne uctieval, nie je známe, keďže spomínaný hlinený valec slúžil skôr ako propaganda, ktorou si Kýros chcel po dobytí Novobabylonskej ríše získať lojalitu svojich nových poddaných prejavením úcty ich bohu.

Napriek nádeji prorokov na obnovu Dávidovho kráľovstva sa tieto očakávania nenaplnili (dávidovská dynastia zanikla, hoci evanjeliá – ale aj 1Krn 3 – v Kristovom rodokmeni ponúkajú mená jej ďalších potomkov, por. Mt 1 a Lk 3), aspoň nie takým spôsobom, ako si to Židia predstavovali (Mesiáš, ktorý prišiel o niekoľko storočí neskôr, nezodpovedal predstavám Izraelitov o „silnom kráľovi“), keďže Peržania (v tej dobe už vládol Perzii kráľ Dárius I.) nedovolili poslednému známemu priamemu potomkovi Dávida – vnukovi Joachina – Zorobábelovi (Zerubavel; jeho meno znamená „semeno Babylonu“, v tom zmysle, že bol počatý a vychovaný v Babylone) stať sa judským kráľom, ale len „miestodržiteľom“, t.j. zástupcom perzského kráľa. Za jeho správcovstva sa síce začali v Judsku práce na obnove jeruzalemského chrámu (bol znovu posvätený v r. 515 pr. Kr., čo sa považuje za symbolický dátum ukončenia babylonského zajatia), čo pravdepodobne vzbudilo nádeje na obnovenie vlády dávidovskej dynastie, ale tá sa už nikdy reálne nedostala k moci (toto napokon predpovedal už prorok Jeremiáš, ktorý v Božom mene „preklial“ posledného, Babylončanmi zajatého a v Babylone žijúceho judského kráľa Joachina, resp. Jechoniáša či Koniáša, a vlastne celú dávidovskú dynastiu – por. Jer 22,30), a do roku 330 pr. Kr. bolo Judsko pod nadvládou Perzie, kým si ju nepodriadil Alexander Macedónsky (o úlohe kráľa Kýra v dejinách spásy pozri aj iné katechézy na tejto webovej stránke: 2. a 18. cezročná nedeľa A, vianočná omša „vo dne“, alebo 23. cezročná nedeľa B).

Prvé čítanie s evanjeliom spája v dejinách často napätý vzťah medzi poslušnosťou Bohu a podriadením sa svetskej moci. Biblia však tento vzťah vidí celkovo pozitívne – je to Boh, kto prepožičiava politickej moci časť svojej autority (prvé čítanie) a preto treba svetskú moc rešpektovať (evanjelium). Podriadenosť štátu však nesmie byť absolútna a neobmedzená – Božie právo vždy stojí vyššie ako svetské zákony, a ak sa tieto dva poriadky dostanú do vzájomného konfliktu, treba sa držať slov Písma: Boha treba viac poslúchať ako ľudí (Sk 5,29).

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/29-nedele-v-mezidobi-Buh-anebo-stat.html

(Ž 96, 1+3. 4-5. 7-8. 9-10a+c) Spievajte Pánovi pieseň novú; spievaj Pánovi, celá zem! Zvestujte jeho slávu pohanom a jeho zázraky všetkým národom. R. Lebo veľký je Pán a veľkej chvály hoden, viac ako všetkých bohov treba sa ho báť. Lebo ničoty sú všetci bohovia pohanov, ale Pán stvoril nebesia. R.Vzdávajte Pánovi, rodiny národov, vzdávajte Pánovi slávu a česť, vzdávajte Pánovi slávu hodnu jeho mena. Prineste obetné dary a vstúpte do jeho nádvorí, R.klaňajte sa Pánovi v posvätnom rúchu. Chvej sa pred ním, celá zem. Hlásajte medzi pohanmi: „Pán kraľuje!“ a spravodlivo súdi národy.

Refrén: Vzdávajme Pánovi slávu a česť.

K tomuto responzóriovému žalmu pozri katechézu k žalmu vianočnej omše „v noci“. Tento žalm (tak ako aj prvé čítanie a evanjelium), ktorý má antimodlársky charakter, zdôrazňuje Božiu zvrchovanosť nad „všetkými bohmi“, to znamená nielen nad všetkými hmotnými modlami (falošnými bôžikmi), ako sú napr. peniaze, resp. bohatstvo, či pozemská sláva a moc, ale aj nad všetkými „falošnými bohmi“ spomedzi ľudí, teda nad tými, ktorí sa robia rovnými Bohu, alebo sa nad neho dokonca povyšujú, a chcú si druhých podriadiť svojou mocou.

(Mt 22, 15-21) Farizeji odišli a radili sa, ako by podchytili Ježiša v reči. Poslali k nemu svojich učeníkov a herodiánov so slovami: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu a podľa pravdy učíš Božej ceste. Neberieš ohľad na nikoho, lebo nehľadíš na osobu človeka. Povedz nám teda, čo si myslíš: Slobodno platiť cisárovi daň, či nie?“

Ale Ježiš poznal ich zlomyseľnosť a povedal: „Čo ma pokúšate, pokrytci?! Ukážte mi daňový peniaz!“ Oni mu podali denár. Spýtal sa ich: „Čí je tento obraz a nápis?“ Odpovedali mu: „Cisárov.“ Tu im povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“

Po sérii troch podobenstiev odhaľujúcich neposlušnosť židovských hodnostárov voči Bohu neprijatím jeho „veľvyslanca“ – Mesiáša, t.j. Ježiša, ktoré sme počúvali posledné tri nedele, musí Ježiš čeliť trom ľstivým skúškam: dvakrát zo strany farizejov (v dnešnom evanjeliu a na budúcu nedeľu – Mt 22,34-40) a raz zo strany saducejov (Mt 22,23-33; tento úryvok je v slede nedeľných čítaní preskočený). Už skôr sa farizeji radili, ako Ježiša usmrtiť (Mt 12,14) a aspoň pri dvoch príležitostiach prišli za ním, aby ho skúšali, resp. pokúšali (Mt 16,1; 19,3).

Farizeji boli v skrytej opozícii voči okupantskej rímskej moci, hoci navonok učili, že dane treba platiť každej vláde. Ľud od nich čakal, že sa aj navonok vzoprú rímskej moci formou neplatenia daní, ale na to nemali odvahu. Aby zakryli svoju zbabelosť, v praxi tento problém prekrúcali na náboženský problém, akoby platením daní nešlo o podriadenie sa cisárovi (o čo v skutočnosti išlo), ale o modloslužbu, a to tým, že človek vzal do ruky „daňový peniaz“, ktorý spomína v dnešnom texte aj sám Ježiš (v Judsku boli v tom čase dve meny: jedna židovská, ktorou sa platila „chrámová daň“, preto museli byť pri chráme peňazomenci, a druhá rímska, ktorou sa platila daň štátu, teda cisárovi). Rímske peniaze boli považované za modly, lebo zobrazovali cisára, teda človeka, resp. „stvorenie“, čo Mojžišov zákon zakazoval (por. Ex 20,4; Dt 5,8), a Židia ich preto nesmeli používať – nielenže sa ich nesmeli dotýkať, ale sa na ne ani pozrieť, lebo aj pohľad na modlu Žida rituálne poškvrnil. Tento zákaz však farizeji rôznym spôsobom šikovne obchádzali, len aby nemali problém s rímskou mocou kvôli neplateniu dane, napr. nechávali za seba platiť iných, alebo si vypomáhali zásadou, že „Boží zákon nesmie byť pre človeka neznesiteľný“ a daňový peniaz jednoducho vyňali zo zákazu používania predmetov „s charakterom modly“, čiže ho v podstate vyhlásili za „kóšer“, t.j. „nábožensky nezávadný“, alebo sa jednoducho po „použití“ rímskej mince bolo treba umyť, rituálne sa očistiť, a všetko bolo zase v poriadku.

Celý pálčivý problém platenia dane rímskym okupantom (nezabudnime však, že podriadené národy Rímskej ríše mali z rímskej nadvlády aj istý prospech, lebo rímska moc zabezpečovala „pax romana“, teda bezvojnový stav medzi národmi, ktoré dovtedy medzi sebou neustále bojovali) teda farizeji prekrútili na teologický problém, aby sa vyhli pravde o tom, že dane jednoducho treba platiť, aj keď sa to ľuďom nepáči – ale oni sa chceli ľuďom páčiť (Matúš tento rys ich „zbožnosti“ odhaľuje podrobnejšie v 23. kapitole v Ježišovej reči proti farizejom: „Všetko, čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli“ – Mt 23,5).

Herodiáni, teda stúpenci dynastie Herodesovcov (Herodesovci neboli etnickí Židia, hoci formálne prijali židovské náboženstvo; bol to idumejský kniežací rod, ktorý kolaboráciou s Rimanmi uchvátil židovský kráľovský trón; Idumejci, resp. Edomiti, boli národ príbuzný Židom, keďže podľa Biblie pochádzali od Izákovho syna Ezaua; ich kmeňovým územím bola púšť južne od Mŕtveho mora až k Akabskému zálivu a po vzniku Dávidovho kráľovstva boli zväčša vazalmi judského kráľovstva; neskôr väčšina z nich pod vplyvom historických okolností, najmä po vytlačení z vlastného územia na južné územie Judska, prijala židovskú vieru), ktorú Rimania nechali formálne vládnuť na väčšine území Palestíny (okrem Judska a Jeruzalema, ktoré podliehali priamo rímskemu prokurátorovi, t.j. zástupcovi cisára), a teda kolaboranti s rímskou okupačnou mocou, neboli s farizejmi v priateľskom vzťahu, teraz ich však spojil „spoločný nepriateľ“. Prichádzajú spoločne s „učeníkmi farizejov“, aby podchytili Ježiša v reči a našli formálny dôvod na jeho obžalobu, či už na židovských alebo rímskych úradoch, a teda dôvod na jeho odstránenie.

Otázka je navodená tak, aby nevyznela ako skúška či pasca, ale ako výraz úprimnej túžby nájsť pravdu ohľadne závažnej morálnej otázky (konkrétne pomer veriaceho človeka k svetskej moc, ak je tá moc neprávoplatná). Úctivým oslovením „Rabbi“ a nasledujúcou pochvalou Ježiša ako „učiteľa pravdy“ sa snažia vzbudiť dojem, že rešpektujú Ježišovu duchovnú autoritu a hľadajú u neho radu. Slovami „Neberieš ohľad na nikoho“, chcú Ježiša – apelovaním na jeho pravdivosť – akoby podnietiť k otvorenej vzbure voči vládnucej rímskej moci. Týmto rafinovaným spôsobom sa snažia dotlačiť Ježiša k odpovedi na dômyselnú otázku typu áno – nie, zostavenú tak, aby Ježiša skompromitovala nech by odpovedal akokoľvek – ak by odmietol platenie daní, bol by považovaný za buriča proti rímskej moci (platenie daní je vlastne prejavom uznania právoplatnosti moci toho, kto daň vymáha), ale ak by sa otvorene vyslovil za platenie daní, stratil by sympatie väčšiny židovského obyvateľstva, ktoré Rimanov neznášalo.

Ježiš však prehliadol ich zlý úmysel (o Ježišovom dare vidieť do srdca človeka pozri aj Mt 12,15 a 16,8), a preto pýtajúcich sa otvorene označuje za pokrytcov, t.j. za takých, ktorí sa snažia maskovať svoje skutočné úmysly a ich otázku jasne odhalil ako podlú pascu. Na ich otázku však neodpovedá tak, ako čakali. Vyhne sa ich otázke tak, že na ňu síce naviaže, ale svojou protiotázkou úplne zmení tému rozhovoru a sám nastaví zrkadlo pravdy svojim protivníkom. Z Ježišovej strany tu však nejde o nejakú manipuláciu s ľuďmi, ale o jeho nadradené postavenie voči jeho nepriateľom – Božiemu synovi nemožno vnútiť spôsob konania, ako sa to snažil už diabol pri Ježišovom pokúšaní, pretože On sám drží situáciu pevne v rukách. Ale keď príde „jeho hodina“ (už o pár dní), už sa nebude vyhýbať otázkam svojich nepriateľov, vydá sa do ich rúk – ale vtedy, keď On sám bude chcieť.

Ježišova odpoveď je ale viac ako len vyhnutie sa odpovedi, ktorá by ho skompromitovala – kto sa pýta Boha, dozvie sa zvyčajne viac, ako by chcel vedieť. Ježiš chce konfrontovať svojich protivníkov so lžou, ktorej sami podliehajú, keď na jednej strane oni sami poslušne, vlastne zbabelo platia daň cisárovi, lebo ju platia zo strachu, nedobrovoľne, pokrytecky, ale na druhej strane sa tvária, akoby o platenie dane vôbec nešlo, akoby hlavný problém bol čisto náboženský, ohľadne toho, či rímsky peniaz je alebo nie je modla. Prekrútením problému platenia daní pohanskej mocnosti na povrchnú náboženskú záležitosť, ktorú vedeli šikovne vyriešiť bez ujmy na dobrej povesti, si pred ľudom „zachovali tvár“, zdanie vonkajšej spravodlivosti; problém platenia dane prekryli umelo vytvoreným náboženským problémom, aby odvrátili pozornosť ľudu od svojho pokrytectva. Ježiša však ľstivo stavajú pred samotný problém platenia daní, o ktorom vedia, že ľudí naozaj zaujíma a pôsobí na ich city ako rozbuška.

Ježiš však odmieta diskusiu o tomto pre neho nepodstatnom probléme, a usmerňuje pozornosť pýtajúcich sa zo vzťahu k cisárovi na vzťah k Bohu. Žiada od pýtajúcich sa daňový peniaz (rímsky denár, lat. denarius, gr. denarion). Už skutočnosť, že takýto peniaz majú pri sebe, svedčí o tom, že oni sami daň platia, hoci túto skutočnosť chcú pred ľuďmi všelijako zakryť – a Ježiš toto ich konanie (odhliadnuc od ich pokrytectva) nespochybňuje, nekritizuje ich za platenie dane, nie preto, že by s tým bezvýhradne súhlasil, ale preto, že pre neho je to druhoradá otázka. Platenie daní ho priamo nezaujíma, lebo Ježiš neprišiel v prvom rade riešiť politiku či naše povinnosti voči štátu, a aj preto nepovažuje za dôležité na túto otázku priamo odpovedať (dnešná exegéza sa v Ježišovej odpovedi „Dajte cisárovi, čo je cisárovo ...“ už nesnaží za každú cenu hľadať riešenie vzťahu medzi kresťanom a štátom, lebo také riešenia sú často umelé a prekračujú obsah a skutočný význam tejto Ježišovej výpovede).

Oveľa dôležitejšie je to, prečo Ježiš vlastne prišiel na tento svet – a to je obnova nášho vzťahu k Bohu. Ak si všetci ľudia obnovia svoj vzťah k Bohu, aj otázka o platení daní stratí svoju „ostrosť“, lebo či peniaze alebo štát, všetko bude v Božej službe. Peniaze a politika prestanú ľudí rozdeľovať, ale začnú slúžiť svojmu pôvodnému cieľu – službe dobru človeka. Dovtedy však treba rešpektovať ten stav vecí, aký je nastolený, a teda „platiť cisárovi, čo je cisárovo“, hoci aj nedobrovoľne. Ale to podstatné je, aký máme vzťah k Bohu. Z tohto vzťahu sa potom odvíja aj náš postoj k štátu či peniazom. Kresťanstvo práve takto, dôrazom na vzťah k Bohu, postupne zmenilo aj sociálne, hospodárske a politické pomery národov, do ktorých vstúpilo; nie násilnou revolúciou, ale zmenou myslenia. Ježišovo odporúčanie „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“, je teda len prípravou na príkaz „a Bohu, čo je Božie!“ 

Človek sám je Boží obraz, na čo Ježiš naráža svojou otázkou týkajúcou sa obrazu cisára na minci (na tejto minci bol zobrazený vtedajší rímsky cisár Tiberius ako poloboh, syn tzv. božského cisára Augusta a bohyne Lívie, svojej matky; na prednej strane bol okrem obrazu v skrátenej forme latinský nápis v preklade znamenajúci „Tiberius Cézar Augustus, syn božského Augusta“, a na opačnej strane bol nápis Pontifex Maximus, t.j. Najvyšší Veľkňaz), ktorú dal cisár vyraziť, a teda mu patrí. Ak minca patrí cisárovi, lebo je na nej jeho obraz, a teda sa netreba búriť, aspoň nie násilím, proti plateniu daní, o čo skôr treba poslúchať Boha, ktorého obraz je vtlačený do duše človeka. 

V Ježišovej odpovedi však možno nájsť aj iné náboženské poučenia, ako len to najdôležitejšie, teda výzvu úplne podriadiť svoj život Bohu. V jeho výzve ukázať mu mincu, na ktorú sa v tej chvíli všetci pozreli, hoci to bolo v podstate zakázané, môžeme vidieť doplnenie jeho učenia o čistých a nečistých veciach, ktoré určoval Mojžišov zákon, keďže Ježiš mincu (a peniaze samé osebe) nevnímal ako modlársky predmet. Ježiš opravuje nesprávne chápanie modloslužby vychádzajúce z povrchného, akéhosi „materialistického“ výkladu prvého Božieho prikázania (niektoré fundamentalistické protestantské sekty zákaz „zobrazovať stvorenia“, teda zákaz vyhotovenia a uctievania modiel, považujú za samostatné „druhé“ Božie prikázanie), lebo modloslužba, aj modloslužba peniazom, je v prvom rade záležitosťou srdca, teda čomu dáva človek prednosť vo svojom živote pred Bohom. Ježiš sa teda úplne sústreďuje na osobný vzťah k Bohu, tento vzťah vyhlasuje za najdôležitejší vzťah v živote človeka, a aj dnešným evanjeliom nás vyzýva v prvom rade k tomu, aby sme Boha urobili „cisárom“ svojho srdca, lebo človek nemôže naraz „slúžiť dvom pánom“ (Mt 6,24; Lk 16,13).

Spracované podľa: http://www.pastorace.cz/Kazani/29-nedele-v-mezidobi-buh-anebo-stat