Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

 

Múd 7, 7-11: Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti. Jej som dal prednosť pred žezlami a trónmi a bohatstvo v porovnaní s ňou som nepokladal za nič. Ani drahokam som jej nestaval na roveň, lebo všetko zlato vedľa nej je trochou piesku a striebro popri nej za blato možno počítať. Miloval som ju väčšmi než zdravie a krásu, chcem ju mať radšej ako denné svetlo, lebo jej svetlo nikdy nevyhasne. A spolu s ňou mi prišli všetky dobrá, v jej rukách je nespočetné bohatstvo.

 

V nedeľnom liturgickom cykle B sa z Knihy Múdrosti čítalo okrem tejto nedele aj na 13. a 25. cezročnú nedeľu. Dnešný úryvok je v podstate meditáciou nad Šalamúnovou modlitbou obsiahnutou v Prvej knihe Kráľov 3,6-14. Je zaujímavé, že celá táto Šalamúnova modlitba sa vlastne odohrala v Šalamúnovom sne pri jeho obete „na výšine“ v Gabaone ešte pred postavením chrámu pre archu v Jeruzaleme. Sen tu nesmieme chápať v našom zmysle ako čosi nereálne, len ako zdanie, ale naopak, ako čosi, čo je ešte skutočnejšie ako naša pozemská realita, lebo sen je v Biblii jeden zo spôsobov, ako sa Boh môže spojiť s človekom (spomeňme si na patriarchov Abraháma, Izáka, Jakuba aj Jozefa, s ktorými Boh často nadväzoval spojenie práve vo sne): 5 V Gabaone sa Pán v noci vo sne zjavil Šalamúnovi a Boh povedal: „Žiadaj si, čo ti mám dať!“ 6 Šalamún odpovedal: „Ty si môjmu otcovi Dávidovi preukázal veľkú priazeň, pretože kráčal pred tebou verne, spravodlivo a so srdcom obráteným k tebe. A túto priazeň si mu zachoval, veď si mu dal syna, ktorý sedí na jeho tróne, ako je tomu dnes. 7 Teraz však, Pane, môj Bože, ty si ustanovil svojho sluhu za kráľa namiesto môjho otca Dávida. Ale ja som malý chlapec, neviem, čo si počať. 8 A pritom stojí tvoj sluha uprostred tvojho ľudu, ktorý si si vyvolil, ľudu početného, ktorý pre množstvo nemožno spočítať ani odhadnúť. 9 Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“ 10 Pánovi sa páčilo, že si Šalamún žiadal túto vec. 11 Preto mu Boh povedal: „Pretože si si žiadal túto vec a nežiadal si si dlhý vek, ani si si nežiadal bohatstvo, ani si nežiadal život svojich nepriateľov, ale si si žiadal chápavosť, aby si pochopil právo, 12 urobím ti podľa žiadosti: Hľa, dám ti srdce múdre a chápavé, takže tebe podobného nebolo pred tebou a takého, ako si ty, nebude ani po tebe. 13 Ale dám ti aj to, čo si nežiadal, aj bohatstvo, aj slávu, takže ti po všetky tvoje dni nebude podobného medzi kráľmi. 14 A ak zachovávaním mojich ustanovení a mojich príkazov budeš kráčať po mojich cestách, ako kráčal tvoj otec Dávid, dám ti (aj) dlhý vek.“

Počiatok Šalamúnovej vlády bol obdobím jeho veľkého diplomatického umenia a politického úspechu, ktorý vyvrcholil jeho sobášom s dcérou egyptského faraóna. Tento sobáš Šalamúnovi zaisťoval nielen vojenskú ochranu Egypta, ale aj veľkú politickú aj spoločenskú prestíž v očiach okolitých národov. Bolo totiž nemysliteľné, aby egyptský faraóni dávali svoje dcéry kráľom, ktorí by nič neznamenali. Egyptský faraón tak dal najavo, že Šalamún je pre neho dôležitý spojenec, s ktorým chce spolupracovať ako rovný s rovným a nie ako so sluhom. Sobáš s dcérou faraóna mal byť súčasne zárukou tohto spojenectva a vzájomne výhodnej spolupráce.

Šalamún však predsa hľadá spojenca ešte silnejšieho – Boha Izraela. Stretnutie Šalamúna s Bohom vo svätyni v Gabaone veľmi silno poznačilo počiatok Šalamúnovej vlády. Bola to práve „múdrosť“ ako Boží dar, ktorá sa stala prívlastkom kráľa Šalamúna. Šalamún žiadal od Boha hlavne blaho svojho ľudu, preto mu Boh k tomu pridal ešte mnohé iné dary, ako bohatstvo, dlhý vek, slávne meno alebo víťazstvo nad nepriateľmi.

Autor Knihy Múdrosti, ktorý žil v prvom storočí pred Kristom, bol už ovplyvnený helenistickou kultúrou (t.j. gréckou filozofiou a spôsobom života rozšíreným od čias Alexandra Macedónskeho, ktorý dobyl celý Orient). Stretáva sa v ňom preto postoj hlboko veriaceho Žida s postojom nadšeného obdivovateľa krásy stvorenia a harmónie foriem tak ako ich obdivovala aj grécka filozofia. Preto sa nezaujíma len o povrchné pozemské hodnoty, ako sú bohatstvo či dlhý život, moc, krása alebo zdravie, ale snaží sa preniknúť pod povrch vecí. Pominuteľnosť vecí mu jasne ukazuje, že v nich nie je absolútna hodnota a zmysel. V každej stvorenej veci je slza lúčenia a kvapka horkosti. Múdrosť vedie človeka k viere a k modlitbe, k Božiemu zasľúbeniu života bez konca. Len viera vo večný život, ktorý môže dať jedine Boh, je pravou múdrosťou a naplnením zmyslu života. Ale táto viera nie je dôsledkom prirodzenej rozumnosti, prirodzených schopností človeka, ale Božím nadprirodzeným darom, o ktorý treba prosiť. Preto sa na počiatku dnešného úryvku z Knihy múdrosti, ktorý je vlastne meditáciou nad múdrosťou ako Božím darom, nachádza prosba o múdrosť. Predpokladom tejto prosby je však presvedčenie, že Boh je ochotný múdrosť ľuďom darovať. Sv. Písmo je reťazou dôkazov, že je tomu tak: Samson si vyprosí silu (Sdc 14,6), Saul odvahu (1Sam 10,10), zlatník Besaleel umeleckú zručnosť (Ex 31,2) a Šalamún múdrosť (1Kr 3,5-15). Títo a mnohí iní si vyprosili od Boha potrebné dary vytrvalou modlitbou.

Kresťanská múdrosť, ktorá prevyšuje múdrosť Starého zákona, je „múdrosťou kríža“. Preto sa kresťan môže v tomto svete javiť ako „blázon“. To vedel už sv. Pavol, keď hovoril o „bláznovstve kríža“ (1Kor 1,18). V dnešnom evanjeliu, na ktoré nás prvé čítanie pripravuje, budeme počuť, že najvyššou múdrosťou je „predať všetko a rozdať to chudobným, aby sme mali poklad v nebi“. Všetko treba totiž podriadiť dosiahnutiu spásy.

(zdroj: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, upravené)

 

 

Mk 10, 17-30: Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku! Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“ Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“ Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“ Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“ Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“ Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“

 

Evanjeliový príbeh na začiatku dnešného úryvku evanjelia sa zvykne nazývať ako „Ježiš a bohatý mladík“, ale ako vidno z textu Markovho evanjelia, nie je to celkom správny názov, lebo v dnešnom úryvku sa tento muž nikde nenazýva „mladíkom, a Lukáš dokonca túto istú udalosť z Ježišovho života opisuje ako stretnutie Ježiša „s popredným mužom“ (Lk 18,18-27). „Mladíkom“ tohto muža nazýva jedine Matúš (Mt 19,16-22). Tento príbeh sa často chápe povrchne a teda nesprávne ako poučenie o tom, že vlastnenie peňazí či materiálneho bohatstva sú v podstate neprekonateľnou prekážkou vstupu do Božieho kráľovstva, a že preto kresťan by mal byť zásadne chudobným človekom a nemal by sa snažiť o nijaké zhromažďovanie majetku, napr. ani o šetrenie peňazí alebo o podnikanie. Takýto názor je však natoľko neúplný a povrchný (a dalo by sa povedať fundamentalistický), hoci zbožne sa tváriaci, že môže viesť k celkom nesprávnym postojom voči peniazom či majetku, a dokonca sa môže paradoxne stať prekážkou nášho vstupu do Božieho kráľovstva viac ako samotné vlastnenie peňazí či majetku. To, čo je v takomto postoji nesprávne, je negativizmus voči peniazom a materiálnym dobrám, ktoré nám dáva Boh ako súčasť nášho pozemského života. Takýto postoj považuje peniaze a majetok za niečo samo osebe zlé, čo však nie je pravda, a takýto prístup môže dokonca zablokovať ľuďom cestu k Ježišovi, lebo stavia človeka do falošnej dilemy, že buď bude vždy chudobný a nebude sa vôbec zaujímať o zlepšenie svojho majetkového postavenia, alebo nebude plnohodnotným kresťanom. V skutočnosti je poučenie z tejto udalosti na jednej strane oveľa hlbšie, lebo nesmeruje v prvom rade k nášmu vzťahu k peniazom, ale k nášmu vzťahu s Bohom, a na druhej strane nás tento príbeh chce cez správny postoj k majetku viesť k postoju duchovného detstva, synovstva voči Bohu. Problémom teda nie sú peniaze či majetok, ale náš postoj voči Bohu. V konečnom dôsledku tu ide o otázku spásy. Vidíme to tak na otázke zbožného muža adresovanej Ježišovi: „Čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“, ako aj na otázke apoštolov: „Kto potom môže byť spasený?“

Tento „bohatý mladík“ (či podľa Lukáša popredný muž) totiž prejavuje znaky presne toho nesprávneho postoja voči Bohu, ktorý Ježiš celý čas kritizuje – berie svoju spásu síce vážne, ale nesprávne, ako niečo, čo si musí zaslúžiť vlastnou snahou a usilovnosťou, čo si musí tvrdo zarobiť vlastnou ťažkou „náboženskou prácou“. Ježiš síce na inom mieste potvrdzuje, že cesta do Božieho kráľovstva je naozaj ťažká, ale tú ťažkosť nespôsobujú nejaké tvrdé Božie nároky na nás, ako napr. dlhé modlitby alebo pôsty, či požiadavka totálnej chudoby, ktorú by Boh od vyžadoval od každého človeka, ale tá ťažkosť spočíva v našom pokání, teda v zmene našich hlboko zakorenených nesprávnych postojov voči Bohu. Takýto nesprávny postoj mal aj tento „mladík“, a žiaľ, nedokázal sa ho vzdať. Pýtal sa Ježiša, čo má robiť, aby dostal večný život. Starý Zákon totiž učil, že Žid môže obsiahnuť večný život po smrti, ak dokonale dodržiaval Mojžišov zákon (Dt 30,15-16), najmä Desatoro, ktoré spomína Ježiš v rozhovore s mladíkom. Zachovať Boží zákon ľudskými silami je však nemožné, Židia to však nechceli uznať, boli presvedčení, že je to v ich silách, ale cenou za takýto názor bolo, že museli chápať Božie prikázania veľmi povrchne, čisto vonkajškovo, len ľudsky, teda právnicky. Aj tento mladík možno chápal Desatoro čisto vonkajškovo, v zmysle slov, ktoré občas kňazi počujú aj na spovedi: nikoho som nezabil, nič som neukradol. My však od Ježiša vieme, že tieto prikázania treba chápať oveľa hlbšie, na úrovni srdca. Ježiš viackrát odsúdil farizejskú zbožnosť len ako snahu o rituálnu (obradnú), teda čisto vonkajšiu čistotu, ale ich srdcia označil za nečisté. Takto to chápal aj tento „mladík“. Jeho náboženský postoj bol farizejský, založený len vonkajšej zbožnosti. Ježiša nazýva „dobrým“, lebo videl, že Ježiš príkladne zachovával Mojžišov zákon. Ježiš sa však takému chápaniu svojej zbožnosti bráni a poukazuje na toho, ktorý je „jediný dobrý“, poukazuje na svätosť Boha. Nechcel tým povedať, že on sám nie je dobrý či svätý, ale že tento mladík nesprávne chápe podstatu jeho svätosti a dobra, ktoré síce sú v ňom, ale nie sú založené len na vonkajšom zachovávaní Božieho zákona.

To bola prvá časť Ježišovho rozhovoru s bohatým, resp. farizejsky zbožným mladíkom, ktorá sa týka hlavne podstaty pravej nábožnosti, teda otázky, v ktorej sa Ježiš hlboko rozchádzal nielen so Židmi svojej doby, najmä s farizejmi, ale aj so zbožnými ľuďmi všetkých čias, tak pohanmi ako aj kresťanmi, lebo všetci kladieme dôraz hlavne na vonkajšie prejavy našej zbožnosti a zabúdame na podstatu zbožnosti, ktorou je správny vzťah voči Bohu. Následne Marek ako jediný z evanjelistov zaznamenal prejav Ježišovho citu, že pozrel na „mladíka“ s láskou, keď mu ten odpovedal, že sa od mladosti snažil zachovávať Božie príkazy. Ježiš totiž dokázal oceniť jeho snahu o zbožnosť, tak ako oceňoval aj zbožnosť farizejov, napriek tomu, že videl jej zásadný omyl vo vzťahu voči Bohu. Keby totiž farizeji nehľadali pravú zbožnosť, Ježiš by im nevenoval toľko pozornosti. On nechcel farizejov v prvom rade odsúdiť, ale usmerniť ich zbožnosť správnym smerom. A tento „mladík“ vo svojom povrchnom názore na zbožnosť bol vlastne iba obeťou farizejského učenia. Ježiš však svoje poučenie „mladíkovi“ o tom, ako má získať večný život, zakončil pre neho aj pre nás šokujúcou podmienkou spásy, ale asi aj rovnako šokujúcim pozvaním mladíka nasledovať Ježiša.

Prečo bolo pre mladíka také šokujúce počuť o tom, že sa má vzdať majetku? Nebolo to len z nejakej lásky k peniazom, akoby sme si mohli na prvé počutie myslieť. Pre zbožného Žida totiž majetok nebol, na rozdiel pohľadu nás kresťanov, nijakou prekážkou na ceste k Bohu. Skôr naopak. Od čias Abraháma Židia verili, že materiálna prosperita je prejavom Božieho požehnania voči zbožným a spravodlivým. A tu zrazu Ježiš hovorí, že majetok môže byť prekážkou dosiahnutia spásy. To bol taký prevrat v pohľade na majetok, ktorý tento mladík asi nebol schopný len tak ľahko stráviť, iste aj preto, že bol bohatý. Keby bol chudobný, nerobilo by mu to taký problém. Aj preto si asi Ježiš vybral za apoštolov chudobných rybárov, lebo s nimi nemal takú ťažkú prácu pri zmene ich postojov voči Bohu. Čo však chce Ježiš hlavne povedať slovami o vzdaní sa majetku je, že človek nesmie zakladať svoje životné istoty na ničom, len na Bohu. Také prikázanie, hoci na prvý pohľad pôsobí nepríjemne a veľmi náročne, je v skutočnosti hlboko oslobodzujúce. Ježiš vlastne hovorí, že človek sa pri starostlivosti o svoj život, a to tak večný ako aj pozemský, nielen nesmie, ale ani nemusí spoliehať na seba samého, ani na svoje duchovné či materiálne bohatstvo. Stačí, ak sa spolieha na Boha, ktorý je našim Otcom. Nejde tu teda o požiadavku materiálnej, ale duchovnej chudoby. Tento mladík sa totiž musel oslobodiť nielen od svojej priveľkej lásky k majetku, ale aj od spoliehania sa na svoje vnútorné bohatstvo, teda pocit, že je spravodlivý pred Bohom. Myslel si, že je s ním vlastne všetko v poriadku, že sa musí len trochu viac snažiť, napr. dať viac darov chudobným. Ježiš však od neho žiada úplne sa spoľahnúť na Boha a vzdať sa všetkých istôt, hmotných aj duchovných, na ktorých si dovtedy zakladal. Inak nemôže byť jeho učeníkom a ohrozená je aj jeho spása.

To, čo nás môže mýliť pri správnom výklade tohto úryvku je, že Ježiš vyzýva tohto mladíka k úplnému, teda nielen duchovnému, ale konkrétnemu priamemu zrieknutiu sa majetku. Ježiš mu vlastne prekvapujúco ponúka, že môže byť jedným z jeho učeníkov, možno dokonca jedným z apoštolov. Musíme si uvedomiť, že táto požiadavka sa v takejto radikálnej podobe týkala len tohto mladíka, resp. všetkých tých, ktorých Ježiš pozýva k osobitnému apoštolskému spôsobu života, čiže k zachovávaniu evanjeliových rád, čiže v tejto podobe sa Ježišova požiadavka úplného zrieknutia sa vlastnenia akéhokoľvek majetku väčšiny z nás netýka, veď aj Cirkev v dejinách vždy bránila právo na vlastníctvo proti rôznym fanatikom, či už náboženským (rôzne sekty) alebo v nedávnej dobe ateistickým (socializmus, komunizmus). Podobne Ježiš od svojich apoštolov očakával, aj keď to v evanjeliách nie je výslovne povedané, aby sa zriekli manželstva a rodinného života a svoj život zasvätili len úlohe apoštolátu. To však neznamená, že teraz majú všetci kresťania zakázané ženiť sa a vydávať.

Čo sa týka poučenia pre nás, ide tu teda hlavne o pochopenie postoja duchovnej chudoby, čo je len iné vyjadrenie pre postoj duchovného detstva voči Bohu. Čiže ide o to nielen si uvedomiť, ale každodenne naplno prežívať, že všetko, čo máme, máme od Boha, a to nielen hmotné prostriedky, ale aj duchovné bohatstvo, ako je viera alebo čistota srdca, to všetko je totiž v prvom rade Božím darom, nie výsledkom našej námahy, aj keď samozrejme sa od nás vyžaduje spolupráca, ktorá však spočíva viac v túžbe po týchto daroch a otvorení sa týmto darom a Božej starostlivosti, než v našej schopnosti zabezpečiť si ich samostatne a nezávisle na Božej lásky.

Ježišove slová nie sú teda v prvom rade požiadavkou zrieknutia sa istého, resp. všetkého majetku a žiť v krajnej chudobe, ale sú ubezpečením o Božej starostlivosti a láske a požiadavkou plného spoliehania sa na Boha. Boh sa o nás stará ako o svoje deti, ak sa my na neho plne spoľahneme. Tým nás Boh vlastne oslobodzuje, lebo nás zbavuje zbytočných starostí o svoje živobytie, ale aj starostí, ktoré prináša veľký majetok. Môžeme teda „mať radi“ peniaze a môžeme mať aj istý majetok, bez toho aby sme si uškodili na duši, ak po majetku nezriadene netúžime, a ak si jasne uvedomujeme, že Boh nám všetko dáva len do prenájmu, môže si to všetko kedykoľvek vziať späť, ale hlavne ak veríme, že sa o nás vždy stará, bez ohľadu na to, či máme alebo nemáme majetok. A buďme si istí, že Pán občas vyskúša našu dôveru v neho, aby nás oslobodil od priveľkého spoliehania sa na seba samých tak pri svojom živobytí ako aj v otázke našej spásy, jednoducho, že občas aj vonkajšími skúškami v materiálnej či duchovnej oblasti vyskúša, či naša vnútorná duchovná chudoba, ktorá spočíva v postoji duchovného detstva voči Bohu, teda úplnej závislosti na Bohu, nie je len „hraná“.

Uvedomme si, že pred takýmto totálnym zrieknutím sa všetkého budeme stáť vlastne raz všetci, v hodine našej smrti. Nepôjde tam však v prvom rade o majetok, ale o to, čo majetok symbolizuje – spoliehanie sa na seba samých, na svoju spravodlivosť, na svoje zásluhy pred Bohom. Mladík v tejto skúške nespoliehania sa na vlastné sily, teda v otázke toho, ako získať spásu, zlyhal. Ježiš ho vyzval k vonkajšiemu prejavu svojej túžby po večnom živote presne v duchu farizejskej zbožnosti, ktorá všetko merala hlavne podľa vonkajších, viditeľných kritérií. Môžeme tu teda do istej miery vidieť aj akúsi Ježišovu iróniu voči farizejskej zbožnosti, ktorou Ježiš odhaľuje jej falošnosť. Tento zbožný mladík, tak veľmi túžiaci po vlastnej spáse, nebol totiž schopný vzdať sa kvôli nej pozemského majetku, hoci by tak mal vlastnú spásu vlastne skoro „stopercente“ zaistenú.

Avšak Ježiš sa nechcel z tohto „mladíka“ ani z jeho farizejskej zbožnosti v prvom rade vysmievať, práve naopak „pozeral sa na neho s láskou“. Hlavným dôvodom pre túto Ježišovu požiadavku okamžitého zrieknutia sa majetku bolo Ježišovo veľkorysé pozvanie mladíka vstúpiť do kruhu jeho najbližších učeníkov, teda medzi prvých, čestných hostí, pozvaných do Božieho kráľovstva. Pre tohto mladíka to bola veľká šanca zapísať sa do budúcich dejín Cirkvi, ale mladík to v danej chvíli nebol schopný uskutočniť, a to asi nielen kvôli priveľkej láske k svojmu majetku, ale zrejme aj kvôli priveľkej duchovnej zmene, ktorá by sa tým od neho očakávala, veď dovtedy bol zrejme uznávaným farizejom a zrazu by sa mal stať učeníkom nejakého potulného kazateľa. Na takú zmenu totiž človek potrebuje nielen čas, ale aj skutočnú vieru, a mladík si síce Ježiša očividne vážil, ale asi neveril, že je skutočný Mesiáš, považoval ho len za dobrého a múdreho rabína. Ježiš tým teda vlastne skúšal mladíkovu vieru v neho ako v Mesiáša, ako v toho, ktorý ho naozaj môže priviesť k večnému životu. Mladík však takúto vieru v skutočnosti nemal, a preto mu bolo zaťažko opustiť aj jeho majetok aj jeho dovtedajší život, aj jeho zaužívaný spôsob nábožnosti. Nemali by sme sa však z tohto mladíka a jeho duchovnej nezrelosti vysmievať a opovrhnúť ním a jeho priveľkou láskou k peniazom a strachom z nasledovania Krista. Skôr by sme sa mali zamyslieť, čo nám samotným bráni v dokonalejšom nasledovaní Krista a plnení Božej vôle, a či mi naozaj považujeme Ježiša za svojho Spasiteľa a darcu života a či sme schopní v prípade, že nás o to Ježiš požiada, vzdať sa všetkého, čo máme. Zmyslom tohto úryvku však nie je ani strašiť nás, že ak sa chceme naozaj stať Ježišovými učeníkmi, musíme sa zbaviť majetku, ani odsúdiť tých, ktorí sú závislí na vlastnení peňazí, ale skôr nám ukázať slobodu Božieho dieťaťa, ktoré sa na ceste do večného života nemusí báť o svoje živobytie a nemusí sa spoliehať len na svoje vlastné sily, ale hlavne na Božiu starostlivosť. Tento text teda nie je výzvou k absolútnej nemajetnosti pre všetkých, ani nestanovuje výšku ešte únosného majetku. Lacné výzvy k tomu, aby sme boli „Cirkvou chudobných“, sa ukážu ako klamlivé vo chvíli, keď začne tiecť strecha kostola či fary, alebo treba zaplatiť elektrinu za kúrenie v kostole či farských budovách.

Ježiš nás v tomto úryvku predsa pozýva zamyslieť sa nielen nad našim vzťahom voči Bohu, ale aj k zamysleniu nad našim vzťahom k pozemským dobrám, ale predsa v prvom rade z pohľadu našej snahy získať večný život. Treba povedať, že bez nádeje na večný život je akékoľvek uprednostňovanie chudoby a chudobných pokrytecké. A pokrytecké sú aj výzvy ľudí „tohto sveta“, aby Cirkev bola chudobná, lebo tieto výzvy nepochádzajú zo starostlivosti o dobro Cirkvi, ale zo závisti či zlej vôle. Ako sme spomínali, bohatstvo bolo v SZ považované za znak Božieho požehnania. Ježiš mení perspektívu tohto pohľadu. Neodsudzuje bohatstvo, ale vyhlasuje ho za „hendikep“, za ťarchu, ktorá sťažuje cestu do večného života. Ježiš bohatým nezávidí, práve naopak, ľutuje ich. Tento postoj by sme si mali osvojiť všetci, je to pohľad na bohatstvo z hľadiska večnosti.

Vyjadrenie, že učeníci sa nad Ježišovými slovami zarazili, je osobitným Markovým štýlom vyjadrovania, preto sa tento verš nachádza len u neho. Marek rád používa dramatické výrazové prvky, a preto častejšie ako ostatní evanjelisti zaznamenáva ľudské city a ich vonkajšie prejavy, a to aj Ježišove city, ako sme počuli aj v súvislosti s bohatým mladíkom, že „Ježiš naňho pozrel s láskou“. Tento Markov štýl a vyjadrovacie prostriedky, ktoré používa, sú odrazom toho, že jeho evanjelium je pravdepodobne upraveným záznamom živých kázní, pravdepodobne Petrových. Úžas apoštolov nad Ježišovými slovami o tom, ako sa bohatí ťažko dostávajú do Božieho kráľovstva, bol spôsobený už spomínaným všeobecne rozšíreným názorom nielen medzi Židmi, ale ide o všeobecne ľudský názor, že bohatstvo je znakom Božej odmeny tým, ktorí žijú spravodlivým a zbožným životom. Bohatstvo ľudia nielen v tej dobe považovali za výhodu, nie za nevýhodu vo vzťahu voči Bohu.

Tu sa nachádza jediné miesto v evanjeliách, kde Ježiš apoštolov nazýva deťmi. Ich úžas nad Ježišovými slovami o úlohe majetku v náboženskom živote totiž svedčí o ich duchovnej nezrelosti. Ale veľmi apoštolmi nepohŕdajme, lebo náš strach o živobytie svedčí o našej duchovnej nezrelosti často ešte viac. Ježiš zvyšuje úžas učeníkov z poznania tejto pre nich prevratnej  ale aj pre nás ťažko pochopiteľnej a prijateľnej duchovnej pravdy, ešte viac tým, že používa príslovie tej doby o prejdení ťavy uchom ihly. Niektorí biblickí vykladači sa snažia o uľahčenie pochopenia tohto obrazu či podobenstva tým, že ako „ihlu“ označujú jednu úzku bránu vo vtedajších hradbách Jeruzalema, cez ktorú mali naozaj problém prejsť ťavy naložené tovarom obchodníkov, a preto ich museli odbremeniť od nákladu, aby cez bránu mohli prejsť, ale iní biblickí vykladači hovoria, že pri tomto prísloví ide o ľahko pochopiteľný obraz aj bez tohto dodatočného výkladu. Obraz ťažkého prejdenia ťavy uchom ihly sa zrejme u Židov všeobecne používal na označenie niečoho, čo je nemožné alebo veľmi ťažké, a zvláštnosť Ježišovho podobenstva pre Židov bola v tom, že tento obraz použil na ťažkosť spásy bohatých ľudí, čo bolo pre Židov šokujúce, lebo si mysleli pravý opak. Ježiš tvrdí, že bohatstvo je pre človeka skôr duchovný problém než duchovná výhoda, ale čo je najdôležitejšie, Ježiš tento problém dáva do vzťahu so spásou, so získaním večného života, a takto musíme chápať význam týchto slov. Jednoducho, ak pochopíme vznešenosť večného života, všetok lesk slávy a bohatstva tohto sveta sa pre nás stane len detskou hračkou.

Veľký majetok teda neznamená, že by dotyčný človek bol menejcenný v Božích očiach, ako to vnímame my, keď bohatých ľudí automaticky vnímame ako zlodejov či podvodníkov, ale veľký majetok kladie skrátka na veriaceho človeka väčšiu zodpovednosť a väčšie nároky na jeho duchovný život, aby sa aj v otázke svojej spásy nespoliehal na svoje vlastné sily, ale len na Božie milosrdenstvo. V Božích očiach totiž nezavážia nijaké majetky či ľudské schopnosti, ale len pokorné prijatie spásy ako Božieho daru. To je vlastne najhlbší zmysel tohto textu o nebezpečenstve bohatstva pri dosahovaní spásy, ktoré začalo príkladom s bohatým mladíkom.

To najdôležitejšie, čo z týchto statí evanjelia vyplýva je, aby sme si uvedomili, že je úplne nemožné dosiahnuť spásu vlastným úsilím, ako si to mysleli farizeji a zrejme aj spomínaný bohatý zbožný mladík, a častokrát si to zrejme myslíme aj my, a podľa toho usmerňujeme svoj náboženský život. Ale to, čo je človeku samotnému nemožné, je možné dosiahnuť vo viere v Božiu dobrotu a lásku a v absolútnom spoľahnutí sa na Boha.

Náš vzťah k majetku, ktorý môžeme najlepšie pochopiť asi ako problém s našim strachom o živobytie, tu teda zohráva iba úlohu kritéria, teda miery hĺbky tohto postoja detskej dôvery v Božiu starostlivosť a lásku, ktorá je podmienkou spásy. Ježišovi teda v celej tejto epizóde evanjelií nejde v prvom rade o majetok, ale o večný život a spásu, ktorá je výsledkom toho, ako sa budeme spoliehať na Boha. Ak sa totiž nedokážeme na Boha spoliehať v úbohých pozemských záležitostiach, ak sa tu na zemi viac spoliehame na majetok a na svoje vlastné sily a schopnosti než na Boha v našej snahe zabezpečiť si živobytie a prežiť, ak si už tu na zemi neosvojíme postoj detskej dôvery v Boha a teda duchovnej chudoby, ako sa potom na Boha spoľahneme v okamihu smrti, že nám odpustí naše hriechy, a prijme nás do svojho kráľovstva, ktorého sami osebe nie sme nijako hodní? Nejde teda o to, aký veľký majetok máme, ale nakoľko nám to, čo máme, či už ide o materiálne alebo duchovné bohatstvo, bráni spoliehať sa len na Boha. Duchovná chudoba, ku ktorej nás Ježiš vyzýva je vlastne formou zbohatnutia – lebo istejšie ako spoliehať sa na svoje bohatstvo a svoje schopnosti či dobré skutky je spoliehať sa na Božiu dobrotu a starostlivosť o nás, o naše potreby, tak telesné ako aj duchovné. Človek, ktorý má dôveru v Božiu starostlivosť o seba je teda v skutočnosti bohatší ako najväčší miliardár, lebo on sa o svoje peniaze musí neustále báť, ale ten, kto sa spolieha v prvom rade na Pána vie, že Pán sa o neho vždy postará.

Tento pohľad na bohatstvo a chudobu sa teda týka všetkých, nielen bohatých, ale aj skutočne materiálne chudobných. Niektorí poslucháči evanjelia si totiž môže myslieť, že ich sa dnešný text evanjelia vlastne netýka, lebo sú z hľadiska istých kritérií chudobní (vo vzťahu k väčšine ľudí na svete sme vlastne všetci, ktorí máme strechu nad hlavou a stály príjem, vlastne „nechutne bohatí“). Lenže dnešné evanjelium v skutočnosti nehovorí, že bohatí sú tí, ktorí majú veľa peňazí a majetku, ale tí, ktorí sa na ne príliš spoliehajú, ktorí sa viac spoliehajú na svoj majetok či svoje sily ako na Božiu lásku a starostlivosť. A tak môže byť dôchodca s 300-eurovým dôchodkom pred Bohom „príliš bohatý“, aby vstúpil do Božieho kráľovstva, a naopak podnikateľ žijúci v luxuse môže byť pred Bohom dostatočne „chudobným“, ak svoje podnikanie chápe hlavne ako službu svojim blížnym.

Na záver ešte jedna súhrnná myšlienka o vzťahu bohatstva a duchovného života vzhľadom na občasné falošné predstavy o tomto vzťahu v tom zmysle, že kto chce žiť duchovným životom, musí sa najprv nutne zrieknuť svojho majetku a žiť v trvalom nedostatku či chudobe. Pravda je taká, že zrieknutie sa pozemského majetku nie je základom obrátenia, ale jeho dôsledkom, jeho dôkazom, ako hovorí sv. Pavol v hymne na lásku: „Aj keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu ... a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1Kor 13,3). Celou touto staťou nás teda Ježiš vyzýva nie v prvom rade k rozdaniu svojho majetku, ale k obráteniu, aby sme pochopili, že sa nemáme v prvom rade spoliehať ani na svoj majetok, ani svoje vlastné sily, ani na ľudí či iné pozemské sily, ale aby sme sa spoliehali v prvom rade na Boha, aby pri riešení akýchkoľvek životných problémov bol našou prioritou náš vzťah s Bohom, aby sme sa v úzkostiach v prvom rade snažili vždy najprv o posilnenie dôvery v Neho, a to nielen v pozemských otázkach, ale najmä v otázke našej spásy, v našej snahe o dosiahnutie večného života, čo má byť tou najvyššou prioritou nášho života, kvôli ktorej sme pripravení kedykoľvek sa vzdať aj všetkého čo máme, nielen svojho majetku, ale hoci aj svojho života, tak ako prví kresťania. Na druhej strane si však musíme uvedomiť, že nikdy nebudeme dostatočne „chudobní“ pred Bohom, lebo vždy budeme príliš závislí na svojej vlastnej snahe o zaistenie svojho vlastného života, a to nielen toho pozemského ale aj večného, taká je totiž ľudská povaha. Hranica medzi duchovnou chudobou a „veľkým majetkom“ je teda naozaj tenká a my sa musíme neustále učiť chodiť po úzkej ceste na tejto hranici, aby sme vo vzťahu k pozemskému bohatstvu, či už materiálnemu alebo duchovnému, neupadli ani do jednej krajnosti, o ktorých sme hovorili.