Kostol Sedembolestnej Panny Márie Martin-Sever

Horčičné zrnko

"Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi,
ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre,
takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky." (Mk4,31-32)

 

Späť na hlavnú stránku

 

 

 

(Sir 27, 33 – 28,9)

Hnev a nenávisť obidvoje je odporné, len hriešnik sa ich pridŕža. Kto sa chce pomstiť, zakúsi pomstu od Pána, ktorý si zachová jeho hriechy v pamäti. Odpusť krivdu svojmu blížnemu; potom sa aj tebe, keď budeš prosiť, odpustia hriechy. Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha? Nemá súcit s človekom sebe podobným, a odprosuje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba smrteľným človekom; a žiada odpustenie od Boha? Kto potom bude prosiť za jeho hriechy? Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť. Mysli na rozklad a smrť a ostaň verný prikázaniam. Pamätaj na prikázania a neprechovávaj hnev voči blížnemu! Spomeň si na zmluvu s Najvyšším a povznes sa nad urážku.

 

S knihou Sirachovcovou sa v nedeľnej liturgii Cirkvi stretávame pomerne často (8., 22. a 30. nedeľa cyklu C, Druhá nedeľa po Narodení Pána, sviatok Svätej rodiny roku A, ale napríklad aj slávnosť sv. Cyrila a Metoda, ktorá niekedy pripadne na nedeľu). Túto knihu Židia na prelome 1. a 2. storočia po Kristovi, a po nich aj Luther a väčšina protestantov, vyradili z „prvého“ či hlavného biblického kánonu a označujú ju neprávom ako „druhokánonickú“, teda ako zaujímavú, duchovne užitočnú, ale „nie Božie slovo“ (o knihe Sirachovcovej ako aj problematike druho-kánonických kníh pozri napríklad aj katechézu na 6. cezročnú nedeľu cyklu A).

Dnešný úryvok pochádza z tej časti knihy (27,16–28,14), ktorá sa zaoberá varovaním pred hnevom, pomstou a nenávisťou a prináša úžasnú starozákonnú náuku o odpúšťaní, ktorá je nielen dôkazom, že židovské myslenie svojou vznešenosťou prevyšovalo myslenie okolitých pohanských národov, a bolo skutočne inšpirované Božím zjavením, ale je aj dôkazom, že Boh v Starom Zákone pripravoval ľudí na prijatie Kristovho evanjelia – napríklad týmto konkrétnym starozákonným úryvkom na prijatie Ježišovej božskej náuky o odpúšťaní.

Hoci úryvok začína odsúdením ľudského hnevu, nenávisti a pomsty ako niečoho, čo je „odporné“, a to nielen z Božieho ale aj z ľudského hľadiska, predsa hlavné posolstvo úryvku spočíva nie v odsúdení týchto ľudských emócií a z nich plynúcich skutkov ale vo vysvetlení nutnosti odpúšťania (napokon hnev, a to dokonca aj Boží, zohráva v Biblii aj pozitívnu úlohu pri treste či obrátení hriešnikov, nehovoriac o častých zmienkach o Božej pomste, ktorá sa však chápe ako jediná spravodlivá odplata za hriechy – a nenávisť, ak je zameraná voči hriechu a zlu, je v Biblii chápaná takisto ako niečo nanajvýš správne; svätopisec tu však má na mysli hnev, nenávisť a pomstu medzi ľuďmi pre nejakú urážku alebo inú príčinu, ktorú je najlepšie odstrániť odpustením).

Svätopisec uvádza niekoľko argumentov na podporenie svojej náuky o odpúšťaní, ktorú mu vnukla Božia múdrosť. Prvý argument je totožný s argumentom, ktorý sa nachádza aj v modlitbe „Otče náš“: a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom; alebo slovami dnešného úryvku:  odpusť ... potom sa aj tebe odpustia hriechy. Tento text teda možno v istom zmysle považovať za „anticipáciu“ (predzvesť, predídenie) nielen Modlitby Pána ale aj „reči na hore“, a teda celej Ježišovej náuky o odpúšťaní a milosrdenstve.

Tento argument je doplnený ďalšími vysvetleniami podanými literárne pôsobivou formou rečníckych otázok, na ktoré autor nečaká odpoveď, keďže tá je z kontextu jasná: Ak človek prechováva hnev proti blížnemu, ako môže žiadať uzdravenie od Boha? Nemá súcit s človekom sebe podobným, a odprosuje za svoje hriechy? Prechováva v sebe hnev, hoci sám je iba smrteľným človekom; a žiada odpustenie od Boha? Kto potom bude prosiť za jeho hriechy? Starozákonný človek chápal lepšie ako my, že dobrý vzťah s Bohom je základom šťastného života, lebo Boh je jediným skutočným prameňom života, a keďže sme všetci hriešnici a potrebujeme Božie odpustenie ako spôsob obnovenia vzťahu s Bohom, musíme sa aj my učiť odpúšťať – tak sa dokonalejšie pripravíme na Boží dar odpustenia, ktorý nám Boh bude dávať tým štedrejšie, čím viac budeme my odpúšťať. Božie odpustenie má liečivé účinky na celého človeka, ba aj na jeho vzťahy; odpustenie často odstraňuje nielen vinu, ale aj následky hriechov, ako sú napr. choroby – spása zasahuje celého človeka, nielen jeho dušu. Svätopisec preto tvrdí, že uzdravenie od Boha môže žiadať len ten, kto neprechováva hnev proti blížnemu, lebo neodpustenie bráni vstupu liečivej moci Božieho odpustenia do ľudského života.

Ako ďalší argument, ktorým chce autor úryvku priviesť čitateľa k prijatiu nutnosti odpúšťania ako súčasti životného štýlu zbožného človeka, uvádza svätopisec pripomienku smrti: Pamätaj na svoj koniec a zanechaj nenávisť. Mysli na rozklad a smrť a ostaň verný prikázaniam. Pamätaj na prikázania a neprechovávaj hnev voči blížnemu! Spomeň si na zmluvu s Najvyšším a povznes sa nad urážku. Tento argument je z biblického hľadiska trochu zvláštny, lebo starozákonný človek počíta s Božou odplatou ešte v tomto živote. V zmienke o našej smrteľnosti ako dôvodu k odpúšťaniu teda môžeme vidieť v myslení svätopisca už vyvinutú náuku o posmrtnom živote, zmŕtvychvstaní aj večnej odplate za naše skutky. Autor tejto knihy, Ješua ben Eleazar ben Sirach (Sirachov potomok, odtiaľ „Sirachovec“), ju písal na začiatku 2. st. pr. Kr., kedy už náuka o posmrtnom živote bola prítomná v židovskom myslení – aj pod vplyvom gréckej filozofie (isté stopy Božieho zjavenia môžeme totiž vidieť aj v pohanskom svete) – ale samozrejme v prvom rade v dôsledku Božieho zjavenia Izraelu.

V dnešnom úryvku môžeme vidieť isté nóvum v chápaní odpustenia oproti staršej biblickej literatúre. Aj v starších knihách Svätého Písma je totiž človek vyzvaný k odpúšťaniu (napr. Jakub vyzýva svojho syna Jozefa, aby odpustil svojim bratom – por. Gn 50,17), ale tu svätopisec prichádza s požiadavkou všeobecného odpustenia medzi ľuďmi – odpustenie tu nie je nijako ohraničené, odpúšťať máme „blížnemu“, t.j. každému, čokoľvek. Dôvodom tejto požiadavky je Božie uvoľnenie z pút hriechu, keďže všetci sme hriešnici, nachádzame sa teda v stave hriechu, v neustálej neschopnosti prestať urážať Boha, a preto od neho potrebujeme neustále odpúšťanie.

Myšlienkovo sa tu teda nachádzame už na hranici novozákonnej etiky, ba môžeme povedať, že novozákonná morálka túto náuku o odpúšťaní priamo preberá a jednoznačne na ňu nadväzuje, pokračuje v tomto myslení, ako môžeme vidieť aj v mnohých novozákonných citátoch týkajúcich sa odpustenia či pokojných vzťahov s ľuďmi, napr. Rim 12,17-18: Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi. Aj z tejto náuky o odpúšťaní možno vidieť, že v Sirachovcovej knihe sa nenachádza nič, čo by odporovalo teologickému učeniu Nového Zákona, aj preto niet dôvodu, konkrétne zo strany protestantov, aby táto kniha bola vyradená z „kánonu Božieho slova“.

 

Spracované podľa: http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/sir-2730-289/

http://www.pastorace.cz/Kazani/24-nedele-v-mezidobi-Odpusteni-plodi-odpusteni.html

 

 

 

(Mt 18, 21-35)

Peter pristúpil k Ježišovi a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.

Preto sa nebeské kráľovstvo podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám a na kolenách ho prosil: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.‘ A pán sa nad sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!‘ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.‘ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?‘ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

 

Dnešný úryvok pochádza zo záverečnej časti štvrtej Ježišovej „veľkej reči“ v Matúšovom evanjeliu (zo všetkých piatich rečí je najťažšie pomenovať ju nejakým krátkym výstižným názvom, v niektorých vydaniach Nového Zákona sa označuje nie celkom vhodne ako „spoločenské ponaučenia“, alebo vhodnejšie ako „reč pre spoločenstvo“), ktorá tvorí obsah 18. kapitoly tohto evanjelia. Cieľom tejto reči je hlavne formovať Ježišových učeníkov pre bratské vzťahy v spoločenstve veriacich v duchu Ježišovho prikázania o vzájomnej láske medzi učeníkmi, ktoré najexplicitnejšie vyjadril evanjelista Ján (por. Jn 13,34-35; 15,12.17; alebo aj 2Jn 5), ale rozvíjal ho aj sv. Pavol (por. Rim 12,10; 13,8; Ef 4,32; Kol 3,13) ako aj sv. Peter (1Pt 1,22). Obsahom dnešnej evanjeliovej perikopy je odpúšťanie, ako jedna z najdôležitejších biblických tém, ktorá úzko súvisí so samotnou spásou človeka, ktorá je závislá od Božieho odpustenia.

Táto časť Ježišovej štvrtej veľkej reči začína Petrovou otázkou. Toto je už piaty raz v Matúšovom evanjeliu, kedy Peter Ježiša oslovuje. Petrova otázka, zdá sa, nadväzuje na bezprostredne predchádzajúcu tému, t.j. ako má obec veriacich zachádzať s tým, kto sa dopustil nejakého veľkého previnenia („bratské napomenutie“).

V tomto prípade však nejde o nejaké veľké previnenie, ktoré zasahuje celé spoločenstvo veriacich, ale o akékoľvek bežné nezhody či urážky, ktorých sa navzájom voči sebe dopúšťame. Niektorí autori tvrdia, že Petrovu otázku treba vykladať v priamom súvise s predchádzajúcou témou „bratského napomenutia, t.j. koľkokrát môže cirkevná obec odpustiť „verejnému hriešnikovi“, a napríklad ho opätovne prijať do spoločenstva po jeho možno aj viacnásobnom vylúčení zo spoločenstva, alebo viacnásobne vykonanom postupe „bratského napomenutia“, čiže po viacnásobnom vážnom previnení takého „hriešnika“. Taký výklad sa však nezdá byť ako prioritný zámer evanjelistu, aj vzhľadom na príliš osobne ladenú Petrovu otázku; zástancovia načrtnutého výkladu nasmerovania Petrovej otázky však oponujú, že Peter sa tu pýta nie ako súkromná osoba, ale ako budúci vodca a zástupca celého spoločenstva, ktorý má raz vykladať obci Božiu vôľu, a napokon celá táto reč je myslená ako „reč pre spoločenstvo“ a nie „reč pre jednotlivcov“; zástancovia tohto výkladu však neberú do úvahy, že táto reč je hlavne o bratských vzťahoch v spoločenstve a nielen o vzťahu spoločenstva k hriešnikovi – to však neznamená, že Ježišove slová o odpúšťaní nemožno vzťahovať aj na vzťah spoločenstva k hriešnikovi, hoci sú, zdá sa, prioritne zamerané skôr na osobné vzťahy medzi veriacimi.

Téma, ktorú uvádza Petrova otázka, je teda pokračovaním predchádzajúcej témy, ktorá začína Ježišovými slovami: Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, s dôrazom na slová proti tebe. Téma o odpúšťaní súčasne dopĺňa tie témy „reči na vrchu“, Ježišovej prvej veľkej reči v Matúšovom evanjeliu, ktoré sa týkajú milosrdného prístupu k blížnym (napr. o odplate alebo o láske k nepriateľom – por. Mt 5,38-48), zvlášť odpúšťania (Mt 6,14).

Peter sa zdanlivo správne domnieva (Petrovo myslenie sa vždy ukáže ako príliš ľudské, ale pre Ježiša sa Petrove vyjadrenia stávajú vítanou príležitosťou povýšiť naše ľudské myslenie na božskú úroveň), že hranice odpúšťania musia byť veľmi široké a veľkorysé, čo vyjadruje symbolickým a priam posvätným číslom sedem, ktoré znamená plnosť a hojnosť, teda aj štedrosť a veľkorysosť, ale súčasne aj ohraničenosť – raz treba povedať dosť. Ježišova predstava odpúšťania je však neporovnateľne veľkodušnejšia. Táto predstava je vyjadrená symbolickým číslom „sedemdesiatsedem“. Čo znamená toto číslo? To je vysvetlené aj v následnom podobenstve o milosrdnom kráľovi a nemilosrdnom sluhovi, ktorý dlhoval kráľovi sumu desaťtisíc talentov (cca 360 000 kilogramov striebra). Ide o „nepredstaviteľnú sumu“, porovnateľnú povedzme s výškou ročného „štátneho rozpočtu“ celej vtedajšej rímskej ríše. V skutočnosti v tej dobe nik nebol taký bohatý – ani cisár –, aby mohol vlastniť takú sumu, alebo ju dokonca dlhovať. „Sedemdesiatsedem“ teda znamená neobmedzenú mieru. Ježiš požaduje odpúšťanie bez miery, človek teda nemá nikdy právo zatvrdiť sa vo svojom hneve voči blížnemu.

Ježišova odpoveď Petrovi však v každom znalcovi Biblie, a pravdepodobne aj v každom Židovi tej doby, vyvolala aj spomienku na biblický text známy ako „Lamechova pieseň“ (Gn 4,23-24). Táto príšerná „pieseň“, v ktorej sa Lamech vyhráža svojím nepriateľom sedemdesiatsedemnásobnou pomstou, je obrazom veľkosti ľudskej zloby, do ktorej ľudstvo upadlo po prvotnom hriechu. Kain zabil svojho brata a Boh, aby zabránil ďalšiemu nezmyselnému zabíjaniu a pokračovaniu špirály násilia a pomsty, ochraňuje Kaina pred pomstou Ábelových potomkov, resp. jeho rodiny, hrozbou sedemnásobnej pomsty za jeho zabitie. Lamech však odmieta vložiť pomstu voči svojim nepriateľom do Božích rúk a nárokuje si odňať Bohu toto právo a vykonávať ho podľa vlastnej skazenej vôle. A obmedzenú a primeranú mieru Božej odplaty za previnenie mení na besnú, nesmiernu a teda ničím neobmedzenú pomstu. Iba niekoľko riadkov ďalej po opise prvej vraždy (Gn 4,1-16) teda čítame o závratne sa stupňujúcej ľudskej zvrátenosti v bezmiere krvnej pomsty. Ako je možné zastaviť toto nekonečne sa šíriace zlo ľudskej zloby, hnevu, nenávisti a pomsty? Jedine bezmierou odpúšťania. Záplavu hriechu možno zastaviť iba slobodne prejavenou láskou. Odpustenie má schopnosť „posledného slova“, t.j. ak urážka zostane bez odozvy, víťazí dobro, lebo zlo je absorbované láskou a je teda zničené, už sa viac nešíri.

Ježiš svoju náuku o odpúšťaní bez miery vysvetľuje aj už spomínaným podobenstvom, ktoré môžeme podľa toho, čo chceme zdôrazniť, pomenovať viacerými názvami: o milosrdnom kráľovi a nemilosrdnom sluhovi, resp. o nemilosrdnom dlžníkovi (nie veriteľovi, lebo tento veriteľ bol sám oveľa väčším dlžníkom, ako ten druhý sluha, ktorý jemu samému dlhoval), alebo o kráľovi a dvoch sluhoch, prípadne o sluhovi, ktorý nechcel odpustiť, a podobne. U nás najbežnejšie označenie je podobenstvo o nemilosrdnom sluhovi, čo je názov, ktorý spája dohromady vlastnosť milosrdenstva a schopnosť odpúšťania vyzdvihované v tomto podobenstve.

Celý príbeh znie nanajvýš nevierohodne. Suma, ktorú sluha dlhuje svojmu pánovi, je totiž vysoko prehnaná. Žiadny pán by nikdy svojmu sluhovi takú sumu nepožičal. Toto zveličenie je však zámerné, pretože chce poukázať na dlh, ktorý máme voči Bohu nielen za svoje hriechy, ale za samotný svoj život, a dokonca za nádej na večný život, ktorý nám Boh ponúka. Nevierohodne znie aj skutočnosť, že pán sluhovi celú sumu odpúšťa len na základe jeho jednej jednoduchej prosby. Aj táto skutočnosť nám chce ukázať veľkosť Božieho milosrdenstva, ktoré je nám Boh ochotný preukázať vždy, len čo prejavíme hoci aj najmenší prejav svojej ľútosti či vďačnosti.

Nevierohodne znie aj pokračovanie tohto príbehu, kde sluha, ktorému práve pán odpustil nepredstaviteľný dlh a len tak-tak sa vyhol osobnej aj rodinnej katastrofe – zotročeniu svojej rodiny, dáva okamžite uväzniť svojho spolusluhu, ktorý mu dlhoval neporovnateľne menšiu čiastku (1 rímsky denár bola „priemerná denná mzda“ vtedajšieho námezdného robotníka), než aká bola pred chvíľou odpustená jemu. Tento nepomer medzi bagatelizovaním svojich vlastných previnení voči Bohu a zveličovaním krívd, často len domnelých, ktoré nám spôsobili druhí ľudia, vyjadruje aj iné Ježišovo podobenstvo, obsiahnuté v jeho „reči na hore“ – o brvne a smietke v oku (por. Mt 7,3-5).

Zámerná nepravdepodobnosť tohto príbehu v skutočnosti veľmi dobre poukazuje na Boží majestát a ľudskú malichernosť, ktoré sú v tomto podobenstve dané do vzájomného protikladu. Každému, kto si pozorne vypočuje tento príbeh s otvoreným srdcom, sa musia hneď „otvoriť oči“ a musí sa zahanbiť za svoje malicherné správanie voči svojim skutočným či domnelým vinníkom. Ježišov učeník by teda vždy, keď má pocit krivdy od ľudí, mal mať pred očami dlh, ktorý máme voči Bohu. V tej chvíli by sa naša neochota odpustiť ľuďom mala roztopiť ako ľad pod jarným slnkom.

 

Spracované podľa: Meinrad Limbeck: Malý Stuttgartský komentář, Nový Zákon 1, Evangelium sv. Matouše, Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydři 1996

Fritz Rienecker, Evanjelium podľa Matúša, Wuppertálska študijná Biblia, Creativpress, Bratislava 1992

Wolfgang Trilling, Evanjelium podľa Matúša II, Komentár, Dobrá kniha Trnava 1993

http://biblickedilo.cz/bible-v-liturgii/liturgicky-rok-a/mt-1821-35/