Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

 

Iz 53, 10-11: Prorok hovorí: Pán dovolil zdrviť svojho služobníka slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu. Po útrapách svojej duše uvidí svetlo a nasýti sa poznaním. Boh hovorí: Môj spravodlivý služobník ospravedlní mnohých a sám ponesie ich viny.

 

Dnešné prvé čítanie je ďalším úryvkom z knihy proroka Izaiáša v tomto nedeľnom liturgickom cykle B a je vlastne pokračovaním čítania z 24. nedele (Iz 50,5-9b, tzv. „Tretia pieseň o Božom služobníkovi“), kde nám už bol predstavený tajomný Boží služobník (hebr. Ebed Jahve), v ktorom môžeme vidieť budúceho Mesiáša a jeho utrpenie (Mesiáš znamená „Pomazaný“, čo sa dá voľne preložiť aj ako „Bohom vyvolený“ pre nejakú dôležitú úlohu, v Izraeli to bola úloha kráľov, kňazov a prorokov; pojem Ebed Jahve je pojmu Mesiáša vlastne blízky).

Dnešný krátky úryvok je vybratý zo „Štvrtej piesne o služobníkovi Jahveho“ (Iz 52,13 – 53,12), ktorú celú počúvame na Veľký Piatok. Dnes máme pred sebou len dva verše zo záveru tejto piesne, ktoré obsahujú stručnú, ale obsahovo bohatú výpoveďou o zmysle utrpenia Pánovho služobníka, v ktorom môžeme vidieť budúceho Mesiáša. Mesiáš bude trpieť, aby priniesol zmiernu obetu Bohu za hriechy ľudu. Jeho život a smrť budú obetou zmierenia medzi Bohom a človekom. Budúci Mesiáš tak naplní obraznú symboliku zvieracích obetí prinášaných v jeruzalemskom chráme, ktoré vlastne sami osebe nemali zmysel, lebo nemohli zmieriť Boha s človekom, boli len predobrazom tej obety, ktorú raz prinesie Boží služobník – Mesiáš. 40 rokov po Kristovej zmiernej obeti za hriechy ľudstva na kríži (Kristus je grécky preklad hebrejského slova Mesiáš) zanikli obety zvierat v jeruzalemskom chráme jeho zničením Rimanmi a už nikdy neboli obnovené, čo tiež možno chápať ako dôkaz toho, že Kristova obeta zavŕšila skrze Mojžiša Bohom nariadené obety zvierat v jeruzalemskom chráme, ktoré boli len jej predobrazom a viac už neboli potrebné.

Dnešný úryvok začína slovným spojením „Pán dovolil“, čo však v presnejšom a doslovnejšom preklade z hebrejského originálu možno lepšie preložiť ako „Jahvemu sa zapáčilo“. Toto vyjadrenie môže pochopiť iba veriaci človek, ktorý Božie konanie – ktoré často pohoršuje našu obmedzenú ľudskú logiku a príliš ľudské cítenie toho, čo je dobré a čo zlé – nechápe ako Božiu svojvôľu, ale ako prejav jeho tajomnej lásky, ktorá všetko robí pre našu spásu. Ale rovnako aj Boží služobník nie je k svojej obeti prinútený, prináša ju dobrovoľne a vo vedomí, že jeho obeta je naozaj obetou za spásu ľudí, za zmierenie Boha s človekom. To môžeme vidieť aj v dnešnom evanjeliu, na ktorého posolstvo nás prvé čítanie pripravuje (tak ako celý Starý Zákon je prípravou na Zákon Nový), kde Ježiš hovorí, že Syn človeka prišiel, „aby položil svoj život ako výkupné za mnohých“.

Vyjadrenie „uvidí svetlo“ je proroctvom o vzkriesení Božieho služobníka. Boh bol v obrazoch Starého Zákona sprevádzaný svetlom. Uvidieť Božie svetlo teda znamená uvidieť Božiu slávu, večnú odmenu od Boha. Je  to priama predpoveď Kristovho vzkriesenia, ktorý potom, ako „dá svoj život na zmiernu obetu“, „uvidí svetlo“.

Proroctvo, že Boží služobník „uvidí ďaleké potomstvo“, je predpoveďou vzniku Cirkvi, nového Božieho ľudu, ktorý povstane práve zo zmiernej obete služobníka Jahveho. Aj v Starom Zákone sa totiž potomstvo chápalo nielen v zmysle telesného plodenia, ale aj v zmysle duchovného plodenia, napr. rabín mohol nazývať svojich žiakov svojimi synmi. V tomto zmysle možno aj Židov považovať za Abrahámových potomkov, keďže podľa telesného pôvodu židovský národ nepochádza len z jedného kmeňa, rodu či človeka, pôvodne išlo o voľ-né zoskupenie kmeňov s rozličným pôvodom, ktoré však spoločne vyšli z Egypta a prijali abrahámovskú vieru, teda vieru v jediného, pravého Boha. Aj preto možno Ježiš hovorí Židom, že nie sú Abrahámovými deťmi (Jn 8,39), ale má na mysli hlavne duchovný význam tohto obvinenia, lebo nekonajú tak, ako Abrahám.

Zastavme sa ešte nad zvláštnym vyjadrením, že „spravodlivý služobník ospravedlní mnohých“, teda zomrie za hriechy „mnohých“. Prečo sa tu hovorí len o mnohých, a nie o všetkých? Azda Kristus nezomrel za všetkých ľudí? Naozaj, výraz „mnohých“ môžeme v zásade nahradiť výrazom „všetkých“.

Tak sa to nachádza aj v slovách premenenia, v slovenskom preklade: „Toto je kalich mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás i za všetkých“, hoci v pôvodnom latinskom texte konsekrácie sa nachádza výraz „za mnohých“. Podobne aj nový Katechizmus katolíckej Cirkvi to vysvetľuje takto: Výraz „za mnohých“ nie je obmedzujúci: stavia ľudstvo ako celok proti jednej osobe Vykupiteľa, ktorý sa vydáva, aby ho spasil. Cirkev, pridržiavajúc sa apoštolov, učí, že Kristus zomrel za všetkých ľudí bez výnimky. 

Významom slova „za mnohých“ (po latinsky „pro multis“) pri konsekračných slovách nad kalichom sa dokonca zaoberali aj dokumenty viacerých pápežských kongregácií (ministerstiev), napr. Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí v liste zo 17. októbra 2006, v ktorom sa píše: „Synoptické evanjeliá (Mt 26,28; Mk 14,24) majú špecifický odkaz na „mnohých“ (polloi), za ktorých Pán vykonáva svoju obetu; tento výraz bol daný do popredia niektorými exegétmi vzhľadom na slová proroka Izaiáša (Iz 53,11-12 – z dnešného čítania). Bolo by naozaj možné povedať v súlade s evanjeliovými textami „za všetkých“ (por. Lk 12,41), avšak formula daná v slovách ustanovenia je „za mnohých“, a takto boli tieto slová verne preložené vo väčšine moderných biblických prekladov“.

Ide tu teda viac-menej len o spor ohľadne doslovného prekladu výrazu „za mnohých“, ktorý sa môže preložiť aj ako „za všetkých“, ale predsa v liturgii by sa mal používať pôvodný výraz „za mnohých“, tam kde sa to dá, a kde to schvália biskupské konferencie, aby sa liturgická reč čo najviac priblížila jazyku Svätého Písma.

Avšak dôvod pre túto liturgickú zmenu je aj jazykový, lebo výraz „za mnohých“ je predsa len trochu významovo odlišný od výrazu „za všetkých“. V spomínanom liste Kongregácie pre sviatosti (ako sa skrátene táto kongregácia zvykne nazývať) sa tento rozdiel vysvetľuje takto: Výraz „za mnohých“, hoci zostáva otvorený zahrnutiu každej ľudskej osoby do plánu spásy, okrem toho vyjadruje aj fakt, že spása nie je určená mechanickým spôsobom, bez rešpektovania vôle alebo spolupráce človeka. Veriaci je pozvaný vo viere prijať dar, ktorý mu bol ponúknutý a prijať nadprirodzený život, ktorý je udelený tým, ktorí spolupracujú na tomto tajomstve, pričom ho prežívajú vo vlastnom živote, a to takým spôsobom, aby sami boli zahrnutí medzi tých, o ktorých biblický text hovorí, že sú „mnohí“.

„Mnohí“ teda neznamená doslova „všetci“, lebo hoci Kristus zomrel za všetkých, je možné, že nie pre všetkých bude jeho vykupiteľské dielo užitočné, že niektorí možno odmietnu ponúknutú spásu. V tomto slove „mnohí“ je teda skrytá aj možnosť odmietnutia spásy a toto slovo, ak je správne pochopené, dodáva liturgii dramatický rozmer možnosti odmietnutia ponúkaného daru spásy, ktorý je ponúknutý všetkým, ale týkať sa bude iba „mnohých“.

https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-vatikanskych-uradov/c/preklad-pro-multis)

 (zdroj: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, upravené)

 

 

Mk 10, 35-45: K Ježišovi pristúpili Zebedejovi synovia Jakub a Ján a hovorili mu: „Učiteľ, chceme, aby si nám splnil, o čo ťa poprosíme.“ On sa ich opýtal: „Čo chcete, aby som vám urobil?“ Oni mu povedali: „Daj, aby sme sedeli v tvojej sláve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici.“ Na to im Ježiš povedal: „Neviete, čo žiadate. Môžete piť kalich, ktorý ja pijem? Alebo môžete byť pokrstení krstom, ktorým som ja krstený?“ Oni mu vraveli: „Môžeme.“ Ježiš im povedal: „Kalich, ktorý pijem ja, budete piť, aj krstom, ktorým som krstený ja, budete pokrstení. Ale dať niekomu sedieť po mojej pravici alebo po ľavici nepatrí mne. To dostanú tí, ktorým je to pripravené.“

Keď to počuli ostatní desiati, začali sa mrzieť na Jakuba a Jána. Ježiš si ich zavolal a povedal im: „Viete, že tí, ktorých pokladajú za vládcov národov, panujú nad nimi a ich veľmoži majú nad nimi moc. Medzi vami to tak nebude. Ale kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý, bude sluhom všetkých. Lebo ani Syn človeka neprišiel, aby sa dal obsluhovať, ale aby slúžil a položil svoj život ako výkupné za mnohých.“

 

Žiadosť Zebedejových synov sedieť v Ježišovej sláve po jeho pravici a ľavici nasleduje hneď po Ježišovej tretej predpovedi jeho smrti (Mk 10,32-34), ktorú však liturgia tejto nedele z textu evanjelia vynecháva. Zaradením tejto žiadosti za toto Ježišovo posledné proroctvo o spôsobe zavŕšenia jeho poslania na svete Marek poukazuje na kontrast medzi zmýšľaním Ježiša a zmýšľaním jeho apoštolov. Apoštoli boli aj po troch rokoch strávených s Ježišom stále na úplne odlišnej duchovnej rovine ako on. Táto situácia je podobná tej, keď apoštoli na Ježišovu druhú predpoveď jeho utrpenia reagovali hádkou o tom, že kto z nich je väčší (Mk 9,34).

Požiadavka Jakuba a Jána sa javí neuveriteľne drzá, hoci by sme mohli povedať aj „ambiciózna“: chcú najvyššie pozície v jeho mesiášskom kráľovstve. Osoba, ktorá sedela po vladárovej pravici mala po vladárovi najvyššiu pozíciu a osoba sediaca po jeho ľavici druhú najvyššiu. Títo bratia teda očividne verili, že Ježiš je Mesiáš a mysleli si, že sa chystal založiť svoje kráľovstvo veľmi skoro, pravdepodobne keď prídu do Jeruzalema. 

Matúš píše, že túto požiadavku vzniesla namiesto svojich synov ich matka Salome (Mt 20,20). Marek však vkladá tieto slová do ich úst pretože vychádzali z ich sŕdc, napriek tomu, že ich povedala Salome. Snáď si mysleli, že ich žiadosť ospravedlňuje ich príbuzenské spojenie s Ježišom. Vládcovia totiž často vymenovali do dôležitých vládnych pozícií členov najbližšej rodiny. Jakub a Ján boli totiž Ježišovými blízkymi príbuznými, asi jeho bratrancami, ako dokazujú texty evanjelií opisujúce scénu na Golgote, ak si jednotlivé informácie, ktoré prinášajú, poskladáme dohromady (Mt 27,55-56: Boli tam a zobďaleč sa pozerali mnohé ženy, ktoré sprevádzali Ježiša z Galiley a posluhovali mu. Medzi nimi bola Mária Magdaléna, Mária, Jakubova a Jozefova matka, a matka Zebedejových synov; Mk 15,40: Medzi nimi Mária Magdaléna, Mária, matka Jakuba Mladšieho a Jozesa, i Salome; Jn 19,25: Pri Ježišovom kríži stála jeho Matka, sestra jeho matky, Mária Kleopasova, a Mária Magdaléna). Ich matka sa totiž nejakým spôsobom spomína pri kríži v každom evanjeliu popri tzv. „troch Máriách“  (Panna Mária, Mária Magdaléna a iná Mária – označená raz ako Mária Kleopasova, inokedy ako matka Jakubova a Jozefova alebo matka Jakuba Mladšieho a Jozesa). Je označená buď menovite ako Salome, alebo ako matka Zebedejových synov, alebo ako „sestra jeho matky“. Z toho vyplýva, že Jakub a Ján mohli byť Ježišovými príbuznými, hoci vieme, že v Biblii pomenovanie sestra alebo brat nemusí nutne znamenať vlastného súrodenca, ale len člena blízkej rodiny. Jakub a Ján tak predpokladali, že Ježiš s nimi bude v blízkej budúcnosti rátať ako s budúcimi kniežatami. Apoštoli mali v tej dobe ešte príliš ľudské dôvody na nasledovanie Ježiša.

Toto rozprávanie teda ukazuje zrkadlo ľudskej márnivosti a samoľúbosti. Ukazuje, že tzv. svätá horlivosť Božích služobníkov býva často len skrývanou svetskou ambicióznosťou alebo je ňou aspoň skryte sprevádzaná. Avšak dejiny Cirkvi ukazujú, že tí, ktorí nie sú spokojní s Ježišovým priateľstvom samotným, ale hľadajú veci odlišné od jeho prisľúbení, samozrejme ide o veci tohto sveta, najmä o ľudskú slávu, postupne prestávajú kráčať Božou cestou. Tí, ktorí chcú mať naozaj podiel na Ježišovom kráľovstve, musia mať podiel aj na jeho utrpení v tomto veku, teda musia piť z jeho kalicha a byť pokrstený jeho krstom. Obdive vyjadrenia sú symbolické a znamenajú podiel na utrpení. Pohár, ktorý spomína Pán Ježiš, je v Starom Zákone často symbolom utrpenia a bolesti. Podobne krst ponorením pod vodu symbolizuje ponorenie do bolesti a utrpenia.

Jakub a Ján sebaisto potvrdili, že vydržia všetky súženia a utrpenie, ktoré bude znášať aj Ježiš, hoci nechápali, čo Ježiš predpovedal o svojom umučení. Napriek tomu Ježiš ich slová zobral vážne, nevysmial sa z nich, lebo vedel, že napr. Jakub bude prvým apoštolom, ktorý zakúsi mučeníctvo pre Ježiša a Ján síce nezomrel mučeníckou smrťou ale kalich utrpenia a súženia pri vydávaní svedectva o Kristovi vypil takisto až do dna. A tak napriek tomu, že túžby ich sŕdc v tej dobe boli nerozumné a nehodné Kristovho učeníka, Kristus tieto ich túžby časom očistil, premenil, posvätil, a ich túžba byť naveky po Kristovej pravici a ľavici sa nakoniec naplnila.

Žiarlivá reakcia apoštolov na žiadosť Zebedejových synov ukazuje, že ostatní učeníci neboli lepší od týchto dvoch, a že ich nasledovanie Ježiša bolo takisto motivované ešte príliš ľudskými, pozemskými a vlastne sebeckými dôvodmi. Ježiš na túto situáciu, v ktorej sa naplno ukázal úbohý vnútorný svet jeho učeníkov plný žiarlivosti a sebectva, ktoré by v iných spoločenstvách prerástlo do otvorenej nenávisti, intríg a možno aj bratovražedných bojov, reaguje vlastne opakovaním toho, čím začal svoju druhú lekciu o pravom učeníctve po predchádzajúcej, teda druhej predpovedi svojej smrti a zmŕtvychvstania, keď povedal: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých“ (Mk 9,35). Ide tu o úplne nový typ medziľudských vzťahov, založených nie na ovládaní druhých, ale na službe druhým, čo je vlastne základ kresťanskej civilizácie.

Všimnime si, že Ježiš nenapomína učeníkov za to, že chcú byť veľkými v jeho kráľovstve. Aj dostať sa do neba je vlastne istá ambícia, ktorá vyžaduje isté nasadenie a sebavedomie. Usmerňuje len ich zameranie výlučne z vlastného dobra aj na dobro iných, mení ich sebectvo na altruizmus, obetavosť. V Božom kráľovstve je spoločné dobro chránené tak, že každý chráni dobro druhého, jeho základom je teda láska. Tam, kde si každý chráni len svoje vlastné dobro, nastáva vzájomný boj, ako to vidíme na tomto svete.

Ježiš ako príklad týchto nových medziľudských vzťahov, ktoré tvoria základ civilizácie lásky, ukazuje sám seba. On, hoci by vďaka svojej moci a postaveniu mohol vládnuť nad inými, rozhodol sa radšej slúžiť. Ježiš  tým nepriamo poukazuje aj na rozdiel medzi pravým Bohom a falošnými bôžikmi. Falošní bohovia chcú ľudí ovládať, urobiť z nich svojich otrokov. Pravý Boh ponúka ľuďom priateľstvo, vo svojom Synovi im prichádza slúžiť, pokoruje sa pred ľuďmi, aby si získal ich lásku, robí ľudí svojimi synmi, chce byť ich otcom, nie pánom. Jeho služba ľuďom sa najvýraznejšie prejavuje v tom, že dáva svoj život ako výkupné za nás, aby nás dostal z otroctva hriechu, do ktorého sme sa dostali svojou nerozumnosťou.

Posledný verš dnešného evanjelia (Mk 10,45) môžeme chápať aj ako motto Markovho evanjelia, ako kľúč k jeho čítaniu. Marek totiž vo svojom evanjeliu predstavuje Ježiša najmä ako trpiaceho Božieho služobníka. Ježiš týmto výrokom vlastne dopĺňa svoje proroctvá o svojej blížiacej sa smrti (ale aj o svojom zmŕtvychvstaní), lebo tu hovorí aj o účele svojej smrti, ktorým bude vykúpenie ľudstva.

Na záver tejto state si ukážme rozdiel medzi služobníkom, o akom hovorí Ježiš, a medzi pomocníkom, čo je slovo, ktorým by sme mohli opísať našu falošnú predstavu o tom, čo to znamená byť kresťanom a slúžiť iným.

Zatiaľ čo pomocník podľa našich ľudských predstáv pomáha iným len keď mu to vyhovuje, služobník, akého nám predstavuje Kristus, a akým by sme sa mali všetci stať, slúži iným, aj keď je to pre neho nevýhodné.

Zatiaľ čo pomocník pomáha ľuďom, ktorých má rád alebo sú mu aspoň nejako sympatickí, služobník slúži všetkým, bez ohľadu na svoje pocity sympatie alebo antipatie.

Pomocník pomáha len takým spôsobom, ktorý považuje zo svojej strany za dôstojný a primeraný pre seba.

Služobník pomáha akýmkoľvek spôsobom, aj keby jeho postavenie a práca boli podradné alebo nedôstojné.

Pomocník pomáha len vtedy, keď má pocit, že je nejako ostatnými ohodnotený, ale služobník pomáha bez ohľadu na vďačnosť alebo osobnú satisfakciu za poskytnutú službu.

Vo výpočte týchto rozdielov medzi našou ľudskou a Ježišovom božskou predstavou toho, čo znamená byť dobrým a pomáhať ľuďom, by sme mohli pokračovať, ale ide tu hlavne o to, aby sme sa pri svojej službe či pomoci ľuďom pozerali hlavne na Ježiša a od neho sa učili pravej službe Bohu i ľuďom.