Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

 

Nm 11, 25-29: Pán zostúpil v oblaku a rozprával sa s Mojžišom. Vzal z ducha, ktorý bol na Mojžišovi, a dal sedemdesiatim mužom starším. Keď na nich duch spočinul, prorokovali, ale viac to nerobili. Dvaja muži však zostali v tábore; jeden z nich sa volal Eldad a druhý Medad. Aj na nich spočinul duch, lebo aj oni boli v zozname, hoci nevyšli k stánku. Prorokovali v tábore. I pribehol mladík a zvestoval Mojžišovi: „Eldad a Medad prorokujú v tábore.“ Tu Jozue, Nunov syn, Mojžišov služobník a vyvolenec od mladosti, povedal: „Môj pane, Mojžiš, zakáž im to!“ Ale on povedal: „Čože, žiarliš za mňa? Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho ducha!“

 

Štvrtá kniha Pentateuchu (t.j. 4. kniha Mojžišova) sa v hebrejskom origináli nazýva Bemidbar, čo znamená „Na púšti“, podľa počiatočných slov tejto knihy: „Pán hovoril Mojžišovi na púšti Sinaj“. Toto pomenovanie okrem toho celkom dobre vystihuje obsah aj atmosféru tejto knihy, ktorá opisuje udalosti, ktoré prežili Hebreji počas putovania púšťou po svojom vyslobodení z Egypta až po hranice zasľúbenej zeme. Táto kniha pokračuje v rozprávaní príbehu izraelského národa, ktoré začalo v knihe Exodus, ale je prerušené v knihe Levitikus, ktorá podáva bohoslužobné predpisy, ktoré Mojžiš dostal od Boha hneď na začiatku putovania púšťou na hore Sinaj.

Septuaginta, najstarší zachovaný grécky preklad Starého Zákona, však túto knihu nazýva Arithmoi, čo znamená čísla. Tento názov si osvojili aj prvé kresťanské latinské preklady Starého Zákona, ktoré vychádzali hlavne zo Septuaginty, a preto dnes kresťania nazývajú túto knihu latinským názvom Numeri (t.j. „Čísla“). Tento názov dostala kniha v gréckom preklade Starého Zákona preto, že sa v nej dvakrát spomína sčítanie Izraelitov, resp. počet bojaschopných mužov, počas ich putovania púšťou (por. hl. 1–4 a 26). Prvým z týchto dvoch sčítaní ľudu, ktoré tvoria akúsi kostru knihy, vlastne kniha začína: „„Spočítajte všetkých mužov celej pospolitosti Izraelových synov podľa ich rodov a rodín, podľa počtu mien všetky mužské osoby, hlavu po hlave“ (Nm 1,2).

Aby sme dnešnému úryvku lepšie porozumeli, pripomeňme si najprv niektoré súvislosti. Kniha opisuje národné dejiny (v prípade Izraela ide súčasne o náboženské dejiny, teda o „sväté dejiny“) ľudu, ktorý vyšiel z Egypta. Tento ľud však v tej dobe ešte nebol skutočným národom v dnešnom slova zmysle, bol to voľný zväzok kmeňov a rodinných klanov rôznych národností a dokonca aj náboženstiev. To, čo tento ľud spájalo dohromady, nebola spoločná zem, ba ani spoločný jazyk (to, čo mali spoločné z minulosti, bolo len to, že boli všetci otrokmi v Egypte), ale ochota uctievať jediného Boha, Stvoriteľa neba i zeme, ktorý sa od ostatných bohov, ktorých si predtým uctievali, odlišoval okrem iného tým, že ho nebolo možné znázorniť v nijakej podobe.

Na dobrodružné putovanie púšťou sa teda vydala pestrá zmeska najrôznejších ľudí. Jadro tohto ľudu utečencov z Egypta síce tvorilo niekoľko príbuzných kmeňov, ktoré svoj pôvod odvodzovali od Abraháma a jeho potomkov, uctievajúcich si tohto tajomného Boha, avšak boli medzi nimi aj dobrodruhovia, ktorým sa v Egypte nedarilo, a ktorí sa k tomuto ľudu pridali zo všelijakých, len nie zbožných dôvodov. Práve títo sa pri prvých ťažkostiach, ktoré nastali po odchode z Egypta v dôsledku veľmi striedmeho spôsobu života na púšti, začali obzerať naspäť po tom, čo stratili v Egypte a nenachádzali na púšti. Začali s pocitom sklamania spomínať na egyptské pochúťky, ktorých sa im ako otrokom síce veľa nedostávalo, ale mohli z nich občas ochutnať aspoň nejaké zvyšky. Títo ľudia sa odmietli rozlúčiť s minulosťou len kvôli akejsi nejasnej nádeji na zasľúbenú zem, do ktorej nie a nie dôjsť. Môžeme hovoriť o akomsi ich vnútornom návrate k egyptskému, teda pohanskému, povrchne materialistickému spôsobu života, takže úplne stratili zmysel pre Božie prisľúbenia a začali pohŕdať Božou starostlivosťou a Božími darmi, ktoré dostávali na púšti, napríklad v podobe manny.

Čo má v tejto situácii túžby po návrate do Egypta, ktorá sa šírili v mysliach a srdciach týchto utečencov, robiť Mojžiš, ich vodca? Sťažuje sa Pánovi, Jahvemu, a želá si radšej zomrieť. Mojžiš má v Pentateuchu viacero tvárí. Môžeme ho vidieť ako rázneho vodcu, ktorý má odvahu postaviť sa aj proti egyptskému faraónovi, ale aj ako prchkého egyptského princa, ktorý dokáže spáchať vraždu. Tu ho však vidíme ako duševne trpiaceho a unaveného muža. V tejto podobe nevidíme biblického hrdinu, ale obyčajného bezradného človeka. Predsa však zápasí s Bohom o svoj ľud, ktorý mu Boh zveril do opatery. Jahve vyhovuje Mojžišovým sťažnostiam na ľud a rozhodne sa mu dať 70 pomocníkov, ktorí mu budú pomáhať pri správe ľudu. Za náboženským posolstvom tejto udalosti môžeme vidieť v pozadí postupne sa tvoriacu organizačnú štruktúru moci. Títo pomocníci budú naplnení Božím duchom, aby mali hlboký zážitok stretnutia s Bohom a stali sa tak Mojžišovi pevnou oporou. Toto sú okolnosti, v ktorých sa odohráva dej dnešného prvého čítania. Pravdupovediac, celý dej smeruje k zázraku nasýtenia ľudu na púšti mäsom prepelíc, ale táto skutočnosť v dnešnom úryvku nemá veľký význam.

Mojžiš teda privádza sedemdesiatich starešinov k stánku stretnutia, kde sa zvykol rozprávať s Bohom a kde od neho dostával pokyny, a na týchto mužov zostupuje Boží duch, ten istý Duch, ktorý spočíval na Mojžišovi. Duch premenil ich srdcia a oni prorokovali. Stretávame sa tu teda s pojmom prorockého vytrženia, čiže extázy.

Čo je však zvláštne, Boží duch zostúpi aj na dvoch starešinov, ktorí sa k stánku stretnutia nedostavili, hoci boli v zozname, a aj oni začali prorokovať tam, kde sa nachádzali, v tábore. Volali sa Eldad a Medad. Záver dnešného čítania rozpráva príbeh o tom, ako k Mojžišovi pribehne akýsi chlapec a oznamuje, že Eldad a Medad prorokujú v tábore. Jozue, Mojžišov pobočník, žiada Mojžiša, aby im to zakázal. Pravdepodobne sa domnieval, že Eldad a Medad svoje prorokovanie len predstierajú. Mojžiš však potvrdzuje, že ich prorokovanie nie je pretvárka, ale prejav Božieho ducha, ktorý pôsobí často prekvapujúcim, nečakaným, až pohoršlivým spôsobom.

Okrem toho, že tento úryvok zo Starého Zákona je prípravou pre posolstvo dnešného evanjelia, kde sa stretávame s podobnou situáciou (Jánova sťažnosť Ježišovi, že apoštoli videli kohosi v Ježišovom mene vyháňať zlých duchov a bránili im v tom, pričom Ježiš týchto neznámych „exorcistov“ pred apoštolmi obraňuje), môžeme v tomto texte vidieť počiatok daru proroctva v Izraeli. Mojžiš je považovaný za prvého proroka vyvoleného národa, hoci s jednotlivými prorockými predpoveďami sa stretávame už aj v dejinách patriarchov.

Dôležitá je aj zmienka o Božom, resp. Pánovom duchu, v ktorej môžeme vidieť pôsobenie Ducha Svätého v Starom Zákone. Tento duch spôsobuje nielen krátkodobú extázu, ktorá je vo Svätom Písme skôr výnimkou (pachtenie sa po extatických zážitkoch môže byť totiž prejavom pohanského ducha, čo si starozákonní Židia dobre uvedomovali, lebo také správanie videli v pohanských svätyniach), ale hlavne ducha poslušnosti a dôvery voči Bohu. Kresťan má neustále prosiť o zostúpenie Ducha Svätého, ale nie s cieľom prežívať extázy alebo iné mimoriadne duchovné stavy, ktoré môžu skôr podnecovať pýchu alebo závislosť na mimoriadnych duchovných zážitkoch, ako to vidíme aj v niektorých pseudoduchovných hnutiach kresťanstva, ale s cieľom posilnenia viery v Boha a spoznania a verného plnenia Božej vôle, čo je vlastne synonymom lásky k Bohu a k blížnemu.

 (zdroj: K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990, upravené)

 

 

 

Mk 9,38-43.45.47-48: 38 Ján povedal Ježišovi: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“ 39 Ježiš vravel: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. 40 Veď kto nie je proti nám, je za nás.

   41 A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.

42 Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.

43 Ak by ťa zvádzala na hriech tvoja ruka, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života zmrzačený, ako keby si mal ísť s obidvoma rukami do pekla, do neuhasiteľného ohňa (44 Kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.). 45 Ak ťa zvádza na hriech tvoja noha, odtni ju: je pre teba lepšie, keď vojdeš do života krivý, ako keby ťa mali s obidvoma nohami hodiť do pekla (46Kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.). 47 A ak ťa zvádza na hriech tvoje oko, vylúp ho: je pre teba lepšie, keď vojdeš do Božieho kráľovstva s jedným okom, ako keby ťa mali s obidvoma očami vrhnúť do pekla, 48 kde ich červ neumiera a oheň nezhasína.“

 

Dnešný úryvok z Markovho evanjelia je priamym pokračovaním úryvku z minulej nedele, v ktorom Ježiš v (asi Petrovom) dome v Kafarnaume dáva svojim apoštolom lekcie o pravom učeníctve, resp. čo to znamená byť skutočným Ježišovým učeníkom. Toto už druhé Markom zaznamenané Ježišovo vyučovanie apoštolov nasleduje po tom, ako im už druhýkrát (po svojom tajomnom premenení na hore) oznámil svoj budúci osud Mesiáša, ktorý sa musí obetovať za spásu ľudstva, a preto musí byť zabitý vodcami ľudu, ale na tretí deň vstane z mŕtvych, a tak potvrdí svoje víťazstvo nad najväčšími nepriateľmi človeka: diablom, hriechom a smrťou.

Zatiaľ čo po prvej predpovedi svojho umučenia (Mk 8,31) Marek zaznamenáva Ježišovo napomenutie Petra, ktorý sa snažil Ježiša odhovoriť od jeho „čiernych“ myšlienok vzhľadom na svoj budúci osud Mesiáša, po druhej predpovedi svojej blízkej smrti (Mk 9,31), ktorú sme počuli minulú nedeľu, vidíme dnes v akcii apoštola Jána. U synoptikov (Mt, Mk, Lk) je to jediné miesto, kde sa ozýva apoštol Ján. Zrejme pre svoju mladosť, neskúsenosť a horkokrvnosť má odvahu pýtať sa aj na také veci, ktoré by ostatní apoštoli pred Ježišom radšej zatajili. Priznáva sa, a vlastne do toho namočí aj ostatných učeníkov, lebo hovorí v množnom čísle, že kdesi kedysi, asi počas obdobia, kedy ich Ježiš vyslal ohlasovať príchod Božieho Kráľovstva, bránili komusi vyháňať zlých duchov „v Ježišovom mene“, lebo nepatril medzi Ježišových učeníkov. Exorcizmy boli v židovstve známe a často používané, keďže mnohé choroby, najmä duševné, sa považovali za posadnutosť zlým duchom.

Problém teda nebol v tom, že by dotyčný neznámy nesmel vykonávať exorcizmus, ale že pri exorcizme používal ako zbraň na diabla Ježišovo meno. Tento neznámy exorcista bol zrejme niekedy svedkom nejakého Ježišovho exorcizmu, teda zázraku uzdravenia z posadnutosti zlým duchom, a Ježišovo sebavedomé vystupovanie voči zlým duchom ho tak nadchlo, že začal Ježišovo meno používať ako zbraň proti zlým duchom. Je pravdepodobné, že tento neznámy exorcista sa cítil byť Ježišovým učeníkom, že v neho uveril ako v Mesiáša, aj keď nepatril do najužšieho kruhu učeníkov, teda do zboru Dvanástich. Apoštoli sa asi domnievali, že dostali od Ježiša exkluzívnu moc na vyháňanie démonov, preto sa im používanie Ježišovho mena neznámym exorcistom zdalo ako narušenie ich výlučného práva na exorcizmus v Ježišovom mene. Je možné, že tento exorcista bol dokonca vo svojej činnosti úspešnejší ako apoštoli, ktorí len nedávno zlyhali pri vyháňaní zlého ducha z posadnutého chlapca v dedine pod horou Premenenia (Mk 9,14-29). Ježišova reakcia na tento domnelý nárok apoštolov na exkluzívne právo používať jeho meno, teda vlastne na akýsi duchovný patent, musela apoštolov sklamať. Ježiš ich domnelé právo na exkluzívne používanie jeho mena nepotvrdzuje, naopak, dáva svoje meno akoby do verejného vlastníctva, aby čo najviac poslúžilo skutočnému dobru ľudí. Napokon, účinné použitie Ježišovho mena pri exorcizme predpokladá skutočnú vieru v neho. Treba povedať, že tu nejde ani tak o problém exorcizmu, kde treba postupovať v boji s diablom a s používaním Ježišovho mena naozaj opatrne, ale o falošné presvedčenie apoštolov, že Ježiša akosi vlastnia. Ale Ježiš nepatrí nikomu, ani Cirkvi, iba Otcovi. On je Pánom Cirkvi a nie jej majetkom. A svoje pôsobenie neviaže výlučne na moc Cirkvi, čo Cirkev musí rešpektovať.

Ježiš týmto kladie základy ekumenizmu, snahe o zjednotenie kresťanov, vyznávačov Ježišovho mena. Rozličnosť spôsobov nasledovania Ježiša, aké sa v priebehu dejín vyvinuli, nemá viesť učeníkov k vzájomnej nenávisti ale naopak, k rešpektu a vzájomnej úcte. Ježiš tým súčasne varuje pred nebezpečenstvom elitárstva a sektárstva, ktoré odmieta akékoľvek iné spôsoby prežívania viery. Ježiš tým nechce povedať, že si s jeho menom či s jeho učením môže hocikto robiť čo sa mu zachce, napr. jeho meno a učenie zneužívať na čisto egoistické ciele, len dáva smernicu pre budúcnosť, v ktorej sa vyskytnú spory o správne nasledovanie Ježiša. Tieto spory sa nemajú riešiť vzájomnými kliatbami rôznych spoločenstiev vyznávajúcich ho ako svojho Pána, ako sa to žiaľ v Cirkvi v minulosti dialo, ale majú skôr viesť k skúmaniu a prehodnoteniu vlastného spôsobu Ježišovho nasledovania a k hľadaniu toho, čo rôzne kresťanské spoločenstvá spája a nie toho, čo ich rozdeľuje.

Ježiš k týmto slovám nečakane pridáva zvláštne prisľúbenie odmeny tým, ktorí si uctia Ježišových učeníkov preto, že patria Kristovi: 41 A kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu. Toto je asi voľný dodatok k Markovmu evanjeliu, lebo okrem toho, že logicky nie celkom jasne súvisí s predchádzajúcimi myšlienkami, používa sa tu grécky výraz Kristus, čo je preklad hebrejského slova Mesiáš. Vieme, že Ježiš sám od seba o sebe nikdy nehovoril ako o Mesiášovi – nie preto, že by sa ním necítil byť, ale preto, že nechcel o sebe vzbudzovať falošné predstavy, ktoré boli medzi Židmi o Mesiášovi veľmi rozšírené a hlboko zakorenené. Marek sám, alebo niektorý z neskorších redaktorov tohto evanjelia, pravdepodobne túto vetu vložil na toto miesto pre akýsi voľný súvis týchto slov s predchádzajúcimi. Nejde tu teda o logickú nadväznosť, ale o priradenie na základe podobnej témy, teda toho, čo obnáša byť Ježišovým učeníkom.

Podobne možno aj o nasledujúcom verši hovoriť, že je buď neskorším dodatkom nejakého zachovaného a v prvotnej Cirkvi často opakovaného Ježišovho slova, t.j. výroku (gr. logion), alebo príp. voľným priradením tohto Ježišovho výroku samotným Markom na isté vhodné miesto, kde sa hovorí na podobnú tému, aby sa tento výrok jednoducho nestratil, aj keď nemá priamy kontext v evanjeliu, čiže súvis s predchádzajúcimi myšlienkami. 42 Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora. Marek tu asi voľne nadväzuje na Ježišovo slovo, ktoré sme počuli minulú nedeľu v úryvku, ktorý bezprostredne predchádza dnešný úryvok, o duchu služby, ktorý majú mať jeho učeníci, čo Ježiš vhodne doplnil poukázaním na dieťa, ako na príklad človeka, akému majú Ježišovi učeníci slúžiť, teda tomu najslabšiemu, najúbohejšiemu. Opakom tohto ducha služby je tzv. pohoršenie maličkých.

Pod maličkými sa tu ale nemyslia len deti, ale všetci tí, ktorým majú Ježišovi učeníci slúžiť, či už sú veriaci ale dokonca aj neveriaci. Pohoršiť (t.j. urobiť niekoho horším) maličkých znamená nejakým spôsobom dať zlý príklad, zviesť niekoho na falošnú cestu, možno dokonca aj pod zámienkou dokonalejšieho nasledovania Krista, ako to mnohokrát robili bludári v Cirkvi, keď poukazovaním na chyby Cirkvi dosiahli odpad veriacich od spoločenstva s Cirkvou a vytvorenie novej, zdanlivo dokonalejšej cirkvi, ktorá sa však po čase vždy ukázala len ako napodobenina skutočnej Cirkvi a trpela mnohými inými, často dokonca ešte horšími chybami.

Tento verš je vlastne výstrahou pred takým správaním Ježišových učeníkov, ktoré by niekoho mohlo priviesť k odpadu od viery v Boha alebo od pravej viery v Krista. Trest, ktorý Ježiš považuje za vhodný pre takého pohoršiteľa je vlastne obmenou krátko predtým v texte evanjelia sľubovanej odmeny tým, ktorí vykonajú aj nepatrný dobrý skutok tým, čo slúžia Kristovi. Aj drobný dobrý skutok určený Kristovým učeníkom bude bohato odmenený, ale aj drobné pohoršenie zo strany Ježišových učeníkov bude prísne potrestané. Je to teda výzva k zodpovednosti za svoje správanie ako kresťana, lebo chyby kresťanov spôsobujú narušenie jednoty Cirkvi a teda ohrozujú spásu nielen veriacich, ale aj neveriacich, ktorí pohoršení nejednotnosťou kresťanov cítia vážnu prekážku pre prijatie Krista. Prvá časť dnešného úryvku z Markovho evanjelia teda na jednej strane vyzýva k ekumenickému zmýšľaniu Ježišovho učeníka, aby nedochádzalo k akémusi uzatváraniu sa Cirkvi do pyšného presvedčenia o vlastnej vieroučnej pravovernosti či morálnej dokonalosti, ale na druhej strane vyzýva k zodpovednosti za jednotu spoločenstva Ježišových učeníkov, ktorá je sama osebe silným svedectvom o Kristovi.

Posledná časť dnešného úryvku z Markovho evanjelia je veľmi známa a často komentovaná. Ježiš náuku o absolútnom odmietaní hriechu, ktorý je synonymom služby diablovi, vysvetľuje na podobenstve o odťatej ruke a nohe a vylúpenom oku. Staroveké národy ešte jasne nerozlišovali medzi hriechom ako vonkajším skutkom a hriechom ako vnútorným rozhodnutím vôle, teda hriechom v srdci, preto stotožňovali hriech s konkrétnymi časťami tela, ktoré ten hriech páchajú, my však už dnes vieme rozlíšiť, že to, čo Ježiš žiada odstrániť, nie je ani ruka ani noha či oko, ale hriešna túžba srdca. Z tohto podobenstva je každému jasné, že Ježiš je nekompromisným nepriateľom hriechu a vyžaduje od svojich učeníkov absolútnu oddanosť Bohu v čistote srdca, pretože len to je spôsob, ako sa dostať do jeho kráľovstva. Ježišov učeník sa musí vystríhať hriechu v akejkoľvek podobe, a to za akúkoľvek cenu, hoci aj za cenu zmrzačenia alebo straty pozemského života, lebo kto dobrovoľne pácha hriech, je diablov služobník a kto slúži diablovi, nemôže mať podiel na Božom kráľovstve.

Napriek tomu, že toto podobenstvo možno použiť ako výstižný príklad toho, že Ježišove podobenstvá nesmieme chápať podľa doslovného, resp. literárneho znenia ale podľa vnútorného významu slov, keďže ide často o prejav orientálnej obraznosti, a teda tieto slová nie sú výzvou k sebamrzačeniu s cieľom dosiahnutia duchovnej dokonalosti, predsa dobre vieme, že v istých situáciách musí byť kresťan pripravený naozaj obetovať čokoľvek, aby zostal verným Kristovi. Tak to bolo aj v pohanskom Ríme, kde prvým kresťanom za to, že neobetovali modlám, naozaj odsekávali ruky a nohy, vylupovali oči a stínali hlavy. Pri hlbokom rozjímaní nad týmito slovami nás musí zahanbiť naša ľahostajnosť voči závažnosti hriechu a ľahkosť, s akou do hriechov upadáme.

Toto podobenstvo má dôležitý význam aj preto, že poukazuje na reálne jestvovanie pekla ako miesta večného utrpenia. Príčinou zatratenia však nebude v prvom rade Božie zavrhnutie, ale naša vlastná záľuba v hriechu a neúcta voči Božej svätosti. Boží rozsudok bude už len nevyhnutným dôsledkom nášho vlastného rozhodnutia.