Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

 

Múd 2, 12. 17-20: Povedali bezbožní: „Číhajme na spravodlivého, lebo nám je na ťarchu. Stavia sa proti nášmu správaniu, vyčíta nám prestupovanie zákona, žaluje, že sme zradili svoju výchovu. Nuž pozrime, či sú jeho reči pravdivé, a skúsme, ako sa to s ním skončí. Lebo ak je ozaj Božím synom, on sa ho ujme a vyslobodí ho z rúk odporcov. Skúšajme ho potupou a súžením, aby sme poznali jeho miernosť a vyskúšali jeho trpezlivosť. Odsúďme ho na smrť potupnú, veď mu príde pomoc, ako hovorí.“

 

V prvom čítaní tejto nedele sa vraciame späť ku knihe Múdrosti, z ktorej úryvok sme v tomto nedeľnom liturgickom cykle B čítali na 13. cezročnú nedeľu (Múd 1,13-15; 2,23-24: Boh nestvoril smrť ... Smrť prišla na svet zo závisti diabla ...)a ešte z nej budeme počuť úryvok na 28. nedeľu tohto nedeľného liturgického cyklu (Múd 7,7-11: ... prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti ...). V Starom zákone je „múdrosť“ na jednej strane praktickou čnosťou, umením rozhodovať sa správne v zložitých okolnostiach života, pričom správne znamená „podľa Božej vôle“, ale na druhej strane je to výslovne náboženská čnosť, ktorej žriedlom je „bázeň pred Pánom“, ale nie strach z Pána. Bázeň pred Pánom je obava z hriechu, strach z urážky Boha, odpor voči životu nasmerovanému na večnú smrť. Bázeň preto vedie človeka k spravodlivému životu podľa Božieho Zákona. Viera v Boha však má viesť aj k uplatneniu náboženských zásad v praktickom živote, preto „múdrosť“ sa týka nielen vecí božských, ale aj ľudských, pozemských, je jednotou viery a života. Všetka ľudská múdrosť má teda vychádzať z Božej múdrosti.

Dnešný úryvok pochádza z prvej časti tejto knihy (1,16–5,23), v ktorej autor v sérii výstižných obrazov konfrontuje protikladnú životnú situáciu spravodlivých a bezbožných a vo svetle Božieho súdu poukazuje na ich konečné osudy: na odmenu spravodlivých a na trest ich prenasledovateľov. V druhej kapitole knihy nám autor knihy Múdrosti dáva nahliadnuť priamo do sŕdc, do životných postojov bezbožníkov, ktorí odmietli Božiu lásku, odmietli poslúchať Boha a búria sa voči nemu tým, že nedodržujú prikázania Božieho zákona. Ich životné ciele a hodnoty sa nerozumne obmedzujú iba na čisto pozemské, povrchné a pominuteľné hodnoty a na snahu užiť si počas krátkeho trvania pozemského života čo najviac pozemských dobier.

„Spravodlivý“ je v reči Knihy múdrosti človek, ktorý Boha berie vážne a verí, že Boh berie vážne jeho. Pomenovanie „spravodlivý“ sa preto vzťahuje na každého, kto v tomto svete, ktorý je prepadnutý hriechu, zostáva verný Pánovi a jeho prikázaniam a svoj život stavia presne na opačných hodnotách než bezbožníci. Jeho život a konanie je pre nich veľkou výčitkou, a preto sa snažia spravodlivého ponížiť utrpením, prípadne ho utrpením vnútorne zlomiť a dostať ho na cestu bezbožnosti z dôvodu sklamania sa v Bohu a v jeho ochrane a pomoci. Svoj hrozný plán si navonok ospravedlňujú tím, že potom budú môcť posúdiť, aká pevná je viera, ktorú spravodlivý vyznáva. Na spravodlivého sa preto znáša čoraz väčšie násilie, ktoré vyvrcholí vynesením rozsudku smrti. Bezbožníci si tak chcú overiť, či je spravodlivý naozaj „mierny a trpezlivý“, odovzdaný do Božích rúk, a aká je jeho dôvera voči Bohu, ktorého „synom“ sa cíti byť („Božím synom“ je v Starom Zákone každý spravodlivý, ale osobitne národ Izrael ako celok), a ktorého považuje za svojho Spasiteľa a Osloboditeľa.

Dnešný úryvok sa začína výzvou bezbožných: „Číhajme na spravodlivého, lebo nám je na ťarchu. Stavia sa proti nášmu správaniu, vyčíta nám prestupovanie zákona, žaluje, že sme zradili svoju výchovu.“ Tieto slová, ktoré začínajú slovesom z loveckého slovníka, hovoria o príprave zákernej pasce voči spravodlivému človeku, ktorú však môžeme chápať aj ako Božiu skúšku spravodlivého. Boh ho necháva skúšať bezbožníkmi, aby sa osvedčila jeho spravodlivosť a jeho „múdrosť“. Tento obraz „lovenia“ spravodlivých pripomína mnohé udalosti z dejín židovského národa, ktorý v dobe autora Knihy Múdrosti žil už dlhé stáročia v diaspóre, teda  roztrúsený medzi inými národmi. Tento národ pre svoju osobitné zvyky a kultúrnu odlišnosť od národov, medzi ktorými žil (a išlo, žiaľ, aj o kresťanské národy) často zakúsil prenasledovanie a falošné obviňovanie. Tým „spravodlivým“ teda svätopisec myslel nielen konkrétne historické osoby (možno aj seba samého) či osobu (napr. budúceho Mesiáša), ale určite aj celý židovský národ. V týchto slovách vidíme možno nielen odraz averzie pohanov voči Židom v dobe a na mieste, kedy a kde žil svätopisec (pravdepodobne v egyptskej Alexandrii v 1. storočí pred Kristom), ale snáď aj spomienku na prenasledovanie Židov pohanmi v dobe Machabejcov v ich vlastnej krajine. Celkovo však tento obraz dobre zachytáva všeobecnú skúsenosť častého konfliktu medzi veriacimi a ich pohansky zmýšľajúcim aj žijúcim neveriacim okolím, ktoré je dráždené presvedčením veriaceho človeka a jeho životným štýlom, ktorý bezbožníkovi znepokojuje jeho svedomie.

Neveriaci si však svojím zákerným správaním voči zbožným veriacim priam vynucujú Boží zásah: „Nuž pozrime, či sú jeho reči pravdivé, a skúsme, ako sa to s ním skončí. Lebo ak je ozaj Božím synom, on sa ho ujme a vyslobodí ho z rúk odporcov.“ Tieto slová sú predobrazom pokúšania Krista na kríži, ktorý je Božím Synom svojou podstatou, z úst jeho vrahov: „Ak si Boží Syn, zostúp z kríža!“ Podobne sa mu posmievali aj veľkňazi so zákonníkmi a staršími: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho. Spoliehal sa na Boha; nech ho teraz vyslobodí, ak ho má rád“ (Mt 27,40b-43a).

Záverečné slová tejto state sú už v podstate priamym proroctvom o osude Mesiáša, ktoré sa naplnili v utrpení nášho Spasiteľa: „Skúšajme ho potupou a súžením, aby sme poznali jeho miernosť a vyskúšali jeho trpezlivosť. Odsúďme ho na smrť potupnú, veď mu príde pomoc, ako hovorí.“

Vrcholným znamením Božieho vypočutia spravodlivých všetkých čias je Kristovo zmŕtvychvstanie. Dôsledkom tohto konfliktu medzi bezbožníkmi a spravodlivými bude napokon večné zavrhnutie, večná smrť tých, ktorí sa napriek svedectvu života spravodlivých nezriekli svojho odporu voči Bohu a zotrvali v ňom až do konca svojho pozemského života, ktorý zasvätili pachteniu sa po veciach, ktoré podliehajú zániku, a teda smrti.

 

 (zdroje: G.Zevini – P.G.Cabra: Lectio divina na každý den v roce 6, Karmelitánské nakladatelství Kostelní Vydří 2002; K. Flossmann: První čtení, rok B, ČKCH 1990; Schott – Zo stola Božieho slova, Trnava 2000)

 

 

Mk 9,30-37: Ježiš a jeho učeníci prechádzali Galileou. Nechcel však, aby o tom niekto vedel, lebo učil svojich učeníkov a hovoril im: „Syn človeka bude vydaný do rúk ľudí a zabijú ho. Ale zabitý po troch dňoch vstane z mŕtvych.“ Lenže oni nechápali toto slovo a spýtať sa ho báli.

Tak prišli do Kafarnauma. A keď bol v dome, opýtal sa ich: „O čom ste sa zhovárali cestou?“ Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.

Sadol si, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Potom vzal dieťa, postavil ho medzi nich, objal ho a povedal im: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“

 

Marek svoje rozprávanie o Ježišovej ceste do Jeruzalema zostavuje okolo troch predpovedí svojho utrpenia (ale aj zmŕtvychvstania, čo väčšinou prepočuli nielen učeníci, ale aj my sami). Minulú nedeľu sme počuli prvú z týchto predpovedí (Mk 8,31), dnes (po preskočení časti Mk 8,36 – 9,29, kde je ústrednou udalosťou Ježišovo premenenie na hore) počúvame druhú z týchto predpovedí či zjavení budúcich udalostí (Mk 9,31). Tretia z týchto predpovedí (Mk 10,33-34) je z nedeľných čítaní roku B vynechaná.

Každá z týchto predpovedí začína oznámením budúcich udalostí, ktoré sa s Ježišom stanú v Jeruzaleme a pokračuje následnou reakciou apoštolov (po prvej predpovedi to bolo Petrovo odmietanie kríža ako nástroja spásy, dnes je to súboj apoštolov o prvé miesta v budúcom Ježišovom kráľovstve, ktoré si predstavovali – napokon ako väčšina Židov – príliš pozemsky). Nasleduje lekcia, v ktorej Ježiš učí apoštolov o povahe pravého učeníctva, teda ako majú nasledovať Ježiša (dnes je to lekcia o službe bratom, ktorá má charakterizovať život v Cirkvi, a nie súboj o popredné miesta).

Ježiš svojím Premenením na hore (por. Mk 9,2-8) ukončil svoju misiu v Galilei a obracia sa smerom k svätému mestu Jeruzalem, kde má nastoliť svoje kráľovstvo. Učeníkom po udalosti premenenia na hore už po druhý krát (pravdepodobne ide len o Markovu štylizáciu Ježišovej predpovede vlastnej smrti – ako, akými slovami a kedy Ježiš predpovedal apoštolom svoju smrť, nie je v skutočnosti isté, pravdepodobne to bolo až tesne pred jeho umučením v Jeruzaleme, Marek však z redakčných dôvodov túto predpoveď umiestňuje už do skoršej doby) oznamuje, ako prebehne jeho kráľovská intronizácia – musí prejsť cez utrpenie a smrť, ale následne bude vzkriesením povýšený do Božej slávy. Učeníci to stále nedokázali pochopiť, resp. prijať, lebo sa to priečilo ich hlboko zakoreneným predstavám o Mesiášovi. Slová „báli sa ho opýtať“ nevyjadrujú strach učeníkov z Ježiša, ale ich neveru v jeho mesiášsky osud, aký im Ježiš vykresľoval. Báli sa opýtať nie kvôli možnému Ježišovmu hnevu pre ich nechápavosť, ale preto, že odmietali prijať taký záver jeho diela, aký im opisoval. Je to vskutku pozoruhodné, že apoštoli taký krátky čas pred vyvrcholením Ježišovho diela stále nedokázali Ježiša prijať ako takého Mesiáša (o tom, že je Mesiáš nepochybovali, mali na to dosť dôkazov), akým naozaj je. Pripomína to naše vlastné odmietanie prijať Boha do svojho života v takej (neželanej) podobe, v akej do neho vstupuje.

Ježišove slová, resp. slovesný tvar „byť vydaný“ naznačuje, že navonok tragické zakončenie Ježišovho diela vo svete nebude dielom ľudí, napr. Ježišových nepriateľov, ale priamo Božím jednaním. Božia, resp. Otcova  účasť v Ježišovom utrpení teda nebude len akýmsi „strpením“ Ježišovho utrpenia a smrti od ľudí, ale Boh priamo do jeho utrpenia a smrti vstúpi, lebo prostredníctvom utrpenia svojho Syna a jeho dobrovoľnej obety lásky na kríži zmieri celý svet so sebou, čoho znamením bude Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych.

Následne Ježiš udeľuje učeníkom pár lekcií o pravom učeníctve, teda ako ho majú správne nasledovať, ako majú žiť v praxi jeho náuku. Využíva na to situácie, ktoré prináša život, čiže používa to, čo moderná pedagogika nazýva zážitkovým vyučovaním, teda spája teoretické poučenie s konkrétnymi zážitkami učeníkov, aby jeho lekcie nielen lepšie pochopili, ale si ich aj lepšie zapamätali. Prvou lekciou je lekcia o nebezpečenstve túžby po vyvyšovaní sa nad ostatných, po sláve a poctách. Nejde tu pritom o slávu vzhľadom na svet, ale vzhľadom na spoločenstvo učeníkov. Aj uprostred tohto spoločenstva bude diabol vnukať jeho členom túžbu byť viac ako ostatní. Liekom na tieto túžby a nástrahy diabla má byť pokora, a ako vzor pokory Ježiš predstavuje dieťa.

Ježiš asi poslednýkrát navštevuje Kafarnaum a v ňom Petrov dom, ktorý bol akousi Ježišovou misijnou základňou, kde sa nielen stretával s ostatnými najbližšími učeníkmi, ale kde iste aj odpočíval a duchovne sa pripravoval na svoje ďalšie cesty. Vediac, o čom sa apoštoli cestou z hory Premenenia rozprávali za jeho chrbtom, pýtal sa ich na to, aby im mohol uštedriť ďalšiu užitočnú lekciu správneho učeníctva. Oni mlčali, lebo sa hanbili za to, o čom sa rozprávali – namiesto toho, aby rozmýšľali o jeho predpovedi blízkej smrti, snívali totiž radšej o svojich predstavách vysokých miest po Ježišovom boku potom, ako obnoví slávne kráľovstvo Izraela.

Ježiš tým, že si sadol, zaujal tradičný postoj židovského rabína, učiteľa duchovného života. Vysvetľuje učeníkom, že veľkosť a prvenstvo v jeho kráľovstve sa meria inak ako v pozemských kráľovstvách. Meria sa službou druhým, nie panovaním nad druhými. Vstupenkou do jeho kráľovstva je duch služby a pokory. Napokon, apoštoli to mohli zistiť už zo správania samotného Ježiša, ktorý prichádza nie ako pán, ale ako sluha. Ide však o dobrovoľnú službu, diakoniu, nie o otroctvo, ku ktorému by Ježišových učeníkov chcel niekto prinútiť.

Keď Ježiš ukazuje na dieťa, ktoré sa nachádzalo v Petrovom dome – možno išlo o vlastné Petrovo dieťa – ukazuje, aká to má byť služba, o ktorej hovorí. Má to byť služba tým najbezvýznamnejším a najslabším ľuďom, takým, za aké boli považované deti v starovekej pohanskej kultúre, v ktorej nemali fakticky nijaké práva a boli prakticky majetkom svojich rodičov. Návrat tejto pohanskej kultúry opovrhovania detským životom vidíme aj dnes, v dobe straty kresťanských hodnôt a postojov a návratu pohanských spôsobov myslenia a konania, kedy sa napr. život nenarodeného dieťaťa považuje za vlastníctvo rodiča, ba dokonca iba ženy (čím sa upiera právo otca), s právomocou tento život hoci aj usmrtiť, ak sa to deje „legálne“, inštitucionalizovaným spôsobom.

Zbožstvovanie dieťaťa, ktoré vidíme v dnešnej západnej (pôvodne kresťanskej) „kultúre“ na druhej strane, je len druhou stranou mince tohto spredmetňovania života dieťaťa, ktoré sa stáva buď modlou, alebo nepotrebným a zaťažujúcim majetkom, s ktorým si môžem robiť, čo sa mi zachce. Toto hrubé nakladanie so životom detí sa navonok vyhlasuje za humanistický pokrok v právach žien, a dokonca detí, ktoré majú predsa právo na život v istom štandarde, a preto sa stávajú otrokmi zvrátených túžob svojich rodičov po blahobyte a pozemskom šťastí za každú cenu, pričom v prípade, že tento štandard nie je – alebo stačí, aby hrozilo, že možno nebude – zachovaný, volia radšej odstránenie problému odstránením dieťaťa a svoje zvrhlé konanie ospravedlnia vedecky, resp. biologicky neodôvodniteľným tvrdením, že kým sa dieťa nenarodí, „ešte to nie je človek“.

Podobne sa naša spoločnosť správa aj k starým a nevyliečiteľne chorým ľuďom, ktorých zdravotný komfort nevyhovuje „štandardu“, a ich – ale aj svoj – problém rieši umožnením asistovanej samovraždy. Ide o pokrytectvo spoločnosti, ktorá odmieta utrpenie ako súčasť života a núti svojich členov, aby to vnímali rovnako a svoj problém so zníženou kvalitou života z dôvodu staroby či vážnej choroby (aj psychickej), ktorý je samozrejme aj problémom spoločnosti, ktorá by sa mala o nich postarať, riešili dobrovoľnou samolikvidáciou.

V aramejčine (ako aj v iných jazykoch) sa na pomenovanie dieťaťa (resp. chlapca a dievčaťa pred dosiahnutím dospelosti) používalo to isté slovo ako pre pomenovanie otroka či sluhu (nazývať otrokov ako „chlapec“ či „dievča“ bolo vlastne jemnejšie pomenovanie otroka/otrokyne či sluhu/slúžky, keďže na otrocké práce vzhľadom na výkonnosť ako aj oveľa kratšiu dĺžku života v staroveku boli využívaní hlavne mladí ľudia), čo svedčí o právnom postavení detí v starovekých kultúrach, ktoré okrem iného obetovali svoje deti bôžikom. Ježiš je jedným z prvých duchovných vodcov ľudstva, ktorý poukázal na hodnotu ľudskej osoby, aj na ľudskú dôstojnosť dieťaťa. Ochrana práv detí nie je vynálezom moderného „humanistického“ štátu, ale dôsledkom Ježišovho učenia. Bez viery v Ježiša si ľudia vždy nájdu spôsob, ako práva detí obísť, napr. „právom ženy na potrat“.

Ježiš v Markovom evanjeliu teda nedáva dieťa v prvom rade za vzor pokory, ako v Matúšovom evanjeliu, ale ukazuje ho ako objekt služby učeníkov, ako mieru toho, k akej službe sa majú učeníci pokoriť, teda k službe tým, ktorými ostatní opovrhujú, ktorí na tomto svete nič neznamenajú. Učeníci sa nemajú snažiť zapáčiť mocným tohto sveta, ale sa majú snažiť uctiť si práve tých najúbohejších, im majú venovať svoju hlavnú pozornosť. Tí, ktorí pre tento svet nič neznamenajú, sa stávajú „sviatosťou“ (znakom a prostriedkom prítomnosti a pôsobenia) samého Ježiša, podobne ako Ježiš sám je sviatosťou svojho Otca („Kto vidí mňa, vidí Otca“ – Jn 14,9).