(Iz 25, 6-10a) 6 Pán zástupov vystrojí na tomto vrchu všetkým národom hostinu s mnohými jedlami: hostinu s výborným vínom, so šťavnatými jedlami, s vínom najjemnejším.

7 Strhne na tomto vrchu závoj, ktorý zahaľoval všetkých ľudí, a prikrývku, čo zakrývala všetky národy. 8 Zničí smrť navždy; zotrie Pán, Boh, slzu z každej tváre a hanbu svojho ľudu odstráni z celej zeme, lebo Pán prehovoril.

9 V ten deň povedia: „Hľa, náš Boh, v neho sme dúfali a on nás spasí. On je Pán, v ktorého sme dúfali. Jasajme a radujme sa z jeho spásy. 10a Pánova ruka spočinie na tomto vrchu.“

Hoci úryvok dnešného prvého čítania pochádza z tej časti prorockej knihy Izaiáš, ktorej autorstvo sa pripisuje samotnému historickému prorokovi Izaiášovi (svoju prorockú úlohu vykonával približne od r. 740 pred Kristom, kedy mal asi 30 rokov, až do svojej mučeníckej smrti, ktorú podľa starobylej tradície podstúpil za bezbožného judského kráľa Manassesa údajne skoro ako storočný, teda možno až okolo r. 675 pred Kristom – bol rozrezaný drevenou pílou), súčasní biblisti na základe istých literárnych prvkov považujú kapitoly 24-27 (nazývané aj „Izaiášova veľká apokalypsa“), ako aj kapitoly 34-35 (nazývané „Izaiášova malá apokalypsa“) za neskoršie dodatky do „Proto-Izaiáša“ (kapitoly Iz 1-39, t.j. prvá časť tejto prorockej knihy). Tieto kapitoly majú totiž veľa spoločných znakov s tzv. apokalyptickým štýlom, ktorý však nie je pôvodným a vlastným štýlom prorokov a začal sa v biblickom písomníctve rozvíjať oveľa neskôr, naplno až v 3. storočí pred Kristom, kedy vznikla pravdepodobne aj kniha Daniel, ktorá je viac apokalyptickou než prorockou knihou (preto ani nie je zaradená v židovskom biblickom kánone medzi „Prorokmi“ ale medzi spismi). Hranica medzi apokalyptickým a prorockým štýlom je však veľmi tenká a isté „apokalyptické“ state (zaoberajúce sa „posledným časom“ a „Božím definitívnym príchodom“ a podobne, t.j. eschatologickými témami) možno nájsť v prorockých spisoch pomerne často.

Dnešný úryvok (ide vlastne o hymnus, teda slávnostnú pieseň ospevujúcu Božiu moc a slávu, ktorá sa v plnosti zjaví „na konci čias“) obsahuje jedno z mnohých „zjavení“ (grécky „apokalypsa“), resp. vízií zavŕšenia dejín, ktoré nebude ľudským, ale výlučne Božím dielom. Toto zakončenie dejín bude pre spravodlivých veľmi optimistické a radostné, čo svätopisec vyjadruje obrazom bohatej, resp. veľkolepej „božskej“ hostiny, ktorú pre spravodlivých pripraví sám Boh. Bude to hostina s mnohými jedlami, s výborným vínom, so šťavnatými jedlami, s vínom najjemnejším (znalci hebrejského jazyka nás upozorňujú na slovnú hračku, resp. zvukovú podobnosť výrazov „výborné víno“ – semarim a „šťavnaté jedlo“ – semanim; „šťavnaté jedlo“ okrem toho doslova možno preložiť ako „veci plné špiku“, resp. drene, pričom ide o slovo, ktoré sa v Biblii nachádza iba na tomto jedinom mieste).      

Pozoruhodné je – vzhľadom na úzkoprsý židovský nacionalizmus –, že spasení budú pochádzať nielen z členov vyvoleného židovského národa, ale zo všetkých národov. Je to myšlienka univerzalizmu spásy, ktorá je typická nielen pre Izaiáša, ale pre prorokov všeobecne, keďže izraelskí proroci stáli v istej opozícii voči mojžišovskému Zákonu – daný „vyvolenému národu“ ako „cesta spásy“ –, ktorý svojou podstatou vylučoval zo spoločenstva spásy tých, čo nezachovávajú Zákon, teda pohanov. Tým však proroci nijako nespochybňujú osobitné postavenie Židov medzi inými národmi, čo je v tomto texte vyjadrené tým, že miestom tejto „eschatologickej“ hostiny bude samozrejme vrch Sion (pod označením „tento vrch“ nemožno chápať žiadny iný vrch; napokon svätopisec o Sione a Jeruzaleme ako mieste, kde „sídli“ Boh, píše pár veršov predtým: „Pán zástupov kraľuje na vrchu Sion a v Jeruzaleme“ – por. Iz 24,23), teda Jeruzalem s chrámom v jeho strede (hoci ide vlastne len o metaforu „neba“). Aj v tomto texte teda možno vidieť snahu prorokov zmeniť pyšný postoj Židov, nárokujúcich si prednostné postavenie pred Bohom, na postoj služobníkov spásy, ktorí majú hľadať cesty, ako privádzať k Bohu všetky národy. 

V samotnom obraze hostiny je však prítomné aj isté rozdelenie medzi ľuďmi – na hostinu (napr. svadobnú) sa totiž pozývajú iba priatelia a blízki príbuzní. Keď teda Písmo hovorí o tom, že na túto hostinu budú pozvané všetky národy, neznamená to „všetci ľudia bez rozdielu“, ale len tí, ktorí budú spasení zo všetkých národov – a svoju spásu si „zaslúžia“ tým, že sa stanú „blízkymi príbuznými“ či priateľmi Boha. A proroci riešia aj dôvod spásy, ktorí nevidia v bezduchom vonkajšom zachovávaní náboženských predpisov, ale v nadviazaní osobného vzťahu s Bohom. Nestačí byť telesne členom „spoločenstva spásy“, ale žiť duchovne ako Boží priateľ, ktorý plní Božiu vôľu.

Výrok o strhnutí „závoja“ a „prikrývky“, ktorá zahaľovala všetky národy, možno chápať rôznym spôsobom, napríklad v súčasnom chápaní obrazu „strhnutia závoja“ v zmysle „duchovného odhalenia pravdy“, teda ako zjavenie slávy Božieho kráľovstva v posledných časoch a odhalenie skutočného zmyslu dejín a ľudského života, ako aj Božej prozreteľnosti prítomnej v dejinách; ale pravdepodobnejší je výklad, ktorý vychádza z kultúry tej doby, kde výrazy ako „závoj“ či „prikrývka“ evokovali skôr pohrebné zvyky tej doby, kde si smútiaci zahaľovali na znak smútku svoje hlavy závojmi (ženy) alebo inými prikrývkami (muži). A tento obraz teda treba chápať v súvislosti s následnou zmienkou o odstránení smrti ale aj každého zla, ktoré vyvoláva v našich dušiach žiaľ, symbolizovaný slzami na tvári, a osobitne zla hriechu, ktoré vyvoláva v našich srdciach pocit (a na našich tvárach výraz) hanby.

Hoci sa v tomto texte nehovorí o vzkriesení mŕtvych, len o „odstránení smrti, akéhokoľvek žiaľu a hriechu“, môžeme tento text chápať aj v zmysle ohlásenia vzkriesenia mŕtvych, hoci v čase proroka Izaiáša židovské myslenie ešte stále nedospelo k tejto idei. Židia v tej dobe spásu vnímali stále ešte čisto pozemsky, ako obnovenie akéhosi „rajského stavu“ ľudstva na Zemi a predĺženie jeho pozemskej existencie do nekonečna, pričom sa ale v ľudstve už nebudú vyskytovať „zlí a bezbožní“ ľudia, ktorí odmietajú poslušnosť Bohu a sú mu neverní. Židia chápali pôvodne spásu čisto „kolektívne“, v budúcnosti svojho národa, svojej rodiny, svojich potomkov. Ale v závere tejto „veľkej Izaiášovej apokalypsy“ (Iz 26,19) sa celkom jasne hovorí o vzkriesení mŕtvych („Tvoji mŕtvi ožijú, vstanú moje mŕtvoly, vzbuďte sa a plesajte, ktorí bývate v prachu!“), ktoré je nevyhnutnou podmienkou „individuálnej“ spásy, t.j. večného života každého jednotlivého spravodlivého človeka, čo potvrdzuje myšlienku, že tento text nepochádza priamo od proroka Izaiáša, ale je neskorším dodatkom dopĺňajúcim jeho hrozivé slová o Božom treste nad rôznymi národmi nádejou na obnovenie ľudstva pri Božom príchode spojenom so vzkriesením mŕtvych.

Predposledný verš dnešného úryvku je akoby radostným privítaním Boha prichádzajúceho v posledný deň ľudských dejín, aby spasil, teda obdaril večným životom a večnou radosťou na Božej hostine tých, čo v neho dúfali, čo do neho vkladali všetku svoju nádej na šťastie a naplnenie ľudských túžob po pravde, dobre a láske, teda po Bohu.

Posledný verš tohto úryvku prináša silný obraz „Božej ruky“, ktorý sa vyskytuje v Starom zákone viac ako 100 krát, a ktorý v tomto kontexte (odhliadnuc od pokračovania v. 10, ktorý hovorí o treste pre neveriacich Moabčanov, ktorý môže myšlienkovo súvisieť s úvodom tohto veršu, avšak dôvodom tohto súvisu sa tu nebudeme zaoberať) môže mať význam myšlienkového ukončenia tohto hymnu, ktorý sa začína aj končí obrazom Božieho vrchu.

S evanjeliom tejto nedele túto starozákonnú perikopu spája myšlienka večného života ako „večnej Božej hostiny“, ktorá je obrazom radostného spoločenstva nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi Bohom a ľuďmi, ako aj idea zapojenia nielen Židov, ale aj pohanov, teda všetky národy, do účasti na tejto hostiny, t.j. do spásy.

Spracované podľa: https://www.sermonwriter.com/biblical-commentary/isaiah-256-9

(Ž 23, 1-3. 4. 5. 6) Pán je môj pastier, nič mi nechýba: pasie ma na zelených pašienkach. Vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. R. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou. R. Prestieraš mi stôl pred očami mojich protivníkov. Leješ mi olej na hlavu a kalich mi napĺňaš až po okraj. R. Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života. A budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

Refrén: Budem bývať v dome Pánovom mnoho a mnoho dní.

Katechézu k Ž 23 pozri v priečinku na 16. cezročnú nedeľu v roku B.

(Mt 22, 1-14) Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.

Znova poslal iných sluhov s odkazom: ‚Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!‘ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili. Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.

Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.‘ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.

Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel. Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘ Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“

Dnešný evanjeliový úryvok obsahuje posledné z troch podobenstiev u Matúša, ktoré sú adresované veľkňazom a farizejom „v predvečer“ Ježišovej smrti. Tento text sa vlastne skladá z dvoch podobenstiev: prvých 10 veršov je podobenstvom o kráľovskej svadobnej hostine a posledné štyri verše sú podobenstvom o svadobnom odeve.

Prvé podobenstvo pozostáva z troch pozvaní na kráľovskú svadbu – svadbu kráľovho syna (môžeme v nej vidieť tak mesiášsky ako aj eschatologický čas, t.j. čas prvého aj druhého príchodu Mesiáša – Ježiša Krista). Už v Starom Zákone bola zmluva s Bohom zobrazovaná pomocou svadobných symbolov, alebo obrazom hostiny.

Prvé pozvanie je určené „vybranej skupine“ ľudí. V tejto skupine ľudí môžeme spoznať Izrael v starozákonnom čase, v čase prípravy na príchod Mesiáša, teda „vyvolený národ“, ktorý ako prvý dostal pozvanie do spoločenstva spásy. V služobníkoch, ktorí boli touto skupinou pozvaných odmietnutí, môžeme spoznať Božích poslov, osobitne prorokov, vyzývajúcich Izrael počas celých jeho starozákonných dejín na pokánie.

Druhé pozvanie je oveľa naliehavejšie, pretože „svadba je už pripravená“. V tejto situácii môžeme spoznať „mesiášsky čas“, čas prvého príchodu Krista na svet, ale aj čas prvotnej Cirkvi, pozostávajúcej väčšinou zo žido-kresťanov. V posloch, ktorí boli odmietnutí touto skupinou ľudí, teda Židmi v čase Krista a krátko po vzniku Cirkvi, môžeme spoznať apoštolov ale aj prvokresťanské spoločenstvá, ktoré zažili prvé prenasledovanie Cirkvi, ktoré pochádzalo práve od židovských predstaviteľov. Toto druhé pozvanie ako aj jeho odmietnutie je opísané oveľa podrobnejšie ako to prvé, keďže je adresované Ježišovým priamym poslucháčom, resp. Židom v dobe Krista a v bezprostredne nasledujúcej dobe prvotnej Cirkvi, a okrem toho sú opísané aj tragické následky odmietnutia tohto naliehavého Božieho pozvania adresovaného „jeho ľudu“ – zahubenie „pozvaných“ a zničenie „ich mesta“, v čom môžeme ľahko spoznať predpoveď zničenia Jeruzalema rímskym vojskom a rozohnanie Židov (a niektorí biblisti v tom vidia aj jeden z dôkazov, že Matúšovo evanjelium bolo dokončené až po zničení Jeruzalema v r. 70 kresťanského letopočtu, keďže Matúš do tohto Ježišovho podobenstva takto dodatočne vložil aj skrytú zmienku o už uskutočnenom zničení Jeruzalema – tento dôkaz však odmieta možnosť, že Ježiš aj ako človek mohol mať dar predvídania budúcnosti, a sám osebe teda na potvrdenie neskoršieho datovania vzniku tohto evanjelia nestačí).

Tretie pozvanie je odlišné od prvých dvoch, lebo sa už netýka tých hostí, ktorí boli vopred na svadbu pozvaní, ale pozvanie odmietli. Toto pozvanie odhaľuje Boží zámer dať v Cirkvi, v novom Božom ľude, pohanom rovnaké miesto ako Židom. Na svadobnú hostinu Krista a Cirkvi v Božom kráľovstve sú teda pozvaní všetci, ktorí prijmú toto pozvanie a budú ho „hodní“ (gr. axioi). Práve toto slovko je rozhodujúce v poslednej časti tohto podobenstva (resp. v následnom podobenstve „o svadobnom odeve“), ktorá chýba v Lukášovej verzii (por. Lk 14, 15-24) tohto podobenstva (u Lukáša ide o podobenstvo o „veľkej večeri“). 

Pre pochopenie posledných štyroch veršov dnešného evanjeliového úryvku, ktorý možno chápať aj ako samostatné podobenstvo (možno doplnené samotným Matúšom), ale plne zasadené do situácie predchádzajúceho príbehu a pokračujúce v ňom (nezabudnime aj, že zo starozákonnej minulosti a Ježišovej prítomnosti sa v tejto časti podobenstva o kráľovskej svadbe presúvame už do budúcnosti – do eschatologického času), je dôležité uvedomiť si, že nešťastník vyhodený zo svadobnej hostiny nebol vyhodený kvôli svojej chudobe či zábudlivosti ako prípadným príčinám jeho nevhodného oblečenia; ako nás poučujú niektorí biblisti, na kráľovských svadbách bol predpísaný odev (môžeme v ňom vidieť symbol Božej milosti, ktorá je svojou podstatou darom) darovaný pozvaným hosťom samotným kráľom, preto nebolo možné ho nemať z príčin nezávislých od vôle hosťa. Ak niekto z pozvaných neprišiel vo svadobnom odeve, jasne tým dával najavo, že hoci pozvanie navonok z nejakých dôvodov prijal, v skutočnosti sa so svojou úlohou svadobného hosťa nestotožnil a prejavil neúctu voči hostiteľovi.

Niektorí biblisti jestvovanie tohto zvyku v tej dobe (t.j. darovanie odevu tým, ktorí boli pozvaní na kráľovskú svadbu) vyvracajú, ale často neponúkajú žiadne iné vysvetlenie dôvodu, prečo teda dotyčný nebol oblečený do svadobného odevu (neuvádza ho napokon ani samotné podobenstvo), čo však vzhľadom na samotný zmysel podobenstva vlastne ani nie je dôležité, podobne ako nie sú príliš dôležité výhovorky pozvaných na svadbu v Lukášovej verzii tohto podobenstva – v každom prípade sa také konanie javí ako nerozumné, nepatričné, ba bláznivé, podobne ako bláznivá je samotná nevera v Boha (alebo každý hriech), jednoducho nie je na ňu rozumný dôvod.

Tento dodatok podobenstva o svadbe kráľovského syna je pravdepodobne pôvodne myslený ako kritika pomerov v prvokresťanskej matúšovskej obci (t.j. spoločenstva kresťanov, v ktorom evanjelista Matúš žil, alebo bol dokonca jeho vodcom), kde nie všetci, ktorí prijali evanjelium, žili v súlade s povolaním do Kristovej Cirkvi. A preto Matúš chce pripomenúť svojim súčasníkom, ale aj všetkým budúcim kresťanom, že to, ako skončilo pozvanie Židov do Božieho kráľovstva, sa môže rovnako týkať aj pozvania kresťanov, lebo veľa je „pozvaných“, ale málo vyvolených, t.j. tých, ktorí svojím životom dokázali, že sú „hodní“ pozvania do Božieho kráľovstva.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-221-14/

http://www.pastorace.cz/Kazani/28-nedele-v-mezidobi-Na-hostinu-s-Hospodinem.html