(Iz 5, 1-7) Zaspievam môjmu miláčkovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici: Vinicu mal môj miláčik na úrodnom úbočí. Ohradil ju, skaly z nej vybral, viničom ju ušľachtilým vysadil. Uprostred nej zrobil vežu a lisom ju vystrojil. Potom čakal, že urodí hrozno, ale ona iba plánky rodila.

A teraz, obyvateľ Jeruzalema a muž Judey, súďte medzi mnou a mojou vinicou! Čo som mal ešte urobiť svojej vinici a neurobil som? A keď som čakal, že urodí hrozno, prečo urodila plánky? Teraz vám ukážem, čo urobím svojej vinici: Pováľam jej plot a bude napospas, zrúcam jej ohradu a budú po nej šliapať. Obrátim ju na púšť. Nebudú ju rezať ani okopávať, vyrastie na nej tŕnie a bodliaky. A oblakom prikážem, aby ju nekropili dažďom.

Vinicou Pána zástupov je dom Izraela, mužovia Judey jeho rozkošný sad. On čakal na právo a hľa, bezprávie, čakal na spravodlivosť a hľa, kvílenie.

Obraz vinice bol v Izraeli obľúbeným náboženským symbolom (napr. Ž 80). Izrael sa považoval za Božiu vinicu, ktorej zakladateľom a majiteľom bol sám Boh, a náboženskí vodcovia Izraela jej správcami. Proroci často používali tento obraz, ale skôr na to, aby kritizovali náboženské nedostatky Izraela a jeho vodcov. Prorok Jeremiáš napríklad prináša takýto Boží nárek nad Izraelom (Jer 2,21): Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí! Nárek nad Izraelom ako zničenou vinicou nachádzame aj v knihe proroka Ezechiela (Ez 15,1nn; 19,10-14). Obžalobu zatvrdilých izraelských vodcov zhŕňa do otrasného podobenstva o zločinných nájomníkoch vinice, ktoré budeme počuť túto nedeľu, aj sám Ježiš.

Ježiš teda v tejto kritike náboženských predstaviteľov Izraela, ale aj nesprávneho náboženského života celého národa, nebol vôbec osamotený; Biblia je plná Božích sťažností na neveru Izraela a na jeho nesprávne pochopenie Božích prikázaní. Boh posielal Izraelu veľa poslov – prorokov, ktorí ho upozorňovali na nesprávne chápanie náboženstva, ale Izrael bol na tieto napomenutia hluchý. Náboženskí predstavitelia Izraela si jednoducho urobili z tejto vinice, ktorú im Boh zveril, „vlastný biznis“, bez ohľadu na vôľu zakladateľa vinice. Inými slovami, už nehľadali Božiu vôľu, ale zneužívali náboženstvo na osobné ciele, najmä na upevňovanie svojej moci a bohatstva. Týkalo sa to v prvom rade náboženských vodcov (vrátane kráľa, ktorý v Izraeli zastupoval samého Boha), ale ani ľud v tom nebol nevinne, lebo bez správneho vedenia si urobil z náboženstva len akúsi ľudovú zábavu, či ľudovú kultúru, ako to vlastne vidíme aj dnes v tzv. zvykovej či tradičnej nábožnosti. Náboženstvo má byť v skutočnosti prostriedkom na rozvoj viery, teda skutočného vzťahu voči Bohu. Väčšina Izraelitov však v priebehu stáročí zabudla na tento pôvodný zmysel Božieho Zjavenia, na vieru Abraháma a patriarchov, svojich praotcov vo viere, a úplne vyhodili z náboženstva vieru, uspokojili sa len s ľudským chápaním náboženstva a používali ho na čisto pozemské ciele.

Toto duchovné pozadie náboženského úpadku Izraela treba mať na pamäti pri čítaní kníh izraelských prorokov, najmä tých, ktorí pôsobili v kráľovskej dobe Izraela, teda do pádu Samárie (722 pr. Kr.) a Jeruzalema (586 pr. Kr.). Prorok Izaiáš začal pôsobiť v poslednom roku (por. Iz 6,1) kráľa Ozeáša (t.j. asi v r. 740 pr. Kr.), nazývaného aj Azariáš (por. 2Kr 14,21; 15,1nn), teda krátko pred zánikom severného kráľovstva Izraela, čiže pred pádom Samárie (pred tzv. Asýrskym zajatím). Pieseň vznikla asi po r. 734 pr. Kr., v čase uzavretia spojenectva medzi judským kráľom Achazom a Asýriou, s ktorým prorok Izaiáš nesúhlasil (Achaz tak síce zabránil priamemu vpádu Asýrčanov do Judska, ale súčasne uvrhol Judsko do vazalského postavenia voči Asýrii). Pieseň tvorí celok s nasledovnými veršami 5. kapitoly, ktoré predpovedajú trest Izraela za hriechy národa – napriek rozdeleniu do dvoch kráľovstiev Izraeliti vnímali všetkých 12 kmeňov Izraela ako jeden národ –, najmä jeho vodcov, rukou nepriateľa.

Úvod k tejto piesni navodzuje atmosféru nejakej slávnosti, pravdepodobne ďakovnej bohoslužby v Jeruzaleme na konci vinobrania (možno v rámci slávenia Sviatku stánkov, hebr. Sukot, s ktorým boli spojené aj takéto oslavy), kde prorok v maske ľudového pouličného speváka spieva milostnú pieseň (ženích a nevesta boli v orientálnych metaforách tej doby často zobrazovaní ako vinohradník a vinica). Ľudia radi počúvajú také piesne, preto sa zbehnú, aby počúvali speváka. Netušia však, že ide iba o trik na prilákanie pozornosti. Veselá pieseň sa čoskoro stane žalospevom a tvrdou obžalobou. Pieseň má charakter hádanky, ktorej rozriešenie je na konci piesne (Vinicou Pána zástupov je dom Izraela ...), kde sa zdesení poslucháči dozvedia, že pieseň je o nich samotných (neplodná vinica), o ich vzťahu k Bohu (vinohradník) a o ich budúcom osude (treste pre neplodnú vinicu).

Táto Izaiášova pieseň o vinici je perlou starozákonnej literatúry a patrí medzi najkrajšie podobenstvá Starého Zákona. Izaiáš začína pieseň opisom, ako jeho priateľ založil vinicu na úrodnej stráni. Vinár robí všetky práce na vinici sám, aby sa uistil o tom, že urobil všetko pre úrodnosť vinice. Skyprí zem, odstráni kamene, postaví plot a nakoniec si vyberie ušľachtilú révu. Počíta s bohatou úrodou, preto sa vopred pripravuje na vinobranie a pripraví si lis na šťavu. Avšak jeho nádej sa nesplní. Vinica nepriniesla úrodu. Všetka vinohradníkova práca vyšla nazmar.

Ďalšie pokračovanie piesne má svoju predlohu v Nátanovej historke o ovečke chudobného človeka, kde prorok trikom privedie kráľa Dávida k tomu, aby vyniesol rozsudok nad sebou samým pre hriech cudzoložstva a vraždy (2Sam 12, 1nn). Podobne aj spevák tejto piesne obracia sa na obyvateľov Jeruzalema a celého judského kráľovstva, ktorí však v tej chvíli netušia, že majú vyniesť súd nad sebou samými, aby sami vyniesli súd nad neúrodnou vinicou. Čo by oni sami urobili, keby sa ocitli v situácii vinohradníka z tejto piesne? Ortieľ je zrejmý: vinicu treba odstrániť – treba zrúcať jej ohradu a nechať ju napospas ľuďom a zvieratám, ktorí po nej budú chodiť až kým ju celú nepošliapu, takže zakrátko na nej vyrastie tŕnie a bodliaky. V poslednej vete tohto rozsudku sa už začína odhaľovať zmysel piesne, lebo kto iný môže prikázať oblakom, aby nekropili vinicu dažďom, ak nie Boh? Pieseň končí záverečným odhalením jej zmyslu, kde sú postupne identifikované jednotlivé postavy piesne a dôvod Božieho trestu.

Dnešné evanjelium pravdepodobne priamo čerpá z tohto Izaiášovho textu. Ale hoci obsah Izaiášovej alegorickej piesne je veľmi podobný obsahu Ježišovho podobenstva, predsa sa líšia formou a čiastočne aj hlavným posolstvom: zatiaľ čo Izaiášova pieseň hovorí hlavne o správnej zbožnosti, o podstate vzťahu k Bohu, evanjeliové podobenstvo zdôrazňuje odmietanie prorokov zo strany Izraela a napokon odmietnutie samého Božieho Syna.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-51-7/

http://www.pastorace.cz/Kazani/27-nedele-v-mezidobi-Hospodin-dobry-hospodar-a-vinar.html

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 1995

Josef Hrbata, Světlo v temnotách, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

(Ž 80, 9+12. 13-14. 15-16. 19-20) Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju. Svoje výhonky vystrela až k moru, až po rieku Eufrat svoje letorasty. R. Prečo si zbúral jej ohradu a oberajú z nej všetci,  čo idú okolo? Diviak lesný ju rozrýva a pasie sa na nej poľná zver. R. Bože zástupov, vráť sa, zhliadni z neba, podívaj sa a navštív túto vinicu. A chráň ju, veď ju vysadila tvoja pravica, chráň i výhonok, ktorý si si vypestoval. R. Už neodstúpime od teba, a ty nás zachováš pri živote a budeme vzývať tvoje meno. Pane, Bože, zástupov, obnov nás, rozjasni svoju tvár a budeme spasení.

Refrén: Vinicou Pánovou je jeho ľud.

Katechézu k Ž 80 pozri v priečinku na 4. adventnú nedeľu v roku C.

(Mt 21, 33-43) Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Počujte iné podobenstvo: Istý hospodár vysadil vinicu. Obohnal ju plotom, vykopal v nej lis a postavil vežu. Potom ju prenajal vinohradníkom a odcestoval. Keď sa priblížil čas oberačky, poslal k vinohradníkom svojich sluhov, aby prevzali jeho diel úrody. Ale vinohradníci jeho sluhov pochytali; jedného zbili, iného zabili, ďalšieho ukameňovali. Znova poslal iných sluhov, viac ako predtým, ale aj s nimi urobili podobne. Napokon k nim poslal svojho syna, lebo si povedal: ‚K môjmu synovi budú mať úctu.‘ Ale keď vinohradníci zazreli syna, povedali si: ‚To je dedič. Poďte, zabime ho a jeho dedičstvo bude naše!‘ Chytili ho, vyvliekli z vinice a zabili.

Keď potom príde pán vinice, čo urobí tým vinohradníkom?“ Odpovedali mu: „Zlých bez milosti zahubí a vinicu prenajme iným vinohradníkom, ktorí mu budú načas odovzdávať úrodu.“

Ježiš im povedal: „Nikdy ste nečítali v Písme: ‚Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná.‘? Preto vám hovorím: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu.“

Dnešná evanjeliová perikopa obsahuje druhé podobenstvo z troch po sebe nasledujúcich podobenstiev (Mt 21,28 – 22, 14) adresovaných veľkňazom a starším z ľudu krátko pred Ježišovým odsúdením na smrť (kapitoly Mt 21 až 25 opisujú už udalosti prvých dní „Veľkého týždňa“). Ježiš v tomto podobenstvo jasne predpovedá svoju bezprostredne sa blížiacu smrť a priamo označuje aj svojich vrahov (verš 45, kde evanjelista poznamenáva, že veľkňazi a farizeji pochopili, že tieto podobenstvá hovoria o nich, však už nie je súčasťou dnešného úryvku).

Treba si však uvedomiť, že tieto tri podobenstvá nie sú len „ostrým zúčtovaním s Ježišovými nepriateľmi“, ktorí už plánovali jeho usmrtenie, ale ešte stále ich možno chápať aj ako Ježišovu snahu o ich záchranu pred prísnym Božím súdom. Poukazovaním na ich nesprávne duchovné postoje im chcel hlavne ukázať pravdu o nich samých, ale oni ju už neboli schopní prijať. Ježiš si v skutočnosti úrad a postavenie týchto duchovných vodcov vážil, veď to z Božieho riadenia boli vodcami vyvoleného národa, ale ako Boží vyslanec ich musel usmerniť na plnenie Božej vôle, čo v jeho prípade znamenalo priviesť ich k uznaniu svojho mesiášstva. Čím viac sa blížila chvíľa Ježišovho odsúdenia týmito duchovnými vodcami, tým viac sa na nich Ježiš sústreďuje a „hádže im posledné záchranné kotvy“ v podobe podobenstiev alebo rôznych rozhovorov s nimi (napr. Mt 21,23-27), ktoré navonok vyzerajú ako hádky, ale v skutočnosti sú argumentmi, ktoré majú nielen ich, ale aj neskorších Ježišových poslucháčov (t.j. poslucháčov evanjelií) presvedčiť o pravdivosti Ježišových mesiášskych nárokov. Je tu rozhodujúca chvíľa krátko pred Ježišovým zajatím. Už niet inej možnosti, len buď uznať Ježišov mesiášsky nárok, obrátiť sa v poslednej hodine, alebo ho radikálne odmietnuť, a to aj za cenu jeho vraždy, ktorá je predpovedaná v tomto podobenstve. Tieto tri podobenstvá sú teda poslednou Ježišovou ponukou duchovným vodcom Izraela uznať jeho mesiášsky nárok, spojenou s výstrahou, že je skutočne poslednou, za ktorou bude nasledovať neúprosný trest, ak bude odmietnutá.

Prvé slová tohto podobenstva sú sformované podľa Izaiášovej piesne, ktorú sme počuli v prvom čítaní. Ježišov príbeh však ďalej pokračuje iným smerom. Ježiš mení aj samotný symbolický význam obrazu vinice – nechápe pod vinicou vyvolený národ, ale Božie kráľovstvo. Preto príbeh nepokračuje zničením vinice, ktorá neprináša úrodu – keďže Božie kráľovstvo vždy prináša úrodu – ale prenájmom vinice vinohradníkom, ktorými sú spočiatku predstavitelia vyvoleného národa. Tí si však plody tejto úrodnej vinice začnú neprávom privlastňovať a chcú majiteľa vinice obrať o to, čo je jeho. Nájomníci vinice preto rozohrajú medzi nimi a majiteľom vinice „vojnu“. Sluhov, ktorých majiteľ vinice poslal, aby prevzali jeho diel úrody, nájomníci zhanobili alebo priamo zabili. Každý veriaci Žid musel v tomto obraze jasne spoznať spôsob, akým sa vyvolený národ správal k Božím prorokom. Nájomníci sa takto správajú opakovane. Nakoniec majiteľ vinice posiela svojho syna a dúfa, že jeho si majitelia vinice predsa len budú vážiť a nedovolia si k nemu správať sa tak ako k jeho sluhom. Ale zloba nájomníkov až teraz dosahuje svoj vrchol: využijú situáciu, že majú pred sebou dediča vinice a v nádeji, že práve tak sa zmocnia vinice nadobro, zabijú ho. Podobenstvo rozpráva naozaj príšerný príbeh ľudskej zloby. Je skoro zbytočné klásť otázku, čo urobí majiteľ vinice s takými nájomníkmi. Ježiš necháva svojich poslucháčov, aby sami vyvodili záver. Zločinných nájomníkov musí postihnúť trest – a tým je smrť. Dôležitý je však aj druhý záver, ktorý hovorí o prenájme vinice iným, spoľahlivejším nájomníkom. Prví kresťania v tomto závere videli vystriedanie starého Božieho ľudu novým – Cirkvou.

Podobenstvo je naozaj priehľadné, chápali ho dobre tak Židia, ktorí samozrejme jeho pointu vyhlasovali za falošnú (v zmysle odôvodnenia nároku Cirkvi vyhlásiť sa za „nový Boží ľud“), ako aj kresťania. Nesmieme však zabudnúť, že podobenstvo nehovorí iba o vystriedaní nájomníkov vinice, ale je aj varovaním, aby aj noví nájomníci nespreneverili sa svojej úlohe, a aby „ich spravodlivosť bola väčšia než spravodlivosť farizejov a zákonníkov“.

Niektorí komentátori tohto podobenstva tvrdia, že surovosť, s akou sa nájomníci vinice v podobenstve správajú voči majiteľovi vinice, presahuje obvyklú mieru ľudskej surovosti a zvrhlosti, jednoducho preto, že žiadny nájomník by sa nesprával až takto bláznivo, lebo by sa bál následkov. Príbeh teda nie je vzatý z reálneho života, ako sa to často v podobenstvách stáva. A práve svojou nemožnosťou tento príbeh ukazuje, aký nezmyselný je postoj farizejov a veľkňazov. Voči nároku, ktorý na nich kladie Boh uznaním svojho Syna, sa správajú tak, ako by sa v normálnom živote voči ľuďom nikdy nesprávali. Práve tým, že Ježiš ukazuje nezmyselnosť ich postoja, predstavuje neveru v neho ako bláznovstvo. Nevera nie je iba neposlušnosť či vzdor voči Bohu – je to bláznovstvo, ktoré by človek v bežnom živote nikdy neurobil. Viera v Boha je však záležitosť, ktorá sa neriadi len čisto rozumovými pravidlami.    

Ježiš (príp. evanjelista) k podobenstvu pridáva aj výklad Ž 118,22-23 (je to ten istý žalm, z ktorého zástupy vítajúce Ježiša pri jeho príchode do Jeruzalema citovali verš 26a: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“): Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným. To sa stalo na pokyn Pána; vec v našich očiach obdivuhodná. „Uholný“ kameň môže byť buď základný, resp. nárožný kameň (t.j. špeciálne vybratý alebo vytesaný kameň vložený na uhle čiže rohu stavby), alebo – ako upozorňujú niektorí biblisti – svojím zmyslom tomuto kameňu zodpovedá skôr uzatvárajúci kameň stavby, t.j. svorník, čiže ide o kameň, ktorý všetko drží pohromade, lebo završuje klenbu stavby.

Citované slová žalmu môžeme chápať na jednej strane ako proroctvo o nahradení pôvodného Božieho ľudu novým ľudom, čo Ježiš potvrdzuje vo vete, ktorá nasleduje hneď za touto citáciou: Vám sa Božie kráľovstvo vezme a dá sa národu, ktorý bude prinášať úrodu, alesúčasne je potvrdením dôležitej úlohy Ježiša v tejto zámene Božieho ľudu. Ježiš tu sám seba označuje za kameň najprv staviteľmi (t.j. ľuďmi) zavrhnutý ako nevhodný do základov stavby našej falošnej predstavy o spáse, ale následne použitý iným staviteľom (t.j. Bohom) ako základný, resp. uholný kameň spásy.

Pre plnšie pochopenie tejto metafory je dobré vedieť, že v hebrejčine slová „kameň“ (eben) a „syn“ (ha-ben) sú zvukovo podobné (tzv. paronymá), ide teda o formu slovnej hračky. Význam tejto slovnej hračky sa dá preložiť takto: Boží Syn, ktorým ľudia opovrhli ako podvodníkom a zločincom, je uznaný Bohom ako víťaz nad diablom, hriechom a smrťou a práve ako zabitý a zavrhnutý dáva ľuďom večný život. Stáva sa uholným kameňom nového chrámu, ktorý spája ľudí s Bohom, a z ľudí vytvára jeden ľud, v ktorom sú odstránené nepriateľstvá a nenávisť. Je to Boží čin, ktorý je v našich očiach obdivuhodný – ak ho pochopíme –, lebo z nášho zla, ktoré spôsobujeme Bohu, urobil pre nás dobro.

Toto podobenstvo je alegóriou o dejinách Izraela, ktorú môžeme rozšíriť aj na Cirkev. Vykladá hlboký zmysel „teológie dejín“, a to nielen do príchodu Krista ale aj po ňom, keďže jeho príchod na svet je stredom ľudských dejín. Ľudské dejiny sa začínajú vzburou voči Bohu, dalo by sa povedať „usmrtením Boha v ľudských srdciach“, ktoré spôsobí aj rozvrat našich ľudských vzťahov – čoho svedectvom je mŕtvola prvého brata (Ábela) –, a vrcholia zabitím Božieho Syna, ktorý je však aj našim ľudským bratom, lebo sa stal jedným z nás. Boh z mŕtvoly svojho Syna a nášho brata robí základ obnovenia spojenia ľudí s Bohom aj ľudí medzi sebou navzájom, aby sme boli opäť všetci bratmi v jednej Božej rodine. 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-2133-43/

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Matouše (Porozumět Božímu slovu), Nakladatelství Paulínky 2009

Fritz Rienecker, Wuppertálska študijná Biblia, Evanjelium podľa Matúša, Creativpress, Bratislava 1992