(Iz 55, 6-9) Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, volajte ho, kým je nablízku. Nech zanechá bezbožný svoju cestu a zločinec svoje zámery, nech sa vráti k Pánovi a on sa nad ním zmiluje, k nášmu Bohu, lebo on veľkodušne odpúšťa.

Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú mojimi cestami, hovorí Pán. Lebo ako vysoko je nebo nad zemou, tak vysoko sú moje cesty nad vašimi cestami a moje myšlienky nad vašimi myšlienkami.

Úryvky z 55. kapitoly prorockej knihy nesúcej meno proroka Izaiáša sme v tomto liturgickom roku čítali už 2x: na 15. (Iz 55, 10-11) a 18. (Iz 55,1-3) cezročnú nedeľu (preto mnohé informácie o myšlienkovom a historickom pozadí tohto úryvku možno na tejto webovej stránke nájsť v katechézach na tieto nedele). Všetky tri úryvky sa – vzhľadom na svoju blízkosť v texte – samozrejme vzájomne myšlienkovo dopĺňajú a nadväzujú na seba, ale možno ich čítať a nad ich posolstvom rozjímať aj samostatne, ako napokon nedeľná liturgia aj robí.

Dnešný úryvok pozostáva z dvoch myšlienkovo nezávislých celkov (jedným sú verše 6-7 a druhým verše 8-9, ktoré tvoria istý celok s veršami 10-11, a pochádzajú pravdepodobne od samotného Druhého Izaiáša, pričom prvé dva verše dnešného úryvku sú podľa mienky biblických znalcov asi doplnky od jeho žiakov, príp. redaktorov jeho spisu, tzv. deuteronomistov – o deuteronomistoch pozri bližšie na webovej stránke uvedenej na konci).

Vo veršoch 6-7 sú vyzvaní všetci hriešnici izraelského národa, ktorí v zajatí zabudli na Pána (prorok ich nazýva „bezbožníci a zločinci“, keďže z náboženského hľadiska je najväčším zločinom a koreňom všetkého zla strata viery v Boha), aby využili mimoriadnu dejinnú chvíľu, kedy Pán opäť obrátil k národu svoju láskavú tvár a otvoril Izraelu cestu návratu do vlasti, aby v tejto pre nich možno „poslednej hodine“ duchovnej aj národnej záchrany (Izraelita, ktorý by sa odvrátil od Pána, postupne splynie s cudzími národmi a spolu so svojou náboženskou identitou stratí aj identitu národnú; v podstate to platí aj o dnešných kresťanských národoch: so stratou kresťanskej identity, s upadnutím do novopohanstva, sa tieto národy postupne otvárajú aj strate svojej národnej identity, keďže národná identita európskych národov je do veľkej miery spojená s ich kresťanskými koreňmi) začali „hľadať Boha“ a nastúpili cestu obrátenia a „zanechali svoje cesty“, t.j. bezbožný spôsob života.

S výzvou „hľadať Pána“ sa stretávame aj u iných prorokov: Am 5,6, Sof 2,3, Oz 5,6; 10,12. Táto výzva pochádza z chrámovej bohoslužby (por. 1Krn 16,11; Ž 105,4) ale označuje celkovo náboženský spôsob života Izraelitov (1Krn 22,19; 2Krn 15,12nn), pričom sa však myslí hlavne na uctievanie Pána v jeruzalemskom chráme. V babylonskom zajatí však tento výraz dostal význam osobného vzťahu s Pánom – ide o hľadanie Pána vo svojom srdci (2Krn 19,3; Jer 50,4; Zach 8,21; Dt 4,29). Pre veriaceho Izraelitu je hľadanie spojenia s Pánom, teda život vo viere, existenčnou záležitosťou, a to nielen z hľadiska prežitia národa, ale aj z individuálneho hľadiska; veriaci človek si jasne uvedomuje, že Boh je jediným zdrojom života. Babylonské vyhnanstvo bolo jasným dôsledkom straty živého spojenia s Pánom, život v v zajatí sa v podstate považoval za „život v hrobe“, ale teraz nastala chvíľa, kedy sa Pán opäť približuje k národu a necháva sa nájsť; obnovuje s národom kontakt, ale núti ho k rýchlemu a rozhodnému návratu na Sion, lebo času je málo, čo je vyjadrené výrazmi ako kým ho možno nájsť alebo kým je nablízku. Obrátenie sa nemá odkladať, treba okamžite prijať Božiu podanú ruku. Božie milosrdenstvo v tejto chvíli je veľké, Boh prijme do spoločenstva s ním v tejto milostivej chvíli kohokoľvek, kto využije túto príležitosť, aj úplného odpadlíka plného hriechov a zločinov, lebo v tejto chvíli Boh veľkodušne odpúšťa.

Nasledujúce verše 8-9 sú od predchádzajúcich oddelené nielen zmenou myšlienky, ale aj zmenou hovorcu: predtým hovoril prorok, teraz hovorí sám Boh, čo je jasne vyjadrené aj formulkou: hovorí Pán. Text vyjadruje veľmi ostrým spôsobom rozdiel medzi Božím a ľudským myslením. Pán radikálne popiera, že by ľudia dokázali vopred čo aj len vytušiť jeho zámery. Človek, nech by sa akokoľvek snažil, vždy vymyslí sám od seba len niečo také, čo ho zahubí. Človek nemá na výber – buď prijme Božie myšlienky, alebo ho jeho vlastné plány privedú k smrti.

Záverečný verš dnešného úryvku obrazne ešte zdôrazňuje myšlienku, ktorá bola vyjadrená v predchádzajúcom verši. Človek tej doby nebol schopný skúmať tajomstvá neba – teda oblohy a vesmíru, musel sa obmedziť len na skúmanie pozemských skutočností, ktoré mal ako-tak na dosah. Nebo bolo naozaj vyhradené iba Bohu (dnes situácia v skutočnosti nie je oveľa odlišnejšia od vtedajšej situácie, s jediným rozdielom, že človek už dokáže skúmať najbližší vesmír v blízkosti Zeme, ale neporovnateľne väčšia časť vesmíru mu je stále rovnako skrytá či tajomná). Celý obraz samozrejme treba chápať hlavne duchovne, nie v zmysle prírodovedeckého skúmania, ale duchovného poznania: ľudskému rozumu nie sú stále dostupné ani len tie veci, ktoré Boh stvoril; ako by človek mohol preniknúť sám od seba do Božieho vnútra, ak by mu Boh nedal do svojho srdca sám nahliadnuť? To je vlastne podstata Božieho zjavenia – človek by o Bohu nemohol vedieť nič, keby sa mu Boh vo svojej láske k človeku nedal sám spoznať. Rozpor medzi Božou transcendenciou, t.j. vznešenosťou a duchovnou „vzdialenosťou“ Boha od človeka, a súčasne jeho blízkosťou človeku, prejavovanou Božou láskou k človekovi, je pre človeka vlastne nepochopiteľný

Prvé čítanie s dnešným evanjeliom spája najmä ponuky spásy aj pre tých „posledných“, v prvom čítaní označených ako „bezbožní zločinci“, čo je prejavom človeku ťažko pochopiteľnej Božej lásky ku každému človekovi.

Spracované podľa: https://sk.wikipedia.org/wiki/Deuteronomistická_škola

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/iz-556-9/

(Ž 145, 2-3. 8-9. 17-18) Budem ťa velebiť každý deň a tvoje meno chváliť navždy a naveky. Veľký si, Pane,  a veľkej chvály hoden, tvoju veľkosť nemožno preskúmať. R.Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a veľmi láskavý. Dobrý je Pán ku každému a milostivý ku všetkým svojim stvoreniam. R.Spravodlivý je Pán na všetkých svojich cestách a svätý vo všetkých svojich skutkoch. Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne.

Refrén: Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú.

K responzóriovému žalmu tejto nedele pozri katechézu k Ž 145 na 17. cezročnú nedeľu v roku B.

Výber tohto responzóriového žalmu do liturgie (resp. istých veršov Ž 145 do responzóriového žalmu) tejto nedele súvisí zrejme najmä s myšlienkou (nachádzajúcou sa v prvom čítaní, na ktoré je žalm odpoveďou, resp. myšlienkovým pokračovaním) Božej blízkosti človeku – napriek Božej transcendencii (por. v. 3).

(Mt 20, 1-16) Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“

Podobenstvo o robotníkoch vo vinici, ktoré je obsahom dnešnej evanjeliovej perikopy, tvorí v Matúšovom evanjeliu spolu s podobenstvom o dvoch synoch (Mt 21,28-32) a s podobenstvom o zlých vinohradníkoch (Mt 22,33-41) akúsi trilógiu Ježišových podobenstiev s tematikou vinice. Kontextom, do ktorého je toto podobenstvo zasadené, je príbeh o bohatom mladíkovi (Mt 19,16-22), ktorý odmietol Ježišovo pozvanie pracovať vo vinici Božieho kráľovstva, a následná Petrova otázka, ktorá je priamou reakciou na správanie bohatého mladíka ako aj na Ježišovo poučenie o nebezpečenstve bohatstva (a nejde tu len o materiálne ale aj duchovné bohatstvo – o „vlastnú spravodlivosť“ založenú na zachovávaní Zákona) ako prekážke vstupu do Božieho kráľovstva (Mt 19,23-26): „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“ (Mt 19,27) Podobenstvo o robotníkoch vo vinici môžeme teda chápať ako Ježišovu odpoveď na Petrovu otázku aj ako ilustráciu (obrazné vysvetlenie) jednej dôležitej evanjeliovej zásady, ktorá nielen priamo predchádza toto podobenstvo (A mnohí prví budú poslednými a poslední prvými – por. Mt 19,30), ale ho aj ukončuje, čiže ho rámcuje.

Toto podobenstvo nám vysvetľuje jedno z „tajomstiev“ Božieho kráľovstva – dôvod Božej odmeny, ktorú dostanú spasení. Jediným dôvodom Božej odmeny spravodlivým je totiž Božia láska, lebo spása je nezaslúžený dar z milosti. Toto podobenstvo teda ničí logiku vlastnenia a nárokovania si odmeny od Boha v jej koreňoch: nik sa nemôže odvolávať na nejaké zásluhy alebo odporúčania v tom, čo je čírym darom Božej milosti.

Znamená to vari, že sa o svoju spásu nemôžeme naozaj nijako pričiniť, alebo že sme dokonca akosi vopred predurčení, kto bude spasený a kto nie, ako tvrdia niektoré teologické prúdy už od kresťanského staroveku? Také myslenie však neberie do úvahy celý biblický kontext a chápe princíp nezaslúženosti spásy jednostranným spôsobom. Nezaslúženosť spásy totiž nevyraďuje z funkcie našu slobodnú vôľu spásu prijať alebo ju odmietnuť (a neruší ani záslužnosť dobrých skutkov a zbožného života, ktoré však nie sú prvotnou príčinou našej spásy).

Podobenstvo o robotníkoch vo vinici (a nielen toto podobenstvo) objasňuje problém často spomínaný v evanjeliách, že človek, alebo aj istá skupina ľudí, v evanjeliách konkrétne farizeji a zákonníci, resp. Židia ako celok, môžu spásu, ktorá sa im zadarmo ponúka, odmietnuť. Dôvodom toho odmietnutia je pýcha založená na odmietaní logiky Božej milosti. Falošne zbožný človek si totiž môže chcieť svoju spásu „poistiť“, urobiť ju závislou na svojom vlastnom konaní, a preto sa aj v otázke večnej spásy drží tvrdohlavo ľudskej logiky výmennej spravodlivosti založenej na istých výkonoch a im zodpovedajúcich odmenách, čo je logika vypožičaná z ekonomického uvažovania, ale nemá nič spoločné s logikou Božej lásky, ktorá všetko čo dáva, dáva zadarmo, keďže Boží dar spásy si naozaj nemožno priamo zaslúžiť: človek Bohu nemôže ponúknuť niečo, čo by pre neho malo cenu, t.j. čo by Boh nemal, lebo všetko pochádza od neho, ešte aj naše dobré skutky (por. Jn 9,4). A tak aj navonok zbožný a spravodlivý človek sa môže minúť so spásou, ak sa odmietne podvoliť logike Božej lásky, ktorá nám spásu ponúka ako nezaslúžený dar – čo samozrejme neznamená, že pre svoju spásu nemôžeme nič urobiť, konkrétne ju musíme prijať, a zbožný život, vrátane dobrých skutkov, má byť prejavom tohto prijatia.

Spása, ktorú hlása Ježiš, teda nie je v prvom rade plodom ľudského snaženia, ale nezaslúženým a veľkodušným Božím darom, ktorý môžeme buď s pokorou a vďačnosťou prijať, a potom náš život bude odpoveďou na tento dar Božej lásky, alebo môžeme tento dar z rôznych dôvodov – napríklad aj pre pocit nespravodlivej odmeny z Božej strany vzhľadom na naše snaženie a naše zásluhy – odmietnuť, ale práve tak sa môže z toho, kto bol pozvaný získať dar spásy ako prvý, stať napokon ten, kto ho získa ako posledný, alebo ho nezíska vôbec.

Všimnime si, ako Ježiš v tomto podobenstve psychologicky majstrovsky odkrýva falošnú zbožnosť tých, ktorí by chceli Boha donútiť, aby sa podvolil ich predstave zaslúženosti spásy podľa kritérií bežnej ľudskej spravodlivosti, podľa ktorej by si niektorí spásu zaslúžili viac ako iní. Vzťah človeka k Bohu je iný ako naše vzájomné ľudské vzťahy; otázku získania spásy, ktorú človek sám od seba nemôže nijako od Boha získať, nemôžeme vtesnať do úzkych kritérií našej ľudskej spravodlivosti, založenej na zásluhovosti či právnom nároku.

Podobenstvo začína celkom „nevinne“ scénou z bežného hospodárskeho života – majiteľ vinice (v symbole vinice musíme nevyhnutne vidieť biblickú súvislosť s vyvoleným židovským národom, a v majiteľovi vinice tak od začiatku môžeme vidieť Boha) prichádza skoro ráno na námestie, aby najal robotníkov na prácu vo vinici – asi na zber úrody. S nádenníkmi sa zjednal na vtedajšej bežnej dennej mzde – za jeden rímsky denarius. Nič zvláštne nie je ani na tom, že vychádza o tri hodiny, aby najal ďalších robotníkov na prácu (pravdepodobne) pri oberačke, ktorá sa zrejme ukázala väčšia, ako očakával. Tu sa však už konanie tohto „hospodára“ začína líšiť od bežného konania: nezjednal sa s nimi ani na presnej odmene, len im sľúbil, že im dá, „čo bude spravodlivé“. Je tiež zaujímavé, že títo robotníci idú pracovať aj za takúto neurčito stanovenú odmenu, čo svedčí, že mali voči hospodárovi dôveru – hospodár teda neklame, keď sa na konci podobenstva vyhlasuje za „dobrého“. Dosť nezvyčajné však je, že hospodár vychádza aj napoludnie, ba aj popoludní, aby najal ďalších robotníkov. A celkom nezvyčajné je, že posledných robotníkov najíma až tesne pred koncom pracovnej zmeny.

Hospodárova, t.j. Božia činnosť postupného povolávania robotníkov do Pánovej vinice, resp. k spáse, bola v dejinách výkladu Biblie chápaná rôznymi spôsobmi. Sv. Irenej (Adversus haereses IV,36,7) rovnako ako sv. Hieronym (Commentaria in Evangelium S. Matthaei, 20,1-2) stotožňovali hospodárovo správanie pri najímaní robotníkov s rozličnými etapami dejín spásy: od Adama po Noema, od Noema po Abraháma, od Abraháma k Mojžišovi, od Mojžiša k Ježišovi, od Ježiša do konca sveta. Gregor Veľký prirovnával na druhej strane tento text k povolaniu slúžiť Bohu v rozličných obdobiach ľudského života: v detstve, v mladosti, v dospievaní, v dospelosti a v starobe. Nikdy nie je neskoro na obrátenie a prinášanie ovocia. Ale netreba sa spoliehať na to, že čas na obrátenie bude trvať naveky; raz príde posledná hodina, posledná možnosť. Posledná hodina sa z hľadiska dejín ľudstva začala s Ježišom a skončí sa pri jeho druhom príchode, kedy nastane chvíľa odmeňovania.

Podobenstvo mieri k záverečnému večernému vyúčtovaniu. Majiteľ vinice poverí svojho správcu, aby po skončení práce vyplatil mzdu. Začať má však nie s tými, ktorí boli najatí ako prví, ale s tými, ktorí boli najatí ako poslední. Toto poradie musí byť také preto, aby tí prví videli, ako sa zaplatí tým posledným, a neboli už so zárobkom preč – bez tohto poradia by tí „prví“ nedostali od hospodára ponaučenie, ktoré im pripravoval.

To, že sa po vyplatení mzdy ozýva šomranie, je plne pochopiteľné – majiteľ totiž porušil isté bežné zásady ľudskej spravodlivosti, resp. sociálneho cítenia. Prečo tak majiteľ urobil? Z panského vrtochu? Z veľkorysej bezstarostnosti? Z neznalosti zásad sociálnej spravodlivosti? Hospodár sa snaží najprv svoje konanie pred tými prvými robotníkmi ospravedlniť na jednej strane poukázaním na princíp vzájomnej dohody (Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár?), ktorú hospodár presne splnil (Boh rešpektoval zmluvu, ktorú uzavrel s Izraelom ako prvým, ale následne túto zmluvu rozšíril na všetkých), a na druhej strane poukázaním na právo majiteľa robiť si so svojím majetkom, čo chce (Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem?),čo o Bohu platí vždy – na rozdiel od ľudí (my nie sme absolútnymi pánmi, len správcami zverených Božích darov). Napriek tomu, že hospodár porušil istý zaužívaný spôsob nazerania na odmeňovanie za prácu (Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť), predsa neurobil nič zlé. Práve naopak, obviňuje jedného z reptajúcich robotníkov „prvej hodiny“, že dôvodom jeho nespokojnosti nie je urážka jeho zmyslu pre poriadok či horlivosť za sociálnu spravodlivosť ale závisť, nežičlivosť a zloba.

Ešte dôležitejšia časť odpovede hospodára sa však nachádza v poslednej vete podobenstva: Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý? V tejto odpovedi sa skrýva prechod od zmýšľania pozemského statkára k zmýšľaniu nebeského Otca – veď nik nie je dobrý, okrem Boha (por. Mt 19,17 – Ježišova odpoveď bohatému mladíkovi). Boh nikomu nechce ukrivdiť, ale chce všetkým preukázať dobro. Aby tak mohol učiniť, musí rozmýšľať inak, podľa iných pravidiel ako my, ľudia, lebo jeho „mzda“ za dobré skutky a zbožný život (napokon samotný zbožný život naplnený dobrými skutkami je zvláštnym druhom Božej odmeny) je iná, ako mzda za ľudský pracovný výkon. Človek sa preto pri Božej odmene za svoj život musí viac spoliehať na Božiu dobrotu, ako na svoj vlastný ľudský výkon. Boh dáva vždy len zo svojej dobroty, z lásky, z milosti, zadarmo. Jedine s tým možno naisto počítať pri našej túžbe po Božej odmene, nikdy sa nesmieme spoliehať na svoj domnelý právny nárok na Božiu odmenu za svoj život, ktorý hodnotíme podľa príliš ľudských nedokonalých kritérií. Rabíni vypočítavali odmenu za zbožnosť a za každý dobrý skutok dosadzovali primeraný „božský zárobok“. Ježiš týmto podobenstvom úplne ruší také „ľudské zmýšľanie“ o božských veciach a zjavuje nám veľké tajomstvo o Bohu a jeho zmýšľaní, ktoré je celé preniknuté láskou k človeku a protiví sa mu úzkoprsý obchodnícky postoj k spáse. Spása, to je večný život s Bohom, to je večná láska, a takáto „odmena“ sa nedá odmerať ľudskými mierami. Kto chce od Boha získať všetko, musí dať všetko, a nesmie začať vypočítavať, koľko dal a koľko ešte má dať. Obrátenie poriadku pri vyplácaní mzdy v dnešnom podobenstve (poslední budú prvými) je vonkajším zdôraznením odmietnutia takejto trochárskej, obchodníckej mentality, založenej nie na láske, ale na sebectve.

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-201-16/

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Creativpress, Bratislava 1992

Wolfgang Trilling, Evanjelium podľa Matúša II, Komentár, Dobrá kniha Trnava 1993

Silvano Fausti, Nad evangeliem podle Matouše, Nakladatelství Paulínky 2009

M. Limbeck, Malý stuttgartský komentář, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakl. Kostelní Vydři 1996