Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

(Hab 1, 2-3; 2, 2-4) Pane, dokedy budem volať a nevypočuješ? Kričať k tebe: „Násilie!“ a nezachrániš? Prečo mi dávaš hľadieť na bezprávie a pozeráš sa na trápenie? Pustošenie a násilie je predo mnou, vzniká napätie, vybuchuje zvada.

A Pán mi povedal: „Napíš videnie, vry ho do tabúľ, aby sa to ľahko čítalo. Lebo videnie ešte čaká na svoj čas, ale sa náhli k splneniu, nesklame. Ak sa aj oddiali, čakaj naň, lebo určite príde a nebude meškať! Zvädne ten, kto nemá dušu priamu, ale spravodlivý bude žiť zo svojej viery.“

 

S knihou proroka Habakuka sa v rámci trojročného cyklu nedeľných čítaní stretávame výlučne túto nedeľu (vo feriálnom lekcionári len v sobotu 18. týždňa cyklu I, konkrétne s úryvkom Hab 1,12 – 2,4). Okrem mena (a toho, že bol „nabí“, t.j. prorok) vieme o tomto prorokovi len to, že žil v Jeruzaleme (možno bol priamo chrámovým prorokom, ktorý však nezastával politiku vtedajšieho kráľa Joakima a kritizoval ju ako bezbožnú). Pôsobil na konci 7. storočia pred Kristom, okolo r. 600 pred Kr., teda v čase, keď Judské kráľovstvo po smrti zbožného kráľa Joziáša v bitke pri Megidde (r. 609 prnl.) začalo nábožensky aj hospodársky upadať (z textu je možné si domýšľať, že text sa týka obdobia rokov 609-605, teda prvé roky vlády kráľa Joakima, kedy sa Judsko ocitlo medzi Babylonom a Egyptom ako podkova medzi kladivom, ktorým je Babylon a nákovou, ktorou je Egypt).

Pozadím jeho proroctva je blížiace sa nebezpečenstvo od Chaldejcov, t.j. Novobabylončanov, ktorí si Judské kráľovstvo podmanili už v r. 605 prnl. po víťazstve nad spojenými asýrsko-egyptskými silami v slávnej bitke pri Karkemiši, čo bol koniec asýrskej ríše aj egyptského panstva nad krajinami Blízkeho Východu. Judské kráľovstvo bolo od tej chvíle podrobené Babylonu, ale kráľ Joakim sa po krátkom čase proti Babylonu vzbúril. Vzťah proroka ku Chaldejcom je rozporuplný, lebo na jednej strane ich vníma ako osloboditeľov spod tyranie zlého kráľa Joakima v Jeruzaleme, ale na druhej strane chápe, že s ich príchodom začne nový druh útlaku.

Kniha proroka Habakuka pripomína svojim obsahom Knihu Jób. Habakuk opisuje temnú stránku ľudskej existencie: násilie, hriech, nešťastie, útlak, spor a zvada. Mottom knihy môžu byť slová „prečo“ a „dokedy“, aj keď sa v knihe až tak často neobjavujú (len 4x), ale tvoria refrén mučivého premýšľania o Božej spravodlivosti. Aj v dnešnom úryvku sa v niekoľkých dramatických veršoch, akoby zúfalých zvolaniach trpiaceho človeka, prorok Habakuk dovoláva Božej odpovede a Božieho zásahu v ťažkých životných okolnostiach národa.

Kontextom týchto temných stránok Biblie je situácia za vlády kráľa Joakima (609-598 pred Kr.), o ktorých bližšie píše prorok Jeremiáš, Habakukov súčasník, v 22. kapitole svojej knihy, ako aj Druhá kniha kráľov (23,31-24,20) a Druhá kniha Kroník vo svojej záverečnej, 36. kapitole. Joakim, dosadený na Dávidov trón najprv egyptským faraónom Nechaom II. (609 prnl.), sa snažil vyhovieť faraónovým požiadavkám, a preto vymáhal od vidieckeho ľudu striebro a zlato, aby mohol dať faraónovi toľko peňazí, koľko žiadal. Dal preto aj „oceniť“ krajinu, čiže urobil veľkú daňovú reformu, ktorej zmyslom bolo zabrániť unikaniu pred daňovou povinnosťou (2Kr 23,35). Joakim pod nátlakom Egypta, a možno aj aby sa zapáčil egyptskému faraónovi, zaviedol v krajine popri kulte Jahveho aj kult egyptských bôžikov, možno aj kult faraóna, ktorý sa vyhlasoval za božstvo, možno ho teda označiť za modlára. Následne sa však musel podrobiť babylonskému kráľovi Nabuchodonozorovi, proti ktorému sa však asi po troch rokoch vzbúril, a tak uvrhol krajinu do ešte väčšieho nešťastia.

V prvých dvoch veršoch dnešného čítania, ktoré pochádzajú zo samotného úvodu knihy proroka Habakuka, prorok opisuje neutešenú sociálnu a politickú situáciu v Jeruzaleme (proti sebe stáli hlavne dva názory ohľadne podrobenia sa alebo vzbury voči Babylončanom; prorok Jeremiáš napríklad pre dobro národa zastával pozíciu podrobenia sa babylonskej moci, za čo bol označovaný kráľovským dvorom za zradcu národa). Habakuk sa sťažuje na násilnosti páchané na svojom národe za vlády kráľa Joakima a na to, že Pán nezasahuje. Dostáva odpoveď, že na potrestanie utláčateľov Boh pošle Chaldejcov (1,2-11). Prorok sa pohoršuje, že Boh chce potrestať bezbožných prostredníctvom ešte bezbožnejších Chaldejcov (por. 1,12-17). Boh mu ako odpoveď oznamuje trest, ktorý čaká aj na Chaldejcov (por. 2,1-5). Nato prorok vynáša proti nim päť výrokov »Beda!« (por. 2,6-20). Proroctvo sa končí Habakukovou modlitbou „na spôsob žalospevu“ k všemohúcemu Bohu, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a zničiť svojvoľníka (por. 3,1-19). Pre vznešený rečnícky štýl a výraznú, pôsobivú obraznú reč, najmä v hymnickej skladbe 3. kapitoly (ktorá je dôležitou súčasťou Liturgie hodín – chválospev ranných chvál piatku druhého týždňa, aj na Veľký Piatok), sa kniha pokladá za perlu prorockej literatúry.

Kniha proroka Habakuka rieši na prípade utláčaného judského ľudu všeobecný problém, ako môže Boh dopustiť a nechať bez trestu zlo na svete. Problém zla je častým problémom a pohoršením ľudí aj v dnešných časoch. Prorokovi a všetkým, ktorí sa rozhorčujú nad tým, že Boh obchádza krivdu a zlo nevysvetliteľným mlčaním a že sa nečinne pozerá na toľké nespravodlivosti, Boh dáva túto odpoveď: Boh pripravuje a uskutočňuje konečné víťazstvo spravodlivosti, ale pre nás nepochopiteľným spôsobom; spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť Božiemu slovu a Božej vôli. Od veriaceho sa teda v utrpení vyžaduje trpezlivá dôvera v Boha.

Prvé čítanie s evanjeliom spája záverečná myšlienka dnešného prvého čítania: „Spravodlivý bude žiť zo svojej viery“ (t.j. obe čítania spája otázka skutočnej viery), hoci v pôvodnom hebrejskom texte táto myšlienka znie trochu odlišne: „Spravodlivý bude žiť pre svoju vernosť“. Sv. Pavol robí z tejto myšlienky jednu zo základných téz svojej teológie spásy – „zákon neospravedlňuje nikoho pred Bohom, lebo spravodlivý bude žiť z viery“ (Gal 3,11) – hoci ju čiastočne obsahovo pozmeňuje, keďže vernosť zamieňa s vierou (na príčine môže byť gréčtina, ktorá na obidva výrazy má len jeden pojem: pistis). Pavol cituje z knihy proroka Habakuka (Hab 1,5) aj pri svojej prvej misijnej reči pred Židmi v synagóge v Pizídskej Antiochii (Sk 13,41).

 

 

(Lk 17, 5-10) Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ Pán vravel: „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko a povedali by ste tejto moruši: ‚Vytrhni sa aj s koreňom a presaď sa do mora,‘ poslúchla by vás. Kto z vás, čo máte sluhu, ktorý orie alebo pasie, povie mu, keď sa vráti z poľa: ‚Hneď si poď sadnúť k stolu‘? Vari mu nepovie skôr: ‚Priprav mi večeru, opáš sa a obsluhuj ma, kým sa nenajem a nenapijem; ty budeš jesť a piť až potom‘? Je azda povinný ďakovať sluhovi, že urobil, čo sa mu rozkázalo? Tak aj vy, keď urobíte všetko, čo sa vám prikázalo, povedzte: ‚Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.‘“

 

Na začiatku dnešného evanjelia zaznieva priam zúfalý výkrik apoštolov žiadajúcich Ježiša o dar viery v jeho slovo. Čo vyprovokovalo apoštolov k takejto naliehavej prosbe o väčšiu, resp. o skutočnú vieru v Ježišovo slovo? Je otázne, či ide o reakciu na predchádzajúce Ježišove slová, ktoré boli z textu nedeľného evanjelia vynechané (Lk 17,1-4), konkrétne na Ježišovo varovanie pred pohoršením maličkých a výzvu na bratské napomínanie a vzájomné odpúšťanie, alebo o reakciu na celkovú náročnosť Ježišovho nasledovania, keďže Ježiš počas tejto svojej poslednej cesty do Jeruzalema (Lk 9,51–19,27), ktorá je rámcom úryvkov nedeľných evanjelií už od 13. cezročnej nedele (a na tejto ceste budeme Ježiša sprevádzať až do 31. nedele), hovorí zvlášť o nárokoch na svojich učeníkov, ktoré musia na seba vziať a snažiť sa ich uskutočňovať, ak chcú získať spásu.

Apoštoli cítia, že cieľ, ku ktorému ich Ježiš pozýva – získať Božie kráľovstvo, a navyše ho aj ohlasovať iným, presahuje ich sily, a to aj kvôli hriešnosti našej ľudskej prirodzenosti. Vedia, že silu k získaniu spásy im môže dať jedine Boh, a túto silu môžu získať jedine vierou, dokonalým spoľahnutím sa na Božiu moc. Apoštoli robia teda to, čo neurobil Adam pri rozhovore s diablom – neprosil Boha o silu zvíťaziť nad pokušením. Obracajú sa teda s prosbou na Ježiša, o ktorom vedia, že im môže vďaka svojmu osobitému vzťahu s Bohom vyprosiť hlbšie spojenie s Bohom, teda väčšiu vieru. Ježiš na ich prosbu ako zvyčajne neodpovedá priamo (ale odpovedá neskôr, napr. keď hovorí Petrovi pri Poslednej večeri: „Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera“ – Lk 22,32). Chce, aby apoštoli najprv pochopili to, o čo prosia. Predkladá im obraz moruše, ktorú možno presadiť do mora silou viery veľkej ako horčičné zrnko. Čo chce Ježiš povedať týmto zvláštnym obrazom?

Ježiš nám určite nechce dať nejaký návod na konanie ohurujúcich zázrakov. Napokon, hoci Ježiš sám mohol vykonať akýkoľvek zázrak, vyhýbal sa tomu, aby len vzbudzoval údiv zástupov nad svojou božskou mocou. Cieľom jeho zázrakov bolo len a len vzbudiť v ľudských srdciach vieru v neho a v jeho slovo, teda v prísľub spásy. A cieľom viery je zmeniť ľudské srdcia natoľko, aby boli schopné prijať dar večnej spásy.

Keď Ježiš hovorí o horčičnom zrnku ako o obraze viery, nechce tým povedať, že naša viera je slabá, naopak, znamená to, že naša viera, aj keď o nej pochybujeme, aj keď sa nám zdá slabá, je v skutočnosti dostatočne silnou vierou, ktorú potrebujeme na našu spásu a na plnenie Božej vôle. Ježiš nám teda nehovorí, že naša viera je slabá, keď nedokážeme rozkázať moruši „Presaď sa do mora“, ale chce nám povedať, že máme spásu na dosah, že naša viera je dostatočná na to, aby sme dokázali aj takú nemožnú vec, akou je naša spása, ktorá sa môže zdať taká nedosiahnuteľná ako úloha presadiť morušu do mora silou viery. Prečo je naša viera silná, ak je veľká ako horčičné zrnko? Lebo viera je spoliehanie sa nie na vlastné sily, ale na Božiu silu, ktorá sa ukrýva aj v tom najmenšom zrnku. To zrnko, to sme my, ale sila, ktorá sa v ňom ukrýva, to je Božia sila, ktorá dokáže aj nemožné. Inak povedané, ak dôverujeme Ježišovi a odovzdáme mu svoj život, ak svoj život vložíme do jeho rúk ako zrnko do pôdy, nie je pre nás nemožné dosiahnuť večné šťastie, čo je najvyššia méta, akú človek môže dosiahnuť, v porovnaní s ktorou je hýbanie vecami ako moruša len detskou zábavkou. Prirovnanie k presadeniu moruše do mora je teda len obrazom, podobenstvom, parabolou, teda prirovnaním, o ktoré tu vôbec nejde. Nejde o pohodlné presádzanie stromov. Tou morušou je naše srdce. Ide tu teda o zmenu našich sŕdc, o presadenie stromu nášho egoizmu, ktorý svojimi koreňmi prerastá zem nášho srdca, do mora večnej Božej lásky.

A podobne obrazne treba chápať aj druhé podobenstvo o neužitočnom sluhovi. Cieľom nie je donútiť nás „makať“ stále viac a viac v Božej službe ako otroci, ale uvedomiť si, že Boh nás nemiluje preto, koľko toho pre neho urobíme, lebo Božia láska sa nedá „zarobiť“. To by bol Boh horším otcom ako hociktorý iný otec, ktorý miluje svoje deti bez ohľadu na ich výkony v škole či vo futbale. Jeho láska je zadarmo, nemôžeme si ju zaslúžiť, lebo toho ani nie sme schopní, vždy budeme len „neužitoční sluhovia“. Ale na tom vôbec nezáleží, veď my nie sme sluhovia, ale Božie deti. Božia láska teda nie je odmenou za našu snahu, je darom. A naša snaha o dokonalé plnenie Božej vôle má  byť našim prejavom vďačnosti za túto zadarmo darovanú Božiu milosť. Nesnažme sa teda Božiu lásku si kúpiť, ale snažme sa žiť tak, aby náš život bol prejavom vďačnosti za Božiu lásku, ktorá nás miluje bez ohľadu na náš náboženský „výkon“, a aby aspoň trochu zodpovedal dôvere, ktorú do nás Boh vkladá, keď nás urobil svojimi deťmi a povolal nás žiť s ním v jeho večnom kráľovstve.