(Am 6, 1ab. 4-7) Toto hovorí všemohúci Pán: „Beda tým, čo bezstarostne žijú na Sione, a tým, čo sa cítia bezpeční na vrchu Samárie. Tým, čo spávajú na posteliach zo slonoviny, leňošia na pohovkách, jedávajú baránky zo stáda a vykŕmené teľatá zo stajne; vyspevujú si za zvuku harfy, vymýšľajú si hudobné nástroje ako Dávid; pijú víno zo širokých čiaš, natierajú sa najlepším olejom, ale nad skazou Jozefa sa netrápia. Preto teraz pôjdu na čele vyhnancov do zajatia a prestane hulákanie povaľačov.“

Už druhú nedeľu po sebe počúvame úryvky z knihy proroka Amosa. Zatiaľ čo minulú nedeľu sa súvis medzi prvým čítaním a evanjeliom hľadal ťažšie (išlo hlavne o tému hroziaceho „konca“, resp. trestu za nesprávne konanie, ale istý súvis s evanjeliovým podobenstvom o nepoctivom správcovi bolo možné v texte prvého čítania vidieť aj vzhľadom na kritiku takého hospodárskeho systému, v ktorom sa hlavným cieľom stáva zisk, a to za akúkoľvek cenu, hoci aj za cenu podvodov, nespravodlivosti a vykorisťovania chudobných), dnes je súvis s evanjeliom tejto nedele oveľa zreteľnejší, lebo prorok opisuje pohoršlivo luxusný život bohatých obyvateľov Samárie (kráľovského mesta severného Izraela), ktorí sa cítia vo svojom bohatstve bezpeční – ale už sa blíži Boží súd. Evanjelista Lukáš mal pri opise bezstarostného života boháča z dnešného evanjelia na mysli práve takéto správanie boháčov, ktorí sa vôbec nestarajú o ľudskú biedu vo svojom okolí („nad skazou Jozefa sa netrápia“). Pozemské bohatstvo totiž dokáže úplne otupiť srdce človeka voči biede iných, a zamerať srdce človeka sebecky len na zvyšovanie svojho vlastného pohodlia a intenzity prežívania príjemných zážitkov. Samozrejme tento text obsahuje oveľa hlbšie bohatstvo, ktoré ďaleko prekračuje samotnú súvislosť s dnešným evanjeliom.

Dnešný úryvok pochádza zo záverečnej kapitoly druhej časti knihy proroka Amosa, ktorú tvoria výstražné reči proti severnému Izraelu (kapitoly 3 až 6). Tieto výroky začínajú opakovane typickým hrozivým výrokom „Beda“! Toto slova pochádza zo starobylých pohrebných obradov, je to teda slovo ohlasujúce smrť. Prorok vlastne oslovuje svojich poslucháčov tak, akoby už boli mŕtvi, lebo Boží súd je v ich prípade už neodvratný.

Dôležitá je zmienka o dvoch posvätných horách Izraela, na ktorých boli postavené kráľovské mestá – Sion v Jeruzaleme a Garizim v Samárii. Na oboch vrchoch stáli posvätné chrámy, do ktorých obyvatelia oboch kráľovských miest vkladali až magickú istotu ohľadne svojho bezpečia, a to dokonca aj vzhľadom na svoj posmrtný život, teda vzhľadom na svoju spásu. Proroci však jasne ohlasujú, že náboženstvo bez sociálnej spravodlivosti nemá význam, bohoslužobné obrady bez úsilia pomôcť ľuďom nízkeho spoločenského postavenia žijúcim v neustálej sociálnej neistote sú iba magickými úkonmi. To isté však môžeme povedať aj o tých dnešných formách zbožností, ktoré sú zamerané výlučne len na svoj vlastný duchovný osoh alebo vlastnú spásu bez záujmu o okolitý svet a jeho biedu, či už sociálnu, teda hmotnú, alebo duchovnú. Láska k blížnym – v zmysle pomoci v duchovnej aj hmotnej biede – musí tvoriť nevyhnutnú súčasť kresťanskej zbožnosti.

Ešte bližšie k tejto povrchnej starovekej zbožnosti je však dnešné v tradične katolíckych krajinách (vrátane Slovenska, najmä v dodnes tradičných katolíckych oblastiach) ešte stále rozšírené tzv. „papierové kresťanstvo“, ktoré je vlastne len pod kresťanským rúchom skrývané pohanstvo, ktoré sa domnieva, že občasnou návštevou kostola (ako sa hovorí: „na veľké sviatky“) a zachovávaním vonkajšej, dá sa povedať čisto kultúrnej príslušnosti k Cirkvi formou krstu a „náboženských slávností“ (ktoré prorok Amos nazýva „vaše sviatky“ a „vaše zhromaždenia“, teda nie Božie, a Boh ústami proroka Amosa o týchto slávnostiach hovorí „Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky a nevoňajú mi vaše zhromaždenia“ – por. Am 5,21), ako sú honosné prvé sv. prijímanie a birmovky, príp. sobáše (väčšinou len uzákonenia dlhoročného na sexuálnom zblížení založeného voľného zväzku), si zabezpečí od Boha, ktorého si však mýli s nejakým pohanským bôžikom, pozemskú bezpečnosť a úspech, a dokonca dúfa aj v nejaké„zadné vrátka“, ktorými sa vyznávači takejto svetskej zbožnosti dostanú do večného života. Takáto zbožnosť je však čisto formalistická (a svojou podstatou je veľmi blízka zbožnosti farizejov a zákonníkov – teda dnešní farizeji pochádzajú skôr z radov ľahostajných kresťanov, než z radov tých, ktorí si verne plnia náboženské povinnosti a snažia sa svoj život prispôsobiť Božím normám), bez vplyvu na reálny život takýchto „uctievačov“ Boha (o ktorom majú úplne falošné predstavy, lebo ho vôbec nepoznajú a ani ich jeho skutočná tvár nezaujíma, lebo sú spokojní so svojou predstavou Boha, ktorá im lepšie vyhovuje), ktorý je v podstate neodlíšiteľný od života okolitého pohanského sveta (mamona, voľná sexuálna morálka a i.).

Text následne v siedmych obrazoch opisuje Bohu aj prorokovi odporné prejavy povrchného svetského, teda smrti zasväteného spôsobu života boháčov (posledné obrazy možno chápať aj ako bohorúhavé konanie, keďže pod širokými čašami možno chápať liturgické nádoby a najlepší olej sa mal vždy odovzdávať chrámu) a končí sa výčitkou týkajúcou sa ľahostajnosti až krutej bezcitnosti voči chudobným z Jozefových kmeňov (ide o súhrnné označenie kmeňov severného Izraela, keďže kmene Efraim a Manasses patrili k najsilnejším kmeňom), ako aj zvestovaním trestu za ich správanie – trestom bude vyhnanstvo, strata všetkého, na čom si zakladajú.

Odborná poznámka k prvému veršu dnešného textu prvého čítania: Niektorí komentátori spochybňujú zmienku o Sione ako pôvodnú, keďže Amosovo proroctvo bolo namierené pôvodne len proti severnému Izraelu, a považujú túto zmienku za dodatočnú vsuvku, keďže mnohé z toho, čo Amos hovorí, sa týkalo rovnako oboch častí rozdeleného Izraela. Najstarší zachovaný grécky preklad Starého Zákona, Septuaginta, dokonca odmieta Jeruzalem „hádzať do jedného vreca“ so Samáriou, preto tento text významovo upravuje v zmysle odsúdenia Samarijčanov za to, že sa oddelili od kultu Jeruzalemčanov: „Beda tým, čo zavrhujú Sion, a tým, čo sa spoliehajú na vrch Samárie“ – takýto preklad však neladí s celkovým posolstvom knihy.

(Ž 146, 6c-7. 8-9a. 9b-10) Pán zachováva vernosť naveky, utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb. Pán vyslobodzuje väzňov,R. Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, R. ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov. Pán bude kraľovať naveky; tvoj Boh, Sion, z pokolenia na pokolenie.

Refrén:Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.

Keďže tento istý responzóriový žalm (s tým istým výberov veršov zo Ž 146) je súčasťou liturgických textov aj na 23. a 32. nedeľu cez rok B, odkazujeme našich čitateľov na katechézu k žalmu 23. nedele cez rok B.

Výber tohto žalmu do liturgie tejto nedele súvisí tak s odsúdením len na dobrá tejto zeme zameraného spôsobu života, ktorý vedie k sebectvu a bezbožnosti (teda k odmietaniu tak lásky k Bohu ako aj k blížnym), čo je obsahom tak prvého čítania ako aj evanjelia tejto nedele (s touto myšlienkou súvisí zo žalmu najviac úryvok 9c: Pán ... hatí cesty hriešnikov), ako aj s deklaráciou Božej vernosti a ochrany voči tým, čo sú na tomto svete akokoľvek znevýhodnení (napr. hladujúci a slepí) alebo utláčaní silnejšími (napr. väzni, cudzinci, siroty a vdovy).

(Lk 16, 19-31) Ježiš povedal farizejom: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!‘ No Abrahám povedal: ‚Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik čo ako by chcel nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.‘ Tu povedal: ‚Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.‘ Abrahám mu odpovedal: ‚Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.‘ Ale on vravel: ‚Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.‘ Odpovedal mu: ‚Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.‘“

Podobne ako podobenstvo o márnotratnom synovi by si zaslúžilo skôr názov podobenstvo o milosrdnom Otcovi, ktorý je skutočnou hlavnou postavou toho podobenstva, tak aj podobenstvo, ktoré budeme počúvať túto nedeľu z Lukášovho evanjelia, by si namiesto názvu „o boháčovi a Lazárovi“ zaslúžilo skôr názov podobenstvo „o piatich bratoch“, lebo o tých v skutočnosti v podobenstve najviac ide, ich večný osud leží ich bratovi, ktorý sa ocitol v pekle, najviac na srdci, a oni sú vyzvaní, aby sa pred zatratením uchránili pokáním, prebudením sa z ľahostajného náboženského života, ktorý ich brata priviedol akosi nechtiac do večného zatratenia.

Božie slovo na tomto podobenstve, ktoré v skutočnosti nie je originálne, t.j. pochádzajúce priamo od Ježiša, Lukáš ho prevzal pravdepodobne z rabínskej literatúry, ktorá zase tento príbeh prevzala pravdepodobne z egyptských bájok, poukazuje hlavne na skutočnosť, že do neba sa nik nedostane nejakou náhodou, pričom sa nebude starať o svoj náboženský život. Celý tento príbeh nie je v žiadnom prípade odsúdením bohatých ľudí a zvelebovaním chudobných, akoby k zatrateniu stačilo byť bohatým a k spáse byť bedárom, to by bola skôr marxistická propaganda, ide tu o výzvu k zintenzívneniu svojho náboženského života a k uvedomeniu si nebezpečenstva náboženskej, resp. duchovnej ľahostajnosti, ktorá človeka vedie k nevšímavosti k Božím zákonom, medzi ktoré iste patrí aj láska k blížnym a starostlivosť o chudobných. Boháča z tohto podobenstva priviedli do zatratenia nie jeho zlé skutky, ale jeho povrchnosť, ľahostajnosť, nevšímavosť voči Bohu aj blížnym, ako aj nedostatočný záujem o jeho večný osud. Obmedziť dnešné podobenstvo len na to, že treba robiť dobré skutky a všímať si chudobných, a domnievať sa, že k spáse nám bude stačiť, ak budeme pravidelne prispievať na charitu alebo vždy hodíme nejakú tú mincu bezdomovcom, by bolo veľkým omylom, hoci nik nepochybuje o tom, že bez dobrých skutkov sa asi tiež nespasíme. To, k čomu nás dnes Ježiš vyzýva, nie je len väčšia pozornosť voči sociálnym problémom tohto sveta, ktoré iste majú tvoriť súčasť nášho vzťahu k Bohu, čiže naša láska k blížnym, ktorá je však oveľa širším pojmom ako len starostlivosť o tých, čo sa nachádzajú v hmotnej núdzi. Ježiš nás vyzýva hlavne k väčšej pozornosti voči našej vlastnej spáse, a teda k väčšej pozornosti voči tomu, čo Boh od nás očakáva, aby sme splnili ako podmienky k prijatiu do Božieho kráľovstva. Záujem o vlastnú spásu by mal byť akousi základňou celého nášho náboženského života, z neho by mali vychádzať impulzy pre naše každodenné konanie, lebo bez tohto záujmu náš náboženský a celkovo duchovný život spovrchnie, stratí iskru. Iste, hlavným motorom nášho duchovného života by mala byť láska k Bohu a k blížnym, ale táto láska je postavená na správnej láske k sebe, lebo nik nemôže milovať iných, vrátane Boha, ak nemiluje najprv sám seba, ale milovať sám seba znamená milovať hlavne svoj večný život, a nie život na tomto svete, ktorý je pominuteľný.

Ťažisko celého príbehu teda nie je v jeho začiatku, kde sa opisuje nevšímavosť boháča voči Lazárovi, ale v jeho závere, kde sa zdôrazňuje jedna dôležitá podmienka spásy: a tou je počúvanie Božieho slova. Je to podmienka, ktorá pre nás, katolíkov, naučených počúvať moralistické kázne o konaní dobrých skutkov, modlitbe a chodení do kostola, môže znieť čudne, ale je jasne obsiahnutá v Písme, ktoré nám zjavuje podmienky spásy. Dnešný evanjeliový príbeh nám tak môže znieť príliš „luteránsky“, ale ak si uvedomíme, že prvou podmienkou spásy je viera, a „viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo“ (Rim 10,17), tak by sme mali začať uvažovať nad svojím vzťahom k Božiemu slovu, ktoré je hlavným a dostatočným prameňom informácií potrebných k tomu, aby sa človek obrátil a objavil skutočnú lásku k Bohu a blížnym. Nezabudnime, že „človek nie je ospravedlnený zo skutkov podľa zákona“ – ako chodenie do kostola či dobré skutky, ktoré sú, ako bolo povedané vyššie, iste tiež potrebné k spáse, keďže majú byť prejavom našej viery a lásky k Bohu a blížnym – „ale iba skrze vieru v Ježiša Krista“ (Gal 2, 16). Je dosť možné, že boháč z dnešného evanjelia patril tiež k „hlboko veriacim“ ľuďom, navštevoval chrám, možno sa aj modlil, ale bol nevšímavý k požiadavkám Božieho slova, nemal skutočnú vieru, a preto zanedbal niektoré požiadavky Božieho zákona, konkrétne lásku k blížnym.

Je to až zarážajúce, za akú samozrejmosť považuje väčšina kresťanov skutočnosť, že nečítajú Písmo, ani sa ním nijako nezaoberajú. Písmu venujú tisíckrát menšiu pozornosť ako televízii alebo novinkám zo sveta, a predsa Písmo je slovom života, je to slovo života večného, a preto si zaslúži tisíckrát väčšiu pozornosť ako čokoľvek iné, čomu venujeme svoj čas a pozornosť. Ak dnes vidíme úpadok Cirkvi a povrchný náboženský život väčšiny veriacich, je to do veľkej miery aj dôsledok nedostatočného prístupu k Svätému Písmu. Je potrebné, aby sme vrátili Svätému Písmu jeho miesto tak v liturgii, najmä v kázňach, ktoré majú byť založené nie v prvom rade na morálnom a dogmatickom učení Cirkví, teda na v škole naštudovanej teológii, ale na živom kontakte kazateľa s Božím slovom, ako aj v súkromnom náboženskom živote formou zbožného čítania Svätého Písma osamote či v nejakej biblickej skupine, prípadne aj prostredníctvom vzdelávacích zariadení a podobne.

Na záver si ešte všimnime postavu Lazára. Božie kráľovstvo iste nezískal len tým, že bezmocne ležal pred bránami bohatých, čakajúc na pomoc od iných. V príbehu nie je povedané, za čo si Lazár zaslúžil spásu, z kontextu celého Svätého Písma – pozerajúc hlavne na postavu Jóba, ktorá je Lazárovi veľmi blízka – sa však môžeme domnievať, že patril medzi tých veľkých trpiteľov ľudstva, ktorí svoje utrpenie prijali ako prejav Božej vôle so svojím životom a vložili ho do rúk milosrdného Boha, ktorý vie aj takéto zlo využiť na duchovné dobro. Lazár bol teda človekom skutočnej viery, ktorý svoju vieru osvedčil v ohni veľkého utrpenia a hmotnej biedy. Nebol teda spasený len pre svoju chudobu či celkovú núdzu, v akej žil, ako by sme sa to mohli bez poznania celkového kontextu Písma domnievať, ale tiež len pre svoju vieru, s akou prijímal svoje utrpenie.

Odborná biblická poznámka: Biblickí odborníci nás upozorňujú, že v tomto prípade nejde o podobenstvo, ale len o obrazné rozprávanie, keďže tomuto príbehu chýbajú isté prvky typické pre podobenstvá, t.j. paraboly, čiže prirovnania – podobenstvo je prirovnanie, v ktorom sa pracuje s prvkami – vecami a činnosťami – zo skutočného sveta, ako sú zrno, lampa, ovce, práca vo vinici, pasenie stáda, hľadanie stratenej veci atď., a tie sú prirovnávaní k vyšším, duchovným skutočnostiam – v tomto prípade však tieto vyššie skutočnosti – nebo, peklo – sú už obsahom samotného príbehu)