Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Ez 18, 25-28)

Toto hovorí Pán: „Vravíte: ‚Nie je správne, ako koná Pán.‘ Počujte teda, vy z izraelského domu! Ja že nekonám správne? A nekonáte skôr vy nesprávne? Ak sa spravodlivý odvráti od svojej spravodlivosti a pácha neprávosť, zomrie: zomrie pre neprávosť, ktorú spáchal. Ak sa však bezbožný odvráti od svojej bezbožnosti, ktorú páchal, a koná podľa práva a spravodlivosti, zachráni si život. Keď teda uzná všetky svoje neprávosti, ktoré popáchal, a odvráti sa od nich, určite bude žiť, nezomrie.“

 

Dnešná starozákonná perikopa je súčasťou dlhšieho dialógu, ktorý v Božom mene vedie prorok Ezechiel s izraelskými vyhnancami v Babylone o vzťahu individuálnej a kolektívnej viny, resp. o zodpovednosti za vlastný osud (celý dialóg je vlastne snahou proroka odhaliť sebaklam, do ktorého upadli vyhnanci v Babylone, a priviesť Boží ľud k pokániu). Tento dialóg je obsiahnutý v 18. kapitole, ktorá patrí medzi ťažiskové kapitoly prvej časti Ezechielovej prorockej knihy (kap. 4 – 24; por. katechézu na 23. cezročnú nedeľu A na tejto webovej stránke).

Prorok pri svojej snahe o zmenu zmýšľania zatrpknutých izraelských vyhnancov nadväzuje na príslovie, ktoré si Izraelčania vo svojej zúfalej situácii vo vyhnanstve, stratiac dôveru v Božie milosrdenstvo, hovorili medzi sebou, aby si ospravedlnili tvrdosť svojich sŕdc voči požiadavke pokánia: „Otcovia jedli trpké hrozno a zuby synov stŕpli“ (por. Ez 18,2). Boh skrze proroka na túto výčitku voči Bohu, ktorú môžeme preložiť ako „naši otcovia zhrešili a my za to teraz pykáme“, odpovedá takto: Ako žijem, hovorí Pán, Boh, nebude vám toto príslovie viac príslovím v Izraeli (Ez 18,3). A následne prorok vysvetľuje učenie o individuálnej zodpovednosti za svoje skutky. Tento text síce nie je súčasťou dnešného úryvku, ale môžeme uviesť aspoň jeho niektoré zásadné tvrdenia: Duša, ktorá zhreší, tá zomrie (Ez 18,4). Ak bude niekto spravodlivý, bude konať spravodlivo a podľa práva ... žiť, áno žiť bude, hovorí Pán, Boh (Ez 18,5.9). Ten zomrie, kto zhreší. Syn neponesie vinu otca a otec neponesie vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého bude na ňom a bezbožnosť bezbožného bude na ňom (Ez 18,20).

Pre pochopenie významu a dôležitosti týchto tvrdení si treba uvedomiť, že v tej dobe stále pretrvával názor o kolektívnej vine, teda o dedičnej zodpovednosti za konanie predkov, čo v podstate znamená, že Boží trest (a nielen Boží trest, ale aj krvná pomsta) za vinu predkov je skrátka neodvratným osudom ich potomkov (aj vzhľadom na mylnosť tohto názoru Cirkev napríklad v dnešnej dobe ustúpila od učenia, že by nepokrstené deti, ktoré v čase svojej smrti ešte nedosiahli užívanie rozumu, museli byť aj bez akejkoľvek vlastnej viny nutne zatratené kvôli vine „prvého hriechu“; Cirkev hlása nádej na spásu aj pre takéto nepokrstené deti, veriac v Božie milosrdenstvo, ktoré ich môže urobiť účastnými na Kristovom dare vykúpenia z moci hriechu a diabla aj iným spôsobom, ako samotným obradom krstu – napokon Cirkev od pradávna hovorila aj o krste krvi a krste túžby, ako mimoriadnych spôsoboch účasti na dare vykúpenia, rovnocennými s krstom vodou). Toto myslenie vyplývalo z ešte nerozvinutého vedomia o osobnej zodpovednosti za svoje činy pred Bohom. Dbalo sa hlavne na vonkajšie dodržiavanie zákona, neskúmal sa úmysel vinníka, dôležité boli iba objektívne fakty, nie osobná zodpovednosť človeka. V tej dobe bol jednotlivec oveľa závislejší na vzťahoch so spoločenstvom, do ktorého patril, a to z hľadiska samotného prežitia. Celoživotná príslušnosť k istej skupine vyžadovala, aby sa človek podroboval zdedeným tradíciám a zákonom, ktoré vyniesol vodca tej skupiny. Prakticky nejestvoval priestor pre slobodné rozhodovanie sa jednotlivca. Ľudstvo však pod Božím vedením prechádza materiálnym, spoločenským aj duchovným vývojom, a zvlášť duchovný vývoj ľudstva sa uskutočňoval prostredníctvom Božieho zjavenia židovskému národu. Práve babylonské zajatie sa stalo dôležitým medzníkom v duchovnom vývoji židovského národa, v ktorom Boh zasiahol mimoriadnym spôsobom do jeho myslenia. Jedným z výsledkov tohto Božieho pôsobenia bolo zdôraznenie osobnej zodpovednosti za spásu.

Kolektívne zasľúbenie Božej spásy pre Izrael totiž mnohých členov tohto národa zvádzalo k pohodlnému spoliehaniu sa na Boží sľub a k odmietaniu osobnej spolupráce s Božou milosťou. Boh preto prostredníctvom proroka Ezechiela oznamuje svojmu ľudu, že každý človek má dôstojnosť slobodnej bytosti, ale s touto dôstojnosťou nesie aj ťarchu zodpovednosti za svoje konanie. A tak hoci nás činy predkov nevyhnutne determinujú, vplývajú na nás a rôznym spôsobom nás poznačujú, to neznamená, že sme bezmocným produktom správania sa našich predkov. Osobitne to platí o vzťahu Boha a človeka: Boh nikdy priamo netrestá človeka za viny jeho predkov (hriechy našich predkov, ale aj ich dobré skutky, nevyhnutne vplývajú na náš život, to je prirodzený zákon dedičnosti, ktorý platí aj v duchovnej sfére, ale nenesieme pred Bohom zodpovednosť za ich skutky, len následky ich skutkov), ale nikto nebude ani spasený pre zásluhy svojich predkov. Okrem toho dobro a zlo v živote človeka nepôsobí akosi automaticky, lebo nad všetkým stojí Boh, ktorý človeka miluje ako rodičia svoje deti a chce ich zachrániť pred následkami zla, ale tak, aby to neobmedzilo našu slobodu a našu vlastnú zodpovednosť za naše činy. Boh teda nesúdi človeka podľa toho, čo bolo, ale čo je a čo bude po jeho obrátení.

Ezechiel teda svojim súkmeňovcom vysvetľuje otázku ľudskej slobody a vzťah medzi vinou predkov a zodpovednosťou ich potomkov za vlastnú spásu, a preto napomína svojich súčasníkov, ale aj všetky budúce veriace generácie, aby sa nevyhovárali pred Bohom na viny či zásluhy svojich predkov a neupadli do fatalizmu – falošného presvedčenia o predurčení svojho osudu na základe skutočností, ktoré nezávisia od našej vôle a od našej snahy. Každý človek je síce dedične zaťažený, a preto aj naše konanie nie je absolútne nezávislé od všetkých vnútorných (ale aj vonkajších) vplyvov, ktoré znižujú mieru našej slobody a zodpovednosti za svoje skutky, avšak Boh tvrdí, že v konečnom dôsledku je každý človek – s výnimkou ľudí, ktorí sa narodili s ťažkým duševným postihnutím, a treba ich brať ako deti nezodpovedajúce za svoje činy – v zásade slobodný a teda zodpovedný pred Bohom sám za seba, osobitne za svoj večný osud.

Ak teda Židia v Babylonsku trpeli za hriechy svojich predkov, ktorí priviedli národ do zajatia, to neznamená, že samotní zajatci nemajú nijaký vplyv na svoj osud a že nemajú sami žiadnu vinu na svojom osude. Ich vinou či zásluhou však nie je to, čo sa stalo, ale to, ako sa postavia k svojej situácii oni sami. Či sa uspokoja so zhadzovaním viny na druhých, napr. na svojich predkov, prípadne dokonca na Boha, ktorého robili zodpovedným za svoj osud, či sa teda uspokoja s pozíciou „nevinnej obete“, alebo začnú robiť pokánie, priznajú aj svoju vlastnú hriešnosť pred Bohom a vezmú svoj osud do vlastných rúk, čo znamená okrem iného aj aktívny náboženský život a obnovenie osobného vzťahu s Bohom. Ezechiel teda hlása istú formu „oslobodenia sa“, t.j. vykúpenia z vlastného falošného pocitu nevinnosti a z neho vyplývajúcej pasivity človeka cítiaceho sa ako bezmocná hračka osudu, čo môže byť vlastne istým spôsobom pohodlné, lebo sa tak človek zbavuje svojej vlastnej zodpovednosti za svoj osud. Nie sme len obete dejín, dediči vín otcov alebo obete svojich vlastných minulých vín. Stojíme pred Bohom, ktorý nás volá k pokániu, k obnoveniu svojho vzťahu s ním za každých okolností, lebo nám chce odpustiť a darovať nám život. 

Prvé čítanie s evanjeliom spája Božia snaha o odhalenie nášho falošného pocitu nevinnosti či spravodlivosti pred Bohom a pochopenie nutnosti pokánia, teda napravenia nášho postoja pred Bohom.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/ez-1825-28/

Karel Flossmann, Liturgický rok, cyklus A, Karmelitánské naklad. Kostelní Vydří 1995

Josef Hrbata, Světlo v temnotách, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 1995

 

 

(Mt 21, 28-32)

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“

Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

 

Podobenstvo o dvoch synoch (verše 31-32 sú vlastne istou formou vysvetlenia podobenstva, resp. jeho aplikácie na konkrétnych poslucháčov) je s podobenstvom o robotníkoch vo vinici (Mt 20,1-16), ktoré sme počúvali minulú nedeľu (obe podobenstvá sa nachádzajú len v Matúšovom evanjeliu), ako aj s podobenstvom o zlých vinohradníkoch (Mt 21,33-43), ktoré budeme počuť na budúcu nedeľu, prepojené témou vinice, ktorá je v Starom Zákone obrazom Izraela. Ježiš však symbol vinice používa v širšom význame ako priestor Božej činnosti vo svete. Všetky tri podobenstvá sú prepojené aj témou „prvých, ktorí budú poslednými a posledných, ktorí budú prvými“.

Aj dnešné podobenstvo, podobne ako podobenstvo z minulej nedele o robotníkoch vo vinici, významovo súvisí s Lukášovým podobenstvom o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32), ale súčasne je spolu s už spomenutým podobenstvom o zlých vinohradníkoch a s podobenstvom o svadbe kráľovho syna (Mt 22,1-13), ktoré budeme počuť o dve nedele, súčasťou zvláštneho celku troch podobenstiev v Matúšovom evanjeliu, ktoré nasledujú jedno za druhým (Mt 21,28 – 22,13) a sú akýmsi ostrým zúčtovaním s Ježišovými nepriateľmi – vodcami izraelského národa.

Tieto tri posledne spomenuté podobenstvá sa vzájomne nielen dopĺňajú, ale vidno v nich akési stupňovanie Ježišovho odsúdenia nevery v neho (a teda vlastne aj faktickej nevery v Boha) zo strany vodcov Izraela. Prvé, t.j. dnešné podobenstvo, hovorí o príčine, resp. o koreni ich duchovného zlyhania, ktorým je nesprávne pochopený vzťah k Bohu, druhé ohlasuje Boží súd nad nimi a tretie zahaleným spôsobom predpovedá zničenie Jeruzalema a odstránenie Izraela ako „Božej vinice“ a jeho nahradenie iným „národom“ (Cirkvou).

Dnešné podobenstvo ani nie je príbeh, skôr obraz z rodinného života orámcovaný dvoma otázkami, ktoré majú prinútiť Ježišových poslucháčov k dôkladnému zamysleniu sa nad významom podobenstva vo vzťahu k ním samotným. Podobne ako v rozprávaní o márnotratnom synovi v Lukášovom evanjeliu, aj tu vystupujú dvaja bratia a ich otec. Otec ich oboch vyzval k práci na jeho vinici, čo môžeme vysvetľovať ako službu Bohu. Prvý odmietne poslúchnuť Otca, ale potom si to rozmyslí a ide pracovať, druhý je navonok plný ochoty, ale možno už vtedy plánuje, že Otcovu vôľu aj tak nesplní, iba to na Otca „hrá“. Na prvý pohľad tu vidíme len rozpor medzi slovom a činom, teda niečo ako odhalenie charakteru postáv, prípadne odhalenie rodinných vzťahov: prvý syn sa voči otcovi búri, ale potom pochopí jeho lásku a začne plniť jeho vôľu, druhý syn otca navonok poslúcha, ale robí to zo strachu, lebo sa otca bojí, v skutočnosti ho nemiluje, bojí sa proti nemu vzbúriť zo strachu pred trestom, lebo neverí v otcovu lásku; avšak zmysel podobenstva je ešte hlbší. Toto podobenstvo, ktoré je namierené proti konkrétnym osobám vodcov Izraela, totiž odhaľuje ich neschopnosť prijať Božie pozvanie na pokánie, a to z dôvodu ich falošnej zbožnosti, ktoré nie je postavená na láske k Bohu; ich zatvrdilosť voči Božiemu pozvaniu na pokánie je o to desivejšia, že navonok hovoria Bohu „áno“, ale v skutočnosti vo svojom srdci hovoria Bohu výrazné „nie“.

Záverečné odhalenie (v. 31-32), v ktorom Ježiš jasne identifikuje jednotlivé postavy podobenstva, je ohromujúce: Boh tých ľudí, ktorí sú zjavne nespravodliví, očividne hriešni, ale sú otvorení pokániu, teda ich srdce nie je ešte zatvrdnuté voči Bohu, uprednostňuje pred tými, ktorí sú okolím aj sami sebou považovaní za spravodlivých, ale ich srdce je zatvrdnuté, lebo necítia žiadnu potrebu obrátiť sa, zmeniť sa. Inými slovami povedané, Ježiš od nás žiada, aby sme sa všetci identifikovali s hriešnikmi, s neviestkami a mýtnikmi, to znamená, aby sme v každej chvíli svojho života cítili nehodnosť pred Bohom a potrebu obrátiť sa. Pokým sa totiž budeme tak ako farizeji a zákonníci cítiť „spravodlivými“, ktorí nepotrebujú pokánie, nikdy sa neobrátime a nemôžeme prijať Boží dar spásy, ktorý sa dáva zadarmo, a nie ako odmena za „zásluhy“ pred Bohom. Hriech, o ktorom sa tu hovorí, je „hriech proti Duchu Svätému“, teda hluchota voči Božej požiadavke uznať svoju hriešnosť a nehodnosť pred Bohom. Skutočný hriešnik pred Bohom je teda ten, kto sa cíti byť pred ním spravodlivý. Skutočne slepý je ten, kto si myslí, že vidí.

Mýlili by sme sa však, keby sme toho „prvého brata“ považovali za „spravodlivejšieho“ od toho druhého. Môžeme to vidieť, ak porovnáme toto podobenstvo so spomínaným podobenstvom o márnotratnom synovi. Ten mladší brat, ktorý sa dopustil priestupku, v skutočnosti závidí svojmu staršiemu bratovi jeho „istoty“. Ale aj ten starší brat závidí tomu mladšiemu jeho „slobodu“, nezávislosť od Otca. V skutočnosti sú obaja bratia rovnakí, majú rovnaký nesprávny obraz Otca, ktorého považujú za náročného hospodára, ktorému sa treba buď vzoprieť, alebo pasívne podriadiť. Obidvaja musia svoju mienku o Otcovi zmeniť. Obaja musia po skúsenosti vzbury alebo otročenia objaviť, že Otec sám je Láska a Sloboda. Nestačí sa teda identifikovať s tým prvým bratom, ktorý síce hovorí Otcovi „nie“, ale jeho srdce je predsa otvorené zmene postoja. Takýto človek si totiž môže povedať: „Kedysi som bol hriešny, ale teraz som už spravodlivý“. Takýto „hriešnik“ sa už v skutočnosti za hriešnika nepovažuje a mení sa z prvého brata na druhého. Treba sa vidieť aj v tom druhom bratovi, ktorý síce hovorí Otcovi „áno“, cíti sa byť spravodlivým, ale v skutočnosti stále nie je naozaj spravodlivým, stále „neplní Otcovu vôľu“, iba o tom hovorí.

Cieľom podobenstva je teda odhaliť naše „nie“ Bohu, hoci si myslíme, že mu hovoríme „áno“. Naše skutočné „áno“ Bohu na tomto svete je skôr kajúci postoj vo vedomí vlastnej neschopnosti povedať Bohu skutočné „áno“.

Nábožný človek sa totiž cíti povinný Boha poslúchať. Vidí Boha ako Pána, ale stále ho nevidí ako Otca, stále ho nedokáže poslúchať z čistej lásky, z presvedčenia, že Otec mu chce len dobre. My v skutočnosti Boha nechceme poslúchať, hoci vieme, že ho máme poslúchať a presvedčujeme sami seba, že tak je to správne. Ale slabosť nášho „áno“ môžeme odhaliť v neustálej príťažlivosti hriechu v našom živote a v neustálom zlyhávaní žiť podľa prikázania lásky ako bratia (voči blížnym) a synovia (voči Bohu). Často sme rozdelení vo svojom postoji voči Bohu: hovoríme mu „áno“, lebo vieme, že nesmieme povedať „nie“, ale predsa nerobíme nič, neplníme Božiu vôľu naozaj, zostávame pasívni, lebo Boha nemilujeme naozaj, milujeme hlavne seba. Strach nám bráni postaviť sa priamo proti Otcovi a udržuje nás v nečinnosti, len vo vonkajšej „spravodlivosti“, bez skutočného plnenia Božej vôle. Namiesto synovskej lásky zostávame v pozícii zákazníka, ktorý si chce kúpiť Otcovu lásku za svoju vonkajšiu poslušnosť. Prvý syn dostal odvahu povedať Otcovi „nie“, a tým sa zbavil svojho strachu voči Otcovi; to mu umožnilo napokon naozaj, z lásky splniť Otcovu vôľu. Ku skutočnému „áno“ sa teda dostávame zvyčajne cez „nie“. „Nie“ je dôležité v každom vzťahu. Aj dieťa dospieva k „áno“ cez fázu vzbury voči rodičom, cez radikálne a búrlivé „nie“.

Len ten, kto dokáže povedať Bohu „nie“, sa môže naozaj „obrátiť“ (platí to však len o ľuďoch v situácii poznačenia dedičným hriechom, u anjelov by „nie“ znamenalo okamžité večné zatratenie; z ľudí po Adamovom hriechu – prví ľudia možnosť povedať Bohu dokonalé „áno“ nezvládli – jedine Panna Mária dokázala povedať Bohu dokonalé „áno“ aj bez predchádzajúceho „nie“, lebo bola uchránená od následkov prvotného hriechu); ten, kto hovorí Bohu „áno“ (stále hovoríme o situácii ľudstva zraneného prvotným hriechom, ktorý nás tlačí do vzbury voči Bohu) bez toho, aby dakedy povedal Bohu „nie“, nie je schopný naozaj milovať Boha, lebo nezakúsil jeho lásku v odpustení vlastnej vzbury, a preto nedokáže plniť Božiu vôľu skutočne, lebo všetko robí len zo strachu, nie z lásky (o jeho večnom osude sa napokon rozhodne až v okamihu smrti, v priamej konfrontácii s Bohom). V skutočnosti tu však nejde o samotný zážitok hriechu a jeho falošnej slobody, ale o zážitok odpustenia, teda o zážitok bezpodmienečnej Božej lásky. V stave „hriešnej náklonnosti“ však musíme zostúpiť do hĺbky nášho „nie“, ktoré vznáša voči Bohu celé ľudstvo, aby sme vôbec boli schopní zakúsiť jeho z hriechu nás vykupujúcu lásku.

Ježišovi poslucháči, medzi ktorých patríme aj my dnes, boli na konci Ježišovho „podobenstva“ o dvoch synoch postavení pred otázku, ktorá má odhaliť naše skutočné zmýšľanie o Bohu pred sebou samými: Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu? Poslucháči odpovedajú správne, že ten prvý, ktorý sa najprv vzbúril voči Otcovi, ale v skutočnosti si myslia, že oni sú akýsi „tretí brat“, ktorý v podobenstve nie je, a v bežnom živote sa ani nevyskytuje (s výnimkou Panny Márie ako osobitne omilostenej Božej dcéry). Kto je to ten fiktívny „tretí brat“? Ten, ktorý hovorí ako ten druhý „áno“, ale koná ako ten prvý – teda plní Božiu vôľu skutočne, z lásky, teda hovorí Bohu „áno“ aj svojím životom. Avšak tento „tretí brat“ nejestvuje, je to naša fantazmagória, prelud, jestvuje len ten, ktorý hovorí „áno“, ale nekoná podľa toho, a ten, ktorý hovorí „nie“ a je na ceste obrátenia, ktorá sa na tomto svete nikdy nekončí. A v tomto odhalení pravej tváre seba samého, v pochopení toho, čo by človek sám od seba nikdy nepriznal, spočíva „trik“ podobenstva – ak podobenstvo pochopíme, sme síce na jednej strane zahanbení, lebo sme pochopili, že sme nosili masku samospravodlivosti, teda spravodlivosti len pred sebou samými, nie pred Bohom, ale na druhej strane sa cítime oslobodení, odbremenení, lebo spoznať pravdu o sebe samom pred Bohom je vždy oslobodzujúce, lebo Boh nás neodsudzuje, vždy nám ponúka riešenie, ako sa stať v jeho očiach naozaj spravodlivými.

Cestou spravodlivosti pred Bohom je teda pokánie. Slovami dnešného podobenstva pokánie znamená priznať, že sme neviestky. A čím viac si namýšľame o svojej spravodlivosti, tým väčší ničomníci sme pred Bohom. Sme skutočné neviestky, ktoré redukujú lásku k Bohu na prospechársky vzťah. Pokiaľ sa teda nestotožníme s mýtnikmi a neviestkami, sme na tom horšie ako oni, lebo ak si oni priznávajú svoju zlobu, sú bližšie k Bohu ako my. A my sme k Bohu tým bližšie, čím viac si uvedomujeme, že sme horší ako oni, lebo syn, ktorý považuje svojho Otca za pána, je určite horší ako ten, ktorý je spurný – ten totiž aspoň tuší, že Boh mu dáva slobodu, a teda podvedome chápe Božiu lásku lepšie ako ten, čo sa proti Bohu bojí postaviť, lebo ho nedokáže poslúchať inak ako zo strachu.

Ale ešte dôležitejšie ako spoznanie nášho falošného „áno“ voči Bohu, ktoré je v skutočnosti skryté „nie“, je spoznanie Božieho „áno“ voči nám, spoznanie jeho lásky, ktorá sa k nám prejavila v dokonalej poslušnosti jeho jednorodeného Syna, ktorý aj na kríži hovoril svojmu Otcovi – a tým aj nám samotným – bezvýhradné „áno“. Vďaka tomuto Božiemu „áno“ sme schopní prejsť cestu pokánia a nakoniec povedať Bohu svoje dokonalé „áno“.

 

Spracované podľa: Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Matouše, Paulínky 2009

Wolfgang Trilling, Evanjelium podľa Matúša II, Dobrá kniha Trnava 1993