(Gn 2,18-24) Pán, Boh, povedal: „Nie je dobre, že je človek sám. Urobím mu pomocníka, ktorý mu bude podobný.“ Keď Pán, Boh, utvoril z hliny všetku poľnú zver a všetky nebeské vtáky, priviedol ich k Adamovi, aby videl, ako ich pomenuje. Lebo ako Adam nazval každú živú bytosť, tak sa ona volá. A Adam dal mená všetkému dobytku, všetkým nebeským vtákom a všetkým poľným zvieratám. Ale pomocník, ktorý by bol podobný Adamovi, sa nenašiel. Pán, Boh, teda dopustil na Adama hlboký spánok. A keď zaspal, vybral jedno z jeho rebier a jeho miesto zaplnil mäsom. Z rebra, ktoré Pán, Boh, Adamovi vybral, utvoril ženu a priviedol ju k Adamovi. A Adam zvolal: „Toto je konečne kosť z mojich kostí a telo z môjho tela. Bude sa volať Mužena, lebo z muža bola vzatá.“ Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú jedno telo.

Prvé nedeľné čítanie je v liturgickom období „cez rok“ vybrané vždy vzhľadom na obsah následného úryvku z evanjelií. A keďže v evanjeliu 27. cezročnej nedele v nedeľnom cykle B sa hovorí o manželstve, konkrétne o jeho podstatných vlastnostiach jednote a nerozlučiteľnosti, dnešný úryvok z prvej knihy Pentateuchu nám prináša nesmierne cennú správu o ustanovení manželstva. Biblia prirodzené, teda Bohom dané postavenie muža v manželstve (z istého hľadiska vyššie, alebo skôr prednostné postavenie ako je postavenie ženy, a to pri rešpektovaní základnej vzájomnej rovnocennosti) ako toho, ktorý je „hlavou ženy“, zatiaľ čo žena je „srdcom muža“, vyjadruje biblickým obrazom, akoby muž bol stvorený ako prvý, skôr ako žena. Avšak zo znenia samotného biblického textu je takáto interpretácia sporná, nie je jednoznačná, nehovoriac o tom, že takýto názor je aj biologicky nepodložený, o čom snáď nikto nepochybuje a každý chápe, že ide naozaj len o obraz, symbol, ktorý chce vyjadriť skutočnosť istého prednostného, ale nie nadradeného postavenia muža voči žene (napokon tak, ako by muž mal mať prednosť v istých veciach ako hlava rodiny, napr. čo sa týka rozhodujúceho slova v istých závažných rozhodnutiach, ale použitie tohto práva v podstate aj tak závisí od toho, či ho žena pre svoje dobro dobrovoľne rešpektuje, žena má zase prednosť v mnohých iných oblastiach). Tento rozšírený názor, že podľa Biblie bol muž stvorený skôr ako žena, vychádza z neporozumenia, resp. nesprávneho prekladu hebrejského slova „ádam“. Adam totiž nie je v hebrejskom origináli vlastné meno, je to pomenovanie kolektívne, hromadné.

Keď Biblia hovorí o „ádamovi“, nemá na mysli muža, ale „človeka“, teda vlastne všetkých ľudí, čiže nielen muža ale aj ženu. Hebrejský pojem „ádam“ totiž znamená „prach zeme“, resp. bytosť stvorenú z prachu, z hliny, a my to môžeme voľne preložiť ako „človek“, ale nie „muž“, pre ktorého má hebrejčina iné pomenovanie („íš“). Ani preklady Biblie do iných jazykov nehovoria o mužovi, ale o „Adamovi“, z čoho však mnohí usudzujú, že ide len o muža. V dnešnom texte to môžeme napr. vidieť hneď na prvej vete, kde sa nehovorí: „nie je dobre, že je muž sám“, ale: „nie je dobre, že je človek sám“. A na viacerých miestach správy o stvorení v tejto knihe keď sa hovorí o „ádamovi“, hovorí sa v množnom čísle, napr. v prvej správe o stvorení nachádzame tento text: „A stvoril Boh človeka (t.j. ádam) na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža (hebrejsky „íš“, doslovne samec) a ženu (hebrejsky „išša“, doslovne samica – teda preklad „mužena“, ktorý sa objavuje v niektorých prekladoch, ktoré chcú vysvetliť podobnosť slov íš a išša, je zavádzajúci) ich stvoril. Boh ich požehnal a povedal im: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora ...“ (Gn 1,27-28).

Človek teda od počiatku svojho stvorenia jestvuje duálne, v dvoch pohlavne odlišných verziách, napokon podobne ako všetky živé tvory, a ani z textu Svätého Písma, až na jedno miesto, týkajúce sa stvorenia ženy z mužovho rebra, kde je mužova prednosť pred ženou symbolicky vyjadrená jeho skorším stvorením, priamo nevyplýva, že by muž bol stvorený skôr ako žena. Názor, že muž bol podľa Biblie stvorený skôr ako žena teda pozoruhodne vznikol z toho, že pomenovanie „ádam“ bolo v prekladoch do iných jazykov ponechané v jeho pôvodnom hebrejskom znení, teda ako „Adam“ a s veľkým „A“, čiže ako osobné mužské meno. Avšak samotný zvyk toto meno ponechávať v tomto hebrejskom tvare, ktoré však v iných jazykoch dostáva úplne iný význam (namiesto človeka muž), pochádza z nesprávneho úsudku, osvojeného si samotnými prekladateľmi Biblie, že muž bol podľa Biblie stvorený skôr ako žena.

Venujme sa však teraz samotnému textu dnešného úryvku evanjelia. Boh vie, že nie je dobré, aby človek žil sám. Súčasne vie, že spoločnosť človeku môže naplno robiť len taká bytosť, ktorá je mu rovnocenná, hoci je akosi od neho odlišná, v ktorej by človek na jednej strane poznával seba samého, ale na druhej strane by v nej nachádzal svoje doplnenie. My dnes už vieme, že táto odlišnosť muža a ženy má vlastne akosi naznačiť spoločenstvo osôb v samotnom Bohu, najmä vzťah Otca a Syna. Na pochopenie tejto rovnocennosti a súčasne odlišnosti muža a ženy Biblia poukazuje na vzťah človeka k iným živým tvorom, osobitne k zvieratám. Človek v iných živých tvoroch nemôže nájsť žiadne, s ktorým by mohol zdieľať skutočné spoločenstvo života, keďže všetko tvorstvo vysoko prevyšuje svojou duchovnou stránkou, ktorá je prejavom toho, že je Božím obrazom.

Pri tejto príležitosti Biblia ukazuje človeka ako toho, ktorý akoby v Božom zastúpení dáva meno iným stvoreným veciam. Boh dáva tvorstvu život a človek dáva tvorom meno. Staroveké národy pripisovali menu veľkú, až magickú moc. Dať niekomu meno, znamenalo urobiť ho svojím majetkom. Poznať niečie meno znamenalo mať nad ním moc. S touto tajomnou stránkou mena, najmä Božieho mena, sa stretávame na mnohých miestach.

Dať meno však znamená aj poznať niečo. Úloha pomenovať všetko tvorstvo, ktorú dostal človek od Boha, teda znamená nielen to, že človek je akýmsi pánom, alebo skôr správcom tvorstva, ale ukazuje aj na jeho schopnosť poznať tajomstvá prírody, a tým sa približovať k Božej múdrosti a poznaniu, resp. mať účasť na Božom stvoriteľskom diele, lebo človek dostal úlohu stvorenie aj rozvíjať, ale k tomu je potrebné, aby ho najprv dobre poznal. Tu je základ vedeckého pokroku civilizácií založených na Biblii, teda židovstva a kresťanstva, resp. židovsko-kresťanskej civilizácie, keďže Židia napriek všetkej svojej rozpoltenosti medzi Východom (Orientom) a Západom patria v dnešnej dobe k západnej civilizácii, hoci v nej majú osobitne vyčlenené miesto.

Potom ako človek spozná svoju osamotenosť, a to zoči-voči obrovskej pestrosti prírody, prichádza mu na pomoc sám Boh. To, čo nasleduje, je zahalené do tajomstva. Biblia vznik manželstva zahaľuje do spánku a mrákot. Boh sa v Biblii človeku často zjavuje v spánku alebo v stave, ktorý je mu podobný (napr. Jakubov sen alebo stretnutie Abraháma s tromi pocestnými, keď Abrahám „za najväčšej horúčavy dňa sedel pri vchode do stanu“, čiže driemal). Adamov tajomný spánok, či skôr extáza, do ktorej ho uviedol Boh, je obrazom lásky, ktorá je akousi extázou, do ktorej sa človek dostáva ani nevie ako, lebo láska je Božím darom. Príťažlivosť medzi mužom a ženou je niečím, čo je tu skrátka dané, a hoci by sa človek takejto láske bránil, táto citová sila v ňom neustále kdesi v hlbinách jeho ľudskej prirodzenosti neustále pulzuje. Žena je skrátka lepšou polovičkou muža, a muž túto pravdu o žene ako najkrajšom Božom dare pre neho vyspieval v prvej piesni manželskej lásky, ktorú nachádzame na konci dnešného úryvku, ktorá je v podstate aj koncom druhej kapitoly knihy Genezis (táto kapitola sa končí 25. veršom: „A obaja, Adam i jeho žena, boli nahí a nehanbili sa jeden pred druhým“).

Pozrime sa bližšie na jeden výraz, ktorý sa nachádza v Adamovej piesni lásky. Je to výraz „jedno telo“. Na čo sa tento výraz vzťahuje? Na intímny manželský život, alebo na plod tohto manželského spojenia, ktorým je dieťa? Iste, toto všetko táto symbolika v sebe obsahuje, ale aj niečo viac, bez čoho by tento výraz zostal dosť nejasným. Musíme si uvedomiť, že výraz telo v hebrejčine znamená celého človeka, teda aj s jeho dušou, nielen jeho mäso a kosti. Slová „dvaja budú jedným telom“ treba teda v prvom rade chápať v zmysle duchovnej jednoty manželov, ktorá sa nedá dosiahnuť akosi jednorazovo, ale je výsledkom neustálej celoživotnej snahy manželov o vzájomnú jednotu, o spojenie duší, ktoré sa dosahuje skôr obetami a sebazapieraním než len telesným spojením alebo splodením potomkov. Znamená to, že muž a žena v manželstve už prestávajú žiť každý sám pre seba a začínajú žiť jeden pre druhého, takže začnú vytvárať akoby novú bytosť, v ktorej šťastie jednej polovice tejto bytosti je súčasne šťastím druhej polovice a naopak, čo je však úloha, ktorú bez Božej pomoci nezvládnu. To potvrdzuje aj výraz „kosť z mojich kostí“, ktorý vyjadruje najužšie pokrvné spojenie, ešte užšie než aké je medzi rodičmi a deťmi. Manželské puto je také silné, že prekonáva aj puto medzi rodičmi a deťmi. Preto muž opúšťa svoju pôvodnú rodinu, aby sa pripútal k svojej manželke a založil si s ňou novú rodinu.

Duch druhej kapitoly knihy Genezis je napriek svojmu neoceniteľnému vkladu do duchovného rozvoja ľudstva predsa na nižšej kultúrnej úrovni ako Kristovo posolstvo, bez ktorého by aj tajomstvo manželstva zostalo v plnosti nepochopené. Vo všetkých týchto nádherných vyjadreniach o manželstve je totiž neustále prítomný „mužský pohľad“ na svet, ktorý rozbíja až Ježiš zdôrazňovaním plnej rovnocennosti ženy voči mužovi, hoci aj on sám musí rešpektovať mužskú dominanciu v spoločnosti svojej doby. Napriek zásadnej rovnosti medzi mužom a ženou, ktorú táto starozákonná správa o vzniku manželstva prináša, predsa tu v pozadí vidno kultúrnu situáciu predkresťanského sveta, v ktorom muž  nie je len hlavou, ale pánom ženy. Žena nie je nazvaná spoločníčkou, partnerkou muža, ale jeho „pomocníčkou“. Účelom tohto ľudového rozprávania o stvorení ženy, resp. vzniku manželstva, ktoré je priam nabité obrazmi a symbolmi, často mnohoznačnými, nie je snaha o vysvetlenie „ako bola žena stvorená“, ale o  pochopenie „načo“, resp. „prečo bola stvorená“. A odpoveď znie: ako mužova pomocníčka, ktorá je určená k tomu, aby muž v nej a skrze ňu našiel naplnenie svojho pozemského šťastia. Treba však dodať, že tento názor je tiež skôr následkom ľudového, resp. teologicky nie celkom odborného a správneho výkladu biblických slov, lebo v hebrejčine meno „ezek“, teda pomocník, nemá negatívny charakter ako niekto menejcenný, ale skôr ako „záchranca“, ktorý pomáha niekomu, kto si nevie pomôcť sám, čiže stojí istým spôsobom vyššie ako ten, komu pomáha. Starozákonný človek však ešte nebol schopný pochopiť naplno vnútorné duchovné posolstvo Božieho Slova. Starý zákon bol naozaj iba prípravou na novozákonné zjavenie. Toto starozákonné posolstvo môžeme naplno pochopiť až s príchodom Krista, ktorý vzťah medzi mužom a ženou v manželstve dáva do vzájomnej rovnováhy, hoci nie výslovne, ale v súvise s celou jeho náukou.

(zdroje: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990 a Dr. Celestín Tomič, Biblický pravek, Lúč 1992, upravené)

(Ž 128, 1-2. 3. 4-5. 6) Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách. Budeš jesť z práce svojich rúk; budeš šťastný a budeš sa mať dobre. R. Tvoja manželka je ako plodonosný vinič vnútri tvojho domu. Tvoji synovia sú ako mládniky olivy okolo tvojho stola. R. Veru, tak bude požehnaný muž, ktorý sa bojí Pána. Nech ťa žehná Pán zo Siona, aby si videl šťastie Jeruzalema po všetky dni svojho života, R. aby si videl synov svojich synov. Pokoj nad Izraelom! Refrén: Nech nás žehná Pán po všetky dni nášho života.

Ž 128 (Blažený každý, čo sa bojí Pána a kráča po jeho cestách) je jednou z 15 tzv. „stupňových“ (príp. pútnických) piesní (Ž 120-134; pozri aj katechézu na 10. nedeľu cez rok B), nachádzajúcich sa v 5. knihe Žaltára (Ž 107–150). Ide o žalm vytvorený v literárnom štýle tzv. „blahoslavenstva“ (žalmy tohto štýlu zvyčajne obsahujú vo svojom texte slovo blažený, šťastný, hebr. ašré). Tento biblický literárny druh vyjadruje údiv nad šťastím, blaženosťou a Božím požehnaním, ktoré dostávajú spravodliví za svoj bohabojný život spočívajúci najmä v bázni pred Pánom (t.j. v úctivej láske k Pánovi) a v zachovávaní Zákona (najmä v zmysle zachovávania náboženských predpisov, ale môžeme tu vnímať aj vnútorný vzťah k Pánovi, nielen vonkajšiu zbožnosť). Svojimi výrazovými prvkami však žalm môžeme zaradiť aj medzi múdroslovné alebo didaktické žalmy, a vzhľadom na jeho obsah aj medzi tzv. sionské piesne, ktoré ospevujú chrám a Jeruzalem (napr. Ž 42, 43, 46, 48, 76, 84, 87, 122, 125, 126 alebo Ž 137: Na brehu babylonských riek, tam sme sedávali a plakali ...).

Do literárneho druhu blahoslavenstiev patrí v Žaltári podľa niektorých biblistov 5 žalmov: Ž 1, 112, 127, 128 a Ž 133 (jediný v tejto kategórii, ktorý neobsahuje výraz ašré), teda až tri sú z tzv. stupňových piesní (resp. piesní „výstupov“). Prvky blahoslavenstva (vyjadrené hebrejským výrazom ašré) však nachádzame aj v žalmoch, ktoré patria k inému žalmovému literárnemu druhu (napr. vďakyvzdávania alebo múdroslovné žalmy), napríklad v prvej časti najdlhšieho žalmu v Žaltári, Ž 119,1-8 (Blažení tí, čo idú cestou života bez poškvrny, čo kráčajú podľa zákona Pánovho) alebo v Ž 32 (Blažený, komu sa odpustila neprávosť ... Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta), v Ž 33 (Blažený národ, ktorého Bohom je Pán, blažený ľud, ktorý si on vyvolil za dedičstvo), v Ž 40 (Blažený človek, čo v Pána skladá dôveru), v Ž 41 (Blažený, kto pamätá na bedára),  v Ž 65 (Blažený, koho si si vyvolil a prijal k sebe), a tiež v Ž 84, 89, 94, 106, 144, 146.

Žalm má len 6 veršov (všetky sú súčasťou responzóriového žalmu tejto nedele, s výnimkou nadpisu: Šír ha maalot, t.j.Pútnická pieseň, resp. Pieseň „výstupov“), ktoré ospevujú Božie požehnanie obklopujúce život spravodlivých, prejavujúce sa najmä rodinným šťastím. V oficiálnom slovenskom katolíckom preklade je preto žalm pomenovaný názvom „Rodinný pokoj v Pánovi“, a podobný názov – v štýle duchovného ponaučenia – mu dáva aj evanjelický preklad: „Bázeň pred Hospodinom podmienkou rodinného požehnania“. Botekov preklad dáva žalmu „Požehnanie veriaceho“ (keďže žalm možno chápať aj ako kňazský príhovor k židovským rodinám putujúcim na sviatky do Jeruzalema zakončený kňazským požehnaním vo vv. 5-6).

Žalm vykresľuje príťažlivý obraz rodinného života. V strede rodiny stojí, podľa patriarchálneho modelu rodiny, zbožný a spravodlivý muž, ktorý je spokojný so svojím osudom a so svojím spôsobom života, ktorý je spojený s prácou (pravdepodobne ide o roľníka a vinára), ktorá uživí jeho rodinu; vedľa neho stojí jeho manželka, plná radosti zo života a plodná ako vinič, ktorý je symbolom Izraela požehnaného Bohom (por. Ž 80, 9-12. 15-16); deti sú plné sily a vitality ako olivové výhonky, čo je ďalší strom spomínaný v Biblii ako obraz Božieho požehnania. Zdrojom tohto požehnania však nie je v prvom rade ľudská práca ale Boh, jediný skutočný prameň života a každého požehnania. Prostriedkom, ako získať toto požehnanie od Boha, je viac ako pracovitosť zbožnosť, bázeň pred Pánom (v tejto náuke je žalm pokračovaním predchádzajúceho Ž 127: Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí čo ho stavujú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia).

Pohľad sa v 5. verši obracia z domu tejto ideálnej židovskej rodiny na Boží dom na Sione a malá židovská rodina sa zrazu mení na veľkú rodinu židovského národa, ktorej otcom a zdrojom požehnania pre celý národ je Jahve. Šťastie Jeruzalema, ktorý je tak symbolom celého národa ako aj symbolom jeho stredu, ktorým je chrám, závisí od toho, ktorý prebýva v chráme – od Jahveho. Slová aby si videl šťastie Jeruzalema niektorí prekladajú (napr. A. Botek) aby si bol účastný blahobytu Božieho mesta, čo lepšie vystihuje zmysel tohto verša.

Za biblický komentár k tomuto žalmu môžeme považovať napr. biblický úryvok Zach 8,4-5: Toto hovorí Pán zástupov: Ešte budú po uliciach Jeruzalema sedieť starci a starenky a ľudia; ktorí majú pre vysoký vek v ruke palicu. A ulice mesta budú plné chlapcov a dievčat, ktorí sa budú hrať na jeho uliciach. Slová po všetky dni svojho života môžeme chápať nielen v starozákonnom zmysle dobrého, pokojného a dlhého pozemského života zbožných a spravodlivých veriacich, ale aj v novozákonnom zmysle odmeny večného života.

V 5. verši nachádzame známe a často používané židovské požehnanie: Nech ťa žehná Pán zo Siona! Toto požehnanie nachádzame napr. aj v Ž 134, v. 3, alebo podobnými slovami v Ž 20,3 (Nech ti pošle pomoc zo svätyne a nech ťa bráni zo Siona) a v Ž 122,9 (Kvôli domu Pána, nášho Boha, budem prosiť o šťastie pre teba).

Záverečné slová žalmu (Pokoj nad Izraelom!), môžeme považovať za modlitbu o mier pre Izrael (hebr. Šalom al Jisrael). Takú istú modlitbu nachádzame aj na konci iného žalmu výstupov, Ž 125.

V tomto žalme, podobne ako aj vo všetkých ostatných žalmoch, nachádzame alúzie (t.j. narážky, odkazy, podobné myšlienky alebo výrazy) nielen vzhľadom na iné žalmy (okrem už spomenutej citácie zo Ž 125 a 134) – napr. viaceré verše tohto žalmu zodpovedajú obsahu viacerých veršov Ž 112 (Blažený muž, ktorý sa bojí Pána a má veľkú záľubu v jeho príkazoch), ktorý patrí do toho istého literárneho druhu „blahoslavenstiev – ale aj na iné biblické knihy, napr. alúzie na knihu Jób (Jób 29,5: keď moje dietky boli okolo mňa – por. v. 3b: tvoji synovia ... okolo tvojho stola), alebo na knihu Gn 50,23 (A Jozef videl Efraimových synov až do tretieho pokolenia – por. v. 6a: aby si videl synov svojich synov), atď.

Kvôli chvále rodinného života je žalm používaný nielen v omšiach pri vysluhovaní sviatosti manželstva (niektorí biblisti ho dokonca označujú aj ako „manželský žalm“, pričom v spojení viniča a olivy v tomto žalme, akoby v jednej záhrade, vidia symbol spojenia muža a ženy v manželstve – podľa starovekého patriarchálneho chápania rodiny však deti v žalme nie sú výhonkami viniča, ale olivy, teda muža), ale aj na sviatok Sv. Rodiny, a okrem tejto 27. cezročnej nedele v nedeľnom liturgickom cykle B aj na 33. nedeľu cez rok A.

Svojím obsahom sa tento žalm hodí nielen ako odpoveď na prvé čítanie tejto nedele o stvorení ženy, ale aj ako príprava na počúvanie evanjelia, v ktorom Ježiš vysoko vyzdvihuje manželskú vernosť a nerozlučiteľnosť a odmieta rozvod ako riešenie manželských kríz (v zmysle zrušenia manželského zväzku, teda nie v zmysle rozluky, čiže odlúčenia manželov „od spoločného stola a lôžka“ – civilný rozvod môže katolík chápať jedine v tomto zmysle, ako majetkoprávne vyrovnanie v dôsledku rozluky manželstva – buď v dôsledku cudzoložstva – por. kán. 1152 CIC z roku 1983 –, alebo ako prostriedku či už liečenia narušeného manželského vzťahu dočasným oddelením spolužitia manželov, alebo záchrany niektorého z manželov alebo detí pred ohrozením zo strany druhého manželského partnera – por. kán. 1153 CIC 1983; manželská rozluka bola vždy súčasťou cirkevného práva a patrila medzi pastoračné prostriedky riešenia manželských kríz a problémov v manželskom živote, ale rozvod ako zrušenie manželstva je myšlienková koncepcia cudzia prirodzenému právu, narúšajúca prirodzené, teda Božie právo).

Spracované podľa: https://en.wikipedia.org/wiki/Psalm_128

https://biblehub.com/interlinear/psalms/128-1.htm

http://www.planobiblechapel.org/tcon/notes/html/ot/psalms/psalms.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/128; https://biblia.sk/citanie/sep/z/128; https://biblia.sk/citanie/bot/z/128

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 120-150, Don Bosco 2008

(Mk 10.2-16) Pristúpili farizeji a pokúšali Ježiša. Pýtali sa ho, či smie muž prepustiť manželku. On im odpovedal: „Čo vám prikázal Mojžiš?“ Oni vraveli: „Mojžiš dovolil napísať priepustný list a prepustiť.“ Ježiš im povedal: „Pre tvrdosť vášho srdca vám napísal toto prikázanie. Ale Boh ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ Doma sa ho učeníci znova na to pýtali. On im povedal: „Každý, kto prepustí svoju manželku a vezme si inú, dopúšťa sa voči nej cudzoložstva. A ak ona prepustí svojho muža a vydá sa za iného, cudzoloží.“

Tu mu prinášali deti, aby sa ich dotkol. Ale učeníci ich okrikovali. Keď to Ježiš videl, namrzený im povedal: „Nechajte deti prichádzať ku mne! Nebráňte im, lebo takým patrí Božie kráľovstvo. Veru, hovorím vám: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň.“ Potom ich objímal, kládol na ne ruky a požehnával ich.

Na začiatku 10. kapitoly nás Marek konečne privádza (spolu s Ježišom) do Júdska (10. kapitola totiž začína veršom, ktorý je z textu nedeľného úryvku vynechaný: „Vstal a odišiel odtiaľ do judejského kraja za Jordánom. Opäť sa k nemu zišli zástupy a on ich zasa ako zvyčajne učil“ – Mk 10,1), teda do územne centrálnej ale aj politicky a nábožensky najdôležitejšej časti celej Palestíny, ktorej duchovným stredom je sväté mesto Jeruzalem, ku ktorému Ježiš smeruje v závere svojho pozemského života. Tu sa okolo Ježiša opätovne zhromažďujú zástupy. Nejde však už o galilejské zástupy, ale o judské zástupy, aj keď ide o časť Judska, ktorá je na opačnej strane Jordánu ako Jeruzalem, teda „za Jordánom“, ktorá sa volala Perea. Ježiš v skutočnosti navštívil Jeruzalem počas svojho verejného účinkovania viackrát, ale Marek pre zjednodušenie svojej schémy hovorí len o tom pobyte v Jeruzaleme, ktorý sa uskutočnil počas Ježišovej poslednej Veľkej Noci, kedy sa obetoval za nás.

Počas vyučovania zástupov v Judsku farizeji vyprovokovali Ježiša k veľmi dôležitej lekcii o manželstve. Prečo sa však  vlastne farizeji pýtali práve na toto? Naozaj ich zaujímal Ježišov názor na manželstvo? Dôvodom môže byť, že hľadajúc proti Ježišovi nejakú zámienku, chceli proti nemu poštvať aj Herodesa Antipasa, ktorý dal Jána Krstiteľa zabiť doslova len pre jeho obranu manželskej vernosti a nerozlučiteľnosti. Farizeji teda možno premýšľali, či by toto nemohla byť cesta, ako sa zbaviť Ježiša. Už pred touto otázkou tušili, že Ježiš sa asi postaví proti rozvodu, lebo dobre vedeli, že vždy hovorí pravdu a stojí na strane pravdy, a napriek tomu, že Mojžiš dovolil, resp. pripustil rozvod v istých okolnostiach (Dt 24,1-4: „Ak si muž vezme ženu a bude ju mať a ona sa mu potom pre niečo odporné znepáči, napíše jej priepustný list, dá jej ho do ruky a pošle ju z domu preč. Keď odíde a vydá sa za iného muža a on k nej bude mať tiež odpor, dá jej priepustný list a pošle ju zo svojho domu, alebo zomrie, prvý muž si ju nebude môcť opäť vziať za ženu, lebo je poškvrnená a bola by to ohavnosť pred Pánom“), vo svedomí predsa cítili, že to nie je Božia vôľa s manželstvom ako bola načrtnutá na začiatku Biblie slovami, že muž a žena majú byť v manželstve ako jedno telo. Napokon samotní farizeji mali medzi sebou rozpory ohľadne dôvodov na rozvod, či na rozvod stačí akákoľvek zámienka, alebo napr. iba nevera.

Mojžiš však v skutočnosti rozvody nedovolil, ako si to Židia vykladali, on iba akceptoval daný stav, že sa manželia rozchádzali, a chcel tento stav aspoň zmierniť tým, že prikázal mužovi udať dôvod rozchodu a priepustným listom dať zapudenej žene aspoň nejakú právnu ochranu a možnosť stať sa ženou iného muža kvôli živobytiu. Mojžiš dovolil rozvod len kvôli zatvrdilosti (neobrezanosti) srdca, lebo muži „mučili“ a ponižovali svoje ženy, ktoré prestali milovať. Preto Mojžiš nariadením o priepustnom liste usmernil, a tým vlastne uzákonil menšie zlo, teda rozvod, ale len kvôli tomu, aby sa vyhol väčšiemu zlu (násiliu na ženách). Ježiš teda jasne hovorí, že išlo len o ľudské prikázanie (nehovoriac o tom, že pravdepodobne ani nepochádzalo od historického Mojžiša, ale od redaktorov Pentateuchu z 5. storočia pred Kristom, resp. zo starej židovskej tradície, ktorá nedokázala odstrániť zlo rozvodu, len zmierniť jeho negatívne následky na odvrhnuté ženy), nie Božie prikázanie.

Ježiš na ich otázku reaguje rabínskym spôsobom. Odpovedá otázkou, konkrétne otázkou na Božie slovo ohľadne tohto problému. Nik predsa nemôže odpovedať na túto otázku lepšie, ako sám Boh. Farizeji Mojžišovo nariadenie ohľadne rozvodu vnímali ako „Božie povolenie“ rozvádzať sa. Ježiš však ich názor opravuje v tom zmysle, že toto dovolenie bolo len ľudské vzhľadom na tvrdosť sŕdc a hrubosť mravov starých Izraelitov, ktorí ešte neboli schopní zachovať naplno Boží príkaz o nerozlučiteľnosti manželstva, a tak neschopnosť zachovať tento príkaz by ich mohla viesť k ešte horším skutkom, ako napr. k mnohoženstvu alebo dokonca k oslobodeniu sa od manželského záväzku vraždou manželky. O nedokonalosti tohto Mojžišovho dovolenia svedčí aj to, že rozvod mohol nastať len z vôle muža, len muž mohol prepustiť svoju manželku, nie naopak, teda tento príkaz bol nespravodlivý už vo svojom základe, bol v priamom rozpore voči Božej predstave o rovnosti muža a ženy pred Bohom. Ježiš preto opakuje citát z Biblie, v ktorom je predstavená skutočná Božia vôľa s manželstvom a  k citátu pridáva aj jasné vysvetlenie tejto pôvodnej Božej vôle: „Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje“.

Rozvod je teda neprípustný za každých okolností. Týmto sa Ježiš odmietol postaviť na stranu ktorejkoľvek rabínskej školy, z ktorých aj tie najprísnejšie dovoľovali rozvod aspoň v istých okolnostiach. Pritom tie najliberálnejšie rabínske školy za dôvod na prepustenie manželky považovali akýkoľvek dôvod, pre ktorý sa žena sprotiví, resp. znepáči mužovi, teda ako hovorí Mojžišov zákon, že sa mu stane „odpornou“. Takým dôvodom mohlo byť napr. to, že sa mu zapáčila nejaká mladšia alebo iná žena, s ktorou by sa chcel oženiť. Ježišov jasný postoj musel aj samotných farizejov šokovať, ale napriek tomu, že Ježišov postoj bol v rozpore s bežnou rozvodovou realitou tak u pohanov ako aj u Židov, a dokonca aj s Mojžišovým zákonom, nemohli voči nemu nijako odporovať, lebo videli, že je v plnom súlade s Božím Slovom a s pôvodným Božím zámerom s ľudstvom.

Ježiš touto radikálnou predstavou o manželskej láske šokoval aj svojich vlastných učeníkov, z ktorých viacerí, vrátane Petra, boli ženatí, a teda dobre poznali nepríjemnosti manželských sporov a tiež podliehali pokušeniu oslobodiť sa od nepríjemného spolužitia rozvodom. Ježiš túto náuku o manželstve pred učeníkmi rozvádza ešte ďalej, keď hovorí, že nielen samotný rozvod je zlý, ale ešte horšie je, keď niekto po rozvode chce uzavrieť iné manželstvo. Ježiš takéto zdanlivé manželstvo označuje za cudzoložstvo. Rozvedený muž takto pácha cudzoložstvo voči vlastnej žene. Tým však Ježiš okrem iného dostal do nepríjemnej situácie mnohých nábožných Židov tých čias, ktorí sa tešili úcte svojich spoluveriacich napriek tomu, že žili v druhom manželstve po rozvode a vyhlásil ich za cudzoložníkov, teda za takých, ktorí vo svojej zdanlivej spravodlivosti nie sú v skutočnosti o nič lepší ako neviestky, ktorými pritom títo zbožní Židia pohŕdali. Ježiš tým teda veľmi rozšíril hranice cudzoložstva a ukázal nesmierne vznešenú Božiu predstavu manželstva. Múdrym rabínom tak ukázal svety, o ktorých dovtedy ani neuvažovali a upozornil ich na nedokonalosť duchovných a morálnych základov židovskej spoločnosti a potrebu jej reformy v zmysle dovŕšenia Božieho Zjavenia, ktoré On sám prináša.

Desiata kapitola je treťou najdlhšou kapitolou Markovho evanjelia, má až 52 veršov, a jej obsahom je najmä Ježišovo vyučovanie učeníkov o tom, čo znamená byť jeho učeníkom a mať podiel na jeho kráľovstve, ktoré sa chystá založiť v Jeruzaleme, kam práve smeruje. Ježiš sa snaží učeníkov naučiť nie množstvo pravidiel duchovného života ako iní duchovní učitelia, ale skôr chce, aby si osvojili ducha pravého učeníctva, teda vlastne ducha Božieho kráľovstva, alebo inými slovami povedané, ten správny postoj voči Bohu. Všetko ostatné ich potom naučí v praxi Duch Svätý po jeho odchode k Otcovi. Jedným z podstatných Ježišových výrokov, ktorým tohto ducha Božieho kráľovstva vysvetľuje a ukazuje správny postoj voči Bohu, je aj výrok o tzv. „Božom detinstve“, t.j. o detskom postoji veriaceho človeka voči Bohu: Kto neprijme Božie kráľovstvo ako dieťa, nevojde doň. My hovoríme deťom, že sa majú správať ako dospelí, ale Ježiš nám hovorí, že sa máme správať ako deti, samozrejme má na mysli náš vzťah voči Bohu, ktorý má byť ako vzťah syna či dcéry k otcovi.

Príležitosťou k tomuto výroku, ktorý poukazuje na základ akéhokoľvek správneho duchovného života, je opäť situácia, keď Ježiš musí, ako veľakrát predtým aj potom, napomínať učeníkov pre ich nesprávne postoje voči ľuďom. Tentoraz sa prejavili voči ľuďom, prinášajúcim k Ježišovi deti, teda pravdepodobne išlo o matky, ktoré sa k Ježišovu zhŕkli pri nejakej zastávke cestou do Jeruzalema, ako „policajti“. Učeníci nechápali, rovnako ako my, že základným postojom zbožného človeka má byť láska – a to nielen láska k Bohu, ale aj k ľuďom. Dopustili sa tu podobného hriechu, ako keď bránili komusi vyháňať zlých duchov v Ježišovom mene, lebo nepatril do ich spoločenstva. Dopustili sa tým duchovnej úzkoprsosti a duchovného egoizmu, teda nelásky voči druhým, lebo druhým bránili konať dobro a domnievali sa, že majú výlučné právo na Ježišovo meno, akoby to bola nejaká obchodná značka. Tentoraz zase bránili v prístupe k Ježišovi deťom, ktoré nielen oni sami, ale aj celá vtedajšia spoločnosť považovala za úplne bezvýznamné tvory. Podľa nich Ježiš s deťmi len strácal čas.

Ježiš ich však vyviedol z omylu a ukázal im, že sa majú čomu učiť od detí, a že deti majú v Božích očiach veľkú cenu. Tým poukázal nielen na hodnotu ľudského života bez ohľadu na jeho spoločenský význam, že teda hodnotu ľudskému životu dáva Boh a nie naše ľudské ocenenie, ale hlavne sa snažil ukázať duchovný postoj, ktorý si má jeho nasledovník osvojiť voči Bohu – nie postoj chladného právnika či obchodníka, ktorý s Bohom vedie spor o vlastnú spravodlivosť či o hodnotu vlastných zásluh pred Bohom ako farizeji – ale postoj dieťaťa, ktoré vie, že Boh ho miluje ako Otec, a že nezáleží až tak na našich skutkoch, ako skôr na našej dôvere v Božiu lásku, odpustenie a milosrdenstvo. Je to nový duchovný postoj voči Bohu (hoci jeho obdobu v nedokonalej forme nachádzame aj v iných náboženstvách, napr. v podobe fatalizmu, teda slepej dôvery v Bohom určený osud, kde však Boh sa nejaví ako „otec“ ale ako panovník sledujúci výslovne vlastné záujmy), je to vskutku  typicky kresťanský postoj, ale treba si uvedomiť, že tento postoj má oporu aj v Starom Zákone, napr. v detskej viere Abraháma voči Bohu, ale aj vo vyjadreniach mnohých prorokov a svätopiscov, ktorí naznačovali, že Boh je viac Otcom, než Pánom Izraela, že je dobrým pastierom, ktorý vládne nad svojimi ovcami tak, že ich má rád a stará sa o ne ako otec o deti. Až v Ježišovi však tento postoj nadobudol celkom jasné črty ako jediný správny duchovný postoj voči Bohu, bez ktorého zostaneme v pohanskom postoji strachu z Bohu, ako napr. farizeji, ktorí sa snažili vyjednať si s Bohom svoju spásu na základe vlastných zásluh.

V tomto úryvku však okrem 2 už spomenutých dôležitých poučení, týkajúcich sa duchovného detstva a obrany hodnoty života dieťaťa a všetkých maličkých v ľudských očiach, ktorí sa spoločensky zdajú bezvýznamní alebo neužitoční – ako je napr. okrem života detí aj život starých a chorých ľudí alebo tých, ktorých spoločnosť odvrhla, ako sú napr. zločinci alebo trebárs alkoholici – okrem týchto 2 nesmierne dôležitých poučení, bez ktorých by nevznikla kresťanská civilizácia hrdiaca sa svojou (často zle pochopenou) humanitou, môžeme v tejto situácii, ktorej stredom je dieťa, vidieť ešte aj poučenie tretie, ktoré nadväzuje na Ježišovu obranu nerozlučiteľnosti manželstva v predchádzajúcom úryvku. Ježiš tam bránil manželstvo ako trvalý vzťah, ktorý človek nielen nesmie, ale ani nemôže rozlúčiť, lebo je to spojenie, ktoré nevytvorili v prvom rade ľudia, ale Boh, ale práve preto sa obaja manželia môžu v tomto záväzku cítiť istý vernosťou druhého, lebo vedia, že ak by manželstvo roztrhli, stratili by svoju celistvosť, lebo to Boh z nich urobil jedno telo – preto rozvodom nemôžu nájsť pokoj a šťastie. Jedine trvalé manželstvo však je aj vhodnou pôdou pre prijatie potomstva, teda detí, ktoré sú plodom manželstva. Aj v tomto zmysle môžeme chápať slová: „Nechajte deti prichádzať ku mne, nebráňte im“, čiže pozýva manželov k štedrosti pri odovzdávaní života, aby raz ich deti mali účasť na Ježišovom kráľovstve. Rodičia totiž svoje deti nerodia sami pre seba, alebo len pre nich samotné, ako nás o tom presviedča súčasný sebecký ateistický „humanizmus“, ale deti sa rodia hlavne pre Boha, veď to Boh sám im v prvom rade dáva život, rodičia teda nemajú brániť tomuto Božiemu zámeru podeliť sa so svojou láskou s čo najväčším počtom ľudí.