(Am 8, 4-7) „Čujte vy, čo šliapete po chudákovi a nivočíte bedárov v krajine. Hovoríte: ‚Kedy prejde novmesiac, aby sme mohli predávať obilie, a sobota, aby sme mohli otvoriť sýpky, zmenšovať mieru, zvyšovať cenu a používať falošné váhy, kupovať úbohých za peniaze a bedára za pár sandálov a predať aj smeti z obilia?‘“ Pán sa zaprisahal na slávu Jakuba: „Nikdy nezabudnem na nijaký ich skutok.“

Dve nedele po sebe budeme počúvať úryvky z knihy proroka Amosa (v nedeľu sa z tejto knihy číta už len na 15. cezročnú nedeľu v roku B, zásadné úryvky z tejto knihy však čítame v liturgii aj v trinástom týždni feriálneho cyklu II). Hlavnou témou tejto knihy je ohlásenie súdu nad Izraelom kvôli jeho nevernosti Jahvemu a porušovaniu zmluvy s Bohom zo Sinaja. Príčinou tohto odsúdenia je najmä falošný kult, ktorý Izrael koná vo svojich svätyniach, a to najmä v severnom Izraeli, v ktorom Amos krátky čas pôsobil (okolo r. 760 pr.n.l. v čase izraelského kráľa Jeroboama II.), hoci bol pôvodom z južného, judského kráľovstva. Dôvod, prečo Amos kritizuje kult Jahveho v severnom Izraeli však nie je pozoruhodne v prvom rade v tom, že ide o kult odtrhnutý od kultu Jahveho v jeruzalemskom chráme, ale kvôli rozporu uctievania Jahveho s každodenným životom izraelskej spoločnosti. Súd sa teda týka netýka iba severného Izraela s jeho „falošným kultom“ Jahveho v podobe zlatého teľaťa, ale rovnako aj južného judského kráľovstva, kde sa koná „pravý kult“ iba navonok, formálne.

Obsahom sinajskej zmluvy totiž nie sú len kultové, ale aj sociálne predpisy, ktoré majú z Izraela vytvoriť Boží ľud zjednotený v láske. Avšak každodenná sociálna skutočnosť v Izraeli je s týmto ideálom v hrubom až brutálnom rozpore. Zákonitá súvislosť medzi vierou a životom, medzi kultom a každodennou činnosťou, tvoria ťažisko všetkých prorockých spisov. Ochrana spravodlivosti podľa prorokov nie je len akousi nezáväznou spoločenskou zaangažovanosťou, ale zásadnou náboženskou povinnosťou. Náboženský kult má byť úzko spätý s každodenným životom viery. Preto aj prorok Amos v Božom mene ostro zavrhuje formalistický a bezduchý kult severného Izraela, ktorého strediskami boli Bét-El (Betel=Boží dom), Gilgál (Galgala) a Dan. Výzvou na spravodlivosť a na obrátenie Amos upozorňuje na jediný správny prejav autentickej viery, ktorá sa neuspokojuje s tradicionalistickým, mechanickým a bezduchým vykonávaním náboženských obradov a povinností.

Dnešný úryvok pochádza z tretej časti tejto knihy (Am 7 – 9), ktorá obsahuje 5 Amosových videní, pričom dnešný text je zo štvrtého videnia „o koši s ovocím“. Uveďme si pre hlbšie pochopenie dnešného úryvku aj začiatok tohto videnia: Toto mi zjavil Pán, Jahve: hľa, kôš ovocia! I riekol: „Čo vidíš, Amos?“ Odpovedal som: „Kôš ovocia“. Pán mi povedal: „Príde koniec na môj ľud, Izrael, neprejdem viac popri ňom. Kvíliť budú piesne paláca v ten deň – hovorí Pán, Jahve. Bude veľa mŕtvol a hocikde ich pohádžu. Ticho!“ (Am 8,1-3).

Nasleduje dnešná perikopa prvého čítania, ktorá uvádza dôvod tohto „konca“, ktorý príde na Izrael, predovšetkým na severný Izrael, proti ktorému bol Amos poslaný prorokovať, hoci všetky výstrahy sa týkali rovnako aj južného Izraela – Judska, kde náboženská situácia napriek vykonávaniu navonok „pravého kultu“ Jahveho v Jeruzaleme, kde stále vládla dávidovská dynastia, bola v podstate rovnaká – náboženský život bol napriek svojej vonkajšej okázalosti formálny, povrchný, neprenikal spoločenský život ani severného ani južného Izraela. 8. storočie pred Kristom bolo totiž na jednej strane obdobím prosperity, ale táto prosperita sa podobne ako dnes týkala hlavne úzkej vrstvy bohatých a neprejavovala sa natoľko v živote väčšiny spoločnosti, kde bolo stále veľa chudobných až bedárov. Celý spoločenský život však bol preniknutý vzťahmi, ktoré sa točili len okolo peňazí a blahobytu, čiže išlo v podstate o taký istý konzumizmus ako dnes, hoci zahalený do navonok náboženského rúcha, keďže táto prosperita (časti spoločnosti) bola v tej dobe ešte pripisovaná požehnaniu Jahveho, pričom dnešná materialisticky a ateisticky založená spoločnosť sa už celkom zriekla náboženského myslenia. Staroveká spoločnosť bola ešte prirodzene náboženská, ale navonok prejavované náboženské cítenie neovplyvňovalo dostatočne, ba niekedy vôbec, sociálny život spoločnosti, najmä vzťahy medzi bohatými a chudobnými. Národné svätyne sa tešili veľkej pozornosti, boli bohato vybavené a prúdili do nich zástupy ľudí, ale praktický náboženský život v spoločnosti bol viac-menej nedotknutý vierou v Pána – Jahveho. Veriaci aj v tej dobe žili v každodennom živote ako praktickí materialisti, ich duchovný život sa obmedzoval len na náboženské sviatky. Viera v jediného pravého Boha v Izraeli upadla na úroveň pohanstva, takže úlohou rituálov a obetí prinášaných v chrámoch bolo už len „udržiavať“ priazeň božstva, aby božstvo udržalo a rozmnožilo blahobyt svojich „uctievačov“. Kňazi boli už len „kultovými pracovníkmi“, štátnymi úradníkmi, ktorí udržiavali vládnuci režim.

Amos, poslaný upozorniť Boží ľud na potrebu nápravy, sa zastáva chudobných a bohatých a mocných upozorňuje na požiadavku starostlivosti o blížnych. Nehlása násilnú revolúciu, ani povrchný sociálny humanizmus, ale dodržiavanie Božieho zákona. Bohatí svoje bohatstvo nedostali od Pána len pre seba, ale aby cez nich Pán sýtil svoj ľud a dával mu všetko potrebné pre každodenné živobytie. Skutočné náboženstvo nemá byť len bezduchým ritualizmom zameraným na naklonenie si priazne božstva pre vlastné účely, ale má aj usmerňovať medziľudské vzťahy v každodenných situáciách, aj v oblasti sociálneho zmieru. Hoci konkrétne praktiky sociálnej nespravodlivosti sú vzaté z vtedajších pomerov, sú za nimi tie isté chybné ľudské postoje, aké poznáme aj dnes.

S evanjeliom tejto nedele (nepoctivý správca) však dnešné prvé čítanie nesúvisí v prvom rade vzhľadom na sociálnu tématiku (hoci súvis je aj tu), ale vzhľadom na tému súdu, „konca“, na tému rozhodnutia sa v kritickej situácii, kedy sa človek musí odvážiť aj riskovať a osvojiť si inovatívne myslenie, čo v prípade Božieho súdu znamená odvážiť sa k obráteniu, k pokániu, teda k zanechaniu nesprávnych životných postojov a k prispôsobeniu svojho života Božím zákonom, zvlášť čo sa týka lásky k Bohu a blížnym (toto prikázanie je aj obsahom modlitby dňa tejto nedele: Všemohúci Bože, všetky ustanovenia posvätného zákona zhrnul si do prikázania lásky k tebe a k blížnemu; daj nám silu plniť tvoju vôľu, aby sme tak mohli dosiahnuť večný život ...).

(Ž 113, 1-2. 4-6. 7-8) Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo. Nech je velebené meno Pánovo odteraz až naveky. R. Vyvýšený je Pán nad všetky národy a jeho sláva nad nebesia. Kto je ako Pán, náš Boh, čo tróni na výsostiach, a predsa dbá o všetko nepatrné na nebi i na zemi? R. Z prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára a dáva mu sedieť vedľa kniežat, vedľa kniežat svojho ľudu.

Refrén:Chváľte Pána, lebo dvíha chudobných.

Ž 113 je jedným z tzv. alelujových žalmov (o tomto type žalmov pozri katechézu na Turíčnu nedeľu, a o konkrétnej žalmovej zbierke, do ktorej patrí aj Ž 113, pozri katechézu na Veľkonočnú nedeľu), ktorý patrí do zbierky nazývanej „egyptský Hallel“ (alebo aj veľkonočný, príp. aj „malý Hallel“, na rozdiel od „veľkého Hallelu“, ako sa nazýva Ž 136, príp. aj spolu so Ž 135). Názov „egyptský“ pochádza z obsahu Ž 114, ktorý ospevuje „Exodus“, t.j. odchod Izraelitov z Egypta.

Oficiálny (liturgický) slovenský katolícky preklad dáva tomuto žalmu názov „Chválospev na meno Pánovo“, evanjelický preklad „Vyvýšenosť a milosť Hospodinova“, študijný Botekov preklad „Bohu slávy a zľutovania“ a Mons. J. Hrbata vystihuje obsah a literárny štýl žalmu slovami „Velikonoční chvalozpěv“ (nemýliť si ho so Ž 136, ktorý v oficiálnom katolíckom preklade tohto žalmu nosí rovnaké pomenovanie).

Žalm začína (aj končí) výzvou (či skôr príkazom) „Aleluja“ (hebr. hal´lu Jah), t.j. „Chváľte (oslavujte) Pána (Jahveho)!“. Židia tento žalm dodnes spievajú spolu so Ž 114-118 (t.j. celý veľkonočný Hallel) pri veľkonočnej večeri (pred jedlom Ž 113-114 a ostatné žalmy tohto Hallelu, ako aj Ž 136, po jedle). Je možné, že tento žalm spolu s ostatnými spieval aj Pán Ježiš s apoštolmi pri Poslednej večeri (por. Mt 26,30; Mk 14,26).

Žalm je pomerne krátky (v hebrejskom origináli má iba 60 slov), má len 9 veršov (34 žalmov je ale ešte kratších a ďalších 11 je rovnako dlhých, či skôr krátkych ako náš žalm, takže skoro tretina žalmov má menej ako 10 veršov), z ktorých 7 veršov tvorí obsah nášho responzóriového žalmu (okrem v. 3: Od východu slnka až po západ nech je oslávené meno Pánovo; a v. 9: Neplodnej dáva bývať v dome ako šťastnej matke detí).

Žalm môžeme rozdeliť do troch celkov: 1) prvé tri verše vyzývajú k chvále Božieho mena (Chváľte meno Pánovo, hebr. hallú et-šem Jahve) najprv služobníkov Pána, medzi ktorých môžeme zarátať nielen kňazov a národ Izrael, ale všetkých zbožných, ktorí si ctia Pána, ale následne aj všetkých ľudí všetkých čias; žalm na vyjadrenie tohto náboženského univerzalizmu používa básnické vyjadrenia: „odteraz až naveky“ a „od východu slnka až po západ“ (nejde tu zrejme o časový údaj, ale o zemepisné strany – východ a západ). Dôvod tejto chvály Boha (výraz „Božie meno“, ktorý sa v žalme opakuje až 3x, označuje samého Boha) v týchto prvých veršoch nie je uvedený, ale môžeme si ho domyslieť – Pán je Stvoriteľom sveta a každého človeka a prameňom všetkého požehnania, teda dobier, na ktorých má podiel každý človek, a preto máme povinnosť ho chváliť. Dôležitý je aj dôvod tejto výzvy či príkazu chváliť Boha, ktorý tiež nie je v texte žalmu uvedený, ale zase si ho možno domyslieť zo všeobecnej ľudskej skúsenosti – je ním ľudská lenivosť a zábudlivosť pri plnení tejto povinnosti. 

Druhá časť žalmu (vv. 4-6, ktoré tvoria druhú strofu nášho responzóriového žalmu) ospevuje dve z Božích vlastností; prvou je (v. 4) transcendentnosť či „vyvýšenosť“, resp. „Božia sláva“ (Boh svojou mocou a slávou prevyšuje všetko čo je, lebo všetko pochádza od Neho a bez Neho by nič nejestvovalo) a druhou láskavosť, resp. milosť či zľutovanie (v. 6), ktorá sa prejavuje Božou dobroprajnou pozornosťou aj voči nepatrným veciam a ľuďom (tieto dve Božie vlastnosti tvoria aj dôvod, resp. základ pomenovania tohto žalmu v niektorých vyššie uvedených prekladoch, konkrétne v evanjelickom a Botekovom preklade). V žalme vidíme trojitý vertikálny pohyb – najprv smerom hore k Božiemu trónu v nebesiach, ale následne sa spolu s Božím pohľadom pozeráme smerom dolu, k biednym a úbohým tohto sveta. Záver tohto pohybu je ale zase nasmerovaný smerom nahor, lebo Pán z  prachu dvíha chudobného a zo smetiska povyšuje bedára a dáva mu sedieť vedľa kniežat.

Tretia a záverečná časť žalmu (vv. 7-9) je skoro doslovne prevzatá z chválospevu Anny, matky proroka a „sudcu“ (ako aj kňaza) Samuela z 1Sam 2, 8.5, z ktorého čerpá aj Máriin Magnifikat, preto tento žalm môžeme nazvať aj „starozákonným Magnifikat“. Tieto záverečné tri verše tvoria krátky chválospev na Boha, ktorý sa skláňa k opusteným a poníženým (Boží majestát sa tajomne prejavuje zvlášť v tomto záujme o úbohých a slabých) – nielen k neplodnej a ponižovanej Anne (ako aj k iným neplodným ženám Starého zákona, ktoré boli pre svoju dôveru v Boha požehnané hojným potomstvom), ale aj k trpiacemu Božiemu ľudu (pravdepodobne v babylonskom zajatí, alebo neskôr v Perzskej ríši či pod nadvládou gréckych pohanských vládcov).

Idea Božieho sklonenia sa k „chudobným“ dosiahla svoj historický vrchol v zostúpení Božieho Syna na zem. Túto ideu osobitne rozvíja Pavlov kristologický hymnus (Flp 2,8-11) na Krista, Božieho služobníka (tento chválospev je súčasťou prvých nedeľných vešpier v každom týždni Liturgie hodín).

Ž 113 (v Septuaginte a Vulgáte ide o Ž 112), v minulosti známy podľa svojho latinského názvu (prvé slová žalmu v latinskom preklade) „Laudate, pueri, Dominum“, je kňazom a duchovným osobám všeobecne známy aj ako prvý žalm prvých nedeľných vešpier tretieho týždňa žaltára Liturgie hodín, ale je aj prvým žalmom prvých vešpier viacerých slávností a sviatkov Pána, ako napr. slávnosť Narodenia Pána, slávnosť Zjavenia Pána, sviatok Obetovania Pána, slávnosť Nanebovstúpenia Pána, ako aj Turíce a slávnosť Najsvätejšej Trojice, a tiež slávnosť Božského Srdca – dôvodom je práve myšlienka povýšenia ponížených vztiahnutá v prvom rade na samého Krista, ktorý je príkladom pokory; okrem toho sa ako „starozákonný Magnifikat“ používa aj ako prvý žalm prvých vešpier na sviatky Panny Márie, panien, svätých žien ale aj  mužov a duchovných pastierov.

Responzóriový žalm tejto nedele je vybraný (ako zvyčajne) vzhľadom na obsah prvého čítania z Knihy proroka Amosa, v ktorom nachádzame kritiku ponižovania chudobných a bezbranných mocnými a bohatými.

Spracované podľa: Josef Hrbata, Písně království II., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Múdroslovné knihy Starého Zákona s komentármi Jeruzalemskej Biblie, Dobrá kniha Trnava 2006

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 107-119, Don Bosco 2008

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/113; https://biblia.sk/citanie/sep/z/113; https://biblia.sk/citanie/bot/z/113

https://biblehub.com/interlinear/psalms/113-1.htm; https://dku.abuba.sk/node/964

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/z-113/

(Lk 16, 1-13) Ježiš povedal svojim učeníkom: „Bol istý bohatý človek, ktorý mal správcu, a toho obžalovali u neho, že mu rozhadzuje majetok. Zavolal si ho a povedal mu: ‚Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo svojho šafárenia, lebo už nemôžeš ďalej šafáriť.‘ Správca si povedal: ‚Čo budem robiť, keď ma môj pán zbavuje správcovstva? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma niekde prijali do domu, keď ma zbavia správcovstva.‘ Zavolal si po jednom dlžníkov svojho pána a vravel prvému: ‚Koľko dlhuješ môjmu pánovi?‘ On povedal: ‚Sto kadí oleja.‘ Vravel mu: ‚Tu máš svoj úpis, rýchlo si sadni a napíš päťdesiat.‘ Potom povedal inému: ‚A ty koľko dlhuješ?‘ On vravel: ‚Sto meríc pšenice.‘ Vravel mu: ‚Tu máš svoj úpis a napíš osemdesiat.‘

A pán pochválil nepoctivého správcu, že si opatrne počínal. Lebo synovia tohto sveta sú voči sebe navzájom predvídavejší ako synovia svetla.

Aj ja vám hovorím: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony, aby vás, až sa pominie, prijali do večných príbytkov. Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom. Ak ste teda neboli verní v nespravodlivej mamone, kto vám zverí pravé bohatstvo? A ak ste neboli verní v cudzom, kto vám dá, čo je vaše? Nijaký sluha nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu, aj mamone.“

Podobenstvo o nepoctivom správcovi, ktoré dnes počúvame v evanjeliovom úryvku, môže u poslucháčov vzbudiť isté rozpaky, lebo na prvé počutie sa môže zdať, akoby Ježiš chválil správcovo nepoctivé konanie. V skutočnosti je však toto podobenstvo výzvou adresovanou učeníkom, aby svoju vieru prežívali s nasadením, v aktívnej činnosti pre Božie kráľovstvo, aby ich viera nebola len akýmsi nečinným očakávaním Božieho súdu. V Lukášovom evanjeliu pritom nejde o jediné podobenstvo, v ktorom sa na objasnenie nejakej duchovnej pravdy objavuje nie príliš príkladná postava, spomeňme si na sudcu z podobenstva o vdove a sudcovi (Lk 18,1-8) alebo na zlodeja, ku ktorého konaniu Ježiš prirovnáva svoj vlastný príchod na konci čias (Lk 12,39-40).

Toto podobenstvo Ježiš adresuje svojim učeníkom, teda hoci príklad je vzatý z morálne problematického konania, smeruje k povzbudeniu učeníkov k správnemu konaniu vzhľadom na zabezpečenie svojej spásy. Podobenstvo sa nezaoberá podrobne tým, kvôli čomu bol vlastne nepoctivý správca obžalovaný u svojho pána, jednoducho sa predpokladá, že správca je naozaj nepoctivý, ale pozornosť sa zameriava na to, ako rieši svoju budúcnosť. Nachádza zaujímavé, hoci zase nepoctivé riešenie svojho zabezpečenia v budúcnosti – ponúka veriteľom svojho pána sfalšovanie ich zmenky a zmenšenie ich dlhu. Vďaka tomuto zásahu si správca získava priateľov, ktorí mu pomôžu, až bude bez príjmu. Pán síce odhalí nepoctivé konanie svojho správcu, ale tu prichádza hlavný prekvapujúci bod dnešného podobenstva, pochvala nepoctivého správcu od jeho pána. To, čo však tento pán chváli na svojom správcovi, nie je jeho nečestnosť, nepoctivosť, okrádanie svojho pána, ale jeho šikovnosť, ako si zabezpečiť vlastnú budúcnosť potom, ako ho pán zbaví správcovstva. Chválená je teda jeho šikovnosť, aktívna starostlivosť o vlastnú budúcnosť, nie nečestný spôsob, akým to nepoctivý správca urobil. S rovnakou šikovnosťou, aktívnym prístupom k spáse majú konať aj Ježišovi učeníci. To, čo by malo Ježišových učeníkov spájať so synmi tohto sveta, teda nie je morálne nesprávne konanie, ale veľká snaha o dosiahnutie svojho cieľa, spojená so šikovnosťou a vynaliezavosťou – u synov tohto sveta je tým cieľom hmotné zabezpečenie, blahobyt a pozemské hodnoty, u Ježišových učeníkov večná spása, teda niečo oveľa dôležitejšie a cennejšie. 

Túto snahu si však nemáme vysvetľovať v zmysle farizejskej snahy o dosiahnutie pocitu vlastnej spravodlivosti, akoby bolo možné si spásu zaistiť vonkajším dodržiavaním náboženských predpisov. Ježiš viackrát upozorňuje, že spása je viac Božím darom ako výsledkom našej snahy, nášho výkonu (Lk 19,11-27: podobenstvo o mínach; Lk 17,1-10: neužitoční sluhovia; Lk 14,15-24: podobenstvo o veľkej večeri a pozvaných hosťoch; Lk 13,22-30: tesná brána; Lk 5,32: Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov, aby sa obrátili). Dôležitejší ako náš výkon, je teda náš postoj k Bohu. Spravodlivého správcu z človeka pred Bohom robí teda hlavne plnenie Pánovej vôle, nie pocit vlastnej dôležitosti vo vlastných očiach. Ježišov učeník teda kladie dôraz v prvom rade na spojenie s Pánom, na poznanie jeho vôle, teda na skutočný vzťah, na skutočnú lásku k Bohu.

V závere podobenstva Ježiš vysvetľuje, že táto snaha o spásu sa má osobitne zamerať na skutky lásky voči blížnym – to je najpravdepodobnejší výklad slov: Robte si priateľov z nespravodlivej mamony. Almužna (tu môžeme vidieť spojenie aj s dnešným prvým čítaním) je prostriedok, ako nepodľahnúť mamonárstvu – pomýlenej láske k majetku, ktorá odvádza od lásky k Bohu. V skutočnosti ani samotné skutky milosrdenstva voči blížnym nám nemôžu zabezpečiť spásu, ale sú nástrojom prehlbovania aj nášho vzťahu k Bohu, čím sa stále viac svojej spáse približujeme. Ak budeme žiť ako Boží priatelia a budeme k svojim blížnym milosrdní ako je Boh milosrdný ku všetkým ľuďom, môžeme mať silnú nádej, že budeme „prijatí do večných príbytkov“.