(Ex 32, 7-11. 13-14) Pán povedal Mojžišovi: „Choď, zostúp, lebo tvoj ľud, ktorý si vyviedol z egyptskej krajiny, sa skazil. Veľmi rýchlo odbočili z cesty, ktorú som im určil. Urobili si z kovu teľa a klaňali sa mu, priniesli mu obetu a povedali: ‚Toto sú tvoji bohovia, Izrael, čo ťa vyviedli z egyptskej krajiny.‘“ Potom Pán povedal Mojžišovi: „Vidím, že tento ľud má nepoddajnú šiju. Nechaj ma, nech vzplanie môj hnev proti nim, vyhubím ich a z teba urobím veľký národ.“ Ale Mojžiš prosil Pána, svojho Boha, a hovoril: „Pane, prečo planie tvoj hnev proti tvojmu ľudu, ktorý si veľkou silou a mocnou rukou vyviedol z egyptskej krajiny? Spomeň si na Abraháma, Izáka a Izraela, svojich služobníkov, ktorým si na seba samého prisahal a vyhlásil: ‚Rozmnožím vaše potomstvo ako hviezdy na nebi a celú túto krajinu, o ktorej som hovoril, dám vášmu potomstvu a budete ju mať navždy.‘“ A Pán sa zriekol svojho zámeru a nedopustil skazu, ktorú vyhlásil svojmu ľudu.

Liturgia slova dnes vyznieva ako oslava Božieho milosrdenstva voči hriešnikom. Témou čítaní je na jednej strane ľudská hriešnosť, ktorú možno opísať ako zradu vzťahu lásky s Bohom, ako hrubú nevďačnosť tvora voči štedrosti svojho Stvoriteľa, a na druhej strane nekonečné Božie milosrdenstvo, ktoré nielen čaká na obrátenie hriešnika, ale strateného hriešnika hľadá, aktívne pracuje na jeho návrate do spoločenstva s Bohom.

Text dnešného úryvku z knihy Exodus začína opisom Božieho hnevu voči Izraelu, ktorý len krátko po svojej záchrane z egyptského otroctva (po 3 mesiacoch od exodu, t.j. východu z Egypta, potom ako prišli k hore Sinaj – por. Ex 19), opúšťa svojho Boha a klania sa radšej vlastnej predstave Boha – vymyslenému bôžikovi v podobe zlatého teľaťa. Boží hnev sa prejavuje v Božích slovách Mojžišovi aj tým spôsobom, že Boh označuje Izrael tak, akoby to bol nejaký cudzí ľud, už nie Boží ľud, ale iba ľud Mojžišov, akoby sa Boh svojho ľudu zriekol. Boh ponúka Mojžišovi zaujímavý plán – zničenie „toho ľudu“ s nepoddajnou šijou, a nový začiatok, nový Boží plán so záchranou ľudstva. V tomto pláne by Mojžiš zohrával ešte väčšiu úlohu ako doteraz, lebo by bol akoby novým Abrahámom, z ktorého by si Boh vytvoril úplne nový národ, cez ktorý príde svetu spása.

Z textu sa zdanlivo javí, akoby Mojžiš tento plán Bohu vyhovoril, akoby ho presvedčil, aby tak nekonal, akoby Mojžiš bol milosrdnejší ako je sám Boh. Pri svojej argumentácii sa odvoláva na zmluvu, ktorú Boh sám uzatvoril s Abrahámom a jeho potomkami. Zavrhnutie tejto zmluvy by bolo vlastne porušením prísahy, ktorú dal Boh Abrahámovi a jeho potomkom ohľadne skvelej budúcnosti tohto národa. Boh však musí byť verný, verný svojej zmluve, aj keby druhá strana tejto zmluvy svoju vernosť porušila. Celý tento rozhovor samozrejme nie je skutočným presviedčaním Boha zo strany Mojžiša, aby Boh zmenil svoj zámer a  utíšil svoj hnev, nejde tu o to, akoby Mojžiš priviedol rozzúreného Boha k rozumu. V skutočnosti je to práve Mojžiš, ktorý si uvedomuje veľkosť Božej vernosti a lásky voči hriešnemu národu, začína chápať Božiu veľkodušnosť a milosrdenstvo voči hriešnikom, a jeho modlitba, teda rozhovor s Bohom, ktorý je tu zaznamenaný, je len svojským vyjadrením – podobne ako keď Abrahám vyjednával s Bohom o počte spravodlivých, vďaka ktorým by sa zachránila pred trestom Sodoma (por. Gn 18,22nn) – úžasu nad milosrdenstvom, ako veľkolepou božskou vlastnosťou.

Milosrdenstvo sa tu však javí nie ako opak Zákona, ale ako naplnenie Zákona. Hoci zdanlivo by podľa ľudského chápania mala zmluva zaniknúť, ak niektorá strana poruší zmluvu a Boh má teda plné právo zničiť hriešnika, v skutočnosti je Božia zmluva s človekom v podstate jednostranná – jediným garantom tejto zmluvy je Boh, človeku je Božia zmluva ponúknutá len ako možnosť, ako dar (človek totiž nemá nič, čo by mohol Bohu ponúknuť ako dostatočný ekvivalent toho, k čomu sa Boh zaväzuje voči človeku) – ak človek bude túto zmluvu zachovávať, Boh svoju prísahu splní, ak človek nebude zmluvu zachovávať, zmluva ďalej platí – ale nedosahuje svoje uskutočnenie, naplnenie v ľudskom živote. Celá zmluva s Bohom teda stojí len a len na Božej vernosti tejto zmluve, a teda na Božom milosrdenstve – človek má totiž neustálu možnosť túto zmluvu zo svojej strany plniť, vždy má možnosť obrátiť sa a robiť pokánie, lebo Boh svoje slovo nikdy neruší, jeho slovo je večné, ale naplnenie tohto slova v našom živote závisí od nášho plnenia Božej vôle. Sv. Pavol tento zvláštny zmluvný vzťah vyjadruje slovami: Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže (2Tim 2,13).

Tento text možno chápať aj ako výstižný opis stavu hriešnika vo vzťahu k Bohu. Ľudské dejiny sú jedným veľkým klaňaním sa falošným bohom, jedným strašným bohorúhaním sa jedinému pravému Bohu. Do šialeného hriešneho tanca ľudstva túžiaceho po šťastí bez Boha, spočívajúceho len v užívaní krátkych pominuteľných radostí, zaznieva Boží hlas, ktorý je na jednej strane prejavom Božieho hnevu, ktorý cítime v našom svedomí vždy, keď žijeme v stave odpadu od Boha, ale na druhej strane vo svojom srdci môžeme cítiť aj slovo Božieho milosrdenstva, ktoré nám sľubuje záchranu, ak sa odvrátime od svojich hriechov. Mojžiš je tu vzorom človeka, ktorý pochopil Božie milosrdenstvo a sám sa stáva milosrdným a odpúšťajúcim človekom, ktorý na jednej strane nekompromisne odmieta hriech, ale má súčasne pochopenie pre hriešnika, za ktorého sa prihovára u Boha. Milosrdenstvo je aj prejavom dôvery Boha v človeka, že napriek svojmu sklonu odpadnúť od Boha, nájde v sebe niečo, čo ho prinúti vrátiť sa k Bohu – milosrdenstvo je preto aj tajomné Božie pôsobenie v ľudskej duši.

(Ž 51, 3-4. 12-13. 17+19) Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť. Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu. R. Bože, stvor vo mne srdce čisté a v mojom vnútri obnov ducha pevného. Neodvrhuj ma spred svojej tváre a neodnímaj mi svojho ducha svätého. R. Pane, otvor moje pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju slávu. Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým. R.

Refrén:Vstanem a pôjdem k svojmu Otcovi.

Máme pred sebou najznámejší a v liturgii najpoužívanejší „kajúci žalm“ (o kajúcich žalmoch pozri niečo v katechéze na žalm 10. nedele cez rok B). Okrem tejto nedele je tento žalm zaradený do omšovej liturgie mnohokrát tak v pôstnom (1. pôstna nedeľa v roku A, 5. pôstna nedeľa v roku B, Popolcová streda a viaceré pôstne férie, a tiež žalm ad libitum po poslednom, t.j. siedmom starozákonnom čítaní Veľkonočnej vigílie) ako aj v cezročnom období (niektoré štvrtky, piatky alebo soboty cezročného obdobia). Žalm má hojné využitie aj v Liturgii hodín, keďže je prvým žalmom piatkových Ranných chvál vo všetkých „štyroch týždňoch žaltára“. Kedysi, pred reformou II. Vatikánskeho koncilu, bol dokonca prvým žalmom ranných chvál každého dňa.

Oficiálne súčasné katolícke vydanie Žaltára dáva žalmu názov „Vyznanie viny“, evanjelické vydanie „Prosba o odpustenie hriechov“, A. Botek mu dáva názov podľa prvého slova žalmu v latinčine „Miserere“ (hebr. channeni) a J. Hrbata obsah a štýl žalmu opisuje slovami „Prosba o odpuštění hříchů a o obnovu srdce“.

Hebrejský nadpis tohto žalmu Pre zbormajstra. Žalm. Dávidov. Keď za ním prišiel prorok Natan, pretože vošiel k Betsabe (preklad A. Boteka) zaberá výnimočne až dva verše (Ž 51,1-2; samotný žalm má teda vlastne iba 19 veršov), pretože obsahuje všetky štyri druhy týchto dodatočných hebrejských nadpisov (ide o štyri druhy základných informácií o žalme, ktoré na začiatok žalmov vložil či vložili neskorší autori, nejde teda o inšpirované texty), keďže v tomto žalme nachádzame tak 1) hudobno-technickú informáciu o tom, buď pre koho (Zbormajstrovi) alebo pre aké nástroje (napr. pre strunové nástroje, por. napr. Ž 54), prípadne aký má byť spôsob predvedenia žalmu (napr. podľa Machalat, por. Ž 53); ako aj 2) informáciu o autorovi (príp. venovaní) žalmu, ktorému neskorší redaktori priradili žalm (väčšinou ide o venovanie Dávidovi, či predpokladané Dávidovo autorstvo – teórií o význame tohto druhu nadpisov je viac, dnes sa stále viac biblistov prikláňa k názoru, že ide o istú formu zoskupovania žalmov, teda neskoršie zaradenie žalmov do istej zbierky, okrem Dávidovej zbierky, ktorá zaberá skoro polovicu Žaltára, konkrétne 73 žalmov v masoretskom texte, ide hlavne o zbierky Asafove a Korachovcov); ďalej 3) informáciu o klasifikáciu žalmu ako napr. mizmor (to je aj prípad nášho žalmu) alebo maskíl(poučný žalm), príp. michtamalebo pieseň (hebr. pieseň); a 4) v niektorých prípadoch, čo sa týka aj nášho žalmu, sú uvedené aj okolnosti, za ktorých sa podľa neskorších redaktorov tento žalm zrodil.

Najviac odvolávok na príbehy zo života Dávida sa nachádza v Ž 50-60. Spomedzi žalmov, ktoré sa spájajú s príbehmi o Dávidovi z Prvej a Druhej knihy Samuelovej, má Ž 51 najviac spoločných elementov. Ž 51 je najdlhším žalmom, v ktorom sa vyznáva vina podobná tej, ktorej sa dopustil Dávid; vo v. 6 Ž 51 (Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé) a v 2Sam 12,13a (Dávid povedal Nátanovi: „Zhrešil som proti Pánovi!“) je použité pre vyznanie viny to isté hebrejské sloveso (chatati). Vo v. 16 nášho žalmu (Bože, Boh mojej spásy, zbav ma škvrny krvipreliatia a môj jazyk zajasá nad tvojou spravodlivosťou) žalmista prosí, aby bol oslobodený od krvi, čo môže byť narážkou na preliatie krvi v 2Sam 11,14-17.

Tituly žalmov nepredstavujú nezávislú textovú tradíciu, ktorá bola neskôr dodaná na začiatok žalmu, ale skôr odzrkadľujú exegézu založenú na obsahu samotného žalmu (hebrejské tituly museli byť vložené do žalmov ešte pred vznikom kumránskych zvitkov, lebo sa už v nich nachádzajú, teda najneskôr okolo r. 200 pr. Kristom). Pomocou týchto nadpisov (najmä toho typu, aký je uvedený vyššie v bode 4, čiže ide o akýsi hermeneutický úvod do žalmu, ktorý máme vo v. 2) sa snažili ich autori (či autor) pravdepodobne otvoriť pred čitateľom vnútorný život, pochybnosti a pocity kráľa Dávida. Títo autori nadpisov boli zrejme súčasťou kruhu zbožných učencov snažiacich sa rozvinúť duchovný život svojej komunity.

Autor úvodu nášho žalmu (vo v. 2) sa nesnaží umelo historizovať, ale skôr vztiahnuť žalm na životy tých, ktorí čelili podobným výzvam ako Dávid, ktorý ukazuje spôsob, ako sa s nimi treba vyrovnať (t.j. uznanie viny). Je veľmi inšpirujúce čítať Ž 51 na pozadí udalostí opísaných v 2Sam 11-12. Dávid napokon v prevažnej väčšine jemu pripísaných žalmov nevystupuje ako kráľ a ideál spravodlivosti, ale skôr opačne, ako bezmocný, prenasledovaný či hriešny človek, ktorý často až zúfalo potrebuje, prosí a dúfa v Božiu pomoc. Takýto Dávid sa stáva príkladom, s ktorým sa môže identifikovať tak jednotlivec ako aj celá komunita, keď sa nachádza v podobných ťažkostiach ako Dávid, ktorý tu vystupuje nielen ako príkladný trpiteľ ale aj ako príkladný veriaci, lebo takmer každý z týchto žalmov sa končí vyjadrením nádeje a istoty Božej pomoci.

Žalm môžeme po úvode rozdeliť na tri časti: prvú časť (vv. 3-11) môžeme charakterizovať ako individuálny nárek, resp. prosbu o očistenie od hriechu. Medzi jednotlivými rôzne formulovanými prosbami o očistenie od hriechu (vo v. 3-4. 9-11) nachádzame aj zdôvodnenie týchto prosieb postavené na dvoch protipóloch: hriešneho človeka (vv. 5-6a; 7) a spravodlivého Boha (6b a 8). Žalmista tu porovnáva svoj momentálny ale aj celkový stav s Božím štandardom a uvedomuje si priepastný rozdiel medzi tým, aký je, a tým, akého ho chce mať Boh. Okrem svojej absolútnej profánnosti a Božej spravodlivosti si je žalmista vedomý aj nekonečnej Božej milosti, jedine vďaka ktorej môže by očistený. Preto prvé slovo, ktorým sa obracia na Boha, je zvolanie miserere(zmiluj sa) s následným jediným možným opodstatnením – pre svoje milosrdenstvo (v. 3a). V ďalších prosbách (vv. 3b-4; 9-11) žalmista používa celú škálu pojmov pre ním napáchané zlo (vina, hriech, hriechy, viny) a pre spôsoby odstránenia jeho následkov (vymaž, resp. znič, zotri; ďalej vyper, resp. zmy, umy; alebo očisti).

Druhú časť žalmu (vv. 12-17) môžeme opísať ako prosbu o posvätenie. Žalmista prosí, aby z neho Boh urobil úplne nové stvorenie a naplnil ho svojím svätým duchom. Cieľom tohto posvätenia však nemá byť len akýsi pocit dokonalosti, ale využitie tohto Bohom darovaného nového života na svedectvo o Božích spásonosných skutkoch a na Božiu chválu (napr. aj v. 17 z nášho responzóriového žalmu, ktorý je známy aj ako úvod do Invitatória, prvej modlitby každodennej Liturgie hodín). Vyliatie Božieho ducha na človeka sa v Starom Zákone spája väčšinou s povolaním kráľa či proroka, teda výnimočného jednotlivca na výnimočnú úlohu, ale už proroci (Ezechiel, Joel, Izaiáš; por. Iz 44,3; Ez 39,29; Joel 2,28-29) snívali o celonárodnom, či dokonca celosvetovom vyliatí Božieho ducha ako prostriedku na zabezpečenie normálneho života s Bohom.

Tretia, záverečná časť žalmu (vv. 18-21), je prosbou o obnovenie tak individuálneho (v. 19) ako aj národného (v. 20: Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema) spoločenstva s Bohom prostredníctvom bohoslužobného spoločenstva (v. 21). Na prvý pohľad sa tieto verše, zvlášť úvodný v. 18 (Veď ty nemáš záľubu v obete, ani žertvu neprijmeš odo mňa), môžu javiť ako kritika zvieracích obiet a ako teologická úvaha o náhrade starozákonných obiet úprimným pokáním (v. 19, ktorým sa končí náš responzóriový žalm), a ako „vývojový“ krok od tzv. vonkajších foriem náboženstva k tzv. vnútornému náboženstvu, ale nie je to tak. Hlavným účelom starozákonných obiet bolo spoločenstvo človeka s Bohom (jeho obnovenie, udržanie a rozvíjanie), a hlavným účelom Ž 51 je ukázať cestu k obnove tohto spoločenstva po spáchaní hriechu. Preto ani tieto záverečné verše žalmu sa neodkláňajú od hlavného zámeru žalmu deklarovaním zbytočnosti chrámových obiet, keďže by s takým výkladom vv. 18-19 kolidovali vv. 20-21, ale ukazujú cestu k tomu, aby bol odstránený konflikt medzi svätosťou obiet a naničhodnosťou človeka. Bez úprimného pokánia srdca neprinášajú človeku očistenie ani obety, ktoré Bohu navonok prináša. Až keď človek Bohu prinesie obetu svojho srdca a nechá si ju očistiť Božím milosrdenstvom, môže náležite sláviť aj predpísané vonkajšie obety, a to vo veľkom štýle opísanom v záverečnom v. 21 (Potom prijmeš náležité obety, obetné dary a žertvy; potom položia na tvoj oltár obetné zvieratá)

Spracované podľa: https://biblehub.com/interlinear/psalms/51-1.htm

https://biblia.sk/citanie/ssv/z/51; https://biblia.sk/citanie/sep/z/51; https://biblia.sk/citanie/bot/z/51

Josef Hrbata, Písně království I., Matice cyrilometodějská, Olomouc 1996

Komentáre k Starému Zákonu, 5. zväzok, Žalmy 51-75, vyd. Dobrá kniha, Trnava 2017

Gianfranco Ravasi – Katolícke bibl. dielo Svit, Sv. Písmo pre každého – Žalmy 24-65, Don Bosco 2007

(Lk 15, 1-32) K Ježišovi sa približovali všetci mýtnici a hriešnici a počúvali ho. Farizeji a zákonníci šomrali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“ Preto im povedal toto podobenstvo: „Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiat deväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia, a len čo príde domov, zvolá priateľov a susedov a povie im: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našiel ovcu, čo sa mi stratila.‘ Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.

Alebo ak má žena desať drachiem a jednu drachmu stratí, nezažne lampu, nevymetie dom a nehľadá starostlivo, kým ju nenájde? A keď ju nájde, zvolá priateľky a susedky a povie: ‚Radujte sa so mnou, lebo som našla drachmu, čo som stratila.‘ Hovorím vám: Takú radosť majú Boží anjeli z jedného hriešnika, ktorý robí pokánie.“

A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: ‚Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.‘ A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: ‚Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.‘ I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: ‚Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.‘ Ale otec povedal svojim sluhom: ‚Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘ A začali hodovať.

Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: ‚Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.‘ On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: ‚Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.‘ On mu na to povedal: ‚Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.‘“

Pozadím troch podobenstiev (alebo štyroch, keďže príbeh o staršom synovi môžeme vnímať aj ako samostatné podobenstvo), ktoré odznejú pri liturgii tejto nedele, je Ježišova diskusia so židovskými teológmi (zákonníci) a náboženskými horlivcami (farizeji) ohľadne otázky Božieho postoja k hriešnikom. Môžeme od Boha očakávať odpustenie alebo musíme najprv všetko odčiniť a spásu si zaslúžiť spravodlivým životom? A ako sa má spravodlivo žijúci človek správať k hriešnikom? S týmto problémom sa stretávame hneď v úvode dnešného textu evanjelia, kde Lukáš opisuje podnet k týmto Ježišovým podobenstvám – pohoršenie farizejov z Ježišovho zdanlivo benevolentného správania sa voči tým, ktorí nedodržiavali Boží zákon. Farizeji a zákonníci totiž považovali mýtnikov a neviestky, teda tých, ktorí otvorene nežili podľa Mojžišových predpisov, za nečistých, a odmietali akýkoľvek styk s nimi, pričom sa mohli oprieť aj o stanovisko Starého Zákona (por. Ž 1,1; Ž 26,4-5).

Podľa názoru farizejov hriech natoľko poškvrňuje človeka, že Boh nechce mať s hriešnikom nič spoločné. Hriešnik sa preto najprv musí stať spravodlivým, aby mohol predstúpiť pred Pána. Ježiš však predstavuje úplne iný obraz Boha. Boh sa skláňa aj k hriešnikovi s veľkou láskou a milosrdenstvom. Boh nikdy neprerušuje svoj vzťah s hriešnikom, miluje ho bez ohľadu na jeho opačný postoj voči nemu. Boh preto neustále túži po obrátení hriešnika, ale nie je v tejto túžbe pasívny, nečaká, kým sa hriešnik sám spamätá a stane sa spravodlivým, naopak, robí všetko pre to, aby ho navrátil späť k životu v spravodlivosti. Boh síce nenávidí hriech, ale hriešnik sa môže kedykoľvek vrátiť k Bohu, ak uverí v Božiu lásku a zatúži vrátiť sa k životu podľa Božích zákonov.

Ježiš chce aj svojich protivníkov získať pre toto chápanie Boha, preto ich priamo nenapadá, neobviňuje ich z falošného postoja voči Bohu a nesprávne chápanej spravodlivosti, ale chce im najprv ukázať pravú tvár Božej spravodlivosti, ktorou je milosrdenstvo voči hriešnikom. Ani Ježiš netvrdí, že hriešnici nie sú hriešnici, neumenšuje ich hriech, nevyhlasuje ich za ospravedlnených bez ohľadu na ich hriešny spôsob života. Ak chcú dosiahnuť spásu, aj oni musia robiť pokánie a zanechať svoju zlobu, inak im Boh neodpustí hriechy. Ježiš tu nehlása akýsi všeobjímajúci postoj vľúdnosti a láskavosti bez ohľadu na zákony morálky, ktorý má svoje odôvodnenie ak ide o čisto pozemské hodnoty (napr. zdravotná starostlivosť o vrahov a pod.). Ježiš tu len opisuje Božie jednanie voči hriešnikom, ktoré nie je jednaním nezaujatého Sudcu, ktorý sa pozerá len na vonkajšie normy práva a spravodlivosti, ale jednaním milujúceho Otca, ktorý chce zachrániť svoje deti pred večným zatratením, a preto sa ich k zachovávaniu morálnych noriem Božieho zákona snaží aktívne prinavrátiť svojou láskou.

Prvé z dnešných podobenstiev sa tradične nazýva podobenstvom o stratenej ovci (Lk 15,4-7). Podstatné v tomto podobenstve nie sú detaily – kde zostalo tých deväťdesiat deväť oviec, komu ich pastier zveril a podobne – ale skutočnosť bolestnej straty, ktorá pastiera nielen veľmi mrzí, ale s ktorou sa jednoducho nevie zmieriť, a preto ho pohne k hľadaniu stratenej ovce, a následne prejavy veľkej radosti z nájdenia stratenej ovce. Podobenstvo má teda vyjadriť bolesť Božieho Srdca z odchodu hriešnika zo spoločenstva s Bohom a veľkú radosť nad jeho návratom. Téma obrátenia hriešnikov je jednou z prednostných tém Lukášovho evanjelia.

Ďalšie podobenstvo – o žene, ktorá stratila peniaz – s rovnakým posolstvom, sa nachádza len u Lukáša. Hoci obe podobenstvá vychádzajú z reálnych situácií života, prekvapujúcim prvkom v týchto podobenstvách – o ktorý vlastne ide v každom podobenstve – je odmietnutie pastiera a ženy zmieriť sa so stratou, ktorá je vzhľadom na ich ostatný majetok pomerne malá. V skutočnosti človek by sa s takouto stratou dokázal vyrovnať, radšej by sa snažil zachrániť si ostatný majetok a neriskoval by kvôli nájdeniu stratenej ovce či drachme stratu toho, čo mu ešte ostalo, ale Boh sa odmieta zmieriť so stratou čo len jedného človeka. Nijaký hriešnik nie je u neho len číslo, zanedbateľná položka, ktorú možno odpísať a nahradiť inou. Božie konanie je naznačené nielen veľkou námahou, ktorú pastier či žena vynaložia na nájdenie toho, čo sa stratilo, ale aj veľkou, až prehnanou radosťou nad nájdením strateného. Veď ktorý pastier kvôli jednej nájdenej ovci zvolá všetkých susedov a priateľov, aby jej nájdenie oslávil, a ktorá žena by urobila hostinu, na ktorú by vynaložila snáď viac, ako bola hodnota stratenej veci? Božia radosť nad obrátením jedného hriešnika je však neopísateľná a naznačená je aj veľkou oslavou celého neba, radosťou všetkých Božích anjelov nad čo len jedným navráteným hriešnikom.

Toto Božie konanie je zdanlivo nespravodlivé ku spravodlivým a zbožným ľuďom, ktorí akoby Bohu nestáli až za takú veľkú radosť a námahu, lebo ich nebolo treba hľadať. Ale táto logika má jeden háčik – kto z nás je naozaj spravodlivý? Každý svätec je v skutočnosti iba obráteným hriešnikom (výnimku tu tvorí len Panna Mária, ktorá si však takisto pokorne uvedomovala, že bez Božej milosti by nemohla byť tým, čím je).

Obe tieto podobenstvá však Lukáš uvádza len ako úvod k ďalšiemu podobenstvu, ktoré sa označuje za perlu evanjelií – a to nielen z duchovného, ale aj z literárneho hľadiska. Zaužívaný názov „o márnotratnom synovi“ však nevystihuje skutočnú podstatu tohto podobenstva, ktoré je viac podobenstvom o milujúcom otcovi či o milosrdnej Božej láske. Hlavnou postavou tu nie je ani márnotratný ani starší syn, ale otec. V skutočnosti postava a rola staršieho syna je v podobenstve rovnocenná roli márnotratného syna, ide vlastne o dvojpodobenstvo, ktoré obsahuje dva deje, dve rôzne životné cesty, ktoré sa stretajú v osobe otca. Preto má podobenstvo aj dva vrcholy, dokonca môžeme hovoriť o dvoch podobenstvách, ktoré sú však postavou otca – ale aj prepletením osudov oboch synov – tak úzko prepojené, že je vlastne ťažké ich oddeliť, hoci prakticky sa obe časti tohto podobenstva naozaj oddeľujú, a preto je oveľa známejšia prvá časť podobenstva, teda príbeh márnotratného syna a jeho návratu k otcovi. Pritom pre mnohých kresťanov by bolo užitočnejšie rozjímať práve o postoji staršieho syna, lebo jeho postoj často viac vystihuje vzťah k Bohu tých, ktorí sa snažia žiť spravodlivo a zbožne.

Čo vlastne Boha tak priťahuje k hriešnikom? Je to práve ľudská bieda, a zo všetkých bied tá najhoršia, bieda duchovná, ktorá priťahuje Božiu lásku. Hovorí sa, že prázdno má tendenciu sa vypĺňať, snáď preto Boh túži vyplniť priepasť, ktorá vzniká v človeku tým, že hriech vytlačí Boha z ľudskej duše. Keď však evanjeliá hovoria o hriešnikoch, majú na mysli istý typ hriešnikov – ľudí, ktorí boli vytlačení na duchovný okraj zbožnej židovskej spoločnosti. Títo ľudia však často neboli vôbec hrdí na svoj spôsob života, uvedomovali si svoju hriešnosť. V skutočnosti farizeji a zákonníci boli tiež hriešnici, len si svoju hriešnosť neuvedomovali. Ich hriechy boli síce iné, ako sú hriechy „verejných hriešnikov“, ale práve pre skrytosť ich hriechov sa nachádzajú vlastne vo väčšom nebezpečenstve zatratenia ako tí, ktorými pohŕdali, ale ktorí si boli viac vedomí potreby Božieho odpustenia, čo je zásadný postoj pre spásu, keďže spása je viac Božím darom než naším duchovným výkonom.

Celé podobenstvo sa dokonca javí skôr ako vysvetlenie podstaty Božej lásky pre tých, ktorí zmýšľajú ako starší syn, než len ako oslava Božieho milosrdenstvo voči tým „márnotratným synom a dcéram“. Myslenie staršieho syna sa zdá byť logicky správne, ale Božia logika je iná. Bohu nejde v prvom rade o vonkajšiu spravodlivosť, o zadosťučinenie za hriechy, o zásluhy, ale o záchranu tých, ktorých miluje, a to napriek ich nevernosti a nevďačnosti, ak nakoniec pochopia a prijmú Božiu lásku a začnú nový život. Je isté, že aj márnotratný syn bude musieť raz zaplatiť daň za svoje hriechy, ale to v tejto chvíli nie je podstatné – podstatné je len to, že bol zachránený, že nakoniec pochopil otcovu lásku. A to isté otec očakáva od staršieho syna – nie hrdý postoj nezávislého človeka, ktorý všetko dosiahol svojou vlastnou mocou, ale postoj pokornej a vďačnej lásky, ktorá si uvedomuje, že všetko čo má, je otcovým darom, a žiadna práca nenahradí skutočnosť, že je otcovým synom.

Spracované podľa:      http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-151-10/

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-c/l-1511-32-2/