Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(2Kr 5, 14-17) Náman zostúpil a sedem ráz sa ponoril do Jordánu podľa slova Božieho muža Elizea. A jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa a bol čistý od malomocenstva. Potom sa s celým sprievodom vrátil k Božiemu mužovi, zastal pred ním a povedal: „Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli. Prosím ťa, prijmi teraz dar od svojho služobníka.“ On však odpovedal: „Ako žije Pán, pred ktorým stojím, nevezmem nič.“ A hoci veľmi naliehal, aby si vzal, on odmietol. Vtedy Náman povedal: „Ako chceš. Ale dovoľ, prosím, mne, svojmu služobníkovi, vziať si z tejto zeme, koľko unesú dve mulice. Lebo tvoj služobník už nebude obetovať celopaly a žertvy iným bohom, iba Pánovi.“

 

Dnešné prvé čítanie je len krátkym úryvkom zo známeho príbehu o uzdravení aramejského (Aramejčania sú predkami dnešných Sýrčanov) vojvodcu Námana. Náman v preklade znamená „vznešený“, a zrejme nešlo o jeho vlastné meno, ale prímenie, ktoré dostal za svoje mimoriadne schopnosti ako aj vzhľadom na svoje postavenie. Podľa židovskej tradície bol totiž práve Náman tým lukostrelcom, ktorý zabil v boji (severo-) izraelského kráľa Achaba (1Kr 22,34: „Akýsi muž nevdojak natiahol luk a zasiahol izraelského kráľa medzi spony panciera“). Aramejský kráľ si svojho vojvodcu veľmi vážil, „lebo jeho pričinením dal Pán Aramejčanom víťazstvo“ (por. 2Kr 5,1). Je zaují­mavé, že svätopisec ako skutočného darcu víťazstiev v týchto bojoch spomí­na „Pána“, v ktorého Náman ani sýrsky kráľ neverili, ale svätopisec vie, že nič sa nedeje bez Božej vôle a Náman, keď neskôr vďaka svojmu uzdraveniu uveril v Pána, si zrejme začal uvedomovať, kto mu dáva víťazstvá.

Námanova choroba asi nebolo pravé malomocenstvo (lepra, Hansenova choroba), ale skôr nejaká nepríjemná kožná choroba, lišaje, lupienka, alebo niečo podobné. Keby mal nákazlivú lepru, nebol by sa mohol zdržiavať v spoločnosti ľudí, tým menej v okolí kráľa. Choroba dáva Námanovi poznať, že ľudská sláva pred Bohom nič neznamená. Je to prvá lekcia pokory, ktorou Boh vychováva Námana, aby ho postupne priviedol k viere v jediného pravého Boha Izraela, čo je podstatný motív celého tohto príbehu, ktorým svätopisec vychováva ľud Izraela, lebo mu ukazuje, že Boh sa skláňa aj k pohanom a aj pohania sa môžu stať ctiteľmi Boha Izraela. Tento motív neskôr využíva a ešte zosilňuje Pán Ježiš, keď poukazuje na príbeh Námana v tom zmysle, že pohania môžu mať dokonca väčšiu vieru v Boha, ako samotní členovia vyvoleného Božieho ľudu (Lk 4,27).

Ďalšou lekciou pokory pre Námana je poznanie, že v jeho snahe o uzdravenie mu nepomôžu nijaké jeho obety pohanským bôžikom. Uzdravenie nie je možné si akosi „zariadiť“ manipuláciou s božstvom, ako tomu verili pohania (a dodnes veria aj mnohí kresťania, ktorí majú falošnú predstavu o Bohu ako o akomsi služobníkovi ľudí). Do života mocného Námana nečakane vstupuje akési izraelské dievča, slúžka jeho ženy. Ide vlastne o ďalšie pokorenie mocného Námana, lebo táto pre neho bezvýznamná slúžka mu cez jeho ženu prináša nevídanú nádej na uzdravenie. Dievča muselo mať pevnú vieru v Jahveho, keď sa nebojí s istotou povedať: „Keby bol môj pán u proroka v Samárii, isto by ho oslobodil od malomocenstva!“ Dievča si muselo byť vedomé toho, že keby jej slová boli len akousi ženskou klebetou, mohli by ju stáť ťažký trest, možno aj smrť. Takáto odvaha dievčaťa vzbudila vieru v srdci samotného mocného Námana, bezmocného voči svojej chorobe. Dievča má od­vahu dať svojmu pánovi nádej možno aj preto, že videla jeho snahu o bohabojný život. Náman sa teda vybral za svojím kráľom s prosbou o možnosť navštíviť Izrael nie ako oficiálny pred­staviteľ, ale súkromne, „zo zdravotných dôvodov“. Keď vojvodca Náman predstúpil pred (severo-)izraelského kráľa Jorama (Achabovho syna), odovzdal mu okrem darov aj sprievodný list od aramejského kráľa, v ktorom aramejský kráľ vyžadoval prakticky nemožnú vec: „Osloboď Námana od malomocenstva!“ Joram celkom správne usúdil, že aramejský kráľ proti nemu iba hľadá zámienku, aby mohol opätovne napadnúť jeho kráľovstvo. Roztr­hol si rúcho a zvolal: „Som ja vari Boh, aby som mohol dávať smrť i život?“ Keď sa prorok Elizeus dopočul o tomto incidente, poslal kráľovi odkaz, aby Námana poslal k nemu. Joram tak neurobil sám od seba, lebo proroka Elizea neznášal. Napriek tomu, že odstránil kult Bála zo Samárie, ktorý tam zaviedol jeho otec Achab a matka Jezabel, vyznával Pána len naoko, aj to falošným kultom Jeroboama (por. 2Kr 3,3). Keby dal Elizea zavolať sám od seba, asi by tým priznal, že sa mýli, a že pravý je jedi­ne kult Jahveho v Jeruzaleme, podpo­rovaný Elizeom. A tak nasleduje ďalšie pokorenie Námana. Náman namiesto príkazu kráľovi Joramovi, musí pokorne kráčať s prosbou o uzdravenie k akémusi „náboženskému fanatikovi“. Elizeus napriek tomu, že Námana v podstate pozval k sebe sám, správa sa k nemu chladne, nielenže ho nepozve k sebe dovnútra, ale ani ho nevyjde privítať, a len po sluhovi mu odkáže, čo má urobiť, aby sa uzdravil. Dôvody tohto odstupu môžu byť viaceré, v prvom rade ide asi o skúšku viery, resp. pokory, bez ktorej človek nemôže prijať pravú vieru, lebo uveriť okrem iného znamená aj pokoriť sa pred Bohom, uznať ho za Pána svojho života. Príčinou tohto odstupu možno bolo aj jasne dať najavo, že Náman pred Bohom nič neznamená, dokonca stojí nižšie ako Elizeus, lebo prorok je Božím zástupcom.

Príkaz sedem ráz sa ponoriť do vody Jordána má symbolický význam – sedmička bola v starovekom Oriente posvätné, božské číslo. Elizeus tým chcel naz­načiť, že Námanovo uzdravenie je Božím činom a nie činom proroka, teda človeka. To, čo Námana uzdravilo, nebola však ani voda Jor­dánu, ani prorok Elizeus, ale Námanova viera v Boha, jeho pokorenie sa pred Jahvem, čo prejavil aj svojou poslušnosťou prorokovi. Do jeho obráte­nia opäť významne zasiahli jeho sluhovia, podobne ako najprv izraelské dievča, slúžka jeho ženy, ktorí ho prehovorili, aby proroka poslúchol. Konečne sa dostávame k obsahu dnešného prvého čítania, ktoré by však bez týchto predchádzajúcich vysvetliviek bolo možno do veľkej miery pre mnohých nezrozumiteľné.

Cirkevní Otcovia v sedemnásobnom ponorení Námana do rieky Jordán (v duchu rituálneho očisťovania uzdraveného z malomocenstva podľa Mojžišovho zákona – por. Lv 14,7-9 a 16, kde jednotlivé očisťujúce úkony treba robiť sedem ráz) videli predobraz krstu, ktorý očisťuje dušu človeka tak, akoby sa znovu narodil („jeho telo bolo zasa také čisté ako telo malého chlapca“ – 2Kr 5,14). Rieka Jordán je hranicou medzi púšťou a úrodnou rovinou, je teda tiež predobrazom krstu, ktorý je hranicou medzi večným životom a večnou smrťou.

Po uzdravení sa Náman vracia k Elizeovi a vyznáva pred ním vieru v Jah­veho. Tak ako v časoch Eliáša prorok dokázal, že Jahve je mocnejší ako Bál, Boh Feni­čanov, tak Elizeus ukázal nadradenosť Jahveho nad bohom Aramejčanov, Hadadom-Remonom. Tentoraz už prorok privíta Námana ako sa patrí, ale predsa odmieta od neho prijať akékoľvek dary. Náman si od Elizea vyžiada aspoň zem, na ktorej chce po­staviť oltár, kde bude prinášať obety Jahvemu. Tento zvyk sa viaže na pohan­ské presvedčenie, že Boh nejakého národa sa viaže na jeho úze­mie. Elizeus mu to dovoľuje a v texte, ktorý už nie je obsahom dnešného čítania, mu nepriamo dovoľuje (t.j. nevyjadruje sa k tomu) aj navo­nok sa zúčastňovať na pohanských obradoch s kráľom, aby nevystavil jeho začiatočnícku vieru v Jahveho priťažkej skúške. Odmietnu­tie účasti na po­hanských obetách sa v tej dobe rovnalo vlastizrade. Elizeus tu prejavuje na svoju dobu nevídanú „pastoračnú múdrosť“, keďže takéto správanie – t.j. účasť na pohanských obradoch, hoci len formálne – by u skutočného Žida bolo neakceptovateľné. Tu však išlo o pohana, ktorý sa len postupne musel vymaňovať z pohanských zvyklostí. Tak napokon Boh jednal na počiatku národného a náboženského formovania aj s Izraelitmi – mal s nimi nekonečnú trpezlivosť.

Prvé čítanie má s evanjeliom mnoho spoločných prvkov, preto je naozaj dobrou prípravou na počúvanie evanjelia. Nejde len o tému uzdravenia z malomocenstva, ale aj o tému skutočnej viery, ktorá dosahuje nielen uzdravenie, ale aj obrátenie srdca, ako to vidíme v prvom čítaní na Námanovi, ktorý uznáva zvrchovanosť Boha Izraela, a v evanjeliu na tom jednom uzdravenom, ktorý sa vrátil poďakovať sa Ježišovi za uzdravenie, čo môžeme považovať za vyjadrenie túžby nasledovať Ježiša na ceste spásy – a pritom to nebol Žid, ale cudzinec.

Náman je jedným z najväčších konvertitov (obrátencov na židovskú vieru) v dejinách Starého Zákona (podobné boli napr. neviestka Rachab z Jericha, alebo Rút, pramatky Mesiáša – por. Mt 1,5) preto ho spomína aj Pán Ježiš ako prí­klad toho, že pred Bohom nemajú cenu samotné vonkajšie nábožné skutky, na ktorých si tak zakladali Židia, ale len viera, ktorú môžeme opísať aj ako pokorné uznanie Božej zvrchovanosti. Viera sa však musí aj navonok prejavovať skutkami, podobne ako to bolo vyžadované aj od Námana.

 

 

(Lk 17, 11-19) Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov. Zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!“ Keď ich uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!“ A ako šli, boli očistení. Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán. Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A tí deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?“ A jemu povedal: „Vstaň a choď, tvoja viera ťa uzdravila.“

 

Príbeh o uzdravení desiatich malomocných nachádzame len v evanjeliu sv. Lukáša. Evanjelista Lukáš však v tomto príbehu nekladie dôraz na popis tohoto zázraku, predmetom jeho opisu nie je ani neobyčajnosť tohto zázraku („hromadné“ uzdravenie, uzdravenie „na diaľku“ samotným Ježišovým slovom). Centrom tohto príbehu je reakcia jedného z týchto uzdravených, ktorý svojim konaním dáva najavo, že pochopil svoje uzdravenie ako Boží čin, ktorý ho pozýva k radikálnej zmene života, a to formou nasledovania Ježiša Krista.

Malomocenstvo je vo Svätom Písme obrazom duchovného stavu hriešnika. Prvým a hlavným dôsledkom hriechu je podobne ako pri malomocenstve vylúčenie hriešnika z blízkosti Boha aj ľudí. Samozrejme treba odhliadnuť od skutočnosti, že pri lepre bol chorý človek zo strachu pred nákazou odvrhnutý samotnými ľuďmi – nehovoriac o tom, že nemôžeme súhlasiť so starovekým presvedčením, ktoré malo akosi nábožensky ospravedlniť toto odvrhnutie, že malomocenstvo bolo trestom za hriech a teda aj prejavom odvrhnutia od Boha – pri hriechu sa však človek zo spoločenstva Boha aj ľudí vylučuje sám, hoci navonok sa toto vylúčenie nemusí viditeľne prejaviť, aspoň nie hneď. Túto vzdialenosť medzi Bohom a hriešnikom naznačuje v dnešnom úryvku aj skutočnosť, že desiati malomocní muži sa k Ježišovi neodvážili priblížiť, keďže im to Zákon zakazoval, ale len z diaľky volali k Ježišovi o záchranu, o zmilovanie, teda vlastne o spásu, o prejav Božej moci. Toto volanie nebolo len volaním o ľudskú pomoc, ale bol to náboženský výkrik, vlastne modlitba, volanie o Božiu pomoc. Ich prosba svedčí o tom, že vedeli o tom, kto je Ježiš, že je Boží vyvolenec, napokon volali ho jeho vlastným menom, takže sa správa o jeho príchode už dostala k nim. Ježiš videl, že títo muži mu veria, uverili v jeho božskú moc a boli už na začiatku cesty obrátenia a prijatia Božieho kráľovstva. Preto neváha a vracia im Život.

A to je druhý prvok, ktorý robí z malomocenstva obraz stavu hriešnika. Malomocný človek sa v podstate považoval už za mŕtveho, aj preto bolo zakázané sa ho dotknúť, lebo dotyk s mŕtvolou Žida rituálne poškvrňoval, keďže aj telesná smrť je vo Svätom Písme obrazom hriechu ako duchovnej smrti, v ktorej má telesná smrť svoj základ a príčinu. Uzdraviť sa z malomocenstva sa rovnalo vlastne vzkrieseniu z mŕtvych. Ježiš však týmto malomocným mužom nevracia len telesný život, telesné uzdravenie, ale aj duchovný život, lebo u Boha je len jeden Život, ktorý je podstatne duchovný, ale u človeka, ktorý je jednotou tela a duše, sa prejavuje aj telesným spôsobom. Telesné uzdravenia sú v evanjeliách vždy obrazom aj duchovného uzdravenia, preto Ježiš vždy vyžaduje k uzdraveniu vieru, ak nie vieru samotného chorého človeka, tak aspoň tých, ktorí ho k Ježišovi privádzajú (uzdravenie ochrnutého človeka – por. Mt 9,1nn; Mk 2,1nn; Lk 5,17nn), alebo Ježiša za ich uzdravenie prosia (uzdravenie stotníkovho sluhu – por. Lk 7,1nn; uzdravenie posadnutého chlapca – por. Lk 9, 37nn a iné), hoci v evanjeliách nachádzame aj situáciu Ježišovho samostatného konania bez vyžadovania podmienky viery, ale v takom prípade má také znamenie vieru vyvolať. Ale viera, o ktorej hovoríme, už nie je len starozákonná viera v Božiu uzdravujúcu moc, v Božiu dobrotu a lásku, o ktorej Starý Zákon hovorí v podstate s rovnakou vášňou ako Nový Zákon, ale je už vierou v Ježiša ako Božieho Mesiáša, ako v toho, ktorý prináša nielen telesné uzdravenie, či zlepšenie pozemských pomerov, skazených hriechom, ale ktorý prináša totálne uzdravenie ľudskej prirodzenosti a podstaty tohto sveta, ktorý vracia moc Božieho kráľovstva do tohto sveta, a to práve tým, že poráža hriech, teda poráža smrť v jej podstate. Novozákonná viera sa od starozákonnej líši hlavne plnosťou.

Z desiatich malomocných však len jeden pochopil, čo vlastne znamená jeho uzdravenie. Len jeden bol pripravený prijať spásu v jej plnosti, nielen čiastočne v jej telesných prejavoch. Len jeden pochopil, že oslobodenie z malomocenstva vlastne znamená, že sú mu odpustené aj jeho hriechy, a že je pozvaný k novému životu s Bohom, ktorý mu môže dať Ježiš a len Ježiš. Tí ostatní prijali svoje uzdravenie tiež iste s vďačnosťou, nejde o tom, že by neboli Bohu vďační, ako sa často nesprávne vykladá toto evanjelium, ale ich vďačnosť zostala na povrchu, zostali na tej istej úrovni viery, na ktorej sa nachádzali dovtedy, hoci Ježiš ich týmto divom pozval k prehĺbeniu ich viery, teda vlastne k jeho nasledovaniu, aby sa stali jeho učeníkmi. Vyzval ich k zmene života, ale oni sa len vrátili k svojmu starému spôsobu života. Pochopil to len jeden, aj to bol cudzinec. V tomto fakte sa ukrýva narážka na skutočnosť, že Cirkev v budúcnosti budú tvoriť práve „cudzinci“, teda Nežidia. V Ježišovej trojitej otázke na konci evanjelia, kde sa pýta na tých ostatných deviatich, čo nepochopili, čo sa s nimi v skutočnosti stalo, sa  ukrýva Božie sklamanie z neprijatia Mesiáša jeho vlastným vyvoleným národom.

Posledná veta dnešného evanjelia je vlastne kľúčom k pochopeniu celej udalosti, lebo za naozaj veriaceho vyhlasuje len toho cudzina, ktorý pochopil, že jeho uzdravenie je pre neho výzvou k prijatiu Ježišovho evanjelia o príchode Božieho kráľovstva v plnosti, že je pre neho výzvou k začiatku nového života zameraného už nie na seba samého, napríklad na svoje zdravie, ale na službu Božiemu kráľovstvu.